PO STOPÁCH GUSTÁVA EIFFELA

By | júl 11, 2016

Zaujímala ho sila vetra. Bol to môj pra pradedko. Vyznával hodnoty konštruktéra, vedca, ale aj humanistu. Mal veľmi vyvinutý zmysel pre rodinu. Bol to úžasný muž, ktorý toho veľa urobil, bol jednou z veľkých postáv svojej doby. Som nadšený, keď vidím čo urobil, keď už mal 71 rokov. V živote svojich detí a vnukov veľa znamenal. Sme hrdí, že nosíme jeho meno. Nevolali ho Gustáv, ale “Otecko”. Celý život sa nikdy nesťažoval, vždy len napredoval. Jeho vášňou bol vietor. Vietor bol preňho fenomén, s ktorým sa stretával pri svojich konštrukciách. Myslím si, že zvádzal boj vo viacerých rovinách. 85 dní pred svojou smrťou napísal: “Veľmi som túžil napísať týchto pár riadkov každému zo svojich detí, aby vedelo základné fakty o našej rodine ako aj o mojej kariére vedca a priemyselníka. S úprimnou láskou venujem tento exemplár mojej dcére Valentíne. Gustáv Eiffel 25. septembra 1923 v Sevres.” Tento životopis je pozoruhodný dokument napísaný vlastnou rukou Gustáva Eiffela pár mesiacov pred smrťou. Dá sa označiť za morálny testament, ktorý venoval nielen svojej dcére Valentíne, ale aj každému zo svojich detí. Teda Claire, Laure, Eduardovi, Valentíne a Albertovi. Svojim piatim deťom. “Váš prastarý otec postavil 300 metrovú vežu, vy musíte postaviť 600 metrovú!” Veľa spomienok sa nám vracia. Bola to pekná rodinka, mal naozaj úžasnú rodinu. Viem, že si bol vždy veľmi zábavný, neviem aký si teraz. Stále som zábavný. Táto fotka je pri pilieroch Eiffelovky? Nie, to je viadukt pri Garabite. Je obklopený… …jeho inžiniermi, však? Áno, jeho inžiniermi. To je čo? Zošit s náčrtmi, ale neviem, či je jeho. Na každú svoju cestu si bral takýto skicár. Mal umelecký talent. Gustáv Eiffel, ulica Rabelais, číslo 1. A práve odtiaľ sú tieto fotografie. Neviem prečo, ale pomaly to bledne a stráca sa. A to je veľká škoda. Virginie, ty si rodinná kronikárka. To je Catherine Mélanie Monneuse? To je manželka, hmm… To je matka jeho ženy, teda pra pra pra pra.  Gustáv sa narodil v roku 1832 v Dijone, v dome na brehu kanála. Tu je napísané Bönickhausen, zvaný Eiffel, Alexander Gustáv. To bolo meno jeho otca z dedovej strany, ktorého tak volali podľa kopca Eiffel v Nemecku, pri ktorom bývali jeho predkovia. Francúzi nevedeli vysloviť jeho zložité nemecké priezvisko, ktoré znelo príliš cudzo. Jeho matka mala fabriku na spracovanie uhlia. Bola veľmi pracovitá aj spolu s manželom, ktorý slúžil v armáde, ale potom robil pokladníka a spolu dreli od rána do večera, a preto nemali čas na výchovu svojich detí, ani na malého Gustáva. GUSTÁV EIFFEL: “Rodičia boli zaujatí prácou. Na svitaní odchádzali z domu, ktorý bol pri kanáli, a po ktorom sa plavili lode s uhlím. Vo svojom podniku riadili vykladanie uhlia na vozy, ktoré ho rozvážali za každého počasia, čo malo vplyv na moju detskú fantáziu.” Gustáv mal 4 roky, keď ho dali k starej mame, kde zostal až do 8 9 rokov. Bol sám s touto starou ženou, ktorá prišla o zrak, a jej dom si bude pamätať celý život. “Vzadu v izbe bol malý kredenc, kde sa ukladali trvanlivé potraviny, ako napríklad lekváre, kompóty, alebo višne v alkohole. Tam som si vždy zamaškrtil. Pri dverách bola malá prenosná polička, ktorú som s hrdosťou volal moja knižnica.” Vidíme, že malému chlapcovi chýbala láska, cítil sa osamelý, ale nikdy sa nesťažoval. “Drahý ocko, drahá mama, dovoľte mi, aby som nešetril synovským poláskaním. Najkrajším darčekom ktorý vám môžem venovať sú úspechy, ktoré žnem počas svojich štúdií.

