Slovenské národné povstanie 1944

By | august 22, 2016

Po mníchovskom diktáte a Benešovom úteku do zahraničia, Hlinkova slovenská ľudová strana vyhlásila v Žiline v októbri 1938 slovenskú autonómiu. Československo sa tak stalo oklieštenou krajinou, ktorej vývoj určoval Hitler. V marci 1939 pozval doktora Tisu do Berlína a oznámil mu, že musí vyhlásiť nezávislosť Slovenska, lebo v opačnom prípade mu hrozí nemecká okupácia. Tiso dal bez diskusie odhlasovať v slovenskom sneme vytvorenie samostatného slovenského štátu. JOZEF LIETAVEC: Bol som občanom bývalej Československej republiky. A potom náhle, po štrnástom marci, nie z mojej vôle, som sa stal občanom Slovenského štátu. Štátu, ktorý nevznikol z mojej vôle, ani z vôle národa. Lebo tí, ktorí ten Slovenský štát pripravovali, nás, ľudí, národa, sa nepýtali. Rozhodovali z vlastnej vôle. Nám diktovali. A preto som bol proti tomu štátu. Nebol to môj štát. Nebol to náš štát. My sme chceli slobodný štát. Nie štát, v ktorom bude vládnuť ideológia fašizmu a nemeckí okupanti. Hlboko sa presadzovalo národné. Národné. Ovšem pod tým národným vznikol národný socializmus po vzore hitlerovcov, samozrejme, s podporou náboženských kruhov, ortodoxných nacionalistov, ktorí si mysleli, že s tým zachráni národ, a nastúpili fašistické organizácie, v každej dedine.08-22_Slovenské národné povstanie 1944 Dure bataille[(072980)18-09-07] Predstavovali národné, spojili to s náboženstvom, no a nakoniec sa aj zrodila taká myšlienka, že veď to je naše. TEODOR ŠLAJCHART: Ako Slovák som pociťoval určitú sympatiu s tým, že máme samostatný štát. To, myslím, že pociťoval každý. Ovšem za akú cenu? Za cenu služby, úplného vazalstva s fašizmom a nacizmom, to som nepredpokladal, s tým som v žiadnom prípade nemohol súhlasiť. IMRICH GIBALA: Slovenský katolicizmus i jeho hlavný predstavitelia sa spreneverili tým, že začali priamo kolaborovať s najväčším… …zradcom, možno povedať, ľudstva, Hitlerom. A pritom vedeli, iste vedeli, že ich Nemci klamú, že so Slovákmi, ako s inými menejcennými rasami, majú tie isté úmysly. Boli schopní zapredať si i samotnú česť. V septembri 1939 nemecké a sovietske vojská napadli Poľsko. Poľskí vlastenci statočne bránili svoju krajinu, ale zostali osamotení, zradení západnými spojencami, ktorí nepodnikli nič na ich obranu. Nakoniec sa im to vypomstilo, pretože v júni 1940 Nemci napadli aj Francúzsko, obišli Maginotovu líniu a prekvapili zastaralú francúzsku armádu. Francúzi museli podpísať potupnú kapituláciu, s ktorou sa ťažko vyrovnávali. Keď v júni 1941 zaútočilo Nemecko na Sovietsky zväz, Slovensko, ako verný nacistický spojenec, poslalo na východný front dve divízie. Ťaženie bolo vydávané za oslobodenie Ruska od boľševizmu. Vojaci však nechceli ísť bojovať. Slovenskí vojaci, oddane a radostne plníte moje rozkazy, rozkazy republiky, v súlade so svojím presvedčením, citom a božím prikázaním. Slúžiť v tej bývalej slovenskej armáde, to bol zložitý proces. Z hĺbky duše som nenávidel Tisov fašistický režim. Ale on bol vrchným veliteľom. A ja som bol dôstojníkom. On velil nám, on posielal nás na protisovietsky front. IMRICH GIBALA: Boľševizmus bol nám vysvetľovaný ako zlo, ktoré je treba potlačiť, hej? A my sa máme na tom podieľať. My nechceme, aby tá ideológia boľševizmu ovládla i slovenský národ. Stanislav bol môj subalterný a bol tam na východe proti Rusku. A keď sa mu to vytýkal, on hovoril: “No, čo? Čo mám robiť?” “Nechoď na front, lebo pôjdeš pred súd po vojne.” On hovorí: “Doboha, a čo? Ja som… Dobrovoľne som nešiel, tam ma hodili, nikto ma odtiaľ nevytiahol, tak kto mi čo bude vytýkať, alebo mňa bude súdiť?” Potom nakoniec mi hovorí: “A pozri sa, tam sú poľné prídavky, jest čo piť, no a baby? Tie si nájdeme, tých jest všade dosť.” A tak sa držali na fronte. BOMBARDOVANIE STREĽBA IMRICH GIBALA: Nás Nemci priamo vyzývali k tomu, aby sme vraždili, alebo podieľali sa na vražední miestneho obyvateľstva, takže človek začal tak chtiac nechtiac cítiť s týmito ľuďmi a presviedčal sa, že akej nesprávnej veci slúži i slovenská armáda. Toto všetko sa priečilo môjmu presvedčeniu, môjmu svedomiu, pretože ja som bol vychovávaný v duchu kresťanskom. A kresťania predsa sa nezabíjajú. Uvažoval som, akým spôsobom zmyť tú špinu z vlastného konania, že som sa chtiac nechtiac podieľal i na tých zverstvách, ktoré fašizmus prakticky nám vnútil. Bol to pre nás veľmi zložitý moment z morálneho hľadiska, lebo boli takí, skutočne… Tuná z Mitíc, Hôrka sa volal. Dôstojník. Ten oduševnene slúžil, trikrát sa hlásil dobrovoľne na východný front. Veľmi dobrý dôstojník, nábožensky ale tak zaťažený, že