Karol Kuzmány /16.11.1806 -14.8.1866/

By | november 16, 2016

Bolo to vlastne celkom nedávno. Končili sa osemdesiate roky uplynulého 20. storočia, a tá doba veľmi, veľmi, túžila za pravdou. Aj v mojom vnútri sa čoraz častejšie ozývali tóny Kuzmányho hymnickej piesne Sláva šľachetným. Tá pieseň sa v tých časoch nesmela verejne spievať. Iste pre to, lebo vzdávala hold pravde, právu, spravodlivosti. Kuzmányho slovami povedané: “Božskej pravdy, Božským zákonom.” Tú pieseň som vtedy počul vlastne všade. Keď som kráčal okolo národného cintorína v Martine, na ktorom je Karol Kuzmány pochovaný, i na mojich iných cestách. Akosi som cítil, že prichádza veľký historický zlom. Že po dlhých desaťročiach prichádza nový vek, v ktorom, so slovenským básnikom povedané, “Pravda zasadne si na prestol.” A ona skutočne visela vo vzduchu. Ľudia túžili sa jej dotknúť. A čoskoro to prišlo. Veľká, búrlivá manifestácia, ktorá sa uskutočnila 23. novembra 1989 v Bratislave na Námestí Slovenského národného povstania, ukázala svetu i nám, ako sa vyslobodzuje pravda, ak o ňu bojuje človek statočný a odvážny. A tá pravda vyslobodila i našu krajinu. Vyslobodila i mňa osobne. Na tú manifestáciu nikdy v živote nezabudnem, najmä preto, lebo v jej závere som uvidel jedinečný obraz. Mladú dvojicu, iste to boli manželia, mladá žena spievala svojmu manželovi hymnickú Kuzmányho Kto za pravdu horí. A ja som v tej chvíli pochopil, že Kuzmányho prekrásna slovenská pieseň o pravde nadobudla opäť právo verejnosti. Hymnickú pieseň Na slávu pravde Slovensku daroval muž, ktorý bol silno oslovený biblickými pravdami. Fascinovaný dejinami spásy vykročil za Hospodinom, milým sa mu stal jeho zákon, a chodil po jeho cestách. Odmietal nečisté žiadosti sŕdc a pery plné lži a pretvárky. Zamiloval si pravdu. Ako dávny Jan Hus, ako mučeníci pravdy, aj on sa stal jej apoštolom. S bedármi, v piesni i v živote, túžil podeliť sa o dary Hospodinove s jediným cieľom, aby Hospodin, jeho Boh, našiel v ňom zaľúbenie. Tento statočný muž, ktorý vykročil a kráčal po priamych cestách, sa narodil v Brezne, v rodine tamojšieho evanjelického farára roku 1806 ako desiate dieťa v mnohopočetnej rodine. Z rodného Brezna ho vyslali na štúdiá do Dobšinej a Gemera. Neskôr do Bratislavy na staroslávne evanjelické lýceum. Potom študoval v nemeckej Jene. Na tamojšej svetoznámej univerzite nadobudli vzdelanie mnohí Slováci, najmä evanjelickí kňazi a vynikajúci vedci, medzi nimi Pavol Jozef Šafárik. Karol Kuzmány sa po dokončení univerzitného teologického štúdia vrátil na Slovensko. Učil na kežmarskom evanjelickom lýceu, začas pôsobil ako kaplán v Banskej Bystrici u superintendenta Adama Lovicha, krátko vo Zvolene, kde bol pol druha roka farárom, a čoskoro na to, po smrti Adama Lovicha, bol zvolený za banskobystrického evanjelického farára. Banská Bystrica, kde prežil takmer dve desaťročia, Kuzmányho pamätá ako oduševneného, na živote zboru i celej evanjelickej cirkvi zainteresovaného kňaza. Činne vstúpil, tak rečeno, do všetkých oblastí duchovného života.11-16_osobnosti-duchovneho-zivota02071319-01-03 Miloval