07-11_Po stopách Eiffela[(030098)22-01-12]

Mojim najkrajším darčekom by boli bozky od otca a od mamy. Vaše objatia mi postačia k naplneniu mojich túžob. Váš oddaný syn Eiffel.” Zachoval sa aj ďalší pozoruhodný list, v ktorom píše o tečúcej vode, ako ju sleduje pri jednom stavidle, ako ráta jej rýchlosť, silu dopadu, a všeličo iné, čo je na 7 ročného chlapca úžasné. Už vtedy bol veľmi zvedavý a zaujímalo ho veľa vecí. Jeho ambície sa prejavili už od útleho detstva. Možno o ňom povedať, že to bolo veľmi zvedavé dieťa, ktoré sa zaujímalo o svet okolo seba. Zvláštne je však to, že v škole veľmi nevynikal. “V skutočnosti sme sa vôbec nič nenaučili, naopak, tvrdo nás trestali, keď sme museli kľačať na polenách, alebo nás nechávali v škole po vyučovaní, častokrát so slzami v očiach. Na prvé roky môjho štúdia mám len bolestné spomienky.” To je čo? Predsa známky. Á, známky! 16 bodov z 35. V šiestej triede! Neprepadol, ale ani veľmi nevynikal. “Do triedy prichádza s nedokončenými domácimi úlohami.” Vidíš, Guillaume, asi si po ňom. Á, takže na to narážaš! “Drahý otec, žiadam vás o prepáčenie za nezbedy, ktoré som urobil v nedeľu. Veľmi sa na seba hnevám a sľubujem, že budúci rok sa polepším. Približne v rovnakom čase zarobili jeho rodičia veľa peňazí na predaji a distribúcii uhlia, a kúpili si pekný dom. Nie síce v centre Dijonu, ale na jeho okraji, na vidieku. To miesto sa volalo Le Castel. Gustáv je konečne so svojimi dvomi sestrami a s otcom a mamou. Mama je veľmi energická a podnikavá, čo sa neskôr prejaví aj na Gustávovom charaktere, ktorého nikdy nič nezastaví. Jeho matka bola preňho vzorom ženy podnikateľky, čo bolo v danej dobe u žien dosť zriedkavé. Možno z tohto ich vzájomného vzťahu si uchoval istý zmysel pre materiálne potreby, zmysel pre riadenie, prísnosť a poctivosť. To boli hodnoty, ktoré v podnikaní uznával. Keď mal 12 rokov, matka ho vzala do Paríža. Mesto ho očarilo, chodí do opery, do divadla, na dlhé prechádzky. “Drahý ocko, Paríž je niečo, čo ti ani neviem opísať. Zdá sa mi, že snívam, všetko je tu rozprávkové! Chcem ti povedať, môj drahý ocko, že sa v Paríži zabávam, a že Paríž je jedinečný! Mal priateľa, ktorý veľmi vplýval na jeho život bol ním strýko Mollerat. Strýko Mollerat bol chemik, ktorý sa v 19. storočí zaujímal o všetky nové vynálezy, a do toho zasväcoval aj malého Gustáva. Rozprával mu o nekonečne, o vesmíre aj o chémii. “Pamätám sa, že raz mi doslova povedal: Stále nám tvrdia, že človek, a o to už menej dieťa, nemôže pochopiť predstavu nekonečna. To je však hlboký omyl, a aby som ťa o tom presvedčil, apelujem na tvoj rozum. Vieš si predstaviť priestor uprostred ktorého by si na určenom mieste mohol zastaviť? A čo je mimo tohto priestoru? Hoci sa tvoja inteligencia ešte len vyvíja, zistíš, že aj sám prídeš na definíciu času a priestoru. U teba sú to vrodené myšlienky a človek ti nemusí našepkávať. Určite aj tieto moje rozhovory so strýkom prispeli k môjmu pozitívnemu prístupu k životu.” Po maturite sa rozhodol odísť do Paríža. Na Lýceum Saint Barbe. “Drahá mama! Prvý raz ti píšem o svojich dojmoch z Lýcea Saint Barbe. Som v chladnej a takmer prázdnej školskej triede. Nevidím nič iné len početné okná budovy a čierne múry Lýcea a Ľudovíta Veľkého, namiesto pekného výhľadu, ktorý som mal zo svojho okna. Myslím na Dijone a na tých, ktorých som tam nechal. Myslím na vás všetkých a každý deň je mi stále smutnejšie. Zároveň si však uvedomujem, že keby som zostal doma, nenaučil by som sa ani štvrtinu toho, čo tu. Sme zavalení štúdiom. Dovidenia, drahá mama, a pobozkaj za mňa moje dve sestry a pána Régnaulda, za ktorým sa mi cnie. Bozkávam ťa a ľúbim ťa. Tvoj syn Gustáv Eiffel.” Keď skončil Lýceum Saint Barbe prihlásil sa na Polytechniku, ale neprijali ho, a preto pokračoval v štúdiu na Ecole Centrale des Arts Manufactures. “Drahá mama, samota ma desí. Nič nie je smutnejšie ako byť sám vo svojej izbe. Neviem, prečo si myslíš, že vediem bohémsky život. Neviem, prečo si všetci doma myslíte, že si žijem ako zhýralý asýrsky kráľ Aššurbanipal. Raz a navždy ti chcem povedať, že už nie som chlapec a že môj život nebol nikdy usporiadanejší a aktívnejší. Skúsim to nájsť. Tu je diplom. Jeho? Zameral sa na kovové konštrukcie, lebo predvídal, že majú pred sebou veľkú budúcnosť. Nezabúdajme však, že sme v časoch Druhého cisárstva, keď stretol muža, ktorý mal naňho veľký vplyv a ktorý