Reportéri 16.4.2015

By | apríl 20, 2015

Začína tlak na toho dodávateľa z ich strany v zmysle napr. málo ľudí, začínajú hľadať rôzne chyby, často vymyslené. Začína byť enormný tlak na to, aby ste pridali viac materiálu, čiže aj materiál, ktorý nepotrebujete, ale musíte ho doviezť, aby tam bol. A to sú signály, kde on vidí, že vás dotlačí to kraja, zatlačí vás k stene a vy strácate dych, peniaze a on sa potom rozhodne zo dňa na deň, že s vami skončí prácu, nájde iných, vás zo stavby okamžite vyhodí. Boli sme nepriamo stále nútení pokračovať v spolupráci a vychádzalo to z toho, že sme boli nútení prijať akékoľvek podmienky len preto, aby sme z predchádzajúcej akcie aspoň nejaké financie dostali. J. Elsner, niekdajší poslanec NR SR za HZDS a neskôr ANO, advokát a podnikateľ, má s Euro Buildingom svoje skúsenosti. Vraj ide o plánovaný systém obohacovania. Sú v niektorých položkách nízke ceny, v niektorých sú normálne ceny. Pýtali sa: “Dá sa to za túto cenu zvládnuť? Môžete do tej akcie ísť?” Tak sme povedali, že to berieme za cenu napr. 200 000 eur. Ale keď sme si už išli účtovať tú pevnú cenu, ktorú sme si dohodli, tak už tam nastúpil proces položkového odpočtu a všetko položky, ktoré boli dobre nacenené, tak jednoducho boli vyškrtnuté a bolo povedané: “To ste nerobili, to ste nerobili, ani toto, z toho ste urobili toľko a toľko.” A nakoniec vyšlo z 200 000 eur 120 000 eur a tých 120 000 eur sme mali zaplatené napr. 30 000. eur. Keď potrebujú platbu, musia chodiť prosiť, aby dostali platbu z Euro Buildingu. On im samozrejme tie peniaze uhradí takým spôsobom, že im povie, že musia zaplatiť skonto, alebo vypýtajú si skonto, aby im uhradili peniaze. V každom prípade to tak bolo. Nezaplatené, nemáme peniaze a keď chcete, dáme, skonto potrebujeme. A prišla najprv dohoda, ako napr. tu máme, a má to názov Dohoda o urovnaní záväzko právnych vzťahov a vysporiadaní záväzkov pokonávka, kde sme uviedli, že sa vzdávame nároku na isté peniaze a že uznávame v celkovej výške 176 000 eur jeho právo na skonto. Podnikatelia však neraz pracovali s Euro Buildingom aj na viacerých stavbách, hoci s ním mali negatívne skúsenosti. Prečo to robili? Zo začiatky tie stavby neboli problém. To, čo sme robili, sme zvládali, nemali sme stresy, plnili sme, čo sme mali. Aj firma Euro Building plnila svoje. Až potom, keď začali pridávať na tempe, tak aj bolo obdobie, kde som povedal, že nevieme zvládať ďalšie 2 3 stavby, tak som povedal, že finančne to nevieme zvládať, tak povedal, že sa o to nemám starať, že to je jeho starosť. A toto bola tá veta, na ktorú som naletel a ktorá spravila problém. Veľmi veľké peniaze sme mali prefinancované. Keby sme my boli oznámili, že ďalšiu zákazku neberieme, tak ani si neviem predstaviť stav, aký by nastal. Ja som robil všetko tak, aby som sa dostal do čo najmenšej straty, lebo ako som predpokladal, tak aj urobil, že mi nedoplatil. Preto ste zobrali ďalšiu zákazku. Áno. Súkromný majetok sme museli predať, aby sme mohli vrátiť peniaze banke, ktoré sme si zobrali na okná. S otázkami sme oslovili aj firmu Euro Building.04-16_21-35-00_STV1 (slo)_ReportÂeri[(016442)17-03-41] Poslali nám písomné stanovisko ich právnickej kancelárie, ktoré žiadajú