duchovné piesne. Pripravil na vydanie smútočný spevník, Evanjelický funebrál, ktorý bol v jeho úprave používaný viac ako sto rokov. Kuzmányho piesne zaznievali v chrámoch i v domácnostiach. Povzbudzovali a pomáhali prekonávať ťažký žiaľ. Vlievali životu novú nádej. Staral sa o mládež, vydával školské náboženské učebnice a katechizmy. Príručku pre konfirmandov, a vo viacerých vydaniach a jazykoch i život Martina Luthera, popritom evanjeliár. Postaral sa o novú evanjelickú agendu i o starostlivé vydanie Biblie svätej. Tlačou vydal aj niektoré svoje kázne k duchovným i svetským príležitostiam. Pamätníci o ňom zaznamenali, že kázal oduševnene a s vervou. Mal príjemný hlas a vynikajúci prednes. Kázal jasne, jednoducho a zrozumiteľne. Pamätnou sa stala jeho kázeň proti pitiu pálenky z roku 1845. A nezabudnuteľnou kázeň o skutočnej vďačnosti za práva a slobody, ktorú predniesol v Banskej Bystrici 20. mája roku 1848 na znak vďaky za veľké spoločenské premeny, ktoré priniesol pád feudalizmu. Jeho kázne šírili zvesť slova Božieho, a dávali dôraz na mravnosť. Pravdu božských i svetských zákonov akcentovali ako najvyšší etický princíp. Karol Kuzmány bol básnikom, prozaikom, esejistom i literárnym vedcom. Umelecky sa sformoval v Banskej Bystrici, kde v rokoch 1836 38 vydával časopis Hronka. Časopis, ktorý bol veľmi významným publikačným centrom pre viaceré generácie slovenských literátov. Vyšla tu napríklad Kollárova stať O literárnej vzájomnosti. Vyšli tu i prvé diela mladej, nastupujúcej generácie, ktorá sa formovala na Bratislavskom evanjelickom lýceu pod vedením Ľudovíta Štúra. A práve v tejto Hronke Kuzmány uverejnil takmer všetky svoje literárne diela. Či už to boli jeho básne, alebo veľmi pekné umelecké preklady z nemeckej, antickej, i českej, poľskej a ruskej literatúry. Ale predovšetkým jeho dve najznámejšie a najvýznamnejšie diela. Jeho filozofický román Ladislav, a Vzdelanenka, alebo idylický epos Běla, ktorý je rozprávaním o kráse a o láske. Jeho román Ladislav má význam aj v zmysle poznania jeho estetických a literárnych názorov. Sú tu úvahy o umení, o literatúre, o smerovaní národného života, o úlohách, ktoré určil modernej slovenskej inteligencii, i jeho úvahy o budúcom spoločnom slovanskom svete. Pre naše estetické myslenie má význam jeho esej O kráse, ktorou sa začína vlastne také moderné estetické myslenie. No a keby sme mali ešte spomenúť jeho vzťah k romantizmu, k romantickej generácii, k nastupujúcej generácii, tak treba zobrať do úvahy jeho veľmi peknú elegickú báseň Pláč nad smrti Karla Hynka Máchy, ktorá je nielen oslavou a spomienkou na túto významnú osobnosť českej a európskej romantickej poézie, ale zároveň je aj veľmi vášnivou obranou romantického estetického princípu, romantického ideálu. Karol Kuzmány je akoby mostom medzi dvoma významnými etapami slovenskej literatúry. Medzi klasicizmom, ktorý je reprezentovaný takými osobnosťami ako Ján Hollý a najmä Ján Kollár, a medzi romantizmom, v ktorom sa už rodila moderná slovenská literatúra. Kuzmány svoj poetický vid a cit vnášal i do duchovnej literatúry. Je