sa volal Charles Nepveu. Bol to dravý podnikateľ, ktorý ho prijal za riaditeľa svojej kancelárie a neskôr mu sprostredkoval prvú zákazku na stavbu železničného mosta vo Francúzsku. “Drahá mama, u pána Nepveua som sa dobre zapísal a zapojil som sa do práce. Som veľmi rád, že som k nemu nastúpil. Ak tu zostanem, mám zaručenú budúcnosť, lebo mi zveruje také úlohy, pri ktorých veľmi veľa získam. Myslím, že lepšiu školu si v praxi ani neviem predstaviť. Pán Nepveu sa ku mne správa ako k priateľovi a prejavuje mi veľkú dôveru a vľúdnosť.” V roku 1858 ho firma “Nepveu a Charles Pawels” poverila postaviť priehradový most cez rieku Garonne v Bordeaux, ktorý v Druhom cisárstve vzbudil veľkú pozornosť. “Bordeaux, 29. marca 1858. Drahá mama, som veľmi spokojný so svojou cestou, aj so svojim vstupom do podnikania, kde sa mi celkom dobre darí. Musím tu narysovať všetky pracovné výkresy, a mám na to len 25 dní. Preto celý deň usilovne pracujem, a večer idem veľmi skoro spať. V okolí som hľadal malý domček pre Máriu, ale zatiaľ som nič nenašiel. Tvoj milujúci syn, Gustáv Eiffel.” Má 26 rokov a je to jeho životná šanca. Preto veľmi usilovne pracuje a každý deň píše o všetkých problémoch, ktoré sú na stavbe. Musí postaviť priľahlý drevený most, aby mohol stavať nový kovový most. Hlavným problémom je široká dravá rieka. Musí postaviť 500 metrov dlhý most, čo je ťažké a bojí sa, že most to nevydrží. Dôveruje však svojim inžinierom a robotníkom a aj to prispeje k úspešnej výstavbe mosta. Traduje sa, že neváhal skočiť do rieky aby zachránil robotníka, ktorý sa topil. Bola to osobnosť, ktorá do stavby vkladala srdce a verila pracovnému tímu. Gustáv Eiffel bol dobrodruh, ale geniálny dobrodruh, ktorý veľmi veľa pracoval, ale mal aj odvahu využívať technické novinky. Použil ich aj na stavbe mosta cez Garonne v Bordeaux, kde si v praxi overil novú metódu zakladania pilierov pomocou stlačeného vzduchu, ktorú neskôr použil pri výstavbe Eiffelovej veže, a aj jeho zásluhou našla táto metóda praktické využitie. Po tomto úspechu je hrdý na svoju prácu a táto jeho prvá veľká stavba ho zaradí k uznávaným inžinierom, ktorí využívajú vo svojej praxi nové technické postupy. Formuluje nové myšlienky, ktoré ho zaradili vo svojom odbore medzi najlepších staviteľov na svete. Potom sa pokúsil oženiť. A preto hľadal mladé, pekné dievčatá z dobrých rodín, lenže tie v ňom videli len mladého inžiniera, ktorý nezarábal veľa peňazí, a keďže v tých časoch rozhodovali o manželstve skôr rodičia, mladé dievčatá ho v dvoch alebo v troch prípadoch ako ženícha odmietli, hoci ho mali rady. Myslím, že dokonca štyrikrát! Čo bolo v dobe, keď už bol úspešný dosť veľké sklamanie a poníženie. Mám veľmi rád epizódu z jeho života, keď vyhlásil: “Možno je to trochu smiešne, ale rozhodol som sa, že si vezmem obyčajné dievča z môjho rodného kraja z Dijonu.” “Drahá mama a otec, priznám sa, že som šťastný, že sa žením a že môj sobáš nesúvisí len s bohatým venom. Budem spokojný aj s dievčaťom s primeraným venom, ktoré bude mať dobré srdce, zmysel pre humor a rodinné zázemie. Aby som to spresnil, potrebujem dobrú gazdinú, ktorá ma nebude zaťažovať zbytočnosťami, nebude ma podvádzať, a obdarí ma peknými deťmi. So ženou, ktorá splní tieto moje požiadavky sa podelím o všetko. O materiálne aj duchovné hodnoty.” Tu je sobášny list Gustáva Eiffela. Sobáš sa uskutočnil v Dijone v roku 1862 a Gustáv si vzal Máriu Gaudeletovú, ktorú jeho rodina poznala už aj predtým. Gustávova mama mu predstavila ženu, ktorú si o 3 mesiace vzal. Nevolal ju však Mária, ale Marguerite. A zdá sa, že ju veľmi ľúbil, lebo to bola úprimná mladá žena, veľmi jednoduchá a veľmi milá. Mal ju úprimne rád, hoci ten sobáš nebol zo spoločenského hľadiska veľkým úspechom. Rok po svadbe sa im narodila dcéra, ktorej dali meno Claire a rodina sa usadila v Levallois Perret v Paríži. V tom čase, v roku 1866, sa Gustáv Eiffel rozhodol založiť vlastnú projekčnú kanceláriu a vlastnú firmu. Gustáv potrebuje peniaze, a tak ako predtým v rozhodujúcich chvíľach svojho života ide za matkou, ktorá ho tak ako predtým aj teraz podporí. “Drahá mama, posielam ti niekoľko fotografií z môjho viaduktu v Sioule, a dúfam, že ťa potešia. Určite je to jedna z mojich najkrajších stavieb, ktoré som doteraz urobil. Dokončím ju za 16 až 18 mesiacov, čo je v dnešných časoch úžasné tempo. Želám ti dobré zdravie a bozkávam ťa.”

