VOJNOVÉ DENNĺKY TRETIA ČASŤ

By | august 1, 2016

Prvýkrát som si obliekla uniformu novovzniknutej ženskej polície, a zdalo sa mi, že elegantná uniforma mi pristane. HLAS ZVONKA: Slečna policajtka, bež preč, kým si nezafúľaš uniformu! Tunajšie dievčatá sú drsné, podobne ako tunajšie podmienky. Vláda nasadila do muničných fabrík ženskú políciu, aby kontrolovala robotníčky, a presne na to prijali mňa. “POVSTANIE” Kapitán, súrny telegram z generálneho štábu. Konečne prišlo šampanské. Vaše blahorodie? Zavri dvere! Počúvaj, cár odstúpil. Vieš, čo to znamená? Revolúciu. 17 ročná Marina Yurlova bojovala tri roky na kaukazskom fronte na juhu Ruska. Mladá žena slúžila pri jednotke kozáckych vojakov, ktorí boli bezvýhradne lojálni cárovi. No po miliónoch mŕtvych, a ďalších porážkach bola viera ľudí vo všemohúcnosť ruského panovníka hlboko otrasená. Nepokoje vypukli vo februári 1917 v hlavnom meste Petrohrade, predtým známom ako Sankt Peterburg. Armáda dostala rozkaz vytlačiť ľudí z ulíc, no elitné jednotky sa pridali k vzbúrencom. Nespokojnosť prerástla v revolúciu. Vaše blahorodie, takže vojna sa skončila? Nie, dievča moje, vojna pokračuje. Myslela som si, že ľudia chcú mier. Nezmysel, ľudia nevedia, čo chcú. Keď ich nebude nik viesť, nastane chaos. Ale kto ich bude viesť, keď cára už niet? My, Marina. My. Tento rozkaz odnesieš k pluku, musia sa pripraviť na útok. Čím rýchlejšie, tým lepšie. Morálke vojaka nič neškodí viac, než priveľa času na premýšľanie. Choď! Svet ruskej elity vyzeral neotrasiteľný, pospolitý ľud si ju mal uctievať, mať z nej strach a poslúchať ju, no teraz sa všetko zmenilo. Začiatkom marca 1917 bol cár Nikolaj II. nútený abdikovať. Vyše 300 ročná vláda romanovskej dynastie sa skončila, a v Petrohrade jasali tak robotníci, ako aj vojaci. Buržoázno liberálni politici vytvorili dočasnú vládu. Dočasná vláda potvrdila spojenectvo s Anglickom a Francúzskom. No západné vlády sa veľmi obávali jednej veci, že revolučná iskra preskočí z Ruska aj do ich krajín. Cestou som sa pohrávala s hroznou myšlienkou, že doručujem ortieľ smrti. Ako by vojakov do ťažkého boja neposielal veliteľ, ale ja. Keby som mala odvahu, bola by som rozkaz zničila a vrátila sa do hôr. Bleskový rozkaz od kapitána Rossinského. Zrejme nastala dlho očakávaná príležitosť, položiť život za Rusko a za báťušku cára? Mimochodom, hovorí sa, že už nie je v Petrohrade, že ušiel, a že nás predal Nemcom a Angličanom. Čo? O tom nič neviem, pluk sa má pripraviť na útok. Pluk. Možno naškriabem pár chlapov. Keď ste sa obzreli okolo seba, videli ste len prázdne oči pod ryšavými obočiami, trasúce sa ruky a zhrbené chrbty. Tí ľudia sa nepotácali, tí ľudia sa sotva vliekli.07-26_Vojnové denníky[(036440)20-52-16] A ty čo, vojačka, vraciaš sa na základňu? Ostanem pri vás, pôjdem do útoku. Vytvárali sa stále nové a nové pravidlá, a my sme museli vynucovať ich dodržiavanie. Prehľadávali sme prichádzajúce robotníčky kvôli zápalkám, cigaretám, alkoholu, hliadkovali sme pri bráne, aby sa dnu nedostal nikto bez povolenia. Dohliadali sme, aby sa nikto neflákal a neulieval. Ukážte mi vrecká, prosím! Pozri sa sama, slečinka. Alebo máš strach, že si zašpiníš uniformu? Škoda, Mary Morganová, myslela som, že sme priateľky. Moje priateľky nenosia uniformu! Aha, slečinka by ma chcela obchytkávať! Ale na to ja nemám čas, práca volá! Stoj, Mary! Keby továreň zachvátili plamene… Tak by som zhorela s ňou. Myslíš, že by to niekoho trápilo? 