Agneša Kalinová

By | apríl 24, 2016

Ešte sa pozriem do zrkadla, počkajte chvíľu. Dobre, môžeme. Agneša Kalinová je prírodný úkaz, pretože má toľko energie a vitality, že by to človek v jej veku vôbec nepredpokladal. Nikdy som s ňou nestačila držať krok. A to aj keď sme išli spolu na prechádzku. Vidieť, ako ma to príšerne otravovalo, že musím sedieť nehybne. Tri, štyri dni chodil pán inžinier, architekt Bárkány, veľmi známa prešovská osobnosť a zakladateľ prvého židovského múzea na Slovensku, ktorý bol výborný akvarelista. Je podľa mňa rozkošný, trochu naivný portrét otráveného decka, ktoré musí sedieť. Bolo to veľmi idylické detstvo. V Prešova idyla trvala takmer do môjho 14. roku, hoci už sa nadomnou vznášali nejaké tiene. Bola som jediné dieťa, ale mali sme široké rodinné zázemie, vyrastala som s bratrancami, sesternicami, tetkami. Všetci boli dobrí, všetkých som musela mať rada. Mamička mi to tak prikázala a ja som jej uverila, že sú úžasní. O to viac mi chýbali, keď ich už nebolo. Vtedy moji rodičia začali uvažovať o tom, že by som mala zmiznúť z Prešova a Ing. Bárkány zorganizoval útek a s nimi som išla ilegálne cez hranicu pešo do Maďarska. Išla som do Budapešti, kde žila otcova sestra so svojim mužom. Zhodou okolností našli kláštor, kde ma mohli zobrať. Kláštor ma mohol zobrať, pretože to bola polepšovňa. Prečkala som tam celý front. Je to jasné, súdruhovia. Teraz poďte druhú časť ešte raz.04-19_Gen.sk[(023398)08-35-51] HUDBA A SPEV Všetci chlapci, s ktorými sme sa kamarátili, obdivovali najmä ľavicovú kultúru. Ani jeden z nich sa marxizmom podrobnejšie nezaoberal. Leto roku 1950. Dokumentárne zábery nám pripomínajú, ako sme zápasili so zhubnou mandelinkou. Chemické prostriedky nestačili. Najúčinnejšou zbraňou bol ručný zber. Po Slánskeho procese som bola na 3 mesačnej zdravotnej dovolenke. Keď som sa z dovolenky vrátila, prepustili ma. Nebola som v strane a bol to stranícky časopis. Asi o tri týždne na to mi telefonoval Ctibor Štítnický, že majú miesto a mohla by som nastúpiť v Kultúrnom živote. Z tejto fotografie sa dá odvodiť celý život Kultúrneho života, lebo to je fotografia asi zo 66. roku, ešte v plnom počte. Sú tu všetci, aj Kornel Foldvári. Agneša Kalinová bola naša bezpečná, permanentná inšpirácia. Nie ako dobrá múza, ktorá nás bozkávala na čelo, skôr opačne, ako iskra, ktorá v najnečakanejších chvíľach zapaľovala výbuchy nápadov. Keď zastavili v Prahe Literárky, tak museli niečo urobiť aj s Kultúrnym životom. Nemohli ho nechať len tak. Urobili uznesenie, už za Dubčeka, treba povedať, že vyhodili z Kultúrneho života šéfredaktora Juraja Špicera. Hlboko pod zemou pracujú aranžéri. Stačí len stlačiť gombík. To už bol Husák prvý tajomník KSS. Bolo to na jar 1969 a dokázal nám, že kultúrny život sa môže obnoviť ak odíde Foldvári, Olšinský a ja. HUDBA Celá rodina Klenovcov boli v 70. rokoch takým centrom. Ich byt na Kúpeľnej bol centrom pre všetkých, ktorých režim vtedy zakázal. Ich byt bol miestom, kde sa všetci stretávali. Takého iného človeka som nepoznal. Na západe Gertrúda Steinová mala literárny salón. Agneša bola niečo podobné. Do dnešného dňa si pamätám a to si budem celý život pamätať v rámci toho, ako sme sa doučovali s mladíkom, študentom matematiky matematiku, lebo ani jednej nám to nešlo. Zrazu pán Kalina vošiel dnu, otvoril dokorán dvere, úplne biely a povedal, práve sme našli odpočúvacie zariadenie. Povedala som, že už tam nechcem žiť za takých okolností, že to na mňa tak dolieha, že ma to uráža, že ma to ponižuje. Je to pod moju ľudskú dôstojnosť znášať to. Mala som definíciu, že už neznášam hlúposti, ktoré na mňa padajú zo všetkých strán. Pozriem sa a vidím úplne idiotské heslo, ktoré musím čítať. Zapnem rádio, počúvam hlúpe reči. Je