jemu svedomie káže, aby išiel proti boľševikom. Mu hovorím: “Človeče, padneš do zajatia… …no tam skončíš.” A on mi hovorí: “Jaj, to nie. Keď bude zle, tak prejdem na druhú stranu a budem… Budem hrdina.” JOZEF JURČĺK: Na tom fronte utekali celé skupiny k Rusom. To si sťažovali sami Nemci, že to nie je armáda, že to je zberba, a tak ďalej. Tak poslali nové kádre na východný front. Vazalský vzťah Slovenska k Nemecku sa prejavil aj pri riešení židovskej otázky. Spočiatku nešlo o to, židov likvidovať, ale zbaviť ich majetku a spoločenského postavenia. Potom však vznikol problém, čo so židmi ďalej. Nemci ponúkli riešenie. Stačí, keď ich naložíme na vlak, ostatné zariadia oni. V nováckom tábore sme už mali určité signály o tom, čo sa deje na východe v Poľsku. A vtom sa zrodila v nás myšlienka, že už sa nemienime nechať naložiť do dobytčích vagónov a deportovať na istú smrť. A povedali sme si, že sa budeme proti tomu pripravovať a brániť. Začiatkom roku 1943 nastal obrat vo vedení vojny. Červená armáda sa poučila z ťažkých porážok a prebrala iniciatívu. Pri Stalingrade rozdrvila Nemcov a 250 000 vojakov padlo do zajatia. Hitler na to reagoval záchvatom zúrivosti. Označil to za celonárodnú katastrofu a mobilizoval národ na obranu Ríše. Väčšina Slovákov zatiaľ žila v uzavretom štáte, ktorý im poskytoval relatívne dobrý život. Nezaujímalo ich, čo sa deje za jeho hranicami, akoby sa ich to netýkalo. Boli presvedčení, že hrôzy vojny ich obídu. Bolo však cítiť prvé príznaky rozkladu režimu. Jeho politickí predstavitelia začali prezliekať kabáty a pripravovať sa na možnú zmenu. Začali sa tiež výrazne aktivizovať občianske zložky odboja, ktoré mali spolu s komunistami a exilovými kruhmi okolo Beneša rozhodujúce slovo v príprave povstania. V tom čase francúzski vojnoví zajatci, nasadení na nútené práce v Nemecku a v Maďarsku a presunutí na Slovensko do zbrojovky v Dubnici nad Váhom, hľadali spôsob, ako sa zapojiť do odboja. Vylodenie spojencov v Normandii v júni 1944 Nemcov zaskočilo. Očakávali ho, ale nepoznali ani čas, ani miesto jeho začiatku. Pre spojencov bol najvyšší čas na inváziu, ak chceli oslobodiť západnú Európu, lebo Červená armáda sa nezadržateľne drala dopredu. Československé exilové vedenie v Londýne, na čele s Benešom, určilo za dočasného veliteľa ozbrojeného povstania podplukovníka Goliana. V slovenskej armáde pripravoval prevrat generál Čatloš, ale pretože bol úzko zviazaný s Tisovou armádou, Beneš o ňom nechcel ani počuť. Vyvinul maximálne úsilie, aby v Moskve neakceptovali jeho plán ale Golianov. V júli 1944 boli vysadené pri Ružomberku ruské partizánske skupiny, ktorým velil nadporučík Veličko. Nemci registrovali tieto skupiny, ale ich diverzné akcie nemali veľký vplyv na nemeckú okupáciu Slovenska. Skutočným dôvodom bola situácia na frontoch a postup sovietskych vojsk k slovenským hraniciam. Keď 23. augusta prešlo Rumunsko na stranu spojencov, Slovensko sa stalo pre Nemcov veľkým problémom, lebo front sa posunul na juh, bolo ho treba zabezpečiť. Partizánske akcie boli pre Nemcov len zámienkou, ktorá im poslúžila na okupáciu. TEODOR ŠLAJCHART: My keď sme mali prvý nástup ešte v kasárňach a boli zoznámení s tým, čo je, že ideme bojovať proti Nemcom, proti tým, ktorých ste včera videli ešte na žilinskom korze, a teraz sme v bojovej situácii, to sú naši nepriatelia. Napadli nás, my sa budeme brániť, bude boj. A kto nechce, nech vystúpi. Len traja vystúpili. A to boli miestni Nemci. Áno, miestni Nemci, národnosti nemeckej, ktorí povedali: “Nehnevajte sa, my s vami súhlasíme, ale nemôžeme.” ALEXANDER BACHNÁR: 250 našich mladých chlapcov nastúpilo do Zemianskych Kostolian a vytvorili z našej nováckej skupiny údernú rotu. To bol nesmierny taký jeden pocit, viete, keď niekto je roky väznený za ostnatým drôtom a jedného dňa mu dajú do ruky zbraň a povedia mu: “Teraz si slobodný človek,” lebo v tej chvíli, čo sme mali pušku v ruke, sme boli slobodní. Už potom nerozhodoval o našom živote nejaký Tuka, ani Mach, ale sme sami rozhodovali o sebe. Do povstania sa zapojila skupina francúzskych dobrovoľníkov v počte stopäťdesiatich mužov pod vedením kapitána Georgesa de Lannurien. Bola podriadená Veličkovej partizánskej jednotke. Keď Nemci prekročili slovenské hranice, Goliana to prekvapilo. Nemal však iné východisko, len vyhlásiť povstanie, aj keď bolo predčasné. Malo vypuknúť neskôr, až keď sa Červená armáda dostane na úroveň Krakova. Vtedy mali východoslovenské divízie umožniť prechod Červenej armáde na Slovensko cez Dukelský priesmyk a uchrániť tak civilné obyvateľstvo pred hrôzami vojny. Nemci to však