Občan za dverami 18.10.2015

By | október 25, 2015

Typická bohyňa spravodlivosti drží v rukách meč, symbol rozhodnosti a trestu. Presvedčíme vás, že slovenskej spravodlivosti spomínané atribúty chýbajú. A páska cez oči jej nepomáha k nestrannosti, ale skôr k slepote. Nevidí ako plynie čas. Na verdikt súdu sa u nás čaká desaťročia. Neveríte? Vitajte v Občanovi za dverami. Za dom im podvodník zaplatil nekrytým šekom. 28 rokov sa nevie rozhodnúť o tom, že nás pri kúpe domu niekto podviedol nekrytým šekom. Súd to nedokáže doriešiť. Vo svojich bytoch nemajú pokoj. Keď sa tu zídu 2 3 psy, naháňajú sa a štekajú. To sa nedá vydržať. Súdy a sudcovia sú legitímnym nástrojom štátu na riešenie sporov jeho občanov. Teda teoreticky. Prakticky to u nás vyzerá tak, že sudcovia rozhodujú pomaly, s procesnými chybami a niekedy zaujato, či skorumpovane. Svoje o tom vie 82 ročný J. Ďurech, ktorý na právoplatné rozhodnutie súdu čaká neuveriteľných 28 rokov. Súd nás naťahuje 28 rokov. Nevie rozhodnúť o jednej veci, že nás pri kúpe domu niekto podviedol nekrytým šekom. Súd to nedokáže doriešiť. Advokátom som už 44 rokov. Prípad, ktorý trvá 28 rokov a ešte stále nie je ukončený som okrem tohto nikdy nemal. Neradi vidíme veci, ktoré sa ťahajú takto dlho. Bežné súdne konania v občiansko právnych veciach trvajú do 12 mesiacov. Toto je veľmi výrazný extrém. V podstate ide o súdne rozhodnutie v triviálnom občiansko právnom spore, ktorý sa stal v roku 1987, 2 roky pred nežnou revolúciou. Za kúpu rodičovského domu zaplatil kupec majiteľom, ktorými boli 3 súrodenci, nekrytým šekom. Išlo o obyčajný podvod. Toho najprimitívnejšieho zrna. To, že ide o podvod zistili až po podpise zmluvy u notára. V dobrej viere kúpnu zmluvu podpísali, v tom vedomí, že odplatu majú v rukách. Zmluva podpísaná, šek odovzdaný. Kupujúci odišiel. Predávajúci prišli do banky a tam sa dozvedeli, že šek nie je krytý. Šéfka sporiteľne nám povedala, že šek je nekrytý, musia si ho nechať a ohlásiť to polícii.10-18_Občan za dverami[(021113)18-52-52] Urobila nám fotokópiu. S fotokópiou sme hneď išli za notárom. Ten medzitým zaslal zmluvu o prevode vlastníctva nehnuteľnosti na kataster. Nemali sme peniaze a dom bol prevedený na jeho meno. Podľa notára jediné riešenie bolo podanie žaloby. 28.7.1987. V tomto dátume bola podaná prvá žaloba. Áno. Odvtedy, až do dnešného dňa, to nie je ukončené. V tomto siahodlhom a nekončiacom súdnom spore je viacero zaujímavostí ktoré idú proti zdravému sedliackemu rozumu. Jedna z nich vyčnieva. Usvedčujúci dôkaz, ktorým bol originál podpísaného nekrytého šeku, ktorý si súd od banky vyžiadal po 2 rokoch od podania žaloby zmizol. A to priamo zo súdneho spisu. Originál šek zmizol na súde. Stratil sa. Podľa náznakov došlo k tomu, že žalovaný využil svoje právo nahliadnuť do spisu a po jeho odchode z kancelárie pracovníčka súdu zistila, že šek tam už nie je. Záujem, aby šek zmizol mal len žalovaný podvodník. No dokázať mu to nedokázali. Po jeho odchode tam šek už nebol a bolo jasné aj to, že strata šeku mu nahrávala. Záver si každý utvorí sám. Špekulovalo sa ako šek mohol na súde zmiznúť. Nám to dali za chybu. Nemožnosť preukázať, že žalovaný zaplatil nekrytým šekom súd pripísal na ťarchu mojim mandantom. Toto tvrdenie nevedeli preukázať. Nevedeli vyvrátiť tvrdenie žalovaného, že on takýto šek nikdy nevystavil. Výsledkom bol rozsudok, že kúpna zmluva je platná a žaloba