Trezor 22.6.2017

By | jún 27, 2017

V trezoroch sú originály aj kópie. Vzácne dokumenty z našej národnej minulosti majú v archívoch svoje nerozoznateľné faksimile. Originál a napodobenina sú uschované na rôznych miestach, aby v prípade živelnej alebo inej pohromy zostala správa o našej existencii. “Už dávnejšie, vyzvaný som bol priateľmi, krátky návod k vyučovaniu v telocviku vydať. Usilujem sa teda národu môjmu vrelomilovanému i v tomto obore výchovy aspoň na čas vypomôcť, keď výučbu v telocviku tak nastienim, ako ju ja pri gymnáziume veľkorevúckom vediem.” Príbeh sa začína pred touto bránou. V jeseni 1866 ňou do revúckeho gymnázia vošiel mladý, cieľavedomý chlapík s akurátnymi fúzmi a zamieril dozadu na školský dvor. Vo vrecku má vysvedčenia z Viedne a Erlangenu. Nový profesor, magister slobodných umení, Ivan Branislav Zoch, sa rozhliadne po tomto dvore a v duchu zvolá: “Svornosť, sila, sloboda, sláva!” Že mu ani nenapadlo kričať? Možno. Prvé slovenské gymnázium v tých časoch muselo žiť potichu a skromne. Existovalo, s viac menej trpeným súhlasom vrchnosti. A Ungaro, Ivan Branislav Zoch, sa nemal vôbec čo národne prejavovať. Vrelo milovaný národ? Absolvent nemeckých univerzít, vzdelanec európskeho rangu… Doktorskú prácu z Erlangenu mu vystavia na svetovej výstave v Paríži, je však už taký. Ležia mu na srdci slovenské veci. Svornosť, sila, sloboda, sláva. “Cvičenia voľné, musia vždy tak byť zostavené, aby všetky údy do pohybu a cviku prišli, aby sa telo jednostranne nevyvinulo, všetky cviky musia sa diať vľavo i vpravo, a síce tak, aby sa príjemne obmeňovali.” Revúcke gymnázium je demokratická škola. “Čokoľvek duchovia velikí, od pamäti sveta zvláštneho, všeužitočného vymysleli a utvorili, to všetko si mládež naša osvojiť má tak, aby čo je krása, dobro, pravda ako jasné slnko osvietilo jej myseľ, srdce i vôľu,” povedal pri otváraní gymnázia roku 1862 správca Škultéty. “Nadobúdali sa hneď v prvé roky potrebné zbierky,” čítame ďalej v ním spísaných pamätiach revúckej školy. “Príchodu učbára, doktora Zocha ďakovať, že rozmohli sa chemicko fyzické nástroje, ktorý v tomto odbore vzdelaný, zasadil sa zaň celou silou.” Náš človek vyštudoval prírodné vedy a telesnú výchovu. Učí matematiku, fyziku, chémiu, zbiera motýle, chrobáky, rastliny. Už ako celkom mladý človek prejaví všestranné vlohy. V budúcich encyklopédiách bude pri mene Zoch, slovo polyhistor. Fyzika, čili Silozpyt, s vyše 200 pôvodcom rezanými obrazcami. Fyzikálny zemepis o svete a jeho pomeroch. Počiatky názornej merby, čili Geometria, ktorá určuje veličiny ohľadom ich rozsiahlosti. Psychológia, čili Náuka o duši. Veda o tele, menuje sa Teloslovie. Náuka o duši, Dušeslovie. Krásne pojmy vedy o človeku zostanú v rukopisoch. Mnohé matematické termíny, ktoré Zoch kodifikoval v slovári vedeckého slovenského názvoslovia sa definitívne ujmú už roku 1868. “Od 12. do 22. novembra bola cez celé dni rozložená prachu podobná hmla, cez ktorú slnce polotiene hádzalo,” zapisuje si doktor Zoch, člen viedenského meteorologického spolku v poznamoch na rok 1869. V polotieňoch tej jesene sa už naplno rozbehli prípravy na stavbu novej gamnáziálnej budovy, stavanej na 22 siah zdĺže a 7 siah šíre. Prežila dodnes, práve sa rekonštruuje. Plán strechy i budovy na poschodie nakreslil doktor Zoch. Po týchto schodoch behával klusom, nuž, telocvikár. Aký pokojný príbeh. Hľa, harmónia starého sveta. Staré pohľadnice