VESMĺR DOKORÁN 2

By | október 2, 2015

Na námestí sú Moskovčania. Účastníci prvomájového sprievodu. Skalopevná jednota strany a ľudu je záruka nových slávnych víťazstiev našej vlasti. Skoro ráno 1. mája 1960 vzlietlo z aerodrómu v Pakistane americké výzvedné lietadlo U 2. Harry Powers, pilot Ústrednej spravodajskej služby USA, viedol lietadlo k hranici Sovietskeho zväzu. No skôr, ako ju prekročil, zaregistrovali ho sovietske pozorovacie prístroje. V tom čase prebiehali v Sovietskom zväze prípravy na oslavy. Všetci najvyšší predstavitelia krajiny sa zišli v Moskve. Ale čo, ak sa na palube U 2 nachádzala atómová bomba? Američania mohli v sekunde zabiť všetkých sovietskych lídrov. A tak bol vydaný príkaz zostreliť lietadlo za každú cenu. Výzvedné lietadlo už bolo nad Sverdlovskom, keď ho dostihla raketa protilietadlového komplexu S 75. Powers zoskočil padákom a chytili ho. Až vtedy sa ukázalo, že neletel k Moskve, ale mal príkaz odfotografovať strategické objekty na území Sovietskeho zväzu. Jeho prvým cieľom bola malá železničná stanica Ťuratam v Kazachstane. Prvý sovietsky kozmodróm sa budoval v režime prísneho utajenia. Hoci bolo prísne zakázané zmieňovať sa o jeho pozícii, prvé štarty rakiet naň obrátili pozornosť západných rozviedok. V lete roku 1957 americké výzvedné lietadlo odfotografovalo stavenisko pri stanici Ťuratam. A už o dva roky neskôr sa Američanom podarilo urobiť snímky štartovacieho komplexu, z ktorého k nebu vzlietali sovietske kozmické aparáty. V sovietskej tlači ho nazvali “Kozmodróm Bajkonur”, aj keď skutočná obec Bajkonur je od neho vzdialená 360 kilometrov. 4. októbra 1957 z tohto kozmodrómu štartovala raketa s prvou družicou. Odtiaľ vyrazili k Mesiacu prvé kozmické sondy. Svet netrpezlivo očakával ďalší krok, let človeka do vesmíru. V tých dňoch, keď sa Powers pokúšal odfotografovať kozmodróm, Koroľovov tím pripravoval na štart prvú kozmickú loď 1K. Projekt viedol Konstantin Feoktistov. Konstantin Petrovič Feoktistov. Prvý civilný letec, kozmonaut. Počas vojny slúžil vo frontovej rozviedke. Vo Voroneži bol zajatý nemeckou hliadkou a odsúdený na smrť zastrelením. Vykonanie rozsudku zázrakom prežil. Vystrelený náboj mu len prestrelil bradu a krk. Po vojne vyštudoval Baumanovu Moskovskú technickú univerzitu. Viedol projektovanie kozmických lodí a orbitálnych staníc. Vedci nemohli vedieť, aká záťaž a nebezpečie čaká človeka vo vesmírnych podmienkach. Je preňho nebezpečné kozmické žiarenie? Aká by mala byť termoizolácia? Ako bude na človeka vplývať dlhodobý bezváhový stav? Bude môcť jesť, myslieť, pracovať a koniec koncov vôbec dýchať? Na Zemi je možné napodobňovať bezváhový stav len jediným spôsobom. Lietadlo vzlietne do maximálnej výšky. Keď vypne motory a začne padať nadol, na pasažierov bude pôsobiť umelý bezváhový stav. Ale tento stav trvá iba 25 až 30 sekúnd, čo nepostačuje na výskum pôsobenia bezváhového stavu na ľudský organizmus. Skupina dobrovoľníkov sa podrobila testom na rôznych trenažéroch. Tieto experimenty dokázali, že trénovaný človek je plne schopný zniesť preťaženie 10 G.09-24_Vesmír dokorán[(035949)21-25-46] Preto na zväčšenie objemu kabíny kozmickej lode Feoktistov navrhol zostrojiť pristávací modul v tvare gule. Prvá sovietska kozmická loď Vostok pozostávala z dvoch častí: pristávacieho modulu, kde sa nachádzal kozmonaut, a prístrojovej sekcie s aparatúrou. Tieto časti spájal spojovací kábel, cez ktorý boli prepojené ich elektrické obvody. Samotný pristávací modul predstavoval guľu s priemerom dva a pol metra s katapultovacím sedadlom vo vnútri. Počas pristávania sa nad modulom otváral padák, kozmonaut sa katapultoval a na Zem tiež zostúpil na padáku. Pred začatím zostupu bolo potrebné otočiť loď a v stanovenom čase zapnúť brzdový motor. Rýchlosť sa znižovala a loď začala zostupovať z obežnej dráhy. 