Berlínsky pacient – vyliečený z AIDS

By | december 25, 2015

Mladý lekár z klinky Charité zachránil život pacientovi s leukémiou a HIV. Doktorovi Hütterovi sa podarilo to, o čo sa lekári pokúšajú už roky. Pacienta vyliečil z AIDS. V tele už nemá HIV. Lekári z kliniky Charité sa zapísali do dejín. Prípad Timotyho Raya Browna je posunom na ceste k víťazstvu. V 80 tych rokoch Eckhardt Thiel liečil prvého nemeckého pacienta. Vtedy musel sledovať ako umiera. Tesne pred dôchodkom bol svedkom zlomu. Nenazval by som to míľnikom. Skôr je to jeden z ďalších úspechov pre mňa a moju kliniku. Mimoriadny úspech. Gero Hütter dnes pracuje ako hematológ v Červenom kríži. Je vyhľadávaným hosťom na svetových kongresoch. Prednáša o úspechu svojej liečby. Nechodieva však sám. Médiá šaleli. Povedal som si, že ak tomu veria ostatní ľudia, zrejme je to pravda. Čo je pravda? Že som vyliečený. Zistil som, že môj príbeh môže niekomu pomôcť. Timothy Brown zvíťazil nad rakovinou aj HIV. Je dôkazom toho, že všetko je možné. Liečba však bola drahá a riskantná, takže sa nezopakuje. Navyše mal neuveriteľné šťastie na vhodného darcu. Konečne viem, čo so životom. Myslím, že stojíme na prahu zmeny. Som zdravý. Určite vojdem do dejín ako prvý pacient, ktorý sa vyliečil z HIV. Ale raz sa na mňa zabudne. Od svojho pobytu v Nemecku precestoval Timothy Brown celý svet, aby medzi ľuďmi šíril vieru v slovo, ktoré sa začína na “L”. Liek na HIV. Vždy ma poteší, keď mi niekto povie, že som mu dal nádej. Vďaka mne majú pre čo žiť. Mnohí odborníci o Brownovom uzdravení dlho pochybovali. Neustále v jeho tkanivách hľadali stopy vírusu. Nič však nenašli. Dokonca ani v jeho mozgových bunkách. Aj dnes sa nájdu skeptici. No väčšina uznala, že Timothy Brown je vyliečený. Od roku 2007 neberie lieky na AIDS. Je dobré neustále si to pripomínať a nevzdávať sa. Je to taký náš spoločný sen. Je jedno či pracujeme v Kalifornii, v Nemecku alebo vo Francúzsku. Všetci sme ľudia so spoločným cieľom. Proste chceme liečiť. Keď vypukla epidémia, pacienti chorí na AIDS spravidla chorobe podľahli asi do šiestich mesiacov. Volajú ma “Berlínsky pacient”. Kedysi som mal HIV. Študoval som v Berlíne, keď mi v roku 1995 zistili HIV. Bol to šok. Niekoľko mojich dobrých priateľov boj s touto chorobou prehralo. Ešte nikdy v živote som sa necítil tak osamelo. Ak poznáte históriu HIV, viete, že o rok na to sa objavila nová liečba, ktorá dokázala priebeh choroby obmedziť.12-01_Berlínsky pacient - vyliečený z AIDS[(019823)16-29-36] Kombinovaná antiretrovirálna liečba sa nám zdala ako zázrak. Chorým pacientom sa viditeľne uľavilo. Postupne sme zistili, že žijeme dlhšie. Začal som veriť, že budem viesť zdravý a normálny život. Ak dnes chorobu zachytíme včas a podáme správne lieky, dĺžka života HIV pozitívneho je porovnateľná s dĺžkou života nenakazeného človeka. Keď som v osemdesiatom ôsmom začínal, infekčné oddelenie bolo plné ľudí chorých na AIDS. Dnes sú už zriedkavosťou. Tento vírus je výnimočný. Je to retrovírus. Svoju genetickú informáciu vkladá do buniek človeka, ktorého nakazí. HIV je retrovírus. Rozmnožuje sa imunitnými bunkami. Obsahuje výrobný plán. DNA. Vírus vnútri bunky vypustí genetickú informáciu. Tá sa dostane až do jadra. Informácia sa následne ako falošný plán integruje do ľudskej DNA. Vírus ovládol bunku. Je z nej továreň na tisícky nových vírusov. Opustia bunku a útočia na ďalšie. Imunitný systém zlyháva. Neškodné