25 ročná Gabrielle Westová pochádzala zo zámožnej rodiny na juhozápade Anglicka. Chcela slúžiť svojej vlasti, a vítala všetky nové výzvy. Stala sa z nej policajtka v muničnej továrni vo Walese. Niečo také bolo pred vojnou pre ženu nemysliteľné, no v roku 1916 Británia vytvorila prvé ženské policajné zložky. Ich úlohou bolo udržiavať poriadok medzi tisíckami robotníčok v nových muničných fabrikách. Hlad armády po munícii sa nedal ukojiť. Pracovné podmienky v zbrojárskom priemysle boli otrasné, nehody boli na dennom poriadku a o bezpečnostných opatreniach na pracovisku nik ani nechyroval. Ženy, ktoré tam pracovali, dennodenne riskovali životy. Čo sa stalo, slečna Westová? Všetko v poriadku, pane. Nezmysel! Táto slečna odmietla prehliadku? To nemôže ostať bez dôsledkov! Pán Anderson, dievčatám by sa zišla dlhšia prestávka, aby si mohli pofajčiť pred bránou. Dlhšia prestávka? Oznámite to našim mužom na bojisku, keď sa im minú náboje? Povieme im, že nás to mrzí, ale ženy potrebovali dlhšie prestávky na cigaretku? Pane, myslela som… Stačilo! Môžete ísť! Odíďte! Odchod! Pre zmilovanie božie, slečna Westová, máte oficiálnu úlohu, nedovoľte, aby vás využívali! Odchod! Dievčatá sem vozia v skupinách, sú z Midlands, Yorkshire, Škótska, ĺrska, Walesu. Zvážajú ich a dávajú do zlých hotelov a lacných ubytovní. Je jasné, že za takýchto podmienok prídu len tie najdrsnejšie. Pane, mám skôr obavu, že tie dievčatá nedovolia, aby sme ich využívali my. No tak, slečna Westová, tu nie sme v Rusku. Naokolo nevypukla žiadna revolúcia, jasné? Dúfam, že nie, pane. Dúfam, že nie. Nemecko po páde ruského cára nariadilo svojim ponorkám vedenie neobmedzenej ponorkovej vojny. Nemecké ponorky dostali rozkaz útočiť bez varovania na všetky lode v britských vodách. Cieľom bolo prinútiť Britov k poslušnosti a pomstiť sa za čoraz efektívnejšiu britskú námornú blokádu. Po februári 1917 ponorky potopili nekonečné množstvo britských lodí spolu s obchodnými loďami z neutrálnych krajín, vrátane amerických plavidiel. Prvé týždne nasadenia ponoriek boli nesmierne efektívne. Obrovské straty lodí znamenali vážne ohrozenie dodávok potravín do Veľkej Británie. Britské obyvateľstvo prvýkrát čelilo reálnej hrozbe hladu. V polovici marca roku 1917 mala Británia zásoby potravín najviac na šesť týždňov. Čo je to teraz? Odmietajú pracovať, kým sa Mary Morganová nevráti na svoje miesto. Kto je Mary Morganová? Tá od brány, ktorú ste vyhodili, pane. Ktorú som musel vyhodiť, lebo ste sa s ňou pohádali. Vážené dámy, naša rozkošná slečna Westová sa jednoducho dopustila chyby, za ktorú sa vám ospravedlňujeme. A teraz sa môžete vrátiť do práce. Nie, pane, pri všetkej úcte, ja sa neospravedlňujem! A už nikdy ma nenazvite “rozkošnou”! Bolo by lepšie, keby ste sa láskavo postarali, aby sa dievčatá pri návšteve toaliet nemuseli báť potkanov, aby sa ich kombinézy nerozpadli, ešte než si