RAKOVINA: ZABUDNUTÁ CESTA

By | jún 22, 2017

Je to jedna z najstarších a najrozšírenejších chorôb na svete. Rakovina od vekov postihuje všetky živé organizmy vrátane rastlín. Voľakedy ju ľudia pripisovali telesným tekutinám a považovali ju za vírusové infekčné ochorenie. Dnes sa viac hovorí o genetickom pôvode. V každom období sme s ňou bojovali dostupnými zbraňami a nikdy sme ju neporazili, hoci vedci odhalili mnohé z drobných zákerností rakoviny. Je možné, že by obrovský pokrok vo výskume napokon vedeckú komunitu ešte väčšmi zmiatol? Zdá sa, že sme sa stratili v detailoch. Zamerali sme sa na nesprávne miesta, sledovali sme detaily motora auta, hoci podstata problému tkvie niekde inde. Priveľa skúmame detaily a nevnímame celok. Pre stromy nevidíme les. Einstein povedal, že myšlienka, ktorú ľudia na začiatku nepovažujú za bláznivú, nemá budúcnosť. Nadišiel čas, aby sa rovnako sústredené úsilie, ktoré rozbilo atóm a vynieslo človeka do vesmíru, vyvinulo na porazenie tejto hroznej choroby. Je to už viac ako 40 rokov, čo vlády viacerých krajín vyhlásili rakovine vojnu. Rakovinu neporazíme za jeden deň. Ale jedného dňa nad ňou zvíťazíme. Vyhlasujem, že z nového rozpočtu venujeme 30 miliónov dolárov… Od tých čias veda zaznamenala pokrok. Rakovinu liečime, dokážeme ju diagnostikovať a aj prevencia je lepšia. Mnohé typy rakoviny, na ktoré ľudia v 50. rokoch zomierali, dnes dosahujú 70 percentnú liečiteľnosť. Obrovský úspech sa však predsa len ukazuje ako okrajový. Hoci sa za polstoročie do výskumu rakoviny investovali miliardy dolárov, v celosvetovom meradle sa úmrtnosť výrazne neznížila. Každý rok podľahne ochoreniu 8 miliónov ľudí. Ako dobre poznáme tohto nepriateľa? Ale predovšetkým, ako ho definujeme? Rakovina je nebezpečné bujnenie niektorých buniek v tele. Ak všetko prebieha hladko, ľudské telo rastie, ako to sledujeme na deťoch alebo na vývoji embrya. V takom prípade ide o prirodzené množenie buniek, pretože je plynulé a regulované. Keď množiace sa bunky nerešpektujú túto reguláciu, oddelia sa od ostatných, a vtedy hovoríme o rakovine. Predstavme si rakovinu takto: Je to zradná bunka vo vašom vlastnom tele, a práve preto je taká diabolská, taká náročná na liečbu. Vaše vlastné mäso a krv sa stali nesmrteľnými. Rakovinová bunka je nesmrteľná bunka. Ľudia si to neuvedomujú, ale všetky naše bunky sú predurčené zomrieť a práve smrť bunky je zdravý proces. Bunka sa regeneruje vlastnou smrťou. Keď však bunka ostane nažive a naďalej rastie, vzniká rakovina. Odkiaľ pochádza ten paradoxný výbuch života, ktorý voláme rakovinou? Ako sa jej dá zabrániť, a ako ju ovládnuť? Medzi prvé spôsoby liečby patrila od 19. storočia chirurgia, a od začiatku 20. storočia aj rádioterapia. Lekári sa zameriavali na liečbu nádorov, teda zhluku rakovinových buniek tvorených v postihnutých orgánoch. Ale táto liečba nezabránila prieniku niektorých buniek do iných orgánov. Sekundárne nádory, ktoré voláme metastázy, sú často smrteľné. V 50. rokoch sa v boji so smrtonosnými metastázami objavila nová zbraň. 2. december 1943. Nemecké letectvo bombarduje taliansky prístav Bari. Loď, ktorá preváža dvetisíc bômb, obsahujúcich bojovú otravnú látku yperit, vybuchne. V dôsledku výbuchu zomrie v nasledujúcich mesiacoch okolo tisíc civilistov a vojakov. Lekári si všimnú, že krv otrávených osôb prakticky neobsahuje biele krvinky. A vedcov to onedlho inšpiruje k otázke: “Ak dokáže yperit zlikvidovať bunky, prečo podobný jed nepoužiť v boji proti bunkám rakovinovým?” Boli to počiatky chemoterapie, ktorá o niekoľko rokov umožnila liečbu doposiaľ neliečiteľných druhov rakoviny. Chemoterapia útočí efektívne, ale naslepo. Nezabíja totiž len bunky choré, ale aj zdravé. Podobne ako vojenská taktika spálenej zeme: vyčerpáva celý organizmus a má množstvo vedľajších účinkov, vrátane nevoľnosti či straty vlasov, chudokrvnosti, a iných chorôb imunitného systému. Navyše je účinná len v prípade niektorých druhov rakoviny. Prečo, to stále nedokážeme vysvetliť. Liečba rakoviny chemoterapiou vznikla z čisto pragmatických príčin. Nevieme, prečo konkrétny nádor reaguje špecificky na tú ktorú účinnú látku. Vychádzali sme však z pozorovania, že chemoterapia