TRIKY POTRAVINÁRSKEHO PRIEMYSLU

By | február 25, 2015

To je teda škandál! Pozliepané kúsky mäsa sa predávajú ako pravá šunka z jedného kusa mäsa. Pred dvoma rokmi na to prišli reportéri televízie NDR. Vzal si z toho mäsový priemysel ponaučenie alebo aj naďalej klame spotrebiteľov? PODVODY SO ŠUNKOU Pred dvoma rokmi sa to dalo ľahko zistiť. Tu na tomto mieste je to zlepené. Vidíte, tu je jeden kúsok a tu ďalší. Aj tento výrobok je na jednom reze pozliepaný z 10 tich malých kúskov. Keď sa naň dôkladnejšie pozrieme, nájdeme v ňom najemno naporciovaný materiál, ktorý však v pravej šunke nemá čo robiť a jeho prítomnosť sa tu vlastne nedá vysvetliť. A predovšetkým je to zakázané! Spolková ministerka ochrany spotrebiteľov Ilse Aignerová bola tiež zdesená rešeršami reportérov NDR a v tlači zverejnila vyhlásenie smerované spracovateľom mäsa: “Na potravinách treba uviesť, že sú zložené z pozliepaných kúskov mäsa.” Výrobca Gutfried zmenil nápis na balení. Teraz spotrebiteľom prezrádza, že morčacia šunka je zložená z nakrájaných a pospájaných kúskov. Spotrebitelia mi však povedali, že pri kúpe pravej šunky očakávajú niečo iné. REPORTÉR: Z koľkých prasiat by mal byť vyrobený plátok šunky? No, ja myslím, že z jedného. Z koľkých prasiat? REPORTÉR: Z koľkých zvierat. Nie, nie, počkajte, chcem povedať, Jedna pravá a jedna ľavá. Šunka je len šunka. Je to naozaj tak? Alebo sa aj naďalej lisuje a zliepa. Práve sme kúpili túto bravčovú šunku a máme podozrenie, že s ňou niečo nie je v poriadku. Ideme do Krefeldu. Experti z tamojšieho štátneho Výskumného ústavu vyhodnotia naše vzorky šunky. Sú to opäť pozliepané kúsky mäsa? Naše podozrenie narastá. Tu pekne vidno, že vlákna idú rôznymi smermi. Aj tu. Nevyzerá, že to takto prirodzene narástlo. Dá sa tiež vytušiť, na ktorých miestach je to pospájané. Tie časti sa dajú ľahko oddeliť. a kúpi si balenie bravčovej šunky. Údená bravčová šunka je jasne definovaná ako prirodzene celistvý kus mäsa. Ak to tak nie je, je to potom jasne v rozpore s platným zákonom. Je to zavádzajúce označenie. Obrátili sme sa na jedno laboratórium, aby urobili analýzu DNA. Špecialisti nám zistia odpoveď na otázku: “Mäso z koľkých prasiat sa nachádza v jednom plátku šunky?” Genetický test vylúči všetky pochybnosti. Durínsku údenú bravčovú šunku označujú jej výrobcovia ako výrobok špičkovej kvality. Laboratórne výsledky však ukázali, že sú to zase iba pozliepané kúsky mäsa. Test DNA dokázal, že v jednom plátku šunky je mäso z minimálne troch prasiat. Aj údená bravčová šunka od Mühlenhofa je pozliepaná z viacerých kúskov mäsa. Podľa laboratórnych výsledkov bolo v skúmanom plátku šunky mäso z minimálne troch prasiat. Obec Eicklingen bei Celle. Stretneme sa tu so spotrebiteľmi, ktorí vedia, čo je dobrá šunka. Na farme rodiny Schepelmannovcov. Gazdiné Anja a Ilsedora pozliepanú šunku doteraz poznali iba z televízie. V jednom plátku mäso z minimálne troch prasiat. Tomu neverím. Pozri sa. Keď sa lepšie pozrieš, uvidíš, že mäso tu má rôzne farby. Táto časť je podstatne tmavšia ako táto. A takto je to všade. Na prvý pohľad je to normálna šunka, ale na druhý pohľad… Svetlé a tmavé. Táto časť je dokonca takmer priesvitná. To je úplne neprirodzené. Keď človek vie, že je to takto zlisované z mnohých kúskov mäsa a navyše z mnohých prasiat. Veď to je šialené. A ani to nebolo napísané na obale. Laik to teda zjavne nedokáže rozpoznať. Keď si predstavím, že je v tom staré prasa a mladé prasa… Veď takto balamutia ľudí. To podľa mňa vôbec nie je v poriadku. Keď je na balení napísané šunka, tak v ňom podľa mňa aj musí byť pravá šunka. Toto nie je v poriadku. Durínska bravčová šunka je podľa našich laboratórnych výsledkov jednoznačne pozliepaná. Na obale to však