CHRUŠČOV DOBÝJA AMERIKU

By | apríl 12, 2016

Aký bol život v Amerike v 50. rokoch? Pre väčšinu bol úžasný. Bola to dekáda prosperity s nebývalým ekonomickým rastom a najnižšou úrovňou nezamestnanosti. Povojnová doba bola časom rodinných hodnôt, konformity, náboženského prebudenia a konzumu. Skrátka, život bol dobrý, jednoduchý, a vysoko materialistický. Ale ako vždy, aj tu bol jeden háčik. Komunizmus, ktorý visel nad americkým šťastím ako zlovestný tieň. Pán Hoover, niektorí ľudia dnes vravia, že komunizmus už nie je pre našu krajinu nebezpečenstvom. Aký je váš názor? Senátor, ja si myslím, že komunizmus je rovnako veľkou hrozbou pre Spojené štáty ako vždy, ak nie viac. Pretože dnes je vo vedení komunistickej strany fanatická skupina ľudí, ktorí chcú zvrhnúť našu vládu silou a násilím. Samotná komunistická strana je súčasťou medzinárodného zločinného sprisahania na zničenie amerického spôsobu života, ktoré vedie v Moskve Nikita Chruščov. V 50. rokoch bol Nikita Chruščov pre obyčajného Američana verejným nepriateľom číslo jeden. Nie, že by priemerní Američania o ňom niečo vedeli, ale to, čo vedeli, im na ich názor stačilo. V ich očiach bol Nikita Chruščov vodcom najväčšej krajiny na svete komunistického Sovietskeho zväzu. Nenávidel Boha, Ameriku a Američanov, a v blízkej budúcnosti sa pripravoval na jadrovú vojnu proti Spojeným štátom. Pre Američanov bol “Pán Ch.”, ako ho americké médiá často volali, stelesnený diabol. A potom sa stalo niečo neuveriteľné. Na špeciálnej konferencii v Bielom dome prezident Eisenhower číta text spoločného vyhlásenia, zároveň zverejneného v Moskve. Prezident Spojených štátov pozval pána Nikitu Chruščova, predsedu Rady ministrov ZSSR, v septembri na oficiálnu návštevu Spojených štátov. Pán Chruščov na 2 či 3 dni navštívi Washington, a strávi aj 10 dní cestovaním po Spojených štátoch. Keď Chruščov v Moskve nastupoval do lietadla, ktoré ho malo odviezť do USA, v Bielom dome prebiehali posledné prípravy. Každý detail jeho denného itineráru bol starostlivo naplánovaný. Celkovo bol americký plán dosť priamočiary. Najskôr 10 dňová cesta naprieč celou krajinou, ukazujúca to najlepšie, čo Amerika ponúka. Myšlienka za tým bola jednoduchá: veľkosť, bohatstvo a sila Ameriky mala sovietskeho lídra ohromiť a uchvátiť. Na konci cesty, počas rozhovorov s prezidentom Eisenhowerom v Camp Davide, sa malo s takto ohromeným Chruščovom vyjednávať oveľa ľahšie, a aspoň niektoré vážne otázky studenej vojny sa mali vyriešiť v prospech Spojených štátov. Chruščovov plán na túto cestu bol na druhej strane úplným opakom toho amerického. Nechcel sa dať za žiadnu cenu ohúriť, aby nevyzeral za žiadnych okolností slabý, chcel robiť dobrý dojem, aby ukázal takpovediac “ľudskú tvár” komunizmu. Takto si zaznamenával svoje pocity počas letu vo svojich zvukových pamätiach: Naše vzťahy so Spojenými štátmi boli v tej dobe chladné a napäté, takže tie dva týždne boli pre mňa dôležitou skúškou.04-06_Chruščov dobýja Ameriku[(089860)19-15-47] V politike, a najmä v diplomacii, je hlavnou správna rovnováha. Ak hovoríte príliš mäkko, nepriateľ vás prestane rešpektovať. Ak príliš hlasno, môžete si naložiť do vlastných nohavíc. A toto nebola hocijaká krajina, toto bola Amerika, náš najmocnejší protivník! Chruščov chcel využiť každý krok cesty vo svoj prospech. Dobrým príkladom je fakt, že na jeho rozkaz sovietska delegácia letela obrovským ultramoderným lietadlom TU 114, jediným osobným prúdovým lietadlom, schopným preletieť nonstop z Moskvy do Washingtonu. Rusi mali takýto stroj pojazdný len jeden, a ten bol Chruščovovou pýchou. Ale tesne pred odletom v jeho motoroch objavili trhliny, a označili ho za nespoľahlivý. Chruščovovi poradcovia ho prosili, aby si vzal iné lietadlo, a letel s medzipristátím, ale on ich prosby ignoroval. Chcel ohromiť Ameriku za každú cenu. Aj keby mali všetci cestujúci prísť o život. No našťastie pre všetkých doletelo lietadlo do Ameriky celé, a v čase, keď začalo pristávať vo Washingtone, všetci protagonisti nadchádzajúcej grandióznej studeno vojnovej putovnej show boli pripravení: Sovietsky vodca Nikita Chruščov, americký prezident Dwight Eisenhower, americký ľud, aj slobodné americké médiá, ktoré mali hrať počas nasledujúcich dvoch týždňov nečakanú úlohu. Celý náš dnešný ranný program je venovaný mužovi, ktorého meno, stavím sa, neviete hláskovať. Či áno? Spravili sme prieskum, a ani jeden z dvadsiatich ľudí nevie Chruščovovo meno hláskovať. Skúste si to. Je to: Ch, R, U, Š, Č, O, V. Nikita Chruščov z profilu. Muž, ktorého sledujeme viac než predtým. Chceme vidieť, čo fotografia vraví o tomto mužovi, ktorý je teraz na vrchole svojej moci. Nízky, pomerne tučný muž, ktorý len ťažko spĺňa našu predstavu najmocnejšieho diktátora na svete. Ako sa dostal tento telnatý chlapík s tvárou