Alexander Dubček

By | november 9, 2014

A ja aj potom odstupe času vidím tento krok veľmi správny. Ja by som mal státisíce ľudí na svedomí bez nádeje na víťazstvo. Dneska už aj archívy začínajú hovoriť. A tak jeden z archívnych dokumentov, ktorý v minulých rokoch ruský prezident Boris Jeľcin poskytol Československu, hovorí o tom, že 18. augusta 1968 na porade Brežneva s predstaviteľmi 5 krajín Varšavskej zmluvy informoval o tom, že predpokladajú, najmä maršál Grečko, že po vstupe vojsk dôjde k bojom a že bude potrebné, aby súdruhovia v krajinách, ktoré vstupujú do Československa, pripravili cement, drevo a iný materiál ako pomoc na obnovu krajiny. Inými slovami, boli pripravení ich valcovať. V tom čase to nebolo rozumné, zahrávať sa s nejakou presilou, s nejakou mocenskou silou, vojenskou, ktorá mieri s guľometmi a kanónmi na nás a my sme s holými päsťami proti nimi išli. Tam už bolo treba si zachovať proste ten ideál a tam sme vlastne sklamali. Nech odpadne, čo je kolísavé, nech odpadne, čo je oportunistické, ale nech v tej strane zostane, čo je pevné, čo je charakterné, čo chce za tento národ zápasiť. A nakoniec sme ti už v Moskve, Sovietom sa vtedy podarilo vytvoriť zárodky budúcej kolaborantskej garnitúry, do ktorej už začali kupovať veľmi úspešne Gustáva Husáka, a, bohužiaľ, aj pána prezidenta Ludvíka Svobodu. Tí potom aj v ďalšom období, keď pána Dubčeka zbavili funkcií, uzavreli takzvaný konglomerát alebo hradný mier s prookupačnými domácimi silami, ako bol Vasiľ Biľak a ostatní. A tí potom 20 rokov riadili krajinu. Po tom, po pár mesiacoch pauze ma poslali do Turecka, kde som bol krátku dobu ako veľvyslanec. Dnes viem, ako som aj tam vycítil, že to bolo obdobie, v ktorom mi bola daná šanca, aby som emigroval, aby som ušiel. Mal som tam veľké množstvo ponúk, ale vtedy práve spustili doma veľkú sprchu. Nechal som tam manželku, niet času na to, aby som tu vysvetľoval. Ale ja vám poviem, mal som čo robiť, aby som sa dostal do Československa, žena až neskoro ako za mnou. Ja som radšej volil nie cestu emigrácie.11-07_13-43-59_STV2 (slo)_[(000077)09-13-14] Všetkým, nemám to za zlé, ktorí tak urobili. Ale ja som sa musel vrátiť a vrátiť sa pre trest. Keď si spomenieme, že 5 a pol mesiaca pán Dubček bol v Turecku, odmietol ponuky na disent, aby totiž zostal tam, na Západe, čo by iste boli podmienky, neváham povedať, slušne komfortné. A vrátil sa domov, aby tu zdieľal osud s tisícami spoluobčanov, ktorí boli vylúčení a diskriminovaní ako on. A potom 15 rokov robil v lesoch, Štátnych lesoch v Krasňanoch, ako mechanizátor. Zase trochu nepochopiteľné, keď pánu Pithartovi v súčasnosti veľmi vadí, že pán Dubček bol v Turecku, že si vraj tam išiel prilepšiť. Nuž, nie každému prajem také prilepšenie. Nebolo to preňho ľahké, pretože bol neobyčajne ohováraný, boli naňho robené rôzne ataky. Boli prenasledovaní, aj jeho rodinní príslušníci, jeho priatelia a tak ďalej. Ale preto, cez to všetko, jeho nebolo možné zlomiť. Hoci bola taká snaha, niektorí mu nevedeli odpustiť, že sa nezmenil, že nevyvodil z toho dôsledky a že chceli od neho, včetne tých najvyšších politických osobností, V neposlednej rade boli tam snahy dokonca aj o jeho likvidáciu, o fyzickú likvidáciu. Ja viem o troch prípadoch, kedy skutočne mu išlo o život. Z histórie vieme, že všetci politici, ktorí, keď museli padnúť, tak behom krátkej doby vlastne zomierali. Ja viem, že on trebárs na jednej takej akcii, tuná, na Februárke, vypočúvali 11 hodín. Dubček nakoniec tých 11 hodín ani nevstal od toho stola, neprijal ani pohár vody, ale treskol im tam päsťou po stole, že im tam skákali všetky tie poháre, z ktorých sa oni ako posilňovali. A povedal im jasne, že jeho proste nie je možné podkúpiť a nie je ho možné zmeniť. Alexander Dubček v roku 1970 sa dostal pod