o ňom známe, že bol horlivým modlitebníkom. Roku 1835 vydal svoje modlitby preniknuté hlbokým citom a podfarbené romantickými náladami. Sú to modlitebné prosby adresované Hospodinovi pri rozličných príležitostiach. Prosia za dary viery, lásky, nádeje, za občianske dobrá, za cirkev, i za národ, za vlasť drahú. Sú to modlitby kňazov i roľníkov, otcov i materí, remeselníkov i študentov. Ale pre literárnych historikov sú viac básňami ako modlitbami. Azda aj preto sa v modlitebnom živote neujali tak, ako to Kuzmány očakával. No predsa, po viac ako pol druha storočí sme sa mohli s nimi zoznámiť vo výbornom preklade, ktorý z biblickej češtiny pripravil básnik Milan Kraus. Z pôvodnej modlitebnej Kuzmányho knihy vybral niekoľko ďakovných, krásou slova Božieho i prírody pretknutých ranných a večerných modlitieb, inšpirovaných Knihou žalmov, a vydal ich v modlitebnej knižočke Ráno a večer. RECITÁCIA: Slnko je za mohutnými horami, pablesky jeho však už ako posli zlatonohí, posli posadali si vôkol na vrchovce jedlín a hrebene vrchov. A oznamujú Jeho skorý príchod, i odhŕňajú záclony na nočnom stánku prírody. Vystupuje príroda zo stánku svojho, vychádza ako slnku zasnúbená nevesta, a so spevom mu kráča oproti. Veselým spevom hôr, lesov a údolí. A slzy radosti, čo má v očiach, sú krásne slzy, rosa ranná. Slnko však už ako ženích v plnej sláve do úsvitu oblečené, sťaby do plášťa, iskrivým zrakom hľadí, radostným zrakom na nevestu svoju. Nevestu krásnu, plodnú prírodu. A pred ním na oblohe nový deň, a vôkol neho spevy cherubov. Kto všetko toto stvoril, Bože môj? Ty si to stvoril. Jedinečným duchovným dielom Karola Kuzmányho sa stal Zpěvník evangelický, vydaný roku 1842, s 842 mi piesňami.11-16_osobnosti-duchovneho-zivota02965319-01-04 Tento spevník inicializovali vlastne biskupi Pavol Jozefi a Ján Seberíni. Do prípravy spevníka sa zapojili mnohí evanjelickí básnici 19. storočia. Ján Kollár, Michal Miloslav Hodža a iní. Samozrejme, že predovšetkým prispel do spevníka podstatnou mierou sám Karol Kuzmány. Prispel 72 mi vlastnými piesňami. Básnickým opisom modlitby Pánovej, Otčenáša a pridal aj 21 prekladov duchovných, nábožných piesní. Zaslúžil sa i o konečnú, záverečnú redakciu Evanjelického spevníka. Ako napísal nezabudnuteľný Jozef Bučko, kňaz a martýr, o Kuzmányho piesňach bol spor a dodnes snáď trvá ešte ten spor o Spevník. Niektorým piesňam sa vytýkal a vyčíta sa i dodnes niekedy istý racionalizmus. Pravdaže, i Karol Kuzmány bol dieťaťom svojej doby. Tak ako mnohí iní i on sa pokúšal hľadať rozumové dôkazy Boha. Ale čoskoro od toho odstúpil a dal sa na cestu úprimnej, skutočnej, živej viery. Piesne Kuzmányho majú charakter básnickej spievanej modlitby. Platí o nich to známe Tranovského: “Dvakrát se modlí, ktož zpívá, jen když srdce při tom mívá.” Piesne Kuzmányho sa spievajú lahodne, bez akýchkoľvek prekážok plynú, ako jeden prúd. Vyznievajú vždy ako vyznanie viery. Niet div, že mnohí evanjelici si tieto jeho piesne osvojili, obľúbili. Ich poznali a poznajú až dodnes aj spamäti. SPEV: Verím to pevne, verím celou duší, že ducha mého život