VRAŽDIACE NACISTICKÉ BAKTÉRIE

By | jún 22, 2017

Biologické zbrane sa po tisícročia využívali na šírenie strachu a obáv. Počas druhej svetovej vojny Hitler o ich nasadení uvažovať nechcel, ale jeho najvyššie velenie zmýšľalo inak. Utajený program mal zúfalej nacistickej mašinérii ponúknuť novú ohavnú zbraň. Je to najhoršia nočná mora. Spomeňte si na všetky horory, ktoré ste v živote videli a vynásobte ich desiatimi. Nedávno objavené tajné dokumenty odhalili príšernú dohodu medzi vedcami Osi. Obe strany vedeli, že ich konanie musí ostať utajené, lebo vedeli, že je neospravedlniteľné a nemorálne. Šokujúce pozadie človekom spôsobenej epidémie naveky zmení váš pohľad na vojnu.V lete 1943 sa miska váh naklonila na stranu Spojencov. Rommelove africké oddiely sa vzdali a Sovieti systematicky vytláčali nacistov z Ruska. Na víťazstvo v tejto vojne by Nemci potrebovali zázrak. Nemcom dochádzali možnosti, zdroje i ľudské sily. Nemecko prehrávalo a začalo sa chytať slamky. Keby mohli vývoj vojny zvrátiť biologické zbrane, Nemci by boli ochotní urobiť všetko na svete. Krutý veliteľ SS Heinrich Himmler sa v mene Tretej ríše dopustil už mnohých zverstiev a v zúfalom pokuse vytvoriť najmocnejšiu zbraň sa vzoprel priamemu rozkazu Führera Adolfa Hitlera. Uprostred Indického oceánu sa nacistické ponorky tajne stretli s japonskými vojnovými loďami. Na ich palube boli vysokopostavení nacistickí výskumníci, ktorých cieľom bola výmena informácií o smrtiacich biologických látkach so spojencami Osi. Poznatky v ich hlavách boli natoľko cenné, že ich posadili do plavidiel a vyslali na dlhú a nesmierne riskantnú cestu. Medzi motormi sa celé dni tiesnilo 56 ľudí s vedomím, že možno už nikdy nevystúpia na súš. Pre vedcov nezocelených v boji to bola príšerná cesta. Môžete si to predstaviť, morská choroba, klaustrofóbia, strach. Neboli to námorníci a celé mesiace mohli len dúfať, že bezpečne prídu do cieľa. Prežili doslova peklo. Ale prečo Himmler vystavil najlepších vedcov takému nebezpečenstvu? Na to, aby sa Nemci a Japonci kvôli výmene informácií stretli uprostred mora, bolo potrebné veľmi zložité plánovanie. Obe strany vedeli, že ich konanie musí ostať utajené. Nešlo o to, že nepriateľ by mohol získať výhodu, ale o to, že si uvedomovali absolútnu nemorálnosť a hanebnosť svojho konania. Tesne pred koncom vojny niektorí z nich spáchali na palubách lodí samovraždu, aby sa vyhli zatknutiu, lebo vedeli, že je koniec. Napriek úsiliu mocností Osi je z prísne tajných dokumentov podpísaných osobne Winstonom Churchillom jasné, že britský dešifrovací stroj Enigma tajnú schôdzku na mori odhalil. No výmene sa už nedalo zabrániť. Nacisti boli rozhodnutí získať výsledky práce japonského netvora. Hoci Japonsko podpísalo Ženevské protokoly, pre istého ctižiadostivého japonského vedca to neznamenalo nič. Generál Shiro Ishii bol geniálny chirurg japonskej armády s nanajvýš temnými ambíciami. Pokiaľ vieme, na začiatku kariéry to bol zapálený lekár. Nikdy sa nedozvieme, čo ho zmenilo. Ishii sa prepracoval do štruktúr japonského ministerstva vojny a nadšene propagoval program biologických zbraní. Shiro Ishii bol zrejme jednou z najdôležitejších osobností druhej svetovej vojny. Priebojný individualista nebol netypický pre japonskú spoločnosť založenú na kolektíve. Viacerí generáli nemali bezohľadného a nepríjemného človeka radi, no Ishii mal výsledky. Shiro Ishii sa dá najlepšie charakterizovať ako “geniálny netvor”. Na jednej strane to bol narcistický megaloman túžiaci len po moci. No bol to aj nadmieru múdry vedec, ktorý vedel chodiť nielen vo svete biológie, ale aj vo svete politiky. Ishii uhovoril japonskú generalitu, aby mu postavila tajné zariadenie, v ktorom by mohol robiť ohavné pokusy na živých laboratórnych myšiach v ľudskej koži. Inštitút dostal krycí názov Jednotka 731 a smutne sa preslávil obrovskými krutosťami. Jednotku 731 