prísny policajný dozor. Štátna bezpečnosť ho sledovala v zamestnaní, cestou do zamestnania, boli trošku odlišné od tých, ktoré poznáme ako aktivity Podstata jeho protestov je obsiahnutá v listoch, ktoré napísal generálnemu tajomníkovi, federálnemu zhromaždeniu, Slovenskej národnej rade, ktoré sa v roku 1968 zúčastnili na vojenskej intervencii. Prvý jeho list, prvý protestný jeho list, je z 26. augusta 1969, v ktorom protestuje, adresovaný Gustávovi Husákovi, a protestuje proti tomu, že už niekoľko mesiacov sa vedie proti nemu štvavá kampaň. Podal trestné oznámenie a po 2 rokoch dostal odpoveď, že žaloba, ktorú dal, že nie je opodstatnená. ktorý adresoval Federálnemu zhromaždeniu a Slovenskej národnej rade, v ktorom popisuje metódy sledovania a celé to jeho, celý jeho popis vyznieva, že Československo je policajným štátom, v ktorom nad všetkým bdie tajná polícia. Prvýkrát verejne na listy Alexandra Dubčeka reagoval prezident vtedy a generálny tajomník Gustáv Husák v apríli 1975 ktorá sa rozprúdila proti Alexandrovi Dubčekovi, vyústila do napísania brožúry, ktorá mala názov “Cestou zrady”. Z nej vyplývalo, že Alexander Dubček sa dal na cestu zrady Ak domyslíme slová a veľmi tvrdé slová, ktoré sú tam obsiahnuté, tak už len krôčik chýbal k tomu, aby bol zatknutý a následne odsúdený. Zrejme, podľa môjho názoru, príprava záverečnej konferencie, že Dubček v roku 1975 nebol odsúdený. Niekoľkokrát vystúpil veľmi vážne. Ten jeho list asi v 1974 roku, aj nielen čo do súčasnosti, ale aj čo do budúcnosti. Prvé také obdobie, by som povedal, veľmi vážnych protestov že Dubček v tom čase nemlčal. Ale keďže bol sledovaný nemohol vyvíjať verejnú činnosť, takú, akú poznáme z neskorších vystúpení Charty 77 alebo ďalších organizácii, ktoré sa v tom čase formovali. Počas 20 ročného obdobia sme sa často s pánom Alexandrom Dubčekom v malých skupinkách schádzali aj v odľahlejších priestoroch, napríklad aj v tomto areáli. Často sme tu boli s pánom profesorom Kočtúchom a pripravovali sme rôzne písomné materiály, ktoré potom sa rozširovali v ilegálnom samizdate alebo sa dopravovali do zahraničia, aby ako interview pána Dubčeka sa poskytli našim poslucháčom, v ktorých interview a rozhovoroch pán Alexander Dubček udržoval duch rezonancie a odporu voči totalite, odhaľoval neprávosti systému a porušovania ľudských práv. v Československu aj v Sovietskom zväze a v ďalších krajinách sovietskeho bloku. veľmi tvrdo odsúdilo vystúpenie Alexandra Dubčeka. Označilo ho za jav, že Dubček a reformní komunisti Dubček nemlčal, nie je pravda, že on mlčal v tých rokoch. On len uvažoval, vedel kedy má vystúpiť a zvažoval svoje kroky. A pri tom bol tak strašne strážený, že on proste v podstate nemohol zo svojho domu odísť bez toho, aby nebol strážený. Ani k nemu nikto nemohol tak ľahko prísť. Čiže jeho situácia bola v tomto ohľade celkom iná než ostatných, trebárs disidentov, ktorí predsa mali akú takú možnosť pohybu. On tú možnosť nemal. On mal všetko odpočúvané, celý jeho dom bol odpočúvaný. Počas tohto obdobia sa ho snažili navštevovať priatelia z Čiech, avšak ten kruh, ako som spomínal, bol tak hermeticky okolo neho uzavrený, že keď niekto pristúpil k bránke na Mišíkovej, prišli k nemu veľmi dôrazne a slušne páni, aby ho zobrali pod pazuchu, odviezli na nádražie a doprevadili až do Břeclavi a povedali “Nech sa páči, späť do Prahy.” Na tejto lavičke sme často redigovali alebo robili prvé varianty a skice písomných materiálov. Tak napríklad sme tu pripravovali známe interview pána Dubčeka, ktoré bolo potom v 1988 uverejnené v liste, Pelikánom vydávaných novín ilegálneho charakteru, ktoré sa potom dopravovali do Československa, “Dubček žaluje”. treba označiť jeho odchod do Bologni v roku 1988, kedy mu táto najstaršia univerzita sveta udelila čestný