NÁŠ VEĽKÝ MODRÝ DVOR – STEWARTOV OSTROV

By | jún 22, 2017

Jar prináša najjužnejším častiam Nového Zélandu dlhšie dni a veľkolepé západy slnka. Stewartov ostrov volajú Maori Rakiura Krajina žiariaceho neba. Pozdĺž celého pobrežia sa živočíchy, typické pre tento ostrov, zhromažďujú, aby sa párili a lovili. Či už hlboko v oceáne, v mnohých skrytých zátokách, alebo na plážach. Každý deň bojujú o to, aby našli dostatok jedla pre hladné krky a zostali nažive. Slnko už zapadlo a jediné, na čo myslí tento samec kivi južného, je jedlo. Má päť rokov a práve zažíva svoje druhé obdobie párenia. Celý deň sedel na jedinom vajci, ktoré zniesla jeho družka, a pritom vyhladol na smrť. To, čo teraz urobí, je jedinečné pre kivi žijúcich v lesoch Nového Zélandu, zamieri na pláž. Je záhadou, kedy a prečo k potrave týchto pobrežných kivi pribudli morské tvory, no drobné kôrovce a bezstavovce sú teraz pre tohto samca životne dôležité. Stravovanie na pláži má však jednu nevýhodu. Kivi majú ako jediné vtáky nozdry na konci zobáka, takže dokážu vyňuchať jedlo v lesnom poraste. No nie sú ideálne prispôsobené tomu, aby si poradili s pieskom. Kým sa tento mladý samec dosýta nakŕmi, deň na Stewartovom ostrove sa začína pomaly prebúdzať. Tento párik tučniakov malých strávil noc vo svojej nore, kde spoločne chránili vzácne vajcia pred nočným chladom. Vzájomná starostlivosť o perie je u partnerov bežná. Je pravdepodobné, že spolu zostanú do konca života, možno až 25 rokov. Dnes je rad na samcovi, aby nalovil ryby. Tučniak malý je najmenším druhom tučniaka, ktorý meria len 30 centimetrov a váži len jeden kilogram. Tento vtáčik má však obrovskú zodpovednosť. Ak sa mu nepodarí vrátiť z mora, samica sa nedokáže sama postarať o mladé. V stávke teda nie je iba jeho život. Zakaždým, keď sa vydá na lov, mu hrozí nebezpečenstvo, že neunikne hladným predátorom. More poznačilo domov týchto tvorov zásadným spôsobom. Z Južného oceánu sa valia mohutné vlny, ktoré narážajú na nechránené skalnaté pobrežie. Búrlivý západný vietor prenáša piesok z pláží až tri kilometre do vnútrozemia a v Mason Bay vytvára množstvo pieskových dún. V Patersonovom zálive more zaplavilo pevninu. Pred dvanásťtisíc rokmi zmizli pod stúpajúcou hladinou mora údolia pokryté stromami a krami. Dnes je z nich labyrint skrytých zálivov, kde z morskej hladiny stále vyrastá panenský les. Pod ňou však lesný svet nekončí. V Patersonovom zálive rastie 270 druhov morských rias. Najveľkolepejšou je hnedá riasa Macrocystis pyrifera, ktorá sa týči vysoko nad morským dnom. Vzduchové mechúriky udržujú riasu vzpriamene, aby mohla neustále čerpať energiu zo slnečných lúčov. Fotosyntéza riasy prebieha rovnako, ako u suchozemských rastlín, no tu sa podobnosť končí. Riasa nezapúšťa korene, len sa zľahka ukotví ku dnu, aby odolala búrkam a morským prúdom. Živiny čerpá z prúdov prostredníctvom plochej čepele listov. V okolí Stewartovho ostrova sa antarktické prúdy bohaté na živiny miešajú s teplejšími vodami zo severu, čo vytvára širokú základňu potravy, ktorá láka množstvo živočíchov. Niektoré sú stálymi obyvateľmi oblasti, iné sú jej pravidelnými návštevníkmi. Na dne pokrytom riasami si práve dvorí párik morských koníkov druhu Hippocampus abdominalis. Obvykle sú to samotári a zdržujú sa vo vlastnom teritóriu. No na jar sa stretávajú