postavili v Mandžusku, odľahlom kúte na severovýchode Číny. Bábkový štát okupovali Japonci a Ishii si ho vybral preto, lebo vedel, že japonská tajná polícia tam môže unášať miestnych Číňanov na účely jeho laboratórnych pokusov. Keď Japonci obsadili Mandžusko, Číňanov nepokladali za menejcenných, oni ich vôbec nepovažovali za ľudí. Boli bezvýznamní ako potkany, hlodavce, či veveričky, a volali ich “polená”. Názov “poleno” sa v Jednotke 731 pokladal za drsný žart pre zasvätených, lebo zariadenie sa navonok tvárilo ako píla. Nevystihoval však to, ako v ňom nakladali s ľudskými pokusnými myšami. To, že Japonci volali pokusné osoby “polená”, patrilo k procesu odľudštenia. Neboli to ľudské bytosti s pocitmi, emóciami a podobne, ale iba väzni. Ľudia, ktorých možno zneužiť a použiť v záujme vedeckého pokroku a šancí Japonska na konečné víťazstvo. “Polenami” boli nielen Číňania mučení v mene vedy v tomto paláci hrôzy. Japonci používali aj amerických a britských vojnových zajatcov. Bola to najhoršia nočná mora. Predstavte si najhorší horor, aký ste videli a vynásobte ho desiatimi. Areál mal 5 štvorcových kilometrov a držali v ňom 500 väzňov. 5 metrový plot istili drôty s vysokým napätím a strážne veže. Útek bol vylúčený. Dnu prebiehali pokusy skúmajúce reakcie nahých väzňov na mráz. Iných zámerne nakazili chorobami, a potom zaživa pitvali, aby mohli sledovať postup infekcie. Ich krutosť bola neuveriteľná. Správy potvrdili, že naozaj robili vivisekcie na ľuďoch pri plnom vedomí, na ľuďoch, ktorí mali rovnaké právo žiť ako vy, či ja. Akokoľvek sa na to pozriete, surovosť japonských pokusov nemala obdoby a človek si kladie otázku, či niečo také ohavné môže robiť civilizovaný človek v rozvinutej spoločnosti. Je neuveriteľné, že ľudí pitvali zaživa bez použitia anestetík. Zaujímala ich takzvaná “čistá veda”, reakcie krvi a tela bez akýchkoľvek vonkajších vplyvov. Japoncov zaujímali najmä účinky smrteľných chorôb ako antrax, brucelóza a týfus, postupujúcich ľudským telom. Baktérie chceli využiť ako zbrane, ktoré sa vložia do bômb a zhodia na nepriateľov. Shira Ishiiho zaujímal najviac bubonický mor. Spomedzi všetkých zabijakov sa mohol šíriť aj bez vojenského programu. Každý vedel, čo spôsobila “čierna smrť” v Európe, kde zahubila tretinu obyvateľstva, a Shiro Ishii podľa mňa nevylučoval, že niečo podobné by mohol zopakovať v Číne, či hocikde inde. Ishiiho zvrátená myseľ videla výhodu bubonického moru v tom, že naň stačilo pomerne málo nakazených bĺch. Potkanov bolo všade dosť, keďže v čase vojny bola hygiena zúfalá a infraštruktúra nefungovala, takže mal všetko potrebné. Chýbal mu už len katalyzátor vypuknutia epidémie, ktorá by sa šírila ako lesný požiar a mohla by trvať roky. Drobnú blchu identifikovali ako najlepšieho prenášača a šíriteľa smrtiacej baktérie. Baktéria zariadila, aby nákaza zasiahla čo najviac ľudí, lebo nedovolila ľudskej krvi dostať sa blche do žalúdka. Blcha je hladná, no ani keď sa zahryzne a vypustí baktériu do krvného obehu hostiteľa, sama sa ku krvi nedostane. A tak hľadá ďalších hostiteľov a nikdy sa nenasýti. Úžasná stratégia pre baktériu, ktorú majú šíriť teplokrvné zvieratá. Keď chceli vedci z Jednotky 731 uskutočniť terénne testy, potrebovali milióny bĺch a dostatok teplokrvných hostiteľov na ich kŕmenie. Mandžuské potkany boli dokonale vyhovujúce. V štvorpodlažnom obilnom sile zriadili potkaniu farmu, továreň na morom nakazené blchy, ktorá ročne vyprodukovala pol miliardy jedincov. Pri hľadaní spoľahlivého distribučného systému sa Ishiiho tím inšpiroval japonským kultúrnym dedičstvom. Keramické bomby znamenali prelom, pri dopade sa rozbili, ale nevybuchli a zanechali len minimálne stopy. Blchy sa dali šikovne vmiešať k ryži a pšenici, aby prilákali hlodavce. Koncom októbra 1940 keramické bomby otestovali a zhodili na Ningbo na severovýchode Číny. V priebehu pár dní ochoreli