choroby môžu byť smrteľné. Vypuklo AIDS. Vysokoaktívna antiretrovirálna terapia, skrátene HAART, bráni šíreniu vírusu HIV a tým predchádza AIDS. Beriem ich dvakrát denne. Môj režim: Vstanem, vyčistím si zuby a z chladničky si vyberiem tabletky. Po večeri si dám ďalšie. Sledujem si to. Toto je symbol ohrozenia života. Keď ho nosia gayovia, každý vie, že to znamená “HIV pozitívny”. Dirk Stöllger je HIV pozitívny od roku 1992. Spočiatku sa bál, že zomrie. Vďaka HAART u však môže žiť normálne. Tabletky a štvrťročné prehliadky u doktora sa stali súčasťou jeho života. Strach z HIV je na ústupe. Hlavne u gayov. Pretože mnohí poznajú niekoho, kto ho má, a vďaka medicínskemu pokroku sú na tom dnes oveľa lepšie. Tu bola koncentrácia najvyššia. Potom sa vírus začal vytrácať. Už niekoľko rokov neprekročil detekčný limit. HAART potláča vírus natoľko, že sa u pacientov ako Stöllger už nedá zistiť. V tomto štádiu infikovaní už nemôžu nikoho nakaziť. Keď sa hrám so svojimi synovcami a poškriabem sa pri tom, upokojuje ma, že ich už nemôžem nakaziť. Stačí, keď si dám na to leukoplast. Keď som bol infikovaný, zvykol som v podobných situáciách panikáriť. Infikovaný človek nákazu nešíri len vtedy, ak má silnú imunitu. Ak má nádchu či kašeľ, riziko nakazenia je späť. HAART však v mnohých ohľadoch pomáha. V rozvinutých krajinách môžu ženy s HIV porodiť zdravé deti. Muži tiež plodia zdravé deti. HAART bráni vzniku AIDS a potláča vírusy pod hranicu detekčného limitu. Nie vždy však úplne. Niektoré sa nevidené skrývajú v rezervoároch. Nečinné vírusy sú ako spiaci teroristi. Ak pacient nezoberie tabletku, okamžite sa prebudia. A napádajú imunitné bunky, ktoré nič nechráni. Rezervoármi myslíme pamäťové bunky, v ktorých sa vírus takpovediac zahniezdil, no nemnoží sa. V súčasnosti sa k nim žiadna dostupná liečba nedostane. Neprenikne k vírusovému genómu. Preto sa rozličnými metódami pokúšame takéto bunky aktivovať. Najväčším úspechom vo výskume HAART u by bolo nájdenie látky, ktorá by skryté vírusy našla a zobudila. Vzápätí by nastúpila antiretrovirálna terapia, ktorá by všetky vírusy zničila. Pacienti by už nemuseli brať lieky. HIV by zmizlo. Zatiaľ sa však spiace vírusy v rezervoároch nájsť nepodarilo. Pri liečbe HAART om nikdy nevieme, ako dlho telo vydrží nápor toxínov. Myslíme si však, že väčšina infikovaných dosiahne priemernú dĺžku života. Zatiaľ však netušíme, aký život ich čaká v starobe. Ochorejú na srdcovocievne alebo degeneratívne choroby? Na rakovinu? Život je ľahší. Môžem chodiť do práce, ktorá ma baví. Môžem viesť aktívny život. V duchu si ale hovorím: “Haló, nie si ako všetci naokolo. Nebudeš žiť tak dlho ako oni”. Vďaka HAART u už HIV neznamená automaticky trest smrti. Ročné výdavky na pacienta však dosahujú 30 tisíc eur. Na západe tieto výdavky znášajú zdravotné systémy. Želám si, aby mal každý na svete prístup k liečbe. Preto sa angažujem v Afrike. Väčšina ľudí na svete nakazených HIV nebude mať nikdy prístup k antiretrovirálnej liečbe. Z jediného dôvodu. Jednoducho na to nemajú finančné prostriedky. Keďže im nemôžeme podať potrebné lieky, vypukne u nich AIDS a umierajú. Preto potrebujeme liek. V súčasnosti sa vírus šíri v rôznych častiach sveta. Vo východnej Ázii, strednej Európe. Takže určite tu pobudne ešte dlho. Je dôležité aby si západný svet uvedomil, že problém HIV ešte ani zďaleka nie je vyriešený. Pri dnešnej globalizácii si nemôžeme namýšľať, že