KLIMATICKÉ ZMENY A ZVIERATÁ

By | október 5, 2016

SOB Fínsko, krajina Santa Clausa. A ja, Juko, som Santov sob. Žijem v Rovaniemi, dedine Santa Clausa v Laponsku, presne na polárnom kruhu. Mám 5 rokov. Musel som prejsť dvojročným výcvikom, aby som sa naučil ťahať sane tohto bradatého muža v červenom. Vybrali ma, keď som bol ešte veľmi mladý, pretože už vtedy som bol väčší, silnejší a krajší než ostatní. A aj pre moju pokojnú povahu. Elfovia a škriatkovia, ktorí majú dnes ráno, 24. decembra, službu, tvrdo pracujú, aby naložili sane darčekmi. To mám akože všetko ťahať? Uch! To je ale nudná profesia! Ešte, že sú Vianoce iba raz za rok! Je pravda, že v postroji budem vyzerať skvelo. No ďalší príslušníci môjho druhu si žijú životom slobodných sobov v lese! Koniec koncov, to je ten správny život pre vznešené zvieratá, ako som ja. Búcha ma po chrbte! Pripomína mi to štípanie komárov v lete. V zime nie je nič lepšie ako čerstvý lišajník, čo poteší zroneného soba. A ide sa! Je 25 stupňov pod nulou, ideálna teplota na klusanie. Užime si to, kým sa dá, keďže tvrdia, že to dlho nevydrží, podnebie sa otepľuje. Prechod cez zamrznuté jazero nemá konca kraja. Moment! Počujem volanie lesa. Naozaj musíme doručiť tieto hračky? A je tu Štedrý večer. Doručili sme všetky dary. Dobré deti, a dokonca aj tie nie až tak dobré, už spia. Santa Claus sa vracia tam, kde býva, niekam ďaleko za mraky. A je po Vianociach. Som opäť vo svojej ohrade, kde zostanem do ďalších Vianoc. Nemusím nič robiť, iba čakať na obed. Takto predsa nemôžem stráviť zvyšok svojho života! Á, prichádza Perti. Čo dobré na jedenie prináša? Fuj! Tento lišajník je suchý. Ostatným to stačí. No ja nie som žiadny pokojný prežúvavec ako oni! Ja chcem čerstvý lišajník a slobodu! Aha, Perti nezavrel poriadne dvierka. Konečne rozľahlý otvorený priestor, zamrznuté jazero a žiadne sane na ťahanie. Na tomto jazere nie je čo jesť a ja pociťujem hlad. Skupina samíc a mláďat prehrabávajú sneh v snahe objaviť niečo pod zub. V tomto období už zhodila väčšina samcov parohy. Ja som výnimka. Vo voľnej prírode si hľadanie potravy vyžaduje námahu, no jedálny lístok je omnoho pestrejší než v mojej ohrade, pojedáme 300 druhov rastlín! Vlci! Hladná svorka na čele so svojím vodcom sa zakráda okolo nás. Keď skončia s posledným kúskom losa, určite sa vrhnú na nás! Nasleduje ich rys, aby si uchmatol zvyšky. Ja ale nechcem byť podávaný ako ich obed! Petere, skúsený starý samec, mi povedal, že je lepšie držať sa blízko čriedy. No ja som dobre vybavený na to, aby som im utiekol. Vážim 120 kíl, mám pôsobivé parohy a kopytá, čo dokážu bežať v akomkoľvek teréne, so štetinami pod a medzi prstami. Ozajstné snežné rakety! Tento neutekal dostatočne rýchlo! Mierim na juh. Naša malá črieda sa pripája k väčšej. Už som sa zbavil svojho obojku, no vidím, že niektorí ho ešte majú.10-05_klimaticke-zmeny-a-zvierata04969822-07-08 Takže tieto soby, ktoré vyzerali byť slobodné, majú svojich majiteľov! Sú to hospodárske zvieratá, presne ako ja! Kto by si to bol pomyslel! V zime je v poslednej dobe teplota čoraz nestálejšia. Potom, čo napadne sneh, teplota sa opäť zvýši a začne pršať. Sneh sa rozpustí, znova sa ochladí a sneh sa zmení na ľadovú pokrývku. Následne napadne nová vrstva snehu, ktorá sa roztopí, znova zamrzne, v dôsledku čoho sa vytvára