 

07-11_Po stopách Eiffela[(045701)22-01-15] No spočiatku boli aj krušné chvíle, najmä počas vojny v roku 1870, ale aj po vojne. Z tých čias sa zachovali listy Gustáva Eiffela mame a otcovi, ktorí vtedy ešte žili. Píše v nich, že je málo zákaziek, a že nevie z čoho zaplatí na konci mesiaca svojich robotníkov. “S nedočkavosťou čakám správy z Limy, kde sú moji pracovníci veľmi chorí, a to ma znepokojuje. Napriek tomu som rád, že mám zákazku v ďalekom Peru, lebo vo Francúzsku je to dnes vzácne a málo platené.” Á, malý náčrt. Objavil miesto, kde by mohol postaviť most. Bol veľmi inteligentný a otvorený aj voči iným. Spojil sa s Téophilom Seyrigom, iným vynikajúcim inžinierom, ktorý bol veľmi bohatý a s ktorým spolu dokážu veľké veci. “Železničná stanica v Pešti dobre napreduje. Táto zákazka je pre nás veľmi výhodná z hľadiska platobných podmienok, ceny, bezpečnosti, ale aj našej budúcnosti.” Vedel sa obklopiť dobrými spolupracovníkmi, ktorí odviedli dobrú prácu, a vedel si nielen dobre vybrať, ale aj rozhodnúť a potom dielo realizovať. Dá sa povedať, že to bol “kompletný človek”. Bol to, ako to povedať, veľmi pragmatický muž, niekto, kto vedel veľmi dobre vyriešiť každý materiálny problém, ktorý mal pred očami. Mal veľa konštrukčných nápadov, veľa vynálezov, zaregistruje si veľa patentov, aby mohol stavať mosty a ďalšie stavby. Začína sa epocha priemyselnej revolúcie, keď sa ľudia snažia ovládnuť silu prírody, čo bol celkom nový spôsob pohľadu na usporiadanie vecí. Začína prevládať viera v človeka a jeho schopnosti, aby ľudstvo napredovalo, a zlepšovalo životné podmienky. Pokiaľ ide o výrobný proces, prefabrikované mosty neboli “špičkovou technológiou” Gustáva Eiffela, ale určite boli najziskovejšie. Vyrábal mosty, ktoré boli až 75 metrov dlhé, ktoré potom mechanici skladali priamo na mieste, pretože jednotlivé kusy mostnej skladačky boli očíslované a priložený bol “návod na použitie”, ako tomu dnes hovoríme, takže každý robotník vedel, čo má robiť. Jeho koncepčné a pracovné postupy šetrili nielen výrobné náklady, ale znižovali aj počet montážnikov, čo bolo celkom nové a revolučné. Firma sa zúčastňuje na mnohých medzinárodných súťažiach, čo jej umožní etablovať sa vo svete železných konštrukcií. Vtedy vznikajú aj jej najznámejšie diela ako napríklad most Maria Pia v Porte s týmto parabolickým oblúkom vo forme previsu, čo bolo v danej dobe úplnou novinkou. “Ide o pozoruhodný most, na ktorý som urobil lepší projekt aj ponuku ako niektorí uznávaní projektanti. Ak zákazku získam, bude to základný kameň pre výstavbu ďalších stavieb.” V súťaži na stavbu mosta zvíťazil aj preto, že si najlepšie uvedomoval ťažkosti, ktoré predstavuje výstavba takého dlhého mosta vystaveného ničivým povodniam, ale aj preto, že bol lacnejší než iní záujemcovia. “8. septembra 1877. Drahý ocko, drahá mama, moja úbohá Marguerite zomrela dnes v noci o štvrtej nadránom. Som omráčený bolesťou a nechápem toto hrozné nešťastie. Aká budúcnosť čaká moje úbohé deti a mňa…” Manželkina smrť ho veľmi zasiahla, pretože zomrela po 15 tich rokoch manželstva vo veku 34 rokov, a on ju veľmi ľúbil, ale aj preto, že ho nechala s piatimi deťmi, a posledný Albert bol ešte veľmi malý. No najstaršia Claire bola úžasná. Áno. Chytila to do rúk a starala sa. O svojho brata. Albert mal len rok alebo dva, keď mu zomrela mama, a naša stará mama, teda Claire, ktorá sa o všetko starala, bola tiež malá. Starala sa o dom, o domácnosť, a o všetkých súrodencov. A Gustáv bol samozrejme veľmi rád. Ona však bola veľmi mladá, mala len 14 rokov. Pre dievča ako ona bolo ťažké viesť celú domácnosť. Svojho otca však veľmi obdivovala a možno aj preto to všetko zvládla. Určite chcela byť aj užitočná. Bola to silná žena. Gustáv ju všade brával so sebou. Myslím, že bola vynikajúca. Naša stará mama bola úžasná žena, veľmi energická a zásadová. “Drahí rodičia, dnes večer odchádzam do