zverejniť v plnom rozsahu. Odvolávajú sa na fakt, že od roku 1996, kedy vznikli, realizovali množstvo zákaziek, zamestnávajú niekoľko stoviek ľudí a svoje záväzky voči zamestnancom a štátu si plnia riadne a včas. Občas sa samozrejme stane, že pri realizácii niektorej zo stavieb príde k vzniku rozporov medzi zmluvnými stranami. Najčastejšie sa klient stretáva s nedostatkami projektov pripravovaných objednávateľmi, čo má zásadný vplyv na predlžovanie lehoty výstavby stavieb. Pokiaľ ide o subdodávateľov klienta, tam musí klient dbať hlavne na to, aby subdodávateľ realizoval svoje práce riadne a včas, teda bez chýb. Ak počas realizácie stavby vzniknú medzi klientom a jeho zmluvnými partnermi sporné otázky, klient sa ich snaží vždy vyriešiť dohodou. Ak dohoda možná nie je, musí sa vec riešiť súdnou cestou. Iba súd môže následne určiť, ktorá zo strán má vo veci pravdu. Tam, kde stavia Euro Building, ide väčšinou o štátne zákazky, alebo verejné zdroje. Subdodávky sú zo zmluvy vylúčené, no Euro Building ich využíva. To je aj prípad spojenej školy v Poprade, ktorú sa zaviazali opraviť a zatepliť za asi 62 % pôvodne odhadovanej ceny. My sme zmluvu podpisovali s firmou Petrostav a oni to mali zmluvu podpísanú s Euro Buildingom, takže my sme boli v subdodávke pre Petrostav. Aj pre Euro Bulding. Odovzdali sme stavbu, vystavili faktúry a nedostali sme zaplatené nič. Prebiehalo to na etapy, takže urobili sme časť, napr. 25 % okien, vystavili sme faktúru, bola vyplatená. Potom zase 25 %, atď a až posledná splátka nebola realizovaná. Klient, ak vstupuje do obchodných vzťahov so subdodávateľmi, nemôže ovplyvniť správanie svojho subdodávateľa v obchodných vzťahoch s jeho vlastnými dodávateľmi. Euro Building do týchto vzťahov nemôže vstupovať. A keďže ich ani nepozná, nemôže zaujať stanovisko k tomu, či a prípadne z akých dôvodov jeho subdodávateľ neuhradil svojmu vlastnému dodávateľovi odmenu za vykonané práce. Podľa našich informácií dostal Euro Building od krajského školského úradu v Prešove zaplatenú celú zákazku. Firme Petrostav však plnú sumu za prácu nevyplatil. A koľko je Euro Building dlžný spomínaným podnikateľom a živnostníkom? Nebola doplatená čiastka vo výške 45 000 eur za okná. Keď zhrniem celý ten balík, sú tam ešte nejaké ďalšie nevyfakturované veci, ktoré by sa doťahovali, tak čo sa týka papierov, tak môžem povedať, že je to okolo 1 mil. eur. Vám dlží Euro Building? Euro Štukonz, Euro Building. Skôr Euro Štukonz, lebo tá firma viac s nami robila, ale to je jedno, lebo majiteľ je ten istý. Aj jedna aj druhá žaloba je v objeme asi 30 40 tisíc eur. Koľko vám chýba peňazí z tých vzťahov? 439 000 aj nejaké drobné. Ja som mu urobil práce za 70 80 tisíc, čo už boli urobené, čo dal faktúru a podpísané všetko. On nás vyhodil, aby nám nemusel tie peniaze vyplatiť. On nám dal nejakých 13 14 tisíc. Uvedieme, že tvrdenia osôb, z ktorých vychádzajú vaše otázky, spoločnosť Euro Building považuje za nepravdivé a dehonestujúce. Ak by tieto tvrdenia mali len zlomok relevantnosti, nepochybujeme, že sa by dotknutý aktéri obrátili voči klientovi so žalobami na príslušných súdoch. K čomu však nedošlo, pričom ide o okolnosti staré 3 4 roky. Je preto zrejmé, že uvedené