Orbita – Sklon Zeme

By | apríl 11, 2015

Náš život je rozdelený do 24 hodinových cyklov. Tieto cykly majú tmavú a svetlú fázu. Striedanie dňa a noci si vieme ľahko vysvetliť. Je spôsobené rotáciou Zeme okolo svojej osi. No dianie v arktických oblastiach ukazuje, že veci nie sú také jednoduché. V týchto oblastiach trvá leto len jeden dlhý deň. Slnko tam totiž vôbec nezapadá. Nezapadá kvôli udalosti, ktorá sa odohrala pred 4,5 miliardami rokov. Na začiatku bola naša slnečná sústava prepchaným a nebezpečným miestom. Zem bola jednou z tisícky novovzniknutých planét otáčajúcich sa okolo Slnka. Niet divu, že sa na svojej ceste zrazila s inou, menšou planétou. Volala sa Tea. Tea bola úplne zničená. Z trosiek, ktoré po nej ostali, sa neskôr vytvoril náš Mesiac. Zem prežila, ale náraz ju navždy zmenil. Tea spôsobila prevrátenie našej planéty. Os, okolo ktorej sa otáča Zem, je odchýlená od vertikálneho smeru o 23 stupňov. Odklon zemskej osi spôsobuje, že jednotlivé časti povrchu zachytávajú viac alebo menej slnečného žiarenia. To znamená, že júni a v júli je severná pologuľa naklonená smerom k Slnku. Je leto. Južná časť je naopak odklonená a dostáva sa k nej omnoho menej slnečného žiarenia. Na juhu majú zimu. Počas decembra a januára sa Zem nachádza na opačnej strane Slnka. Takže vďaka sklonu zemskej osi je na severnej pologuli zima a na južnej leto. Na póloch v lete Slnko nikdy nezapadá a v zime nikdy nevychádza. No nielen na póloch je sklon zemskej osi taký významný. Medzitým sa pre nás ostatných vďaka sklonu mení počas roka dĺžka dní. Prináša tiež jar, leto, jeseň a zimu. Bez neho by neboli ročné obdobia. Prichádzajúce ročné obdobia menia povrch Zeme a prinášajú so sebou dramatické a veľkolepé úkazy. Od intenzívnych búrok v Tornado Alley… Dívame sa na veľmi silné vírenie. Táto fialová oblasť sú vetry 150 kilometrov od radaru. …po búrlivé topenie ľadov na zmrznutých riekach. Pozorujem to už 62 rokov. Príde veľká voda, v ktorej budú plávať ľadové kryhy. Nemôžete očakávať nič iné okrem záplav. Od masovej migrácie arktických zvierat, po monzúny indického subkontinentu. Toto je všetka voda, ktorá sa vyparila vďaka teplu z oceánu a premiestnila sa sem nad pevninu. Práve na mňa padá. Za všetky tieto úkazy je zodpovedný 23 stupňový sklon zemskej osi. Je 20. marca a skupiny ľudí sa zhromažďujú v starovekom majskom meste Chichen Itzá v Mexiku. Prišli sem, aby sa stali svedkami udalosti, ktorá je komplikovane a dômyselne spojená so zemským sklonom. Táto udalosť je tak význačná, že kvôli nej bola pred 1 200 rokmi postavená táto pyramída, nazývaná Kukulkan, aby ju zachytila. Nie je zložité zistiť, že tento chrám má niečo spoločné s rokom. Štyri strany predstavujú štyri ročné obdobia. Na každej sa nachádza 91 schodov. Spolu s vrchnou plošinou dávajú súčet 365, každý pre jeden deň v roku. No táto stavba je niečím viac než len kamenným kalendárom. Sú v nej tiež zaznamenané slnovraty, čiže najdlhšie a najkratšie dni v roku, dve extrémne polohy sklonu našej planéty voči Slnku. A je v nej aj naznačená jarná a jesenná rovnodennosť. Kedy na moment nemá Zem vzhľadom k Slnku žiadny sklon. Dnes je jarná rovnodennosť. Deň, keď svetlo aj tma trvajú rovnako dlhý čas. Zhromaždené davy ľudí čakajú na zobrazenie, ktoré sa tu odohráva iba v deň rovnodennosti. Keď sa popoludňajšie Slnko zosúladí s pyramídou, vrhá tieň pozdĺž jednej hrany schodišťa. Tieň postupne prechádza od hlavy draka na začiatku schodišťa pozdĺž celého tela. Je to Kukulkan, nebeský plaz, božský posol majského