napísané nie je. Čo na to hovorí výrobca? Aj šunka od Mühlenhofa je pozliepaná. Za touto firmou stojí mäsiarsky gigant Wilhelm Brandenburg. Zákazníkov láka na pôžitok z výrobku majstra mäsiara. Chutné spojenie včerajška, dneška a zajtrajška. Sú to naozaj kreatívni podnikatelia. Mäsiari z firmy Wilhelm Brandenburg patria do potravinárskeho impéria skupiny REWE. Chceme vedieť, prečo tento koncern príliš malý. Zákazníkov o tom informujeme na obale.” Zákazníkov o tom však informujú iba odnedávna. sú pre mäsový priemysel typické. Professor Achim Spiller analyzuje, aký má postoj k takýmto škandálom mäsový priemysel. Práve v prípade, ktorý ste spomenuli napríklad téma pozliepaného mäsa je dôležité vysvetliť, prečo to producenti robia, prečo menia určité výrobné technológie. Potom to však treba na obale produktu aj napísať. Ukážem im, ako vyzerá moderná technológia výroby. že tento kúsok je iný než tento druhý. Naše prvé pozliepané filé. A vôbec nevyzerá zle. KLAMANIE IMITÁCIAMI Dohodol som si stretnutie s Arminom Valetom, Triky potravinárskeho priemyslu odhaľuje už roky. Toto je jeden z tých extrémnejších príkladov trikov v potravinárstve. Máme tu celkom široký výber. Áno. Tak napríklad tieto surimi vyzerajú ako krevety. Vylisovali ich špeciálne do tejto formy. Sú vyrobené z lacnej rybacej bielkoviny zlisovanej do určitej formy. Pridávajú do nich pestrý kokteil prísad a potom ich podľa potreby zafarbia. Je to teda odpadový produkt? Áno, je to odpadový produkt. a takto ho potom možno predať. Vyzerá to ako kreveta. ČĺTA: Výrobok surimi a bolo mi z toho poriadne zle. Tohto sa už nikdy nedotknem. Aljašský losos morský predsa neexistuje, alebo áno? Toto je klasika. Nie, neexistuje. Je to v skutočnosti výmysel rybárskeho priemyslu. Losos je vždy zárukou vysokej kvality a tu namiesto neho ponúkajú lacnú rybu. Toto je aljašská treska. Tu je predsa napísané aljašský losos morský. A v zátvorke je za tým uvedený nejaký latinský názov. Človek si potom myslí, že je to skutočne aljašský losos. O treske sa tu nič nepíše. Je to obchodný názov, ktorý je u nás povolený. Je to však v skutočnosti aljašská treska a tu, ako vidíte, je maličkými písmenkami napísané náhrada lososa. Musia to tam napísať, ale je to zafarbené mäso. Biele rybacie mäso sa zafarbí na oranžovo, aby vyzeralo ako pravý údený losos. Tu je skutočný aljašský losos, prirodzene oranžový. Vľavo je aljašská treska, na oranžovo zafarbená. Na prvý pohľad to vyzerá ako losos, vyzerá to dobre. Takto má vyzerať dobrý losos. Ale pravý losos v skutočnosti nemá až takúto výraznú farbu. Losos morský je biela ryba. Je to isto červená ryba, ale je to falošný losos. Ak by toto bol pravý kaviár, tak by sme mali problém ho zaplatiť. A navyše pochádza od nás z Nemecka. To som nevedel, že existuje takýto nemecký kaviár. Keď to otočíte, tak zistíte pravdu. Je síce čierny, ale nie prirodzene. Sú v ňom 4 rôzne farbivá. Musí sa konzervovať. Je v ňom zvýrazňovač chute. Je to teda tiež v pravom slova zmysle lacná imitácia. Môže to však byť ešte horšie. Vyzerá to ako pravý kaviár, je to v luxusnom obale. Údajne je to ruská špecialita. Hlavnými zložkami sú však v skutočnosti voda a makrela. Prejdime k mäsu. Máme tu pekné mleté hovädzie mäso. To si len myslíte.02-17_19-55-27_STV2 (slo)_Triky potravinárskeho priemyslu[(023482)09-22-19] Musíte poriadne čítať. Toto je akási pseudoinovácia, ktorú nám chce podsunúť potravinársky priemysel. Mnoho spotrebiteľov sa prirodzene domnieva, že to je mimoriadne kvalitné mäso, ktoré obsahuje menej tuku a menej cholesterolu. To však nie je pravda. Výsledný dojem sa zlepšuje pridaním farbiva a úpravou výrobku. Prípravok z mletého hovädzieho mäsa s rastlinnými bielkovinami obsahuje iba 70 