Porta, aby som urýchlil dokončenie mosta, ktorý je takmer hotový, a o ktorý už nemám obavy. Sprevádza ma Claire, ktorá mi možno počas dlhej cesty pomôže prekonať hlboký smútok. Dve najmenšie deti sú v dobrých rukách u Márie.” Veľmi ho trápil smútok, pretože za krátky čas v priebehu pár rokov, mu zomrela manželka, potom matka a otec. Aj to bol asi dôvod, prečo sa tak húževnato zameral na prácu. To ho priviedlo na to, že skúšal prekonať prírodné prekážky, čo sa ukázalo v plnej sile, keď sa pozrieme na most v Garabite, skvelý príklad závratného prepojenia jedného kaňonu. Jeho hnacím motorom bola intelektuálna zvedavosť. Ak bol s niečím problém a nevedeli ho vyriešiť, on si s tým vždy vedel poradiť. Garabit je odľahlý kraj, kde je málo pracovnej sily, a preto sem privezie robotníkov, pre ktorých postaví baraky, postaví aj kancelárie a bývanie pre inžinierov, montérov. Doslova vybuduje malé mesto, aby mali všetci vytvorené dobré pracovné podmienky. Všetok stavebný materiál od káblov až po veľké železné konštrukcie je logicky usporiadaný, aby čím efektívnejšie a rýchlejšie zdolali ťažkú prírodnú prekážku. V tej dobe to bolo dobrodružstvo. “Skúmal som ako kovové konštrukcie odolávajú sile vetra, čo ma predurčilo na naprojektovanie vnútornej kovovej konštrukcie Sochy slobody v New Yorku, ktorú navrhol Bartholdi a Francúzsko ju darovalo Spojeným štátom. Bola vysoká 46 metrov, pri výstavbe socha dobre odolávala silným búrkam, ktoré ju zasiahli.” Myslím si, že sa mal znovu oženiť. Bolo by to lepšie preňho, ale aj pre celú rodinu. Lenže on tak zbožňoval svoju dcéru Claire, že sa o to ani nikdy nepokúsil. Aj tak si však myslím, že mal nejaké skryté milostné pletky. Možno, ale či to nebolo aj preto, že nechcel nijakú ženu porovnávať s Claire, a preto jej ani nijakú nepredstavil, neodvážil sa. Bál sa, že deti ju nebudú mať radi. Najmä nechcel sklamať Claire. “Drahá Claire, týchto mojich pár slov určite nepostačí na vyjadrenie mojej otcovskej lásky, lebo dobre viem, že nemôžu vyjadriť to, čo cítim. Viem, že by som to mal robiť častejšie. Nevieš si predstaviť, aké prázdno by bolo v mojom živote, keby si nebola so mnou.” Keď sa Claire vydala za jedného Eiffelovho inžiniera, musela sľúbiť, že s ním zostane na ulici Rabelais, ale aj to, že sa bude ďalej starať o bratov a sestry, ktorí boli ešte malí, a o celú domácnosť. Aj z tohto Eiffelovho postoja je vidieť, že to bol autoritatívny muž. A rovnaká je aj Eiffelovka, ktorá stúpa k nebu a zdá sa vám, že už nie ste na zemi. Ako by to bolo dielo nejakého blázna. Ak by ste celú Eiffelovku dali do valca… To je predsa známe, že keby sme celú vežu aj so základmi schovali do obrovského valca, tak vzduch vo valci by bol ťažší než konštrukcia. Vzduch by bol ťažší ako veža. Každý z toho žasne. Keď to poviete, tak vám neveria, že vzduch vo valci by bol ťažší ako veža. Vždy vravel, že inžinier musí stavať na pevných a pekných základoch. Počas stavby nebola ani jedna smrteľná nehoda, o všetko sa sám staral a platil to z vlastného vrecka. Eiffelovu vežu tak postavil za svoje peniaze. A bez nehody, všetko sa vyrábalo v Levallois, svorník za svorníkom, pokiaľ viem. Eiffel ten príbeh vždy rozprával bez toho, aby klamal. Boli to jeho dvaja inžinieri Maurice Koechlin a Émile Nouguier, ktorí rozmýšľali nad tým, čím by sa prezentovali na Svetovej výstave v roku 1889 v Paríži. Priklonili sa k nápadu, ktorý už dávno “visel vo vzduchu”, že postavia 300 metrov vysoký kovový stožiar. Tento nápad však Eiffela zo začiatku veľmi nezaujal, lebo si nevedel predstaviť jeho praktické využitie. Preto tým dvom inžinierom povedal: “Zatiaľ ma to veľmi nezaujíma, ale pracujte na tom naďalej, nebudem vám robiť nijaké problémy.” Nouguier a Koechlin preto pozvú k spolupráci architekta Sauvestra. Až ten dá veži dnešnú podobu v tvare čipky pospájanej veľkými oblúkmi. Keď mala veža svoju reálnu podobu, Eiffel navrhol