Občan za dverami 11.6.2017

By | jún 19, 2017

Ak sa chce človek zbaviť veľkých problémov, má ich rozmeniť na menšie a ešte menšie. Nakoniec by vraj mali prestať existovať. Našim dnešným sťažovateľom sa to nepodarilo. Do problémov spadli bez vlastného pričinenia. Vitajte, pozerajte a neprestávajte sa čudovať. Hoci auto predal už pred 11 rokmi, aj tak dostal pokutu. Nemám žiadny papier od toho auta. Ľudia z reštituovaných bytov už 25 rokov pociťujú krivdu. Nemôžem sa zmieriť s tým, že štát sa takto chová k svojim občanom. Keď úrad začal likvidovať čiernu skládku, za obeť padli aj súkromné garáže. Tu bola 20 rokov moja garáž. Minulý týždeň sme vysielali reportáž o pokute za chýbajúcu technickú a emisnú kontrolu. Majiteľ vozidla ju dostal napriek tomu, že v čase kontroly bolo jeho auto po nehode a v servise čakalo na opravu. Dnes vám ukážeme, že rovnakú pokutu môžete dostať aj vtedy, keď vozidlo už 11 rokov nevlastníte a ani netušíte kto je jeho nový majiteľ. V roku 2006 som predal auto. S autobazárom som spísal kúpno predajnú zmluvu. Bazáru som zaplatil poplatok za prepísanie vozidla. Pri predaji auta nedošlo aj k jeho prepisu. Vozidlo nebolo prehlásené z pôvodného vlastníka na nového. A keďže vozidlo nebolo prepísané, pôvodný majiteľ má stále povinnosti vyplývajúce zo zákona. P. Marchevský sa pred 11 rokmi rozhodol vymeniť svoj Fiat Uno za niečo modernejšie. V prešovskom autobazáre Auto Adam mu ponúkli novšie ojazdené auto s tým, že jeho auto odkúpia za 12 000 korún a vybavia aj prepis auta. Dám im za to nejaký poplatok a oni vybavia prepis auta. Podpísali kúpno predajnú zmluvu a bazáru odovzdal splnomocnenie na prepis svojho Fiatu. Nechal som im doklady od auta. Pre mňa to bolo uzatvorené. Či autobazár skutočne zabezpečil prepis auta už neskontroloval. A to bola chyba, ktorá mu 9 rokov po predaji auta spôsobila veľa stresu a behania po úradoch. V roku 2015 mi prišiel list z okresného úradu. Pokuta za auto, ktoré už 10 rokov nevlastním. P. Marchevský kontaktoval okresný úrad a chcel situáciu vysvetliť. Hoci mal kúpno predajnú zmluvu, ktorá dokazovala, že auto v roku 2006 predal, neuspel. Pani ju skontrolovala, prefotila a povedala, že to pošle na políciu. Asi po mesiaci mi prišla odpoveď, že stále som majiteľom vozidla. A mám zaplatiť pokutu. P. Marchevský pokutu zaplatil. Zároveň kontaktoval autobazár. Pýtal sa prečo nezabezpečili sľúbený prepis, za ktorý zaplatil. Konateľ autobazáru tvrdí, že napriek tomu sa snažili nájsť novú majiteľku auta, ktorá je zodpovedná za vniknutý problém. Hľadali ju telefonicky i osobne na adrese uvedenej v zmluve. Už tam nebývala. Hľadali ju aj na ďalších adresách, no bezvýsledne. Zo začiatku bol autobazár ústretový. Snažili sa mi pomôcť. Ale keď nemohli nájsť nového majiteľa, prestali so mnou komunikovať. Dozvedel sa iba to, že auto kúpila žena. Odmietli mu povedať jej meno a adresu. Preto sa prostredníctvom advokátky rozhodol podať trestné oznámenie na konateľa autobazáru. Polícia ho odmietla, hoci sa podľa nej bazár dopustil správneho deliktu a nová majiteľka auta priestupku, je to už premlčané. Pre nás vec skončila. Na polícii som sa pýtal čo s tým mám robiť. Povedali, že je iba jedna možnosť. Nájsť nového majiteľa. Meno novej majiteľky mu však polícia, rovnako ako autobazár, odmietla sprístupniť. Ocitol sa v neriešiteľnej situácii. Nemám od auta žiadny doklad. Všetko som nechal v autobazári. Nemôžem auto odhlásiť, ani ho dať zošrotovať. A tak mu okrem už zaplatenej pokuty hrozili ďalšie. Kedykoľvek. Zajtra, pozajtra. Patová situácia. Patová situácia nemusí byť vždy patová. Do pátrania po žene, ktorá si v