percent mäsa. Myslel by som si, že kupujem mleté hovädzie mäso, ale dostal by som iba… Čo v tom ešte je? Rastlinné bielkoviny. Ahá, šťava z červenej repy ako farbivo. REPORTÉR: Keď to prerátame, tak kilo je o 2 eurá drahšie než normálne mleté hovädzie mäso. Lacné imitácie sa v supermarketoch predávajú za drahé peniaze. Sú však aspoň náležite označené aj keď skryto. Čo však dostaneme na tanieri, keď sa ideme niekam najesť? Napríklad do reštaurácie. Toto dostať iba vo veľkoobchode, a preto tam možno napísať aj to, čo by mohlo pôsobiť odstrašujúco. Tu sa totiž píše: “Najemno naporciované a zlisované do formy, zhruba odmastené.” Podiel bravčového mäsa je iba 51 percent. Zvyšok je voda, ktorá sa dá krájať. Do pitnej vody sa pridajú isté prísady a škrob, a ona potom zhustne a dá sa krájať. Znovu sme u Detlefa Horna, ktorý v štátnom Výskumnom ústave kontroluje kvalitu potravín. Dobre vie, pomocou akých trikov sa šetrí v gastronómii. Na pizzu sa dáva syr, výrobca syr deklaruje aj v jej zložení. Okrem syra však používa ešte aj iný produkt. Výrobok, ktorý sa podobá syru, ktorý je však vyrobený z rastlinného tuku a ďalších ingrediencií. Neoznačuje ho prirodzene ako syr, ale uvádza ho medzi jednotlivými zložkami. Keď však na pizzu použije syr a s ním aj to, čo sa syru podobá, môže to v zozname zložiek skryť. Človek zje kúsok syra, umelého syra, a chutí ako šunka, ak to výrobca chce. To je teda svinstvo. Pozliepať a pozmiešať to nie je môj svet. Každý len hľadá, čo by tam ešte pridal, čo tomu výrobku predĺži trvanlivosť, čo mu zlepší vzhľad, čo ho spraví šťavnatejším. To je predsa ohavné. Ako kontrolóri sa v mnohých oblastiach stretávame s vecami, pri ktorých si hovoríme, že to snáď ani nie je možné. Názvy, pod ktorými ich výrobcovia umiestňujú na trh, sú neuveriteľne dlhé. Pod týmto obchodným označením by ich nekúpil žiadny spotrebiteľ. Ale tým, že sa predajú ďalším spracovateľom v oblasti gastronómie, reštauráciám, rôsolovitý výrobok sa na pizzi zmení na šunku. Vyskúšajme si to aj my. Sme späť u Anji a Ilsedory. Tentoraz ideme piecť pizzu. Tak, ako ju do istej miery robia aj v potravinárskom priemysle. Namiesto syra použijeme pizza mix. Vyzerá to ako syr. Aké je to na dotyk? Je to takmer bez zápachu… Ochutnáme to? Myslím, že niečo také som ešte nikdy nejedla. Nie úplne, že? Nechutí to úplne ako syr. Má to relatívne neutrálnu chuť, však? Áno, ale mám pocit, že v tom trochu cítiť múku. Cítiť v tom múku, je to mazľavé, fádne. Ostáva po tom pachuť, takmer nahorkastá. Kysnuté cesto je ručná práca. Ešte naň však musíme niečo dať. Šunku alebo niečo, čo sa na ňu podobá. Vôbec to nevyzerá ako mäso. Nevidno tam žiadne vlákna. Len jednotlivé bodky. Asi by som to nedefinovala ani ako salámu. Pozri, čo je tu napísané: “51 percent bravčového mäsa.” Takže bravčového mäsa je v tom vlastne iba polovica. Zemiakový škrob, glukózový sirup, sójová bielkovina, koreniny, emulgátor… Toto by sme mali jesť? Ja neviem. Keď už ale robíme ten pokus, tak to asi budeme musieť ochutnať. Dobre, každý jeden kúsok. Chuť to má, chutí to. Tú tomu nejako dokážu dodať. Tu je napísané, že je v tom aróma údeniny. Je to najmä slané, veľmi slané, že? Ako to však všetko bude chutiť, keď bude pizza hotová? Cesto je chutné… Veď ho robila Anja. Mám pocit, že šunka má teraz ešte výraznejšiu šunkovú chuť než predtým. Aby som bol úprimný, mám strašný pocit z toho, že to teraz chutí tak dobre. Nenapadlo by mi, že to bude tak dobre chutiť. Potravinársky priemysel zrejme už úplne domýlil naše zmysly. Za to je však zodpovedný ďalší trik… FALŠOVANIE CHUTE So skutočnými potravinami to má len málo spoločného, je to skôr z chemickej kuchyne. Mnohým ľuďom z toho býva zle. A ak to potom výrobcovia schovajú s