vedeli, preto rýchlo odzbrojili obe divízie. Mnohí velitelia utiekli a zanechali vojakov svojmu osudu. Nemecké bojové skupiny “von Ohlena” a “von Juncka” zaútočili na povstalcov 31. augusta 1944 v Strečnianskej tiesňave. TEODOR ŠLAJCHART: Ľavé to úbočie zalesnené som mal ja. Stred mal Repašský a na pravý bok pod Starhradom mal Veličko poslať partizánsku jednotku. Ale tú práve neposlal. Francúzski partizáni boli postavení hneď vedľa Repašského jednotky. To boli skúsení vojaci. Keď Nemci spustili silnú mínometnú prípravu, aj delostreleckú prípravu, tá trvala skoro hodinu, vtedy padol strelec z kanónu. Poručík Puppet dal ich nabok. Podávača mu robil profesor francúzštiny z Martina. A týmto sa podarilo zneškodniť jeden nemecký tank a druhý poškodiť natoľko, že bol neschopný ďalšieho boja. TEODOR ŠLAJCHART: Vtedy padol kapitán Repašský. To bol vlastne prvý zranený, ktorého som… …v tej bojovej situácii nevidel. Keď som už potom videl ďalších v ďalších bojoch, to už človek si zvykne. A to sú ľudia cudzí. Ale keď z vlastnej jednotky vidíte toho mŕtveho, s ktorým ste pred chvíľou hovorili, tak máte taký… …pocit, ktorý musíte prekonávať.08-22_Slovenské národné povstanie 1944 Dure bataille[(109816)18-09-10] Ťažko, áno? Ale nesmiete sa poddať, hej? To sú momenty, blesky. Človek nakoniec získa z toho taký hnev a oduševnenie k lepšiemu boju. TEODOR ŠLAJCHART: Ten druhý deň sme my zistili, že Starhrad nie je obsadený, že Veličko tam neposlal nikoho. Veličko pil a choval sa nerozvážne. A než sme to zistili, tak bolo už pravdaže aj neskoro. Keď nás bombardovali “Stuky”, tam už bol aj strach. Lebo to priamo niekoľko metrov nad vami vyberal a nevedeli ste, či zhodil nejakú bombu, či padne vám na hlavu. Nie každý to vydržal. Boli aj mladí, úplne mladí vojaci, ktorí ten strach prekonali tým, že zahodil, čo mal okolo, a utekal dozadu. Videli sme na niekoľkých, že akoby neboli príčetní úplne. Viete, on nevedel, čo robí, len preč, preč, preč, od toho sa dostať preč. Ale všetci sa vrátili potom. On z toho vytriezvel akosi. JOZEF JURČĺK: Mali sme brániť Priekopu. Tu si vykopete také okopy. Čo som mohol vykopať tým bodákom? Lebo nič iného… Nám tam nepovedali, že sa budeme zakopávať do zeme. A nemali čím. JOZEF JURČĺK: Sme dostali príkaz: “Ustupovať!” A naraz kričal ten náš veliteľ družstva, Rus, že: “Pomáhajte! Pomáhajte!” Že je ranený. Tak sme ho zobrali medzi seba dvaja, doniesli sme ho tam, kde malo byť veliteľstvo. Tam sme prišli, už ani živej duše nebolo. Kamarát vyšiel von a skočil akurát, čo mali Nemci postavenie. Nuž, čo mal robiť? Vzdal sa. Toho Rusa tam zastrelili pred nami. Som ho potom musel pustiť a ležal tam, tak ho strelil tak… No, a teraz náš pocit bol taký, že nás to čaká takisto. Aj strach to bol, aj taký srd, že boli možnosti včas ustúpiť. Ako niektorí, ktorým sa to podarilo. Nechali všetko tak, ako bolo. A zachraňovali sami seba. FRANCÚZSKA HYMNA ŠLAJCHART: Paríž bol už oslobodený. A bojovali s odhodlaním, až s nenávisťou k boľšom, k Nemcom. Boli na nich napálení strašne, ale nie fanatici. My chceme bojovať, vieme, prečo bojujeme, my vieme, čo napáchali nám. Aj tú hanbu, ktorú sme prežívali, keď sme ustupovali z Maginotovej línie. Ale, chudáci, nieže doplatili na to, ale zaplatili draho. Nemecká bojová skupina “Schäffer” takmer bez boja obsadila Liptovský Mikuláš a Ružomberok. Strata týchto miest bola zahanbujúca, pretože povstalci mali nad Nemcami početnú prevahu. V prvých dňoch bojov sa však podarilo povstalcom prekvapivým útokom dobiť Telgárt a držali obranu na bojiskách v Turci, pri Baťovanoch a Hronskej Dúbrave. Golian vydal nariadenie prísne trestať zbabelosť prejavenú v boji. Pre udržanie disciplíny prikázal previnilcov na mieste zastreliť. Golian bol od začiatku povstania sklamaný, že sa veci nevyvíjali priaznivo. Sťažoval si hlavne na zásobovanie a nedostatok ťažkých zbraní. Slovensko však bolo vo sfére vplyvu Rusov a podľa dohody so spojencami ho mali oslobodiť. Napriek rozkazu velenia americkej armády, spojeneckí vojaci občas priviezli zbrane. Obyčajný vojak v prvej línii. Čo ten vie? Nič. Aký je deň? Kde sme zasadení? Ako sa tam toto volá? Nás v noci tam vysypali z nákladiakov, išli sme peši kusisko, nastúpili sme do zákopov a za chvíľu nás mali, už nás aj vítali Nemci. JÚLIUS HUSLIAK: Vedľa mňa v Telgárte bol chlapec, Soviet, a nebol zakopaný. Vravím: “Zakop sa, lebo hodia mínu, pustia mínu na teba, prskne, tak ťa roztrhá.” Nechcel sa zakopať, nie. Prišla mína. “Pinc!” A bol mŕtvy. Lebo to ešte len vonia zápalník, ešte len vonia zemm a už prská. My sme boli nasadení dva týždne v tých Baťovanoch. Veliteľ čaty Elo Gross, keď hlásil výsledok jedného útoku, tak bol zaliaty krvou a povedal: “Ubránili sme.” A odpadol. A vtedy ten veliteľ toho úseku, major Chrastina, Čech, povedal: “Já jsem antisemita. Pardon, já jsem byl antisemita.” Prieskum hlási obrnené jednotky v Hrádku, obrnená jednotka v Kráľovej Lehote, obrnená jednotka v Petre, v Hybiach. Prepánaboha, to je jedna, dve, tri, štyri, čo to? A zrazu som zistil, že to je celá brigáda. Podľa Rusov som sa naučil: “Zdrvujúci úder!” Hovorím: “Áno. Udrieť, že mu hlava zazvoní a viac sa nespamätá.” A zosypali sme granátov, už horel jeden obrnený transportér, horel druhý obrnený… A rýchle sme preložili paľbu na zadný obrnený transportér. Celý generálny útok spľasol. My sme boli v tom poli Veľká Čausa, Malá Čausa. A tam veľmi pauzovala strava. My sme boli hladní, takí ako vlci. No tak, bolo treba jesť. A nebolo čo. Nemci zbadali, že my oberáme jablká, hrušky, a že sa živíme takýmto spôsobom podružným, ako sa hovorí, no tak “dum, dum, dum” a o chvíľu “ššš”. A našťastie to bol granát. My sme spadli dolu z tých stromov. To ma zrazila tlaková vlna. A boli sme celí a zdraví. Nič nám nechýbalo. No a hlavne najedení. BACHNÁR: Skupina mladých chlapcov išla pod mojím velením na Vtáčnik. A Nemci spustili paľbu. Ešte si pamätám, jeden môj spolubojovník bol veľmi pobožný a on si vytiahol modlitebnú knižku a začal sa modliť. A ja som mu povedal: “Ja síce neverím, ale keď tebe ten pánbíček pomôže, ja sa zveziem s tebou.” IMRICH GIBALA: Keď sa rozvidnelo, začali prelietavať nemecká lietadlá a začali bombardovať naše úseky, už sme vedeli, že sa chystá sústredený nemecký útok. Keď už boli asi 120 metrov pred… …pred našou obranou, ja som nariadil páliť. Pálili Nemci. Jeden ťažký guľomet dostal priamy zásah. Skočil som ja sám za ten guľomet a začal som páliť. Vypálil som asi 50 nábojov. Dostal som priamy zásah do oka, tu. Tú črepinku, áno? Ďalej som pálil. A dostal som zásah sem. A do hrude. Asi 14 dní sa bojovalo na Čremošnom. Keď začali na nás strieľať, no zmocnil sa nás strach, lebo nemali sme ani zákopy vykopané, kryli sme sa len terénom. Ešte som kričal strelcovi, aby sa kryl. Ja som mal šťastie, že som si rukou chránil tvár, takže som to dostal do ruky, cez prilbu to škrablo, cez batoh na chrbát a do nohy. Začal som strácať vedomie, tak ma fackali, aby som ostal pri vedomí, aby som po svojich nohách čo najďalej zašiel, aby ma tým členitým, ťažkým terénom dostali na to obväzište. JÁN ONDROVČÁK: Veľké množstvo ťažko ranených nás prosilo, prosilo: “Nenechajte nás takto.” “Zastreľte ma, zastreľte ma.” To je najťažšia chvíľa, keď tí ľudia prosia o to, aby ste im pomohli, že ich budete sami strieľať. V týchto zložitých momentoch boja… …nie je vo vás sila… …aby ste vzali zbraň a strieľali do svojho spolubojovníka. Nie. Nemô… Nemôžete. JÁN ONDROVČÁK: Vieme, kto bol protivník, ktorý nedodržoval Ženevské dohody. Akonáhle je vojak na fronte ranený, sú povinní ho okamžite liečiť svojimi prostriedkami, aby ho zachránili, pretože on je už vyradený z boja, tak nie je nebezpečie, že… Nie, oni ich dostreľovali sami. Druhá československá paradesantná brigáda pod vedením plukovníka Přikryla, bola nasadená koncom septembra do povstania s cieľom pomôcť vyčerpaným a zdecimovaným obrancom stabilizovať obranu. Bola to vycvičená jednotka s frontovými skúsenosťami. Na povstalecké územie ich však nevysadili hneď, ale velenie Červenej armády ich najskôr vrhlo do útoku proti Nemcom v Dukelskom priesmyku. Až keď utrpeli značné straty, previezli ich na letisko “Tri Duby”. Benešova exilová vláda poslala chorého generála Viesta, aby prevzal velenie povstaleckej armády. Očakávalo sa, že zvráti situáciu. Ale nemohol už ovplyvniť priebeh povstania. Prišiel v čase, keď velenie armády prežívalo ťažkú krízu. Plukovník Přikryl charakterizoval situáciu slovami: “Skoro všade vládlo akési túžobné očakávanie, aby sme to vybojovali za nich.” ALEXANDER BACHNÁR: Pri Omastinej jeden z chlapcov si išiel do obchodu kúpiť nejaké potraviny. A položil si pušku pri vchode. A teraz prišiel jeden zo sovietskych veliteľov a tú pušku mu vzal. Tak zasadal ihneď súd a odsúdili ho na smrť a náš veliteľ bol donútený ho zastreliť. Nemci sa snažili povstanie rýchlo zlikvidovať, lebo im spôsobovalo značné problémy so zásobovaním vojsk na východnom fronte. Za niekoľko dní generálneho útoku dokázali spacifikovať povstalecké územie s nasadením ťažkých zbraní a vyvinuli veľký tlak na povstalcov. Druhá paradesantná brigáda viedla vyčerpávajúce boje. Hasila situáciu všade tam, kde sa rúcal front. Bojovali sme, pokiaľ bol granát. A keď granátu