15. máj 1960. Prvý štart lode Vostok bol úspešný. O štyri dni vyšiel zo Zeme pokyn na zapnutie brzdových motorov. Zlyhal však systém orientácie. Namiesto zabrzdenia kozmická loď nabrala rýchlosť a vystúpila na vyššiu obežnú dráhu, kde zostala do roku 1965. Len tri týždne po tomto neúspechu Koroľov vyslal na obežnú dráhu loď s dvoma psami. Zvieratá sa počas letu cítili dobre, dokonca štekali na americkú družicu Echo letiacu okolo. Po 24 hodinách loď začala klesať. Máme brzdový impulz. Odklon od plánovaného miesta pristátia desať kilometrov. Pred pristátím odletel od pristávacieho modulu kontajner so psami. V ten deň sa celý svet dozvedel ich mená, Belka a Strelka. Belku a Strelku spoznal celý svet. Ich portréty sa objavovali v novinách a časopisoch, vychádzali známky a pohľadnice s ich vyobrazením a na počesť ich letu sa konali tlačové konferencie. Vedci zistili to najhlavnejšie. Po lete neboli u psov zaznamenané nijaké negatívne zmeny. Strelka onedlho priviedla na svet šesť zdravých šteniatok. Teraz už vedci vedeli, že živé tvory sú schopné letu do vesmíru. Na let sa mohol pripravovať človek. Vtedy sa začalo povrávať, že podobný let sa už uskutočnil. Živnou pôdou pre tieto chýry bola úplná utajenosť sprevádzajúca sovietsky kozmický program. V rámci testovania lodí Vostok vedci preverovali funkčnosť rádiového spojenia, pomocou ktorého plánovali kontrolovať stav pilota počas letu. Na simuláciu pobytu človeka vo vesmíre sa na palubu rakety umiestňovali magnetofóny, ktoré reprodukovali tlkot srdca a ľudské dýchanie. Práve tie počuli dvaja talianski rádioamatéri. A raz na magnetofón nahrali vystúpenie zboru Piatnického. POČUŤ HRAŤ HUDBU Aby mali vedci istotu, že systém nezlyhá a riziko pre človeka bude minimálne, boli potrebné ešte 2 úspešné štarty. Na jeseň si bol Koroľov už istý úspechom letu človeka do vesmíru. Zostávalo však určiť, kto poletí. Prísne tajné. Uznesenie ÚV KSSZ a Rady ministrov Sovietskeho zväzu z 11. októbra 1960. “Prijať návrh na prípravu a štart pilotovanej kozmickej lode, objekt Vostok 3A, v decembri 1960 a venovať mu osobitú pozornosť.” Začiatkom roku 1959 zavítali do mnohých leteckých jednotiek hostia z hlavného mesta. A na čo sa pýta? Na nič zvláštne. Zaujímali sa o osobné spisy mladých letcov a pozývali ich na pracovný pohovor. Chcete lietať na modernejších lietadlách? Presne tak. Na rýchlejšej technike ako stíhačky? Presne tak. Dobre, môžete ísť. Hostia odchádzali a zdalo sa, že tu sa všetko končí. Ale s nástupom zimy, tých, ktorí prešli výberom, začali pozývať do Moskvy. Keď sa projektovanie lode Vostok blížilo ku koncu, vznikla otázka, koho vyslať do vesmíru. Lekári tvrdili, že letieť by mal odborník z oblasti leteckej medicíny. Inžinieri trvali na lete konštruktéra kozmickej techniky. Ale nakoniec vybrali pilotov stíhacieho letectva. Disponujú dostatočnou fyzickou prípravou na zvládnutie záťaže. Sú všestranne vzdelaní. Letec môže byť pilotom, navigátorom, inžinierom, či radistom. Vek do tridsať rokov, výška do 170 centimetrov, hmotnosť do 70 kilogramov. VRČANIE MOTORA LIETADLA 9. decembra 1959 žiadosť o zaradenie do prípravnej skupiny napísal aj nadporučík 169. pluku stíhacieho letectva Jurij Gagarin. A už o týždeň ho pozvali spolu s 205 kandidátmi do Moskvy na lekársku prehliadku. Do prvého oddielu kozmonautov zaradili iba 12 kandidátov, ktorých následne poslali na výcvik do vojenského oddielu 26 266 budúceho Strediska prípravy kozmonautov. Do roku 2010 sa absolventmi Gagarinovho strediska prípravy kozmonautov stalo viac ako 400 odborníkov z 30 krajín, 212 z nich podniklo let do vesmíru. Na obežnej dráhe strávili celkovo 22 790 dní, teda viac ako 62 rokov. Historicky najmladším kozmonautom strediska