kvôli páreniu. Keď práve “netancujú”, omotajú si chvost okolo riasy, aby ich neodniesol silný morský prúd. Plávajú v krátkych časových úsekoch, pričom sa im chrbtová plutva zavlní až štyridsaťkrát za sekundu. Kormidlujú pomocou menších plutvičiek na boku hlavy. Zvláštnosťou je, že po skončení dvorenia nosí oplodnené vajíčka vo svojom vaku samec a po mesiaci na svet privedie až tisíc mláďat. Potomstvo sa okamžite rozpŕchne. Bez ochrany rodičov sa dožije dospelosti len jedno mláďa z tisíca. Keďže v podmorskom lese hliadkuje množstvo predátorov, koníkom pomáhajú ich oči, ktoré sa hýbu nezávisle jedno od druhého. Môžu totiž jesť a zároveň neustále kontrolovať, či im nehrozí nejaké nebezpečenstvo. Ale ich najlepšou obranou je maskovanie sa medzi riasami. Hrozbu môže predstavovať samec tučniaka. Ak neuloví dostatok rýb, poobzerá sa po kraboch a koníkoch na morskom dne. Rodinka morských koníkov má šťastie. Samec trieli čo najrýchlejšie preč. Zachytil totiž prítomnosť jedného zo svojich najobávanejších predátorov, uškatca novozélandského. Tento mladý samec zatiaľ nemôže konkurovať starším jedincom, ktoré sa na Stewartovom ostrove práve začali páriť. Má ale čas prehľadať spleť rias, aby našiel niečo pod zub. A na jeho jedálnom lístku sú určite tučniaky. Tak ako koníky, aj tučniak sa spolieha na kamufláž. Brucho má biele a chrbát modrý, vďaka čomu je ťažko viditeľný zvrchu, ale aj zospodu, čo je dôležité, keďže pláva maximálne rýchlosťou 6 kilometrov za hodinu. Práve keď sa zdá, že jednej hrozbe unikol, tučniaka spozoruje iný predátor. Tento 4 metrový žralok belasý často križuje vody Patersonovho zálivu najvyššou rýchlosťou 40 kilometrov za hodinu a farebné maskovanie tučniaka ho neoklamalo. Stovky malých čiernych receptorov na jeho nose totiž ľahko zachytia elektrické signály vysielané korisťou. Našťastie pre tučniaka, tonový žralok nebude zbytočne míňať energiu na naháňanie kilogramového vtáčika, ktorý je preňho len jednohubkou. Okolo celého pobrežia Stewartovho ostrova je roztrúsený tucet menších ostrovčekov. Vďaka strmým zvislým útesom sú tieto ostrovy pre mnohé tunajšie druhy neprístupné, a to z nich robí ideálny domov pre milióny vtákov. Ostrovy sú známe pod spoločným názvom Muttonbird Islands, podľa hniezdiska víchrovníka tmavého. Na rozdiel od kivi a tučniaka, tieto morské vtáky nie sú stálymi obyvateľmi ostrova. Každú jeseň sa pridajú k jednej z najväčších migračných vĺn na planéte a počas zimy na juhu sa zatúlajú až na ďalekú Aljašku. Ročne preletia niekedy až 75 tisíc kilometrov, v priemere 500 kilometrov za deň. No každú jar sa na tieto ostrovy vrátia, aby tu splodili potomstvo. Dorazia približne v rovnakom čase, ako ďalší morský tulák, ktorý sa zakaždým vracia do týchto končín. No víchrovníky sú až príliš zaujaté lovom, aby si všimli žraloka belasého. Obrovské húfy kôrovcov sú jedným z dôvodov, prečo sa sem morské vtáctvo vracia rok čo rok. Drobné kôrovce sa vznášajú tesne pod hladinou. Sú teda ľahkou korisťou pre víchrovníky, ktoré sa pod hladinou dokážu pohybovať takmer rovnako dobre, ako nad ňou. Tieto vtáky dokážu loviť ryby až do hĺbky 70 metrov. V stabilite pod vodou ich porazia jedine tučniaky. Perie víchrovníkov je natoľko odolné proti vode, že po love sa na hladinu vracajú takmer suché a pripravené vzlietnuť, alebo sa opäť vrhnúť do