pripomínajúcou klauna, na vrchol moci? Dnes ráno je našim hosťom pán Nicholas Kovac, ktorý sa už dlhé roky živí hrou na Chruščovov obľúbený nástroj a jeho výrobou, je to balalajka. HRA NA BALALAJKE Keď si americké médiá Chruščova doberali, a snažili sa ho vykresliť menej hrozivo ako obvykle, aby v americkej verejnosti zmenšili pocit strachu, sovietsky vodca po prvýkrát vstúpil na americkú pôdu. Obávali sme sa, akého prijatia sa v Amerike dočkáme. Čo ak nás budú Američania nejako ponižovať? Ak vynechajú, samozrejme schválne, nejakú zvyklosť či rituál, ktorý sa má odohrať pri vítaní hlavy iného štátu? Vedeli sme, že nás nepovažujú za ľudské bytosti, v ich očiach sme boli zástupcovia krajiny, nehodnej akýchkoľvek pôct, na ktorú by sa vymočili. V mesiacoch predchádzajúcich návšteve Chruščov osobne venoval veľkú pozornosť všetkým aspektom navrhovaného programu, vrátane detailov, ako: koľko pušiek ho má pozdraviť pri uvítacom ceremoniáli. RUSKÁ HYMNA VÝSTRELY Z DELA Jeho zmysel pre detail a vytrvalosť sa vyplatili. Na letisku sa všetko blýskalo, trblietalo a žiarilo. Musím povedať, že to spravili s výborným vkusom, pompou, a pozornosťou k detailom. V skratke, všetko, čo pri oficiálnom privítacom ceremoniáli pre hlavu štátu malo byť, tam bolo. Bol som spokojný. Prezidentovi dali podrobné rady, ako sa správať k návštevníkovi. Jedna rada senátora Johnsona bola, aby ho vzal do kostola, na miesto, kde nie je nikdy príliš neskoro, aby sa hriešnik kajal. AMERICKÁ HYMNA Keď usmiaty a mávajúci Chruščov prichádzal do Washingtonu, po prvýkrát videl Američanov. Bol ich obrovský dav. Štvrť milióna, aby sme boli presní. Zoradení popri celej takmer 25 kilometrovej ceste z letiska. Na rozdiel od sovietskeho premiéra ho nezdravili. Ani mu nemávali. Ba čo viac, ani nevykrikovali urážky. Len tam stáli, úplne nehybne a úplne ticho, sledujúc muža míňajúceho ich v kabriolete Lincoln, mysliac si: toto je ten muž, ktorý možno jedného dňa stisne červený gombík, a spustí na nich jadrový Armagedon. Povedzte, páni, koho zastupujete? My sme z Výboru pre národný smútok vo Washingtone, a vyšli sme do ulíc vyjadriť národný smútok za našu krajinu ohľadom Chruščovovej návštevy v krajine. Podľa nás je to tragická udalosť, a chceme to ukázať. Po príchode do Bieleho domu prvé, čo Chruščov spravil bolo, dal prezidentovi Eisenhowerovi dar. Bola to minireplika železnej gule, ktorú Sovieti vystrelili na Mesiac len deň pred Chruščovovým príchodom do Washingtonu. Treba povedať, že tento impozantný sovietsky úspech bol pre Američanov veľkou ranou. A to len deň predtým, ako vesmírne preteky opäť prehrali, keď Sovieti označili Mesiac vlajočkou s krátkym, ale veľavravným nápisom “ZSSR, september 1959”. Teraz, držiac pred kamerami repliku tejto slávnej sovietskej vlajky, bol Eisenhower ohromený a zdesený. Ako sa odvážil škodoradosť neskrývajúci Chruščov predviesť takýto mediálny kúsok už počas prvých hodín v Amerike? Hoci to v ňom vrelo, Eisenhower sa zachoval ako pravý politik. Usmial sa, a dokonca Chruščovovi poďakoval za “pozorný” dar. Celkovo bolo skóre za prvý deň 1:0 pre Chruščova. Aspoň v očiach amerických médií, ktoré na druhý deň analyzovali prvý deň “Pána Ch.” v USA športovou terminológiou. Dnes je streda 16. septembra 1959. Presne načas sa zo štúdia 3B hlási Dave Garroway. Samozrejme, tak ako včera, budeme sledovať Chruščovovu návštevu dnes, aj po celý týždeň. Ukážeme vám tie stránky jeho povahy, ktoré ste asi nepoznali, napríklad, aký bol z neho včera výborný showman. Áno, keď mu to dievča dalo kvety, vedela som, že ju objíme, pohladí po hlave a tak. Drobnosti, ako odpútal pozornosť od prezidenta, keď zodvihol svoj klobúk hore, aby si zatienil tvár. Veci, za ktoré sa herci zabíjajú. A ako vybral tie okrúhle okuliare snáď z 18. storočia, ako si ich pomaly nasadil, to bolo brilantné. A ako prezidenta objal v aute cestou na letisko a žmurkal na fotografov. To bolo silné objatie, však? Áno, na zadnom sedadle auta nebolo veľa voľného miesta medzi Pánom a Pani Ch. a prezidentom. Američania sú vraj prekŕmení, ale aj Rusi sa snažia. Prezident sa tam takmer stratil, sotva ho bolo vidno. V Národnom novinárskom klube vo Washingtone sa zhromaždil dav 500 novinárov na prvej historickej neriadenej konferencii západnej tlače s vodcom Sovietskeho zväzu. Úplne prvá otázka sa týkala Chruščovovej činnosti počas krvavej vlády jeho predchodcu Stalina. Hovorí sa, že na stretnutí výboru komunistickej strany, počas ktorého mal pán Chruščov dlhý prejav o zločinoch, ktoré páchal pán Stalin, niekto z poslucháčov dal nepodpísanú písomnú otázku. Pán Chruščov prerušil svoj prejav a prečítal otázku všetkým. Tá znela: “Čo ste robili vy, keď Stalin tie zločiny páchal?” Pán Chruščov povedal, že jej autor by sa asi mal postaviť a predstaviť sa. Nikto nevstal. “Tak, súdruhovia”, povedal