ostatnými ingredienciami do vrecka. Nie, podľa mňa to nie je dobré. Všetka tá chémia v jedle sa mi hnusí. Toto nebudem jesť. Dobrú chuť nám želá šampiňónová krémová polievka od Maggi. Zoznam ingrediencií je dlhý. Čo vlastne obsahuje? Na Univerzite v Hamburgu mám stretnutie s profesorom Saschom Rhonom, ktorý sa ako chemik špecializuje na potraviny. Instantnú šampiňónovú krémovú polievku pre nás v laboratóriu rozložil na jednotlivé zložky. Je to celý rad rôznych práškov. Ja sa však pýtam, kde sú tie šampiňóny? Šampiňóny sú tu v strede. Veľa ich tam síce nebolo, ale nejaké sa predsa len našli. Hm, možno tak polovica šampiňóna. Podľa mňa tam budu asi 4 huby alebo 5. Veľké, pekné šampiňóny. 3… Viac? Menej? Tak teda 2? 1? To nie je veľa. Nie, viac ich tam nie je. A aj ten 1 ešte pekne rozkrájajú. Keď vo vrecúšku nie sú skoro žiadne huby, čo v ňom teda je? Základom je predovšetkým rastlinný tuk, rastlinný olej, aby sa zabezpečila krémová konzistencia. K hlavným ingredienciám patrí aj zemiakový alebo múčny škrob, alebo tiež modifikovaný škrob, aby polievke dodal istú plnosť, aby bola krémová. Okrem toho tu prirodzene máme aj zvýrazňovač chute, glutaman sodný. To je toto… Áno, to je tento prášok. A glutaman sodný nie je tak celkom nevinný. Mnohí spotrebitelia reagujú na glutaman zle. Keď ho skonzumujú príliš veľa, bolí ich z neho napríklad hlava, alebo im je nevoľno. To teda musím ochutnať. Čistý glutaman sodný. Chutí to ako polievka z bujónu… Je to veľmi slané, korenisté, a tiež trochu umelé. Je to mimoriadne výrazná chuť. Neprebíja však všetky ostatné chute? Neprebíja, a to práve vďaka všetkým týmto ostatným ingredienciám. Do potravín sa v skutočnosti pridávajú aj také ingrediencie, ktoré majú zjemniť alebo úplne neutralizovať iné ingrediencie, držať ich takpovediac v šachu. Ulrika Gonderová je odborníčka na výživu. Je špecialistka na všetko, čo sa skrýva v instantných polievkach. Pri konzumácii hotových produktov, ktoré často obsahujú veľa glutamanu sodného, človek na jazyku cíti výraznejšie chute. Výraznejšiu chuť mäsa, ryby, kuraťa, syru. Pre všetky tieto potraviny bohaté na bielkoviny je glutaman signálnou látkou. Vo väčšom množstve však môže spôsobiť škody, a to najmä na centre chuti. Glutaman sodný je totiž spúšťačom apetítu, aj keď je človek už dávno sýty. Sú to fantastické hi tech produkty. Chcem tým povedať, že tu ide o ilúziu jedla. Kupujeme si nádherné balenia, na ktorých sú veľké tekvice alebo čerstvá zelenina a nakoniec je v nich len pár kúskov zeleniny, trochu instantných rezancov. Chuť a pocit, že sme niečo zjedli, sú dôsledkom vyváženého mixu balastných látok a prísad. Tak ako napríklad v šampiňónovej krémovej polievke od Maggi, v ktorej je iba jeden šampiňón. Čo z tohto zoznamu ingrediencií použijete pri príprave vlastnej polievky? Múku, cibuľu, maslo, šampiňóny, vodu. Soľ, korenie, smotanu. Tá tu napríklad vôbec nie je. Je tu však mliečna bielkovina. Ilsedora varí hubovú polievku z cibule, množstva šampiónov a pravej smotany. Proti nej stojí polievka z vrecúška, ktorá je minimálne v dĺžke prípravy neporaziteľná. Uzavreli sme stávku, či rozpoznám rozdiel. Cítite to? Zvýrazňovač chute. Prišiel čas ochutnávania. Budem cítiť rozdiel? Nuž, nie je zlá. Príjemne krémová, s intenzívnou chuťou šampiňónov. Hm, tu som si na 100 percent istý, že to je Ilsedorina polievka. Je to tak? Správne. Tiež má intenzívnu šampiňónovú chuť, ale čerstvejšiu. Vidím, že sú v nej aj čerstvé bylinky. Je viac smotanová. Takto má jednoducho chutiť šampiňónová polievka. Som na ceste do Berlína, kde sa mám stretnúť s Annou Markwardtovou z verejnoprospešnej organizácie Foodwatch. Ochrancovia spotrebiteľov neustále bojujú s potravinárskym priemyslom. Odkrývajú jeho