doktorát. A tu, práve v tomto pamätnom areáli, sme pripravovali aj prvé námety na jeho vystúpenie. Tu sa rodili jeho známe úvahy, s ktorými potom talianska verejnosť vrelo súhlasila. Prijal ho aj sám pápež, a tak teda v podstate sa vlastne slovenský evanjelik stretol s najväčším predstaviteľom katolíckej cirkvi, aby spoločne a svorne konštatovali, že potrebujeme v Európe viacej demokracie, viacej tolerancie a snahy o prekonanie totalitných systémov. Po nástupe Michaila Gorbačova do vedúcej funkcie v Sovietskom zväze, Alexander Dubček zintenzívnil svoje protesty proti normalizačnému vedeniu. Pokračoval v písaní listov, ktoré adresoval vtedajšiemu straníckemu a štátnemu vedeniu v Československu, ale tiež listami protestoval u talianskych, francúzskych komunistov.11-07_13-43-59_STV2 (slo)_[(016321)09-13-18] A začal zverejňovať, alebo zverejňovali sa interview, rozhovory s Alexandrom Dubčekom v zahraničí. Treba povedať a osobitne zdôrazniť, že vkladala sa veľká nádej do návštevy Michaila Gorbačova v Československu, v apríli 1987. Ale samotná návšteva priniesla veľké sklamanie, pretože počas celej návštevy Gorbačov ani raz nespomenul rok 1968. Takže ono to gradovalo, bolo už jasne vidieť, že to speje k zániku toho systému a že príde nové obdobie. Pokiaľ som mal možnosť sledovať, tak som vedel aj ja osobne, že v Prahe tam bola jedna garnitúra, hlavne z toho obdobia tých reformných, nechcem povedať celkom komunistov, ale ľudí, ktorí snažili sa o reformu celého politického života. Bola do toho zapojená aj Charta 77. A že tam sa združovali skutočne experti na všetky otázky štátneho, a že na vysokej úrovni riešili všetky tieto problémy a pripravovali vlastne tú republiku na túto zmenu. Dubček do toho bol zainteresovaný. Sám bol niekoľkokrát vyzvaný, Takže aj ovplyvnilo to celkove to riešenie tých problémov. A tam sa počítalo s ním ako s prezidentom. Táto garnitúra s ním počítala ako s prezidentom. Takže Dubček bol na to pripravovaný už niekoľko rokov predtým a očakával, že k tejto premene príde. Prvýkrát Alexander Dubček verejne vystúpil na zhromaždení pred Justičným palácom v Bratislave, kde sa pripravoval politický proces proti takzvanej “Bratislavskej päťke”. Po 17. novembri, keď sa rúcal komunistický režim, zúčastňoval sa protestných zhromaždení, veľkých demonštrácií v Bratislave a v Prahe. Dubček! Dubček! Dubček! Dubček na hrad! Dubček na hrad! Na Letenskej pláni, kde bolo veľké, státisícové zhromaždenie demonštrantov, 25. novembra 1989, ozývalo sa heslo: “Dubček na hrad!” V tom čase charizma Alexandra Dubčeka vystúpila na povrch, ukázalo sa, že je známou osobnosťou a že ani po 20 rokoch v Českých krajinách, ale ani na Slovensku, sa na meno Alexandra Dubčeka nezabudlo. Vznikla tak odlišná situácia v českých krajinách a na Slovensku, hoci možno povedať, že ani v českých krajinách sa meno Alexander Dubček nevytratilo celkom. Iste je potrebné dodať aj to, že Alexandra Dubčeka na funkciu prezidenta už pred decembrom 1990 roku, Ale ani po tomto vystúpení Alexander Dubček ešte, a jednohlasne bol zvolený Václav Havel. kde treba povedať, že kľúčovú úlohu zohral či by sa inak vyvíjalo Československo, Spomeňme si, Václav Havel. Prvý kontakt a kompromis, najortodoxnejším pomáhačom Gustáva Husáka. To je jeden rozmer. Nevrátil sa do KSS, nespojil sa ani s reformovanou KSS, s SDĽ. oveľa tvrdšie ako pražskí disidenti. a celou takzvanou normalizačnou politikou a jej nositeľmi, je bezpodmienečný a neznesie odklad. bol predseda Federálneho zhromaždenia a nevrátil sa naspäť k SDĽ ke, bol stále vo VPN a až keď skupina vedená Gálom Kučerákom že musí situáciu meniť a musí sa rozhodnúť kam pôjde. a prirodzene prešiel do tejto pozície. Ja osobne som viedol Určite by vyzerala situácia úplne inak, paradoxne, možnože Dubček by bol zárukou oveľa