už nad moje sily toto znášať. Chcem sa dostať von. Nebolo to ľahké. Odchod bol nakoniec veľmi ťažký. V septembri 1978 som nastúpila už ako redaktorka a dostala som sa do politicky najdôležitejšieho oddelenia, ktoré sa volalo Udalosť a názory. Bolo to vysielanie politických, vnútropolitických komentárov o Československu a o zahraničí. Bol to 15 minútový program, vysielal sa každý večer. Československo sa vyznačovalo absolútnou stagnáciou. Tam sa raz nič neudialo, nič zaujímavé, dokonca ani nezaujímavé veci. Najväčší problém bol čítať hrozne nudné noviny a nájsť nejakú inšpiráciu na nejakú vec, ktorá by sa dala komentovať. Tam sa lístoček na strome nepohol. Všetko bolo staré. Keď som prišla do rádia, tak mi povedali, že nemám vhodný hlas na mikrofón. Bola som veľmi šťastná, začala som si písať príspevky rovno do stroja. Mala som zvyk, že som si príspevky opravovala 2 3 krát, takže som sa dostávala do konfliktu s hlásateľmi, ktorí nevedeli moje príspevky čítať. Môj najlepší kamarát spomedzi hlásateľov P. Nosko mi raz povedal, pozri sa, nehádaj sa s nimi, tvoj hlas je celkom zaujímavý, nacvičím ťa, nahráme to tajne a potom to ukážeme vedeniu a nech ti dovolia, aby si si to sama čítala. Mala schopnosť vyvolať emócie naprosto nepatetickým spôsobom. Hovorila úplne civilne, vety boli civilné. Ale spôsob, akým ho poskladala vedľa seba, vyvolávali pohnutie. Veľmi dobrý pocit, že si môžem povedať svoju mienku o režime. Akože môžem na nich vyplaziť jazyk. Agneša bola v Slobodnej Európe veľmi dôležitá postava aj preto, že bola jedna z mála slovenských redaktorov, ktorí pochádzali akoby z inej generácie. Ale potom v 89. bola jej kľúčová úloha v tom, že vybudovala slovenskú sekciu Slobodnej Európy, ktorá mala v 90. rokoch za Mečiara význam, trochu sa situácia opakovala, Slobodná Európa bola veľmi významné rádio v tom čase. Keď prišli tie prvé dni, prvé demonštrácie v novembri, prežívala som to, ale aj veľká väčšina mojich kolegov v Slobodnej Európe s obrovským záujmom. Konečne sme boli zase jednou nohou doma a boli sme v absolútnej eufórii. Prišla som do Hainburgu a pustila som si rádio. Náhodou som chytila českú stanicu, ktorá mi zahrala šláger môjho detstva, Nikdy se nevrátí pohádka mládí. Tí vedia, čo mi majú zahrať, myslím, že majú pravdu. Musím si uvedomiť to čínske príslovie, že nikdy nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky.04-19_Gen.sk[(018586)08-35-50] Bola to vynikajúca príprava na ten návrat. Prišla som do Bratislavy, prešla som dunajský most a tam ako som sa otočila dole, že sa po dunajskom nábreží vrátim, ešte som sa vyznala, autom som vedela kam mám ísť a tam bolo veľké heslo, Bratislava, mesto mieru. Pozrela som sa na to a hovorím si, nemám sa otočiť späť? Kam ja vlastne idem, kam sa to ženiem? Prišla som do Devína, k recepcii. Dobrý večer, mám tu rezervovanú izbu. Mladá recepčná sa na mňa pozrie a povedala mi, vitajte pani Kalinová. Ako sa má Julka? Bola to jej kamarátka, spolužiačka. Predsa som si povedala, že som doma. Musím povedať, že to nie je také jednoduché. Tu sa mi žije ľahšie v tom zmysle, že keď sa mi niečo nepáči čo sa v Nemecku robí, či už hospodársky alebo čo robia ľudia alebo najmä v politike, poviem si, to sú oni. Nezúčastnene sa nad tým pohorším, prípadne usmejem. A to čo na Slovensku zažijem, čítam v novinách, sa ma predsa dotýka oveľa viac. Pre mňa je to úžasná zmena k lepšiemu. Sledujem s obavami, so sympatiami a so záujmom čo sa tam deje. Držím palce všetkému, s čím sympatizujem. Viac nemôžem. Môj život by prebiehal jednoduchšie a ľahšie, keby do toho neboli zasiahli vždy dejiny. Ale aj s tým sa dá žiť, keď sa človek vie postaviť čelne situáciám. To som sa snažila dokázať.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.