neodôvodnená. Zapríčinili to úradníci súdu tým, že umožnili stratu základného dôkazu, no následky ich zlyhania sudcovia pripísali žalujúcej strane. Toto pripomína skôr Kocúrkovo a nie fungujúci právny systém. Okresný súd 6 krát konal v náš neprospech. Odvolací krajský súd všetky rozsudky okresného súdu priebežne rušil a celý tento pingpong trval viac ako 15 rokov. Nehnuteľnosť medzitým žalovaný, ktorý neskôr zomrel, predal. Nový majiteľ ju kúpil s vedomím existujúceho súdneho sporu. Prevzal tak pozíciu žalovanej strany. Išlo o známeho košického súdneho exekútora. O jeho kontaktoch a vplyve môžeme len špekulovať, hoci podľa dokumentov, ktoré máme, ho väčšina sudcov krajského súdu dobre poznala a v spore pre zaujatosť nechcela rozhodovať. Sťažnosť na neúmernú dĺžku sporu riešil aj Ústavný súd. Najvyšší súd nezistil žiadne skutočnosti či procesnú zložitosť tohto prípadu, že by si vyžadoval takú dlhú dobu rozhodovania. Rozhodnutie ústavných sudcov bolo jednoznačné. Ústavný súd SR v r. 2004 rozhodol, že OS Košice II porušil práva sťažovateľov na prerokovanie veci v primeranej lehote. Sťažovateľom priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 slovenských korún každému. Priznal im aj úhradu trov právneho zastúpenia. O tom, že ide o prieťahy v konaní rozhodol aj Európsky súd pre ľudské práva. Každému zo súrodencov priznal odškodné vo výške 5 600 eur. My všetci sme teda za nečinnosť sudcov doteraz zaplatili viac ako 27 000 eur. Je to trojnásobne viac ako bola suma, o ktorú v r. 1987 majitelia domu podvodom prišli. Ak vzniknú prieťahy nekonaním sudcu, tak je možné žiadať od sudcu regresnú náhradu. Ak Ústavný súd prizná náhradu a zistí sa, že prieťahy boli zavinené sudcom, tak sa musí osobne zodpovedať. Možnosť regresnej náhrady ale platí až od minulého roka. A tak sudcovia rozhodujúci v tomto spore môžu spokojne spávať. Neplatí to spätne. Ale odteraz je to ďalší z nástrojov, ktorý vieme v budúcnosti využívať. Právoplatný rozsudok vydal krajský súd až v r. 2008, keď sa negujúc všetky svoje predchádzajúce rozhodnutia stotožnil s rozsudkom okresného súdu a pre chýbajúci šek žalobu zamietol. Je otázne do akej miery toto rozhodnutie ovplyvnila zmena žalovanej strany, kde teraz sedel vplyvný exekútor, bývalý kolega a priateľ viacerých sudcov krajského súdu. Celú hru sme prehrali. Všetko to trvalo 21 rokov. A pokračovalo to ďalej. Žalujúca strana podala dovolanie na Generálnu prokuratúru, ktorá uznala argumenty a dala dovolanie na Najvyšší súd. Ten našiel v rozhodnutiach okresného i krajského súdu v Košiciach zásadné procesné chyby. Poukázal aj na fakt, že okresný súd bol povinný dbať o to, aby sa originál šeku zo spisu nestratil a za jeho zmiznutie nemôže niesť následky žalujúca strana. Celú vec vrátil na okresný súd. Okresný súd nerešpektoval rozhodnutie Najvyššieho súdu. Rozhodol opäť v náš neprospech. Okresný súd Košice II ignoroval rozhodnutie GP a Najvyššieho súdu a opäť trval na svojom. Nasledovalo ďalšie odvolanie na krajský súd. Ten si už nedovolil nerešpektovať stanoviská GP a Najvyššieho súdu a svoje rozhodnutie z r. 2008 zmenil. Rozhodol, že pravdu má žalujúca strana. Krajský sú zmenil rozsudok okresného súdu a tento rozsudok nadobudol právoplatnosť 30.12.2013. Napriek tomu, že tohto rozsudku sa už nedožil ani žalovaný exekútor, ktorý zomrel v r. 2011 a žalovanými sa tak stali jeho manželka a deti, finálny list v tomto zápase to stále nebol. Na