pôsobí obzvlášť účinne na rýchlo sa množiace bunky. Práve preto sa dosiahli dobré výsledky v detskej onkológii. Nanešťastie sa však ukazuje, že toto vysvetlenie nie je dostatočné. Je to pokrok, ale stále poriadne nerozumieme, vďaka čomu presne. Napriek pokroku v liečbe choroby si proces vzniku rakoviny naďalej stráži svoje temné miesta. V 70. rokoch sa zdalo, že tajomstvo je takmer odhalené. Vedci Harold Varmus a Michael Bishop po prvý raz spozorovali, že nepriateľ môže pochádzať priamo z jadra buniek, a že sa dokonca môže ukrývať priamo v našich génoch. Objav bol odmenený Nobelovou cenou. Pochopenie tejto teórie si vyžaduje výskum základných princípov genetiky. Vychádza z predpokladu, že naša DNA riadi všetky procesy v tele. Rakovina sa vyvinie vtedy, ak niečo naruší genetický kód regulujúci fungovanie organizmu. Gén, ktorý je narušený či zmutovaný, spôsobí, že sa bunky odchýlia z genetického programu. Ak sa niektoré bunky vymknú spod kontroly, čo je prípad rakoviny, nerešpektujú genetický program. Vtedy hovoríme o mutácii. Bunky modifikujú vlastnú DNA, čím sa naruší kontrolný systém a v dôsledku toho bunky nepodliehajú genetickej regulácii. Táto takzvaná genetická alebo mutačná teória rakoviny tvrdí, že rakovinové ochorenie je spôsobené mutáciou, ktorá prebehne v rakovinových bunkách. Nastúpila nová éra výskumu. Novými metódami vedci sledujú takzvané “onkogény”, teda gény, ktorých mutácia môže spôsobovať rakovinu. Jednou z hlavných postáv na poli rakovinovej genetiky je Robert Weinberg. Nadväzuje na Varmusa a Bishopa a vo svojich prácach významne objasnil biologické štádiá vzniku rakoviny. V roku 1978 sme začali výskumný proces, vďaka ktorému sme o rok neskôr dokázali, že rakovinové bunky obsahujú narušenú genetickú informáciu. Práve tá spôsobuje nekontrolované množenie ľudských rakovinových buniek. Ukázalo sa, že sledovaná DNA priamo obsahuje gén spôsobujúci rakovinu, ktorý sme nazvali “onkogén”. Onkogén je narušená forma génu nachádzajúceho sa v normálnej ľudskej DNA. Pod vplyvom chemického karcinogénu tento gén zmutuje a preto jeho zmutovaná genetická sekvencia vytvára onkogén, ktorý zapríčiňuje nadmerný a neobmedzený rast bunky a nové a nové miliardy ďalších rakovinových buniek. Do výskumu onkogénu sa investujú významné finančné aj ľudské zdroje. Vybavenie a technológia pohlcujú miliardy. Mapuje sa ľudský genóm a onedlho zistíme mnohé z toho, čo potrebujeme vedieť nielen o rakovine, ale i o iných chorobách. Výskum z hľadiska genetiky je v súčasnosti novou a jedinou paradigmou výskumu rakoviny. V prospech genetiky sa v našich národných zdravotných centrách vyvíja skutočne obrovské úsilie. Ako inak, veď aj náš riaditeľ je genetik. Za posledné polstoročie vznikla obrovská infraštruktúra biotechnologických spoločností, ktoré spolupracujú s laboratórnymi výskumníkmi pri výskume genetiky čoho len chcete. Desiatky krajín sú dnes zapojené do pretekov výskumu rakovinových genómov. Onkologický výskum veľmi rýchlo napreduje, pretože už dobre rozumieme genetike a dokážeme zostavovať zoznam rôznych mutácií. Kanadský vedec Thomas Hudson vedie veľké medzinárodné konzorcium, ktoré v súčasnosti sekvencuje 25 tisíc nádorov. Našou pracovnou rutinou nie je len objavovanie rakovinových génov, ale rýchle pochopenie ich biológie, na základe čoho môžeme vyvinúť lieky aspoň na najzávažnejšie ochorenia. Keď som študovala vývoj výskumu onkogénov, boli pre nás ako nové žiarivé svetielko nádeje, ako maják na rozbúrenom mori. Ľudia naozaj verili, že prenikneme k podstate rakoviny a vďaka tomu objavíme aj účinnú liečbu. Na konci 90. rokov boli vyvinuté lieky, ktoré mali regulovať správanie génov spôsobujúcich rakovinu. Okrem chemoterapie sa začali viac uplatňovať “cielené” terapie, ktorých negatívny vplyv na organizmus je miernejší a majú menej vedľajších účinkov. Do terapií, ktoré zahŕňajú viac ako polovicu onkologických liečiv, masívne investujú farmaceutické spoločnosti. Na trhu je už 200 druhov liekov, 900 ďalších sa pripravuje. Zásluhou cielených terapií onkológia významne pokročila. Niektoré lieky, napríklad Glivec, majú dlhodobé účinky. Zatiaľ je neuspokojivé, že väčšina nových cielených terapií nemá