machinácie. Porozprával som jej o našom experimente s instantnou polievkou, o tom, že polievka z vrecúška mala skutočne hubovú chuť. Potravinársky priemysel a najmä veľké, globálne potravinárske koncerny chcú dosiahnuť, aby sme jedli čo najviac spracovaných produktov. Pri týchto produktoch totiž dosahujú najvyšší zisk. Na ovocí a zelenine sa nedá zarobiť tak veľa peňazí. Preto sa snažia, aby si ľudia na túto chuť navykli v čo možno najnižšom veku, aby potom po celý život siahali po ich produktoch. Pre potravinársky priemysel je dôležité, aby tieto produkty dominovali nášmu jedálnemu lístku. Nedá sa takémuto manipulovaniu jednoducho vyhnúť? Na mnohých potravinách je predsa nápis “Prírodný”. Odkedy ľuďom začali vadiť “Éčka”, začal priemysel pracovať na takzvaných “Clean Labels” čistých etiketách. To znamená, že v súčasnosti sa snažia vystačiť si s látkami, ktoré neoznačujú Éčkami. Potom však nikto, teda ani žiaden odborník na stravu nevie povedať, čo je to za ingrediencia a akú má v danej potravine funkciu. Obal sľubuje 100 percentne prirodzenú chuť. Úplne bez konzervantov, bez zvýrazňovačov chute, bez umelých farbív. To predsa znie dobre. Vo veci zvýrazňovačov chute sa toho v poslednej dobe veľa zmenilo. Na etiketách sa s nimi stretávame omnoho zriedkavejšie. Často sa dokonca uvádza bez prísad zvýrazňovačov chute. To však neznamená, že daný produkt neobsahuje glutaman, ktorý do neho možno pridať napríklad vo forme kvasnicového extraktu. Naľavo je glutaman, napravo kvasnicový extrakt. Obidve látky manipulujú apetít rovnakým spôsobom. Príkladom môže byť omáčka Hollandaise od výrobcu Thomy. Je to pomerne rafinovaný produkt. Odhaliť v ňom podvod totiž nie je také jednoduché. Je to naozaj hra na detektíva. Kvasnicový extrakt, hoci pôsobí ako zvýrazňovač chute, nie je podľa potravinárskeho zákona prísadou, ale zložkou potravín. A preto ich možno vychváliť formulkou: “Bez prísad zvýrazňovačov chute.” Zakázané by bolo napísať: “Bez zvýrazňovačov chute.” Normálny spotrebiteľ si však tento rozdiel vôbec neuvedomí. Ďalším príkladom zavádzajúcej etikety je Yofrutta Fruit King. Je v ňom relatívne málo ovocia, 6 percent. To znamená, že v jednom takomto tégliku jogurtu je nanajvýš malý tenký plátok banánu alebo štvrťka jahody. A potom tomu prirodzene pomáhajú, aby to farebne dobre vyzeralo. Na to sa používajú takzvané farbiace potraviny, ako napríklad šťava z červenej repy. Tu je však napísané “Bez farbív”. Áno, ale aj tu platí, že z hľadiska právnej terminológie to je farbiaca potravina, a nie farbivo. Dopomáha však vzhľadu produktu, pričom sa sugeruje jeho vyššia kvalita, keďže samotné jahody by jogurt tak nezafarbili. Brokolicový šalát od Vitakrone. Oficiálne bez konzervantov a zvýrazňovačov chute. Človek si pomyslí, že to je ako doma od mamy. Keď to však otočíme, dočítame sa, že je tu 6 až 7 ďalších prísad. Antioxidant, stabilizátor, zahusťovadlo, kyselina octová, ktorá často pôsobí ako konzervačná látka. Pravý karmín, ktorý sa získava zo sušených samičiek červca nopálového. Aj tu si kladiem otázku, prečo do toho musia pridávať farbivo. Pohľad na zloženie potravín človeka často rozčaruje. Nasleduje… KLAMANIE O ČERSTVOSTI Čerstvé mäso zo supermarketu. Vyzerá lahodne a tak by malo aj chutiť. Ružové a čerstvé, ako skúsený muž v domácnosti to jednoducho vidím. Nemusí byť veľmi ružové, nesmie mať príliš krikľavú farbu, nesmie byť ani príliš bledé. Mleté mäso musí byť ružovočervené. A šťavnaté. A musí mať pekný biely okraj. Čerstvý vzhľad je iba optický klam. Potravinársky priemysel totiž do balenia pumpuje kyslík. Vďaka tomu je mäso tak pekne ružové a farbu si zachováva celé dni. Pri rešeršovaní som zistil, že s týmto čerstvým mäsom zabalenom v ochrannej