nerozbitná viacnásobná vrstva ľadu, pod ktorou hnije lišajník a dokonca začína byť jedovatý. Sobí život vo voľnej prírode nie je ľahký, to je isté. Keď sa nedá dostať k lišajníku na zemi, siahneme po lišajníku rastúcemu na starých stromoch. No tomu trvá 50 rokov, než vyrastie! A ľudia mu toľko času nedoprajú, keďže rúbu lesy čoraz rýchlejšie. Na mladých stromoch nie je na jedenie nič. A aby to bolo ešte horšie, v zime prichádzajú udupať náš lišajník cudzí návštevníci. Zdá sa, že majú vždy naponáhlo. Voláme ich “lyžiari”. Naši sobí veteráni si spomínajú, že sem začali chodiť v roku 1950. Prví lyžiari sem prišli z mesta na kočoch. Najlepším dopravným prostriedkom v tých časoch som bol stále ja, sob. Vtedy som neťahal iba Santove sane, ale aj poštárove. O niekoľko rokov neskôr pripadalo lyžiarom už príliš namáhavé škriabať sa na svahy pešo. Nainštalovali si nové zariadenie. A my, soby, sme sa stali hviezdami pretekov saní, ktoré tu organizovali pre turistov. V súčasnosti sem prichádza čoraz viac lyžiarov z južnej Európy. V dôsledku globálneho otepľovania pociťujú niektoré lyžiarske strediská nedostatok snehu. No tu v Laponsku problém so snehom nie je. Toto všetko nám berie lišajník spred úst a ja, ktorý som sníval o slobode a divokých pastvinách, sa pripájam k čriede Osmo Sakinena, aby som sa dostal k nejakej potrave. V zime čoraz viac pastierov svojich sobov kŕmi, aby ich udržali blízko fariem. To im umožní stráviť zimu v teple ich domovov, namiesto toho, aby sa za nami naháňali v snehu ako ich predkovia po dobu 400 rokov. No 10 percent sobov aj tak zostáva divokých a chodia si, kam chcú. Presne ako ja! Naša malá skupina smeruje k ruským hraniciam. No tam na nás čaká nové nebezpečenstvo. Rosomák! Zúrivé zviera! Krkavce krákajú na poplach. Majú neomylný zrak na zbadanie mŕtveho soba, aj keby bol zahrabaný v snehu. Toto je všetko, čo zostalo po samici z mojej skupiny! Rosomák na ňu skočil zo stromu, pri ktorom sme sa zhromaždili. Arne Acinski je pasák. Dnes ráno mu zavolali lesníci, ktorí práve objavili zdochlinu jedného z jeho sobov. Stopy po rosomákovi sú ešte čerstvé. Tento dravec je schopný skákať po snehu bez toho, aby sa doň zaboril, čo v prípade ľudí a sobov neplatí. Dravce zabijú vo Fínsku 3 000 sobov ročne. Tentoraz je obeťou veľký samec. Správcovia mu už odobrali obojok, parohy a uši, podľa ktorých ho možno identifikovať. Arne a jeho združenie pastierov dostane kompenzáciu do výšky až 150 percent ceny mäsa. 150 percent preto, lebo nie všetky zabité zvieratá sa podarí nájsť. Arne je nahnevaný. Vlky, rosomáky a medvede spôsobujú čoraz väčšie škody, no sú to chránené druhy. Nesmie ich zastreliť. Podľa slnka je jedenásť hodín. Čas na pastiersku rituálnu prestávku. Teplota stúpla z mínus 20 tich stupňov na mínus 6. Je teplo. Dnešné menu: čaj a pomerne divná miestna špecialita. Počul som slovo “mäso”? Je možné, že sú títo muži mäsožravci? Rosomák je presýtený. Osmo zastrelil medveďa a niekoľko rysov, ktoré zaútočili na jeho čriedu. Aby získal povolenie na odstrel, musel vyplniť desiatky formulárov, no teraz mu tieto dravce pomôžu skrášliť a zútulniť jeho domácnosť. Zima čoskoro pominie. Mierim za chladom na ďaleký sever. My, soby, máme chladno rady a sme naň prispôsobení. Okrem ochlpených kopýt mám hustú srsť s 1 700 chlpmi na jeden štvorcový