už nebolo, tak sa armáda rozutekala. A to bola najväčšia tragédia. To som prežíval sakramentsky ťažko. No, a vojaci? “Zle to organizujú,” vzal flintu, hodil do žita a odchádzal domov. Ako vojak, ktorý som skladal prísahu, vojenskú službu som si vybral za celoživotné poslanie, nemohol som pochopiť niektorých ľudí, že v tých najhorších situáciách nehľadeli na ten cieľ, pre ktorý sa bojovalo, ale zbabelo zutekali. Je to asi najhoršia vina, ktorá človeka špatí, pretože tým sa prakticky i stiera všetko to dobré, čo pre vlasť v tom boji urobili. Keď Nemci obsadili Banskú Bystricu, generál Viest vydal rozkaz o prechode armády na partizánsky spôsob boja. Rozpustil armádu, ale to bolo len formálne potvrdenie toho, čo už prebiehalo. Mnohí povstalci to brali ako osobnú prehru, pretože chceli bojovať ďalej. Nosko alebo Golian. Sedím v Banskej Bystrici s nimi v kancelárii. Navrhoval som vytvoriť partizánske jednotky. Keď nebudeme mať už streliva, ako budeme bojovať ďalej? Nie a nie zapánaboha akceptovať, že partizánsky boj je boj. A ja sa ho zúčastňujem vtedy, keď už nemám inej možnosti. To je ten zločin Goliana, Viesta a všetkých týchto. Ja som hovoril: “Zločinci! Pred súd!” Lebo takto priviesť vojská do takéhoto stavu, to je zločin. TEODOR ŠLAJCHART: To sa nedá povedať, že by zlyhali, no niekoľko vecí nebolo domyslených, napríklad partizánsky spôsob boja vôbec nebol domyslený. Golian si sťažoval veľmi, že partizáni v určitých prípadoch mu nie pomohli, ale urobili starosti. JOZEF NÁLEPKA: Bolo povedané, že ideme do hôr, ovšem išli sme do neznáma. A toto je, myslím, najväčší nedostatok toho vojenského velenia, že nepamätalo na to, čo potom, keď prídu zlé časy. Tony a tony potravín Nemci vyvážali z Banskej Bystrice a povstalci nemali čo jesť. Nemohli urobiť sklady nejaké, už dopredu to pripraviť? A že títo generáli na to nepamätali, toto je neodpustiteľné! Povstalci, ktorí uverili Tisovi, že ak sa vzdajú, nič sa im nestane, skončili v zajateckých táboroch. 30. októbra 1944 generál Höffle s prezidentom Tisom v Banskej Bystrici verejne demonštrovali, že Slovenský štát existuje ďalej, prezident vládne a židoboľševický puč bol potlačený. Tiso vyznamenal príslušníkov “Wehrmachtu” a “Waffen SS”, zabíjajúcich i civilné obyvateľstvo a rasovo prenasledovaných. Uplatňovali na nich “princíp zvláštneho zaobchádzania”, vraždy na mieste, alebo v masových hroboch. Spolu s gardistami sústreďovali židov v Seredi a deportovali ich do koncentračných táborov. Očakával sa veľmi príchod frontu a to oslobodenie. Aj taká bola túžba v ľuďoch, aby splnilo to, čo sa hovorilo: “Za tri dni prídu osloboditeľské vojská. Tri dni vydržíme v horách.” A bolo to päť mesiacov, pravda. JOZEF LIETAVEC: Keď sme ustupovali z Donoval, Nemci vedeli, ktorým smerom ustupujeme. Zrejme mali medzi nami svoje uši, svoje oči, svojich agentov. A preto nás ostreľovali. Horšie bolo, keď prišiel prudký náhly mráz, že pohorie Chabenca, ten sneh, zmrzol. Keď sme sa chceli dostať na vrchol, museli sme špičkou bagandže, čižmy vydupať si do toho zmrznutého úbočia taký záchyt, a tak krok za krok sa dostať hore. A keď sme vyšli hore, tam zúrila snehová víchrica. Keď sme začali zostupovať dole, po tom klzkom ľade sme sa zošmykli, desiatky a desiatky metrov sme leteli a zastavili sme sa až dole. A tam dole sme už našli aj Švermu. Najťažšie dni boli na Krížnej. Nebolo sa kde ukryť. Sme boli zmoknutí. Nebolo si kde urobiť ohník, aby sme si len teplú vodu zohriali. Dokonca, keď som posielal chlapcov na stráž, tak si ľahol na zem a povedal: “Zastreľ ma, ja nejdem.” NÁLEPKA: Nemci začali strieľať a mne prišlo ohromne zle od žalúdka, lebo sme vyfasovali nejakú slaninu. Ja som stratil úplne silu. A ako sme ustupovali, bol tam jeden partizán a ten mal koňa. A ja som nevládal, tak som sa chytil za chvost toho koňa. A on prišiel: “Pusť!” A bol to partizán. A ja hovorím: “Ja nevládzem.” Nič. Pištoľ. Nie. Tak on odišiel a ja sám, posledný, všetci už boli dávno vpredu, sám v lese večer, pomaličky krok za krokom viac menej som sa došplhal. Vtedy by som bol strieľal toho, zastrelil toho darebáka partizána. Chlapci z frontového divadla mali bunker neďaleko pracovníkov Slobodného vysielača. No a bojového ducha do nás vhodne vnášal Andrej Bagar. Vždy začal: “Ľudia, toto je Golgota! Toto je Golgota! Kedy už tomuto bude koniec? Veď ani tie kone toľko nevydržia, čo sme my tu vydržali doteraz!” Generálov Goliana a Viesta zajali tretieho novembra 1944 príslušníci “Einsatzkommanda”. Obaja odmietli možnosť dostať sa z obkľúčenia lietadlom. Bránila im v tom ich česť. Ďalší osud generálov nie je