vĺn. Pre tohto žraloka nie je naháňanie kŕdľa vtákov prioritou, no žraloky belasé zo Stewartovho ostrova sú notoricky známe svojou agresivitou. A pochúťka v podobe víchrovníka je lepšia ako nič. Vody v okolí Stewartovho ostrova obýva najmenej 82 žralokov belasých. No tak ako víchrovníky, aj ony túto oblasť počas zimy opúšťajú a prázdniny trávia v teplejších vodách. Plávajú až k ostrovom Fidži a Tonga a potom sa opäť vrátia do vôd v okolí Stewartovho ostrova. Tieto veľkolepé tvory po ceste často berú stopárov. Lodivod morský robí žralokovi spoločnosť celou cestou až z trópov. Predátor mu poskytuje ochranu a zvyšky jedla, za čo sa mu ryba odmení tým, že ho zbavuje parazitov. Niekedy je vrchol potravového reťazca preplnený. Žraloky belasé však nemajú presne stanovenú hierarchiu. Veľká ryba musí často uvoľniť cestu ešte väčšej. Mávanie chvostom a prsné plutvy smerujúce nadol sú varovaním, aby sa druhý žralok stiahol. Jazvy tohto štvormetrového samca sú dôkazom, že ignorovať takéto varovanie sa nevypláca. V objatí chránených vôd Patersonovho zálivu sa samec tučniaka malého pridal ku skupinke ostatných lovcov. Tučniaky dokážu zadržať dych až na dve minúty a ponoriť sa do hĺbky 60 metrov. Väčšinou je však ponor oveľa kratší, menej ako 20 sekúnd, a maximálne dva metre pod hladinou. Ak je lov úspešný, netreba míňať viac energie. Z lovu sa tučniaky často vracajú v organizovanej formácii. Spoločne si premyslia najbezpečnejšiu cestu späť na breh. Hustý prirodzený porast, ktorý pokrýva časti Stewartovho ostrova smerom k pobrežiu, výrazne ovplyvňuje morský život v ukrytých zátokách. Keďže korene stromov filtrujú vodu z riek ústiacich do mora, do zátoky sa nedostanú žiadne naplaveniny. Dokonca aj morské dno pod hustým porastom rias tvorí zdravý ekosystém obývaný skutočne zvláštnymi tvormi. Holotúria sa skrýva v piesku a pomocou vejárovitých chápadiel loví kúsky potravy, ktoré sa vznášajú nad ňou. Obďaleč sa jeden z príbuzných holotúrie zakráda k čomusi, čo vyzerá ako morský slimák, obľúbená pochúťka morskej hviezdovky. Hviezdovka sa nastaví tak, aby do ulity vysunula svoj žalúdok a strávila jej obsah. No zrazu sa objaví nájomník obývajúci ulitu, krab pustovník. Nechce sa stať obedom pre hviezdovku, a tak sa dá na útek so svojím domčekom na chrbte. Kraby sú pri svojej ochrane vynaliezavé. Či už je to požičaný dom, tvrdý pancier… …alebo maskovanie. Tu dolu sú totiž pre každého pochúťkou. A to najmä pre chobotnicu obyčajnú. Stála obyvateľka sa prebudila a vydáva sa na lov. No život na morskom dne je nebezpečný aj pre ňu. Za potravu ju považujú žraloky, uškatce a dokonca aj jej vlastný druh. Tak ako jej susedia, aj ona sa chráni maskovaním. Posúva ho však na vyššiu úroveň. Špeciálne pigmentové bunky v jej koži menia sfarbenie, zatiaľ čo ostatné bunky odrážajú farbu jej okolia. Dokáže zmeniť aj štruktúru kože a to všetko za menej než sekundu. Keď je vzduch čistý, vyráža vpred na lov krabov. Chobotnica si chráni svoje teritórium, takže keď zbadá votrelca pod skalou, je pripravená bojovať. Votrelec však zaútočí prvý. Sliny chobotníc obsahujú smrtiaci jed, ktorým usmrcujú svoju korisť, ale na jedince rovnakého druhu účinok nemajú. Votrelec je väčší, takže samicu premôže. Nateraz je teritórium jeho. Vo svete chobotníc je kanibalizmus bežný. A nič nevyjde nazmar. Nad