stovky nevinných civilov. Ishiiho vedci ich ako “zdravotníci” navštevovali u nich doma. Prípady len zaevidovali a obete nechali umierať v príšerných mukách. Boli mimoriadne úspešní. Potrebovali 10 či 20 tisíc mŕtvych, ale napokon to dokázali. Bubonický mor sa zmenil na veľmi účinnú zbraň. Ishii mal dôkaz, ktorý mu umožnil vyhliadnuť si vzdialenejšieho nepriateľa. Mal v úmysle zhodiť infikované blchy na najväčšie americké mestá na západe. Hlavnými cieľmi boli San Francisco a Los Angeles. Chceli nakazených šíriteľov naložiť do bômb, tie zavesiť pod vodíkové balóny a vypustiť, aby ich prúdenie vzduchu zavialo nad Ameriku, kde sa mala choroba rozšíriť. Viete si predstaviť, že by dopadli na centrum San Francisca? Zabili by more ľudí a obrovský počet obyvateľov mesta by ušiel. Továrne by sa museli zavrieť, a to by americkému vojnovému hospodárstvu spôsobilo v závere vojny nesmierne škody. Ľudia sa pýtajú: Mali na to Japonci žalúdok? Japonci mali žalúdok na všetko. Pokladali sa za nadradených a neporaziteľných, za úžasnú rasu nadľudí. Nebolo by ich zastavilo nič. Pokojne by boli Ameriku zbombardovali, hoci aj svojimi papierovými balónikmi. Atómové bomby v Hirošime a Nagasaki skončili vojnu skôr, než mohol Ishii uskutočniť svoj šialený plán. Ale jeho výskumy sa dostali do rúk nacistov a nedávno objavené tajné dokumenty dokazujú, ako blízko boli nacisti k spusteniu vlastného bioútoku. Adolf Hitler počas druhej svetovej vojny uznal Ženevský protokol z roku 1925 a verejne odmietal nasadenie biologických zbraní. V tejto jedinej veci sa pridal k zvyšku sveta, hoci tento postoj odporoval jeho všeobecnému pohŕdaniu ľudským životom. No len málo moderných historikov verí, že Hitlerov odpor k chemickej a biologickej vojne súvisel s chuťou dodržiavať medzinárodné právo. Hitler ani sekundu neváhal porušiť Ženevské protokoly, jednoducho ich nebral na vedomie a porušoval ich pri každej príležitosti. Vieryhodnejšie znie teória, že Hitlerov odpor k biologickým a chemickým zbraniam súvisel s jeho skúsenosťami z prvej svetovej vojny. Október 1918. Mladý desiatnik Hitler bojoval na fronte, keď sa vystrašil, že ho oslepil útok yperitom. No ukázalo sa, že slepotu nespôsobil plyn. Hitler oslepol z toho, že si trel svrbiace oči. Tento výplod Hitlerovej fantázie bol jedným z dôležitých okamihov v jeho živote, lebo nejaký čas bol úplne slepý. Nebola to však lekárska, ale psychologická slepota. Udalosť zanechala v Hitlerovi trvalú stopu, no nevieme, či nechcel vidieť trpieť druhých ľudí, alebo vedel, že biologické a chemické zbrane sa ťažko ustrážia. Vedel, čo bude, keď sa vietor obráti, a plyn namiesto nepriateľa zasiahne vlastné jednotky s katastrofálnymi následkami. Preto chcel mať istotu, že chemické a biologické zbrane by ublížili len nepriateľovi a nie vlastným vojakom. Inak by ich nenasadil. Iná teória hovorí, že si myslel, že pokiaľ ide o biologické a chemické zbrane, tromfy majú v rukách Spojenci. Keď v druhej svetovej vojne nenasadil plyn, tak nie preto, lebo nechcel byť na nepriateľa zlý, ale preto, lebo vedel, že aj my máme fosgén, yperit aj chlór. A vedel, že úder by sme mu oplatili, a spomienky na prvú svetovú vojnu boli také silné, že sa nemohol prinútiť k tomu, aby riskoval nasadenie chemických zbraní. No najnovšia teória našla správnu odpoveď v poznámkach Hitlerovho osobného lekára. Doktor Theodor Morell napísal, že Hitler bol posadnutý hygienou a bál sa baktérií. Hitler mal pár vrtochov, bol proti biologickým a najmä proti chemickým zbraniam. Jeho odpor k chemickým zbraniam pramenil asi z toho, že v prvej svetovej vojne bol obeťou chemického útoku, no bol povestný aj paranojou z chorôb, špiny a baktérií. Človek, ktorý dostal vo vojne zásah plynom, a ktorý mal paranoický strach z chorôb, musel nevyhnutne cítiť odpor k chemickým, biologickým a nekonvenčným zbraniam. Či to bol strach z odplaty, alebo zo zlyhania biologickej či chemickej zbrane, Hitler si napriek nekonečným zverstvám na ľuďoch nechcel zašpiniť ruky použitím takýchto zbraní. 