Občan za dverami 6.11.2016

By | november 6, 2016

Napriek farebnej jeseni prichádza pochmúrne obdobie. Aj dnešné témy sú také. Problémy so závetom, či pohrebom predčasne narodeného dieťaťa naznačujú, že nezákonnosti nie je nič sväté. Nakoniec sa síce dostaneme do rozprávky o čarovnom koberci, ale ani tá sa zatiaľ nekončí dobre. Nuž, vitajte. Závet v prospech kamarátky nebola jej slobodná vôľa, tvrdia bratia nebohej. Trochu sa podobajú. Zneužila to. Pred pochovaním nenarodeného dieťaťa reagoval majiteľ pohrebníctva necitlivo. On žije ešte 11 rokov dozadu, kedy sa tieto deti spaľovali ako biologický materiál. Kúpila koberec, ale po rozbalení ju čakalo prekvapenie. To je fixka. To je viditeľne farba popísaná. Kto daruje, mal by sa tešiť rovnako ako ten, kto dar prijíma. Obdarovaný z nasledujúcej reportáže rozhodne radosť mala. Menej sa tešila darkyňa, ktoré jej odkázala rodičovský majetok. Bratia darkyne tvrdia, že sestra svoju poslednú vôľu nespísala s radosťou a už vôbec nie slobodne a dobrovoľne. Oni sa trochu podobali, tak to zneužila. Navrhovatelia nepreukázali, že závet bol spísaný v tiesni pod nátlakom. Z môjho pohľadu sa súd nedostatočne venoval princípu spravodlivosti a dobrých mravov. Bratia Ďurčekovci boli po otcovej smrti veľmi dôverčiví a veľkorysí. Na právnickú radu majetok napísali len na jednu dedičku. Že to je zbytočne veľa papierovania a peňazí od každého. Tak sme sa dohodli, že to napíšeme na sestru, ako na najmladšiu. Že nech si po nás užíva. Sestra sa viac túlala po svete, akoby sa starala a zveľaďovala o 2/3 zdedeného majetku. To robil najmä jej brat Ján, ktorý sa stal majiteľom zvyšku domu a v ňom aj ostal bývať. Slobodná a bezdetná Anna Ďurčeková sa pobrala na druhý svet bez toho, aby si súrodenci majetkové pomery dodatočne upravili. Zavolali nás k notárovi do Trnavy na dedičné konanie a tam som sa po prvýkrát dozvedel, že bol spísaný závet, ktorý mal podpísať sestra. Svoju vďačnosť prejavila sestra Anna kamarátke I. Djenkovej. Ďurčekovci však pochybujú, že to bol jej slobodný úmysel. Oni sa nepoznali vôbec až do roku 2003. Ona si rada vypila a keď si vypila, rada rozprávala a chválila sa, aký má majetok. Ďurčekovci mali snahu sa so sestrou majetkovo dojednať.11-06_obcan-za-dverami03874621-33-22 Bolo to rok pred smrťou. No za sestru Annu už všetko riešila len budúca dedička. My sme sa stretli v sedliackej jedálni. Mala tam prísť sestra aj s Djenkovou. Ale prišla len pani Djenková. Pýtal som sa, kde je sestra. Že vraj na chemoterapii. Tak som sa pýtal, čo my máme čo spolu jednať. A to bolo 28.4.2005. A 29.4.2005 bol spísaný závet a podpísaný sestrou. Bratia Ďurčekovci totiž napadli závet na súdoch a tie už právoplatne rozhodli. Navrhovatelia nepreukázali, že poručiteľka trpela duševnou chorobou. Tiež sa im nepodarilo preukázať, že závet bol spísaný v tiesni pod nátlakom žalovanej. Ján Ďurček viackrát splácal za sestru pôžičky od nebankoviek. A vždy, keď bolo treba, jej aj finančne pomohol. Tu som jej požičal 120 000 Sk. Podpísali sme my aj svedkovia. Pôžička bola v roku 1995. A keď to nesplatí do roku 2000, tak je tam písané, že mi podpíše kúpno predajnú zmluvu. Tak sa aj stalo, že kúpno predajnú zmluvu podpísala. Sestra pôžičku bratovi nikdy nesplatila. Kúpno predajnú zmluvu síce podpísala, ale tá sa nikdy nedostala do katastra. Nemala občiansky preukaz, ani žiaden doklad totožnosti. Súd nebral ohľad ani na túto predchádzajúci súrodeneckú dohodu. Jej právne účinky nikdy nenastali. Navyše išlo o dokument, ktorý bol vyhotovený pred vyše 5 rokmi pred spísaným závetu, ktorého platnosť bola žalobou napadnutá. Oba