centimeter. Nebol som to ja, kto ich spočítal. Duté chlpy, ktoré zadržiavajú chlad. A som v tundre! Step bez stromov, ktorá pokrýva celú severnú časť Laponska, na ďalekom severe Fínska. V týchto rozľahlých vetrom ošľahaných oblastiach nie je sneh až taký hlboký, a tak sa dá ľahšie dostať k lišajníku. No zo snehu, ktorý tieto končiny pokrýva, sa niekedy stáva tvrdá ľadová škrupina. Dvakrát do týždňa nám Viza Valle so svojím bratancom privezú potravu. Ich stádo sa pasie s čriedami ďalších pastierov na obrovskom obecnom pasienku s rozlohou viac než 3 000 štvorcových kilometrov, ktorý patrí chovateľskému združeniu. Viza vlastní 3 000 sobov, no naše územie je také rozľahlé, že má občas problém nájsť ich. No zvuk jeho snežného skútra a jeho pokriky nás nútia bežať. Naša sloboda je iba čiastočná. Ohrada nám bráni, aby sme sa presunuli z letných pastvísk, ako sme to robili tisícky rokov, aby sme si našli potravu v závislosti od sezóny. V zime by sme zahynuli hladom, ak by sme záviseli od potravy dostupnej vo voľnej prírode. No v tomto systéme čoraz viac pripomíname domáce zvieratá, ako napríklad dobytok či ovce. Počas tohto obdobia sme my, samce, zhodili parohy. Naša prestíž u samíc tak výrazne poklesla. A čo je mrzuté, samice si svoje ponechali a nevynechajú žiadnu príležitosť, aby z nás strhávali pásiky kože. Teraz majú všetko pod kontrolou dominantné samice. Tvoria 80 percent stáda. Samce tvoria iba 20 percent. Pastieri si držia samice, aby tak zabezpečili maximálny počet narodení. Vravia, že im zabezpečuje lepšiu výnosnosť z ich čried. “Výnosnosť”? Nechápem, čo tým myslia. Každé tri hodiny si berieme čas na prežúvanie. Viza si všimol samčeka z minulého roku, ktorého uši zatiaľ neoznačil. Označenie uší je pre pastierov jediný spôsob, ako preukázať vlastníctvo malého samca. Vždy patrí majiteľovi jeho matky. V tomto veku sa samček stále drží pri matke, čo uľahčuje jeho identifikáciu. Ale to nepotrvá dlho. Aby mohli samčeka označkovať, musia ho najprv chytiť. Označenie je neodstrániteľné. Je omnoho účinnejšie než obojok, ktorý sa môže rozopnúť. Existuje 18 000 pastierov a práve toľko spôsobov zárezu do uší soba. Úkon nie je bolestivý. Tento rok opäť raz dorazila jar koncom marca, o tri týždne skôr. Je to dôsledok globálneho otepľovania. Zimy sú stále kratšie a kratšie, s čoraz nestabilnejšími teplotami. A jari sa predlžujú. Podľa slnka je 25. marca, trištvrte na deväť. V Karélii, na druhej strane rusko fínskej hranice, sa medveď Pale zobudil o tri týždne skôr. Takže je hladný o tri týždne pred plánovaným termínom! Na konci 2. svetovej vojny Rusko zabralo časť Karélie, ktorá dovtedy patrila Fínsku. Aby neneckí pastieri, ktorí v tej dobe žili v tamojšej oblasti, prijali moderný spôsob života, poslal ich Stalin aj s ich sobmi na jednotné družstvá, o niekoľko stoviek kilometrov ďalej. V tých časoch žili na jednotlivých stranách hranice fínski Sámovia a ruskí Nenci stále spôsobom, ako keď začínali chovať soby v 17. storočí. V súčasnosti už v ruských lesoch pozdĺž hranice žiadne soby nenájdete. No s medveďmi Stalin nepohol. Na ruskej strane zostalo niekoľko dedinčanov a tí nemajú zbrane. Medvede sú totiž pomerne pokojné. Aby sa dostal do Fínska k chutným stádam sobov, musí Pale jednoducho prejsť cez 600 kilometrov dlhý plot, ktorý postavili Fíni pozdĺž hranice. Ten