boha Slnka. Majovia si uvedomovali výnimočnosť tohto okamihu a mali dostatok poznatkov o ročných obdobiach, aby ho dokázali zachytiť na kameni. No nevedeli, prečo je taký výnimočný. Nemohli vedieť, že je to bod na obežnej dráhe, keď sklon nehrá žiadnu úlohu vo vzťahu k Slnku. Keďže je os prechodne kolmo k Slnku, čiže k nemu nie sú obrátené ani póly, znamená to, že na každom mieste Zeme je deň rovnako dlhý ako noc. Od tohto dňa sa opäť začne presadzovať 23 stupňový sklon osi. Keď sa severná pologuľa prikláňa čoraz viac k Slnku, dni sa predlžujú a sú teplejšie. Neprekvapuje nás, že tento zlomový bod bol tradične považovaný za deň obrody a obnovy. Od pohanskej slávnosti svitania v Stonehenge, po spálenie prútenej figúry v Severnom ĺrsku. A katolíckej slávnosti Fallas na sviatok svätého Jozefa v španielskej Valencii. Keď sa severná pologuľa prikláňa k Slnku, pribúdanie svetla a tepla má významný vplyv na rastlinstvo a živočíšstvo. Predlžujúce sa jarné dni spúšťajú rozmnožovacie cykly stimulovaním reprodukčných hormónov a silnejšie slnečné žiarenie aktivuje rast stromov a rastlín. So zväčšovaním sa sklonu postupne zahaľuje severnú pologuľu zeleň. Zima pokryla ďaleký sever snehom, ktorý sa teraz postupne roztápa smerom k polárnemu kruhu. Jar sa už čochvíľa objaví v celej svojej nádhere. Toto je rieka Hay, ktorá tečie stovky kilometrov naprieč Kanadou. Pri jej ústí, pri Veľkom jazere otrokov, leží mesto Hay River. V zime je rieka aj jazero pokryté hrubou vrstvou ľadu. Keď sa na jar zemský sklon približuje k Slnku, zamrznutá rieka sa začína topiť a ľady lámať. Je to každoročná udalosť, ktorú bývalý starosta Red McBryan pozoroval väčšinu svojho života. Pozorujem to už vyše 62 rokov.04-08_09-50-00_STV2 (slo)_Orbita - pozoruhodnÂa cesta Zeme[(062914)15-12-20] Najprv príde obrovský príval vody spolu s ľadovcami. Nemôžete očakávať nič iné okrem záplav. Záplavy sú spôsobené smerom toku rieky. Tečie od teplejšieho juhu k chladnejšiemu severu. Keď s prúdom začnú prichádzať bloky topiaceho sa ľadu, Veľké jazero otrokov je ešte stále zamrznuté. Ľadové bloky začnú vytvárať priehradu, v dôsledku čoho sa voda vylieva z koryta a zaplavuje mesto. Najhoršie je, že nikto nevie, či záplava nastane alebo nie. Jennifer Nafziger sem prišla preto, aby objasnila niektoré javy, ktoré sa odohrávajú v meste Hay River na jar. Snažíme sa obyvateľom Hay River pomôcť odhadnúť, aké rozsiahle záplavy môžu očakávať a kedy by sa mohli objaviť. Jennifer a jej tím využíva sekvenčné fotografovanie, aby zachytili, ako sa topí a láme ľad. Obzvlášť sa zaujímajú o vodopád vzdialený približne 48 km od mesta. Ak začne ľad prechádzať cez tieto vodopády, je to pre mesto znamenie, že sa ľadová pokrývka začína rozpadať. To znamená, že mesto by malo začať robiť protipovodňové opatrenia. Keď vodopády čelili náporu tento rok, mesto ostalo nezasiahnuté. Jennifer dúfa, že údaje, ktoré s jej tímom nazhromaždili, umožnia v budúcnosti predpovedať prípadné záplavy. No bude si to vyžadovať viac času a údajov. Nakoniec bude musieť čeliť celému radu udalostí, ktoré sa začali pred 4,5 miliardami rokov, keď vznikol 23 stupňový sklon zemskej plochy. Budúci rok to môže byť úplne peklo. Môže sa tadiaľto prehnať viac než pol metrová prílivová vlna, ktorá môže spôsobiť neuveriteľné škody. Keď sa jar blíži k letu, začnú sa vďaka sklonu roztápať aj polárne oblasti. Nad mestom Hay River sa začínajú sťahovať soby za slnkom smerom na sever, kde je tundra bez snehu. Prvé prichádzajú brezivé samice, aby porodili