Zuzana Mináčová

By | október 2, 2015

Fotografkou som sa stala náhodou. Skoro všetko som sa naučila až pri práci vo filme. Kolegovia neustále hovoria o pixeloch, farebnej čistote, teplote, ja o tomto nič neviem. Pozriem sa cez aparát a vidím, či človek vyzerá alebo nevyzerá dobre. A je jedno či to je prezident alebo exprezident, ja mu to poviem. Neviem anglicky, so všetkými hovorím po slovensky. Záhada je, že aj tie najlepšie americké hviezdy rozumejú slovenčine. Prídu a majú čierne okuliare. Poviem im, daj si dolu okuliare. A oni ich hneď zložia a už sme priatelia. Bola som veľmi ľahostajná. Vrátila som sa s koncentráku, chcela som žiť, chodiť tancovať. Keď ma volali do zamestnania k filmu, veľmi rada som tam išla.09-21_Gen.sk[(016010)21-24-55] Nie pre fotografovanie, ale preto že Laco Chudík mi pokurizoval, Dibarboda mi rozprával príhody. Mala som 18 rokov. Paľo Bielik ma ochraňoval. Bolo to niečo úžasné. Pritom všetkom malo umenie zelenú. A keďže sme nič iné nemohli, tak sme sa zabávali tým, že sme akože tvorili. Napríklad som na Malej scéne urobila výstavu fotografií. Boli to prvýkrát cykly. Dovtedy dal každý nejakú dobrú fotografiu, ale ja som urobila cyklus. Fotografie som zaradila so zmyslom hľadania času, života a hlavne neslobody. Všetci ľudia tomu rozumeli. To sú všetko fotografie robené bez počítača. Všetko je to ručná práca. Dnes sa čudujem, že som to vtedy dokázala. Snažila som sa robiť trikové fotografie. Spájala som negatívy. Do jedného záberu som spojila niekoľko záberov. Viac ako fotografovanie, viac ako pixely je rozmýšľanie. Aby človek vedel prečo to fotografuje. Prečo to má byť tak a nie inak. A keď mu toto nie je zrejmé, tak sa mu fotografie nemôžu podariť. Môj prvý veľký úspech bol, keď prišiel Jinřich Chalupecký na výstavu a vzal mi fotografie do Prahy. Vtedy som si myslela, že viac sa už v živote nedá dosiahnuť. Prvýkrát som tu bola v roku 1966. Je to už hrozne dávno. Vtedy som ešte nemala skoro žiadne vedomosti. Prepašovali ma na dopoludňajšie stretnutie, kde bol Tony Curtis. Hovorila som s ním maďarsky. Bol veľmi prekvapený, lebo pochádzal z Košíc a ešte vedel maďarsky. Šťastie praje práve tým, čo nič nevedia. Preto sa mi fotografie úžasne podarili. Karlovarský festival mal vždy svoj poriadok a všetko do seba zapadalo. Na moskovskom festivale nesedelo nič. Deň pred festivalom som išla výťahom. Bol v ňom človek, ktorý sa mi zdal známy. Spýtala som sa ho, či hovorí nemecky. Odpovedal, že vie po nemecky. Tak som si povedala, že to nie je Američan. Predstavila som sa mu a on mi povedal, som Kirk Douglas. Hovorí mi, prosím vás, už tu chodím dlhé hodiny a som veľmi hladný. Zobrala som ho do miestnosti, kde sa kaviár jedol polievkovou lyžicou. K tomu sa podávalo dobre chladené šampanské. Dobre sa bavil. Povedala som mu, že to sú naše najväčšie hviezdy a on sa s nimi odfotografoval. Bola tam obrovská zábava. Na druhý deň tam už nebol, lebo sa pohádal s vedením festivalu. Moje fotky ako jediné dokazovali, že Kirk Douglas bol v Moskve. Fotografia je zrkadlo obrátené do minulosti. Fotila som Mariku Gombitovú. Jej oči boli na negatíve veľmi maličké. Jej oči som zväčšila a spojila s prírodou. Zrazu vznikla zaujímavá fotografia. Je to fotografia, o ktorú je najväčší záujem. Magda bola jedným z mojich hlavných objektov. Prvýkrát som ju fotila keď mala 15 rokov. Vzniklo medzi nami priateľstvo, stretávali sme sa. Prišla ku mne a pracovali sme dovtedy, kým sme vládali. Môj otec zomrel veľmi mladý a v mojich rukách. Mala som s ňou dohodnutý termín. Je to fotografia, kde mám čistý, zľahka nasvietený profil. Som skoro v čiernom. V tej fotografii je zvláštny smútok. Napriek tomu, že sme to robili bez komerčného úmyslu, mali fotografie obrovský komerčný úspech. Zuzka bola vždy veľmi zapálená. Vždy mi hovorila, si báječná, si skvelá. Asi aj preto sme sa všetci s ňou fotografovali. Mala v sebe veľkú energiu. A má ju dodnes. Fotografia je zrkadlo obrátené do minulosti. V tej chvíli ako stlačíme spúšť, stáva sa minulosťou. Zuzka je žena pevnej vôle. Zavelila, že ideme do Prahy. Ja som nadšene súhlasil. Nebolo to rozumné. V skutočnosti sme nechápali, že to je emigrácia. Iné je keď niekam prídete na návštevu, idete s ľuďmi na pivo a podobne a iné je keď sa tam presťahujete. Je tu veľa koncertov, je tu veľa umenia, ale priateľstvo tu nie je. Rada sa vraciam k fotografiám, ktoré som robila veľmi dávno. Jeden kritik povedal, vtedy si bola umelkyňa a dnes si fotografka. Mala som čas hrať sa s fotografiami. Vymýšľať, skúšať. Mala som svoje krásne objekty, mladé herečky, ktoré som milovala a ony mňa. Boli to krásne časy. Teraz som mala výstavu na festivale v Zlíne.09-21_Gen.sk[(022326)21-24-56] Tam som povedala, že krásne ženy na mojich fotografiách sú večne mladé a krásne. A to je pekné. Ďakujem vám, vy ste najlepší chlapci na svete. Spolupracujeme už dlhé roky. Myslím, že je nám tu veľmi dobre. Ale že si ma tak vážia, to sa mi zdá až nepravdepodobné. Kolegovia mi kúpili ruže a povedali, že chcú som mnou fotografovať ešte dlhé roky. Pre mňa je to väčšia odmena ako všetky ostatné pochvaly od hercov a režisérov. Hlavne musím byť sama spokojná. Som ten najnespokojnejší človek. Sama najlepšie viem čo neviem. Keď sa niekomu moje fotografie zdajú dobré, je to pre mňa veľké ocenenie. Skutočne nepotrebujem metále, ktoré som vlastne ani nikdy nedostala. Musím povedať, že toto som ešte nikdy nerobila. Boli sme na koncerte v Karlových Varoch. Reportéri sa vystupujúcej speváčky pýtali dokedy bude spievať. Ona im povedala, budem spievať dovtedy, kým nespadnem na javisku. A dúfam, že to nebude dnes. Keď sa mňa pýtajú dokedy budem fotografovať festivaly, tak hovorím, že ich budem fotografovať dovtedy, kým nebudem chodiť o palici, kým sa mi nebudú triasť ruky, kým udržím fotoaparát. A dúfam, že na tomto festivale to ešte zvládnem.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.