dokumenty pochádzali z rôzneho časového obdobia, aby bolo možné hovoriť o prípadnom rozpore v prejave vôle poručiteľky. Bratia Ďurčekovci spochybnili aj podpis sestry na závete. Žiadali súd o znalca, ktorý by ho preskúmal. Ten ho však neprizval. Považoval to za zbytočný a neefektívny úkon vzhľadom na spôsob spísania závetu. V danom prípade ide o závet spísaný vo forme notárskej zápisnice, kde za opatrenia listiny vlastnoručným podpisom dohliada notár, ktorý za obsah zápisnice ako verejnej listiny aj zodpovedá. Trochu sa podobali. To bola tá vec. Tak zneužila to. Vec je právoplatne ukončená. Súd vyhodnotil dôkazy tak, ako vyhodnotil. Z môjho pohľadu sa súd nedostatočne venoval princípu spravodlivosti, dobrých mravov a všeobecného dobra, ktoré by malo panovať nad zákonom a paragrafmi. Princíp spravodlivosti hľadali Ďurčekovci aj na Generálnej prokuratúre. Bolo podaných niekoľko podnetov. Tie boli z Generálnej prokuratúry odstúpené podriadenej krajskej prokuratúre v Trnave, aby sa k tomu vyjadrila. Tá nezistila splnenie zákonných podmienok, na základe ktorých by malo byť podané mimoriadne dovolanie. Svojich práv sa domáhali bratia Ďurčekovci aj na Najvyššom súde. Neúspešne. Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený právnikom. Najvyšší súd SR niekoľkokrát vyzval dovolateľa, aby si právne zastúpenie zabezpečil. Keďže tak neurobil, Najvyšší súd dovolacie konanie zastavil. Ďurčekovci si ale platili právnika. Prečo dovolanie na Najvyšší súd ale podal v ich mene a nie ako ich advokát, to nevedia ani oni. AK máte pochybnosti o práci svojho advokáta, môžete sa na neho sťažovať na Slovenskej advokátskej komore. Alebo si nájsť lepšieho. Keby využil všetky opravné prostriedky tak, ako mal, ešte by prichádzala do úvahy ústavná sťažnosť, alebo sťažnosť na Európsky súd pre ľudské práva. Ešte, keby som ja bola v ich situácií, zvolila by som aj cestu trestného konania, lebo v rámci trestného konania sa dá presnejšie zistiť, ako čo bolo, aj z pohľadu, či nedošlo k podvodu, či bolo všetko naozaj tak, ako malo byť z pohľadu trestného zákona. Okolnosti spísania a podpísania závetu si zobrala A. Ďurčeková so sebou do hrobu. I. Djenková sa tak stala majiteľkou tohto majetku. Toto je majetok ako hrom. 2/3 domu, 2 parcely záhrady a parcela pod domov a stodola. A všetky hnuteľné a nehnuteľné veci. Aby mohli naďalej spolu fungovať, alebo vysporiadať svoje vzťahy, mali by sa dohodnúť. Ak sa nedohodnúť, môže sa jedna alebo druhá strana obrátiť na súd, aby toto podielové spoluvlastníctvo bolo zrušené súdom. Takýto návrh je už na súde. Navrhovateľkou je dvojtretinová vlastníčka pani Djenková. J. Ďurčekovi ponúka mimosúdnu dohodu. Majetok predať a peniaze rozdeliť. My sme sa tu odmalička narobili ako kone. Všetky tehly, ktoré tu sú, sme vynosili s bratom na celý dom. Viete si to predstaviť, že človek tu je celý živo a teraz by sme mali opustiť to, čo sme vybudovali? Hmotná strata je nepríjemná. Tá nehmotná bolestivá. Obzvlášť, ak ide o dieťatko, na ktoré sa rodičia veľmi tešili, ale osud mu nedoprial, aby sa narodilo živé a zdravé. Hoci zákon povoľuje pochovávanie plodov už 11 rokov, niektorí rodičia s tým majú problémy. V prípade našej sťažovateľky išlo o necitlivý prístup majiteľa pohrebnej služby. On žije ešte 11 rokov dozadu, kedy sa tieto deti spaľovali ako biologický materiál. Z toho, čo napísala pani Mihaľová, vnímame prístup spoločnosti Memoria ako neetický a nemorálny. Kým počet umelých prerušení tehotenstiev u nás klesá, čísla spontánnych potratov rastú. Vlani ich bolo vyše 8 200. V 4. mesiaci tehotenstva prišla o dieťa aj pani