roku 2006 kúpila Fiat, sme sa pustili my. Začali sme sa pýtať a nájsť adresu majiteľky i auto nám netrvalo viac, ako niekoľko hodín. Momentálne býva v Teriakovciach. Danu hľadáme. Zabočíte vľavo, prvý dom. Meno a adresu majiteľky sme našli v uznesení prokurátora, ktorým zamietol sťažnosť P. Marchevského na postup polície. Doma sme ju nenašli, ale jej manžela áno. Na auto, ktoré na jej meno pred rokmi kúpil, si pamätal veľmi dobre. Náhodou som ho zbadal v bazári, boli sme práve bez auta, tak som ho kúpil. Prepisovali ste to auto? Už neviem ako to bolo. Mal to riešiť autobazár. Auto bolo lacné, ale aj poruchové, preto sa ho rozhodli predať. Auto som odviezol do autobazáru Fulianka. Nikto oň nemal záujem. Nechal som ho tam, nebral som ho späť. Neviem o žiadnom probléme. A tak sme sa vybrali do bazáru, ktorý medzitým zrušili. Medzi vrakmi sme tu našli aj červený Fiat, ktorého majiteľom bol podľa papierov stále P. Marchevský. Vo vnútri auta boli aj poznávacie značky. Skontrolujeme to, PO 960 BL. Je to ono. Sedí to. Máme to auto. Podľa majiteľa zrušeného autobazáru bolo auto privezené v roku 2007. Nového kupca sa nájsť nepodarilo. Starý Fiat im zostal na krku. Auto sme prevzali od človeka, ktorý mal plnú moc od vlastníka vozidla. Auto je do dnešného dňa tu. Bazár je zrušený a auto sme premiestnili na súkromný pozemok. Čakali sme, kým sa niekto ozve. Majiteľ oň nemal záujem? Telefonovali sme mu. Telefón nám nebral a potom zostal nedostupný. Je to vaše auto? Áno, ešte aj poťahy sú tie isté. Nič sa na ňom nezmenilo. Iba je rozbité svetlo a je to už vrak. Už je zhnité. Tu je malý technický preukaz. Emisná kontrola a STK. To je všetko, čo máme. Na stretnutí, ktoré sme následne sprostredkovali, si pán Peter prevzal doklady od auta a s bývalým šéfom autobazáru sa dohodli na jeho odvoze na vrakovisko, aby ho mohol na polícii natrvalo vyradiť z evidencie. Odvezieme mu ho zdarma, aby to bolo vyriešené. Spadol mi veľký balvan zo srdca. Nech sa to dotiahne do konca a budem spokojný. Momentálne je už starý Fiat uložený na tomto šrotovisku a je trvalo vyradený z policajnej evidencie vozidiel. Opäť sa potvrdilo, že situácia, ktorá na začiatku vyzerala ako patová, predsa len riešenie mala a pán Marchevský sa už nemusí obávať pokút. Stačilo len trochu snahy pomôcť. Pred 25 rokmi po zmene režimu sa štát rozhodol vrátiť majetok pôvodným majiteľom. Stalo sa tak v rámci reštitúcií. No stalo sa aj to, že v reštituovaných domoch dodnes bývajú ľudia, ktorým byty pridelili ako štátne v ére socialistického Československa. Po 25 rokoch neistoty by sa konečne mali sťahovať. No riešenie bytovej otázky nie každého uspokojí. V odstraňovaní starej krivdy vidí krivdu novú. Mám dostať byt, ktorý má 3 izby? Ako sa tam zmestíme 6? Kompetencia bytovej výstavby spadá pod ministerstvo a nie pod obce. V Trnave na Hlavnej ulici stojí 4 podalžná historická budova. V jednom z jej 4 izbových bytov býva rodina Jána Benka. S manželkou a 2 deťmi sa sem nasťahovali pred 33 rokmi. V roku 1984. Išlo o klasickú zámenu štátneho bytu za štátny. Po zmene režimu v 90. rokoch získala bytový dom v reštitúcii evanjelická cirkev. Keby som bol na mieste ostatných občanov tejto republiky, tak v roku 1993 by som v zmysle zákona kúpil tento 4 izbový byt. Mal by som ho naďalej, ako každý občan tejto republiky. No keďže šancu odkúpiť ho nedostal, zostal v ňom ako nájomník. Platil regulované nájomné a podobne ako ostatní nájomníci musel znášať nezáujem majiteľa bytu o jeho údržbu. V roku 1991 to prebrali a o dom sa viac nestarajú. Vyhovárajú sa, že tu je nízke nájomné. Za tento byt platím 300 eur mesačne. Všetko