hladinou sa deň chýli ku koncu. Je čas, aby sa víchrovníky vrátili na ostrovy. Ich telá a krídla sú prispôsobené dlhým letom, nie však rýchlym vzletom či pristávaniu. Na to, aby vzlietli, potrebujú dlhší rozbeh. Desaťtisíce vtákov čoskoro obkolesia ostrovy Muttonbird Islands. Na tomto najjužnejšom cípe Nového Zélandu s mimoriadne hustým lesným porastom sa pristátie javí ako nesplniteľná misia. Ako jar pomaly ustupuje letu, slnko na juhu zapadá až o desiatej večer. Skôr či neskôr musia tieto víchrovníky, ktoré sa vracajú z lovu na mori, zosadnúť na pevnú zem. Ich telá sú uspôsobené na dlhé lety, ale ich pristávacie manévre sú dosť nemotorné. Ide skôr o núdzové pristátie, ktoré musia absolvovať každý deň. O chvíľu sa už víchrovníky po celom ostrove prepadávajú cez koruny stromov. Chvíľku im trvá, kým sa zorientujú, no potom bez jediného škrabanca zamieria domov. Víchrovníky hniezdia v labyrinte podzemných tunelov, ktoré si samy vyhrabali. Sú dobre izolované pred extrémnymi teplotami. Tento párik utužuje svoje puto. Jeden z nich možno strávil rok na Aljaške a druhý v Japonsku, no opäť sa stretli kvôli páreniu. Ďalších 15 rokov sa budú zrejme stretávať v tej istej nore, aby vychovali ďalšie mláďatá. Tučniaky malé sa na noc často vracajú na breh v skupine. Vo väčšom počte sú v bezpečí. Podobne ako ostatné tučniaky, aj tieto sú na súši nemotorné… …a ľahko sa vystrašia. Tučniaky vedia, že osamelý uškatec nie je na súši žiadnou hrozbou… …ale pre istotu okolo neho cupitajú po špičkách. Vďaka úspešnému lovu má tučniak brucho plné rýb, a preto ho samica víta s veľkou radosťou. Zajtra zostane sedieť na vajciach samec, zatiaľ čo ona sa vydá na more. Prešlo už 30 dní a mláďatá sa môžu vyliahnuť každú chvíľu. Onedlho budú musieť naloviť oveľa viac rýb, aby nakŕmili ďalšie hladné krky. Nora vtákov kivi sa nachádza len na skok od brloha tučniakov. Aj toto hniezdo je neustále strážené. No zvláštne je, že toto nie je ani jeden z rodičov. Je to ich mláďa, samička z minuloročnej znášky. Nezačne sa páriť skôr ako o tri roky, preto asi 20 percent času sedí na vajci ona. Z mnohých druhov kivi na Novom Zélande sú tie zo Stewartovho ostrova jediné, ktoré žijú v rodinách a starší potomkovia pomáhajú so starostlivosťou o mladé. Toto správanie si zrejme osvojili počas doby ľadovej, keď bolo na juhu oveľa chladnejšie a vtáky sa zhlukovali, aby sa navzájom zahriali. Keďže má samica pomocníčku, využíva príležitosť, aby v blízkom poraste zohnala potravu. Noci v tomto období sú také krátke, že často hľadá aj dlho po východe slnka, kým samec stráži hniezdo. Obvykle sa však v tomto čase vyhýba rušnej pláži. Táto skupina lastúrničiarov strakatých prežila zimu v pokojnom spolunažívaní, no v období párenia si pozorne strážia svoje teritórium. Hvizdák veľký preletel polovicu sveta, aby sa vyhol sibírskej zime. Zostane tu do marca, aby sa nasýtil krabmi, ktoré mu poslúžia ako “palivo” na dlhú cestu domov. Pod hladinou sa chobotničí votrelec takisto vydal na lov krabov. Krab sa môže pokúsiť o útek, ale jeho únikové manévre sa nevyrovnajú loveckým schopnostiam chobotnice. Akoby sa samec s krabom iba hral. Pomocou jedu kraba znehybní a enzýmami skvapalní jeho mäso, aby ho mohol pokojne vysať. Úsilie chobotnice upútalo pozornosť druhu Parapercis colias, ktorý vládne tomuto teritóriu. Tento