klamú. Voľný prieč telocvikára Zocha je veľmi labilné náradie. “Zapaľovač lámp Homola vykrikoval verejne ulicou na profesora Zocha hanebné reči, a tomuto, zastrájal sa vybíjaním oblokov,” píše v pamätiach gymnázia August Horislav Škultéty. Sme v Revúcej na konci 60. rokov. Zapaľovača lámp, teroristu, platia na mestskom magistráte. Tam vládne mešťanosta menom Čech Lajoš. A v januári 1867 do Revúcej prišli štátny fiškus, Lejtáši. Ten navštívi Zocha a nasadí mu retiazky. Doktor Zoch v bôli povie: “Či to má byť španielska inkvizícia?” Pešťbudínske vedomosti 1. februára 1867: “Profesor Zoch s gymnáziálnym pokladníkom Štefančokom, vybrali sa na nový rok do Jelšavy. Zosadnúc v krčme, dali sa do rozhovoru, ktorý o chvíľu na pole politiky prešiel. Disputa sa tam medzi prítomnými strhla tuhá, že odkiaľ vraj gymnázium peniaze bere, keď Slováci sú chudobní? Isteže, od ruského cára. Profesor Zoch, odvetil na to žartom, že veru z Ruska dostáva peniaze, ba i teraz má pri sebe viac kusov rubľov. V ďaľšom chválil ten, že, dobrotu ruského čaju.” Správu do novín poslal Zochov kolega Lojko. Potom na priateľa do jari musí čakať. Za panslavistickú propagandu tri mesiace po príchode do Revúcej Zocha posadia do štátnej basy. “K najzábavnejším otázkam patrila tá, že prečo študentov vo vojenských cvičeniach vzdeláva,” zaznamenáva Škultéty. “Zoch nemohol si inšie myslieť, než li, že pod tým rozumejú telocvik, čo sa vskutku potvrdilo.” “Cvičenia radové, slúžia k vycvičeniu sa k pravidelému chodeniu. Tvoria tak istú prípravu k vojenským cvičeniam pochodovým, či výpadovým,” stojí v Zochovej knihe. “Praktičné ale upotrebenie majú pri slávnostiach, pohreboch a podobných pádoch.” Podobný pád nastane predvečer Zochovych menín v marci 1874, keď gymnáziálna mládež, dajúc tak výraz lásky a dôvery, poctila svojho učbára veľkolepou fakládou. “Usporiadajúc dva velikánske šíky, poberali sa v najkrajšom poriadku hore mestom,” reportuje dopisovateľ národných novín. Svornosť, sila, sloboda, sláva. Tak ich to učil na telocviku. Fúzy mal v tom čase už o čosi dlhšie. Ivan Branislav Zoch bol tak trochu voľnomyšlienkár, aj politicky. Pri odchode z Jelšavy vraj strieľal z pištole do vzduchu, ale priateľovi z viedenských štúdií, Popovovi, napísal vecne: “Maďari a maďaróni, ktorým škola naša je veľmi v oku, robia všemožne všetko, aby nás zničili. Že chceme Slovensko odtrhnúť od Juhár a pod ruskú vládu pristať. Hľadali u nás ruble! Oni neznajú, že my obetujeme všetko, čo možno. Gymnázium vydržiava sa z dobrovoľných obetí.” Svornosť, sila, sloboda, sláva. Svornosť… Aké pekné slovo. Lenže v týchto novinách má osobitný význam. “Hlavný záujem slovenského ľudu je celistvosť uhorskej dŕžavy. Záujmu tomuto, podriadiť nutno všetky národnostné pochúťky a nároky.” Zvláštna slovenčina. Nečudo, vydavateľ a ideológ Svornosti je zvolenský podžupan, Grünwald Béla, hoci v tiráži stojí iné meno. Jeho štátotvorný tlačový orgán vychádza od jari 1873 v Banskej Bystrici, do Revúcej čoby kameňom dohodil. “Učitelia veľkorevúckeho gymnáziuma nie sú oddanými synmi veľkej uhorskej krajiny, ale sú synovia dákej druhej vlasti, volajakej fantastičnej Slávie. Prívrženci tohto táboru, pri štrnganí si s pohármi uhorsky povedia: “Éljen a haza” (ať žije vlasť), ale hneď nato slovensky doložia: “žeby ju Boh ranil!” Bolo to naozaj tak? Pri otváraní školy v 1862 Škultéty povedal: “Naša uhorská vlasť je domovinou rozličných