pán Chruščov, “teraz viete, čo som robil, kým Stalin tie zločiny páchal.” Povie pán predseda niečo k tomuto príbehu? Chcel by som poprosiť autorov tejto bájky o nasledovné: Keď ste tento príbeh vymýšľali, čo ste chceli dosiahnuť? Chceli ste ma dostať do trápnej situácie, a preto ste sa začali smiať skôr, ako som mal šancu odpovedať? My Rusi máme príslovie: Kto sa smeje naposledy, ten sa smeje najlepšie. Takže chcem varovať tvorcov týchto absurdných príbehov, dajte si pozor, aby ste neskôr svoje výmysly neoľutovali. Ja sa vami vyprovokovať nenechám, nebudem oplácať urážlivými slovami. Ani neodpoviem na túto provokačnú otázku, jednoducho preto, že pravda vždy zvíťazí nad klamstvom. Bol to dosť hrozivý začiatok priateľskej tlačovej konferencie, ale to neodradilo amerických novinárov od toho, aby kládli ďalšie nepríjemné otázky. Otázky o jeho predchodcovi, krvavom diktátorovi Stalinovi, o sovietskej invázii do Maďarska, o jeho slávnej poznámke “My vás pochováme”, o slobode prejavu v Sovietskom zväze, o židoch či náboženstve v Sovietskom zväze. Chruščov na niektoré odpovedal, niekoľkým sa vysmial, a zvyšným sa vyhol. Dokázal, že okrem iného je aj prefíkaným politikom. Ďalšie ráno presne o 7:52 Chruščov prišiel na Washingtonskú Union Station, pripravený na začiatok cesty naprieč Amerikou. A tu ide náš predseda Nikita Chruščov okolo čestnej stráže americkej armády k vlaku, ktorý ho odvezie do New Yorku. Opäť máva davu, ako to robil celou cestou z Washingtonu. Zjavne vôbec nehľadí na to, že len veľmi málo ľudí mu zamávalo naspäť, či robilo niečo iné, než len úplne ohromene naňho pozeralo. To predsedovi nebráni srdečne mávať a mať široký, priateľský úsmev, to musím priznať. Pri verejných vystúpeniach Chruščov zatiaľ vôbec neukázal, či si je vôbec vedomý dôkladných, fantastických bezpečnostných opatrení, ktoré kvôli nemu prijali. Chruščovova ochrana bola vskutku fantastická. Sovietskeho premiéra chránilo viac mužov, ako hociktorého iného hodnostára v amerických dejinách. A bolo na to niekoľko veľmi vážnych dôvodov. Po prvé, FBI odhadla, že najmenej 25 tisíc Američanov chcelo Chruščova počas jeho cesty krajinou zabiť. Po druhé, sovietsky bezpečnostný orgán, hrozivá KGB, otvorene informovala svoj americký náprotivok, že aj neúspešný pokus o zavraždenie ich predsedu by viedol k jadrovému útoku na USA. Na ceste do New Yorku sa Chruščov dostal do vášnivej diskusie so svojim oficiálnym sprievodcom menom Henry Cabot Lodge. Téma rozhovoru nadnesená Chruščovom, bola prinajmenšom fascinujúca. Kto by vyhral jadrovú vojnu medzi Sovietskym zväzom a USA? Lodge bol šokovaný, ale Chruščovov dôvod preberať práve túto vec na americkej pôde bol veľmi prostý. Jedným z jeho cieľov bolo dostať do myslí všetkých cestujúcich s ním, že Sovietsky zväz je superveľmoc, a neradno ju nahnevať. Medzitým na Manhattane, zrejme prvotnom cieli v prípade sovietskeho jadrového útoku, vyšli do ulíc státisíce ľudí privítať “Pána Ch.”, avšak nik ho neprišiel pozdraviť. Niektorí sa prišli na neho pozrieť, iní protestovať. A bolo takmer nekonečné množstvo možností, proti čomu. Je ľahké nájsť veci, proti ktorým protestovať, keď ide o hlavného komunistu sveta. No obe strany očakávalo sklamanie. Z bezpečnostných dôvodov sa Chruščovova kolóna prehnala zo stanice do hotela za presne šesť minút. Takže nakoniec nikto nemal šancu škaredo na neho pozerať či kričať urážky, a s pocitom zbytočného premárnenia časti dňa sa dav začal rozchádzať. A tým Manhattan paralyzoval na niekoľko ďalších hodín. Medzitým bol “Pán Ch.” už na svojej prvej formálnej akcii vo “Veľkom jablku”, na obede u starostu. Len ďalší obvyklý obed, vrátane kontroly Chruščovovej stoličky, stola a jedla meračom rádioaktivity. U nás v Sovietskom zväze, takéto bankety platí vláda. Ale v USA sami ľudia platia za to, aby sa mohli na bankete zúčastniť! Predstavte si, kupujú si lístky, akoby to bola hra v divadle. Ak smiem povedať, pripomenulo mi to niečo z mojej mladosti: Keď som bol v puberte, každý rok 14. septembra bol v neďalekom meste jarmok, ktorý prilákal ľudí každého veku, hlavne kvôli cirkusu a putovnej zoo, kde ste za pol rubľa mohli vidieť živého slona. Všetci moji známi si ho chodili pozrieť. Rok čo rok. Bolo to niečo, čo sa malo urobiť. A teraz v USA to bolo vlastne to isté. Len namiesto slona si ľudia prišli pozrieť mňa, ruského medveďa. Asi si vraveli: “Ako asi vyzerá v skutočnosti? Vie sa správať v slušnej spoločnosti? Čo jeho stolovanie? Vie aspoň, ako sa správne drží vidlička a nôž?” Pri stole sa Chruščov správal dobre. Americká elita sa na rande so sovietskym vodcom tiež správala dobre. To isté sa však nedalo povedať o širokej americkej verejnosti. Ďalší deň bol pri budove OSN ďalší protest proti Chruščovovej prítomnosti v “krajine slobodných a domove