osoby sa iba snažia zviesť na aktuálnej, podľa nás oprávnenej, vlne nespokojnosti vyvolanej využitím inštitútu reštrukturalizácie, s cieľom vyvolať na klienta verejný tlak bez toho, aby si svoje nároky, ak za ich relevantnosťou svoja, uplatnili štandardnou súdnou cestou. Firma Euro Building podniká v stavebníctve už takmer 20 rokov. Na jej pracovné postupy a nevyplácané faktúry sa sťažujú desiatky firiem. Prichádza k sume do 6 mil. eur a je to do 30 subjektov. Ale nevieme, aké ďalšie sú a za aké obdobie. Dnes je v SR všeobecne známe, že to je katastrofa. Množstvo firiem nemá zaplatené, množstvo firiem je na pokraji krachy a živnostníci sú už na pokraji vlastnej existencie. To je všeobecne známe. Nezostáva len pri sťažnostiach. Na krajských prokuratúrach v rámci SR je podaných 8 podnetov na spoločnosť Euro Building, alebo jej štatutára M. Stopku. Úrad špeciálnej prokuratúry eviduje 3 podania. J. Elsner podal v roku 2013 2 žaloby na súd. Pojednávanie stále nie je vytýčené. 11 subjektov podalo vlani na jeseň hromadné trestné oznámenie a pri výsluchoch podrobne popísali svoje skúsenosti s Euro Buildingom. A výsledok šetrenia? Výsledok je bohužiaľ. Bohužiaľ, taký, že jednoducho sa zastavuje rozum, keď čítate, že nie je dôvod na začatie stíhania, že sa skutok nestal. Nič nie je trestné, všetko je legálne. Pritom 13 stranový spis obsahuje kto o koľko peňazí prišiel. Že je to na občiansko právne konanie. Ja som z toho hlúpy. Nepoviem, že som Róm, že ma oklamali, že som nedodržal podmienky, to je v poriadku, ale. To nie je v poriadku. Ale čo by som ja sám urobil, nemám na to prostriedky, že by som si zobral najlepších advokátov. Prezídium policajného zboru postup vyšetrovateľa nekomentuje, lebo je procesne samostatný a viazaný zákonmi. A zdá sa, že jasno v tom má aj spoločnosť Euro Building. Firma Euro Building zároveň zdôrazňuje, že na rozdiel od iných stavebných spoločností nepristupuje k svojim subdodávateľom, ani k iným partnerom tak, že po realizácii stavieb nevyplatí svojich partnerov a ich oprávnené nároky následne odpíše v reštrukturalizácii. Euro Building sa preto odmieta podieľať na zjavne snahe RTVS zahmlievať existujúce, politicky citlivé kauzy poukazovaní na údajné nevyplácanie subdodávateľov aj zo strany iných stavebných spoločností. Poškodení teraz zakladajú občianske združenia sa chcú sa ďalej brániť. Aby sme vystupovali ako subjekt a aby sme ukázali, že to, čo sa tu deje, nie je v poriadku a treba s tým niečo robiť. Neviem, či tu majú byť takéto firmy v našej spoločnosti a dostávať takých ľudí, ako sme my do úpadku a urobiť z nich bezdomovcov. Neviem, kam ďalej pôjde táto spoločnosť s takýmito oligarchami, aby len vyhrávali a naďalej robia, pracujú a vyhrávajú štátne zákazky a všetko na úkor nás. Neviem, čo si máme počnúc a potom chcú, aby tu bola suverenita v tomto štáte a že nám firmy nevyplácajú, na to nikto nedozerá. Aj my sme boli firma, kde sme za rok realizovali bez problémov 8 9 stavieb, dávali sme prácu 300 ľuďom. Keď to tento štát nepotrebuje, nech to povie, mi sa odtiaľto odsťahujeme a nech si to robia DPH čkári, alebo niekto iný, ale už je to naozaj výsmech nám všetkým do tváre. Aj prípad Euro Buildingu je dôkazom, že