svojim inžinierom, aby odkúpili patent a cielene a so zápalom sa vrhol do toho, aby celý projekt zrealizoval. Lenže jeho plány spomalila známa protestná petícia umelcov, ktorí ju označili za príšernú. “Myslíte si, že len predstavivosť a umelecké hodnoty spôsobili to, že pyramídy tak fascinujú ľudstvo? Veď čo sú iné, než umelo navŕšené pahorky? A napriek tomu nijaký návštevník nezostane po ich vzhliadnutí ľahostajný a chladný. Kto sa odtiaľ vrátil a neobdivoval ich? A kde je sila toho obdivu, ak nie v úžasnej námahe a veľkolepom výsledku?” Veža bola dlho terčom kritiky mnohých umelcov, ktorí tvrdili, že postaviť niečo také v Paríži je strašné. Dnes ju však celý svet považuje za stále krajšiu a dúfam, že ešte bude stáť dlhé stáročia po nás. Ak chcete obdivovať Paríž, nič lepšie nenájdete. Mám tu niekoľko zaujímavých kníh, medzi nimi aj túto o histórii Eiffelovej veže, kde sú všetky náčrty, výpočty a výkresy. Kniha sa volá “300 metrová veža”. Je vo veľkom formáte a má dve časti. To sú výkresy z murovania základov Eiffelovej veže. Bola to vlastne najdlhšia fáza výstavby Eiffelovej veže, lebo hoci základy nevidieť, trvalo vyše 5 mesiacov, kým ich postavili. Celú vežu postavilo 225 robotníkov za dva roky. Eiffelovku postavili “Le Compagnons du Devoir” čiže “Spoločníci v povinnosti”. Boli výnimoční, lebo pracovali bez prílb, na fotkách ich vidíme s holými rukami, častokrát aj zakrvavenými. Vo výstavbe pokračovali aj keď snežilo, a hoci nemali nijaké lešenie, nestal sa tam smrteľný pracovný úraz. Nemali nijaké zábrany, ani siete, nič. Boli to akrobati. “Väčšinou to boli obyčajní sedliaci ale aj robotníci, ktorí si veľmi rýchlo zvykli na práce vo výškach. Pracovali vo vzduchoprázdne a nad prevismi bez toho, aby trpeli závratmi. Všetci inžinieri, ktorí sledovali práce, ale aj ja, sme sa o nich nikdy nebáli.” Kedysi tam bola Claire, aj Edison. Je tam stále? Ale áno, je tam, nepremiestnili ho. Valentína sa pri inaugurácii veže objavila po otcovom boku s vejárom. Ktorý si potom dala podpísať. Gustáv pozval veľa slávnych ľudí a tí sa jej potom počas prehliadky podpísali na vejár. Dokonca aj s venovaním. Niečo prečítaj. Nie, to je dlhé. Bol tu Edison a samí slávni ľudia. Bol tu aj Viktor Hugo a iní známi umelci. A to je čo? To je kúsok zástavy, ktorú Gustáv Eiffel umiestnil na Eiffelovku, keď ju dokončili. V roku 1889. Povedal, že francúzska zástava má 300 metrov vysokú žrď, a že je najvyššou žrďou na svete. Už po prvom roku prevádzky veže sa Eiffelovi vrátili všetky výrobné náklady a potom mu ešte dovolili prevádzkovať vežu ďalších 20 rokov. To je šialené, čo tu ešte všetko nainštalovali. Veď sa to môže zrútiť. Áno, je tam toho plno. Až príliš! Veď to je strašná záťaž. Ani nie, vždy sa dá niečo dolu. Takže na to dohliadate. Snažím sa. To ste ma upokojili. Kam teraz ideme? Už len dolu. Pôvodne bolo plánované, že po 15 20 rokoch sa veža zdemoluje, ale vďaka neúnavnému Eiffelovmu úsiliu sa vežu podarilo zachovať. Zachovala sa aj vďaka svojej krásnej železnej kaligrafii, ale i preto, že pomáhala francúzskej armáde strážiť nemecké pozície. Medzi jej zástancov patrili aj mnohí francúzski generáli. Vždy sa snažil nájsť nové dôvody, len aby Eiffelovu vežu nezbúrali. Vždy, keď sem prídem, a už som tu bol aj stokrát, som stále šťastnejší a pociťujem väčší obdiv, až závrat, keď sa pozerám zdola na to mohutné vyjadrenie sily, ale aj krásy založenej na matematických výpočtoch. Veža vďačí za svoj tvar vedeckým výpočtom, ktoré sa podpísali aj na jej kráse. Existuje však téma, o ktorej sa v rodine veľa nehovorilo. Vlastne sa v danej dobe vôbec nehovorilo o tom, čo bolo spojené so škandálom v Paname. Bola to škvrna, ktorá na rodine prischla. Každý človek má právo na omyl. Patrí to k životu. Tých 10 rokov, keď Gustáv Eiffel veľmi trpel, bolo preňho peklom. Táto téma nebola síce tabu, ale nehovorilo sa o nej. Tento príbeh ho trápil 20 