ich oblečú, a aby denne neodpadlo 20 či 30 dievčat! Áno! Je mi ľúto, kozáčka. Moji vojaci sú slabí, v poslednom čase nám namiesto jedla chodí len munícia. Naozaj nemáš správy o cárovi? Viem len to, že kapitán Rossinskij nariadil útok. Rozumiem. S čoraz silnejším sklamaním prišli obavy. Kozáci by nemali poznať strach. No toto nebol strach zo smrti, skôr z niečoho, čomu sme my nemohli rozumieť. Vypínajú plyn, nedajú sa zohnať sviečky, petrolej ani lieh, naozaj neviem, ako máme variť, nie ešte svietiť v izbách. Keď nejde o vojenské, ale o civilné veci, povestný nemecký zmysel pre poriadok katastrofálne zlyháva. SPOZA DVERĺ: Neviete čítať, uhlie nie je! Vyšiel nový uhoľný predpis nik nesmie mať viac než štvrť tony. No uhlie aj tak nie je, takže príkaz nám veľmi neuškodí. Môžem zaplatiť! A idú? Z Anglicka. Poďte dozadu, ale rýchlo! Učiteľka hry na klavír, Ethel Cooperová, býva niekoľko rokov v novom domove v Lipsku, asi 15 tisíc kilometrov od svojej rodiny v austrálskom Adeleide. Ako súčasť Britskej ríše stála Austrália spolu s Novým Zélandom, a Kanadou vo vojne na strane Veľkej Británie. Občania týchto krajín, ktorí náhodou žili v Nemecku, sa odrazu ocitli na nesprávnej strane frontu. Cez noc sa stali “nepriateľmi” a nesmeli opustiť krajinu. Niektorých zatkli a umiestnili v nápravnom zariadení. Tí, ktorí ostali na slobode, sa so svojimi nemeckými susedmi zapojili do každodenného zápasu o jedlo a palivo. Slečna Lüdicke, nemáte náhodou košík či tašku, aby som si to uhlie vyniesla hore? Pomôžte mi s týmto, hore vám iste niečo nájdem. Ďakujem. Šunka! Šunku som v obchode nevidela dva roky. A chceli by ste? Urobím vám cenu. Prišla nabalená potravinami, neverila som vlastným očiam. Vtedy som so zmesou hrôzy a pobavenia pochopila, že jej súkromný podnik nakupuje jedlo v Poľsku, a pašuje ho do Nemecka, kde ho predáva s veľmi slušným ziskom. K tej šunke, čo tie vaše krásne anglické nástenné hodiny, ešte ich potrebujete? Každý iný národ na svete by sa postavil proti vláde, ktorá ho odsúdila k takej biede, no týmto ľuďom zlomila už asi aj ducha. Prekliati Švábi! V škole sa organizovali zbierky, zbierala sa meď, cín, olovo, zinok, mosadz a liatina. Pretavovali ich na hlavne pušiek, na delá, nábojnice a všetko možné. Žiaci súťažia, kto vyzbiera viac. Moja trieda priniesla už veľa, celý dom som prevrátila hore nohami. Stará mama nemala radosť. Občas si myslím, že starí nechápu, že každý má vo vojne svoju rolu. Možno preto, lebo keď boli mladí, vojny netrvali tak dlho. Pre vedenie modernej vojny bol rozhodujúci trvalý prísun surovín, najmä kovu. Vojsko sa spočiatku spoliehalo na štedrosť verejnosti, ale na uspokojenie rastúcich potrieb armády to už nestačilo. Na likvidáciu šrotu bolo treba povolenie, a ten, kto zadržiaval veľmi potrebný materiál, bol potrestaný. Veci, ktoré sme v domácnostiach obdivovali, sa v tých časoch tavili, aby poslúžili pri výrobe nábojov a zbraní pre mesiace ofenzívy. Kostolné zvony, ktoré v roku 1914 oznamovali začiatok vojny, boli navždy umlčané. Elfriede! Ako prežijeme zimu, keď všetko berieš? Deti v nemocnici to potrebujú viac než my. Elfriede Kuhrová sa narodila v roku 1902. So starou