základe dovolania žalovaných bol predmetný spis po vykonaní nevyhnutných procesných úkonov predložený Najvyššiemu súdu SR 15.1.2014. O spore je právoplatne rozhodnuté už niekoľko rokov, a to v prospech mojich mandantov. Nakoniec vyhrali, pravda zvíťazila, ale je tu ešte možnosť mimoriadneho opravného prostriedku v podobe dovolania na Najvyšší súd. O tom ešte rozhodnuté nebolo. Najvyšší súd by mal potvrdiť to, čo predtým rozhodol. Vo veci sa nič nezmenilo. Prečo Najvyšší súd od januára 2014 vo veci nerozhodol? Kedy tak urobí a kedy môžu zúčastnené strany konečne očakávať jeho rozhodnutie? Nič konkrétne sme sa však nedozvedeli. Prieťahy spôsobili aj účastníci konania svojim nekonaním. Súd si uvedomuje, že tento prípad je dlhodobý. Predseda senátu, ktorý má spis na starosti je momentálne práceneschopný. Po návrate do práce sa začne prípadom zaoberať. 28 rokov je výnimočne dlhá doba. Takéto prípady by sa nemali stávať. Má ministerstvo spravodlivosti nejaké páky na to, aby proces rozhodovania urýchlilo? Ministerstvo nemôže zasahovať do súdnych konaní. Sme zložka výkonnej moci. Ale aj túto vašu reportáž berieme ako podnet k tomu, aby sme sa na tento prípad pozreli, či tam nedošlo k prieťahom aj na Najvyššom súde či na predchádzajúcich inštanciách na kraji, prípadne na okrese. Július mal v čase podania žaloby 54 rokov. Dnes má 82 a môže len veriť, že ho nesklame zdravie a definitívneho potvrdenia rozsudku krajského súdu sa raz dožije. Teda za podmienky, že dovolanie žalovaných nebude na Najvyššom súde úspešné. Ak by bolo dovolanie úspešné, žalovaná strana by mohla dosiahnuť zrušenie právoplatného rozsudku a oživenie celého sporu ešte na niekoľko päťročníc. Stavebný ruch a hustá premávka. To k bývaniu v meste patrí.10-18_Občan za dverami[(032567)18-52-55] Ale čo je veľa, to je veľa, hovoria obyvatelia bratislavského Starého Mesta na brechot pod oknami. Zelená plocha pred ich domom sa zmenila na nepoznanie. Keď 10 m od okna začne štekať pes, tak nezostáva nič iné, iba okno zatvoriť. Okno sa tu nedá otvoriť. Dnes je to výnimka, že tu je ticho. Ak sa tu zídu 2 3 psy, tak sa tu naháňajú a štekajú. To sa nedá vydržať. Prvý psí park v Bratislave na Poľnej ulici. Zriadila ho mestská časť Staré Mesto v roku 2013 za bývalej starostky T. Rosovej. Vraj reagovala na požiadavky majiteľov psov z okolia. V Starom Meste je registrovaných 2 500 psov. Vyberáme za nich daň. Majitelia by za daň zrejme niečo mali aj dostať. Bývalá pani starostka zriadila psí výbeh bez nášho vedomia. Bez toho, aby sa nás niekto pýtal. Nikto sa občanov z týchto domov neopýtal na to, či s týmto parkom súhlasia. Zdá sa, že ani poslanci zriadenie parku nestihli akosi zaregistrovať. My sme o tom nevedeli, nešlo to cez zastupiteľstvo. Nebola k tomu robená ani verejná diskusia. V parku pre psov nechala starostka umiestniť aj prvky na cvičenie. Psov tešili, ale aj ich podnecovali k hlučnosti. To bol rachot, štekot. Z tichej zóny sa stalo peklo. Nepovažujeme za správne umiestnenie prvkov na výcvik. Tie naozaj patria mimo obytnej zóny. Obyvatelia vchodu Poľná 21 majú spálne a obývačky do tejto strany ulice. Je to asi 10 m od mojej spálne. Bývam na 4. poschodí a aj keď sú zatvorené okná, štekot je počuť. Budova je veľmi blízko parku pre psov. Psy ľudí rušia. Miestni poslanci schválili odstránenie agility prvkov. No vtedajšia starostka T. Rosová uznesenie nepodpísala. Na základe našich intervencií u