bol German Titov. V deň štartu mal 25 rokov. Dvere do vesmíru sa už pootvorili. Ale nikto na Zemi nevedel, čo sa za nimi skrýva. S akými problémami sa stretne človek, ktorý nimi prejde? Na čo musí byť pripravený? Budúci kozmonauti podstupovali výcvik na vibračných trenažéroch pre prípad výskytu vibrácie počas letu. Na centrifúge sa skúmalo obrovské preťaženie a to, či si pri ňom zachovajú svoju funkčnosť. Lekári nemohli vedieť, aká záťaž čaká kozmonautov pri vzlete, pristátí, či vo vesmíre. Počas výcviku na centrifúge sa vedome vytváralo preťaženie väčšie ako to, ktoré vznikalo počas letu. Centrifúga sa skladá z elektromotora, nosníka s protiváhou a kabíny uchytenej na konci nosníka. Kabína môže rotovať tromi smermi. Táto konštrukcia umožňuje vytvoriť preťaženie do 30 G. Dnes na centrifúge testujú kozmonautov na preťaženie 5 G v smere hlava panva a 8 G v smere hruď chrbát. Počas letu v rámci programu Sojuz preťaženie pri vzlete dosahuje okolo 4 G a pri zostupe 6 G. Ale v roku 1975 po havárii druhého stupňa nosnej rakety musela posádka v zložení Vasilij Lazarev a Oleg Makarov zniesť preťaženie okolo 20 G, ktoré je pre netrénovaného človeka smrteľné. Preverovala sa schopnosť kozmonautov pracovať v podmienkach horúčavy a chladu, zvýšeného a zníženého atmosférického tlaku. Realizovala sa psychologická príprava. Adepti trávili niekoľko dní v izolačných komorách. Izolačná komora, miestnosť so zvukotesnými stenami. Psychologický účinok absolútneho ticha na každého jednotlivca nie je možné predpovedať. Už po 20 hodinách strávených v takejto miestnosti jeden z kandidátov priznal, že jeho komora sa rýchlo otáča, aj keď sa vôbec nehýbala. Druhý tvrdil, že vidí, ako sa nad ním zvierajú steny miestnosti. Ďalšiemu pilotovi sa začalo zdať, že prístrojová doska sa taví a po kvapkách steká na dlážku. Pri výcviku kozmonautov trávia kandidáti v izolačnej komore niekoľko dní. Na kozmonautov čakali zoskoky padákom, katapultovanie a dvojmiestny MIG 15 prerobený na beztiažový simulátor. Prvý let človeka do vesmíru bol naplánovaný na december 1960, ale osud bol proti. V tom čase sa na polygóne Ťuratam pripravoval štart medzikontinentálnej rakety R 16 z Jangeľovej konštrukčnej kancelárie. Vojaci mali naponáhlo, a keď sa objavila porucha, vrchný veliteľ raketového vojska maršal Mitrofan Nedelin ju napriek rozkazu nariadil odstrániť priamo na pripravenej rakete.09-24_Vesmír dokorán[(047833)21-25-48] Pre poruchu elektrického obvodu sa počas opravy spustili motory druhého stupňa. PĺPANIE MORZEOVKY Tajné. Telefonogram pre ÚV KSSZ z 24. októbra 1960. O 18.45, tridsať minút do štartu rakety 8K64, vypukol počas záverečnej štartovej operácie požiar, ktorý zničil palivové nádrže. V jeho dôsledku evidujeme okolo sto ranených a niekoľko desiatok mŕtvych. Podpis: Michail Jangeľ. Celkovo v ten deň zahynulo 92 ľudí vrátane maršala Nedelina. Jangeľ prežil len zázrakom. Minútu pred výbuchom si odišiel zafajčiť. Michail Kuzmič Jangeľ. Zakladateľ nového smeru vo vývoji raketovej techniky, založeného na využití vysokohorľavých zložiek paliva a autonómneho systému riadenia strategických rakiet. Viedol vývoj viacerých kozmických rakiet a zariadení. Len začiatkom decembra mohol Koroľovov tím pristúpiť k novému testovaniu kozmických lodí. 9. marca 1961 vyšla na obežnú dráhu loď, na ktorej mal následne letieť aj človek. Kreslo pilota patrilo figuríne Ivanovi Ivanovičovi. V jeho vnútri boli klietky s myšami a morčatami. A do pristávacieho modulu umiestnili kontajner so psíkom Černuškou. Let prebiehal úspešne. Začal sa zostup. Neoddelil sa pristávací modul. Loď už smerovala k Zemi, ale pristávací modul sa neoddelil od prístrojovej sekcie. Neodpojil sa totiž spojovací kábel. Len vďaka vysokej teplote pri brzdení kábel zhorel a obe