50 rokov utajované dokumenty FBI však ukazujú, že druhý najvyšší veliteľ takéto pochybnosti o biologických zbraniach zrejme nemal, čo Hitler asi nevedel. Heinrich Himmler, veliteľ obávaných SS, zúfalo túžil po biologickej zbrani, ktorá by zabrzdila predpokladanú inváziu Spojencov. Himmler svoje tajné želanie prezradil nacistickému lekárovi Kurtovi Blomeovi. Aby obišli Hitlera, tvárili sa, že hľadajú pre nacistov liek proti biologickým zbraniam, hoci v skutočnosti ich sami vyvíjali. Esesákom sa podarilo obísť Hitlerov zákaz útočných biologických zbraní tak, ako sa obchádza dodnes. Vlády na celom svete tvrdia, že najprv musia biologickú zbraň vyrobiť, aby sa pred ňou mohli dobre brániť. Presne o tom presvedčila SS aj Hitlera. Blomeov prísne tajný výskum mal krycí názov “Blitzableiter”, čiže Bleskozvod. Uprostred vývoja najničivejšej biologickej zbrane dostal veľmi znepokojujúcu správu: Briti chystajú na Nemecko útok biologickými zbraňami. Podľa správy jedného z agentov v Británii, bombardér dopravil z USA náklad pásaviek zemiakových, ktoré mali slúžiť ako zbraň. Pre ľudí sú neškodné, no znamenajú pohromu pre zemiaky, hlavnú potravinu v čase vojny. Zemiaky boli pre Nemcov veľmi dôležité, v krajine bol všeobecný nedostatok potravín a vidina úrody zemiakov napadnutej pásavkami bola veľmi pochmúrna. V Európe je pásavka zemiaková pomerne nový škodca. Zo Severnej Ameriky sem prišla počas prvej svetovej vojny a v 40 tych rokoch znamenala pre pestovateľov na celom kontinente veľký problém. Samička pásavky zemiakovej naloží vajíčka. 70 možno až 100. Z nich sa vyliahnu larvy, ktoré okamžite žerú listy, a keď ich je dosť, dokážu za jednu sezónu zožrať listy z celého zemiakového poľa. Sú nesmierne ničivé. Pochopí to každý, kto ich niekedy videl a povie si: “Kiež by sa to stalo môjmu nepriateľovi.” Nacistov však oklamali. Je veľmi zaujímavé, že Nemci v Británii nijakých agentov nemali. Ľudia, ktorí im posielali hlásenia, boli pod britskou kontrolou. Takže príbeh o pásavke bol jasný podvrh a rozšírila ho britská spravodajská služba. Lož zabrala. Blomeova jednotka míňala čas a zdroje na výskum pásavky zemiakovej. Nacisti prišli s plánom zhodiť na Britániu 400 miliónov chrobákov. Chceli ich zhodiť na východné Anglicko, kde boli veľké zemiačniská. Prirodzene, každý Brit, ktorý práve nebojoval, bol povinný pestovať potraviny pre vojnové potreby. Blomeove prvé testy sa skončili katastrofou. V októbri 1943 zhodili nacisti na nemecký Speyer 40 tisíc pásaviek. Pozemné tímy mali zistiť, koľko chrobákov prežilo. Podľa mňa to nedomysleli. Je čudné, že im nedošlo, že keď pásavky zhodia na Nemecko, vedú biologickú vojnu sami proti sebe. Napokon na zemi nenašli ani stovku chrobákov. Zdalo sa, že pásavky pád neprežili. Ďalšie testy sa už nekonali. No až taký šialený nápad to nebol. V 40 tych rokoch sa chrobák rýchlo šíril po Európe a zdalo sa, že je len otázkou času, kedy dorazí aj na Britské ostrovy. Takže to, čo nám pripadá ako uletený nápad, bol v tom čase uskutočniteľný a logický spôsob zničenia úrody zemiakov. Ďalší rok sa nacistickí vedci dočkali prekvapenia. Okolie Speyera hlásilo dramatický pokles úrody. Hmyz bol zrejme odolnejší, než si mysleli. Takže to bol vlastný gól, typický pre rok 1943, keď prebiehali tieto pokusy. Nemecko začínalo byť zúfalé. Karta sa obrátila a Nemci skúšali všetko možné vo viere, že niečo musí vyjsť. Pokusy s biologickými zbraňami boli len jeden z príznakov. Po fiasku s pásavkou sa v koncentračnom tábore Dachau začal seriózny zvrátený výskum. Následný biologický útok zabil v Taliansku 10 tisíce ľudí. Tento horor bol až doteraz utajený. V roku 1942 nacisti agresívne udreli na južné Rusko. V Nemecku zatiaľ vedci zdvojnásobili úsilie o vyvinutie dokonalej