mláďatá. O pár týždňov sa tu zhromaždí celé stádo. Čriedy sobov sa budú pásť po celom severe a priberať na váhe počas celého polárneho leta. Na opačnom konci planéty sa odohráva presný opak. Keď sa južná pologuľa v dôsledku sklonu zemskej osi čoraz viac vzďaľuje od Slnka, teplota prudko klesá a dni sa skracujú. Na Antarktíde sa odohráva ďalšie impozantné sťahovanie. Počas arktického leta sa tu kŕmili veľryby hrbaté, no s príchodom zimy začínajú smerovať na sever do teplejších vôd pri austrálskom pobreží. Niektoré druhy drsnú arktickú zimu opúšťajú, iné ju využívajú vo svoj prospech. V tomto období sú dni na južnej pologuli oveľa kratšie a chladnejšie. Pre tučniaky cisárske je to ideálny čas na párenie, keďže narastajúca ľadová prikrývka je konečne dostatočne pevná, aby zniesla váhu rozsiahlych kolónií. Zároveň poskytuje relatívne bezpečné miesto pre mláďatá. Po celej planéte všetko živé reaguje na meniacu sa polohu Zeme voči Slnku, keď začína byť všetko čoraz závislejšie od jej sklonu. Keď sa jar končí a začína leto, slnečné lúče zahrievajú na severnej pologuli atmosféru, čím vznikajú vzostupné prúdy teplého vzduchu, obľúbené medzi prívržencami paraglidingu. Konečne sa dostávame nad štartovaciu výšku. Pre istotu skontrolujme nadmorskú výšku. 2 300 metrov. Uvidíme, ako vysoko sa dostaneme tentoraz. Šampión v paraglidingu Hunter Ramanek nie je hocakým športovcom. Je zároveň aj meteorológom a o atmosfére vie viac než dosť. Najväčšou Hunterovou prednosťou je, že dokáže využívať vzdušné prúdy, ktoré sa vytvárajú nad Rocky Mountains. V tomto ročnom období sú vďaka slnku vznikajúce vzostupné prúdy teplého vzduchu ďalšou silou, ktorú môže využiť na to, aby sa vznášal vo vzduchu. Vzostupné prúdy teplého vzduchu vznikajú vďaka tomu, že Slnko zahrieva Zem a tá naopak zahrieva vzduch nad ňou. Tieto vzostupné prúdy nie sú viditeľné. Pri stúpaní však môžu dosahovať rýchlosť niekoľko desiatok metrov za sekundu. Hunter využíva základný fyzikálny zákon, stúpanie horúceho vzduchu. Keď sa vzduch zahrieva a rozpína, klesá jeho hustota. S postupovaním smerom nahor vytvára súvislý pás stúpajúceho teplého vzduchu. Je to ohromný pocit stúpať smerom k oblohe iba vďaka niečomu, čo vzniklo pôsobením Slnka. No tieto prúdy vzduchu toho vytvárajú viac, než len šťastný úsmev na tvárach paragliderov. Keď sa zdvíhajú, premiešavajú sa s chladnejším vzduchom. Stúpajúci teplý vzduch často so sebou nesie aj vlhkosť. Keď vo výške narazí na chladnejší vzduch, vodná para sa premení na malé kvapôčky a vytvorí sa oblak. Tento jav tvorí jadro všetkých významných procesov týkajúcich sa počasia na našej planéte. Je to práve sklon zemskej osi, ktorý je hnacím motorom týchto javov. Počas jari sa na americkom stredozápade objavuje regionálny úkaz, ktorý dramatickým spôsobom demonštruje tento proces. Jar prináša teplé a vlhké masy vzduchu z juhu a vytvára tak perfektné podmienky pre jednu z najdrsnejších foriem počasia. To je dôvod, prečo sa táto časť stredozápadu nazýva Tornado Alley. V roku 2011 bola jedna z najhorších sezón, akú si ľudia pamätajú. Rozsah škôd bol nevídaný. Videli ste to? Odfúklo celý dom. Panebože! V meste Joplin, v štáte Missouri, tornádo spustošilo vyše 6 kilometrov široký pás zeme a pripravilo o život viac ako 160 ľudí. No skutočne zarážajúce na tornádach je, že po vedeckej stránke dokonale poznáme mechanizmus ich vzniku a priebehu. Predpovedanie ich vzniku však zostáva mimo našich možností. Josh Wurman je vedec zaoberajúci sa atmosférou. On a jeho tím z Centra pre výskum extrémov počasia v Colorade sa snažia odhaliť, ako sa búrka môže zmeniť na tornádo. Tornáda sú závislé na zmene ročných období. Na povrchu potrebujeme letné podmienky, to jest veľa tepla a dostatočnú vlhkosť na vytvorenie búrky. A potrebujeme aj zimné prúdenie a výrazné prúdenie spôsobené rozdielom tropických teplôt a chladného arktického vzduchu. Takže sú potrebné podmienky, ktoré nastávajú pri jarnej zmene ročného obdobia. Chýbajúca časť skladačky, ktorú stále hľadáme je, ako sa búrka zmení na tornádo. Tri štvrtiny búrok sa nezmenia. No štvrtina áno. A je veľmi ťažké určiť, ktoré búrky sa zmenia na tornádo a ktoré budú najničivejšie a najsilnejšie. Aby Josh a jeho tím dostali odpoveď na túto otázku, musia nazhromaždiť údaje z čo najväčšieho počtu tornád. Aby zachytil vznikajúce búrky, používa Joshov tím Dopplerov radar. Poskytuje údaje o tom, čo sa deje uprostred búrky a ukáže, či sú splnené podmienky na to, aby sa premenila na tornádo. Dopplerov radar vysiela mikrovlnné lúče, ktoré sú pri prechode tornádom schopné zmapovať, kde prší, ako výdatne prší, či fúka silný alebo slabý vietor a jeho smer. Vďaka nemu môžem sledovať vývoj tornáda. Keď sklon zemskej osi približuje severnú pologuľu bližšie k Slnku a jar vrcholí, oblasť výskytu tornád sa posúva na sever. No hoci Josh približne vie, kde hľadať, nájsť jednotlivé búrky je stále dosť ťažké. Po tom, čo Josh so svojím tímom absolvoval tisícky kilometrov a prešiel 6 štátov, konečne zachytil búrku. Začiatočným signálom je pohyb oblakov. Tím sa musí presúvať veľmi rýchlo. Tornáda vznikajú a miznú takmer okamžite. Tu vidíme veľmi silné otáčanie. Sú to vetry vzdialené približne 150 kilometrov od radaru. Takisto vidíme určitý druh vírenia, ktoré smeruje k nám. Ďaleko nad stredozápadom táto búrka narazila na prúdenie, ktoré spôsobilo, že sa začala točiť. Z búrky sa stala jedna obrovská rotujúca masa vzduchu, supercela. Práve teraz sme zachytili supercelu, ktorá pravdepodobne vznikla z malého, krátko trvajúceho tornáda. Keď postupujeme ďalej, vidíme túto tmavú oblasť, to je jadro. V podstate sa ním chystáme preniknúť a zistiť, čo je zaujímavé. Práve teraz sa nachádzame po pravej strane centra otáčajúcej sa časti. Keď sa otáčajúci stĺp vzduchu dotkne zeme, vznikne tornádo. V strede tornáda vzniká oko s veľmi nízkym tlakom vzduchu, ktoré k sebe priťahuje vzduch s vysokým tlakom. Bežne je to neviditeľný proces. Nasáva však prach a rôzne úlomky. A tu ho máme. Presne o tomto to je. Kvôli tomuto vynaložili celú námahu. Obrovské tornádo necelé 2 kilometre pred nimi. Je to najdramatickejší dôsledok sklonu zemskej osi, ako aj toho, čo sa môže stať, keď jar narazí na zimu. V tomto prípade dal sklon vzniknúť tornádu so silou F3 a s rýchlosťou vetra vyše 322 kilometrov za hodinu. No po necelej hodine od vzniku tornádo zaniká. Bolo iba jedno z viac ako 1 200 tornád, ktoré zasiahli túto oblasť od začiatku jari. Obzvlášť v tomto roku sme boli svedkami, aké nebezpečné môžu byť tornáda. Zažili sme, ako tornáda prechádzali cez mestá a doteraz usmrtili vyše 500 ľudí. Keby sme mohli zvýšiť presnosť predpovedí, mali by ľudia väčšiu šancu nájsť si vhodný úkryt. Tornáda nie sú jediným dôsledkom nastupujúcej jari, za ktorý je zodpovedný sklon. Nestálosť atmosféry spôsobená zahrievajúcimi sa masami vzduchu, ktoré sa presúvajú na sever, spúšťa po celej pologuli ďalšie klimatické udalosti. Búrky môžu spôsobiť výdatné a náhle lejaky vyúsťujúce do bleskových záplav. K tomuto dochádza v čase, keď na vlhkosťou nasiaknutú zem