rokov. Keď sa táto téma spomenula, moja stará mama sa vždy rozplakala, hoci od tých udalostí už prešlo vyše 50 rokov. Bol to nápad francúzskeho inžiniera Ferdinanda de Lessepsa ktorý veril, že aj v Paname sa dá postaviť rovnaký prieplav ako v Sueze to znamená, že bude bez vzdúvadiel. Lesseps sa preto obrátil na Gustáva Eiffela. Ten odporúčal, aby sa obidva oceány vzdialené od seba vzdušnou čiarou 51 kilometrov prepojili prieplavom cez systém vzdúvadiel, čo vzbudilo na začiatku isté pochybnosti. Keď však pri výstavbe prieplavu vznikli v roku 1887 problémy, obrátili sa na Eiffela, ktorý v decembri podpísal kontrakt s Ferdinandom de Lessepsom, od ktorého dostal veľkú sumu peňazí. Hovorí sa o vyše 20 tich miliónoch frankov v zlate, aby mohol postaviť vzdúvadlá. Podpísal zmluvu, v ktorej boli aj prísne sankcie v prípade omeškania a zaviazal sa, že dielo zrealizuje vo veľmi krátkom čase, vyžadoval však platby podľa postupu prác. Eiffel začal s budovaním vzdúvadiel a pokračoval až do roku 1889, keď vyhlásili bankrot Panamského prieplavu. Mnohí ho podozrievali, že urýchlil bankrot, aby získal veľa peňazí. Že ich získal nečestne na úkor malých akcionárov. A škandál bol na svete. Vypukol “panamský škandál”. Lesseps však už bol mŕtvy, a jediný kto žil a zarobil veľa peňazí, bol Gustáv Eiffel, ktorému to veľa ľudí vyčítalo. “Hneď od začiatku tohto poľutovaniahodného procesu, ktorý vyvolal panamský škandál, som bol terčom ohavných klamstiev. Preto som radšej mlčal a nevstupoval som do polemík až do času, kým som súdu nepredložil hodnoverné a nespochybniteľné dôkazy.” Gustáv Eiffel sa počas panamského škandálu zdržiaval vo svojom dome vo Švajčiarsku. Aby mal istý odstup od vášnivých parížskych debát. V roku 1893 sa však začal súdny proces, a on si sadol na lavicu obžalovaných. “Ako sám vidíte, pane, od chvíle, keď som začal neúnavne pracovať, a urobil som si dobré meno i reputáciu, bol som počas mojej pracovnej kariéry stále terčom prenasledovania spojeného s chorobnou žiarlivosťou. V inžinierskom svete mám aj úhlavných nepriateľov, ktorým sa nikdy nepodarilo vymaniť z priemernosti a preto mi nikdy neodpustili moju prosperitu, ale najmä to, čo ja nazývam popularitu mojich stavieb a môjho mena.” Odsúdili ho na dva roky väzenia. A to bola pre muža, ktorému tak veľmi záležalo na tom, aby bol úspešný, len 4 roky po sláve, ktorú zažil po inaugurácii Eiffelovej veže, doslova osobná pohroma a potupa. Pre muža, ktorého doteraz sprevádzal úspech to bolo niečo strašné. Odvolací súd však o pár mesiacov prvý rozsudok zrušil. Lenže ešte dlhé roky mu niektoré noviny nedali pokoj a písali o ňom nepravdivé články. Tento boj sa natoľko vystupňoval, že sa začala kampaň, aby mu odobrali Rád dôstojníka Čestnej légie. Ten mu vrátili, keď bol rehabilitovaný, ale preňho to bol hotový masaker. Keď skončil s Panamským prieplavom, tak svoje patenty predal veľmi draho Američanom. “Už sa nechcem zúčastniť na nijakom priemyselnom projekte, lebo aj keby na mňa už nepadol ani tieň podozrenia, vidím tam veľa rizík, a ja im už nechcem byť znovu vystavený.” Vzdáva sa vedenia svojej konštrukčnej firmy, ale aj vedenia Eiffelovej veže a utiahne sa do svojej “veže zo slonoviny”. Obdivujem ho, že aj v časoch, keď bol osobne veľmi zranený nenávistnou kampaňou, ho nezlomili, a on ďalej vymýšľal nové veci. Gustáv Eiffel sem prišiel preto, lebo mal rád pekné veci. Táto rezidencia bola pekná, a on sa tu veľmi zaujímal o podnebie a o silu vetra. Gustáv Eiffel mal na streche železné zábradlie, aby mohol pokračovať vo svojom meteorologickom výskume. “Počas mojej kariéry inžiniera, keď som staval diela výnimočných rozmerov, bol aj vietor stredobodom môjho záujmu. Bol to nepriateľ, ktorému som vyhlásil permanentnú vojnu, či už počas výstavby, ale aj po jej skončení.” Posledných 20 rokov života trávil Gustáv Eiffel každú zimu a začiatok jari na svojom majetku v Beaulieu.