chrabrých.” Červený vrah! Červený vrah! Nazval ma Ruskou, červenou. Že mám na sebe červenú zo mňa nerobí Rusku. Dala som mu facku. Kričali ste niečo? Mávala som na tú vec, čo tam šla, a on vraj, že som komunistka, lebo mávam. Ja môžem zdvihnúť ruku, ak chcem, som v slobodnej krajine. Chcú tí ľudia provokovať? Áno, chcú problémy. Prečo ste tu? Len zo záujmu? Som tu, odkedy prišiel. Na 34. ulici, a v Commodore, všade, kadiaľ šiel, som bola. Ste len zvedavá? Len zvedavá, a ešte… Ak je tu na niečo dobré, pre slobodu, nech príde, ak jeho krajine pomôže, že sem príde, som rada, že je tu. Odkiaľ ste? Z Alabamy, z Birminghamu. A prišli ste do New Yorku len vidieť pána Chruščova, či… Čo? Som tu osem rokov! Prepáčte. Počkajte. Čo je? Nasledujúci deň mal Chruščov ísť na západ, a nik nemohol predvídať, ako to tam dopadne. Po dvojdňovej návšteve New Yorku predseda Chruščov letí 3 000 míľ cez Spojené štáty do Los Angeles. Dlho predtým, ako Chruščov priletel do “továrne na sny”, všetky hviezdy Hollywoodu už boli v Cafe de Paris, a netrpezlivo očakávali komunistického diktátora. Aj Marilyn Monroe, známa tým, že všade chodí neskoro, prišla o niekoľko hodín skôr. Po krátkom obede prehovoril prezident spoločnosti 20th Century Fox Spyros Skouras. Jeho reč mala neobvyklý začiatok. Spasíba. Spasíba. SMIECH Pán predseda, toto som vo svojej reči povedať nechcel, ale vaša krajina je najväčšia korporácia, najväčšia kapitalistická firma, najväčší monopol, aký kedy svet poznal. Táto nečakaná urážka raja pracujúcich mohla Chruščova rozhnevať. Veľmi dobrý monopol! Chorošo, chorošo! Ale opäť sa staré príslovie “Nejde o to, čo vravíš, ale ako to vravíš”, ukázalo správnym, a Chruščov sa tomu len zasmial. Čoskoro sa však veci vrátili k normálu. Pán predseda, vo všetkej skromnosti, prosím, pozrite sa na mňa. Moji dvaja bratia a ja pochádzame z maličkej dedinky v Grécku, z veľmi chudobnej rodiny. V roku 1910 po príchode sem sme pracovali ako obyčajní zberači riadu. Vďaka americkému systému rovných príležitostí mám dnes to šťastie byť prezidentom 20th Century Fox. Pred Chruščovom stála neľahká úloha. Teraz ako pravý politik musel prekonať tento dojímavý príbeh o ceste z chudoby k bohatstvu, a ako pravý politik, chytil býka okamžite za rohy. Toto na mňa naozaj spravilo dobrý dojem, a chcem vám vyjadriť svoju veľkú úctu. Ale zároveň ma to veľmi neohuruje. Chcete vedieť, kto som ja? Začal som pracovať hneď, ako som sa naučil chodiť. Už do veku 15 rokov som robil veľmi veľa prác. Najskôr som pásol teľatá, ovce a kravy pre kapitalistov, potom som robil v továrňach, baniach a v chemičkách. A kto som teraz? Teraz som premiérom veľkého Sovietskeho zväzu! V tomto priateľskom súboji príležitostí kariérneho rastu v dvoch odlišných systémoch “Pán Ch.” jasne vyhral. A po tomto víťazstve sa rozhodol viesť prejav smerom, ktorý nik nemohol predpokladať. Amerika je pekná krajina. Americký národ je veľký národ. A ja som tu ako hosť vášho prezidenta, takže som hosť vašej veľkej krajiny. A zatiaľ som veľmi spokojný, ako aj moji súdruhovia, s našim pobytom v Amerike, a než som prišiel do vášho mesta, vypracovali mi itinerár s programom, čo tu mám vidieť. Ale teraz tesne pred prejavom mi povedali: Nie, nemôžete vidieť to a to mesto. Ako že sa to volá? Disneyland. Áno, to je ono. Tak sa pýtam “Prečo nie?” A oni že: “Viete, tam nemôžete.” Počúvajte, len počúvajte, čo mi povedali. “Nemôžete tam ísť, lebo my, americké úrady, vám tam nemôžeme zaručiť bezpečnosť.” Teraz sa vás pýtam: “Čo sa tam deje? Vypukla tam cholera alebo mor? A keď tam pôjdem, ochoriem? Alebo Disneyland ovládli banditi a zabijú ma, ak tam prídem? Naozaj, naozaj som ho chcel vidieť, ale teraz nemôžem. To je situácia, v ktorej som sa ja, váš hosť, ocitol. To je mimo môjho chápania. Myslel som, že tu máte dobre organizovanú krajinu, a keď prídem, nebudem v bezpečí len keď ma zamknete do nepriestrelného auta, a budem sa dusiť a potiť hodiny a hodiny, kým mi z tela nevytečú všetky tekutiny a úplne vyschnem! Myslel som, že budem môcť chodiť slobodne, medzi slobodnými americkými ľuďmi, ale teraz mi vravia “Nie, to nejde”. Tak cítim horkú ľútosť, a musím vám vyjadriť svoje sklamanie a zdesenie. Ďakujem vám za pozornosť. Hoci Hollywood venoval sovietskemu premiérovi ovácie v stoji, všetci boli v šoku, a je ľahké pochopiť prečo. Práve totiž videli výbuch zlosti 65 ročného komunistického diktátora, pretože zrušili jeho návštevu Disneylandu. Z pohľadu herečky, čo si myslíte o dnešnej show? Veľmi zaujímavé popoludnie. Čo vás zaujalo najviac? Takmer všetko. A čo tie jeho slová? Zaujímavé, veľmi zaujímavé. Čakali ste tu dnes toto? Čo ste čakali, že bude? Roastbeef. Čakala som, že to bude zaujímavé. Z jedného hollywoodskeho spektáklu na ďalší, do štúdia 8, kde sa nakrúca muzikál Colea Portera “Can Can”. Počas