známy. Pravdepodobne boli popravení v Nemecku. Zimné mesiace boli pre partizánske skupiny v horách bojom o holý život. Niekedy museli aj kradnúť potravu. Nemci vedeli, kde sa nachádzajú, kto je ich veliteľ, pretože skoro v každej skupine mali agenta. Partizáni tiež vedeli, že Nemci o nich vedia, lebo aj oni mali svojich špicľov. Špaňodolinská hliadka zajala lyžiara, hoci bol vtedy vstup do hôr zakázaný. Vzali ho na výsluch a vyklepali z neho, že je on pán učiteľ, príslušník Hlinkovej gardy, a že ho poslali Nemci na prieskum naprieč partizánskou republikou. Pravdaže, bolo to také neuveriteľné, ale aby potvrdil svoju výpoveď, povedal, že 2. februára prídu Nemci vypáliť Staré Hory a okolité obce. JÁN RÝS: Bola nedeľa a Hromnice.08-22_Slovenské národné povstanie 1944 Dure bataille[(120999)18-09-19] Tak… Zo soboty na nedeľu ráno už o tretej v noci, za strašne zlých poveternostných podmienok, vetra a snehu, sa nadrezávali stromy. Keď tí Nemci do toho úseku prišli, začali padať stromy z jednej strany, začali padať stromy z druhej strany. Tí, ktorí boli pred nami desať metrov, takto sme ich mohli. Rozkaz bol jasný, komando zlikvidovať. Začala paľba. A ja som strieľal, ale či som trafil, netrafil… Však, viete dobre, ak nestrieľa, tak ste ho zasiahli. Ale ak strieľa, tak vám chce vrátiť, hej? Tak to znamená, kto strieľa prvý, zomiera ako druhý v boji. Tu, myslím, nikto nemôže mať nejako… …nečisté svedomie, že zabil nepriateľa. To je povinnosť, však? Brániť sa a nepriateľa biť, zvlášť keď Nemci boli na našom území, teritóriu. Čo oni tu hľadali? To je nepriateľ, tak toho je vo vojne dovolené zabiť. Nie sú výčitky. Nie. Absolútne. Musíme si uvedomiť, že sme nestrieľali… …človeka, ľudí, ale že sme strieľali svojich vrahov. Svojich vrahov. Prečo k nám prišli? Ten strach mal každý, každý. Aj ja. Niektorí sa modlili, niektorí nadávali, niektorí od nervozity si ohrýzali nechty, lebo nik z nás nevedel, prežijeme, neprežijeme? Bola prijatá zásada, že partizán by sa nemal dať zajať živý. Vždy posledný náboj si mal nechávať pre seba. A tej zásady sa mnohí naši chlapci aj pridržiavali, nedali sa zajať, radšej sa zastrelili sami. Lebo my sme vedeli, keby sme padli Nemcom do zajatia, že po krátkom výsluchu by nás popravili. Vždy, keď sme prišli z frontových línií na Španiu Dolinu, miestny farár za všetkých padlých vojakov slúžil omšu. A modlili sa všetci občania Španej Doliny za všetkých padlých, ktorí sa už z bojísk nevrátili. Keď brat Jano padol, matka šla, kresťanka, do kostola a prosila, aby odslúžil za padlého omšu. Pajdušák, dekan v Smižanoch, povedal: “Ja za partizánov omšu neslúžim.” Tak mamka prišla domov, peniaze mala papierové v ruke a položila ich na stôl a rozplakala sa. Od žiaľu. Keď sme prechádzali jedným úsekom, tak bol tam jeden Nemec postrelený. Ale ešte žil. Ešte žil. Aj mal pištoľ v ruke, tá mu vypadla, on sa chcel sám zastreliť. Ale nevládal sa, tá pištoľ mu padla. Nikto ho nezabil z nás. Ale na druhý deň, keď som sa ja vracal ako spojka, tak už mal uši obhryzené, líca obhryzené, ruky obhryzené od líšok, čo ho už načali. Takto skončilo mnoho týchto chlapov. Nikto nikde o ňom nebude vedieť, že kde zložil kosti. To prežiť, to bolo najhoršie. To, že potlačili nám to povstanie, tak to bolo zle. Nuž, ale to… Na Slovensku sme mali gardistov, ľudákov toľko, čo bolo, strach a bieda. Keď prišli Nemci ako cudzí do dediny a o pol hodinu vedeli všetko. Od koho? Hneď vedeli, kam ísť, pre koho, koho zavrieť, koho odstreliť, koho vypáliť. Za pol hodinu vedeli všetko. Mali sme dosť zradcov a národ sa nepoučil. Do povstaní natlačili ľudáci svojich ľudí. Ktorí boli ich prieskumom a aj robili záškodnícku činnosť. A rozširovali: “Pozri sa, veď národ žije, všetko má. Pozri sa, chleba má, prácu má. Proti tomuto národu chceš bojovať?” My sme ich síce obesili, ale tých našich mŕtvych, ktorí padli, a dobrí bojovníci, sme už nevzkriesili. JOZEF LIETAVEC: Mnohí sa hlásili k nám, partizánom, často preto, aby sa obohacovali na tom povstaní. Stali sa aj prípady, keď jednotlivci kradli, rabovali, ožobračovali ľudí. My sme sa tiež dopustili mnoho chýb. Tu i tam sme niekoho zastrelili a tu i tam sme niekoho povesili a nebol to ten pravý. GUSTÁV MRAVĺK: Ale tí robili zradu, títo gardisti naši, ľudáci, čo boli v Hlinkovej strane. Alebo v Ľudovej strane. To boli horší ako Nemci. Ako esesáci. Udávali svojich ľudí a vešali ich potom, našich občanov. Dosť ich bolo, dosť. Dosť po obciach. Týchto gardistov. No. Veru. ANNA NOVÁKOVÁ: Pomáhali sme im, ako sa dalo, čo sme mali robiť? Keď prišli, pýtali, tak museli sme dať, no. A stalo sa tak, že potom prišli