nic nezruší. Zhorí zem, slunce prestane svítiti, já budu žíti. Moc Boží ve mne, duch jsem z Ducha jeho, živ sem v něm z lásky toho Otce svého. Kto to rozlúči, a v tom mám bezpečný, svůj život věčný. Karol Kuzmány ako kňaz a teológ mal veľký zmysel pre slovenskú spolkovitosť. Koncom roka 1847 bol spoluzakladateľom Spolku všeobecnej vzdelanosti. Tento spolok akoby zastrešoval spolky ovocinársky, čitateľský a nedeľný. Ako muža s vysokou duchovnou a mravnou autoritou ho zvolili za predsedu spolku. Už vtedy sa prejavil jeho cit pre ekumenizmus. Veď podpredsedom spolku sa stal Štefan Záborský, profesor banskobystrického katolíckeho seminára. Len čo spolok založili, uhorské úrady mu začali robiť prekážky. Kuzmány proti tomu vehementne bojoval. Napríklad v Štúrovom Orle tatránskom k protestu pridal aj pieseň Sláva šľachetným. A hoci vznikla už v roku 1846, prvýkrát bola publikovaná o dva roky neskôr, práve v čase, keď sa rúcali bašty a lámali putá feudalizmu. Písal sa marec 1848. Kuzmány inšpirovaný Janom Husom oslávil v nej ľudské práva, lásku človečenskú, ľudí statočných, šľachetných, blahoslavených. Je to pieseň, pravá perla, skutočná duchovná a národná hymna. A hoci Kuzmány v Banskej Bystrici napísal v revolučnom roku ešte viacero básní, my Banskobystričania, sme mu nesmierne vďační práve za túto. Veď práve u nás, v našom meste, jej vystavil rodný list. Po páde slovenského povstania Karol Kuzmány napádaný pouličnou lúzou Banskú Bystricu opustil. Odišiel do Viedne, kde v tom čase pôsobili viacerí Slováci. Ján Kollár, Daniel Lichart, Ondrej Radlinský a ďalší, ktorí tam vydávali Slovenské noviny. Na viedenskej evanjelickej teologickej fakulte našiel nové pôsobisko. Rozvinul na ňom pozoruhodný teologický program. Karol Kuzmány sa stal prvým slovenským profesorom praktickej teológie, ale aj univerzitným kazateľom. Prednášal cirkevné právo, homiletiku, liturgiku, pastorálku a katechetiku. Vydal pozoruhodné učebnice praktickej teológie. To bol významný vklad do života fakulty, ktorá je za to podnes jeho nástupcovi Jánovi Seberínimu, tiež Slovákovi, veľmi vďačná. Kuzmány sa aj do viedenskej pamäte zapísal ako vynikajúci kazateľ. Známe sú najmä jeho dve tlačou vydané smútočné kázne pri úmrtí Jána Kollára a Pavla Jozefa Šafárika. Viedenský pobyt Karol Kuzmány využil na prípravu cisárskeho patentu, ktorým chcel dosiahnuť niekoľko dôležitých cieľov. Do života evanjelickej cirkvi v Uhorsku sa usiloval zaviesť synodálno presbyteriálne zriadenie, demokratizovať pomery v evanjelických zboroch, zrušiť historicky prekonané mocenské postavenie šľachticov, ktorí po roku 1791 zneužívali funkcie cirkevných dozorcov na maďarizačné ciele. Cisár František Jozef I. vydal patent 1. septembra 1859. Kuzmány bol v spontánnom hlasovaní mnohých zborov v rodnom Brezne zvolený za superintendenta, biskupa patentálnej Prešporskej Slovenskej superintendencie. To vyvolalo búrlivú odozvu v radoch šľachticov, ktorí evanjelické zbory nútili, aby sa nezriaďovali podľa patentu. Ale slovenskí evanjelici verne stáli pri Kuzmánym. Podržal ho najmä martinský evanjelický