návštevy Hollywoodu ma pozvali sledovať nakrúcanie scény filmu s názvom Can Can. HUDBA Počas tanca dievčatá dvíhali sukne a ukazovali zadky. Teda, nie úplne, viete, mali zatiahnuté rolety, ale aj tak. Celkovo by som povedal, že to bol veľmi pikantný film.04-06_Chruščov dobýja Ameriku[(070393)19-15-42] My Sovieti nie sme na tento žáner zvyknutí, bol to film len pre dospelých. V tejto chvíli boli asi všetci v publiku udivení a rozmýšľali, prečo vybrali práve toto ako predstavenie súčasného Hollywoodu Chruščovovi? No keď Can Can skončil, Pán Ch. nepôsobil zdesene a urazene. Usmieval sa, a rozprával sa s herečkami. Potom ma fotografi začali fotiť v obkolesení tých dievčat. Počul som, ako jeden vraví dievčaťu hneď vedľa mňa: “Zdvihni si sukňu! Vyššie, vyššie, vyššie!” Zjavne chcel mať necudnú fotku so mnou, z jeho strany to bol rozhodne protisovietsky ťah. Myslím, že ma chcel takouto fotkou znevážiť, a určite si myslel: Tak Chruščov prišiel do Hollywoodu, a dal sa fotiť s dievčatami ľahkých mravov.” Po Hollywoode a zrušenom Disneylande, mu americkí hostitelia krátili čas bezcieľnym vozením po L. A. a predmestiach. A Chruščov sa opäť raz dusil pod horúcim kalifornským slnkom v zatvorenom nepriestrelnom aute bez klimatizácie. Ale tentoraz nebolo len neuveriteľne horúco, bola to aj neskutočná nuda. Našťastie, všetko má svoj koniec a konečne po takmer troch hodinách bezcieľneho jazdenia Chruščova priviezli do hotela Ambasador na oficiálnu večeru so starostom L. A. Na tej večeri šlo všetko dobre až do chvíle, keď ten starosta L. A. mal prejav. Nepamätám si meno, ale nebol tučný, a nemal prasací rypák. Inými slovami, nevyzeral tak, ako naši umelci obvykle znázorňujú kapitalistov na propagandistických plagátoch. Pán predseda, nesúhlasíme s vašou často citovanou vetou: “My vás pochováme.” Vy nás nepochováte, my sme spokojní s našim spôsobom života, uznávame jeho nedostatky, a stále sa snažíme zlepšovať ho. Ale v čase ohrozenia budeme bojovať až do smrti na jeho obranu. Veta “My vás pochováme” strašila Chruščova takmer tri roky. V roku 1956 v rozhovore s veľvyslancami v Moskve povedal: “Či sa vám to páči alebo nie, história je na našej strane, my vás zakopeme.” Myslel tým, že socializmus nakoniec nad kapitalizmom v ekonomickom a politickom súboji vyhrá. Ale mašinéria americkej propagandy tieto slová vyňala z kontextu, preložila ich ako jej to vyhovovalo, a využila ich ako komunistické strašenie “Chruščov vás chce zabiť”. V ďalších troch rokoch Chruščov viackrát vysvetľoval, čo tým myslel. A nechcel to vysvetľovať znova. Takmer som vybuchol. Isteže som to mohol prejsť, no niekedy tieto protisovietske typy potrebujú riadny úder do zubov. Na konci pripraveného prejavu som prešiel do protiútoku. Teraz sa obraciam na vás, drahý starosta, na môjho hostiteľa. Pohostili ste mňa a mojich súdruhov výborným jedlom, a ďakujem vám za to, ale aj tak poviem, čo si myslím. Smiem tak spraviť vo vašej krajine? SMIECH A POTLESK Vo svojom prejave ste povedali, že vás chceme pochovať. Chcem sa vás spýtať, prečo o tom hovoríte? Po príchode do Ameriky som už poskytol podrobné vysvetlenie v tejto veci na tlačovej konferencii. Predpokladám, že starostovia vo vašej krajine čítajú noviny. Pretože u nás predsedovia mestských výborov čítajú noviny každý deň. Ak nie, nemajú veľkú šancu byť zvolení aj na ďalšie obdobie. Ale teraz vážne, prišiel som sem s vážnymi zámermi, ale vy sa snažíte zmeniť moju návštevu na žart. Najskôr by ste mali pochopiť, o čom tu hovoríme. Dúfam, že si uvedomujete, že tu hovoríme o mieri alebo vojne, živote alebo smrti! Potom sa Chruščov trochu upokojil, ale aj tak zakončil svoju reč zlovestným výrokom, keď povedal: “Viete čo? Necítim sa tu vítaný. Trvalo asi 12 hodín priletieť sem, a trvalo by len 10 hodín odletieť späť. Ale pamätajte, som prvá hlava Ruska, ktorá kedy navštívila Spojené štáty. Môžem ísť, žiadny problém, ale neviem kedy, a či vôbec iný sovietsky premiér vašu krajinu navštívi”. Šokovaní hostia skúšali pochopiť, čo to presne znamenalo. Koniec jeho návštevy Spojených štátov? Či začiatok 3. svetovej vojny? Ale Chruščov tým neskončil. Neskôr večer mal ďalší dramatický výstup, tentoraz za zatvorenými dverami hotelovej izby. Tam kričal, rozčúlene kritizoval prijatie, ktorého sa mu dostávalo, a opäť hrozil okamžitým odchodom zo Spojených štátov, ak sa veci nezmenia. Zoznam Chruščovovych sťažností bol dlhý. Preklínal nekonečné nudné oficiálne raňajky, obedy a večere, že sa nemôže stretnúť so “skutočnými” Američanmi, zrušenie návštevy Disneylandu, a, samozrejme, starostu L. A. Vyzeral taký nahnevaný, že aj jeho pobočníci, zvyknutí na jeho výbušnú povahu, boli vystrašení. No po svojom výbuchu sa usmial, dal si prst na ústa a ukázal na strop. Vedel, že FBI tam má odpočúvacie zariadenie. Tak ako iné výbuchy, aj