dopadá hustý dážď. Sezónne búrky môžu dať vzniknúť aj úkazu, ktorý sa nazýva Habúb, ako v tomto prípade vo Phoenixe v Arizone. Takéto masívne piesočné búrky sa vyskytujú v suchých oblastiach, kde sa hlavný okraj búrky zrúti a vytvára tak super rýchly spodný ťah. Klesajúci vietor zdvíha do výšky prach a piesok. S postupujúcim letom sklon zemskej osi spôsobuje, že severná pologuľa sa ďalej približuje k Slnku. Samozrejme, že to so sebou prináša ešte viac slnečného žiarenia, ktoré ohrieva povrch Zeme a vytvára tak ďalší ojedinelý atmosférický úkaz. Oceánografka Helen Czersky prišla do Keraly v Indii, aby sa stala svedkom začínajúceho sa monzúnu. Sme na okraji, za mnou je pevnina. Tie obrovské indické pevninské masy, oceán je smerom na juh a toto je miesto, kde vznikajú monzúny. Dôvodom vzniku monzúnov je rozdiel medzi pevninou a morom. Takže na túto časť pevniny prudko praží Slnko, obzvlášť v tomto ročnom období, keď je Slnko takmer v úplnom nadhlavníku. A zem sa zohrieva veľmi, veľmi rýchlo, zatiaľ čo oceán sa zohrieva oveľa pomalšie. Keď sa pozriete na tento piesok, jeho povrch bol zohrievaný Slnkom. Je horúci. No keď začnete kopať, a nemusíte ísť veľmi hlboko, zistíte, že kúsok pod týmto skutočne horúcim pieskom sa nachádza studený piesok. Takže ako vidíte, zahrievaná je iba táto tenká vrstva piesku. A tá sa rozhorúči veľmi, veľmi rýchlo. Slnko teda zohrieva zem, na rozdiel od oceánu, pomerne rýchlo. Tu, nad Indickým oceánom, je oveľa chladnejšie ako na pevnine. Dôvodom je, že oceán potrebuje oveľa viac slnečnej energie, aby sa ohrial. Oceán je pomerne chladný, pretože na ohriatie povrchu musíte zahriať oveľa viac, než len tenkú vrstvu. Vietor fúka po povrchu hladiny, vytvára turbulencie, ktoré premiešavajú túto vrchnú vrstvu. Čiže akonáhle sa povrch ohreje, premiešava sa so spodnou vrstvou. S nastupujúcim letom sa zem ohrieva rýchlo, zatiaľ čo oceán ďaleko zaostáva. Teraz je vzduch nad pevninou oveľa teplejší než nad oceánom.04-08_09-50-00_STV2 (slo)_Orbita - pozoruhodnÂa cesta Zeme[(041301)15-12-18] Keď teplejšia masa vzduchu stúpa nad indický subkontinent, necháva za sebou niečo ako vákuum. To nasáva chladnejší a hustejší vzduch, ktorý sa nachádza nad oceánom. Vďaka výnimočnej polohe Indie sa tento proces odohráva v obrovskom rozsahu. Je to dôsledok trojuholníkového tvaru indického polostrova spolu s jeho širokými horúcimi planinami, ako aj dlhej pobrežnej čiary. Táto kombinácia prináša smerom k pevnine silný a trvalý prísun chladnejšieho, oceánskeho vzduchu, ktorý nazývame monzúnový vietor. No keď si predstavíme monzún, vybaví sa nám skôr dážď, než vietor. Nad hlavami máme obrovské mračno, obrovský čierny mrak, ktorý siaha tak 15 kilometrov do troposféry. A práve začínajú padať prvé kvapky dažďa. Keď Slnko zohrieva oceán, časť vody sa vyparuje a stúpa do atmosféry, kde formuje rozsiahly dažďový oblak. Aby Helen zachytila proces ich vzniku, musí nainštalovať niekoľko fotoaparátov. Monzúnové vetry prinášajú nad pevninu vlhkosťou nabité oblaky a spolu s nimi prudké lejaky. 