čo vidíte v tomto byte, kúpeľňu, radiátory, všetko som dal urobiť za moje peniaze. Rolety som dal urobiť. Nič nehradili. Už to je 12 rokov a stále to od nich vymáham. To sú hlavné dôvody, prečo pán Benko víta sťahovanie do náhradného bytu. Len ako perličku uvádzame, že na chodbe visí domový poriadok, ktorý začal platiť 1.9.1965. Medzitým mesto Trnava intenzívne pracuje na príprave náhradných bytov. Pán Benko sa chce sťahovať a bude mať kam. V čom je teda problém? Tu je veľká rozloha bytu. Rozloha bytu je 160 m2. V rámci zákona mi pridelili 3 izbový byt s rozlohou 75 m2. To je polovica tohto bytu. Okrem manželky býva v byte aj dcéra s manželom a 2 deťmi. Spolu je tu 6 osôb, 3 generácie. Zákon určil za smerodajný počet osôb z 15.9.2011, keď 2 vnúčatá ešte neboli na svete. Žili sme tu 4, ale teraz nás je 6. Pribudli 2 maloleté deti. Anomália zákona je v tom, že ak by bol stav opačný, že v roku 2011 by nás tu bolo 6 a teraz tu budú iba 2 osoby, lebo dcéra s manželom a deťmi by odišli, tak by nám pridelili 4 izbový byt. Len na základe toho, že v roku 2011 nás tu bolo 6. Po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia o priznaní nároku na bytovú náhradu nemajú správny orgán, ani žiadatelia právnu možnosť dosiahnuť zmenu tohto rozhodnutia. A to ani čiastočne, napr. v jeho rozsahu izieb. Náhradné nájomné bývanie má podľa zákona zabezpečiť mesto Trnava a za presne určených podmienok mu na to ministerstvo výstavby vyplatí štátnu dotáciu. Pravidlá pre náhradné byty sú tak striktné, že ich nedokázal trnavský realitný trh naplniť. Márne niekoľko rokov hľadali schodnú cestu mesto v spolupráci s pánom Benkom. V Trnave taký byt nie je. Ani v okolí. Mesto sa snažilo hľadať adekvátnu náhradu. Podmienky zákona boli nastavené tak, ako sú nastavené. Touto cestou sa nedalo ísť, preto sa mesto Trnava rozhodlo vyprázdniť jednu celú vlastnú bytovku a v rámci kompletnej rekonštrukcie upraviť bytové domy tak, aby bol naplnený zákon a nájomníci dostali adekvátnu náhradu. Bytový dom, v ktorom budú náhradné nájomné byty, je už v rekonštrukcii a jeden z 3 izbových bytov s rozlohou 75 m2 dostanú Benkovci. Napriek tomu, že od roku 2011, keď o náhradu požiadali, v rodine pribudli 2 malé deti. Ak by v tomto byte bolo 15.9.2011 šesť osôb, tak mám 4 izbový byt. Mesto s Benkovcami hľadalo riešenie. Dokonca bolo ochotné doplatiť rozdiel medzi zákonom určenou rozlohou a metrami navyše, no ani to nebolo schodné. Platí striktných 75 m2, bez ohľadu na prípadnú zmenu počtu nájomníkov od septembra 2011. Najmä vzhľadom na možnosti obstarať náhradné nájomné byty výstavbou, ktorá trvá určitý čas, bolo z objektívnych dôvodov nemožné akceptovať zmeny v rozsahu priznaného nároku na bytovú náhradu po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia. Pán Benko sa obrátil na súd. Ten potvrdil, že postup mesta je v súlade so zákonom. Mesto má takto postupovať pri naplnení zákona o reštituentoch. Nemôžem sa zmieriť s tým, že štát sa takto správa k svojim občanom. A sme opäť pri bytovej otázke, ktorú má v kompetencii štát. No ako keby si to posledných 25 rokov nevšimol. Kompetencia bytovej výstavby spadá pod ministerstvo a nie pod obce. Benkovcom tak nezostáva nič iné, len sa zmieriť s tým, že ich dcéra, ktorá si založila rodinu a má dve malé deti, sa bude musieť vybrať svojou cestou. A tak, ako drvivá väčšina ostatných mladých, hľadať si vlastné bývanie. V Trnave síce majú aj mestské nájomné byty, ale iba sociálne. A tvrdé kritériá na sociálnu odkázanosť spĺňa iba málokto. Rovnako ako málokto s 2 malými deťmi aj 1 pracujúcim rodičom si môže kúpiť slušné komerčné bývanie. A nielen