väčších reforiem ako boli pražskí disidenti v konštelácii spolu s komunistami, ktorých vlastne podržali v našej spoločnosti doteraz. A, podotýkam, s normalizačnými komunistami. A toto bol jeho názor, a toto chcel uplatňovať aj v systéme, ktorý vznikol po 1989 roku. Teda istej pluralitnej demokracie, Ale chcel tam zase vniesť, vlastne tie svoje ľudské cnosti Rád ba som nabúral ešte takú legendu, ktorá sa o Alexandrovi Dubčekovi šíri ako o nejakom zmäkčilom politikovi, ktorý bol nerozhodný, váhajúci, Myslím si, že to nebola pravda, čo som ja mal možnosť zažiť vo vzťahu k ľuďom navonok, tak by som to povedal. Mal veľmi dobrý a srdečný vzťah k občanom, k rôznym kategóriám ľudí. ale to neznamená, že ako politik bol mäkký. Ja som ho zažil v mnohých situáciách, v ktorých bol veľmi nekompromisný a veľmi tvrdý. Či už je to, nechcem detailne intímne rozhovory, ale či už to bolo v rozhovoroch povedzme s Václavom Havlom, či už to bolo v rozhovoroch s českou pravicou, kde on veľmi jednoznačne presadzoval svoje postavenie aj svoje názory. Napokon vieme o konflikte, ktorý mal vo Federálnom zhromaždení s Milanom Šútovcom, ktorý bol v tom čase už reprezentant pravicovej, vlastne takej čechoslovakistickej línie. Ja myslím, že hlavná zásluha Dubčeka, práve tá, že dokázal spojovať a koordinovať ľudí a nadchnúť ľudí, čo je hlavná, podľa môjho názoru, úloha politika, sa prejavila v tom, Napriek tomu, že v tomto roku bola znížená pracovná doba v týždni, pretože boli zavedené voľné soboty.11-07_13-43-59_STV2 (slo)_[(028411)09-13-25] A to je, podľa môjho názoru, úspech niekoho, kto dokáže dať dohromady ľudí eventuálne rôznych názorov. Ja myslím, že Dubček tu predbehol myšlienku Charty 77, dávať ľudí rôznych politických názorov dohromady k jednému účelu ako sa dnes žiadajú, obety od ľudí, aby ich prinášali, nejako tak, že vlastne si uťahujú opasky a majú všetko drahšie. Ale tá myšlienka bola iná, žiadať od ľudí, aby pracovali viac, aby pracovali lepšie, aby zapojili tvorivé schopnosti. A nie je možné toto podceňovať. Ja niekedy, keď počúvam tie výroky aj súčasných politikov, najmä v Prahe, ktoré sa teraz tak šíria, kde ho bezmála stavajú do úlohy nejakého hlupáka, ktorý sa len viezol a ktorý vlastne nemal program, bol slabý. On predsa toľko odvahy preukázal vo svojom živote, a to v každej situácii, kde neváhal riskovať aj svoj život a nikdy neustúpil zo svojich pozícii. Dubčekovi nešlo iba o to heslo “Socializmus s ľudskou tvárou”, ale že pod týmto heslom bol vypracovaný konkrétny program. Konkrétny program, ktorý sa v mnohých veciach podobá tomu, Hneď na začiatku sa zrušil kádrový strop. Dubček proste žiadal, aby sa vykonali ekonomické opatrenia. Po prvé, chcel rozvoj drobného priemyslu, drobnej výroby. O tom je dôkaz v tom, že “Poučenie z krízového vývoja” Dubčeka kritizuje asi tak, že v záujme spotrebiteľov aby rozleptal socializmus. bez ktorej by sa koniec totality vo východnej Európe utopil v krvi. A nakoniec v jednom takom rozhovore mi povedal: “Vieš, ak si myslia, že ma odpília, že už budem mlčať a nepoviem nič už, že nezasiahnem do volieb, tak sa veľmi mýlia. kde bol presvedčený o správnosti tejto cesty. Nezahynie národ, v ktorom sa každý dokáže riadiť

One thought on “Alexander Dubček

  1. Bedrich Macko

    1. Akosi čudne napísané – raz ako Dubčekova priama reč, inde v tretej osobe.
    2. Akíže páni Dubček a Svoboda, súdruhovia to boli.
    3. Hodilo by sa menej hdnotení ale viac faktov.
    4. Keď ho tak prenasledovali, ako to že syn doštudoval VŠ?
    5. Husákove slová (Nech odpadne…) sú použité v opačnej situácii než ich vyriekol
    6. Dubček okolo r. 1988 v rádii Slobodná Európa vyhlásil, že vždy bol a zostane komunistom; po 1989 prešiel do sociálnej demokracie…

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.