neplatenie dodávateľom ničí stavebníctvo už roky. Nedoplácajú naň veľké firmy vyhrávajúce tendre, ale ich subdodávatelia. V posledných rokoch prešli reštrukturalizáciou a odpísali svoje dlhy firmy TSS Grade a Doprastav. Verejná a politická diskusia sa rozprúdila až po najnovšej kauze Váhostavu J. Širokého. Ten je známy svojimi kontaktmi najmä s politikmi vládneho Smeru, ako niekdajší prezident hokejového zväzu, zakladateľ Harvardských fondov a vraj aj obyvateľ vily na Bahamách. Potom, čo chcel Váhostav pri reštrukturalizácii vyplatiť subdodávateľom 15 %, sa spustil boj o pozície a vláda prichádza s riešením až teraz. Podnikatelia môžu dostať 50 100 % svojich peňazí. Aj podľa odborníka stavebníctvo dlhodobo ničia tie isté problémy. Nízke ceny, alebo zlé súťaže, to je veľký problém. Je to veľký problém preto, že firmy neveria systému prideľovania zákaziek. Ten úmysel nevyplatiť svojich subdodávateľov asi bol. Keďže dávali tie nízke ceny, tak si boli vedomí, že na konci nevyplatia svojich dodávateľov. Ak si veriteľ myslí, že mu niekto ukrivdil, tak sa nejde byť na súdy, lebo vie, že by to trvalo veľmi dlho a že ten výsledok je neistý. Najnovší prípad Váhostavu ukazuje na vážne problémy slovenského stavebníctva. Diaľnice a ďalšie projekty, ktoré štát zhotovoval, sú totiž postavené aj vďaka dôvere malých firiem a živnostníkov, ktorí do nich dali svoje peniaze a nikto im ich nevrátil. Deje sa to roky, no kontrolné zložky štátu to nevidia, alebo nechcú vidieť. Na podobnú prax poukazujú podnikatelia, ktoré spolupracovali s Euro Buildingom. Nereálne nízke ceny, tlak na ďalšie zákazky, nezaplatenia za prácu a materiál. Chceme mať v SR ďalší Váhostav? Boli výborní obidvaja. Chodili medzi nás, vedeli, že je to zlé. Povedali, že je to kadejaké, ale že budú bojovať, kým sa dá. Celá armáda bola v rozpade a my sme boli asi poslední oddiel, ktorý držal pokope na Donovaloch. A tam prišli generál Golian aj generál Viest. Mohli aj odletieť, ale oni odmietli opustiť SR. Osud legendárnych generálov J. Goliana a R. Viesta, ktorí velili SNP a po jeho potlačení padli do nemeckého zajatia, je dodnes zahalený množstvom záhad. Ich stopa sa podľa historikov stráca v nacistickom koncentračnom tábore Flossenburg. A aj takmer 70 rokov od týchto udalostí zostáva stále rovnakou otázkou, či sa s nimi na klonku II. svetovej vojnu stalo. nemôžeme vylúčiť, že sa nepodarí nájsť nejaký zásadný dokument, ale zatiaľ sa to nepodarilo. Ani v ruských, ani v nemeckých, ani v amerických archívoch. Môže to byť aj tak, že to bude medzi tajnými dokumentmi, ktoré nebudú sprístupnené možno nikdy.04-16_21-35-00_STV1 (slo)_ReportÂeri[(027208)17-03-43] Medzi tých, ktorí zostali s legendárnymi generálmi, veliteľmi SNP, až do posledných momentov, patria aj členovia špeciálnej vojenskej jednotky vysokoškolského strážneho oddielu, ktorý vznikol na podnet generála J. Goliana. Vo vysokoškolskom strážnom oddiele boli 4 čaty a dohromady to bolo vyše 260 vysokoškolákov. Ale boli tam aj stredoškoláci, ale všetci študenti. Predtým nás cvičili, lebo sme nepoznali tie zbrane, to musí byť odborník. A potom sme aj bojovali proti Nemcom na ústupe do hôr. Hoci obaja vysokí dôstojníci mohli po potlačení povstania