dostatočne dlhú účinnosť. Pacient sa zotaví na tri mesiace alebo na rok, ale choroba sa často vráti a stane sa voči liečbe rezistentnou. Lieky ako Glivec alebo Herceptin nepochybne prispeli k pokroku v liečbe niektorých druhov leukémie alebo rakoviny prsníka. Vo väčšine prípadov iných druhov rakoviny sú však výsledky menej povzbudivé. Cielená terapia celkom logicky sľubuje zlepšenie zdravotného stavu. Ale hoci spočiatku prináša okamžité skvelé výsledky, po pol roku či ôsmich mesiacoch si rakovinové bunky nájdu nový spôsob, ako sa množiť a pôvodne aplikovaná liečba na ne už nezaberá, lebo sú voči aktívnym látkam imúnne. Ak by sme uvažovali do dôsledkov, liečbu by sme mohli posúvať donekonečna bez reálneho predpokladu vyliečenia choroby. Považujem to za jeden z nedostatkov cielenej terapie. Prečo sa revolúcii v genetike nedarí objaviť účinnú liečbu? V súčasnosti sa predpokladá, že v rôznych druhoch rakoviny vystupuje okolo dvetisíc génov a stupeň mutácií sa môže s ohľadom na druh nádoru zvýšiť tisícnásobne. Čím dôkladnejší výskum, tým viac komplikácií. Naším hlavným cieľom je porozumieť zmyslu získaných dát. V 90. rokoch som bol členom Projektu ľudského genómu, v rámci ktorého sme sekvencovali celý genóm. Trvalo to 10 rokov, a stále nerozumieme väčšine génov a proteínov, a ako presne funguje ľudský genóm. Vedecká komunita na celom svete ešte stále hľadá základnú techniku interpretácie genómu. Technika analýzy a informácie sú dnes také vyčerpávajúce, že sme nimi doslova zaplavení a nemáme kapacitu tieto informácie spracovať a pochopiť všetky možnosti, ktoré do výskumu prinášajú. Nerozumieme príčinám, prečo rakovinové bunky nekontrolovane bujnejú a preto nedokážeme určiť, aký druh liečby je ten najvhodnejší. Niektorí ľudia cynicky hovoria, že keď máte kladivo, problémom je klinec. Tým klincom sú pre nás rakovinové gény. Pretože nástroje molekulárnej genetiky, ktorými môžeme udrieť po hlavičke rakovinové gény, máme. Preto ak si položíme otázku, či je to najlepší spôsob výskumu rakoviny, odpoveď je, že vzhľadom na dostupné nástroje, v istom zmysle áno. Je to však správne riešenie problému rakoviny? To nevieme. Na začiatku 90. rokov vznikli združenia onkologických pacientov protestujúce proti výlučnosti genetického prístupu, ktorému chýba praktická aplikácia v liečbe. Ženy trpiace na rakovinu prsníka založili združenie s názvom “Breast Cancer Action”, ktorého zmyslom je onkológiu posunúť z vychodených koľají ďalej, a vyvrátiť dogmu o výlučnosti genetického prístupu k ochoreniu. Dedičné mutácie génov určite zvyšujú riziko rakoviny. Ale len v 5 až 10 percentách prípadov. Keď som sa dozvedela diagnózu, bola som ohromená prístupom lekára k osobe, ktorá sedela oproti nemu: “Žena, 36 rokov, rakovina prsníka v takom a takom štádiu, vyžaduje takúto liečbu.” Bola som len číslo, nič iné. Môj obzvlášť inteligentný lekár mi raz povedal: “V rodinnej anamnéze sa rakovina nevyskytuje.” A dodal, že teda nemôžem trpieť rakovinou prsníka. Lenže ja som rakovinu mala a podstúpila som všetko, čo bolo nevyhnutné. Bola to pre mňa malá osobná revolúcia. Zdedený gén ešte neznamená, že dostanete rakovinu prsníka. Je nevyhnutné sledovať pôsobenie génu v interakcii s prostredím a určiť, prečo sa u niektorých ľudí rakovina vyvinie a u iných nie. Podľa mňa sa výskum v posledných 10 až 15 rokoch takmer výlučne sústredil na genetiku. Vidím to aj na iných chorobách, ktoré sa pripisujú istým génom a ktoré majú ľudia spoločné. Neviem posúdiť, do akej miery sa to týka rakoviny prsníka, ale prístup, že genetikou môžeme vysvetliť všetko, podľa mňa zviedol medicínu na slepú koľaj. Mohla vedecká komunita skutočne uviaznuť v slepej uličke výskumu? Kráča už vyše 30 rokov nesprávnym smerom? Ak sa zameriavame na jediný detail, je to ako pre strom nevidieť les. Celkový, holistický prístup nám práve preto uniká. Od 70. rokov Mina Bissellová vo svojich štúdiách dokazuje, že rakovina vzniká zo vzájomného pôsobenia buniek a ich prostredia. Severoamerická biologička ako jedna z prvých spochybnila genetickú teóriu vzniku rakoviny. Ak odoberiete bunky človeka alebo zvieraťa na kultiváciu, všimnete si, že nie sú nemenné, ale že sa prispôsobujú a menia