zbrane hromadného ničenia. Hoci Führer bol zásadne proti vývoju biologickej superzbrane, najvyššie velenie také škrupule nemalo a spustilo tajný projekt, o ktorom Hitler nevedel. Esesák Heinrich Himmler sa v koncentrákoch pustil do nového vedeckého výskumu. Ako japonskí spojenci Osi, ani Nemci nemali problém robiť pokusy na ľuďoch, ktorí by inak skončili v plynových komorách. Japonský prístup k “nahraditeľným” Číňanom bol porovnateľný s tým, ako Nemci hľadeli na väzňov koncentračných táborov. Jedni aj druhí si mysleli, že v záujme rozšírenia poznania s nimi smú robiť, čo chcú. Obaja hlavní nepriatelia Západu v druhej svetovej vojne vychádzali z pocitu neotrasiteľnej nadradenosti, ktorá ich viedla k ohavnostiam páchaným na blížnych. Jedným strediskom pokusov bolo Dachau na juhu Nemecka. Dnes si ani nevieme predstaviť, aké obrovské utrpenie tam väzni prežívali. Vyše 40 tisíc väzňov tu prišlo o život najhorším možným spôsobom, mnohí “v záujme” Tretej ríše, lebo esesácki lekári na nich robili svoje vedecké pokusy. S postupom vojny sa karta obracala a nemecké šťastie dostávalo trhliny, takže pokusy boli čoraz krutejšie a zbytočnejšie, keďže lekári i vedci sa vymykali spod kontroly. Väzňov dávali do podtlakových komôr, aby na nich skúmali vplyvy veľkých výšok. Iných ponárali do ľadovej vody a skúmali podchladenie, niektorí museli piť morskú vodu, kým nezošaleli. Dôležitou oblasťou výskumu boli choroby, hoci oficiálnym dôvodom bolo hľadanie liekov na ochranu jednotiek. Nacistický lekár doktor Kurt Blome dohliadal na pokusy na ľuďoch s týfusom a cholerou a ako japonská Jednotka 731 s bubonickým morom. No najviac ho zaujímala malária. Počas prvej svetovej vojny spôsobila tretinu všetkých úmrtí vojakov. V bitkách sa stala nečakaným nepriateľom a nakazila jeden a pol milióna vojakov. Parazitickú chorobu šírili komáre a vojakov nielen zabíjala, ale ich aj natrvalo oslabovala a vystavovala iným infekciám. Aj v čase druhej svetovej vojny sa malária šírila vzduchom a zabíjala. Himmler ju chcel zmeniť na zbraň. Nariadil výskum malárie a vytipoval si na to ideálneho človeka. Doktor Claus Schilling mal v Dachau zriadiť “stanicu Malária”, naoko určenú na nájdenie vakcíny proti malárii. Koncentračný tábor mu poskytol jedinečné podmienky na testy nie na zvieratách, ale na ľuďoch, a on ich privítal. Profesor Claus Schilling bol za vojny pomerne starý, no bol rozhodnutý študovať maláriu a robiť pokusy na väzňoch. Na jeho zvrátené pokusy vyčlenili poľských katolíckych kňazov, ktorých SS väznila vyše 2 tisíc. Boli síce poslami mieru, no SS mala strach, že vzdelaní muži na okupovaných územiach by mohli nabádať k politickým povstaniam a organizovať ich. Doktor Schilling potreboval pomerne zdravé pokusné králiky a kňazov si vybral preto, lebo sa s nimi nezaobchádzalo tak surovo ako so židovskými väzňami. V múzeu v Dachau je dodnes príšerný svedok zvrhlých Schillingových výskumov. Sieťová klietka bola miestom, kde kňazov infikovali maláriou. Bolo to jednoduché, ale účinné. Väzeň mal ruky priviazané k škatuli plnej komárov. Hmyz nakazený parazitom prahol po krvi a okamžite útočil na ľudské telo. Kňazi zakrátko ochoreli a dostávali rozličné experimentálne lieky. No tie nezaberali a ľudia v mukách umierali, kým lekári si nezúčastnene robili poznámky. Tie sa zachovali ako mlčiaca pripomienka surovostí, ktoré tu páchali. Toto je karta jedného z väzňov, volal sa Eduardo Milczarek a dostal maláriu. Podávali mu lieky a esesácki lekári sledovali, ktorý kmeň malárie ho nakazil, a ako sa menila jeho telesná teplota. Tu vidíme, že teplota veľmi stúpla a väzeň bol na tom čoraz horšie, no lekári nijako nezakročili, len ho pozorovali a napokon konštatovali jeho smrť. Takže to je doklad o tom, ako lekári SS zabili jedného väzňa tábora Dachau. Oficiálne mal Schilling za úlohu chrániť nemeckých vojakov, ktorí sa nakazili na bojisku. No