takú infekciu vyležíme doma. Obrazne povedané, vírusy nepotrebujú pas. Mojím snom nie je stáť tu pred vami a povedať: “Ja som vyliečený”. Chcem vám oznámiť, že všetci sme vyliečení. Ďakujem vám za pozornosť. Nájsť niečo účinnejšie ako tabletka s troma látkami, ktorá má pod kontrolou deväťdesiat percent vírusov, bude ťažké. Farmaceutická spoločnosť, ktorej sa podarí vynájsť vakcínu alebo liek, zarobí veľa peňazí. Myslím, že je to posledné vedecké dobrodružstvo pred tým, než sa vírusu zbavíme. Ak niekto vynájde liek, získa za výskum AIDS už druhú Nobelovu cenu. V osemdesiatych rokoch znamenalo HIV istú smrť. Paula Cannonová z Británie vtedy prišla kvôli AIDS o priateľov. Rozhodla sa študovať biochémiu, aby pomohla nájsť liek na HIV. Dnes pracuje na Univerzite v Južnej Kalifornii, v Los Angeles. Dúfa, že jej tento projekt splní sen. Vedci sa stále snažia získať granty pre svoj výskum. Mňa nechcel nikto podporiť. Povedali mi: “Deaktivoať CCR5 v bunkách pomocou upravených enzýmov je predsa šialené!” Potom však vyšla publikácia o “Berlínskom pacientovi”. Úžasné na tom bolo to, že sa všetci na mňa zrazu obrátili a povedali: “Áno, ten nápad s upravenými enzýmami určite vyjde! Tu máš peniaze.” Takže ďakujem doktorovi Hütterovi a pánovi Brownovi za to, že zvyšok sveta presvedčili, aby ma podporil. Berlínsky pacient priviedol Paulu Cannonovú k starému známemu. Koreceptoru CCR5. Aj ona si myslí, že je kľúčom k vyliečeniu HIV. Jej prístup sa však neopiera o kmeňové bunky. Cannonová stavila na upravené enzýmy. Upravené enzýmy sú molekulárne nožnice. V ľudskej DNA rozoznajú CCR5 a vystrihnú ho. Keď prestrihnete gén, zostanú vám dva konce.12-01_Berlínsky pacient - vyliečený z AIDS[(000252)16-29-34] Bunke sa to samozrejme nepáči. Jej núdzová odpoveď je, že sa snaží oba konce DNA opäť spojiť dokopy. Teraz však bez CCR5. Bunka tento koreceptor už nedokáže produkovať. Tieto bunky budú CCR5 negatívne a odolné voči HIV. Nebude ich môcť napadnúť. Preto očakávame, že pacienti dostanú HIV pod kontrolu. Možno sa z neho dokonca sami vyliečia. Prinajmenšom naň už nebudú musieť brať lieky. Cannonová je členkou skupiny vedcov, ktorým štát Kalifornia odobril dotáciu vo výške 14,5 mil. dolárov. No až po tom, čo sa uzdravil Timothy Brown. Úlohou tejto pracovnej skupiny je vykonávať predklinické štúdie na myšiach. Preto myšiam hneď po narodení implantujú ľudský imunitný systém. Humanizované myši vedcom pomáhajú vyvinúť nožnice na gény, a testovať vedľajšie účinky. Len to, čo účinkuje na ne, môže pomôcť ľuďom. HIV nie je prvý a určite ani posledný vírus, ktorý ohrozuje ľudstvo. V našom genóme môžeme nájsť stopy po prastarých vírusoch. To dokazuje, že na ľudí a tiež na druh, z ktorého sme sa vyvinuli, neustále útočili nové vírusy. Vždy sme si však voči nim v génoch vytvorili nejakú obranu. Jedného dňa budeme určite imúnni aj voči HIV. Dnes len využívame génovú terapiu, aby sme tento proces urýchlili. Ako mnohí, aj Matt Sharp čaká na liek. HIV dostal v osemdesiatom ôsmom. Keď mi diagnostikovali HIV, povedal som si, že nezomriem na AIDS. Cítil som to tak. A myslím, že to tak malo aj veľa ďalších ľudí. Matt sa okamžite stal aktivistom. Prvý sa prihlásil ako dobrovoľník na klinické štúdie. Niekedy som sa cítil ako pokusný králik. Ale zároveň je to pre mňa pocta. Aby sa našiel liek, musí sa predsa najprv na niekom vyskúšať. Matt sa doposiaľ zúčastnil dvadsiatich piatich štúdií. Zapojil