podľa okolností v mikroprostredí. To mi objasnilo mnoho vecí. Okolnosti, mikroprostredie a architektúra tkaniva sú rozhodujúce. Len čo sa táto architektúra naruší, odrazí sa to na génoch, a tie následne spôsobia nádor. Výskumy Miny Bissellovej majú zatiaľ len slabú odozvu. Genetický prístup si uzurpuje drvivú väčšinu pozornosti. Ľudia niekedy vravia: “Mina je priekopníčka, je to vizionárka,” iní ma zasa považujú za blázna. Ja o sebe viem povedať len toľko, že som zvedavá. Naše výsledky sme publikovali v mnohých renomovaných časopisoch, no vo všeobecnosti sa stretli buď s nedôverou, alebo s ľahostajnosťou. Vedci ich necitovali, možno len v poslednom desaťročí upútali pozornosť známych osobností. Začali ich citovať a jedným dychom tvrdia, že je to celkom jednoznačné. Vyžaduje si pochopenie rakoviny zmenu optiky? Máme skúmať bunku vo vzťahu s jej prostredím? Brať do úvahy spôsob, ako dýcha, ako sa vyživuje a rozvíja? Sledovať ju podobne ako živočíchy či rastliny, ktoré sa vyvíjajú v istom ekosystéme? Rakovinu v tele môžeme prirovnať k situácii, že sa napríklad v lese vyskytne zvierací alebo rastlinný druh, ktorý sa rozmnoží do tej miery, že zničí ekosystém. Ak prestaneme telo vnímať ako niečo, čo je pod centralizovanou kontrolou DNA, a pozrieme sa naň ako na les, či ako na oceán, uvedomíme si v ňom prvky ťažiace z jeho výživových zásob, všimneme si mnohé predátory. Ak v lese zbadáte zajaca, ktorý sa premnoží a začne byť pre les škodlivý, nepoviete si, že ten zajac zmutoval. Zistíte, či sa tento rok neurodilo viac mrkvy alebo či z istých príčin nevyhynuli alebo nemajú ťažkosti jeho prirodzení nepriatelia, napríklad líšky. Zrazu získate oveľa vyváženejšiu a celistvejšiu perspektívu, ako keby ste za všetkým videli mutáciu. Aj onkológ Laurent Schwartz uprednostňuje celistvejší náhľad na problematiku. Ak chceme lepšie porozumieť rakovinovej bunke, musíme skúmať jej zdroje a spôsob, akým ich využíva. V takom prípade hovoríme o metabolizme. Bunka je živý organizmus. Ak ju vyjmete zo živého organizmu a vsadíte ju do nového prostredia s trochou vody a krvi, začne rásť, začne prijímať potravu, tráviť. Na to všetko potrebuje gény, enzýmy a tak ďalej. Rakovinová bunka funguje rovnako: prijíma potravu, rozvíja sa a využíva enzýmy. Aby sa mohla bunka deliť, musí aj rásť. Je to možno triviálna pravda, ale ak nejete, nepriberiete, a ak všetko spálite počas ranného cvičenia, takisto nepriberiete. Pribrať znamená prijímať potravu, ale nespaľovať. To nám pripomína hypotézy 20. rokov minulého storočia, ktoré tvrdili, že rakovina zachytáva glukózu, teda cukor vo veľkom množstve, ktoré nestíha spaľovať a preto rastie. Ak rastie, bunka sa môže deliť a zároveň tvrdne. Ak sa navyše ocitne pod tlakom, uvoľnia sa metastázy. Hypotézu vzniku rakoviny na základe bunkového metabolizmu už v 20. rokoch formuloval nemecký biológ Otto Warburg. Všetky rakovinové bunky bez ohľadu na príčiny rakoviny boli bez výnimky určené ako bunky kvasiace. Kvasný proces je preto hlavnou a všeobecnou príčinu rakoviny. Podľa Warburga zohráva metabolizmus kľúčovú úlohu pri vzniku rakoviny. Odkazuje na to, ako sa bunky vyživujú, ako kvalitne trávia prijímané cukry, tuky a proteíny. Normálna bunka napríklad prijme glukózu, naruší ju a následne premení v mitochondriách, ktoré sú pľúcami našich buniek. Na to všetko potrebuje kyslík. Ak všetko dobre funguje, výživné látky sa spália a zmenia sa na energiu. Rakovinová bunka sa správa ako bunka bez príjmu kyslíka. Bez neho nedokáže spáliť cukry a preto si z nich zoberie len veľmi málo energie. To následne vyvoláva zvýšenú konzumáciu cukrov, ktoré však bunka nedokáže stráviť a preto ustavične kvasí a delí sa. Tento proces nazývame “Warburgov efekt”. Podľa mojej mienky je čas prijať potrebné opatrenia a zabrániť chorobe, na ktorú každoročne zomierajú milióny ľudí. Úsilie Otta Warburga síce bolo odmenené Nobelovou cenou, ale postupne upadlo do zabudnutia. Hitler, ktorý trpel fóbiou z rakoviny, Warburga uchránil pred deportáciou, a neskôr sa dejiny samotné postarali, aby za svoj pakt s diablom zaplatil. Prístup z hľadiska genetiky a výška rozpočtu dielo dokonali. Ale v posledných desaťročiach začali