časti sa nakoniec oddelili. Toto zlyhanie spôsobilo, že pristávací modul dopadol vo vzdialenosti 400 kilometrov od plánovaného miesta pristátia. Ale Černuška sa na Zem vrátila zdravá. Komisia vyhlásila let za úspešný a riziko pre budúceho kozmonauta za minimálne. O dva týždne bol v Ústave leteckej a kozmickej medicíny bežný pracovný deň. V hyperbarickej komore sa už 10 dní trápil nadporučík Valentin Bondarenko. Výcvik sa chýlil ku koncu, a tak mu povolili zložiť si lekárske elektródy. Valentin si pretrel kožu tampónom namočeným v liehu a zahodil ho do smetného koša. Zrazu celú miestnosť vrátane kozmonautovho oblečenia zachvátili plamene. Ako vysvitlo neskôr, tampón spadol na zapnutý elektrický varič, a tak v kyslíkom nasýtenej atmosfére hyperbarickej komory vznikol požiar. Pracovníci sa vrhli k príklopu, ale komoru nemohli rýchlo otvoriť, vznikol tam totiž podtlak. Celú cestu do nemocnice Bondarenko opakoval: “Sám som si na vine.” Lekári bojovali za kozmonautov život osem hodín, ale zachrániť sa im ho nepodarilo. Zvesť o tejto tragédii dorazila na kozmodróm v deň generálnej skúšky letu. O šiestej hodine večer sa dvojica kozmonautov Jurij Gagarin a German Titov v skafandroch vydala na štart. Meno prvého kozmonauta a jeho náhradníka ešte nebolo známe a účasť Gagarina a Titova na generálnej skúške ešte neznamenala, že poletia ako prví. Kozmonauti na kozmodróme simulovali prípravu na štart a vystúpili k príklopu lode. Ale do vesmíru zatiaľ letela iba ďalšia figurína. Pozor! Opustite štartovaciu rampu. Hodina do štartu! Let prebehol bez problémov, ale opäť sa vyskytla porucha pri zostupe. Znovu sa neoddelil spojovací kábel. Modul minul plánované miesto pristátia o 660 kilometrov. Ale konštruktéri si boli istí, že tieto problémy pre život kozmonauta riziko nepredstavujú. Prísne tajné. Zo záverečného zasadnutia Štátnej komisie: Stanoviť štart pilotovanej lode Vostok 1 na 11. až 12. apríla 1961. 10. apríla sa v altánku na brehu Syrdarji zišli konštruktéri, vojaci a šesť členov oddielu kozmonautov. Všetci šiesti vedeli o poruchách pri zostupe. No všetci šiesti boli pripravení letieť. Vedeli, že let sa uskutoční na druhý deň. Ale do konečného rozhodnutia Štátnej komisie nik netušil, kto poletí ako prvý. Oznámil im to Koroľov. Milí súdruhovia, Jurij Alexejevič a German Stepanovič. Chcem vám zablahoželať k veľkej pocte uskutočniť prvý let do vesmíru. Ráno 11. apríla raketu dopravili na štart. Konštruktér lode Konstantin Feoktistov dal Gagarinovi a jeho náhradníkovi Germanovi Titovovi posledné inštrukcie. Nastala noc. Na štartovacej rampe stála raketa, ktorá mala o niekoľko hodín vzlietnuť do vesmíru. Nevídané zariadenie, na ktorom neletel ešte nik na svete a na ktorom sa mal 27 ročný mladík vydať tam, kde ešte nikto nikdy nebol. Určite mal obavy, ale aj napriek nim 27 ročný mladík spal. 12. apríla kozmonautov zobudili o pol šiestej ráno. O šiestej zasadala Štátna komisia. Pripomienky nemala. Všetci odborníci, ktorí zodpovedali za raketu a loď, súhlasili so štartom. Zo spomienok akademika Borisa Čertoka: “Ak by dnes na polygón dopravili Vostok, nikto by nehlasoval za štart takej nespoľahlivej lode. Aj ja som svojím podpisom garantoval bezpečnosť letu. Ale dnes by som to neurobil. Poučil som sa a pochopil som, ako veľmi sme riskovali.” O deviatej ráno kozmonauti dorazili na štart. Pri vyprevádzaní Gagarina niektorým kozmonautom vyhŕkli slzy. Boli si vedomí toho, že ho už nikdy nemusia vidieť. Gagarin sa usadil do lode. Okamžite sa však objavila porucha, zle zatvorený príklop. Museli ho otvoriť a znovu zatvoriť. Deväť hodín sedem minút moskovského času. 12. apríla, rok 1961. Dve hodiny do štartu bol Gagarin v kabíne. Plnil pokyny a pískal si známu pieseň Konvalinky. KOROĽOV CEZ VYSIELAČKU: Céder, tu