mamou žije v Schneidemühle, v Posenskom kraji na východe Nemecka. Elfriede nie je dobrá žiačka, namiesto učenia venuje všetku energiu vojnovej pomoci, ako to očakávajú od všetkých detí. Pre mnohých nemeckých študentov bola vojna dôležitejšia než škola, chceli zohrať svoju úlohu, aby zabezpečili definitívne víťazstvo svojej otčiny. Čoraz viac vyučovacích hodín sa rušilo, väčšina učiteľov slúžila na fronte a študentov vyzývali, aby prinášali úrodu a zbierali príspevky a dary. Žiaci boli ochotní prinášať obete a ľahko sa dali zmanipulovať. Propagandistická mašinéria ich nazývala vojakmi na domácom fronte. Pre úbohých maličkých. Načo sú nám zemiaky, potrebujeme mlieko a látky na plienky, už ich balíme do novín. Šaty som už darovala vojakom, a mlieko som nevidela asi rok. Keď chceš naozaj pomôcť… Chcem! …tak uhni! Už nemáme miesto! Veď nekričí. Už nemá silu kričať, nemám preňho mlieko. Musíme si ho nechať. My? Prosím! Prosím! Poďte. Ďakujem. Volal sa Gerhardko, a okamžite som si ho obľúbila. Celé týždne som žila pri tých, čo umierali najpomalšou, a najhroznejšou smrťou, hladom. Nemali sme čo robiť, len čakať na rozkaz, ktorý neprichádzal, a dívať sa, ako ľudia okolo nás umierajú. Alebo utekajú. Tu máš, jedz. Napokon, bol to tvoj kôň. Len jedz. Včera sme stratili ďalších troch mužov. Mala si sa vrátiť, kým tvoj kôň behal. Vrátiť sa kam? Nemám domov. Armáda sa rozpadáva, cár ušiel. Ušiel! Vládne dočasná vláda a Rusko má zachrániť veľká ofenzíva. Viac neviem. Budete vôbec útočiť? Áno, kozáčka. Ale keď zlyhá aj útok, Rusko nezachráni už nič. HRA NA KLAVĺR Zavládla silná protianglická nálada. Protiví sa mi politika podnecovania nenávisti, ktorou sa tu všetci riadia. Príbehy o anglickej brutalite, barbarstve a falošnosti, ktorých sú plné noviny, by boli na smiech, keby si človek neuvedomoval, že ľudia tým lžiam viac menej uveria, lebo nič iné nevidia. Hrozný pocit, to vedomie, že celý národ je proti nám. Polícia zakazuje po anglicky telefonovať, či rozprávať sa na ulici. Všetky koncerty, hudba a piesne, ktoré nie sú nemecké, alebo rakúske, sú zakázané. Hrať smiem len doma. KAŠEĽ Nemeckú nenávisť k Britom umocňuje námorná blokáda, Briti sa usilujú obyvateľov svojho nepriateľa vyhladovať. V anglickom kanáli a na severe Škótska blokuje Kráľovské námorníctvo plavebné dráhy z Atlantiku do Severného mora. Do nemeckých prístavov sa nedostane žiadna loď, tovar smerujúci do Nemecka je zabavovaný, tak vojenské dodávky, ako aj potraviny pre civilov. Následky sú zničujúce. Obchodný obrat v Nemeckej ríši sa znižuje na polovicu, sklady sú prázdne a obchodníci márne čakajú na ďalšie dodávky. Situácia v Rakúsko Uhorsku je ešte horšia, ľudia si onedlho nebudú mať kde kúpiť mäso, múku, maslo ani mlieko. Tá trocha potravín, ktorá je k dispozícii, je na prídel, a vydáva sa len na zvlášť vydané poukazy. Každý deň dopadnú na obyvateľstvo nové údery, a živia jeho nenávisť k nepriateľovi. Budeme vás nenávidieť nehynúcou nenávisťou. Naša nenávisť nikdy nevybledne! Utrpenie 70 miliónov umocňuje nenávisť k jedinému nepriateľovi, k Anglicku! Pozabíjať Nemcov, pozabíjať všetkých! Armáda a námorníctvo, postarajte sa, aby padli! Neušetrite