myšlienky Otta Warburga znovu prežívať renesanciu. Opäť sa všade na svete venuje vedecká pozornosť metabolizmu rakovinových buniek. Január 2014. V Luxemburgu sa koná konferencia o metabolizme, ako vôbec prvá v Európe. Vedci z celého sveta tu predstavujú výsledky svojej práce v nádeji, že výskum rakoviny dostane nový vietor do plachiet. Podľa mnohých je teraz, bez ohľadu na druh rakoviny, Achillovou pätou rakovinovej bunky práve fungovanie metabolizmu. Bádatelia ako ja si povedali, že namiesto upierania pozornosti výlučne na genetické zmeny, bioinformačné analýzy a sekvencovanie, by bolo vhodné urobiť krok vzad, a začať o rakovine premýšľať trochu inak. Severoamerický vedec Navdeep Chandel sa začal o problémy metabolizmu zaujímať už ako študent na konci 90. rokov. V tom období sa celá pozornosť vedy upierala na genetiku, ale on sa zameral na vtedy zaznávanú oblasť metabolizmu. Štúdium metabolizmu rakoviny je jednou z možných alternatív. Namiesto výskumu génov sa teraz sústredíme na spôsob fungovania metabolizmu. To je niečo, o čom vieme minimálne pol storočia, neobjavujeme nič nové. Pravdaže, vždy sa dajú objaviť nové cesty, ale mapa metabolických ciest je už dávno zhotovená. Stačí sa trochu vrátiť v čase a zistiť, ako sa tie cesty stretávajú v rakovinotvornom procese. Podľa môjho názoru sú metabolické cesty vhodnejším objektom výskumu ako čokoľvek ukryté v bunkách. Ak sa už teda genetické mutácie nepovažujú za primárne spúšťače rakoviny, kde hľadať pravú príčinu? Na čo je dobré zamerať pozornosť, aby sme chorobu dokázali vyliečiť alebo zabránili jej vzniku? Rakovine sa do istej miery dá predchádzať, a jedným zo spôsobov je zabrániť obezite, ktorá je najrizikovejším faktorom. Jedna z vecí, ktoré odporúčam, je znížiť konzumáciu cukrov. Metabolizmus sa viaže na mnohé faktory, a jedným z nich je práve nadváha. V Spojených štátoch je napríklad obezita veľmi rozšírená, pretože ľudia sa nestravujú podľa skutočnej potreby svojho tela. Keby sme jedli viac vlákniny, menej cukrov a zlých tukov, výskyt rakoviny vo svete by sa výrazne znížil. Ukrýva sa kľúč k vzniku rakoviny vo výžive? To by bolo priveľmi jednoduché. Výživa buniek sa totiž neobmedzuje len na to, čo jeme. Bunkový metabolizmus podlieha aj iným faktorom. V prípadoch rakoviny dospelých jedincov sa veľmi často vyskytne zápalová fáza. Napríklad v prípade alkoholizmu, ktorý spôsobuje hepatitídu, tvrdnutie pečene, cirhózu, či rakovinu pečene. Závislosť od nikotínu zasa spôsobuje chronickú bronchitídu, kašeľ a rakovinu pľúc. Takmer vždy sa vyskytne postupnosť, zápal, fibróza, rakovina. Ak bunka prežije, je plná potravy. Zápal je zmena metabolizmu zásluhou násilného a masového prijatia výživy prostredníctvom bunky. Život bunky nie je vždy kvalitný a niektoré odumierajú. Bunky plné potravy zmenia spôsob života, a začnú sa množiť. Metabolizmus je veľmi citlivý voči zmenám. Reaguje na zmeny výživy, prostredia a dokonca aj na životné návyky. Ak máte desať tisíc rokov rovnaké gény a potom zmeníte stravovací režim a životné návyky, ako prvé sa to odrazí na vašom metabolizme. To sa odzrkadlí na génoch a tie potom spustia chorobu. Takto sa približne vysvetľuje nový princíp. Ak hovoríme o novej paradigme, hovoríme aj o novom prístupe k liečbe. Ako reagovať na metabolizmus rakovinových buniek a zabrániť im v množení? Aká liečba je najvhodnejšia? Sú rôzne spôsoby ako zmeniť a zlepšiť nádorový metabolizmus. Dá sa zmeniť stravovací režim, napríklad obmedziť konzumáciu cukrov a znížiť množstvo potravy vôbec. Je to však spôsob veľmi málo preskúmaný. Pridržiava sa ho veľa ľudí, ale prakticky neexistujú klasické štúdie v bežnom vedeckom zmysle. Ďalšia možnosť je užívanie rôznych druhov liekov. To je spôsob, ktorý všeobecne uprednostňujeme, pretože sa dá oveľa ľahšie študovať. Profesor Navdeep Chandel je presvedčený, že niektoré známe liečivá, ktoré sa využívajú a predpisujú v prípade iných chorôb, by sa mohli osvedčiť aj pri liečbe rakoviny. Predpokladá sa, že v procese rozkladu glukózy v bunke by sa mohlo osvedčiť okolo sto známych liekov. Za uplynulých 15 rokov si epidemiológovia na základe lekárskych správ všimli, že medzi pacientmi užívajúcimi Metformin je menej