Zaria 1, počujete ma? Dáme vám pokyny. Príjem. OPERÁTOR: Minúta do štartu. KOROĽOV: Céder, tu Zaria 1, pozor, minúta do štartu. Minúta do štartu. Zaria 1, tu Céder, rozumel som, minúta do štartu. Zaujímal som štartovú pozíciu, preto som neodpovedal ihneď. Príjem. KOROĽOV: Kľúč na štart! OPERÁTOR: Kľúč na štart! OPERÁTOR: Posuv jeden. GAGARIN: Posuv, vykonám! Prefúknutie. Prefúknutie! Prefúknutie, vykonám! Kľúč na drenáž! Drenáž, vykonám! OPERÁTOR: Zapaľovanie! KOROĽOV: Céder, tu Zaria 1! Zapaľovanie! Rozumel som! Zapaľovanie. OPERÁTOR: Pripraviť sa! KOROĽOV: Želám vám šťastný let! GAGARIN: Poďme na to! Z ROZHLASU POČUŤ HLÁSENIE Tu rádio Moskva. Vysielajú všetky rozhlasové stanice Sovietskeho zväzu. Moskovský čas 10 hodín 2 minúty. Prinášame vám správy TASS u o historicky prvom lete človeka do vesmíru. Gagarin hlásil, že sa cíti dobre. Jedol, robil záznamy, viedol pozorovania. Ale prvý problém sa vyskytol hneď po štarte. Letovú výšku Vostoku určili tak, že v prípade poruchy brzdového motorového mechanizmu mala loď zísť sama z obežnej dráhy v priebehu 5 až 7 dní. Ale Vostok vzlietol o 100 kilometrov vyššie. Motorový mechanizmus našťastie zafungoval včas. Ale vypol sa o sekundu skôr. Do trysiek začal prúdiť dusík z dúchadlového systému, čo spôsobilo neriadené rotovanie lode. Pristávací modul sa neodpojil od prístrojovej sekcie. Rozumeli ste? Opakovala sa história s predchádzajúcimi loďami. Vostok rotoval a rútil sa k Zemi s rýchlosťou 220 metrov za sekundu. Časť s kozmonautom sa napokon oddelila vo výške 130 kilometrov. Vo výške 7 000 metrov sa automaticky spustil systém katapultovania sedadla s kozmonautom. Z neznámeho dôvodu sa spolu s hlavným padákom otvoril aj náhradný. Na týchto dvoch padákoch pri obci Smelovka v Saratovskej oblasti pristával prvý kozmonaut planéty Zem. Let trval jednu hodinu a 48 minút, ale pre celý svet bol udalosťou, ktorej sa nemohlo nič vyrovnať. Gagarin svojou popularitou zatienil všetkých politikov a filmové hviezdy. Počas zahraničných návštev jeho lietadlo vítali a sprevádzali slávnostné eskorty stíhacieho letectva. Obyvatelia miest vychádzali do ulíc, len aby ho mohli vidieť. Kráľovná Veľkej Británie Alžbeta druhá sa s ním napriek tradíciám na pamiatku odfotografovala a vyhlásila, že nie je obyčajným pozemským človekom, ale nebeským. Gagarin navštívil 30 krajín, pričom niekedy vystupoval 18 až 20 krát do dňa. 14. apríla Jurij Gagarin oznamoval Štátnej komisii výsledky letu. GAGARIN: Úloha Ústredného výboru komunistickej strany a sovietskej vlády splnená. Kozmonaut neprišiel o rozum a netrpel dezorientáciou. Keďže prijímal potravu, na obežnej dráhe mohol zostať dlhšie. A keďže mohol pracovať, zvládol by aj zložitú manipuláciu. Človek mohol vo vesmíre žiť aj pracovať. Pred vedcami stála ďalšia úloha. Preveriť, či je možné vydržať na obežnej dráhe bez ujmy na zdraví celý deň, prípadne dlhšie. Gagarin sa počas letu cítil dobre. Ale bol to iba jeden oblet. Lety so psami dokázali, že pri 3. oblete strácajú čulosť, odmietajú prijímať potravu a ich reakcie sa spomaľujú. Lekári sa obávali, že podobné príznaky sa prejavia aj u človeka. Ich vplyv na ľudský organizmus mohli vedci posúdiť iba vďaka dlhšiemu letu. Preto Vostok 2 chystali na 24 hodinový let. Do vesmíru letel German Titov. Titov mal toho po prvý raz na starosti veľa. Dvakrát ručne riadil loď, cez priezor fotografoval Zem, komunikoval pomocou rádiového spojenia a vykonával fyzické cvičenia. Titov ako prvý použil kozmický záchod. A ako prvý si počas letu pospal. Orol, tu Zaria, ako ma počujete? Orol, Orol, tu Zaria! Ako ma počujete? Príjem. No čo tam zaspal? Titov skutočne prespal pravidelnú kontrolu spojenia, čím sa stal terčom mnohých vtipov. Následne bolo prijaté rozhodnutie skonštruovať kozmický