som sa do génovej terapie. Vedel som, že potrebujem viac T buniek. Hovoril som s doktorom Lalezarim, ktorý mi povedal o štúdii. Povedal, že má pre mňa niečo, čo by mi mohlo pomôcť. Išlo však o prvú fázu. Čo znamená, že sú tam určité riziká. Bol som jedným z prvých troch ľudí, ktorí to vyskúšali. Bol som v úplne prvej skupine. V inštitúte Quest Clinical vykonáva Jacob Lalezari prvé klinické štúdie s génovými nožnicami na ľuďoch. Pacienti si po mnohých rokoch k doktorom vybudovali obrovskú dôveru. Každý od začiatku vie, že to, čo tu robíme, je nebezpečné. Staviame sa preto do role poradcov. Veľmi nám záleží na zdraví našich pacientov. Dnes však máme lieky na HIV len vďaka tomu, že niekto dané lieky užil bez predošlého testovania. To bolo riskantné. Všetko čo sme dosiahli, so sebou nieslo obrovské riziko. A nikdy na to nezabúdame. Vždy som chcel riskovať. Preto som sa prihlásil. Oznámili mi čo ma čaká, ako to celé prebieha. No ja som si z toho nerobil ťažkú hlavu. Najprv mi museli odobrať bunky. Pacientovi odoberú krv, izolujú imunitné bunky, a použijú na ne génové nožnice. Bunky odolné voči HIV pacient dostane cez infúziu. Je to ako dopovať gény. Matt netrpí žiadnymi vedľajšími účinkami. Práve naopak. Cíti sa ako Superman. A je lepšie chránený pred rôznymi infekciami. Netrvá to však dlho. Imunitné bunky žijú len zopár mesiacov. V súčasnosti sa naša génová terapia zameriava na krvné bunky. Dospelé bunky sú schopné naviazať určité proteíny, antigény a mikróby. Dokázali sme, že ich môžeme pozmeniť a vrátiť pacientovi. Že je to bezpečné a že sa tieto bunky vštepia do imunitného systému. Nepodarilo sa nám ale dokázať, že sú schopné zničiť vírus. Takže si myslím, že sa v budúcnosti musíme zamerať na kmeňové bunky. Liečba kmeňovými bunkami by bola jednorazová záležitosť. Pacientovi sa podajú upravené kmeňové bunky, ktoré sa v jeho organizme budú až do smrti rozmnožovať, a budovať imunitný systém. Bola by to nesmierna výhoda. Najprv sa pacientovi s HIV odoberú kmeňové bunky. A upravia génovými nožnicami. Späť v kostnej dreni začnú už odolné kmeňové bunky produkovať nové imunitné bunky. Budú odolné voči HIV. Imunitný systém bude už navždy chránený. Jednou z vecí ktorých sa obávame je, že pri použití tejto technológie bude bunka po prestrihnutí génu zmätená a pripojí konce niekam inam. Namiesto toho, aby ich spojila dokopy. Štruktúru DNA by to mohlo vážne narušiť. Mohlo by to dokonca spôsobiť rakovinu. Pokus Pauly Cannonovej bol úspešný. Génovými nožnicami vyliečila myši z HIV. Bez vyvolaní rakoviny. Môžeme však už takúto metódu bez rizika otestovať na ľuďoch? Vždy sa nájdu nejaké obmedzenia. Jedného dňa dospejeme k bodu, kedy povieme: “Ako vedci sme urobili, čo sme mohli. Premysleli sme to a uskutočnili sme ten najlepší experiment.” Musíme postupovať pomaly a opatrne. Nemôžeme využiť všetkých dobrovoľníkov len preto, že sa do toho sami zapojili. Prvoradá je bezpečnosť. Len tak sa dá napredovať. V San Francisku začala druhá fáza štúdie. Kristin Nelmanová ochorela v osemdesiatom siedmom. Hoci vďaka HAART u žije normálne, chce pomôcť. Vždy som chcela pomôcť. Na začiatku sa množstvo ľudí rozhodlo bojovať. Mnohí už nie sú medzi nami. Nebyť ich, dávno by som tu nebola. Kristin Nelmanovej génovými nožnicami upravia len krvné bunky. Nie kmeňové. Podmienkou bolo, že počas štúdie vysadí HAART. Vírus je opäť voľný. Vedci budú sledovať, ako si odolné bunky poradia