národov. Každý, nech je Maďar či Slovák, tu naozaj ako doma, dobre by sa cítiť mohol.” Vo februári 1874 už v novej budove má však na stole memorandum revúckeho mešťanostu Bartófyho, v ktorom stojí: “Nepriatelia našej polyglotnej dŕžavy, hotoví sú maďarskú národnosť, keby bolo možné, pred tisíc rokmi nadobudnutého vodcovského zástoja pozbaviť, aby zhladili tak Uhorský štát z kruhu Zeme tejto.” Číta Škultéty dobre? Učitelia a žiaci slovenskej školy, v slovenskom meste Revúca, hotoví sú maďarskú národnosť pozbaviť jej vodcovského zástoja, nadobudnutého pred tisíc rokmi. Čo je proti tomu nejakých 10 rokov slovenského gymnázia? Isteže, buďme reálni. Je päť rokov po rakúsko maďarskom vyrovnaní, ktoré “totožné je s ideou uhorského štátu,” tak to napísal Grünwald. Úradným, diplomatičným jazykom, je maďarčina. Všetci to dobre vedia, aj profesor Zoch. Možno si za rozbitým oknom čítal vo vlastnej knihe. “Na tom mieste, kde jedno teleso sa nachodí, druhé súčasne byť nemôže. Chceme li na nejaké miesto jisté teleso postaviť, musíme na tom mieste nachádzajúce sa teleso odstrániť.” Mohol v tých časoch nerešpektovať onen fyzikálny princíp? “Cvičenia trpné pozostávajú z násilného ohybovania a vyprosťovania údov pri odpore z protivnej strany, z ťahania, tiskania, tlačenia sa.” Inkvizícia proti slovenskému evanjelickému veľgymnáziu vo Veľkej Revúcej, dňa 18., 19. a 20. mája 1874, skrze dôstojného pána Štefana Czékus, potiského superintendenta prevedená. Poobede, po druhej hodine, vyšetrujúca komisia predvolala doktora Ivana Branislava Zocha, ktorému nasledujúce otázky predložené boli: Či to pravda, že povedal: “Maďarskú reč síce zná, ale z úst nevypustí?” “Nie.” “Či počas ovácie, ktorú vám žiactvo urobilo, povedali ste, že: Krajinu Maďarom nazad vydobudneme z pažeráka, lebo zem tá, na ktorej žijeme je ničia, lež slovenská?” “To som nepovedal, v reči bolo, skrze vedu vytrhneme krajinu z pažeráka sebectva.” “Či je pravda, že v Kameňanoch proti maďarskému čardášu a proti maďarskému hovoreniu vystúpil?” “Nepravda, lebo ja maďarský čardáš najradšej tancujem.” Na tom mieste, kde jedno teleso sa nachodí, druhé súčasne byť nemôže. Fyzik Ivan Branislav Zoch fyziku rešpektoval. Pred inkvizičnou komisiou vystupoval takticky, išlo mu o krk. Čo cítil človek, Ivan Branislav Zoch, sa zachovalo na tomto starom papieri s nadpisom Osvedčenie. Možno ho koncipoval už pri odchode z výsluchu. “Páni inkvizítori, zaslepení súc maďarónskym fanatizmom, videli všetko v tme, a lapajúc mátohu panslavizmu, vrazili tvárou do blata. Čo teda urobiť? Luhať a prekrúcať? Či mne neslobodno slovensky hovoriť? Či mne neslobodno víťazstvo slovenskej reči priať, či neslobodno vrahovi reči mojej privolať nazmar? Či mne neslobodno povedať, že Slovensko je slovenská zem? Vari je, ak aj maďarská, tak by aj drevo železom byť muselo! Žeby som bol maďarskú reč a tanec zakázal? Maďarského tancu ani len nieto, ponevač za maďarský držaný čardáš je číro čisto slovanský tanec, veď sa ho Slovania boli hen v Ázii ešte pred dvetisíc rokmi od Maďarov učiť. Odzemok patrí tiež do telocviku, lebo keď Maďari urobiac z neho “maďar sólo”, ho do tanečných salónov uviedli, prečo by sme ho my ako znamenité cvičenie telocvične neudomácnili?” Osvedčenie telocvikára Zocha. “Čo z tohoto zákon zabraňuje, alebo nedovoľuje?” napísal vo svojom tichom proteste. Možno ho kričal, v duchu.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.