prípadov rakoviny. To viedlo k laboratórnym testom Metforminu ako lieku proti nádorovým ochoreniam. Pri pokusoch, ktoré sa vykonávali na myšiach, sa ukázalo, že celý rad rakovinových ochorení, rakovina hrubého čreva, pľúc, či pankreasu sa po užití Metforminu výrazne zlepšil. To bolo dobré znamenie. Liek Metformin je od konca 60. rokov registrovaný ako komerčné diabetikum. Ako by mohol byť osožný na liečbu rakoviny? Rakovinové bunky sa živia hlavne glukózou. Hlavný účinok lieku Metformin je znižovanie tvorby glukózy v pečeni tým, že bunkám k nej obmedzuje prístup. Preto sa bunky nemôžu ďalej množiť. Pokus na 10 myšiach ukázal, že Metformin zmenšil rakovinový nádor o 75 percent. To nie je zanedbateľné, lebo postup choroby sa môže liekom výrazne spomaliť. Možno ju celkom nevylieči, ale určite predĺži život. Pokusy v Petriho miskách alebo na zvieratách majú svoje obmedzenia. Napríklad Metformin bol myšiam podávaný v koncentrácii, ktorá je pre človeka nebezpečná. Preto je veľmi problematické aplikovať výsledky laboratórnych testov do klinickej praxe. Kanadská výskumníčka Pamela Goodwinová výzvu prijala. V súčasnosti vedie klinickú štúdiu, ktorá sa vykonáva v Kanade, v Spojených štátoch a vo Švajčiarsku. Zahŕňa viac ako 3 600 žien postihnutých rakovinou prsníka, ktoré od roku 2013 užívajú popri bežnej liečbe aj dve tabletky Metforminu denne. Výsledky budú vyhodnotené v roku 2017. Cieľom štúdie je zistiť, či užívanie Metforminu popri štandardnej liečbe rakoviny prsníka zníži úmrtnosť pacientiek. Každý rok pribudne na svete milión žien trpiacich rakovinou prsníka. Polovica z nich chorobe podľahne. Testovanie dlho známeho a potenciálne účinného lieku Metformin však bol veľmi dlhý boj. Pamela Goodwinová hľadala potrebné finančné zdroje celých 10 rokov. Vedci ako ja, ktorí sa zaujímajú o Metformin a chcú tento, na trhu bežne dostupný liek, použiť na liečbu onkologických ochorení, to nemajú ľahké. Mnohí vedci pracujúci s inými liečivami a chorobami musia čeliť podobným problémom a nemajú možnosť dokončiť svoje výskumy. Myslím si, že k problému by mala zaujať postoj celá spoločnosť. Ak sa Metformin ukáže ako efektívny prostriedok liečby rakoviny prsníka, predpokladáme, že päťročný výskum bude stáť 200 dolárov na každú pacientku. To je v porovnaní s 50, 70, či 100 tisícovými sumami investovanými do niektorých nových biologických terapií zanedbateľná suma. Predovšetkým však ide o liek, ktorý sa dá aplikovať všade na svete. Je lacný, nie je toxický a pacientka ho užíva perorálne, pretože je vo forme tabletky. Skutočnosť je taká, že väčšinu výskumu liečby nádorových ochorení vykonávajú farmaceutické spoločnosti, čím nesmierne prispievajú k výskumu rakoviny. Problém však je, že sa sústredia len na lieky, ktoré vzniknú v ich laboratóriách a z ktorých majú zisk iba ony samy. Mnoho gigantov farmaceutického priemyslu zavetrilo príležitosť nového trhu a intenzívne pracujú na vývoji metabolickej liečby rakovinových ochorení. Keď sme v roku 2002 založili našu spoločnosť, ktorá vznikla so zameraním na metabolické vlastnosti rakovinových buniek, patrili sme medzi 20 či 40 ľudí, ktorí vôbec niečo počuli o Ottovi Warburgovi. Niektorí potenciálni investori, ktorí patrili do staršej generácie, mali tak cez 60, 70 rokov, však na naše plány reagovali zvolaním: “Vy vlastne hovoríte o Warburgovom efekte!” V Spojených štátoch amerických sa niektoré spoločnosti orientujú výlučne na výskum metabolickej liečby. Medzi nimi je aj laboratórium Treshold Pharmaceuticals na predmestí San Francisca. Ak sa nám podarí vyvinúť účinnú liečbu založenú na hypotéze postulovanej Ottom Warburgom, dokážeme liečiť oveľa viac druhov rakoviny na oveľa širšej báze, ako je úzko cielená molekulová liečba. Spoločnosť Treshold Pharmaceuticals testuje vo viacerých krajinách nový liek s názvom TH 302. Onkológ Peter Hohenberger ho v Nemecku podáva niekoľkým pacientom trpiacim ťažkými rakovinovými ochoreniami s nádormi roztrúsenými v celom tele. Štúdia má za cieľ vyhodnotiť účinnosť pridanej liečby liekom TH 302 k štandardným postupom. Ide o druhú fázu výskumu liečby novým liekom TH 302. Liečba spočíva v zameraní sa na špecifickú molekulu, ktorá na nádor