s HIV. Viem, že mi nehrozí žiadne veľké nebezpečenstvo. Ak doktori uvidia, že mi rýchlo klesá počet T buniek, alebo, že koncentrácia vírusu prudko stúpa, oznámia mi to, a opäť začnem brať lieky. Každý deň dostávam e maily a telefonáty z celého sveta. Preto viem, koľko ľudí dúfa a modlí sa za to, aby v génovej terapii nastal nejaký prelom. Nechcem sa zahrávať s ich emóciami. Pri myšiach s HIV si dajte pozor, aby vás nehryzli. Táto je celkom priateľská. HIV má vyše štyridsať týždňov. Keď nás začuje, tlačí sa dopredu. Tohto tu máme už takmer dva roky. Voláme ho “Staviteľ Bob”, lebo si zvalil domček. Je dosť starý. Keď u nich nastal čas páriť sa, dali sme k nemu jednu samičku. No len sa s ňou maznal. Radi oslavujeme Bobove narodeniny. Britta raz upiekla skvelý koláč. Hore mám fotky. Povedz im o tom sama. Vyzeral ako okrúhly žltý syr. Dokonca mal diery. Z každej jednej vykúkali penové myšky. Takto my oslavujeme. Výskum génovej terapie pokračuje aj v Nemecku. Odborníci z Hamburgu spolupracujú s Planckovým inštitútom na zaujímavom projekte. Vedel som, že Hauber pracuje s HIV. Preto som ho oslovil. Zapáčilo sa mu to. Navrhol mi, aby sme na tom začali pracovať spoločne. Vedci na rozdiel od kalifornského tímu nedostali 14,5 miliónov dolárov. Preto sa musia uskromniť. Je to jednoduché. Dokážeme zvrátiť infekciu. Inak povedané, odstrániť vírus z bunky. Predtým to nebolo nemožné. Nikomu sa to nepodarilo. V podstate sme si zobrali bežný enzým. Potom sme ho, ako pri šľachtení kvetov, vyšľachtili tak, aby napádal sekvencie v genóme HIV. Enzýmy fungujú ako nožnice na vírusy. V bunke rozpoznajú gény HIV a vystrihnú ich z DNA. Zvyškov vírusu sa zbavia a DNA sa opäť zacelí. Bunka je tak vyliečená. Nepripomína to trochu metódu Pauly Cannonovej? Génové nožnice útočia len na istý gén v DNA. Prípadne aj na iné. Tie naše útočia priamo na HIV. Vírus z bunky úplne odstránia. Keď sa vírusové nožnice vložia do infikovaných buniek, fungujú ako lekárnička. K tomu sa vedci ešte nedostali. Na zdokonalenie potrebujú viac pokusov na humanizovaných myšiach. Nožnice sme otestovali a ukončili sme prvú sériu pokusov. Na humanizovaných myšiach pozorujeme antivirálne účinky. U niektorých myší po niekoľkých týždňoch po víruse niet ani stopy. Aj v Hamburgu sa musia zamerať na kmeňové bunky. Len kmeňové bunky dokážu vybudovať trvalú imunitu voči HIV. Ale len v prípade, že nožnice zaberú. Ďalším krokom sú samozrejme klinické štúdie na ľuďoch. S technológiami to tak chodí. Najprv sú drahé a zložité. No čím dlhšie sa vyvíjajú, tým sú lacnejšie. Aj bežná HAART liečba je drahá. V rozvojových krajinách ju musia dotovať. To čaká aj nás. Imunológ Dennis Burton skúša čosi iné. Čo ak by sa ľudia vôbec nenakazili? Čo keby boli imúnni? Dala by sa vyrobiť vakcína proti HIV? Takže tu máme vírus. Chce sa dostať do bunky, ktorá je omnoho väčšia ako on. Na povrchu má vírus takéto tŕne. Ich úlohou je zachytiť sa o proteíny na povrchu bunky. Len čo sa zachytia, vírusu nič nestojí v ceste, aby svoje gény vložil do bunky. A aby ju ovládol. Úlohou tejto protilátky v tvare ypsilonu je prichytiť sa na jeho tŕne. Na všetky. Takto je celý vírus pokrytý protilátkou a nemôže sa dostať do bunky. Nestihne ju nakaziť. Burton protilátkam verí. Podľa neho je liek na HIV v ľudskom tele, len ho treba nájsť. Pátranie Angličana priviedlo na západné pobrežie USA. U niektorých nakazených sme objavili veľmi účinné protilátky. To