zbor spoločne s farárom Jozefom Horvátom, ktorý vytvoril všetky potrebné podmienky na to, aby Karol Kuzmány mohol svoju funkciu, ako druhý martinský farár, vykonávať. Keď prichádzal do Martina vítali ho v Martinských Jahodníkoch tisíce svetiel. Kuzmány bol uznávaný biskup. Premáhal tmu, zažíhal svetlá. Oporami mu boli najvýznamnejšie osobnosti evanjelického Slovenska. Jozef Miloslav Hurban, Michal Miloslav Hodža, Ctiboh Zoch, Janko Francisci, a ďalší predstavitelia patentálnej superintendencie. Kázal, organizoval, vizitoval, budoval. Napísal na stá povzbudzujúcich listov. Koncipoval a viedol konventy. Navštívil i Dolnú zem, i rad slovenských stolíc. V Martine práve jeho zásluhou vzniklo nižšie slovenské pantentálne, neskôr patronátne evanjelické gymnázium, jedno z troch slovenských gymnázií. Turčiansky svätý Martin Kuzmányho miloval. Martinčania vykonali všetko, aby ich milovaný biskup mohol zdarne pôsobiť aj ako jeden z vrcholných predstaviteľov Matice slovenskej. Horlivosť proroka, takto obdivuhodne, autobiograficky jadrne vystihol Karol Kuzmány svoju i národnú situáciu šesťdesiatych rokov 19. storočia.11-16_osobnosti-duchovneho-zivota03781119-01-06 Teraz jeho nový básnický vulkán vychrlil 700 veršov. Nimi sa stal bezosporu najodvážnejším básnickým profétom memorandovských zorení, ako aj následných matičných zaiskrení. Nečudo, že aj preto, ako aj pre mnohé iné, ho na prvom valnom zhromaždení Matice slovenskej v Martine 3. augusta 1863 zvolia za prvého matičného podpredsedu. Ten termín prvý, neznamená iba časový údaj, ale je to aj významová prvotnosť. Lebo práve on podstatným spôsobom prispel k vybudovaniu matičných základov. V obdivuhodne konciliantnej spolupráci s matičným predsedom, katolíckym biskupom Štefanom Moyzesom, sa i on pričinil o národno kultúrnu ekumenickú spoluprácu slovenských katolíkov a evanjelikov. V hlbokosti svojich básnických výpovedí sa dostáva až do priamych oslovení Hospodina a v dialógoch ho viackrát s výčitkami vzýva i vyzýva. “Či som ťa prosil, aby si ma stvoril? Kdeže je pravdy, tá tvoja ochrana.” Kuzmányho celoživotný zápas o pravdu má hlboké duchovné korene. Sú to korene biblické. Inšpirované evanjeliom, najmä Jánovým. Kuzmányho básnická tvorba, ale i jeho koncepcia kazateľa, zvestovateľa evanjelia, je osnovaná na Kristovom zápase o pravdu. Z dejín človečenstva je viac ako zrejmé, že zápas o pravdu je nezmerným a nekončiacim sa celodejinným údelom ľudstva. Mučeníci pravdy kráčali všetkými storočiami, vstupujú i do nášho tisícročia. Boli a sú upaľovaní. Ale upaľujú ich aj plamene nenávisti, vyhnanstvá, navonok neviditeľné príkoria, umlčovanie, primitívne zastrašovanie. Ani v našich dňoch, ani u nás doma nemajú svedkovia pravdy na ružiach ustlané. A práve s nimi sa pýta i náš čas. Sedíš, pravda, na prestole? Vystupuješ človek našej doby, ak sa zamykajú pravde ústa na najbližšiu vežu, a pohneš zvon? SPEV: Pán Boh šľachetnosti nebo vystaví, večné on pre podlosť peklo podpáli. Kto ctí pravdy božskej božské zákony, tomu moja pieseň slávou zazvoní.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.