má zabrániť ich sobom, aby prešli do Ruska, kde by skončili v hrncoch tamojších obyvateľov. Plot je vybavený lievikovitými prechodmi, ktoré majú umožniť zatúlaným sobom vrátiť sa späť. Ruské medvede využívajú tieto otvory, alebo jednoducho nadvihnú plot, aby si zašli na obed do Fínska a potom sa vrátili pokojne tráviť do Ruska. Je tu leto. Lumík sa prešmykol pod peň, aby unikol opereným predátorom tundry. Lumík je štvornohá špajza pre chaluhu veľkú. Pre nás sobov je 21. jún, prvý letný deň, časom, keď sa značkujú novonarodené mláďatá. Pastieri nahnali našu čriedu do veľkej ohrady. Rozoznajú matky, ktoré im patria, vďaka značkám na ušiach. Keďže mladé sa držia pri svojich matkách, nie je ťažké uhádnuť, kto ku komu patrí! V tomto období je na nás smutný pohľad. Srsť nám pĺzne, a hoci nám opäť začínajú rásť parohy rýchlosťou tri centimetre za deň, naše hlavy zostávajú nejaký čas holé. Predtým, než im označkujú uši, dostanú mláďatá čísla. V lete je v tundre hojnosť potravy, takže už nemusíme zostávať spolu v skupinách. Viza Vale z času na čas kontroluje, či je všetko v poriadku. No zvuk jeho štvorkolky nás skôr desí, než že by nás k nemu priťahoval. Momentálne ho nepotrebujeme, aby nám poskytol potravu. Zem je pokrytá všelijakými dobrotami. Samozrejme lišajníkom, ale aj chutnou osviežujúcou brezou a mnohými ďalšími vecami. Tým, že ich strávime a následne rozšírime do voľnej prírody, prispievame k ochrane 300 druhov rastlín, ktoré pojedáme. Takýmto tempom priberú mláďatá, ktoré sa narodili na jar, 5 kilogramov za mesiac. Jeden jarný týždeň navyše znamená, že mladý sob priberie ešte jeden kilogram. Na jeseň budú vážiť 25 kíl. Globálne otepľovanie má aj svoje dobré stránky. Všetko by bolo v poriadku, keby nám toto globálne otepľovanie neprinieslo aj kuklorodky jelenie. Vedci ich nazývajú “Lipoptena cervi”. Tento hmyz z juhovýchodu sa presúva smerom na sever rýchlosťou 5 kilometrov za rok. Tieto malé mušky sa dostanú do našej srsti a nakladú nám pod kožu vajíčka. Ich bodnutie je také bolestivé, že obete sa ženú tryskom vyššie do hôr, kde ich silnejšie vetry týchto mušiek zbavia. Tieto soby naháňané muškami vyrušili chaluhy v ich hniezdach. Sú to veľmi zlostné vtáky, ktoré ich odháňajú preč. Beh do horských výšav je pre staršie soby vyčerpávajúci. Niektoré z nich zahynú od únavy. Rozhodol som sa, že pôjdem do Nórska. Tá hrozná mucha sa tam snáď zatiaľ nedostala. Pri cestovaní niet nad dobrú asfaltovú cestu. Je na nej prievan, ktorý odháňa muchy aj komáre. A v Škandinávii sú vodiči nesmierne zdvorilí. Mierim na severný mys v Nórsku, vzdialený 700 kilometrov na sever od Rovaniemi ležiacom na polárnom kruhu, odkiaľ som vyšiel. Nórske pobrežie má vďaka svojim letným pastviskám dobrú povesť. Tu platí staré príslovie: tráva je zelenšia vždy na druhej strane. No tieto miesta zaplavuje čoraz viac ľudí. Všade stoja domy! Podnebie je teplejšie. To podnietilo Nórov, aby sa tu usadili a vybudovali si tu druhý domov. Presne uprostred našich prastarých migračných trás! Našťastie tu ešte nejaký priestor zostal a ploty pre nás nie sú žiadny problém. Severný mys. Najsevernejšie miesto, kam sa v Európe dostanete. Za ním je už iba Severný ľadový oceán s ľadovou čiapkou v diaľke. Ak bude globálne otepľovanie pokračovať, uviaznem tu. Počas všetkých tých rokov sme prešli