Nádor prsnej žľazy

By | máj 2, 2016

Keď som opustila jeho ambulanciu a vyšla von, tak som mala pocit, že celý svet musí vedieť, že v mojom živote je všetko inak. Ako to, že všetko okolo funguje, ako keby sa nič nestalo? Veď to tak nie je. Stalo sa niečo strašné, niečo neuveriteľne hrozné. Medializácia toho, ako sa ženy majú kontrolovať, je na dobrej úrovni a každá žena asi vie, že si má pravidelne prsia kontrolovať, aspoň vtedy, keď ide do sprchy. Robila som to isté. O to potom bolo väčšie moje prekvapenie, ba priam šok, keď jedného pekného dňa sa stalo to, pred čím varovali lekári, ktorí hovorili o prevencii, že som si nahmatala hrčku. Páchateľ sa vracia na miesto činu. Ahoj. Čo tu chceš? Prídem po 10 rokoch a privítanie ako pred 10 rokmi. SMIECH Tu sa nezmenili pomery. Viem. Povedal som to slušne. Prišla s tebou kamera. Všimla si si? Nie. Sledujú ťa? Mala som veľmi hektický život, pretože som mala stresujúcu prácu, robila som v rádiu, okrem toho som samoživiteľka, takže som mala na starosti nielen seba, ale aj malé dieťa. S odstupom času som si uvedomila, že to bol skutočne permanentný, asi 20 rokov trvajúci stres. Napriek tomu, že robím v médiách a dokonca viem, akým spôsobom médiá pracujú s emóciami a snažia sa nás viac strašiť ako upokojiť, aj ja som podľahla mediálnemu obrazu rakoviny a strachu z nej, čo nie je dobré, lebo prvý pocit by nemal byť strach zo smrti alebo strach z toho, čo príde.04-21_Moja diagnóza_01[(019433)22-12-35] Keď si žena niečo nahmatá, mala by vyhľadať prsníkovú ambulanciu, kde je vyšetrená lekárom, ktorý sa venuje mamodiagnostike. Odtiaľ ju pošlú na rádiodiagnostické oddelenie, kde v prvom rade, keď je po štyridsiatke, sa robí mamografia, je to prvá zobrazovacia metodika, s ktorou sa začína. V prípade, že je tam nejaký nález, dopĺňa sa ultrazvukové vyšetrenie. Navštívila som lekárku, ukázala som jej to čudo, čo som si našla. Poslala ma na sonografické vyšetrenie a tam pán doktor tvrdil, že tam nič nevidí a že to nič nie je. Keďže človek v bielom plášti mi povedal, že to nie je nič vážne, lebo on tam nič nevidí, tak som v pokoji odkráčala domov a žila si svojim príjemným životom. O pol roka došiel deň D, keď začala paniku robiť pani doktorka. Bola som zmierená s tým, že lekári tvrdia, že to nič nie je. Zrazu zbledla, vybavila mi okamžite vyšetrenie na mamografe, čo je dôležité v prípade, že pacientka má viac ako 40 rokov a s výsledkami ma poslala k odborníkovi na prsníky, mamológovi. To bol lekár, ktorý mi oznámil, že je to rakovina a dokonca, že je to v takom vážnom štádiu, že mi bude musieť odstrániť celý prsník. Jedna z prvých myšlienok, ktorá mi do hlavy vliezla, bola, keďže som naturistka, ako sa ukážem na nudapláži. Prebehla som si svoj život v tom zmysle, že nefajčím, pijem len spoločensky, dobre spávam, stres mi ustúpil, pohybujem sa, nemala som nadváhu, ale je to civilizačná choroba, nesúvisí ani tak s našim spôsobom stravovania, ale skôr s našim spôsobom premýšľania. Pocit, že ja nie som dôležitá, ale dôležité je, aby ostatní boli spokojní so mnou a mojou úlohou je im vyhovieť, ten som objavila pri príbehoch mojich onkologických kamarátok. Našou úlohou, čo sme prekonali chorobu, je robiť radosť sebe. V piatok ideme na historický bál, ktorý má tému Filmová postava. Priniesli sme nejaké kostýmy a ideme porozmýšľať, aké filmové postavy by sme mohli byť a mohli by sme prísť na ples. už som s tým bola ako tak vyrovnaná, tak som dostala ponuku, aby som písala blogy o tom, čo sa mi stalo. Blogy vychádzali v týždennej periodicite asi 1,5 roka. Začali na ne reagovať pacientky, ktoré mi písali, že keby vedeli tvorivo písať, tak by napísali presne to isté a práve to bol základ vzniku pacientskeho združenia Amazonky. Tieto dievčatá sa dali dokopy a založili združenie Amazonky pre pacientky s karcinómom prsníka. Bola som po treťom cykle a Evka mi veľmi pomohla v tom, že keď som jej napísala mail a napísala som to konečne nejakej cudzej osobe, ona mi odpísala späť, bol to niekto kto prežil to čo ja a kto mi v tej chvíli vedel najviac čo povedať. Občianske združenie má význam v tom, že dať pomocnú ruku novodiagnostikovaným dievčatám, ktoré prežili to čo Evka. Dostala som sa k nej cez Rok Amazonky. Prečítala som si knižku, napísala jej a už som jedna z nich. V tejto miestnosti sa ako motivačná súčasť programu ukazujú prsia. Rekonštruované. Zatiahneme záves a ukazujeme, kto má čo nové. Kto má čo nové. Je to pacientka, ktorá má malý karcinóm zachytený včas. Bola na preventívnom vyšetrení, kde sa našiel 7 mm karcinóm, čiže zhubný nádor prsnej žľazy. U nej má veľký význam urobiť limitovaný prsník, nebude mať žiadnu stratu kozmetiky, prsník bude taký ako predtým a vzhľadom na to, že je tumor pozitívny, musíme vyšetriť aj lymfatické uzliny. Budeme ich vyšetrovať tak, že boli označované rádioaktívnou látkou. Ráno ide pacientka na podanie látky. látka je taká špecifická, že sa dostane do lymfatických uzlín a nejaké obdobie tam ostane. Vieme lymfatické uzliny nájsť, identifikovať a vybrať. Sú to uzliny, ktoré sú tzv. strážne, je to biopsia strážnej uzliny. Zisťujeme, či to, čo sme vybrali, je strážna uzlina. Ide o strážnu uzlinu vzhľadom na rádioaktívne pozadie. Vyberieme uzliny, vyberieme nádor, označíme ho a pošleme patológovi na rýchle predoperačné vyšetrenie. Patológ zisťuje, či nie je metastáza v lymfatickej uzline. Ak tam metastáza nie je, netreba ostatné lymfatické uzliny vyberať. Zisťujeme, či sme vybrali celý nádor, či okraj, ktorý je minimálny, je dostatočný. Vybrali sme malý nádor. Od patológa očakávame, aby nám tumor vyšetril, aby povedal veľkosť tumoru a aby pozrel, či je bezpečne vybratý. Môže nastať situácia, ale to je výnimočne, že by sme museli odobrať celý prsník, ale to len v prípade, že by bol nádor mnohopočetný. Momentálne diagnostické metódy nám nepotvrdili mnohopočetnosť nádoru. Ak bude všetko v poriadku, čo predpokladáme, že bude negatívny resekčný okraj, že tam nebudú nádorové bunky a uzliny budú bez metastáz, tak operačný výkon ukončíme a jednotlivé operačné rany zašijeme. Histologické vyšetrenia vyšli tak, že uzliny sú negatívne a tým pádom pacientka nemusí podstúpiť ďalšiu operáciu. V prvej nádobe boli tri lymfatické uzliny, ktoré sú negatívne. V druhom bol invazívny karcinóm, 8 mm v priemere a okraje sú voľné všade na 5 mm minimálne. Máme informácie z patológie, uzliny sú bez metastáz, čo je pre pacientku veľmi priaznivé. Vybrali sme to, čo sme mali vybrať. Vybrali sme zhubný nádor, takže pacientka má vysokú šancu na celkové vyliečenie. Ide o prvé štádium ochorenia. Pacientka podľa výsledkov absolvuje rádioterapiu, lebo prsník treba celý ožiariť a či absolvuje chemoterapiu alebo hormonálnu terapiu, závisí od definitívnych výsledkov, ktoré prídu na papieri o 1 2 týždne. Padla som do pocitu, že jari sa už nedožijem a stromy, ktoré vonku stoja holé už zelené neuvidím. Vo chvíli oznámenia diagnózy sa mi vypli akékoľvek emócie a na dlhé mesiace aj schopnosť intelektuálne pracovať a tvoriť. Zostala prvá signálna sústava. Dýchať, občas niečo zjesť, ak sa podarí, tak spať. To bolo všetko. Väčšinou sem pacientky prichádzajú s diagnózou nádoru prsníka. Väčšinou sú už pacientky po operácii, absolvovali odstránenie nádoru a teraz ich čaká následná liečba. Len malé percento je takých, ktoré operáciu podstúpili a vzhľadom na pokročilosť nálezu vyžadujú chemoterapiu pred