atmosfére zjavne niečo nie je v poriadku. Prišli na to ochrancovia spotrebiteľov z Foodwatch a tento trik aj zverejnili. Prevádzkovatelia diskontov balia mäso do takzvanej kyslíkovej ochrannej atmosféry. Vďaka tomu si mäso zvonku relatívne dlho zachová červenú a ružovú farbu, vo vnútri sa však farba zmení na šedivú. A nielenže zošedivie, ale aj stuhne. Kvôli kyslíku zatuchne. To znamená, že spotrebiteľom sa ako zdanlivo čerstvé mäso priamo z bitúnka podsúva mäso zníženej kvality. To je strašné, otrasné. Toto nie je nič pre mňa. A myslím si, že ani pre väčšinu spotrebiteľov. Je to podvod. Také niečo by som nejedol. Hoci spotrebitelia nemajú o rizikách a vedľajších účinkoch používania kyslíkovej ochrannej atmosféry pri balení mäsa ani potuchy, v mäsovom priemysle je to verejné tajomstvo. Istý producent plynov na to prednedávnom jasne poukázal: “Kyslík umožňuje rast aeróbnych baktérií a plesní, zachováva však červenú farbu mäsa.”02-17_19-55-27_STV2 (slo)_Triky potravinárskeho priemyslu[(046637)09-22-22] A významný mäsiarsky časopis varoval: “Pôsobením kyslíka mäso stuhne a zatuchne.” Aby si to preverili, kúpili reportéri NDR mäso v rôznych supermarketoch a diskontoch. Kúpené vzorky potom zaniesli na dôkladnejšiu analýzu do potravinového laboratória. Tam najprv zmerali množstvo kyslíka v jednotlivých baleniach. Tie ho v niektorých prípadoch obsahovali až 80 percent, čo je niekoľkonásobne viac, než je prirodzená hladina kyslíka vo vzduchu. A ako ukázala senzorická skúška, má to aj svoje dôsledky. Je trochu tuhé, ťažšie sa hryzie. Mala som v ňom aj kúsok mastného. Podľa mňa už vôbec nechutí ako čerstvé. Máš pravdu, to mastné má veľmi intenzívnu chuť. Má chuť rybieho tuku. Tento dojem potvrdili aj výsledky chemického rozboru. Vzorky mäsa zabaleného v kyslíkovej ochrannej atmosfére boli jednoznačne zatuchnuté. Opäť je to jeden z príkladov, ktorý ukazuje, že potravinársky priemysel určuje pravidlá a následne využíva existujúce možnosti, aby oklamal spotrebiteľov. A ja ako jednotlivec vôbec nemám šancu tieto podvody odhaliť. Objavili spôsob balenia mäsa, pri ktorom si dlhšie zachová čerstvý vzhľad. A hoci je tu tlak zo strany spotrebiteľov, politici zatiaľ v tejto veci nič neurobili. Čo je aj prirodzené, keďže sa nechcú dostať do sporu s predstaviteľmi mäsového priemyslu. Klamaniu o čerstvosti by sme sa však mohli vyhnúť, a to celkom jednoducho. Preto chodím k mäsiarovi, teda k mäsiarovi priamo na bitúnok. Žijeme na vidieku a hoci nič nepestujeme ani nechováme, vieme presne, kde predávajú kvalitný tovar, a kde nie. Mäso najradšej kupujem u mäsiara, skutočne čerstvé. Pokiaľ som na pochybách, môžem zájsť k mäsiarovi a kúpiť si čerstvé mäso. Ale aj mäsiari môžu mäso, ktoré predávajú, ošetrovať stlačeným kyslíkom. A to s použitím špeciálnych aparátov. A v dôsledku toho si ich mäso tiež zachová červenú farbu. Je to podlý trik. Nič z toho, čo sme sa o čerstvosti potravín naučili za dlhé generácie, nám pri nakupovaní v dnešnej dobe už nepomôže. A potravinársky priemysel sa nás navyše snaží zmiasť aj tým, že používa… MARKETINGOVÉ TRIKY Tentokrát sme sa s Anjou a Ilsedorou stretli v supermarkete. Čo si všímajú na tovare? Potrebujem múku. Aha, tú, čo má pekný obal. Toto je diamant medzi múkami. Niekedy mi napadne, že z nej bude lepší koláč. Pretože je na obale diamant? To neviem. Riadia sa však aj určitými princípmi. Pre mňa je dôležité, aby to bolo z Nemecka. V obidvoch baleniach je totiž ten istý druh mrkvy. A prečo to musí byť z Nemecka? Kvôli dĺžke transportu. A občas si niečo kúpia len tak pre radosť. Tieto Volkswagen kariklobásky z Wolfsburgu. Ešte k ním majú aj špeciálny kečup. Toto je kultová záležitosť. Kult alebo jednoducho iba šikovný marketing? Experti na Univerzite v Hanoveri nám ukážu, akými metódami sa nám potravinársky priemysel pozerá do hláv. Ich cieľom je zistiť, čo spotrebiteľov zvádza k tomu, aby si kúpili nejaký tovar. Keď ste rozrušený alebo napätý, tak sa vám obvykle niečo nepáči. Keď ste uvoľnený, pokojný a máte dobrú náladu, tak to, čo vidíte, sa vám páči. Elektoencefalogram nám ukáže, čo sa v našom mozgu odohráva pri prezeraní obalov tovarov, hoci my o tom nič nevieme. Takmer všetky rýchle rozhodnutia o kúpe sa odohrávajú v našom podvedomí. Rozhodujúci je prvý dojem. To, prirodzene, vedia aj v potravinárskom priemysle. Na Univerzite v Hanoveri mám ešte jedno stretnutie. Tentoraz s vedúcim katedry marketingu a manažmentu. Vôbec ho neudivilo, že sme narazili na marketingové triky. Dobrý deň, akurát som bol na nákupe. Mozog sa najprv snaží jav zaradiť do kategórií. Pozitívne, negatívne, priateľ, nepriateľ. Je to pre mňa pútavé? Áno, nie. Toto sa odohráva veľmi rýchlo. To znamená, že človek najprv vníma určité signály. Podnety, ktoré dokáže zaradiť. A toto ich zaradenie sa spravidla odohráva na pozadí určitej motivácie. Keď sa napríklad pozeráte na tento produkt a máte vzťah k prírode, tak vás tento podnet okamžite osloví, upúta vás. A vytvorí pozitívnu väzbu. Kedy sa tieto väzby v hlave ustália? Socializujete sa, nastavujete sa na určité podnety, a to po celý život. Začína to už v ranom detstve, najmä pri čítaní detských knižiek. Tie nás pripravujú na určité vzorce. Takto si vybudujeme pomerne širokú zásobu podnetov, na ktoré potom reagujeme podobným spôsobom. Červené šťavnaté ovocie to je tiež jeden z marketingových trikov. Ak toto v mozgu nevyvolá podráždenie… Vytvárajú sa rôzne ilúzie a to najmä s ovocím. Ovocie je veľká téma, keďže sa pokladá za zdravé. Obaly priam praskajú od množstva ovocia. Žiaľ, často je však vo vnútri iné ovocie, a nie to, ktoré je na obale. Na obale je množstvo malín a zrniečok granátového jablka, ale čo je v skutočnosti v nápoji Chiquita? Človek od toho očakáva, že v tom bude ovocie. Je v ňom však iba 7,5 percenta malín a 2 percentá granátového jablka. Teda ovocie zobrazené na obale v skutočnosti netvorí ani 10 percent obsahu fľaše. Chiquita boli kedysi iba banány. V dnešnej dobe tam tiež veľa píšu po anglicky, aby tomu človek nerozumel. Ale maliny a granátové jablko… To vyzerá dobre. Maliny 7 a pol percenta, ale je tu veľký obrázok. Mladých to naláka, kúpia si fľašku a povedia si, že nepijú kolu, ale niečo zdravé. Myslia si, že pijú vitamíny. V tomto výrobku z malín a granátového jablka od Chiquity sú pritom len 4 rozmixované maliny a jedno zrniečko z granátového jablka. Dobrota, celé kúsky šťavnatých čerešní. Aj tu ako prvé bije do očí, že podľa obalu je fľaša až po hrdlo naplnená čerešňami a červeným hroznom. A navyše kúskami ovocia. Aj tu je však malými písmenami napísané: “Kúsky ovocia sú predovšetkým kúskami hrušiek.” V tejto fľaši je 12 percent hrušiek. Okrem toho je v nej najmä jablková šťava, banány a ešte kadejaké iné veci. A prečo tam nie sú čerešne? Pretože čerešne sú drahé. Jablková šťava sa často používa ako základ, aby ten nápoj vôbec získal nejakú chuť, pretože je relatívne neutrálna. Je na to viacej dôvodov. Jablká 33 percent. Červené hrozno 12 percent. Arónia 2 percentá. V skutočnosti by tam malo byť 100 percent čerešní. Veď to, papier znesie všetko. Ovocná tyčinka z lesných i záhradných bobuľovitých plodov, ktorú vyrába firma Rossmann. Bobuľovité plody, to sú predsa maliny, čučoriedky, ríbezle alebo nie? Aj v tomto prípade ide o vytváranie ilúzie o tom, aké ovocie táto tyčinka obsahuje. Sú v nej najmä hrozienka, ale okrem nich žiadne iné ovocie, napríklad žiadne čučoriedky, ani maliny, iba ovocný koncentrát. To je pre