útočí priamo z jeho vnútra. Znamená to, že ide o veľmi presne zameranú liečbu? Áno. Podľa našich najnovších poznatkov liečba pôsobí veľmi lokálne. Účinkuje presne tam, kde metabolizmus nádoru prejavuje anomálie. Vo výskume liečby nám ide o preukázanie účinnosti nového postupu. Čiastočne to dokazuje zmenšovanie nádoru, čo je veľmi pozitívny prejav, najdôležitejšie je však predĺženie a skvalitnenie života pacientov. Ako dlho bude liečba trvať? Počiatočná liečba trvá obvykle pol roka, pretože potrebujeme zistiť, do akej miery nádor ovplyvnil látkovú premenu organizmu. Liek teraz po prvý raz aplikujeme vysokému počtu pacientov, ktorí sú na začiatku onkologickej liečby. S akými vedľajšími účinkami budem musieť počítať? Liečba môže mať vplyv na kostnú dreň, pretože biele krvinky znížia svoju účinnosť, alebo sa zníži ich počet. Znížiť sa môže aj počet krvných doštičiek. Na začiatku liečby sa však prejaví len málo vedľajších príznakov. No ako liek postupne nadobúda účinnosť, riziká sa zvyšujú. Dobre, rozumiem. Vyvinúť liek, ktorý sa dá pacientom aplikovať, trvá, samozrejme, veľmi dlho, približne 4 či 5 rokov. Množstvo štúdií a testovanie nových účinkov liekov si vyžaduje čas. Pre pacientov a pacientky je to nepriaznivá skutočnosť. Vzhľadom na dlhý čas, ktorý si vyžaduje uvedenie nového liečiva do klinickej praxe, len málo pacientov podstúpi najmodernejšiu liečbu, hoci majú vysokú nádej predĺžiť si život. Čas pre človeka postihnutého rakovinou znamená oveľa viac ako len čas určený na normálnu liečbu. Žijú pod tlakom. Ak sa chcem vyliečiť, musím zmeniť celý život. Odteraz je mojou životnou schémou stravovací režim, spôsob myslenia a kvalita vzťahov. Len tak mám nádej, že sa vyliečim. Akú vám dali prognózu? Čo je váš hlavný cieľ? Môj cieľ je byť zdravý. Viem, že to bude ťažký boj. Povedali mi, že podstúpim trojmesačnú terapiu a potom sa uvidí. Opýtal som sa na moju perspektívu. 30 percentná nádej, že sa nádor zmenší, 30 percent, že sa stabilizuje, a 30 percent, že liečba nebude účinná. Na základe povzbudzujúcich výsledkov testov na myšiach v roku 2009 doktor Laurent Schwartz predpokladá, že kombinácia liekov používaných na liečbu iných chorôb, vrátane Metforminu, môže mať dobrý vplyv na metabolizmus. Cena liekov je nízka, vedľajšie účinky sú známe a kombinovaný prístup vykazuje lepšie výsledky. Ale napriek akútnym požiadavkám sa doktorovi Schwartzovi nepodarilo získať ani financie, ani povolenie uskutočniť klinické testy na pacientoch. Všetky postupy sme opísali a viackrát publikovali v uznávaných medzinárodných časopisoch. Neprišla však žiadna odozva. Povedal som si, že to, čo si myslím, musím spísať do knihy. Na to budú chorí reagovať. Ľudia, ktorí ma na základe toho kontaktovali, vedeli, že majú veľmi málo času. Ja som im však mohol len poskytnúť informácie o spôsobe, ktorý by im podľa môjho názoru skutočne pomohol. Ako si zareagoval, keď ti diagnostikovali chorobu? Čo to s tebou urobilo? Dobrovoľníci, ktorí sa zúčastňujú na experimentálnej liečbe, sú členovia združenia “Spoločne proti rakovine”, ktoré má sídlo vo francúzskom Nantes. Doma som žene povedal, že o dva týždne tu už nebudem. V našom prístupe je dôležitá empatia. Lekár je medzi dvomi mlynskými kameňmi, osciluje medzi dvomi zákonmi. Prvý hovorí, že testy majú prísnu štruktúru. A druhý zákon je pomoc osobe v ohrození. Ohrozenej osobe máme právo predpísať špecifickú liečbu. Rakovinou trpím 14 rokov. Mal som päť recidív, podstúpil som šesť operácií a dvakrát rádioterapiu. Ďalšiu podstúpiť nemôžem, pretože som prekročil legálne povolenú dávku. Chemoterapie som mal tri a všetky boli pomerne dlhé. Stal som sa odolným voči všetkému. Naposledy ma to skoro zabilo, na zákrok som prišiel zomrieť. Ale ako vidíte, teraz je mi oveľa lepšie. Cítim sa lepšie, ešte sa tu aj predvádzam ako klaun. Po 8 dňoch liečby u doktora Schwartza narazil rakovinový marker glykoproteínu ACE na zábranu. Kamaráti a kamarátky, niečo vám ukážem. Tu začína stúpať, náhle sa stúpanie radikálne zvyšuje. V tomto bode už začína pôsobiť doplňujúci liek doktora Schwartza. Po užití tretej dávky začal ACE marker opäť klesať. Toto je stav z predvčerajšieho dňa. Presne tak. Moje grafy