operáciou. Operácia ich ešte len čaká. Najčastejšie sa stretávam s tým, akoby čakali na ortieľ, neviem, prečo sa toho boja, že chemoterapia áno, nie. Keď počujú, že chemoterapia nemusí byť, príde veľká úľava. V týchto priestoroch sa pripravujú lieky, cytostatiká. Sú to lieky, ktoré sa používajú na terapiu nádorových ochorení. Klasická chemoterapia tým, že pôsobí nielen na DNA nádorových buniek, ale aj na zdravé bunky, dochádza k veľkým nežiaducim účinkom. Naopak, máme aj lieky, ktoré sa používajú na liečbu nádorových ochorení, tzv. biologické liečby, ktoré pôsobia cielene a pôsobia len na nádorové bunky a následne dochádza k nižším alebo žiadnym vedľajším reakciám. Minimálne pôsobia na zdravé bunky. Pán doktor, môj onkológ, mi v týchto priestoroch oznámil, že začínam veľmi rýchlo s chemoterapiou a moju budúcnosť mi načrtol asi tak, že dostanem štyri tzv. červené chemoterapie, to sú úvodné najagresívnejšie, z ktorých vypadajú vlasy, z ktorých býva človeku nevoľno. Štvrtú som už zvládla… Tesne predtým som bola po prvýkrát u psychologičky s pocitom, že to nedám, že potrebujem poradiť, ako mám prekonať hrozný strach z toho, že mi bude zle. Keď sme to analyzovali, vysvetľovala mi, čoho sa bojím. Nebojím sa toho, že mi bude zle, budem zvracať, čo je prirodzená súčasť liečby, ale že tu mi príde zle, tu sa povraciam, tu ma budú sestričky zachraňovať a okolo mňa sa budú na mňa ľudia pozerať, že chúďa, už je na tom veľmi zle. Veľmi skoro prišla strata vlasov a moje vnútorné poníženie bolo dokonalé. Keď prišli nevoľnosti a ja som práve tu bez vlasov, chudá vracala do výlevky, tak nechcela som ani aby tu bol Mišo, môj syn, aby ma v takom zúfalom stave nevidel, lebo pre neho maminka bola väčšinou symbolom pracovitej, prísnej, dochvíľnej, keď veci fungujú tak ako majú a neuveriteľne silnej. Málokedy som dávala najavo svoje emócie a strach a obavy už vonkoncom nie a teraz som bola ja tá, ktorá sa neuveriteľne bála a on ma držal vo veselšej nálade práve tým, že začal na tú tému žartovať, ťapkať ma po holej hlave. Hovoril si mi strýko Fester. Bolo viac názvov. Takéto milé žarty odľahčili situáciu. Trpela som nedostatkom možnosti zdieľať, tak rozumiem dievčatám čo sem prichádzajú, dokonca často pred samotným začiatkom liečby, s nulovou znalosťou toho, čo ich všetko čaká, ale keď vidia usmievavé tváre, niektoré možno bez vlasov, ale optimisticky naladené a hlavne vidia na vlastné oči, že sa to prežiť dá, tak idú s ľahším srdcom do liečby. Začala som sem aktívne chodiť, organizovali sa tu akcie. Akcie nie takého druhu, že zábava, ale múdre akcie. Čo potrebujeme k životu? Potrebujeme si vybaviť sociálne poistenie. Mali sme tu prednášku o tom, čo všetko si potrebuje vybaviť v rámci ZŤP, invalidného. Čo nám má zlepšiť kvalitu života? Mali sme prednášku o hubách spojenú s kávou. Chceme byť krásne, tak sme mali prednášku o rekonštrukcii prsníkov, aby sme poznali plusy aj mínusy. Mali sme tu onkologičku. Bolo to veľmi užitočné. Z jej pohľadu, z pohľadu lekára, že by nám chceli pomôcť, ale je tam tak veľa ľudí, že niekedy je to nemožné. Vymeníme si rady, skúsenosti, informácie. Nedávno sme prešli terapiou Cesta. Ťažko sa mi o tom hovorí, lebo Mirina, predsedníčka, v pondelok zomrela a na nástenku nalepila, že by chcela byť zdravá. Keď sa na to pozriem, tak mi to pripomenie a veľmi sme tomu verili, že bude zdravá, ale žiaľ, osud to zariadil trochu inak. Odišla veľmi nečakane. Mala tu sedieť na stoličke. Ako prvá z nášho združenia, spolku, predsedníčka, ktorá nás mnohé vedela podržať v ťažkých chvíľach. Ťažko si predstaviť, že už sa nebude o nás starať, nebude nám otvárať dvere a nebude chodiť na naše stretnutia. Mirina mala tiež karcinóm