Zuzana. Na možnosť požiadať o jeho pochovanie ju upozornil lekár. Možno to bude znieť neuveriteľne, ale pocítila som radosť, že mám právo byť s nebohým dieťaťom a rozlúčiť sa s ním.11-06_obcan-za-dverami03379021-33-21 Náš zákon o pohrebníctve je v tomto smere jasný. Rodičia majú nárok pochovať svoje potratené dieťa. Zdravotnícke zariadenia však nie sú povinné informovať rodičov o tejto možnosti. Fakt je, že sa stretávame len so sťažnosťami, takže nechcem to celoplošne súdiť. Ale mám pocit, že často v nemocniciach je chaos v tom, či si žena pozostatky môže vyžiadať, aké sú kompetencie personálu a podobne. Univerzitná nemocnica Bratislava zdravotníkov informuje, teda lekári, sestry a pracovníci daných kliník sú o tomto informovaní. Máme konkrétne svedectvá žien, že nevedeli, že bábätko môžu pochovať a spätne to vnímajú tak, že by to bol kľúčová vec, ktorá by im pomohla to odsmútiť a dôstojne sa rozlúčiť s dieťatkom. Postup je taký, že ktorýkoľvek rodič, teda otec alebo matka, môžu požiadať zdravotnícke zariadenie o vydanie pozostatkov na pohreb. Zdravotnícke zariadenie má povinnosť vyhovieť bezodkladne. Bezodkladne neznamená okamžite, ale s prihliadnutím na nevyhnutné úkony, ktoré sa musia urobiť. Napr. Zabezpečenie pitvy. Mamička dostane tlačivá, sú vystavené v 4 kusoch, jednu kópiu si necháva nemocnica, ďalšie 3 idú na príslušné pracovisko. O pochovanie plodu môže požiadať žena po spontánnom potrate, ale aj interrupcii. Bez ohľadu na hmotnosť plodu, alebo dĺžku tehotenstva. Táto požiadavka nie je častá. Ale keď sa pozrieme na štatistiky ohľadom tohto zákroku, môžeme skonštatovať, že počet žiadostí o pochovanie nenarodeného dieťaťa narastá. Neznamená to, že ten smútok nebudeme cítiť, ale je to dôležitý medzník v procese smútenia, v ktorom sa človek nachádza. Každý potratený plod starší ako 12 mesiacov ide na pitvu a cytogenetické vyšetrenie, aby lekári zistili, prečo neprežil. Nemocnice a pôrodnice by preto mali rodičov informovať, ktoré pracovisko patológie pitvu vykoná. Dali mi kontakt na lekára, ktorý vybavuje tieto náležitosti. On mi na to povedal, že mi nemôže vydať dieťa, iba cez pohrebnú službu. Pani Zuzana ostala prekvapená, keďže v zákone o pohrebníctve je jasne uvedené, že plod možné vydať rodičovi, alebo ním poverenej pohrebnej službe. To však neznamená, že obstarávateľ pohrebu si môže fyzicky prebrať ľudské pozostatky, lebo zároveň tam platia ustanovenia o postupe pri zaobchádzaní s ľudskými pozostatkami, teda pri manipulácii, prenose, úprave a preprave ľudských pozostatkov. Myslím si, že nikto nebude lepšie nakladať s pozostatkami svojho dieťaťa ako vlastný rodič. Je dôležité brať do úvahy zachovanie dôstojnosti, ochranu verejného poriadku a verejného zdravia. Ľudské pozostatky nie je možné pochovať akokoľvek a kdekoľvek. Pohľad rodičov a úradov je teda rozdielny. Tento rozpor podľa mňa vyplýva z toho, že súčasná legislatíva nie je úplne jednoznačná. Ak rodičia nepožiadajú o vydanie pozostatkov, tak idú so spaľovne odpadov. Teda zaobchádza sa s nimi ako s odpadom. Naša sťažovateľka rešpektovala paragrafy a oslovila pohrebnú službu Memoria zo Svätého Jura. V blízkosti môjho mesta majú dom smútku, kde som plánovala túto rozlúčku uskutočniť. Podpísala objednávku na sumu takmer 600 eur. Už vtedy sa jej však niektoré položky súvisiace s pochovaním ani nie 0,5 kg vážiaceho bábätka zdali prehnané. Nechcela som ísť do konfrontácie, nemala som náladu. Neskôr si objednávku prešla ešte raz aj s manželom. Doprava činila na presun z mesta zo Sasinkovej do nášho mesta, ktoré je 14 km vzdialené, 182,95 eur. O pomoc požiadala