odísť do bezpečia, rozhodli sa zostať so svojimi vojakmi a to aj napriek tomu, že necelý mesiac pred vypuknutím povstania sa J. Golianovi narodil syn. A generál R. Viest, ktorý bol legionárom ešte z čias I. svetovej vojny, mal už pokročilý vek aj problémy so zdravím. Podľa toho, čo vieme, tak plukovník Asmolov, ktorý velil hlavnému štábu partizánskeho hnutia v SR, im obom ponúkol, aby odišli s ním na základňu na Prašivej, čo generáli odmietli a zobrali si ako ochranný oddiel vysokoškolský strážny oddiel, ktorý bol zložený zo slovenských vysokoškolákov, ale ktorý nemali bojové skúsenosti. Celá armáda bola v rozpade a my sme boli asi posledný oddiel, ktorý držal pokope na Donovaloch. A tam prišli generál Golian aj generál Viest. Tie lietadlá sme strážili ešte asi 1 2 dni a prišli letci a povedali, že ich vyvedieme von, lebo boli zastrčené v hore a že ich musíme podpáliť. Pravdepodobne velitelia, neviem ktorí, lebo to hovorím z pozície obyčajného vojaka, nám to rozkázali. Ja som bol zhodou okolností na stráži pri tých lietadlách, tak sme to odmietli, ale na to oni išli na to veliteľstvo a prišli s našim veliteľom, ten sa volal nadporučík Kútik, to bol veliteľ jednej čaty a on povedal, že lietadlá sa musia zničiť. Tak sme ich vyviedli von a tí letci z nich vybrali nejako benzín, dali ich tesne vedľa seba a zapálili a zhoreli. A toto hovorím preto, lebo pravdepodobne naši vrchní velitelia, generáli Golian a Viest, mohli aj odletieť, ale oni odmietli opustiť SR. Toto hovorím ako priamy svedok. Dnes vieme, že v čase, keď sa generáli vybrali so svojou jednotkou smerom z Donovalov do Pohronského Bukovca, boli už pod drobnohľadom nemeckých vojakov, ktorých zásobovali správami informátori. Generáli sa aj napriek ústupu snažili v jednotke udržiavať do posledných chvíľ skôr optimistickú atmosféru. Chodili medzi nás, vedeli, že je to zlé. Povedali, že je to kadejaké, ale že budú bojovať, kým sa dá. Aj sme na to pristali, ustúpili sme, kryli sme sa. Oni medzitým zajali niekoľko našich chlapov, kamarátov a tí už veľa prezradili, že kam máme namierené. Že máme namierené na Prašivú, lebo tam bol už utvorený určitý tábor, ktorý bol zásobený, ale tam sme sa už nedostali. Nemci veľmi dobre, aj za pomoci informátorov, monitorovali, kadiaľ obaja generáli aj s jednotkou ustupujú a myslím, že 2 dni predtým, ako boli zajatí, sa nemeckým jednotkám podarilo vysokoškolský strážny oddiel v podstate rozprášiť. Tak sme sa dostali do zajatia a bol som v Nemecku v zajatí. Povstaleckí dôstojníci, ktorí sa skryli v Pohronskom Bukovci sa po zrade nacistom vzdali sami. Nechceli, aby sa nemeckí vojaci pomstili obyvateľom tejto dedinky. Oboch potom čakali tvrdé výsluchy. Boli odvedení do B. Bystrice, kde boli vypočúvaní, neskôr cez Bratislavu a Viedeň do Berlína boli odvedení, kde boli všade vypočúvaní najvyššími predstaviteľmi nemeckej polície. Zachovali sa zápisnice z týchto výpovedí. Jednou z mála posledných stôp, ktoré hovoria o osude 2 veliteľov SNP, je práve niekoľko stoviek strán zápisníc z výsluchov na gestape. Tie sa zaznamenávali na magnetofónové pásky a neskôr prepisovali. Zostali z nich iba fragmenty a útržky. Nacistickí vyšetrovatelia ich chceli najskôr využiť na