nového pána starostu sa podarilo ukončiť zmluvu s firmou, ktorá sem namontovala agility prvky. Agility prvky sú odstránené a štekot psov by tu mal byť menší. V podstate je to rovnaké, len psov tu možno chodí menej. Psie výbehy sú bežnou súčasťou mesta v civilizovaných krajinách. Je to bežné vo Viedni, v Paríži. Pes jednoducho v meste žije. Ak nechceme, aby bol pes trápený, tak sa potrebuje vybehať. Zvieratá mi neprekážajú, mám ich rád, ale na miestach, kde patria. A nie pod okná. Tento priestor bol v minulosti určený ako psí výbeh. Je to dané VZN. My si myslíme, že toto nie je vhodný priestor. Je to pri Ondrejskom cintoríne, ktorý ne národnou kultúrnou pamiatkou. Našli sme aj opačný názor psíčkarky, obyvateľky Poľnej ulice. Tu môžeme psa pustiť bez vôdzky. Sme radi, že tu je tento park. Obávali sme sa aj toho, že na tomto mieste sa urobí parkovisko. Prečo mám mať pod oknami psov z celej Bratislavy? To netuším. Nie je tu hluk zo psov, ale z dopravy. Je to však vec vkusu. Niekomu vadí pes, mne autá. Psí park má aj prevádzkové hodiny. Dohliada na ne mestská polícia. Pôvodne sem mohli prísť ľudia od 6. h do 22. h. Na podnet obyvateľov sa časy upravili. Na zastupiteľstve sme schválili materiál na úpravu prevádzkových hodín psieho parku, aby obyvatelia neboli rušení skoro ráno a neskoro večer. Cez týždeň je otvorené od 6. h do 21. h. Cez víkend od 8. h do 21. h. Nikde na svete som sa nestretol s tým, aby mal psí výbeh otváracie hodiny. Pes potrebuje urobiť svoju potrebu a nemôžem povedať, že cez víkend nebude na ňu chodiť. O 20.h nemôžem pozerať televízor, otvoriť si okná. Psy tu robia hluk. Nie je to vždy, ale je to veľakrát. Mnohí psíčkari sú benevolentní. Ak vidím, že vznikol park pre psov medzi bytovkami a môj pes neustále šteká, je hlučný, tak si musím uvedomiť, že ten priestor asi nie je pre mňa vhodný, lebo narúšam pokoj bytovky. Kým tu boli len psy ľudí žijúcich v okolí, tak to bolo v poriadku. Nikto sa na ne nikdy nesťažoval. Až keď sa to ohradilo a začali sem chodiť psy z väčšieho okolia. Ak by takýchto priestorov bolo v meste viac, tak ľudia prídu tam, kde je to pre nich najbližšie. Chcem, aby v Starom Meste bolo viac výbehov.10-18_Občan za dverami[(039146)18-52-56] Aj oplotených. Aby sme eliminovali riziko konfliktu psov s deťmi, so staršími ľuďmi. Mali by sme využívať plochy, ktoré sa inak využiť nedajú. Toto je veľká plocha, mohol by tu byť trávnik, malý parčík. Možno by tu mohli byť preliezky pre deti. Priestor by sa dal využiť inak. Bola tu tráva. Už tu nie je. Keď zaprší je to samé blato. Videl som hlavne zmenu prostredia, ktorá nastala ohradením. Dalo by sa to urobiť oveľa krajšie, ku prospechu všetkých čo tu žijú. Podala som interpeláciu na pána starostu s tým, aby ukončil park pre psov. Ak sa poslanci väčšinou rozhodnú, že chcú park zrušiť, môžu to urobiť zmenou všeobecného záväzného nariadenia. Nie je riešenie park zrušiť bez toho, aby sme vypočuli jednu i druhú stranu. Mala by tomu predchádzať verejná diskusia, vypočutie si oboch strán, potom nasleduje odporučenie komisie a schválenie v zastupiteľstve. Petícia je podpísaná, musím ju odovzdať starostovi. Bolo by dobré petíciu doručiť. Spolu s poslancami sa chcem stretnúť s obyvateľmi Poľnej ulice a jej okolia. Chceme hovoriť o tom, ako ďalej. Vypočujeme jedných i druhých a pokúsime sa nájsť riešenie prijateľné pre obe strany.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.