80% všetkých zrážok, ktoré spadnú na Indiu, vytvorí táto sezónna záplava. Toto je monzún. Všetka táto voda sa najprv vzniesla nad oceán vďaka niekoľkodňovým horúčavám a premiestnila sa do vnútrozemia, aby v tejto chvíli mohla padať na mňa. Kvapky sú naozaj veľmi veľké. Môžete vidieť, aké stopy zanechávajú v piesku. Je to preto, lebo v týchto teplých podmienkach sa malé kvapôčky spájajú a vytvárajú tak väčšie kvapky. Malé ostávajú v oblakoch a jediné, čo dopadá na zem, sú tieto obrovské kvapky. Monzún je impozantný prejav počasia, ktorý má obrovský vplyv na celý subkontinent a všetkých, ktorí tu žijú, čiže asi tak na miliardu ľudí. Nikde nie je tak dôležitý ako tu, v meste Udaipur v Radžastane, v srdci severozápadného kúta Indie. Hoci sa začína v máji na pobreží Keraly, sem nedorazí skôr než v polovici júla. Niekedy nedorazí vôbec. Keďže sú tieto každoročné dažde také dôležité, dal 72. udaipurský maharadža postaviť Sadžangar, monzúnový palác. Sadžangar poskytuje panoramatický výhľad na oblaky zvestujúce začiatok monzúnu, ktorý je do dnešných dní rozhodujúci pre celý región. Veľmi dobre si to uvedomuje aj potomok 72. maharádžu, princ Lakšiaradž. Monzúny sú pre nás veľmi dôležité. Už len z jednoduchého dôvodu potreby vody. Samozrejme je nesmierne dôležitý pre farmárov. Predstavuje stabilitu pre región. Závisí od neho výnos plodín, turistický ruch a, samozrejme, živobytie obyvateľstva. Je skutočne veľmi dôležitý. Každá kvapka vody, ktorú prinesie monzún, je veľmi dôležitá. A preto princovi predkovia neprestali stavať pozorovateľne, no navyše vybudovali aj sieť nádrží na zachytávanie a uchovanie dažďovej vody. Keď sa zemská os odkloní, nastanú mesiace sucha. A po daždi už nezostane ani stopa. Sme veľmi vďační za víziu panovníkov, ktorí vybudovali túto sieť nádrží na zachytávanie veľkého množstva vody pre ľudí žijúcich v Udaipure. Doteraz prispievajú k ich blahobytu. Monzúny nie sú typické len pre Indiu. Sezónne sa vyskytujú aj v Afrike, Ázii, Austrálii a v Severnej Amerike. Všetky vznikajú na miestach, kde prechodne nastávajú rozdiely teplôt pri zahrievaní sa povrchu. Čo je samozrejme spôsobené približovaním alebo vzďaľovaním sa Zeme od Slnka v dôsledku jej sklonu. Keď sa pred miliardami rokov Tea zrazila so Zemou, zanechala nám ročné obdobia. Dláždiac tak cestu tým najfantastickejším udalostiam na našej planéte. To však nie je tak celkom koniec príbehu. Toto je Sahara v Egypte. Je tu neuveriteľne horúco a sucho. No nebolo to vždy tak. V tejto pustatine bez známok života je ukrytý pozoruhodný dôkaz o tom, aký nesmierny dopad mal na klímu sklon zemskej osi a ako zásadne zmenil tok dejín. Geograf a paleoklimatológ Nick Drake je na ceste hlboko do Saharskej púšte blízko líbyjských hraníc. Chystá sa odhaliť, kedy a prečo sa zmenilo prostredie Sahary. Po troch dňoch cesty nastáva postupná zmena terénu. Duny miznú a začínajú sa objavovať kopce a rokliny. Toto je rozsiahla vápencová náhorná plošina známa ako Gilf Kebir, alebo Veľká bariéra. V tejto nehostinnej krajine sú ukryté pozoruhodné stopy dávnej minulosti tunajšej púšte. Toto je jaskyňa šeliem objavená v roku 2002. Ponúka nám nezvyčajný pohľad na úplne inú Saharu. Aká dlhá chodba plná ľudí a zvierat. Máme tu celú líniu zvierat, ktoré vyzerajú ako antilopy. Zdá sa, že táto beží. A tu máme jednu skutočne prekrásnu kresbu žirafy. A tu je niečo, čo vyzerá ako paovca, s týmito veľkými zahnutými rohmi. A tu máme kozu. Je to celkom zaujímavé, pretože kozy sa dostali na Saharu zhruba pred 6 7 tisíc rokmi. Čiže vďaka tomu si môžeme vytvoriť predstavu, kedy asi tieto kresby vznikli. Tieto pozoruhodné maľby sú o 3 000 rokov staršie než pyramídy. No najviac toho odhaľuje zobrazenie ľudí. Pozrite sa na toto. Veľa ľudí sa drží za ruky. Je to možno nejaká slávnosť. A tu máme ďalší dôkaz ľudskej činnosti. Odtlačky rúk. Niektoré sú tu tisícky rokov. Kládli na tento kus skaly ruky. Táto osoba ju mala približne rovnako veľkú ako ja. Pozrite sa tamto, deti. Ruky majú priemernú