budík. Po treťom oblete sa u Titova prejavili problémy s vestibulárnym aparátom. Zmizlo aj nadšenie z jeho hlasu. Jednoducho mu bolo nevoľno. Lekári museli zásadne zmeniť metodiku výcviku. Po prvých letoch bolo jasné, že kozmické lode dokážu dosiahnuť výšku 500 kilometrov. Pre dlhotrvajúce lety a vykonanie experimentov však boli potrebné omnoho väčšie lode ako Vostok. A v tej dobe mohla raketa do vesmíru vyniesť maximálne 5 ton nákladu. Existoval ešte jeden variant, spojiť niekoľko lodí na obežnej dráhe do jednej. Spojenie. Dve lode sa vo vesmíre spoja do jednej. Vznikne tak kozmická stanica. Ale tu sa vynárali nové problémy a otázky. Bolo potrebné osvojiť si súčasný štart niekoľkých modulov, následne ich priblížiť a potom spojiť. Na začiatok Koroľov navrhol uskutočniť skupinový let lodí. Jednoducho dve lode na obežnej dráhe letiace vedľa seba. Ale čo stálo za touto úlohou? Spojenie dvoch lodí vo vesmíre, ktoré nemajú manévrovacie motory, je vskutku hodinárska práca. So všetkými ťažkosťami si musí poradiť pozemná služba. Práve ona musí vypočítať rýchlosť a čas štartu tak, aby sa dve lode vo vesmíre zišli a následne spojili. Štart lode Vostok 3 s Andrijanom Nikolajevom sa uskutočnil 11. augusta 1962. 12. augusta štartoval Vostok 4 s Pavlom Popovičom. Výpočty služby boli také presné, že po príchode druhej lode na obežnú dráhu sa kozmonauti ihneď uvideli. Delilo ich iba šesť kilometrov. CEZ VYSIELAČKY: Ahoj, Andrej! Čo robíš?! Za nešifrovaný text nás zvozia. Netáraj! To by sa sem najskôr museli dostať. Nikolajev strávil na obežnej dráhe štyri dni, Popovič tri. Cítili sa pri tom vynikajúco. Nasledujúce dva vesmírne lety kopírovali predchádzajúce, ale na jednej z lodí letela žena. 14. júna 1963 sa do vesmíru vydala loď Vostok 5 na palube s kozmonautom Valerijom Bykovským. O dva dni štartoval Vostok 6 s Valentínou Tereškovovou. Bykovskij úspešne plnil letový program. Ale Tereškovovej sa nepodarilo splniť všetky naplánované experimenty. Na otázky zo Zeme odpovedala vyhýbavo. Mala silné bolesti v oblasti holennej kosti a pliec, ale odhliadnuc od toho, Čajka, volacia značka Valentíny Vladimirovny, 48 krát obletela Zem a vo vesmíre strávila takmer 3 dni. Hoci sa nesťažovala na svoj celkový stav, let sa rozhodli predčasne ukončiť. Pred zostupom sa Tereškovovej dlho nedarilo zorientovať loď, a tak sa musela riadiť špeciálnymi pokynmi. Historicky prvá kozmonautka pristála 19. júna 1963 v Altajskom kraji. Koroľov navrhol skonštruovať novú trojmiestnu loď inšpirovanú Vostokom. Konstantin Feoktistov však kategoricky odmietal pozmeniť jeho konštrukciu. Vtedy Koroľov Feoktistovovi lišiacky sľúbil jedno miesto v novej lodi. Pokušenie bolo veľké a tak Feoktistov súhlasil. Aby sa do kabíny vošli 3 kozmonauti, bolo potrebné zrieknuť sa nielen katapultovania pri zostupe, ale aj skafandrov. Teraz kozmonauti leteli v športových oblekoch a ležali na chrbte s kolenami skrčenými k hrudi. Po prvý raz bol použitý systém mäkkého pristátia, ktoré zahŕňalo dva hlavné padáky a rezervný brzdový motor na tuhé palivo. Hmotnosť lode sa zvýšila o 600 kilogramov, čo si vyžadovalo zostrojenie tretieho stupňa nosnej rakety. Koroľov dodržal svoj sľub. Na let sa vydal nielen inžinier plukovník Vladimir Komarov, ale aj dvaja vedeckí pracovníci, lekár Boris Jegorov a konštruktér Konstantin Feoktistov. Štart sa uskutočnil 12. októbra 1964. Kozmonauti strávili na obežnej dráhe deň a úspešne sa vrátili na Zem. Let vyvolal obrovský ohlas na celom svete. Keďže vzhľad lode zostával utajený, na Západe usúdili, že Voschod je úplne nový aparát a pre jeho predpokladané rozmery ho nazvali “kozmickou bojovou loďou”. Druhý Voschod chystali k principiálne inému letu. Tentoraz leteli iba dvaja kozmonauti v skafandroch. Alexej Leonov a Pavel Beľajev. Jeden z nich mal vyjsť do otvoreného kozmického priestoru, na čo zostrojili pretlakovú prechodovú komoru. Prechodová komora je pripevnená zvonku na pristávacom module a reguluje tlak na základe signálu z panelu. Kozmonaut otvára príklop lode a prechádza do prechodovej komory. Príklop lode sa zatvára, otvára sa príklop prechodovej komory a kozmonaut vystupuje do otvoreného kozmického priestoru. 