Himmler mal iné plány. Schilling, vyzbrojený výsledkami smutne známej japonskej Jednotky 731, mohol začať objavovať perfektnú biologickú superzbraň. V roku 1943 sa nemecká ponorka vrátila z riskantnej výmeny informácií v najmodernejšom stredisku vývoja biologických zbraní, japonskej Jednotke 731. Informácie na jej palube zvlášť zaujímali nacistických lekárov v tábore Dachau, kde experimentovali s najsmrtiacejším kmeňom malárie. Hoci Adolf Hitler bol známy odporom k biologickým zbraniam, Heinrich Himmler mal podľa tajných správ iné zámery. Založil ústav na vývoj biologických zbraní prenášaných hmyzom. Potreboval ešte geniálneho vedca a mohol si vybrať z dvoch entomológov: Eduarda Maya, alebo Ericha Martiniho. Martini bol Himmlerov protežant, oddaný nacista a expert na biologický boj, preto bolo prekvapením, keď miesto dostal pomerne neznámy doktor May. Začal pokusmi na blchách, všiach a muchách prenášajúcich baktérie. No jeho záujem sa rýchlo zameral na mobilnejšieho prenášača choroby, komára. Existujú tisíce druhov komárov, ale len samička jedného druhu prenáša maláriu na človeka. Anofeles. Podľa dokumentov doktor May choval v obrovských množstvách práve tento druh komára. SS vedela o troch vlastnostiach komárov: Nesmierne rýchlo sa množia, takže majú úžasné reprodukčné schopnosti. Veľmi efektívne vyhľadávajú hostiteľov, lebo samičky potrebujú ľudskú krv na kladenie vajíčok. A vyvíjajú sa s množstvom patogénov, takže, keď lietajú, vlastne už roznášajú vírusy. Na samičke anofelesa je ešte niečo, čo ju robí smrtiacou. Je až neskutočné, že keď sa komár nakazí parazitom malárie, parazit ho ovládne tak, že ho zmení na supercitlivého a ľudskú krv zacíti oveľa skôr než nenakazené komáre. Sú to vlastne lietajúce injekcie vyhľadávajúce ľudský pach. V štípaní sú vysoko efektívne. Mayovo komárie laboratórium bolo v Dachau, len pár sto metrov od miesta, kde doktor Schilling infikoval väzňov maláriou. Naozaj bol ich výskum zameraný na obranu? Tajné správy dokazujú, že doktori medzi sebou komunikovali a ich závery naháňajú hrôzu. Vyšlo najavo, že práce profesora Schillinga a doktora Maya, šéfa entomologického oddelenia v Dachau, súvisiace s maláriou, sa v priebehu vojny zmenili. Na začiatku bolo hľadanie lieku proti malárii, no postupom času sa pokusy zamerali na výskum využitia malárie roznášanej komármi a možností jej nasadenia proti nepriateľovi. Tu sa píše: “May skúmal prežitie komárov odrezaných od potravy a hlásil, že podľa pokusov aj čerstvo zavretý nenasýtený jedinec vydrží pomerne dlho, takže transport z miesta chovu na miesto nasadenia je možný.” Je jasné, že plány sa zmenili, a že šlo o niečo oveľa oveľa horšie, o biologickú zraň. May svoju správu adresoval priamo dôstojníkovi SS Kurtovi Blomeovi. Toho Himmler poveril nájdením biologickej superzbrane, ktorá mala vyhrať vojnu. Profesora Blomea zaujímala schopnosť hmyzu, konkrétne komárov, prenášať choroby, pričom zo skúseností kládol na prvé miesto maláriu prenášanú komármi. Tá už spôsobila obrovské škody nielen možným cieľom na indickom subkontinente, ale aj priamo v Európe. Keď chcel Blome zmeniť maláriu na zbraň, potreboval chorobu, aby ňou nakazil komáre. Pre vedcov v Dachau malo riešenie krutú logiku. V záujme efektívnosti bolo treba dosť malárie a dosť komárov, čiže dosť nakazených ľudí, aby sa malária preniesla na moskyty. Toho všetkého mali Nemci naozaj dosť. Väzňov nakazených maláriou použili ako živé inkubátory choroby. Ponúkali ich komárom, ktoré cicali parazity z krvi väzňov. Infikovaná armáda moskytov bola pripravená na boj. Ďalšou úlohou bolo naložiť ich do bômb a zhodiť na nepriateľa. No kritické bolo načasovanie. Keď má moskyt maláriu v sebe, tá musí vydržať časť jeho životného cyklu, čo môže byť aj niekoľko týždňov. Komár preto musí žiť dosť dlho, aby sa parazit v jeho tele stihol rozmnožiť a dostať do slinných žliaz, z ktorých