veľkosť. Predpokladám, že tu žila celá komunita. A teraz je tu púšť. Možno chceli iba povedať “bol som tu” a zanechali po sebe značku na skalách. Niektoré ľudské aktivity svedčia o prítomnosti vody. O tejto nádhernej postave sú niektorí ľudia presvedčení, že pláva. A tu máme ďalší excelentný príklad. Takže to, čo tu vidíme, sú zvieratá žijúce na savanách, rôzne ľudské činnosti, z ktorých niektoré môžu naznačovať plávanie. Nachádzame tu dôkazy, že ľudské komunity tu žili dlhé časové obdobie, čo svedčí o tom, že v minulosti tu nebola púšť. Takže odkiaľ sa vzala voda, potrebná pre život ľudí a zvierat? Deň cesty odtiaľto leží údolie Wadi Bakt. Nachádzajú sa v ňom stopy, ktoré môžu pomôcť rozlúštiť túto veľkú záhadu. Uchované vrstvy sedimentu predstavujú dokonalý záznam tunajšej klímy. A odhaľujú čosi úžasné. Máme tu rôzne sedimentačné vrstvy. Na samom spodku je piesok. Piesok podobný tomu, aký sa tu vyskytuje dnes. Z toho môžeme vyvodiť, že tu bolo sucho a piesok bol rozfúkavaný a postupne sa usadzoval na povrchu. Nad ňou sa nachádza tmavšia vrstva niečoho, čo pripomína íl. ĺlová vrstva bola nanesená riekou. Týmto údolím musela pretekať rieka, ktorá vytvorila túto vrstvu. Tu je dôkaz monzúnu. Striedajú sa sezóny sucha a mokra. V niektorých prevládal silný monzún dlhšie, niektoré sú kratšie. Je to jasné striedanie suchého a daždivého obdobia. A vieme, kedy to bolo. Zisťovali sme vek týchto sedimentov rádio karbónovou metódou a vyšlo nám, že práve tieto spodné sú zhruba staré okolo 10 000 rokov. A sedimenty na vrchu okolo 5 500 rokov. To znamená 4 500 rokov monzúnov na Sahare, ktorá je najsuchším miestom na Zemi. Pravidelné monzúnové dažde napájali jazero vo Wadi Bakt takmer 4 500 rokov. Takže kresby plavcov nie sú až tak nepravdepodobné. Máme tu jedno zrejme dosť veľké jazero. Po celom tomto údolí nachádzame sedimenty. Môžeme ho vidieť, ako sa rozťahuje odtiaľto až po opačnú stranu údolia. Takže je to naozaj dosť veľké jazero. Boli by tu pastviny s roztrúsenými stromami. Po okrajoch jazera by sa rozprestierali močiare s hrochmi a krokodílmi. Pobehovali by tu stáda antilop a pakoňov. Taká bežná savana. Až na to, že táto sa tiahla naprieč Saharou. Nickove výskumy ukazujú, že vďaka týmto monzúnom vznikla sieť riek a jazier po celej ploche Sahary. Tieto vodné toky a jazerá, niektoré s veľkosťou Kaspického mora, zásobovali vodou zvieratá aj ľudí. Vďaka čomu však tieto monzúny vznikali? Alebo čo je dôležitejšie, prečo ustali? Odpoveď súvisí so Slnkom. Ako pri indických monzúnoch v súčasnosti, tak aj zahrievanie Sahary fungovalo ako obrovský teplotný motor, ktorý nasával vlhkosť z oceánu, ktorá sa následne premenila na dážď dopadajúci na pevninu. A rovnako ako pri indických monzúnoch, aj tu platí: čím viac tepla, tým väčší následok. Takže, aby mohol vzniknúť systém monzúnov, museli byť v čase zelenej Sahary teploty oveľa vyššie, ako sú dnes. Vedci spájajú vyššie teploty so zmenami uhlu sklonu zemskej osi. V súčasnosti má tento uhol 23,4 stupňa. No každých 41 tisíc rokov sa uhol mení v rozpätí 22 až 24,5 stupňa. To znamená, že v čase prekvitajúcej Sahary dosahoval tento uhol svoje maximum. To jest 24,5 stupňa. Môže to vyzerať ako nepatrný odklon, ale spolu s malými cyklickými zmenami smeru sklonu a tvaru našej obežnej dráhy bolo výsledkom to, že slnko žiarilo oveľa intenzívnejšie na severnú pologuľu a umocňovalo saharské monzúny. Pred 5 500 rokmi sa cyklus zmenil. Uhol sa zmenšil a priblížil sa viac k súčasnej hodnote. Monzúny nad Saharou zmizli a s nimi