nikoho a zradným špiónom vyrežte jazyky a vylúpnite oči! Pomstiť sa chcem hanebným, podlým Rusom, v ich ústach budem medom, čo sa zmení na jed. Nebojím sa nepriateľa, Boh je náš priateľ, Boh je náš pomocník! Zastreľ Rusov, bi Francúzov, a najhoršieho nepriateľa, Brita, poriadne nakop! Nemáme domov, nepriatelia všetko vzali, aj našu postieľku. Potrestaj ich, pomsti francúzske deti, belgické deti, srbské deti aj poľské deti! Yves! Prines zemiaky do pivnice! A nezabudni na víno. Nemci prehľadávajú domy, naše mesto ovládli zlodeji. Kam ide Koko? Ukrývam ho. Nebude ticho. VÝSTREL Chudák Koko, bol ozajstný vlastenec! Yves Congar sa narodil v roku 1904, a s rodičmi žije v Sedane, na severovýchode Francúzska. Jeho otec obchoduje s látkami a rodine sa darí dobre. Sedan je jedným z miest, ktoré nemecké jednotky obsadili počas ťaženia na Paríž v lete 1914. Odvtedy je okupované územie pod nemeckou vojenskou správou. Nemci sa spočiatku pokúšali udržať v oblasti normálny život, no teraz siahajú k čoraz drastickejším opatreniam, aby z podrobených území vyťažili čo najviac. Zavádzajú a vyberajú viac a viac nových daní a poplatkov. Okupované Francúzsko vidí v Nemcoch Hunov, či Švábov. Ak ukrývate nejaké potraviny, budete čeliť prísnym trestom. Zoznam toho, čo Švábi pobrali vidiečanom, nemá konca, peniaze, vlna, posteľné plachty, uhlie, múka, pór, káva, cigória, cukor, cigarety. Keď Nemci nájdu ukryté jedlo, budú sa veľmi hnevať. Mesto Sedan musí ešte zaplatiť milión mariek ako reparácie. Nemci chcú od Sedanu milión mariek. To už vieme. Je to strašné! Taká hanba, platiť peniaze, aby oni mohli zabíjať našich krajanov. Papa, tie peniaze im nedáme, však? Čo hovorí? Rodina vás chce uistiť o svojej ochote spolupracovať. To je dobre, lebo v záujme motivácie sedanského obyvateľstva zadržíme sedem dospelých mužov, kým nebude celá suma zaplatená. Nemci sa mestu vyhrážajú, že ak nezaplatí, vezmú si rukojemníkov. Uveďte počet mužov, ktorí žijú v tejto domácnosti! Chce vedieť, koľko tu býva mužov. Traja. Reberg, odchod! Začiatkom roka 1917 sú okupované územia Francúzska a Belgicka, ako aj bývalá, Rusmi ovládaná časť Poľska, vystavené systematickému drancovaniu. Vojenská administratíva vyžmýka z tunajších ľudí všetko, aby mohla nemeckému obyvateľstvu zabezpečiť jedlo a tovar. Okupačné mocnosti nemajú inú možnosť. Nemecko, Rakúsko Uhorsko a ich spojenci majú oveľa chudobnejšie zdroje než ich protivníci. Nerovnováhu ešte umocňuje britská námorná blokáda. Dobre sa pozeraj, ako to robím. Všetkého je málo, ak urobíš chybu, deti budú hladovať ešte viac než teraz. Pridelili ma do nočnej služby v jasliach, začínam o šiestej večer, a končím o šiestej ráno.07-26_Vojnové denníky[(065528)20-52-19] Každé dieťa má vlastný recept na mlieko, niektoré dostanú len ryžu, kašu či čaj. Tu je zoznam a nepopleť tie čísla. Tam je telefón, v núdzovom prípade zavolaj do mestskej nemocnice. Ale nemocnica je ďaleko. Bojím sa byť v noci sama, nie je tu nik, len deti a ja. Nie je tu ani len pes. Zvládneš to. A keď sa sem niekto vláme, čo potom? DETSKÝ PLAČ Bieda a nedostatok postihnú najmä najzraniteľnejších. Niekoľko neúrod v Nemecku a Rakúsko Uhorsku krízu