18. marca 1965 sa na kozmickej lodi Voschod 2 otvoril príklop prechodovej komory. LEONOV: Zaria 1, tu Almaz 2, vychádzam z komory. Začínam plniť úlohu. BEĽAJEV: Ľoša, zapni kamery. Zapni kamery. V kabíne bol veliteľ Pavel Beľajev. Druhý pilot Alexej Leonov po prvý raz vystupoval do otvoreného kozmického priestoru. Kamery zapnuté. Vidím… Vidím nebo… Zem. BEĽAJEV: Človek vystúpil do kozmického priestoru! Človek vystúpil do kozmického priestoru! Je vo voľnom kozmickom priestore! Od Gagarinovho prvého letu ubehli len štyri roky a svet opäť ohromil nový úspech sovietskej kozmonautiky, človek po prvý raz opustil kabínu lode a vystúpil do otvoreného kozmického priestoru.09-24_Vesmír dokorán[(058775)21-25-50] Leonov sa už vracal na loď, keď narazil na nečakané komplikácie. Skafander sa pod tlakom vzduchu zvnútra nadul a kozmonaut sa nemohol dostať do prechodovej komory. Opäť sa mi nedarí. Skús ešte raz. Nie, znovu neprejdem. Zásoby kyslíka sa mali skôr či neskôr minúť. Zdalo sa, že Leonov to nestihne. Na výstup do kozmického priestoru závod NPO Hviezda vyrobil prvý kozmický skafander Berkut. Skafander má chrániť človeka pred vákuom, žiarením a teplotnými vplyvmi. Ak sa kozmonaut nachádza na slnečnej strane, skafander sa zohrieva na plus 140 stupňov Celzia. V tieni jeho teplota klesá na mínus 130 stupňov. Berkut bola kombinéza, vyrobená z niekoľkých vrstiev s lesklým alumíniovým povrchom. Oči chránil svetelný filter z organického skla. Systém zabezpečenia životných podmienok bol vypočítaný na 45 minút. Nachádzal sa v batohu s dýchacím prístrojom a kyslíkovým bombami. V prechodovej komore bol namontovaný rezervný kyslíkový systém, ktorý sa spájal so skafandrom pomocou trubice. Vytvoriť podmienky vesmírneho vákua nie je na Zemi možné. Skafander bol testovaný vo vákuovej komore vo vzduchoprázdnom priestore zodpovedajúcom výške 60 kilometrov. Ale v takej výške je ešte badateľné pôsobenie atmosféry. A Leonov vystúpil do otvoreného kozmického priestoru vo výške viac ako 200 kilometrov. Tlak v skafandri dosahoval okolo 600 milimetrov ortuťového stĺpca, zvonku okolo 10 milimetrov, a tak sa skafander vrátane rukavíc nadul. Pomôcť kozmonautovi nemohol nikto. Opäť sa mi nedarí. Aby Leonov mohol za sebou zavrieť príklop úzkej prechodovej komory, musel do nej vojsť nohami napred. Niekoľko pokusov sa mu však nevydarilo. Zdalo sa, že postačí znížiť tlak v skafandri. Ale to mohlo mať pre kozmonauta smrteľné následky pre riziko vzniku kesónovej choroby. Kesónová choroba vzniká v dôsledku rýchleho zníženia tlaku vdychovanej plynnej zmesi, pričom dusík, ktorý je rozpustený v krvi, sa začína vydeľovať vo forme bubliniek. Krv následne začína doslova vrieť, naruší steny krvných ciev a zablokuje svoje prúdenie, čo môže spôsobiť paralýzu a smrť. Leonov porušil všetky pokyny a bez toho aby upovedomil Zem, otočil regulátor, znížil tlak v skafandri na polovicu a vliezol do komory hlavou napred. Teraz sa mu to podarilo. Ale keďže príklop prechodovej komory zostal otvorený, nemohol sa dostať do kabíny lode. Kozmonautovi sa s veľkou námahou podarilo otočiť vo vnútri komory, no tlak v skafandri bol naďalej kriticky nízky. Leonovov pulz sa zrýchlil na 190 úderov za minútu. Zostávalo mu niekoľko sekúnd. Nakoniec však zatvoril príklop a do prechodovej komory začal prúdiť vzduch. Následne sa otvoril príklop lode. Výstupy do