propagandu, im však nikdy nepodarilo. Vo výsluchoch sa oboch preto pýtali nielen na vojenské informácie, ale aj na ich vlastné názory. Neprezradili nič také, čo by Nemci nevedeli. Držali sa striktne vojenských vecí, neprezrádzali žiadne údaje a myslím, že ak sú tie zápisnice relevantné, tak sa zachovali, ako by sa každý vysoký dôstojník armády mal zachovať. Po II. svetovej vojne sa začalo vyšetrovanie, kde sa hľadali informácie o posledných stopách 2 povstaleckých veliteľov. Viedol ho plukovník J. Stanek, ktorý koncentračný tábor na rozdiel od nich prežil. Poslednou ich známou zastávkou sa podľa očitých svedkov stal nacistický koncentračný tábor Flossenburg a tu sa stopa stráca. S koncom vojny miznú akékoľvek stopy o ich osude. Zrejme niekedy koncom vojny na príkaz vyšších miest v Nemecku boli popravení. Smrť generálov nie je podložená ani dokumentmi, ani vierohodnými svedectvami. Akurát vieme, podľa nejakých spomienok, že posledný tábor, kde boli, bol Flossenburg. Existovali tu nejaké výpovede, ktoré sa dostali aj k obom rodinám o tom, že ich niekto videl v zajateckých táborov NKVD v Rusku. Ak boli vo Flossenburgu, tak odvlečenie NKVD nie je reálne, lebo Flossenburg bol v americkej zóne. Mňa zastihol koniec vojny, 9. máj. Všetci sa radovali a ja som dúfala, že sa mi manžel tiež vráti. Potom som sa dozvedela ďalšiu ranu, že rodina môjho manžela bola odvedená do koncentráku. Jeho maminka so švagrinou boli niekde pri Berlíne. A brat môjho manžela bol v Mauthausene, kde zahynul. Maminka môjho muža zomrela 15. marca a jediná sa vrátila švagriná. Po nástupe komunistického režimu sa mala stopa 2 povstaleckých dôstojníkov a ich úloha v odboji stratiť úplne. Ja som bol potom vo väzení, atď. Komunistická strana zneužila SNP absolútnym zahmlením celých dejín a pripisovaním na činnosť komunistickej strany. To bolo absolútne nadsadené a vymyslené.04-16_21-35-00_STV1 (slo)_ReportÂeri[(033926)17-03-45] A za druhé, SNP malo určitý ideologický smer. Ten ideologický smer bol demokracia a sloboda. Čo sa týka účastníkov SNP, či už generáli, alebo vyšší dôstojníci, a týka sa to tak armádnych dôstojníkov, tak väčšina z nich bola v 50. rokoch súdená. Ja si myslím, že tento osud by bol postihol aj Goliana s Viestom. A tá moc bola taká, že sa potrebovali zbaviť ľudí, ktorí by boli schopní odporovať. Tých, ktorí sa už raz vedeli postaviť na odpor, či už v SNP, alebo v II. svetovej vojne ako takej, tak boli pre ten režim nepohodlní. V 50. rokoch sa stala obeťou politických procesov aj manželka J. Goliana. Prišli pre mňa, obvinili ma z toho, že som tu chcela založiť špionážnu bunku a dali mi 6 rokov. Môj syn bol zatiaľ u môjho brata, ktorý sa s manželkou o neho veľmi dobre starali. Ale aj tak to veľmi ťažko znášal. Keď mu v škole riaditeľ povedal: “Čo by si chcel, tvoj otec je zradca, mamu máš v krimináli?” Obaja dôstojníci, ktorých úloha a zásluhy na istý čas úplne zmizli z histórie, sa skutočného uznania za svoju činnosť dočkali až niekoľko desaťročí neskôr. Som žiadala o rehabilitáciu môjho muža a to mi nikto neodpovedal. Čiže rehabilitovaný nebol, ale behom času sa to všetko upokojilo, až nakoniec sa dočkal uznania.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.