dvakrát aj Nemci a tí tiež rabovali, čo mohli, zobrali. Takže, my sme boli… Zo všetkých strán sme boli bití. Prišli sme do dediny, vykradnutá, vyžraná, nebolo tam ani kúsok chleba. Pýtali sme si, aby nám dali trochu mlieka. A Branislav Zvara mi hovorí: “No vidíš, pán nadporučík? Bojujeme za vec, za nich a zaboha nedá kúsok chleba.” “No a čo sa čuduješ? Ty čakáš, že po tomto všetkom, po týchto útrapách vojnových, že ti niekto za to poďakuje? Vyhoď z hlavy.” ALEXANDER BACHNÁR: Keď sme prichádzali k Hiadeľu, tak tam bola jedna babička. A ako sme tadiaľ pochodovali, tak ponúkala nám mlieko. Mne povedala, keď mi ponúkla tú šálku, že: “Tu máš, chlapče, napi sa. Možno tvoja mama teraz dáva mlieko môjmu synovi.” JOZEFĺNA RYBÁROVÁ: To sme strachu veľa prežili. Prišli partizáni, prišli Nemci, my sme boli poschovávaní v jamách, čo len na obloky sme si dali periny, aby sme… Aby neprestrelili nás. To bolo hrozné. To bolo tak, že sme sa báli aj tých, aj tých. Nikto nikoho nenútil. Nikto nechodil prosiť do dedín. Sami nosili, čo len mohli. Pomáhali, ako len mohli. Od tej slaniny, až po tú slivovicu, keď poviem tak otvorene. Hrali si so svojimi životmi. Represálie Nemcov boli nasmerované proti obyvateľom podhorských obcí, o ktorých sa vedelo, že podporujú partizánov. Ak chceli zlikvidovať partizánov, museli zničiť najskôr ich základňu. Ľudí postrieľali a obce, ako Kalište, Kľak, Ostrý Grúň, vypálili ako odvetu za partizánske prepady. ANNA NOVÁKOVÁ: Prišli prví Nemci, tak tí prešli hore dedinou. Ale už potom išla tá druhá čata a tí už sa rozišli po domoch, po dvaja, po traja do každého domu, už nás začali všetkých vyháňať von. Potom ešte maminka hovoria: “Poďte, deti moje, sem.” VZLYKY “Keď nás majú zabiť, nech nás zabijú všetkých naraz a spolu.” Sestra ma držala tak okolo hrdla a neviem, či už ma strelili vtedy, len ja som ostala v bezvedomí, už neviem ani potom, ako sme padli. Maminka sa trochu uhýbali, to viem, ale už viac som nevedela nič, ostala som v bezvedomí. Potom som sa už len prebrala, lebo som mala prestrelenú nohu. A keď som sa už postavila na nohy, tak som… …popozerala všetkých týchto mojich najdrahších, aj rodičov, aj súrodencov, ale už nikto nemal známku života. Už nikto sa ani nepohol, ani neohlásil, nič. 18. marca vtrhli nemecké trestné komandá na Španiu Dolinu, na Kalište, a tiež na Staré Hory a na Richtárovú. Otca chceli zastreliť hneď, aj s mamou, a spáliť v dome. Ten esesák chcel mladšieho môjho brata Ivanka zastreliť v jej náručí, ale tak, že by aj mamu bol strelil, ale suseda hrdinský čin urobila, tú ruku mu zhodila. Hovorí: “Čo ste sa zbesneli? Veď sú to ľudia!” V nestráženej chvíli, nejako v trme vrme, mama ešte ušla s tým malým bratom do ďalších susedov. K pani učiteľke Makovníkovej, ktorá ich ukryla pred týmto zbesneným esesákom. Dom zapálili, nebohého otca zobrali do zberného tábora, kde im všetkým namaľovali na kabáty “KG” ako “Kriegsgefangene”, veľký partizán, a odtiaľ potom išli do Linzu. Ráno 19. marca, mohlo byť asi päť hodín, keď sme sa pohli z Jelenskej skaly na Baláže. Z horiacich Balážov utekali ľudia. Na chrbte mali periny, deti v rukách: “Ratujte nás! Pomôžte nám!” Nuž, čo budeme? My sme nevedeli čo. Oni utekali na Jelenskú skalu, my z Jelenskej skaly. No, hrozná situácia. Nevedeli sme, sú tam Nemci, nie sú tam? Ľudia, čo utekali, nevedeli nič nám povedať. A šlo sa kopcami hore na Kalište. Kalište ešte dohorievalo, tam už nebolo nikoho. Nuž, tak sme len čapice sňali. Nevedeli sme, koľkí padli, či zhoreli, nezhoreli, čo za masaker sa stal, lebo celú obec vypálili. Tých nemeckých veliteľov to zožieralo. Oni sa do kože nepratali! Ale nemohli tento odpor partizánov zlomiť. Keby sa boli oni, keď sneh skapal, dostali boli do tých hôr, tak tých ľudí by boli vyvraždili všetkých. Tie hory by boli zapálili. To si nikto dneska nevie predstaviť, čo by to bolo stálo obetí. Červená armáda nasadila v bitke o Berlín dva a pol milióna vojakov. Sfanatizované nemecké vojská kládli tuhý odpor, o čom svedčia straty ruskej strany. 