otvoreného kozmického priestoru sa dodnes považujú za mimoriadne nebezpečné. Jednou z príčin je možnosť kolízie s kozmickým odpadom. Rýchlosť kozmonauta pohybujúceho sa na obežnej dráhe spolu s loďou dosahuje okolo 7,7 kilometra za sekundu, čo je desaťkrát viac ako rýchlosť letiaceho náboja. Znamená to, že kinetická energia dokonca malého úlomku, či zrnka piesku je ekvivalentná energii náboja so stokrát vyššou hmotnosťou. Poškodenie, či prepichnutie skafandra počas výstupu môže spôsobiť stratu hermetizácie a rýchlu smrť kozmonauta. Počas letu americkej lode Atlantis v apríli 1991 malý úlomok prepichol rukavicu jedného z astronautov. Len vďaka šťastnej náhode úlomok uviazol v skafandri, zablokoval tak vznikajúcu dieru a k strate hermetizácie nedošlo. Rekordérom v počte výstupov do otvoreného kozmického priestoru je kozmonaut Anatolij Soloviov, ktorý uskutočnil 16 výstupov s celkovým trvaním 78 hodín 46 minút. Leonov sa vrátil na loď s pokrikom “hurá”. Pot z neho netiekol, doslova sa lial. Ale kričať hurá bolo priskoro. Voschod 2 bol dlhý čas obrátený ku Slnku iba jednou stranou. Z jednej strany sa loď zohrievala na 150 stupňov a z druhej ochladzovala na mínus 140. V dôsledku teplotných rozdielov sa trup lode deformoval a v príklope vznikala drobná škára, cez ktorú začal unikať vzduch. Systém regenerácie automaticky zvýšil tlak a atmosféra lode sa začala napĺňať kyslíkom. Koncentrácia kyslíka dosiahla hranicu, po prekročení ktorej mohla najmenšia iskra spôsobiť požiar podobný tomu, ktorý usmrtil Valentina Bondarenka. Výbuch hrozil kozmonautom 7 hodín. Až keď začal pôsobiť vnútorný tlak vzduchu, škára sa uzavrela. Množstvo kyslíka začalo klesať. Voschod 2 sa po 17 obletoch pripravoval na zostup, keď zrazu… Zaria, Zaria, tu Almaz, počujete ma? Nefunguje automatický systém orientácie. Pristátie odvolali. Loď sa vydala na ďalší oblet. Beľajev aktivoval ručné riadenie. Voschod 2 sa nachádzal nad Moskvou, keď kozmonauti sami vypočítavali miesto pristátia. Mierili k málo obývanému územiu uprostred tajgy vo vzdialenosti 150 kilometrov od Solikamsku. Je to neuveriteľné, ale v rýchlosti 28 tisíc kilometrov za hodinu sa pomýlili iba o 80 kilometrov. Na Zemi mali obavy. Loď stratili z dosahu. Viac ako 4 hodiny nemali o kozmonautoch nijaké informácie. Čoskoro však dostali signál: VN, VN, VN. Bola to správa od posádky, všetko v norme. Loď pristála v zasneženej uralskej tajge. Medzi dedinkami Soroková a Ščučino sme v lese zbadali červený padák a dvoch kozmonautov, sedia a obedujú. Loď pristála v hustom lese. Okolo je hlboký sneh. Keďže vrtuľník nemohol pristáť v ich blízkosti, záchranári sa prebíjali k lodi dva dni. Kozmonauti zostávali v skafandroch navlhnutých od potu. Teplota vzduchu bola mínus 5 stupňov. Museli sa vyzliecť, vyžmýkať bielizeň, znovu obliecť a zabaliť do kúskov fólie zo skafandra a padákovej látky. Dvaja ľudia sa len pred chvíľou vrátili z obežnej dráhy, kde vystúpili do otvoreného kozmického priestoru, a to všetko za jeden deň. Teraz museli čakať na záchranárov, hľadať drevo a zakladať oheň vedľa kozmickej lode, najnovšieho výdobytku kozmickej techniky. Keď prišli záchranári, kozmonauti sa na lyžiach odobrali k vrtuľníku. Z prejavu Alexeja Leonova 23. marca 1965. Pošťastilo sa mi uvidieť Zem, Slnko a hviezdy nie z úzkeho priezoru kozmickej lode, ale v celej svojej kráse, azda oveľa plnšie ako zvyčajne vidíme obkolesujúce nás nebo. Obraz vesmírnej hlbiny, ktorý sa mi naskytol, ma svojou veľkoleposťou, nekonečnosťou, žiarivosťou farieb a ostrosťou kontrastov úplnej tmy s oslepujúcou žiarou hviezd jednoducho očaril. A k tomu všetkému si predstavte, ako sa predo mnou skvie naša sovietska kozmická loď v jasnom svetle slnečných lúčov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.