v tomto prípade je to na zamyslenie, či je východisko to, že mladá rodina, ktorá ešte ani nezačne život, sa zadlží, len aby mala strechu nad hlavou. A zadlží sa až do konca života. V dobe, keď nikto z nás nevie, či bude ešte zajtra pracovať. Bremená obrovských pôžičiek na bývanie lámu mladým kolená a niekde už aj krky. Stále viac rodín sa rozpadá a psí hlas je stále vzdialenejší nebu. Asi všetci kompetentní a ich deti majú kde bývať. Nemajú potrebu nič riešiť. Na rozdiel od nás nespokojných majú v tom aj jasno. Pokojné a primerané bývanie determinuje spokojnosť obyvateľov so svojou životnou situáciou. Primerané a cenovo dostupné bývanie je základný stavebný kameň spokojnej rodiny. Vytvára priestor pre realizáciu a napĺňanie svojich životných cieľov a rozhodnutí. Želateľným javom, z pohľadu štátnej politiky v oblasti bývania, je vytvorenie podmienok tak, aby si každý mohol v rámci svojich možností, resp. za pomoci štátu, takéto bývanie zaobstarať. Že by práve nedostupnosť spokojného a primeraného bývania vyvolávala v našej spoločnosti toľko nespokojnosti? Nájomné byty nie sú a predražené developerské projekty nemá čo vyvažovať. Potvrdzuje to i najnovšia analýza realitnej spoločnosti Remax, ktorú dávame do pozornosti ministerstvu výstavby. Skúmala, akú veľkú plochu bytu si môže kúpiť obyvateľ za priemerný plat. Z výsledkov vyplýva, že z 18 európskych krajín sú najmenej dostupné byty v Bratislave. Obyvateľ Bratislavy si môže za jeden celý priemerný mesačný plat kúpiť iba 1/3 m2 bytu. Bratislavská mestská časť Nové Mesto sa rozhodla zlikvidovať starú čiernu skládku na svojom pozemku. To je chvályhodné. Ibaže na pozemku stoja aj garáže, ktoré majú svojich majiteľov. A tým sa nepáči, že by úrad len tak mal zbúrať ich majetok. Spomínala sa iba čierna skládka. Jej vyčistenie a vyčistenie priestranstva od bezdomovcov. Nikdy sa nespomínali majitelia garáží. To by sa nemalo stať. To je zásah do vlastníckeho práva. Do základných ľudských práv a slobôd. Neviem, či to je obhájiteľné. Už pred 5 rokmi sa v médiách hovorilo o neznesiteľných podmienkach na ulici Zátišie v Bratislave Nové Mesto. Garáže tam padali za obeť neprispôsobivým občanom. Majitelia sa bezradne prizerali a nevedeli chrániť svoj majetok, na ktorý mali riadne listy vlastníctva a na pozemok pod ním nájomnú zmluvy s mestskou časťou. Zlyhávali aj ostatné zložky ochrany Ťažko sa žilo obyvateľom okolitých domov. Mali s nimi problémy. Vykrádali pivnice, znečisťovali ulicu. Tlak zo strany občanov na miestny úrad bol. Bolo treba bezdomovcov dostať odtiaľto preč. Mesto svoj pozemok nechránilo. Občas sa tu údajne ukázal pán starosta. Bezdomovcom treba pomáhať. Dokonca niektorým vraj povedal, že tu smú bývať. Hľadá sa pre nich riešenie. Asi sa tu cítili dobre. Množili sa tu. O čo lepšie sa cítili bezdomovci, o to horšie sa darilo vlastníkom garáží. Bolo medializované, že lokalita sa bude búrať. Začal som sem častejšie chodiť. Oficiálne som sa to dozvedela tak, že prišla pošta z MÚ Nové Mesto. Išlo o výzvu na odstránenie garáže. Nazývali ich čierna skládka. Bol tam termín, dokedy si máme garáž odstrániť na vlastné náklady. Myslím, že to bolo 10.12. Alebo splnomocníme pána starostu na to, aby garáže odstránili na náklady mestskej časti. Pani Štecková mala šťastie, že je v kontakte s mamou, ktorá výzvu dostala. Majú garáže jedna vedľa druhej. Jej osobne však list neprišiel. Ani pán Fábry žiaden list nedostal. No najhoršie obišla pani Zuzana. Prišla som náhodou. Priniesla som si nejaké veci. A garáže nebolo. Naši sťažovatelia nedali starostovi plnú moc na zbúranie garáží. Preto boli prekvapení, že úrad