ešte umocní. Chýbajú nielen potraviny, ale aj drevo a uhlie, a ľudia bojujú o prežitie krutej zimy. Vymýšľajú všetko možné, aby situáciu zlepšili. Ich vodcovia im veľmi nepomáhajú. Voľné zdroje sa okamžite vyčleňujú pre armádu a zbrojný priemysel, a na domácom fronte je stále dosť len jednej veci, hladu. Tú trochu uhlia, čo mám, naozaj potrebujem pre seba. Je mi ľúto. Neviem, ako prežijem zimu bez kúrenia a bez varenia. Čo sa nevrátite tam, odkiaľ ste prišli, v Austrálii je leto. Úrady ma nepustia, cudzinci smú opustiť krajinu len v prípade smrteľnej choroby. Vravia, že môžem byť špiónka. Čo by sa dalo vyšpiónovať tu, v Lipsku? Ako zle sa tu ľuďom vodí? KAŠEĽ To znie hrozne, zavolám vám doktora. V žiadnom prípade! Ako mu zaplatím? Ak budete mať šťastie, napíše vám lístok, že pre zlé zdravie nemôžete ostať v Nemecku. Dnes sme sa dozvedeli, že otec je na zozname ľudí, ktorých možno onedlho vezmú ako rukojemníkov. Yves! Otec, nemôžeš tu ostať! Chlapec má pravdu. Veď Sedan zaplatil! O to už nejde, Nemci zháňajú robotníkov, lebo všetci ich muži bojujú. Musíš sa zbaliť! To nepripadá do úvahy, potrestajú vás. Alebo namiesto mňa vezmú niekoho iného. A čo s tebou urobia? Možno budem musieť ísť do Nemecka, ktovie, zatiaľ to je len zoznam. Než to začne byť vážne, vojna sa určite skončí. Ako je po nemecky “merde”? Drek! Drek für Deutsch! Dočerta s Nemcami! Dočerta s Nemcami! PADANIE ČREPĺN, PĺSKANIE Vypukol ďalší veľký štrajk, ženy opäť chceli viac peňazí, a menej práce. Búrili sa, kričali, vrieskali, hádzali kamene a podobne. Štrajkujúce ženy zvalili policajtku, ktorá im bránila dostať sa do šatne. Potom prešli k správnej budove, porozbíjali všetky okná, a chceli hovoriť s riaditeľom. Vylez, Anderson! Vylez odtiaľ! Nechceme ďalšie zmeny! V lete a na jeseň 1917 začali štrajkovať státisíce žien, pracujúcich v britských muničných fabrikách. Nepokoje a vzbury zachvátili väčšinu bojujúcich krajín v Európe i mimo nej. Francúzi, Taliani a Austrálčania, podobne ako Nemci a Rakúšania, neboli ochotní znášať hlad, a neľudské pracovné podmienky. No velitelia ich armád chceli bojovať za každú cenu. V Petrohrade sa zjavil nový charizmatický vodca. Vladimír Iľjič Lenin a komunistickí boľševici sľubovali okamžitý a bezpodmienečný mier. Pre tých, čo boli v Európe pri moci, to bola nepredstaviteľná myšlienka. Slečna Westová, čo keby ste šli von a robili si svoju policajnú prácu? Veľmi dobre viete, že táto uniforma je len krásna fasáda. Nemáme ani právo, ani autoritu, ani šancu vzdorovať 4 tisíckam rozzúrených dievčat. Na to ste mali myslieť skôr. Nie, pane, vy ste mali myslieť skôr, či im napriek našim varovaniam budete stále predlžovať pracovný čas! Myslíte, že to robím pre svoje potešenie? Armáda chystá novú ofenzívu, a chce dvakrát toľko munície ako predtým! Naozaj to vášmu rozkošnému mozočku nedošlo? Už som vám povedala, že nie som rozkošná! Berte to ako moju výpoveď! Tak čo, seržant, je pluk pripravený na útok? Aj je. Aj je? Čo je to za tón, ako sa opovažuješ? Pre teba som stále vaše blahorodie, jasné? Viete čo, občan, od revolúcie si smieme svojich veliteľov voliť! Tak sa dívajte, či si zvolíme vás! Pán kapitán