tento bol fingovaný. Jednoducho blafoval, strašil Američanov, aby sa k nemu správali lepšie. A zabralo to. O tom, ako Washington vníma tento aspekt turné, nám teraz povie náš redaktor Howard Smith. Washington, kde sa o niekoľko dní odohrá záver Chruščovovej návštevy, sledoval prvú polovicu turné Chruščova so zmiešanými pocitmi. Veľmi si želáme, ako vraví vyhlásenie Bieleho domu, že sa k nemu budú na jeho ceste chovať zdvorilo. Bude hanbou, ak vzťahy medzi dvomi jadrovými mocnosťami, ktoré prežili blokádu Berlína a kórejskú vojnu, skrachujú kvôli neuskutočnenej návšteve Disneylandu. Washington si želá, aby sa nestalo nič, čo by vrhlo tieň na rozhovor, ktorý tu Chruščov bude mať s prezidentom Eisenhowerom koncom týždňa. Zámer Bieleho domu Chruščova uspokojiť za každú cenu sa naplnil hneď ďalšie ráno. Na ceste z Los Angeles do San Francisca dovolili robiť zastávky na znamenie, aby sa mohol konečne stretnúť a pozdraviť s obyčajnými Američanmi tvárou v tvár. Som ohromený množstvom ľudí, čakajúcich na sovietskeho premiéra. S niektorými z nich sa porozprávame a spýtame sa, prečo sa prišli pozrieť na pána Chruščova. Prečo ste sa prišli pozrieť na sovietskeho premiéra? Chceli sme ho vidieť, veľa sme o ňom počuli. Chceli by ste mu niečo povedať? To ani nie. Len zvedavosť? Áno. Už ste sa predtým boli na stanici pozrieť na nejakú osobnosť, ktorá tadiaľto šla? Nie, to nie. A čo vy, pane? Čo vás primälo prísť sa na stanicu pozrieť na ten vlak? Pardon, nehovorím dobre anglicky. Hovoríte veľmi dobre. Prišiel som len zo zvedavosti. Zo zvedavosti. Túto odpoveď dostávam celý deň. Po prvýkrát od začiatku cesty sa Pán Ch. stretol s davom a užíval si to. Ale ešte prekvapivejšie bolo, že Američanom, ktorí mali prvýkrát šancu stretnúť sa s ním, sa to páčilo tiež. Iste, stále bol pre nich komunistický diktátor, ale teraz sa stal vďaka veľkej mediálnej publicite aj ozajstnou celebritou smejúcou sa, žartujúcou, šomrajúcou a nepredvídateľnou hviezdou prvej nonstop mediálnej show. Američanom začal Pán Ch. pripadať ako známa sitcomová postava, mrzutý, hundrajúci strýko so zlatým srdcom. Koniec koncov, priemerný Američan vedel pochopiť, že človeka nahnevá, ak mu nejaký vládny byrokrat zakáže návštevu Disneylandu. Opäť vo vlaku sa Chruščov zrazu Lodgea spýtal: “Pamätáte si toho vášho starostu L. A.?” “Áno, pamätám,” opatrne odpovedal Lodge, obávajúc sa ďalšieho výbuchu zlosti. “Myslím, že ten váš starosta si chcel len prdnúť, ale namiesto toho si zašpinil gate”, smial sa Chruščov radostne. A takto bola celá nepríjemnosť v L. A. zabudnutá. A po zvyšok dňa mal predseda výbornú náladu. Ďalšie ráno v San Franciscu sa obzerači celebrít hromadili pred Hopkinsovym hotelom už od piatej ráno. Boli tam ľudia rôznych skupín, ale mali jedno spoločné, všetci chceli vidieť Chruščova. Počas dňa rozruch okolo Pána Ch. v San Franciscu stále rástol, a popoludní už dosiahol bod varu. Keď Chruščov so sprievodom vošli do obchodu “Kvalitné jedlá”, nového veľkého supermarketu na predmestí, bol plný novinárov, obzeračov celebrít a úplne ohromených nakupujúcich. Keď Pán Ch. vošiel, dav sa hrnul smerom k slávnemu diktátorovi, aby nepremeškal ani sekundu historickej chvíle. Komunistický vodca v kapitalistickom supermarkete. Kameramani a fotografi šaleli, pretláčali sa lakťami, a liezli na regály a pulty, aby získali dobrý záber. Mamičky dvíhali detičky do výšky, aby zazreli Červeného kráľa, a pubertálne dievčatá zažívali najkrajšie chvíle v živote. Jedna mu potriasla rukou, vykríkla “Dotkol sa ma!”, a omdlela. Ako Chruščov prechádzal obchodom, hystéria šla s ním. Jeden z reportérov trefne poznamenal: “Bolo to ako šťastná hodinka v manio depresívnom oddelení.” Polícia čoskoro už nedokázala dav zvládať, prechádzku skrátila, a odviedla Chruščova preč. Koniec koncov, bolo to logické veľké finále Chruščovovho prvého týždňa v Amerike. Zo San Francisca letí pán Chruščov do Des Moines v Iowe, do mesta v strede Spojených štátov. Čo si vy myslíte o príchode Nikitu Chruščova do Des Moines? Schvaľujete to? Myslím, že je od neho pekné, že chce vidieť obyčajných ľudí, a ako v Amerike žijeme. Ak ho uvidíte, zamávate? Ó, áno, zamávam mu. Zamával by som, aj keby som ho nemal rád. Ale to by som zamával len tak slabo. Slabo? Áno. Ďakujem pekne. Takto to cítia ľudia pri regáli s liekmi v lekárni. Aby sme videli, ako veci šli potom, pridajme sa k sprievodu s našimi kamerami naživo, a máme tento exkluzívny záber. Teplota v tejto mraziarni bola mínus 36 stupňov. Pán Menšikov, sovietsky veľvyslanec v Spojených štátoch, sa snažil premiéra dostať von. Po prehliadke baliarne sme prišli do miestnosti, kde mala byť ochutnávka, a videli sme, že tam už je pripravené filmové, televízne a rozhlasové vybavenie. A bolo tam aj plno novinárov. Tento kapitalista, majiteľ tej