dlhú cestu. Naše územie sa rozprestieralo ďalej na juh, od Poľska cez Francúzsko do Španielska. Dôkazom toho je, že v roku 1964, pri hľadaní pieskových lomov v oblasti Pinseaumont na východ od Paríža, geológovia objavili stopy niečoho, čo bolo popísané ako “sobia civilizácia”. Pozostatky magdalénskeho tábora z obdobia pred 12 300 rokmi. Pred 12 300 rokmi bolo podnebie nestabilné. No v tých časoch bolo Spojené kráľovstvo súčasťou kontinentu. Anglický kanál neexistoval, a preto nemohol zmierňovať klímu západnej Európy. Zmeny teplôt boli veľmi výrazné, v závislosti od ročných období. Zimy boli extrémne chladné, čo nám sobom dokonalo vyhovovalo. No letá boli podobné tým, aké poznáme dnes v miernych pásmach. Tu sa pravidelne zastavovali kočovní lovci, aby lovili mamuty a kone. No predovšetkým lovili nás, soby. Zdá sa, že v tom čase sme boli oporou magdalénskeho naturálneho hospodárstva. Magdalénčania nás lovili, delili sa o mäso a dokonca ho tu skladovali ako zásobu na zimu. Ako základná potrava som tak zohrával v tejto spoločnosti dôležitú úlohu. Zaujímalo by ma, či som stále jedlý. Podľa geologických vrstiev tu nasledovalo po sebe niekoľko generácií lovcov. Tieto vrstvy uchovali stopy ich prechodov, ktoré trvali viac než 5 storočí. Približne pred 12 000 rokmi sa podnebie oteplilo, a tak sme južnú Európu opustili a presťahovali sa na sever do Škandinávie. Dovtedy sme spásali trávu v tundre v La Defáns, podnikateľskej oblasti Paríža. Podnikali sme výlety do rovnakých končín ako mamuty a divé kone. O 4 000 rokov neskôr sa lovci sobov, ktorí nás nasledovali, usadili na nórskom pobreží. V Alte kamenné maľby ukazujú, že v tých časoch ľudia soby ešte nechovali. Iba ich lovili, podobne ako losy, medvede a vtáky. Pred 7 500 rokmi boli tieto maľby na úrovni morskej hladiny. Dnes sa nachádzajú 40 metrov nad morom, keďže po roztopení ľadovej čiapky sa zemská kôra odľahčila a zdvihla. Dnes, podobne ako pred 7 500 rokmi, žijú soby, losy, medvede, ako aj ryby a rybári na pobreží Severného ľadového oceánu. Na Severnom myse sa vŕšia kopy sušenej tresky. Severný mys je posledným úsekom mojej cesty. Usadil som sa neďaleko letného tábora Nilsa a Any Sombyových. Dnes ráno si Nils pospevuje “Jok”, tradičnú pieseň, ktorú každý zo Sámov zloží ako mladý muž a ktorá zostáva jeho poznávacou piesňou po celý jeho život. Na rozdiel od Fínov Nóri sprevádzajú svoje soby na pobrežie v lete. Zaujímalo by ma, prečo Nils chytá tamtú samicu. Nasledujúci deň vidím parohy samice visieť spolu s ďalšími na plote. Zdá sa, že ľudia sú stále mäsožravci. Jedia svoje soby rovnako ako v prehistorických časoch. Je to náš osud, aby sme boli jedení? Skončím aj ja na ich tanieroch?10-05_klimaticke-zmeny-a-zvierata03984722-07-05 Carpe diem! Musím si čo najviac užiť život a pastviny na Severnom myse. Po letnom napchávaní sa šťavnatou trávou pri mori sú mladé vo vrcholnej forme: bacuľaté, s lesklou srsťou. Vystrájajú ako malé deti. Vďaka rozdávaniu granulovanej potravy sa Ana skamarátila s veľkými samcami. Chce, aby si zvykli na jej hlas, keďže ich bude potrebovať na vedenie stáda, ktoré bude o pár dní migrovať späť smerom na juh. Ďalšie samce budú nasledovať tých, ktoré dokáže Ana usmerňovať svojím hlasom. Nils, Ana a ich soby sa vrátia späť, aby strávili zimu neďaleko mesta Karasjok 300 kilometrov na