Rossinskij! Vaše blahorodie! Pomôžte mi! Tuším ma uhryzol potkan! Pozrite sa! Čo tam máš? Vaše blahorodie, nesmiete na ľudí tak kričať, je to veľmi nebezpečné! Prosím vás, buďte na nich dobrý a proste ich! Mám svojich vojakov prosiť? Áno, kapitán, dnes je to tak. KAŠEĽ Zdravá teda nie ste, zatiaľ vám predpíšem… Potrebujem potvrdenie. Do práce? Pre políciu. To je niečo iné. Ako som povedal, nie ste síce zdravá, ale kto je dnes zdravý? Musím odtiaľto odísť! Prosím! Je mi ľúto. Krásny kúsok! Kiež by som si mohol častejšie zahrať. Nanešťastie, moje piano sa pokazilo a asi sa už nedá opraviť. Chceli by ste ho? Ste si istá? Keď sa to tak vezme, váš nervový stav, sklon k anémii, a slabé pľúca by potrebovali pobyt v kúpeľoch, povedzme, vo Švajčiarsku. Podvýživa a prudká zima viedli k vypuknutiu epidémie, aká sa v Európe nevyskytla celé stáročia. Počas “repnej zimy”,, na prelome rokov 1916 a 1917, sa zásoby potravín vyčerpali a chorí sa o seba museli starať sami. Úmrtnosť civilného obyvateľstva v Nemecku a Rakúsko Uhorsku dosahovala závratné čísla. Dospelí cez zimu stratili priemerne 10 až 15 kíl a mnohí od hladu umreli. Aj úmrtnosť novorodencov dramaticky stúpla, nebolo dosť potravín, lekárov ani personálu. Desaťtisíce detí vyhladovali na smrť. Dobrovoľníci organizovali zúfalé kampane na záchranu tých, o ktorých sa starali, hoci od začiatku bolo jasné, že neprežijú. Ach, tie deti, sú kosť a koža! Zúbožené, vycivené telíčka a obrovské oči, niektoré vyzerajú ako živé múmie, a keď plačú, počuť len tiché mraučanie. DETSKÝ PLAČ Sedemmesačný Gerhard sa zrazu skrútil a celý sa rozochvel. Otočil hlavičku, a vtom mi ticho stuhol v náručí. Ústredňu, prosím! Keby sa tak vojna skončila, drahý Bože, s radosťou by som umrela. Prosím ťa, pane Bože, nech Gerhardko prežije! Jazdecké kone, ktoré slúžili vojenským úradom ako záloha, začali pre nedostatok krmiva porážať, a Viedenčanom sa po čase opäť ušlo trocha mäsa. Kilo chleba stálo vtedy 10 grajciarov, ale takú dobrotu sme si my nemohli dovoliť. Mamka nám pekávala osúšik, ktorý nám bol stravou na celý deň. Nestačilo to na jedenie ani pre jedného. Nuž, naplakal som sa veľa, od hladu i od strachu. Keďže sa nedali zohnať žiadne potraviny, ľudia boli nútení jesť všetko, čo sa dalo. Zakrátko nebolo vidieť jedinú mačku, psa či vranu, zmizli dokonca aj myši a potkany. Sú to tiene, nie ľudia. Kostry, nie muži. Malý Gerhard vyzerá hrôzostrašne, ako starodávny škriatok, ktorý je sto rokov mŕtvy. Nie! Ach, nie! Nie! Ako ste mohli! Poď, Elfriede. To som nechcela! Matka malého Gerhardka kričala, že za smrť jej dieťaťa môžu jasle. To ale nie je pravda, bolo to dieťa vojny a stalo sa jej obeťou. Múka nebola najlepšia, ale našla som trochu ozajstného cukru. Kde je váš strieborný príbor? Vymenila som ho za toto. Nie je to trochu riskantné? Mám dôvod na oslavu. Predvolali ma na políciu, a to môže znamenať len to, že Berlín mi dovolil opustiť Nemecko. A čo bude s tým pekným gaučom a kreslom? Budem rada, keď vám poslúžia. Dobrú chuť! Je čas, musíme sa rozlúčiť. Pár bozkov, objatí a srdce mi napĺňa strach a smútok. Chce sa mi plakať. Ak sa nevrátim, sú tvoje. Teraz sa musíš o rodinu starať