továrne, rozhodne vedel, ako sa robí reklama. Zjavne sa rozhodol využiť moju návštevu na bezplatnú reklamu na svoje výrobky, lebo po tomto môže povedať: “Chruščov navštívil našu výrobňu, ochutnal naše výrobky, a naše párky mu veľmi chutili! Takže naše párky sú tie najlepšie!” Takto som teda v živom vysielaní do seba pchal americké párky. Toto bol rozhodne ďalší nečakaný zvrat udalostí. Muž, ktorý prišiel do Ameriky ako najslávnejší komunista sveta, sa mal stať známou postavou amerického kapitalizmu: celebritným predavačom. Páni, teraz môžete s radosťou ochutnať jeden z našich hotdogov. Obslúžia vás pekné dievčatá. Trochu horčice? Počkajte, uhnite, aby ho bolo vidieť na kameru. Pán Chruščov zjedol prvý Frankburger v oddelení výroby párkov v tejto baliarni. Vraj bol dobrý, až na ten problém, že k nemu nebolo žiadne pivo. Povedal aj, že je taký dobrý, že by nemali meniť recept. Hoci nikto nevravel, že by ho chceli meniť. Nikita Chruščov je dnes centrom pozornosti v Des Moines v Iowe, kde je najväčšou atrakciou, odkedy sa pred dvomi týždňami skončil Iowský jarmok. No a zajtra pán Chruščov navštívi Garstovu farmu, hlavný cieľ jeho návštevy Iowy, kde chce navštíviť starého priateľa Roswellta Garsta na farme v Coon Rapids. Na mieste budú naše kamery a zajtra ráno o ôsmej vám prinesieme reportáž o Chruščovovi na farme. Excentrický pestovateľ kukurice, milionár Roswell Garst, ktorého sovietsky premiér láskyplne volal “môj najlepší americký priateľ”, bol veľmi zaujímavá postava. Obaja sa stretli pred štyrmi rokmi, keď Garsta pozvali do Sovietskeho zväzu ako experta na kukuricu, a na konci pobytu sa nečakane ocitol na osobnom stretnutí s Pánom Ch. Na konci nečakaného stretnutia Garst predal Chruščovovi 5 000 ton svojej hybridnej kukurice. A len tak, vďaka priateľstvu s hlavným komunistom sveta, vzrástol majetok amerického kapitalistického farmára v priebehu pár rokov z 300 tisíc na 7 miliónov dolárov. No v stredu 23. septembra 1959 ani bystrý pán Garst netušil, čo ho čaká. Už dlho pred Chruščovovou návštevou Garstova farma pripomínala blázinec. 300 členný dav unavených, ale nadmieru vzrušených novinárov nervózne pobehoval v jej okolí, ako partia malých detí, ktoré vynechali obedný spánok. V ten deň bola na Garstovej farme celá armáda novinárov. Keď mi ju Garst začal ukazovať, tá horda novinárov, fotografov a kameramanov začala doslova behať do kruhu okolo nás. Garsta to čoskoro začalo hnevať, a mal na to veru dobrý dôvod. Tí novinári mu šliapali po úrode! Boli horší než kobylky! A keď sa jeden americký novinár zjavil rovno pred nami, asi chcel len získať dobrú fotku, Garst, ktorý už v sebe dusil hnev, vybehol a kopol novinára do zadku, a musím povedať, že mu nechal na zadku poriadny odtlačok! Nikdy predtým v amerických dejinách nebol jeden človek objektom takej mediálnej pozornosti. Možno pokojne povedať, že táto cesta bola začiatkom dnes nám už tak známeho fenoménu nepretržitého mediálneho cirkusu. Príbeh oznámite, zaznamenáte, a nevyhnutne skreslíte. V desiaty deň cesty bolo absolútne jasné, že v Amerike sa čosi zmenilo. Pred necelými dvomi týždňami, keď Chruščov prišiel do Washingtonu, ľudia stáli ticho, nevrlo, a v obavách. A teraz sa smiali, zdravili, a radovali. Iste, za tých desať dní Chruščov neobrátil Američanov na komunizmus, ale podarilo sa mu očariť ich. A dá sa povedať, že do istej miery ich zbavil strachu. Koniec koncov, vyzeral ako obyčajný chlapík, ktorý sa smial, žartoval, a občas stratil nervy, inými slovami, bol akoby jedným z nich. Taký chlapík určite nezačne jadrový Armagedon! Áno, stále je to hlavný komunista sveta, ale nikto nie je dokonalý, nie je tak? A tak napriek všetkým jeho nedostatkom, sa Američanom ten starký páčil. A Chruščovovi sa páčili oni. Pri návšteve oceliarne v Pittsburghu mu jeden robotník ponúkol cigaru. Chruščov nefajčil, ale bol týmto gestom zjavne dojatý. Dal cigaru do vrecka, robotníkovi poďakoval, a potom nečakane vytiahol svoje hodinky a podal mu ich. Hodinky Nikitu Chruščova spravili z Kennetha Jacka okamžite celebritu. Na druhý deň vzal tie hodinky ku klenotníkovi zistiť, na koľko mu ich poistia. Ale klenotník povedal, nech sa neobťažuje, ukázalo sa, že vodca najväčšej krajiny sveta nosí hodinky za 14 dolárov. Z Pittsburghu letí pán Chruščov späť do Washingtonu. Vracia sa do hlavného mesta, kde sa jeho americká cesta začala. Za sebou má dni plné cestovania a stretnutí s ľuďmi, pred sebou pár dní súkromných rozhovorov s prezidentom Eisenhowerom. Chruščovov návrat do Washingtonu bol záverom jeho zábavnej cesty naprieč Amerikou. Teraz mal na programe prácu. Dvaja najmocnejší ľudia sveta, predseda Chruščov a prezident Eisenhower, si mali sadnúť v Camp Davide, a dohodnúť riešenia mnohých pálčivých problémov studenej vojny. Teraz už bolo jasné, že zámer Bieleho domu