bez búracieho konania vlani na jeseň odstránil väčšinu zdevastovaných garáží. Stáť ich zostalo len zopár. Dodatočne sme sa dozvedeli, asi koncom minulého roku, na základe čoho začali garáže búrať. Bolo nám povedané, že vlani v auguste bol vyhotovený statický posudok. Nás o tom nikto neinformoval. Bez vedomia vlastníka nemôže niekto dať vypracovať statický posudok na stavbu vo vlastníctve tretej osoby. Beztoho, aby bolo umožnené vykonať obhliadku stavby. To sa vymyká medziam zákona. Zdá sa, že medziam zákona sa tu vymyká viac momentov. Napríklad aj stavebné konanie o odstránení stavby. Podľa zákona to malo byť tak, že mal začať štátny stavebný dohľad, malo prísť predvolanie na obhliadku na mieste, kde sa mohli stretnúť dotknuté osoby so zástupcami stavebného úradu. Tam sa mal zhodnotiť stav. Ak stavba nie je opraviteľná, začne sa konanie o odstránení stavby. Vlastník stavby je účastníkom konania, má všetky procesné práva, môže podávať opravné prostriedky. A kedy vlastník nemusí vedieť o búraní svojej nehnuteľnosti? Len vo výnimočných prípadoch. Ak ide o bezprostrednú hrozbu a je potrebné neodkladne konať. Vtedy môže stavebný úrad bez vedomia vlastníka zabezpečiť odstránenie stavby. A hneď sa o zbúraní musí dozvedieť vlastník stavby. Vidieť to až na vlastné oči, bez upozornenia, je “netradičný” postup. Stavený úrad, zastúpený starostom mestskej časti Nové Mesto, má pre svoje konanie argumenty. Miestny úrad nemá záujem garáže búrať. Je to presne naopak. Prišiel som sem v roku 2011 a bol tu slam. Bolo tu 350 garáži a ľudia nás prosili, aby sme si tie garáže zobrali, aby sme ich zbúrali, aby sme s tým niečo robili. O to nás prosili aj miestni obyvatelia. Boli tu tisícky ton odpadu, pohybovali sa tu bandy rumunských vykrádačov, vykrádali sa tieto garáže. Boli tu bezdomovci, ako tá najmenej riziková skupina. Boli tu narkomani. A niektorí tu aj varili drogy. Ako vznikol taký chorý priestor v Bratislave? Zásluhu má vraj na tom bývalé vedenie úradu, ktoré na argumenty domácich, že by niečo malo urobiť na ochranu pozemku a garáži odrážalo ich hlas tým, že si majú chrániť garáže vlastnými silami. A na čo platíme políciu? Mnohí vlastníci dali starostovi plnú moc na odstránenie zničených garáží. Časť z nich nechce komunikovať. Časť z nich sú špekulanti, ktorí si myslia, že za rozbitú garáž dostanú tisíce eur. Časť z nich si garáž jednoducho chce nechať. To všetko ma mrzí, ale je tu viac ako 300 ľudí, ktorí pochopili, že tu je slam. A sú stovky ľudí žijúcich naokolo, ktorí sa tohto slamu chcú zbaviť. Tento postup nie je v súlade so zákonom. Mal by byť predmetom vykonania prokurátorského dozoru. Úrad nepredložil žiadne doklady potvrdzujúce začatie riadneho procesu o odstránení stavieb. Dožadujú sa ho aj sťažovatelia. Všetky zbúrané garáže sú stále zapísané v katastri. Chýba rozhodnutie o zrušení súpisného čísla. Zo stretnutí na úrade sa vlastníci iba dozvedeli, že stavebná dokumentácia k stavbám na pozemkoch mestskej časti bola v minulosti skartovaná. Po nás potopa. A čo teraz s poškodenými garážami po masívnom búraní? Ak došlo k narušeniu statiky garáže, tak ten, kto zabezpečoval búranie zodpovedá za škodu, ktorú tým spôsobil. Bolo nám prisľúbené, že sa s opravami našich garáží začne po Veľkej noci. Ale nič sa neudialo. Hodnota garáže nám bola znížená k nule. Vlastním nejakú stavbu a niekto bez toho, aby mi dal vedieť si dá vypracovať statický posudok na stavbu v mojom vlastníctve. A zrazu mi príde výzva zo stavebného úradu, že mám svoju stavbu odstrániť. To je niečo nepredstaviteľné v právnom štáte.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.