prsníka s úplnou mastektómiou pred 7 rokmi, ale choroba sa jej stále vracala. Mala komplikovanejšiu diagnózu. Bola triple negatív. Nie všetky lieky účinkujú na takého pacienta. Nemohli jej nasadiť všetku liečbu, akú sme dostali mnohé ďalšie. Preto sa jej choroba asi vracala. Hovorím ako laik. Naposledy v septembri začala s ožarovaním a chemoterapiou. Potom ju hospitalizovali s problémami s dýchaním. Vyzeralo to, že to zvládne s ľahkosťou. Pri návštevách, keď sme boli za ňou hovorila, že si dá kyslík a bude to dobré a potom prišla pre nás táto šokujúca informácia, že pred dvoma dňami vydýchla naposledy. Aj ja som si myslela, že rakovina je niečo, čo sa ma nikdy týkať nebude a keď som po prvýkrát prekročila prah Národného onkologického ústavu, žasla som, ako veľa je tam ľudí, pacientov, ale aj personálu, ktorý sa stará o ich liečbu. Číslo, ktoré pravidelne svieti na miestnosti a hovoríme o denných pacientoch, ktorí prichádzajú denne na ambulantnú chemoterapiu, zdá sa, že stále len rastie.04-21_Moja diagnóza[(050728)22-12-26] Podstatné je, že stále rastie aj percento vyliečených pacientov. To je základná nádej pre ľudí, ktorým sa stane, že ich diagnostikujú, že sa nevyhnú pocitu strachu a obáv o svoj život, ale majú všetky dôvody myslieť pozitívne, myslieť na to, že vyliečených je stále viac a obzvlášť to platí pre diagnózu karcinóm prsníka. Má veľmi dobrú perspektívu liečenia. Evička je vo fáze hormonálnej liečby. To najťažšie má za sebou, ale príde aj fáza, kedy to už budú len ročné kontroly, ale už je to tá časť toho z kopca. Najväčšie komplikácie sú už za ňou. Ak sa pacientka vylieči, je možné prsník rekonštruovať, čo je čosi, k čomu som sa počas liečby pravidelne vracala v myšlienkach ako k svetlému bodu na konci toho všetkého, že má zmysel zabojovať, aby som bola zdravá, lebo na konci môže byť všetko tak ako predtým. Po operácii, po zákroku je individuálne, kedy treba začať. Záleží na tom, ako sa sval zregeneruje, ako sa zrastie, zahojí. Môžu to byť 2 3 mesiace, podľa toho, ako sa človek cíti. Treba cvičiť opatrne. Necvičia sa všetky cviky, ktoré sa cvičia bežne pri posilňovaní. Treba dávať pozor na to, že sval je skrátený, prípadne úplne oslabený. Treba začať pozvoľna. Evka začínala s malými váhami, s krátkymi rozsahmi pohybov. Postupne, keď sa sval posilnil, začala trochu viac pridávať váhu, cviky a sval sa natoľko zmobilizoval, že už cvičí všetko. Keď som začal s Evkou cvičiť, dal som sa dohromady s OZ Amazonky prostredníctvom Evky a bol som prekvapený, koľko optimizmu je v týchto ženách a akú dobrú prácu robí toto OZ. Bol som u nich na návšteve, porozprávali sme sa o športovaní, o cvičení, o takýchto aktivitách a prišiel veľký záujem. Momentálne cvičím so štyrmi, čoskoro sa pridajú ďalšie dve, veľmi im to pomáha. Práve v tomto období si pripomínam tri roky mojej diagnózy. Za to obdobie som absolvovala náročnú liečbu na Národnom onkologickom ústave, ktorá trvala takmer 1,5 roka. Po intravenóznej liečbe veľa pacientok, vrátane mňa, čaká ešte liečba tabletkami. Lieky budem brať 5 rokov, možno 10 rokov, ich poslaním je, aby znížili na minimum riziko návratu choroby. Mám za sebou prvé dve rekonštrukčné operácie, už teraz som veľmi spokojná, ale aj to je proces, takže môj plastický chirurg mi prisľúbil, že ešte svoje dielo vyšperkuje. Ideál je niečo, čo by sme mnohí chceli spĺňať, ale realita je iná a každý z nás je originálny aj v tom, aké telo má. Ideál je veľmi nudný. To je priemer zo všetkých neštandardných riešení alebo iných riešenia, takže ja, aj moji priatelia, ktorí sa stretávajú na tejto pláži, už dávno sú v režime, že ich telo je krásne v každom tvare a v každom veku. Olé. SMIECH Lepšie ako pred