ty. Neplač. Otec odchádza a v dome je odrazu veľmi ticho. Mám chuť všetko nechať tak, aj môj denník, všetko, a len ležať, spať a nezobudiť sa, kým nebude po vojne. Dala by som aj život, len aby sa táto vojna skončila. Keď je aj dieťa, lebo čo iné som, ochotné podstúpiť takúto obeť, iste nedovolíš, aby vojna pokračovala. Bože, myslím to vážne, a ty určite tiež. Stará mama šla na kávu k Frau Leonardovej, a vráti sa o tri hodiny. Všade je ticho. Dodrž slovo, Pane, lebo ja svoje dodržím! Toto je moja slávnostná prísaha. Byt vyzerá prázdny a opustený, túžim po domove viac, než kedykoľvek predtým. Začínam Lipsko nenávidieť. Všetko, na čom mi tu záležalo, je preč. Tá odporná, tvrdošijná zášť voči mestu i ľuďom mi ide na nervy. Takže o trištvrte na päť, seržant? Trištvrte na päť. Zobudím ťa. Dokážeme to? Dokážeme. Len načo, aby sme dobyli územie, ktoré nám nepatrí? Či aby sme pozabíjali ďalších nevinných roľníkov, čo sú ako my? A prečo, pre viac medailí? Zákopy zmizli, na ich mieste sú bunkre a jamy po granátoch. Už nik nemá pocit, že toto zabíjanie je na niečo dobré, nik v ňom nevidí zmysel. Čoraz viac ľudí odchádzalo z bojiska a prechádzalo okolo nás. Mnohí neboli ranení, len zahodili svoje zbrane. Mám po krk velenia mužom, ktorí toho majú jednoducho dosť. Moji muži nie sú zlí, len majú vojny po krk, a ja osobne s ňou už nechcem nič mať.07-26_Vojnové denníky[(075808)20-52-22] Prekliata vojna, nech sú zatratení tí, čo ju vymysleli, a najmä tí, čo ju vyhlásili! Mám dosť bojovania, mám dosť tejto odpornej, ponižujúcej vojny! Mám príšernú náladu a vojsko je na tom ešte horšie. Množia sa reči o ústupe, zdá sa, že všetko je stratené. “Robotníci! Matky a otcovia! Vdovy a siroty! Ranení a zmrzačení! Oslovujeme vás ponad hranice a dymiace bojiská, ponad zničené mestá a dediny, vás všetkých, ktorí pre vojnu trpíte. Proletári všetkých krajín, spojte sa!” Oni ma nevzali so sebou! “S ľútosťou vám oznamujeme, že vašej žiadosti o vycestovanie do Švajčiarska nebolo možné vyhovieť. Proti tomuto rozhodnutiu sa nemožno odvolať.” KOSTOLNÉ ZVONY A SPEV VTÁKOV Tiež to počuješ? Áno. Myslela som si, že som na druhom svete. Nie, Elfriede, si tu, našťastie, si tu. Pritisla som sa k nej, položila som hlavu na jej hruď, a rozplakala som sa. Stará mama pritisla svoju hlavu k mojej, a tiež sa rozplakala. Plakali sme a plakali, a ani jedna sa tej druhej neopýtala, prečo jej je tak hrozne. Vojaci, bratia, čo to robíte? Môj starý otec, môj prastarý otec i môj otec, všetci milovali Rusko, aj ja ho milujem! Za to ma chcete zabiť? Vojaci, žiadam vás, aby ste ma pustili! On žiada! Štábna krysa si trúfa niečo od nás žiadať! Kým my sme bojovali, nasadzovali životy a skapínali na bojiskách, on sa vyvaľoval na veliteľstve, a on nás o niečo žiada? Ukážem vám, súdruhovia, ako zatočím s takými ako on! VÝKRIKY Znova a znova som si opakovala, že nič z toho, čo som zažila vo vojne, sa nevyrovná takejto vražde. No títo vojaci prahli po krvi preto, lebo ich to naučil mŕtvy generál, a takí ako on. A muž, ktorého som práve videla umrieť takou hroznou smrťou, pravdepodobne poslal tisícky iných mužov na smrť.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.