ho komár pri uštipnutí vstrekne do krvného obehu obete. To všetko treba načasovať, aby bola bomba účinná. Blome musel starostlivo vybrať cieľ svojej maláriovej bomby. Určite by ho bola zaujímala analýza venovaná južnej Európe, ale aj strednej Európe a Británii, kde malária v mokradiach dlho spôsobovala úmrtia a utrpenie. Útok na najsevernejší cíp Európy by nemal veľký účinok. V chladnom podnebí je životný cyklus parazita pomalší, a keďže komáre prežijú len mesiac, uhynuli by skôr, než by stihli niekoho nakaziť. Zato územia Spojencov v južnom Rusku, či dokonca na juhu Anglicka, by sa na komárí útok hodili dobre. Pochybujem, že niekto si uvedomoval, že ešte v 30 tych rokoch 20.storočia sa v Temži vyskytovali komáre nakazené maláriou. Vieme, že Londýn mal ideálne podnebie na dlhé prežitie komárov, ktoré by mohli prenášať nejaký druh malárie a spôsobiť problémy. Žilo tam dosť ľudí, a keby sa komáre dostali z bomby, stačilo by uštipnúť jedného človeka a malária by sa začala šíriť. Obyvateľstvo Londýna za druhej svetovej vojny bolo zvlášť zraniteľné. Ľudia boli podvyživení, takže malárii by podľahli oveľa rýchlejšie než dnes. Komária bomba by bola v Londýne 40 tych rokov spôsobila nielen utrpenie, ale aj obrovskú paniku. Keby každé bodnutie znamenalo riziko okamžitej a bolestnej smrti, sotva by ste vedeli fungovať v spoločnosti, v práci, vlastne hocikde, lebo by ste sa báli vyjsť von. Ľudia by utekali, bežali by z práce. Dôležité úlohy by sa neplnili a to by vo vojnovom úsilí znamenalo veľké problémy. Účinok by eskaloval a aj tam, kde by sa malária nevyskytovala, by vládli obavy vyvolané panikou. Vojna sa našťastie skončila a Spojenci oslobodili Dachau skôr, než Blome stihol vyslať nad Anglicko čo len jedného komára. No nové výskumy potvrdili, že nacistom jeden biologický útok predsa len vyšiel. V roku 1943 navštívil nemecký expert na biologické zbrane odľahlé pobrežie v Taliansku. Jeho úlohou bolo poradiť nacistom, ako rozpútať najničivejšiu vlnu bioteroru, akú kedy Európa zažila. Prečo by chcela nemecká armáda spôsobiť utrpenie ľuďom, ktorí boli vo vojne jej najbližšími spojencami? Všetko sa začalo pred siedmimi rokmi. V roku 1936 sa Adolf Hitler a taliansky diktátor Benito Mussolini navzájom rešpektovali. Tvorili vražedný tandem, ktorý sa chystal sformovať spolu s Japonskom Os. No Mussolini bol pre Hitlera viac než len vojnový spojenec. Hitler Mussoliniho obdivoval, bol to prvý fašistický vodca a nacistický systém prevzal z fašistického Talianska veľa prvkov, napríklad kult vodcu a kultúru zhromaždení, uniforiem a militaristického štýlu. Keď šlo o predvedenie schopnosti diktátora riadiť priemyselnú krajinu, Mussolini Hitlerovi ukázal, ako na to. Keď na Taliansko dopadla svetová kríza, Mussolini vytvoril vďaka úspešnému verejnému programu tisíce pracovných miest. Postavil prvú diaľnicu na svete spájajúcu Miláno a Varese. Nemecko ho rýchlo napodobnilo a tri roky nato otvorilo prvú “autobahn”. No azda najväčším Mussoliniho projektom bolo vysušenie najväčších európskych mokradí Pontských močiarov. Pontské močiare, ktoré bývali zónou malárie, za Mussoliniho vysušili vďaka obrovskému úsiliu ľudí, veľkého počtu životov a utrpeniu. Močiare boli nakoniec suché, na úrodnej pôde sa dalo hospodáriť a malária sa z toho kúta Talianska do značnej miery vytratila. Tam, kde bola predtým neobývateľná mokraď, stáli mestá a farmy. Oblasť zakrátko začali vydávať za výkladnú skriňu fašistického režimu. Taliansko bolo pre Nemecko veľkou inšpiráciou. To všetko sa zmenilo v roku 1943, keď sa Taliansko obrátilo proti Mussolinimu a pridalo sa na stranu Spojencov. Nacistická elita zažila v júli 1943 obrovský šok, keď Mussoliniho zatkli. Fašizmus sa z Talianska cez noc vytratil a taliansky štát fungoval ďalej. Prirodzene, nacisti sa začali zamýšľať aj nad koncom ich režimu. Nacisti si pripadali izolovaní a totálne