pani Mihaľová aj občianske združenie Tóbi, ktoré sa venuje téme pochovávanie nenarodených detí a pozná prístup iných pohrebných služieb. Ja som videla faktúru, tam boli napr. 2 nosiči. Aby dvaja nosiči niesli telesné pozostatky dieťatka a všetkého, čo s tým súvisí. Doprava obradníka, ktorý tam ani nefiguroval. Takže to určite zrušíme. On na to povedal manželovi, že keď to chceme zrušiť, tak nám plod pošle naspäť na patológiu. Z toho, čo napísala pani Mihaľová, vnímame prístup spoločnosti Memoria ako neetický a nemorálny. Tá pohrebná služba by mala byť empatická a vnímať stav človeka v takejto ťažkej situácii. Skúsenosť je taká, že mnohé pohrebné služby, keď sa s týmto stretnú, tak sú ústretové voči rodičom a sami prichádzajú s riešeniami, napr. povedia, že prevoz zabezpečia spolu s iným telom a snažia sa vyjsť v ústrety rodičom a snažia sa zaúčtovať iba najnevyhnutnejšie výdavky, ktoré musia byť s tým spojené. To len dokazuje, že on ani na základe tohto dožadovania si ďalej nemal záujem naštudovať tento zákon, toto právo rodičov o pochovaní dieťaťa. On žije ešte 11 rokov dozadu, kedy sa takéto deti pochovali ako biologický materiál. O profesionálnom prístupe sa nedá vôbec hovoriť. “Veríme, že našim prístupom vás odbremeníme v ťažkých životných situáciách a prispejeme ta ku dôstojnej a pietnej rozlúčke s vašimi najbližšími,” píše sa na webstránke pohrebnej služby Memoria. Pani Mihaľová sa dočkala opaku. Napriek tomu verí, že jej smutná skúsenosť pomôže iným rodičom, aby vedeli, že majú právo pochovať svoje nenarodené dieťa a zároveň, aký dôležitý je empatický prístup pohrebnej služby. Myslím, že aj keď ubehol rok, nemôžem povedať, že som v pohode. Asi žiadna matka sa s tým nemôže definitívne vyrovnať. Ale bol to nejaký spôsob, že som to bábätko videla, dotkla som sa ho, rozlúčila. Stalo sa súčasťou našej rodiny. Niekedy náš čakajú prekvapenia ako v rozprávke. Naša sťažovateľka kúpila koberec. A hoci nebol lietajúci, rýchlo s ním letela do predajne. Mal totiž svoje muchy a tie sa pri reklamácii ťažko chytali. Vôbec sa to u nás nemalo kde stať. Určite nebudem toto riešiť, keby som si to sama spravila. Pani priniesla koberec na predajňu znehodnotený a pre nás nepredajný v tomto stave. Pani Miklová si začiatkom septembra vybrala metrážny koberec v predajni Breno v Nitre. Za koberec s rozmermi 4×4,60 metra zaplatila 117 eur. Nevidela rozvinutú celú plochu metráže. A keďže sa ponáhľala, na rezanie koberca v predajni nečakala. S predávajúcim sa dohodla, že na druhý deň si ho vyzdvihne a odvezie. Manžel preň prišiel, koberec bol zabalený vo fóliách.. Sťažovateľka si však doma pri kladení koberca všimla, že na povrchu je niečo, čo k jeho dizajnu nepatrí. Asi meter a pol, tak aj píšu v reklamácii, sú tam čiary. To je fixka, viditeľná farba popísaná. Pani Miklová sa rozhodla koberec hneď reklamovať. Odviezla ho späť do predajne a trvala na výmene koberca za nový. Predávajúci najskôr odmietal koberec prijať. Pani priniesla koberec v už upravenom stave, teda zarezaný v niekoľkých prípadoch. Navyše, čo je podstatnejšie, bol koberec zlomený a tým znehodnotený a pre nás nepredajný v tomto stave. Takže preto bola reklamácia neprijateľná. Toto zákon nerozlišuje, lebo predmetom reklamácie môže byť aj taká vlastnosť, ktorá s “poškodením”, ktoré spôsobil spotrebiteľ nesúvisí. Došlo k nepríjemnému, asi 2,5 hodinovému jednaniu, tak sme sa rozhodli, že spíšeme reklamačný protokol. Zákon o ochrane spotrebiteľa jasne stanovuje, že predávajúci je povinný reklamáciu prijať. Nepripúšťa žiadnu výnimku, ani nerozlišuje, či predmetom reklamácie je mechanické