nevyšiel. Chruščov neprichádzal na rozhovory obmäkčený, ako sa plánovalo. Vlastne prichádzal silnejší, ako predtým. O tri dni neskôr, keď Chruščov a Eisenhower spolu šli z Camp Davidu do Washingtonu, bolo už jasné, že rozhovory nedopadli dobre. Dvaja vodcovia vlastne nedospeli k dohode v žiadnej z preberaných otázok, vrátane problematického bodu studenej vojny Berlína, odzbrojenia, obchodných vzťahov, a mnohých iných. Ale prečo? Čo sa v Camp Davide stalo? Počas rozhovorov v Camp Davide mi Eisenhower opakovane hovoril: “Pán Chruščov, naozaj chcem s vami v týchto pálčivých otázkach dospieť k dohode.” Odpovedal som mu: “Pán prezident, to by veľmi potešilo aj mňa!” Ale zároveň som vedel: Ako môžeme dospieť k dohode? Pozície našich krajín v tom čase boli vo všetkých oblastiach úplne protikladné. Jednoducho podmienky neboli zrelé na to, aby sme sa aspoň v niečom dohodli. A úprimne povedané, nikdy som nemal ilúzie, že prídem do Ameriky, pohovoríme si, a všetky problémy sveta zázračne zmiznú. Čo je to za chiméru? Moskvu nepostavili za deň, viete, tieto veci chcú čas. A treba začať malými. Prišli sme do USA “vidieť a byť videní”, a to presne sme spravili. No rozhovory zároveň neboli úplne márne. Dvaja postarší páni spolu jedli, pozerali filmy, a chodili spolu na dlhé prechádzky. Pri tom sa trochu spoznali, a tak trochu aj skamarátili. Po skončení rozhovorov, Chruščov pozval Eisenhowera na jar na návštevu Ruska, americký prezident pozvanie prijal. Sedem mesiacov po Chruščovovom návrate z Ameriky bolo asi najteplejších zo studenej vojny. Rusi získali pozitívny obraz o Američanoch z prejavov svojho vodcu, a nečakane pozitívneho podania cesty sovietskymi médiami, čo zmenilo ich vnímanie Ameriky. V Amerike preniesli obraz srdečného, skromného Chruščova na to, ako vnímali Sovietsky zväz. Propagandistické mašinérie na oboch stranách začali rozprávať o “novej ére dobrých vzťahov medzi dvoma supermocnosťami”. A v mysliach mnohých ľudí nielen v Sovietskom zväze a Spojených štátoch, ale na celom svete, sa studená vojna chýlila ku koncu. Ale všetko sa skončilo 1. mája 1960, keď bolo nad Sovietskym zväzom zostrelené lietadlo U 2. Chruščov niesol správu o špionážnom americkom lietadle nad Ruskom ťažko. Cítil sa byť Eisenhowerom zradený, zradený v osobnej, ľudskej rovine. V minulých mesiacoch začal hovoriť o Eisenhowerovi ako o svojom “americkom priateľovi”. A teraz ho jeho priateľ bodol do chrbta. A Chruščov odpovedal rýchlo. V rozpore s diplomatickými zvykmi v nahnevanom verejnom prejave Eisenhowerovu návštevu Ruska zrušil. A po tomto, ó, môj bože, sem chce Eisenhower prísť? Ja tomu nerozumiem, naozaj nie. Nemá rozum, či čo? Je to úplne jasné, z môjho pohľadu. Nejete tam, kde kadíte! Je to prosté, nie je to také ťažké pochopiť. Prezident sa v Sovietskom zväze vykadil, a teraz sem chce prísť, za mnou, za Chruščovom, na obed?! Ale ako ho môžem hostiť po tom, čo mi urobil? Ale ani po tomto Chruščov neskončil. O dva týždne, 16. mája, prišiel do Francúzska na dlho plánovaný summit štyroch mocností. Tu opäť žiadal od Eisenhowera oficiálne ospravedlnenie za let špionážneho lietadla.04-06_Chruščov dobýja Ameriku[(033960)19-15-40] Z politických dôvodov mu Eisenhower žiadne dať nemohol. A ako odpoveď Chruščov s veľkou radosťou summit sabotoval a odišiel skôr, ako sa vôbec začal. Ako ďalší krok svojej vendety sa Chruščov opäť navzdory štandardným zvykom, stanovil za hlavu sovietskeho zastúpenia v OSN, a v septembri sa vrátil do New Yorku pranierovať Eisenhowera na jeho domácej pôde. V OSN sa prvýkrát stretol s Fidelom Castrom, a jedného dňa si pri proteste proti jednému prejavu vyzul topánku, a chvíľu ňou mlátil po pulte. Toto 30 sekundové mlátenie topánkou sa paradoxne stalo najslávnejším činom jeho života v kolektívnej pamäti Západu. V roku 1962 Chruščov poslal na Kubu sovietske jadrové rakety. Keď to Američania zistili, prezident Kennedy nariadil americkým lodiam ostrov blokovať, a žiadal Chruščova o stiahnutie rakiet. Trinásť dní bol svet na pokraji jadrovej vojny a až v poslednej chvíli Chruščov ustúpil. Ale prečo? Áno, iste, Chruščov mal na to veľa dôvodov. Koniec koncov, bol múdry a skúsený politik. Ale čo ak s tým mala niečo spoločné aj láska? Predstavme si, len tak teoreticky, že medzi dôvodmi, prečo Chruščov nestlačil počas kubánskej raketovej krízy ten červený gombík, boli aj pekné spomienky na jeho krátky, ale skutočný milostný románik s Amerikou. Koniec koncov, motýlí efekt, že malá vec môže mať veľké následky, je skutočná vedecká teória. Takže možno bola tá cesta dôležitejšia, ako si myslíme. Alebo aj nie. Ktovie, aké veci ukrýva ľudské srdce? A ktovie, aké tajomstvá sa skrývali v srdci zavalitého Rusa so širokým úsmevom, ktorý pred mnohými rokmi dobýjal Ameriku.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.