dokazuje, že sa u infikovaných niekoľko rokov po tom, čo sa nakazili HIV, predsa len začínajú tvoriť protilátky. Nanešťastie, ak ste už nakazený, je príliš neskoro. Preto by sme chceli podporiť ich tvorbu ešte pred nákazou. Ak by sa nám to podarilo, boli by voči nej imúnni. HIV je nevyspytateľné. Keď sa dostane do ľudského tela, okamžite začne mutovať. Zastaraná munícia nemá proti meniacemu sa votrelcovi šancu. Má však slabé miesto. Na tŕni sa nachádza medzera, ktorá sa nemení.12-01_Berlínsky pacient - vyliečený z AIDS[(038056)16-29-40] Bez nej sa vírus nemôže prichytiť na povrch bunky. Vírusové protilátky sa zameriavajú práve na ňu. Dá sa tento nápad uskutočniť? Budeme očkovať proti HIV? Postupom času, tak ako tomu bolo v prípade kiahní a detskej obrny, sa nám podarí vírusu nadobro zbaviť. Objav účinných protilátok je výrazným krokom vpred. Burton už pozná svoju korisť. Chýba mu len návnada. Spolu so svojim tímom sa snaží vyvinúť vakcínu, ktorá by imunitný systém prinútila k tvorbe účinných protilátok. V prípade nákazy by sa tak telo malo čím brániť. Na rozdiel od iných vedcov sa Burton pri hľadaní vakcíny nemôže spoliehať na myši. Nemyslíme si, že v tomto prípade by nám myši alebo králiky poslúžili ako vhodné modely, pretože si protilátky netvoria tak ako ľudia. Protilátky, ktoré sa snažíme vyvolať, sú typické pre ľudí. Preto ich jedného dňa budeme musieť testovať práve na ľuďoch. Len štúdie na zdravých ľuďoch môžu potvrdiť, či vakcína skutočne zaberá. Dennis Burton sa nemôže spoliehať na pomoc dobrovoľníkov s HIV. Čo s tým urobiť? Dalo by sa to dokázať štúdiou na ľuďoch z rizikových skupín. Po očkovaní by sme sledovali, či je naozaj menej infikovaných medzi tými, ktorí dostali vakcínu, než medzi tými, ktorí dostali len placebo. Jasne by sme videli počet nakazených medzi zaočkovanými a nezaočkovanými. Burton už vakcínu otestoval na opiciach. Jej účinky na ľudí však stále nedokázal. Napriek všetkému je optimista. Môžeme si s istotou predstaviť, že o niekoľko rokov, aj keď ešte nie je známe kedy, sa budú deti očkovať aj proti HIV. Zaočkujú sa všetky deti. A to ešte skôr, než by sa mohli dostať do kontaktu s nákazou. Stretol som sa s mnohými vedcami, ktorí sa snažia nájsť liek na HIV. Každý z nich má inú metódu a je ťažké povedať, ktorá z nich bude napokon úspešná. Keď dokážete, že niečo funguje, musíte na tom pracovať, aby ste to sprístupnili každému. Je to vedecká, ľudská aj etická výzva. Ide tiež o ľudské práva. Ak budeme HIV stigmatizovať, kriminalizovať, ľudia sa nedajú vyšetriť. Vždy tam bude riziko, že nakazia ďalších ľudí. Nemyslím si, že žijeme vo svete, kde sú všetci otvorení. Pochybujem, že sa raz HIV zbavíme úplne. V súčasnosti sa hlavne snažíme nájsť liek. Ak sa nám to podarí, som si istý, že to nebude výsledok jednej metódy, ale kombináciou viacerých. Ak uspejeme pri HIV, uspejeme aj pri ostatných závažných ochoreniach, ako je napríklad malária. Po AIDS sa chystám na ďalšie choroby. Ak raz dokážeme vírus zastaviť aby sa nerozšíril, nemuseli by sme už brať lieky. Tak veľmi dúfam, že sa toho raz dožijem. Keď sa to podarí, otvoríme šampanské. Dúfam, že môj príbeh ovplyvní mnohých ľudí. Dúfam, že ich to povzbudí k tomu, aby sa na výskum liečby HIV vyčlenilo viac finančných prostriedkov. Je dôležité, aby sme sa HIV zbavili úplne. Chcem, aby sa našiel liek pre všetkých. Nielen pre mňa.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.