 

07-11_Po stopách Eiffela[(056201)22-01-18]Bol to dom Claire. A keďže Gustáv Eiffel žil s Claire vlastne celý život, prišiel k nej aj do Beaulieu. Majiteľkou domu však bola Claire. Všetky svoje meteorologické pozorovania, ktoré sú stále platné, robil tu. Jeho príchod vždy ohlasovali miestne noviny. Bola to udalosť, keď slávny inžinier prišiel do Beaulieu. Tento dom kúpil Gustáv Eiffel pre svojho druhého syna Alberta, ktorý sa stal akademickým maliarom. Zriadil tu observatórium, myslím, že bolo tam hore na skale, a tam meral silu vetra, jeho smer, a zaujímal sa aj o iné javy spojené s počasím. Neviem, či to viete, ale ten dom sa volá Ker Awel, čo v bretónčine znamená “Dom vetra”. Bol to veľký muž malého vzrastu. Tu je maketa a plán dúchadla. Eiffel sa rozhodol postaviť aerodynamický tunel, ktorý sprevádzkoval 19. marca 1912. Už predtým však podobný model vytvoril aj neďaleko Eiffelovej veže na Marsovom Poli v Paríži. Stáva sa z neho muž vedy, ktorý poskytuje svoj vedecký výskum zadarmo celému svetu. Ďalej pracuje v oblasti meteorológie a aerodynamiky, a z jeho strany je to istý druh pokánia. Spúšťam to. Poriadne sa držme! Tu skúmal vietor. Silou vetra bol posadnutý od začiatku, lebo to je podstatná vec, s ktorou treba vždy rátať pri výstavbe kovových konštrukcií. Gustáva Eiffela poznáme ako inžiniera, poznáme ho ako vedeckého pracovníka, lenže on bol aj vynálezca aerodynamiky, ktorá poslúžila pri zrode letectva. Bol to Eiffel, ktorý urobil prvý pokus s maketou lietadla, ktoré potom umožnilo konštruktérovi vyskúšať 20 ďalších modelov. Za dva roky urobil Eiffel až 5 000 podobných pokusov. A samozrejme, že všetko zadarmo, lebo aj keď nejaký patent zaregistroval, dal ho k dispozícii každému, kto oň požiadal. V jednej chvíli si však povedal: “Skonštruujem lietadlo, v ktorom zhrniem všetky moje výskumy.” Potom narysoval prototyp, ktorý nazval L.E. L.E. Laboratórium Eiffel. Lietadlo však stíhala jedna katastrofa za druhou, nie však kvôli konštrukčným chybám, ale kvôli chybám pilota, ktorý ho testoval. Veľké vedecké kapacity tej doby zakaždým vyhlásili, že aj v tejto oblasti bol rovnako geniálny ako v metalurgii. V roku 1914, keď videl, že jeho aerodynamický tunel funguje, skonštruoval maketu viaduktu v Garabite a pokúšal sa zistiť, či jeho výpočty boli správne. Bolo to 30 rokov od jeho postavenia. To je niečo obdivuhodné! Ten tvorivý duch, ktorý nemá s ničím problém. Veril v to, že veda zlepší život ľudí, takže Gustáv Eiffel bol aj veľký humanista. Pri výstavbe metra sa s ním radili už od roku 1890. Aj tu vypracoval úžasný plán s rôznymi typmi nadzemných aj podzemných staníc, ale aj tunel pod riekou Seinou a iné návrhy. Navrhol aj niečo výnimočné, tunel pod Lamanšským kanálom, ktorý sa začínal v Calais a ústil v Doveri a ktorého plány sa veľmi neodlišujú od súčasného tunela. Priznám sa, že som nadšený čo všetko ešte dokázal vo veku 71 rokov. To je naozaj neuveriteľné. “Roky mi pribúdajú, ale zdá sa mi, že nestrácam na úcte a na vážnosti, lebo som obklopený ľuďmi, ktorí ma majú radi a takýto citový prejav môjho najbližšieho okolia ma ešte viac posilňuje a ženie dopredu.” Narodeninový program z 15 ho decembra 1907. Koľko mal vtedy rokov? 75 rokov. Bravo, si dobrý. 15. decembra usporiadal oslavu vo svojom dome na ulici Rabelais, a všetky svoje vnúčatá požiadal, aby mu niečo zaspievali alebo porozprávali bájku. A všetky mu vyhoveli. Môj otec mi rozprával ako recitoval La Fontainovu bájku a hanbil sa pri tom. Tu je môj otec, to je strýko Marcel, To je Ninette a ostatných nepoznám. Vyzerá to takmer ako v divadle s premyslenou réžiou, všetko bolo pripravené dokonale, a každý vedel presne svoju rolu. Tie narodeniny vyzerali ako nejaká inscenácia, čo je úžasné. Vnúčatá však boli viditeľne vystresované, lebo im veľmi záležalo na tom, čo si o nich myslí starý otec, ktorého si veľmi vážili. S pribúdajúcimi rokmi sa z neho stal patriarcha, ktorý tak trochu vyžadoval, aby ho ešte zaživa uctievali, čo nebolo vždy veľmi ľahké. “Beaulieu, rok 1921. Mojej drahej Claire. Hoci mám ešte stále prácu, ktorá bola zdrojom môjho života, už nemám takú chuť pracovať, ani možnosť realizovať sa. Včera som znovu vytiahol svoju fajku. Je to jedno z mála potešení, ktoré mi ešte zostalo. Gustáv Eiffel zomrel v roku 1923 vo veku 91 rokov. Je nositeľom ceny Ecole Centrale des Arts Manufacture, ktorej bol aj členom Správnej rady. Rytier radu Čestnej légie, Rytier radu Františka Jozefa, Rytier radu železnej koruny Rakúska, Rytier radu španielskeho katolíckeho kráľa, Rytier radu Portugalského kráľa, Komtúr dračieho radu. Komtúr Radu svätej Anny Ruskej za skladacie mosty, Komtúr Radu záchrancu Grécka za viaceré stavby. Prezident Medzinárodného kongresu o konštrukciách na Svetovej výstave v roku 1889, prezident asociácie bývalých žiakov Ecole Centrale, člen rady pre zlepšenie vzdelávania na Ecole Centrale, nositeľ Monthyonovej ceny za mechaniku v roku 1889, držiteľ Veľkej ceny za Svetovú výstavu v roku 1889. Venované Solange, Florence, Francoise a Rosine. “Nech je váš budúci život akýkoľvek, usilujte sa, aby bol užitočný. Snažte sa prispieť hoci len k malému pokroku, ktorý bude užitočný vo vašej práci, ktorú ste si vybrali, a uisťujem vás, že aj to prispeje k všeobecnému blahu. Gustáv Eiffel.”

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.