chvíľou? Keď spočítate prsníky, vyjde nepárny počet. Čo nám Amazonky dali, čo nám dala choroba? Že sme sa zoznámili, máme sa rady, sme priateľky a bolo by smutné, keby sme sa v živote minuli. Nebyť choroby, tak sa nepoznáme. Poznáme sa vďaka chorobe. . Som sestra, pracujem v Národnom ústave srdcovo cievnych chorôb, Detské kardiocentrum, na oddelení anestézie a intenzívnej medicíny, a dovoľte mi, aby som vás našim pracoviskom previedol. Nech sa páči. Toto je vstupná hala a keď k nám prídu rodičia alebo príbuzní detí, ktoré u nás sú hospitalizované, tak tu sedia a čakajú, kým ich pustíme na naše pracovisko, k ich deťom. Tu sú znázornené, dá sa povedať, naše úspechy. To znamená, zoperované detičky, ktoré na našom pracovisku boli hospitalizované po kardiologickej operácii. Na našom pracovisku sú deti s vrodenými vývojovými vadami pred alebo po operácii. Tieto dvere vedú do dennej miestnosti sestier. Môžeme do nej nakuknúť. Práve tu kolegyne umývajú riad a pripravujú kávu. Je to môj šéf, tak je to v pohode. A je výborná sestra. Nie som šéf. Snažím sa byť rovnocenný partner alebo rovnaká sestra ako je Zuzka. Zuzka patrí medzi staré a skúsené sestry, ktorá tu pracuje už niekoľko rokov. Takže rád sa od nej učím. V čom som dobrá sestra? Vykonávaš si veľmi dobre prácu, si ochotný vždy druhému pomôcť, takisto veľmi dobre zaúča aj nové sestry. Ja ťa tak vnímam, lebo si myslím, že je to veľmi dobrý vzťah k tým deťom. Keď potrebujú tie deti, tak vlastne zastúpiš aj rodiča. Ja by som ťa ale opravil. Snažím sa nahrádzať otca, nie matku. No, tak ale, väčšinou tu chodia mamičky. Áno, jasné chápem. Je to pravda. Však nielen ja, ale my všetci tu musíme nahrádzať, suplovať svojím spôsobom tú rodinu, ktorú niektoré tie detičky nemajú, tie so sociálne slabších rodín, respektíve z detských domovov. Takže, či už ja alebo moje kolegyne zastávame, neviem či rodičov, nazvime to ujo a teta, a ten cit je veľmi dôležitý na to, aby ich prežívanie bolo fajn a uzdravovanie aby bolo rýchlejšie. Taká špecialita našich skriniek je, že každá skrinka má svoje meno a máme tu mená a obrázky, ktoré by nás mali charakterizovať. Ja tu mám napríklad medveďa Balú. Neviem, čo mi tým chceli tí, ktorí mi tú menovku sem dali povedať, ale vôbec ma to neuráža. Lebo myslím si, že je na mne vidno že som muž, mohutný, ale som sestra. Čiže za tou mohutnosťou muža sa musí schovávať dostatok citu. Tu sme sa dostali priamo na naše oddelenie. Okolo, ako som spomínal, všade sú rozprávkové postavičky a kresby, ktoré tým deťom a aj príbuzným, ktorí sem prídu… Aby cítili priateľské prostredie. Toto je priamo naše oddelenie s našimi pacientmi. My, sestry, tu pracujeme, vykonávame svoju prácu a staráme sa o tieto deti.04-21_Moja diagnóza_01[(037115)22-12-38] Ja ako sestra sa cítim celkom fajn. Určite to dosť dlho trvalo, kým som si na to zvykol, ale dosť dlho pre mňa znamenalo asi 7 rokov školy denného štúdia. To znamená: stredná škola, kde som skončil ako všeobecná sestra, 3 roky vyššieho odborného vzdelania ako diplomovaná všeobecná sestra. Študoval som v kolektíve žien a pracujem v kolektíve žien, čiže už som sa, myslím si, že dostatočne adaptoval a svojim spôsobom aj obrnil na to, aby som so ženami dokázal pracovať. Zlaťa, mám ti urobiť… Zlaťa! Peritoneálny ti mám? Ale to potrebujem urobiť mínus 95 plus 95. Rodičia sa obávajú, keď prídu, aj mne osobne sa to stalo, že rodičia si mysleli, že tá moja starostlivosť je trošku iná ako starostlivosť kolegýň. Ony zvyknú aj porovnávať, ale neporovnávať to, že ja som muž, ale že každá sestra je iná, ináč pracuje. Stalo sa, že rodičia boli zmätení, že moja starostlivosť je iná

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.