sú veľmi podobné tvojmu. Predtým mi onkomarker pravidelne stúpal, a náhle, odkedy som začal brať nové lieky, klesol. Momentálne je stabilizovaný na normále. Niekedy sa mi preto zdá, že som takmer zdravý… …lebo som v norme. Pre mňa to bol nový začiatok, lebo chemoterapie som znášal čoraz horšie. Je liečba odporúčaná doktorom Schwartzom tým očakávaným zázrakom? On sám je opatrný, pokiaľ ide o vyvodenie definitívnych záverov o trvalom uzdravení. S kolegami momentálne pozorujeme viac ako sto pacientov. Vydali sme viacero publikácií, ktoré predpokladajú spomalenie choroby. V niektorých prípadoch pozorujeme nádorové markery, ktoré sa znižujú. Iné prípady sú stále v rovine nevysvetliteľného zázraku. Ale vo väčšine prípadov je efekt, žiaľ, len dočasný. Nedokážem spoľahlivo vysvetliť, prečo sa stav zlepší a následne opäť zhorší. Azda sa nám však podarilo aspoň pootvoriť nové možnosti. Pre pacientov, o ktorých sa starám, to zrejme nie je dostatočné, ale vývoj je povzbudivý. Dôležité je, pravdaže, pracovať s tým, čo máme, a to je na míle vzdialené dokonalosti. Zdá sa, že kombinácia s chemoterapiou je dobrá cesta a určite existujú aj ďalšie lieky, s ktorými sa oplatí experimentovať. Zatiaľ je jasné len to, že poznáme iba časť pravdy. Myslím si, že nemôžeme očakávať úplné vykynoženie rakoviny. Nie je to veľmi obľúbené, zato však realistické stanovisko. Môj cieľ je znížiť výskyt choroby na minimum. Považujem za dôležité pracovať s najmenej toxickými liekmi, ktoré predĺžia život a jeho kvalitu na maximum. Bez ohľadu na to, či ide o lieky novšie alebo staršie, ich účinnosť je neistá. Je možné, že metabolický prístup k liečbe narazí na podobné obmedzenia, ako iné spôsoby liečby? Nemôžeme sa len kĺzať po povrchu a navrávať si, že veci sú prosté a že rakovinu vyliečime tromi, štyrmi liekmi. Zdá sa, že napredujeme, odhaľujeme temné miesta, vpúšťame do nich trochu svetla, ale to nám zároveň umožňuje vidieť, že ďalej sa ukrýva ďalšie temné miesto. Ani pri pracovaní s novým konceptom, ktorý kladie dôraz na metabolizmus, nesmieme skĺznuť do zjednodušovania, ktoré by nás mohlo zaviesť do podobných slepých uličiek a sklamaní, ako sa to stalo s predchádzajúcimi paradigmami. Je dôležité vykonávať potrebné štúdie. Pôjde o rozsiahle štúdie, ktoré zahrnú oveľa viac pacientov, ako súčasných 3 600. Môže ísť o desaťtisíce osôb. Prečo trvá implementácia klinických výskumov o vplyve niektorých liekov tak dlho? Finančné spoločnosti podporovali v posledných desaťročiach výskum rakoviny z hľadiska genetiky, a iným druhom výskumu sa nevenovali. Keby niekto pred 20 rokmi požiadal o podporu metabolického výskumu, bolo by veľmi ťažké vysvetliť a obhájiť, prečo sa zaujíma práve o takúto možnosť. Vlády by mali odsúhlasiť špeciálny výskumný program metabolizmu, a to najmenej na 20 rokov. Myslím to celkom vážne. Stále si málokto uvedomuje jeho skutočný význam. Vlády by mali povedať: “Venujeme časť rozpočtu na výskum rakoviny z hľadiska metabolizmu a budeme podporovať odborníkov, ktorí sa problematikou zaoberajú.” Obávam sa, že v súčasnosti prevláda konzervatívny prístup a nie je dosť financií, zato je dosť vedcov. Všetci chcú písať články, hľadať rýchle odpovede a navzájom súťažiť. Ale náš výskum potrebuje čas. Málokto je vo veci taký tvrdohlavý, ako ja. Potrebujeme ľudí, ktorí sú pevne presvedčení a majú odvahu. Považujem za dôležité pokračovať v empirickom prístupe. Lode sme postavili oveľa skôr, ako sme pochopili zákonitosti tokov, ktoré im umožňujú plávať a postupovať. V onkológii nesmieme podceniť výskum a klinickú prax. To je práca lekára. V liečbe rakoviny sme veľmi pokročili, hoci stále nerozumieme, prečo. Pokrok sme dosiahli hlavne vďaka skúsenostiam: štúdiu, omylom, pozorovaniam. Dúfam, že v tom budeme pokračovať a čím viac porozumieme mechanizmom, tým lepšie budeme mať výsledky. Pokiaľ má veda istotu a vedecká komunita je presvedčená, že je namieste otestovať priaznivé účinky konkrétnych liečiv, mali by sme vyjsť v ústrety budúcim štúdiám a poskytnúť výskumu peniaze, ktoré potrebuje. To je v súčasnosti hlavná výzva. Nie však len pre vedu, ale hlavne pre celú spoločnosť.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.