druh nemá plynový mechúr, orgán naplnený plynom, vďaka ktorému sa mnohé ryby vznášajú vo vode. V podstate iba “stoja” na morskom dne a len zriedka sa zatúlajú ďalej ako kilometer od miesta, kde sa narodili. Najväčšími jedincami skupiny sú samce, ktoré sa dožívajú až 30 rokov. Parapercis colias zožerie všetko, čo sa hýbe, a občas aj to, čo sa nehýbe. Kôpka lastúr, ktorá sa odlomila od skaly, predstavuje výzvu, no čeľuste tohto druhu sú dostatočne silné. Agresívnym samcom sa vytrvalosť vyplatila. A tiež pyskatcovi, ktorý poupratuje zvyšky, aj napriek tomu, že sám môže skončiť ako korisť. V odľahlej zátoke na pobreží Stewartovho ostrova sa z párika tučniakov malých čoskoro opäť stanú rodičia. 37 dní sa striedali pri nebezpečnom love rýb medzi nenásytnými predátormi. Jedno mláďa sa už vyliahlo, a ďalšie je na ceste. Iba jedno z piatich mláďat tučniaka malého sa dožije dospelosti a prvého obdobia párenia. Väčšina zahynie čoskoro po tom, čo opustia bezpečie hniezda. Tieto mláďatá však majú na prežitie väčšiu šancu. Ich jedinečný ostrovný domov totiž neobývajú žiadne hranostaje a fretky. Pri dvoch ďalších hladných krkoch sa život rodičov stáva rušnejším, než kedykoľvek predtým. Dnes je rad na matke, aby sa vydala na lov. Pre obyvateľov morského dna predstavuje každý deň boj o prežitie. Chobotnica opäť loví kraby. No tentoraz, keď opustí bezpečie spleti rias, vyhliadne si ju skupinka druhu Parapercis colias. Veľký samec sa pokúsi chobotnicu usmrtiť. Ale tá na obranu vypustí atrament a utečie. Chýba jej však konček chápadla, s ktorým prišla o niekoľko miliónov mozgových buniek, keďže dve tretiny chobotničích neurónov sa nachádzajú práve v chápadlách. O pár mesiacov jej chápadlo dorastie. Ďalší z úžasných spôsobov prežitia chobotníc. Neďaleko na morskom dne túto drámu sleduje vzdialená príbuzná chobotnice. Lastúra sa opatrne otvára a obzerá sa dookola stovkou svojich očí. Na rozdiel od ostrého zraku chobotnice rozoznávajú primitívne oči lastúry iba obrysy a záblesky svetla a tmy. Takže keď sa okolo mihne tieň predátora, lastúra ihneď zareaguje. Úhlavným nepriateľom lastúr je mimoriadne opatrná morská hviezdovka. Jej šance sú vyššie vďaka pomalému postupu. Vďaka tomu si ju lastúra nevšimne. Lov ako z učebnice, no lastúra má v rukáve ešte jedno eso. Ide o krátkodobé riešenie, pretože nedokáže naraz preplávať viac než pár metrov. Hviezdovka je síce pomalá, no vďaka svojim rúrkovitým panôžkam, ktoré slúžia aj ako citlivý čuchový orgán, dokáže prekonať až 30 metrov za deň. Ak panôžky na končekoch ramien zachytia pach lastúry, hviezdovka sa vyberie za ňou. Uprostred spleti rias sa na lov chystá aj samička morského koníka. Obdobie párenia sa skončilo a samec odišiel. No neďaleko hľadá potravu jeden z ich potomkov. Stovky jeho súrodencov odniesli morské prúdy a on tu zostal len čírou náhodou. Má už niekoľko týždňov a matka ho vo svojom teritóriu nebude dlho tolerovať. Nemá totiž materinský inštinkt. Mláďa sa narodilo so všetkými potrebnými znalosťami: dokáže zjesť čokoľvek, čo sa dá “vcucnúť” a ak je hlt priveľký, vie, že ho má prenechať dospelým. Na hľadanie koristi samička využíva dokonalé farebné videnie. Napriek vypuklému brušku nemá morský koník žalúdok, v ktorom by trávil potravu. Z každého drobného garnáta získava len málo živín, a tak sa musí