poškodenie veci, alebo iná chyba. Spoločnosť Breno po čase a po obhliadnuté koberca poslala pani Miklovej vlastné stanovisko. Keďže bol koberec upravený, a najväčší problém bolo zlomenie koberca, tak sme zamietli reklamáciu. Podľa právnika, predávajúci nevybavil zamietnutie reklamácie v súlade so zákonom. K reklamovaným chybám, teda k čiaram na koberci, nebol doložený odborný posudok. Ak sa zamieta reklamácia, ktorá bola uplatnená do 12 mesiacov od kúpy tovaru, musí byť odôvodnená a podporená odborným posúdením. Písomnú kópiu tohto odborného posúdenia musí predávajúci najneskôr 15 dní po vybavené reklamácie doručiť kupujúcemu. Odborný posudok a vôbec hodnotenie reklamácie nám továreň prevedie iba vtedy, ak boli splnené podmienky, teda do výrobku nebolo zasahované, tovar bol v pôvodnom stave a reklamovaný je pred položením, teda pred úpravou zo strany zákazníka. Máme to uvedené aj reklamačnom poriadku. A je vôbec takáto úprava reklamačného poriadku v súlade so zákonom? Zákon stanovuje, že zamietnuť takúto reklamáciu je možné výlučne na základe odborného posúdenia. Spoločnosť Breno zhodnotila, že čiaru na koberci sú odstrániteľné a navrhli pani Miklovej, že jej ho vyčistia Neprajem si, aby mi ho čistili. Ja som si za čistený koberec neplatila. Ja som si kúpila nový koberec, tak chcem aj nový koberec naspäť. Ak nevyriešim s nikým tento problém, pôjdem na súd. Vyčistenie koberca navrhla sťažovateľke spoločnosť Breno aj preto, lebo z jej pohľadu si je istá, že k reklamovanému znehodnoteniu koberca došlo až po jeho predaji. My aj konkurencia v tejto brandži používa na meranie kovové špendlíky a kovovú lištu, podľa ktorej sa reže, takže žiadne kreslenie po koberci nepoužívame. U nás ten koberec nemal kto pošpiniť.11-06_obcan-za-dverami02806321-33-20 Aj v predajni som povedala, že akú logiku to dáva, aby som si v strede izby robila čiary? Aby som trafila ku stolíku, alebo čo? Neviem si to vôbec predstaviť. Tvrdenie proti tvrdeniu. Pritom do tejto situácie sa nemusela ani jedna strana dostať, lebo obe mohli sporu predísť. Je veľmi dôležité, aby spotrebitelia využili svoje právo, ktoré podľa zákona majú, nechali si tovar predviesť, vysvetliť všetky funkcionality a pred ich očami by mal byť zabalený. Pokiaľ má zákazník záujem, tak sme povinný mu ho ukázať. Pokiaľ nie, tak to nie je v našich silách, aby sme každý koberec, ktorý už raz pripravíme k odvozu, znova rozbaľovali a ukazovali. Poviem to na kameru. Ja som urobila chybu, že som si nepozrela, čo beriem z predajne. Pani Miklová pripúšťa, že koberec vrátila so spomínanými zmenami, a to zastrihnutý a zlomený. Niesla som ho na vozíku za autom. Mohlo sa stať. A sme ho zastrihli na týchto dverách a do detskej izby máme dvere. Tam sme urobili asi 3 cm zástrihy. Zásahy do koberca je sťažovateľka ochotná zaplatiť. Ale má tiež svoju predstavu o vybavení reklamácie. Nech mi vrátia peniaze. Keď budú chcieť náhradu za tie zástrihy, čo som urobila, nie je problém. Či pani Miklová prijme túto ponuku, je už len na nej. Ak nie, má ešte ďalšiu možnosť, ako sa vyhnúť súdu. Od februára 2016 totiž Slovenská obchodná inšpekcia pôsobí aj ako mediátor. Spotrebiteľka má možnosť obrátiť sa na niektorý z orgánov alternatívneho riešenia sporov. Jedným z takýchto orgánov je aj Slovenská obchodná inšpekcia. Takýto orgán potom môže pôsobiť na predávajúceho spotrebiteľa a pomôcť, aby dohodu dosiahli. Využitie tohto inštitútu sa naozaj oplatí. A je bezplatné, to by som rada podotkla. Ťažko radiť, ale nepodliehajte depresii a tešte sa, že nemáte problémy.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.