potravinársky priemysel typické. Spotrebitelia si radi kupujú produkty, ktoré majú na obale ovocie, pretože je to prísľubom čerstvosti, kvality a zdravia. Väčšinou však obsahujú málo ovocia. Potravinársky priemysel spotrebiteľov cielene zavádza. Väčšine obalov nehodno dôverovať. Predstierajú, že produkty sú vyrobené z pestrých ingrediencií prirodzeného pôvodu, čo nie je pravda. Obaly predstierajú, že produkty obsahujú zložky, ktoré v nich vôbec nie sú. Hodnotné suroviny sa nahrádzajú lacnými. Možné je takmer všetko. My spotrebitelia však v podstate vieme, že potravinársky priemysel nás chce ovplyvniť. Teoreticky by sme teda mohli zapojiť zdravý rozum a pozrieť sa na zadnú stranu obalu na zoznam ingrediencií. Potom by sme hneď uvideli, čo daný produkt v skutočnosti obsahuje. Tým by sa to všetko dalo vyriešiť.02-17_19-55-27_STV2 (slo)_Triky potravinárskeho priemyslu[(060436)09-22-24] Keď sa však, obrazne povedané, vaša myseľ raz rozhodla, že daný produkt je dobrý, tak je jednoducho dobrý. Keď vás raz tieto podnety takto ovplyvnili, jednoducho vytesníte a ignorujete všetko, čo tomuto hodnoteniu protirečí. Prečo je to tak? Pretože mozog jednoducho takto pracuje. Mozog je prosto tak nastavený, že niektoré veci si náležite prispôsobuje. A my máme potom iba veľmi malú šancu, že sa tomu ubránime. Potravinársky priemysel nás teda má v hrsti. Najnovším trikom, pomocou ktorého vodia za nos kritických spotrebiteľov, sú údajné regionálne produkty. Ja dôverujem nášmu regiónu. Kupujem len to, čo sa dováža z krátkej vzdialenosti. Predovšetkým chcem podporiť tunajšie hospodárstvo. A tiež vychádzam z toho, že dostanem kvalitný tovar. Ako príklad si zoberme med zo stepi. Pri ňom je predsa jasné, odkiaľ pochádza. Je to tam predsa napísané, odkiaľ pochádza. Pravdepodobne zo stepi. Je to tam predsa napísané. Step tá je tu hneď za Hamburgom, step sa začína už za Hamburgom. Lineburská step. Čistá príroda. Typické Severné Nemecko. Med zo stepi sa tu však iba plní a dováža sa sem z celej Európy. Podľa mňa je to podvod na spotrebiteľoch. To si rovno môžem kúpiť miešaný med alebo lacný med. Pre profesora Achima Spillera to však už nie je iba nevinný reklamný trik. Istotne sa dajú nájsť prípady zavádzania zákazníkov. Existuje tu akási šedá zóna, ktorá je z právneho hľadiska veľmi sporná. Vezmite si regionálny pôvod produktov, ktorý v súčasnosti môžem ako producent hojne využívať v reklame. Nie je však jasné, a ani právne definované, čo je vlastne regionálny produkt z daného regiónu, ako je tento región ohraničený. Spotrebitelia nemajú ani najmenšiu šancu, ako by si to mohli sami preveriť. Ako ďalší príklad nám poslúžia Rujanské slede. Rujana je ostrov v Baltickom mori, obľúbená destinácia dovolenkárov. V človeku to vzbudí predstavu tradičného lovu na rybárskom člne. Tieto ryby však chytili v Severnom mori. Po ich spracovaní sa síce výrobok nazýva Rujanské slede, ale na Rujane sa nevyrába, ale v Poľskom meste Ostrów. Na obale je miesto pôvodu dobre skryté, skratka “PL” znamená Poľsko. Spotrebitelia chcú svojimi rozhodnutiami pri nakupovaní tiež vytvoriť istý tlak. Požiadavky sa teda zmenili. Spoločnosť, zákonodarcovia, ale aj potravinársky priemysel tak musia na to reagovať. Podvody so šunkou, klamanie imitáciami, falšovanie chute, klamanie o čerstvosti a marketingové triky. Potravinársky priemysel toho skazil veľa. Ja už ani neviem, čo by som mal jesť s chuťou. Ide im už iba o jedno, aby zarobili peniaze. Dôležité je len to, aby to bolo lacné, lacné a lacné! To je zlé pre zvieratá, pre životné prostredie aj pre nás, ktorí sme na konci potravového reťazca. A podobné triky skúša na spotrebiteľov aj farmaceutický priemysel.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.