postupne, ale dosť rýchlo, aj voda a vegetácia. Zelená savana sa zmenila na to, čím je dnes: na jednu z najväčších púští sveta. Nedávne výskumu naznačujú, že monzúny nad Saharou by mohli mať obrovský dopad na ľudskú civilizáciu. Staré jazerné sedimenty ukazujú, že pred 120 tisícmi rokov mala Sahara inú mokrú fázu.04-08_09-50-00_STV2 (slo)_Orbita - pozoruhodnÂa cesta Zeme[(020347)15-12-17] Táto zelená fáza Sahary je veľmi zaujímavá, pretože sa domnievame, že ovplyvnila migráciu ľudí z Afriky. Súčasní ľudia sa vyvinuli v Afrike zhruba pred 200 tisíc rokmi. No dlho ostávalo záhadou, ako prenikli cez nepriechodnú saharskú púšť a osídľovali miesta mimo Afriky. Odpoveďou by mohla byť zelená Sahara. V súčasnosti nachádzame stopy novovekého človeka na severe Sahary, pozdĺž pobrežia Stredozemného mora. Predpokladáme, že ľudia prešli cez Saharu práve v tomto čase, keď bola pokrytá vegetáciou. A keď sa dostali až sem, nebolo problémom preniknúť na východ a do Európy. Čo sa odohralo asi pred 50 tisíc rokmi. Je pozoruhodné, že drobné odchýlky zemského sklonu mohli viesť k jednému z najdôležitejších počinov v ľudskej histórii: k nášmu odchodu z Afriky. A rovnako pozoruhodné je, že vďaka meniacemu sa sklonu sa jedného dňa Sahara opäť zazelená. No nie skôr než za 15 tisíc rokov. Sezónne cykly roka sú akoby pulzom Zeme. Dávajú našej planéte neobyčajný ráz, rôzne klimatické pásma a prostredia. Poskytujú široké spektrum rastlinných a živočíšnych druhov, čo naši starovekí predkovia pripisovali mystickej sile alebo božej prozreteľnosti. Je to teda malý zázrak, že oslavovali dôležité dni v roku. Dvakrát do roka rovnodennosť, keď bol deň rovnako dlhý ako noc a označoval úsek medzi letom a zimou. A slnovraty, keď mal deň minimálne alebo maximálne trvanie. 21. júna zavládne na severnej pologuli najdlhší deň, letný slnovrat. Tu pri Kom Ombo, blízko starovekého mesta Asuán, mohli Slnko uctievajúci Egypťania v tomto veľkolepom chráme oslavovať vybranú hodinu božstva. A vďaka jeho polohe na Zemi je tento chrám Slnka najvýznamnejším miestom na pozorovanie slnovratu. Na pravé poludnie sa Slnko nachádza v úplnom nadhlavníku a svieti priamo do tejto studne, vďaka čomu sa z nej stáva dokonalá slnečná studňa. Ak by sme okolo celej zemegule prechádzali po línii vychádzajúcej z Asuánu a rovnobežnej s rovníkom, bude to najvzdialenejší severný bod, v akom môže byť slnko na poludnie v úplnom nadhlavníku. Toto je obratník Raka. Nakoľko je zemská os naklonená v uhle 23,4 stupňa, aj obratník Raka sa nachádza 23,4 stupňa nad rovníkom. Júnový slnovrat vymedzuje ešte jednu dôležitú zemepisnú šírku. Keďže je severná pologuľa naklonená k Slnku, polárne oblasti sú vystavené 24 hodinovému žiareniu Slnka. V deň slnovratu dosahuje žiara polnočného Slnka najďalej. K hranici severného polárneho kruhu, ktorý sa nachádza 23,5 stupňa od Severného pólu. Ovplyvňuje náš osud a utvára náš názor na to, kto sme a aké je naše miesto vo vesmíre. Vystavuje nás hrôzostrašným búrkam. Panebože! Kropí nás blahodarnými sezónnymi dažďami. Prispieva k ohromujúcej rôznorodosti života na našej planéte. A umožňuje rozkvet nášho vlastného druhu. Čo bolo kedysi považované za záhadu prekračujúcu hranice nášho chápania, sa teraz ukázalo ako jednoduchá pravda o sklone zemskej osi. Naša planéta je v súčasnosti taká, aká je, vďaka jednej 23,4 stupňovej maličkosti. Jej budúca poloha bude vo veľkej miere závisieť od toho, ako sa toto číslo bude meniť.

Category: VAT

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.