juh. S blížiacou sa jeseňou si lumík rýchlo robí zásoby kalórií. Tak ako aj my. Začiatkom októbra dáva Nils signál na odchod. Jeho stádo sa pridáva k čriedam ďalších pastierov, aby prešli cez morský priechod oddeľujúci Severný mys od kontinentu. Stádo vedú dominantné samice a staré samce. Soby si znalosti o tejto zdedenej migračnej trase odovzdávajú z generácie na generáciu. V súčasnosti mnoho pastierov preváža svoje stáda priamo zo zimných na letné pastviská nákladným autom. Nils s Anou uprednostňujú tradičnú metódu. Nasledujú stádo pešo a každú noc si s ním urobia prestávku. Stretol som Ariho, skúseného 8 ročného samca. Ari je vodcom háremu samíc sprevádzaných ich mláďatami. Pripravuje sa obdobie párenia, ktoré sa začne o niekoľko týždňov. Skutočnosť, že má veľa samíc, mu zaisťujú prestíž u ostatných samcov. Mladé, ktoré po ceste zaostávajú, dávajú do laty ich mamy. Každý večer Ana postaví svoj tradičný stan. Noc trávi vedľa svojich sobov, tak ako to robili kedysi aj jej rodičia. Nils využíva na popohnanie stáda moderné metódy. Samce so svojim háremami sa zhromaždia, aby utvorili veľké stáda, ktoré idú rovnakým smerom. Po ceste sa snažím čo najlepšie využiť dobré veci, ktoré mi ponúka príroda. Obzvlášť hríby, ktoré sú veľmi výživné. S Arim sme sa rozhodli Nilsovi a Ane utiecť. Nemám záujem skončiť na šťave v ich hrncoch! Radšej by som chcel znovu vidieť svoje rodné Fínsko. Dlho sme však samy nešli. Jeden októbrový večer sme skončili s ďalšími dvomi tisíckami sobov v ohrade uprostred fínskeho lesa. Nasledujúce ráno je všetko naokolo v pohybe. Ľudia sú zaneprázdnení. Niektorí si robia zásoby lišajníka. Potom nás muži nasmerujú do druhej ohrady. Hornatý úsek ich cesty sa blíži ku koncu. Keď Obdulia a Irma zídu dolu do údolia, prídu počas svojho putovania k prvej naozajstnej ceste. Obdulia a Irma kráčajú už tri hodiny vo veľmi členitom, náročnom teréne. Čoraz viac sa však približujú k civilizácii. Tu, v malej indiánskej obci Tehuerichi, ich čaká dodávka, ktorá patrí kongregácii “Deti Najsvätejšieho Ježišovho srdca a chudobných”. Tento prevoz je súčasťou jej sociálnych služieb. Vozidlo ich odvezie až do mesta Sisoguichi, kde sa nachádza internátna škola. Nasleduje ďalšia trojhodinová cesta po suchých a prašných cestách, ktoré niekedy spôsobujú Obdulii závrat alebo nevoľnosť. Spev je dobrým spôsobom, ako odpútať myseľ a spríjemniť si cestu. POHMKÁVA SI Obdulia a Irma konečne prišli do cieľa svojej cesty. Dievčatá z hôr odišli z domu pred viac ako šiestimi hodinami, pričom mali pred sebou jediný spoločný cieľ: prísť do školy. Obdulia a Irma sa učia v Sisoguischi v internátnej cirkevnej škole. Rádové sestry v internáte ubytujú, stravujú a vychovávajú 60 domorodých dievčat ako ony. Ostatní žiaci bývajú priamo v Sisoguischi. Klasické predmety sa vyučujú dopoludnia od 9. hodiny až do 14. hodiny. Zvyšok poobedia je venovaný rôznym mimoškolským aktivitám, na ktoré sa deti vždy tešia, ako divadlo, tanec, spev alebo športové hry. Nosenie uniformy je povinné a obrad so zástavou je zvyklosť. Dostať za úlohu niesť zástavu je česť. Tisíce detí na celom svete, ktoré majú väčšie šťastie ako ostatné, sa každé ráno vydávajú na cestu, aby získali nové vedomosti. Prostredníctvom ich snov sa nám črtá zajtrajší svet.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.