neustále kŕmiť. Už o tri stotiny sekundy do jeho čriev putuje ďalší garnát a to zaživa. Na morskom dne čaká lastúru oveľa pomalšia smrť. Hviezdovka ju dolapila a tentoraz ju už nepustí. Lastúra sa neubráni. Môže sa len prizerať, ako sa plní jej najhoršia nočná mora. Pyskatce krúžia okolo ako supy a sledujú, ako hviezdovka trávi lastúru zaživa. V mori je totiž takmer vždy nejaký živočích v potravovom reťazci vyššie. Tieto tučniaky malé musia nakŕmiť hladné mláďatá, takže sa karta obracia a pyskatce sa utekajú ukryť medzi riasy. No tieto obratné morské lovce vedia, ako ich vystriehnuť. Jedného po druhom. Na Stewartovom ostrove je skoré ráno a nastal čas na rannú prechádzku k loviskám rýb. Pochod lesom víchrovníkov pripomína dopravnú zápchu. Ich vajcia sú hlboko v norách, preto sa partneri pri love rýb dennodenne striedajú. Pre husté koruny stromov tieto vtáky nedokážu vzlietnuť zo zeme, a tak sa hodinu vlečú na vzletovú dráhu na najbližšom vrchole útesu. Dnes im šťastie praje. Keďže drobné kôrovce a malé ryby plávajú blízko pri pobreží, vtáky ich z výšky ľahko zbadajú. Tisícky víchrovníkov klesajú na hladinu, spolu s čajkami. Čoskoro je kŕmenie v plnom prúde. Do bitky sa zapojil albatros šelfový, o čosi menší príbuzný albatrosa veľkého. Rozpätie krídel týchto vznešených vtákov je dva a pol metra a na vzlietnutie potrebujú ešte dlhšiu dráhu než víchrovníky. Je čas zhodnotiť možnosti lovu. Na rozdiel od “potápačov” víchrovníkov, albatrosy obvykle lovia na hladine. Chytajú ryby, kôrovce a sépie plávajúce vo vlnách. Ale výnimka potvrdzuje pravidlo. Všetok ten rozruch upútal pozornosť ďalších obyvateľov Stewartovho ostrova. Blíži sa žralok belasý. Práve včas. Neprišiel loviť medúzy, ani drobné ryby. Dúfa, že zhon pri kŕmení vtákov priláka ďalšie predátory. Je možné, že sa naposledy nažral pred tromi týždňami. Zrejme si ulovil pekne vykŕmeného uškatca. Teraz je čas, aby sa znova nakŕmil. Ale zatiaľ “sú v ponuke” len morské vtáky. Následne prichádza na prieskum ďalší žralok. Vtáky stále nevnímajú žiadne nebezpečenstvo. Ale žraloky už unavuje čakať na poriadne jedlo. Život tejto samičky visí na vlásku. Prvého žraloka zbadala práve včas. No toto rozhodne nečakala. Keď sa táto samička bude páriť, svojmu potomstvu určite odovzdá gény obrovského šťastia. Na brehu možno pozorovať aktivitu v jednej z nôr. Len kúsok od pláže sa práve rozrastá rodina kivi. Celá rodina oddane zohrievala vajce tri mesiace. Vajce je obrovské, pretože mláďa sa rodí plne vyvinuté, pripútané k vnútornému žĺtkovému vaku, ktorý zásobuje bruško vyliahnutého vtáčatka. Poskytuje mu okamžitú potravu, ktorá mu vydrží až 17 dní. Akonáhle sa mláďa kivi vyliahne, stará sa o seba samo. No jedineční kivi na Stewartovom ostrove trávia niekedy s rodinou až 7 rokov a pomáhajú vysedieť ďalšiu generáciu mláďat. Naopak, mláďatá tučniaka malého, sú z hľadiska potravy úplne závislé od rodičov. Mláďatá boli kŕmené nepretržite počas štyroch týždňov a teraz vážia takmer toľko, ako ich rodičia. Odteraz zostanú mláďatá počas dňa samy, kým obaja rodičia ulovia dostatok potravy pre celú rodinu. O ďalšie tri týždne samy inštinktívne zamieria k moru. Budú sa musieť vrhnúť do vĺn, kde striehnu uškatce a žraloky a pokúšať šťastie na jedinečnom veľkom modrom dvore.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.