102 tisíc mužov. Mnohí vojaci Červenej armády nedokázali potlačiť túžbu po pomste. Nemali žiadne zľutovanie nad nikým, tak ako nikto nemal zľutovanie s nimi. Porážka spôsobila Nemcom duševný otras, traumu a zlomila ich hrdosť. Bola však pre nich zároveň aj vykúpením. Keď sme prišli do mierovej posádky do Banskej Bystrice, ešte vtedy sme chodili prikrčení, a keď niečo zasyčalo, ako sa blížiaca mína, alebo čo trošku znázorňovalo front, ešte sme sa prikrčili, takmer sme zaľahli. To trvalo takmer pol roka, kým to z nás vyšlo a kým sme si dovolili vzpriamiť, že už je konečne po vojne, a že môžeme chodiť rovno. Skutočne, vojna je hnus. IMRICH GIBALA: My sme nikdy neboli takí, povedzme, ako boli Nemci, pretože väčšina Slovákov v boji uvažovala, či nasadzovať ten život, a či sa radšej vzdať. Vieš, Slováci sme takí. Mäkkí. Mäkkí srdcom. JOZEF LIETAVEC: V slovenskom národe nie všetci boli statoční a vynikajúci. Aj medzi nami boli i slabosi, boli i menej odvážni, boli aj zbabelci. Boli aj karieristi, aj šplhavci, tak ako sú aj v súčasnosti. A najmä šplhali a slúžili tomu režimu mnohí príslušníci Hlinkovej gardy, mnohí arizátori, ktorí sa obohacovali, ale aj mnohí zbabelci. Po vojne títo ľudia prosili, aby mu nenapísali kdesi do papiera, že bol v Hlinkovej garde, že bol tam, alebo kde bol, keď bol. Mnohí si to potom uvedomili, že čo robili. Po skončení povstania žiaľ mnoho aktívnych funkcionárov, ktorí to povstanie pripravovali, potom si neprávom prisvojovali také zásluhy, ktoré nevykonali. Medzi tých patril aj Husák. Husák sa veľmi rád predieral dopredu.08-22_Okná vesmíru dokorán[(030219)18-09-51] Silou mocou chcel byť vedúcou osobnosťou. Aj počas povstania. Partizáni a povstaleckí vojaci sa tešili spolu s celým národom z konca vojny. Mnohí ešte netušili, že ich čoskoro zomelie komunistický režim, že ich prinúti, aby sa podieľali na likvidácii svojich spolubojovníkov, ktorí odmietli poslúchať. Žingor, Bibza, Trojan a mnohí ďalší. Komunisti ich odsúdili na trest smrti, pretože boli pre nich nebezpeční. Hrozilo, že by mohli pozdvihnúť zbraň aj proti novému režimu. Kto to neprežil, nevie to doceniť, že sa našli ľudia, ktorí v tej strašnej chvíli, kedy išlo o osud človeka, o jeho život… …bol ochotný nedívať sa nečinne, ale urobiť niečo. Lebo vinní sú nielen tí, čo robili, ale vinní sú aj tí, čo sa nečinne na to všetko dívali. Bojovalo sa proti hitlerovcom, ktorí obsadili Slovensko. Toto sme prevádzali a bojovali sme na Slovensku, vieš? Kde to máš, že sa bojovalo, a že toto zlo na Slovensku existovalo, a že ho bolo treba odstrániť, že ho bolo treba vyhnať? JÚLIUS HUSLIAK: To si myslím, že keby nejaký blb by mi povedal, že to bolo na hovno, mu dám takú na papuľu, že sa posere! Keď tu sa otvorilo povstanie, tak to malo strategický význam! Nemci začali cúvať. Lebo nevedeli, čo ich čaká, že či sa vôbec domov dostanú. Lebo sme im “bŕľali do zadku”. Toto bolo najväčším kladom povstania, že dosiahlo u slovenského človeka trošku už konečne sebavedomie, že sme sa dokázali zbaviť urážky, všetkého ponižovania, ktoré sme cítili každý v sebe ako vazali Hitlera a Nemeckej ríše. Nesúhlasili len tí u nás, ktorí kolaborovali. A tí vymýšľali všetko možné, aby to zviedli na to: “Načo bojovať? Zbytočné to bolo. Len padli ľudia. Zbytočne padli.” Nie je to pravda. Slovensko si s tým uchránilo česť, hrdosť národnú. Hovorí sa: “Boli ste sprostí, že ste šli bojovať.” Tak sa hovorí medzi niektorými ľuďmi. Ešte extrémisti potláčajú Slovenské národné povstanie. Hovorím, nebyť Slovenského národného povstania, tak by ste boli mladí ľudia vedeli, čo by bol s vami Hitler robil… …čo sa plánovalo. Nemáme obavy, že tu máme toho Kotlebu a týchto, vieme o nich. Lenže máme také obavy, neviete, čo vám vyvedú. Veď asi predvlani, deň pred oslavami SNP, dovolil náš mešťanosta im verejnú oslavu na námestí SNP. Viete, aká je to potupa? Keby sme boli vedeli, čo sa deje, tak onucami ich ideme zbiť. Tu, v Prahe, sme asi pred pár dňami stretli jedného mladíka a on hovorí: “Je to pravda, že Slováci oslavovali, keď Nemci potlačili povstanie? Že vraj ľudia boli radi, že prišli Nemci, že ich oslobodili pred krutými partizánmi.” Ja mu hovorím: “Vy ste nenormálny? Odkiaľ takéto správy máte? Veď všetko bolo naopak. Národ plakal, ľutoval, bedákal, prosil nás, aby sme zostali, aby sme neodchádzali, taký strach mali od Nemcov.” A už raz by mali aj historici k tomu povedať: “Odtiaľ potiaľ!” Nie furt špekulujú tam, že čo ešte! Že to bol taký zbojník ten partizán alebo aký zbojník! Zbojníkov vyrobili ľudia! Netvrdím a nebudem tvrdiť, že tam neboli neporiadky! Ale nech si pozrú do svojich karát, do svojich životopisov aj gardisti, nech si pozrú do svojich kartoték aj hlinkovci, vlasovci a kadejakí, ktorí tieto veci navádzali Nemcom, dávali im takto na dlani! Sme sa presvedčili, že Slovenské národné povstanie nie je vec len akýchsi vrchov, ale že je to vec ľudí. Pretože to sme my zažili na svojej koži, kde sme prišli, tam nám otvárali dvere, otvárali srdce. Šesťdesiatpäť rokov ostalo pre nás ako memento, že voľačo bolo. My si to pamätáme. Ja k tomu stále mám úctu. Ale po nás… …neviem, ako to bude.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.