zradení. Nemci pokladali prímerie medzi Talianskom a Spojencami za zradu a pozitívny vzťah k Taliansku a jeho vodcovi sa zmenil na nenávisť a pohŕdanie. Nacistické vojská sa na ústupe z Talianska dopustili niekoľkých sabotáží. Vedeli, že bývalé Pontské močiare ponúkajú ideálnu možnosť na pomstu. Ležali na úrovni mora a obrovské stroje v kuse odčerpávali vodu stekajúcu z neďalekých hôr. Nacisti čerpadlá presmerovali. Namiesto pumpovania vody z močiarov do nich napúšťali zmes brakickej, teda sladkej a morskej vody. Z vojenského hľadiska nemalo zaplavovanie na taliansku armádu nijaký vplyv. Najprv to vyzeralo len na “trucakciu”, no tá sa zmenila na prírodnú katastrofu, keď brakická voda prispela k epidémii, ktorú vyvolal zvláštny druh komára. Zmiešaná voda vyhovovala známemu prenášačovi malárie, a keď ňou Nemci zaplavili územie, tento druh získal konkurenčnú výhodu. Výsledky boli strašné, v priebehu najbližších troch rokov dostalo maláriu 100 tisíc civilov. Epidémia sa donedávna pokladala za prírodnú katastrofu, no po nových objavoch vedci zmenili názor. Pár strán tajného denníka, ktorý si viedol taliansky lekár, odhalilo pôsobenie temných síl. “Jednoznačne je za tým niekto, kto dobre vie, že zmiešaná voda prospeje vývoju tých druhov komárov, ktoré sú najlepšími šíriteľmi malárie.” Denník nám pomohol pochopiť, že nešlo o náhodu. Je takmer nepopierateľné, že to bol úmyselný a vedecky pripravený čin. Zločinný zámer potvrdzujú dva hlavné dôkazy: Nacisti odstránili čerpadlá, aby sa voda nedala odčerpať, a ešte horšie, skonfiškovali talianske zásoby chinínu. Kto mal také vedecké poznatky, aby mohol uskutočniť tajný biologický útok? Denník ukazuje na nemeckú armádu a historici sa dnes domnievajú, že útok sa zrodil v hlave Himmlerovho blízkeho priateľa Ericha Martiniho. Martini vedel dosť o prenášaní malárie a o rozmnožovaní komára anofeles bronchia. Mal všetko potrebné, aby mohol naplánovať niečo podobné. Martiniho videli na exkurzii do močiarov, po ktorej vydal nemeckým technikom pokyny na vytvorenie ideálnych podmienok pre komáre. Ak mal tento čin Taliansko ponížiť, bol to ten najbrutálnejší a najpomstivejší trest. No bol to skutočne úmyselný biologický útok? Pri zaplavovaní močiarov presne vedeli, čo robia. Brakická voda poskytla konkurenčnú výhodu konkrétnemu druhu komára šíriacemu maláriu. Dobre vedeli, že účinky budú zničujúce. Ak je táto teória správna, bol to jediný príklad veľkého biologického útoku v Európe počas celej vojny. Našťastie, vojna sa skončila prv, než mohli nacistickí lekári z Dachau uplatniť svoj zvrátený výskum v praxi. Dôkazy z Norimberského procesu dostali doktora Schillinga pod šibenicu, ale Eduard May a Kurt Blome vyviazli bez trestu. Blome dokonca ďalej pracoval pre Spojené štáty. Keď v Japonsku prinútili atómové bomby krajinu kapitulovať, netvor Shiro Ishii zničil Jednotku 731 v zúfalom úsilí zatajiť svoju prácu pred svetom. No neostala utajená dlho, lebo Japonsko uzavrelo so Spojenými štátmi dohodu o výmene výsledkov zločinných výskumov s podmienkou, že vedci nebudú stíhaní. Shiro z toho vyviazol dobre, neuveriteľne dobre. Nedostal trest a v roku 1959 umrel v Japonsku v pokoji, akoby jeho charakter nemal ani najmenšiu poškvrnu. Pokiaľ šlo o nacistov, naozaj mohol Hitler nevedieť o výskume biologických zbraní, ktorý prebiehal pod jeho velením? Veď Führerovi neuniklo skoro nič. To, že nikdy nenariadil priamy biologický útok, bolo možno len jeho taktické zlyhanie. Na samom konci vás čaká paradox, lebo do krajiny, ktorú chcete okupovať, vypustíte šíriteľa choroby. Ako pri jadrovej vojne, keď sa “biogedon” raz začne, cesta späť je nemožná. Som hlboko presvedčený, že aj v tejto chvíli existujú ľudia, ktorí vyvíjajú podobné bojové látky, a len strach z odplaty a odvetného úderu im bráni správať sa ešte horšie, než sa správajú.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.