POSLEDNÉ DNI SOVIETSKEHO ZVÄZU

By | august 1, 2016

November 1989. Nečakané dejinné udalosti prispeli k rozpadu už nalomeného sovietskeho bloku. Davy Berlínčanov, prekonávajúce múr medzi dvoma nemeckými štátmi, navždy zostanú ich symbolom. Komu by vtedy napadlo, že o necelé 2 roky občania, znova občania, začnú odstraňovať Leninove sochy v samej kolíske komunizmu? Tento symbol zostane navždy spojený s rozpadom Sovietskeho zväzu. Medzitým sa odohral rad udalostí, ktoré niektorí považujú za nepredvídateľné a iní za neodvratné. Prvá udalosť sa odohrala 2. decembra 1989 na dvoch lodiach bičovaných búrkou v Stredozemnom mori, neďaleko pobrežia Malty. Prvý raz sa tu stretol Michail Gorbačov, generálny tajomník Komunistickej strany Sovietskeho zväzu, a George Bush, nedávno zvolený prezident USA. Bolo to zábavné. Strhla sa búrka, lode sa nemohli k sebe priblížiť, Bush dostal morskú chorobu, aj Gorbačov, všetkým bolo zle. Muži, ktorí sa majú stretnúť na rozbúrenom mori, sú vodcovia dvoch svetových veľmocí. George Bush je prezidentom Spojených štátov amerických necelý rok. Stal sa nástupcom Ronalda Reagana, ktorý Sovietsky zväz nazýval “ríšou zla” a vyhrotil konflikt súťaže v jadrovom zbrojení. Nadviaže George Bush na politiku svojho predchodcu? Michail Gorbačov bol generálnym tajomníkom komunistickej strany od roku 1985. Mal 54 rokov. Do vedenia strany vniesol mladistvý elán a naštartoval radikálne reformy. V zahraničnej politike satelitným štátom Sovietskeho zväzu ako Poľsko, Maďarsko a Československo umožnil, aby znova získali vládu nad osudmi svojich štátov. Na domácej pôde sa pustil do demokratizácie spoločnosti, a to pomocou dvoch revolučných hesiel: glasnosť a perestrojka. Glasnosť označovala slobodu prejavu a perestrojka prestavbu politického, ekonomického a sociálneho systému. Všetci sa pýtajú: Čo je to perestrojka? Znamená to čestne pracovať, to je pri perestrojke najdôležitejšie. Pomáhať jeden druhému, podporovať sa navzájom, ako v socializme. Keď Gorbačov použil zvrat “sloboda slova”, môžete povedať svoj názor, už sa to nedalo vziať späť, už sa nedalo nič zastaviť. Na to bolo príliš neskoro. Od tej chvíle už všetko išlo samo. V roku 1989 však ešte výsledky nebolo vidieť. Sovietska spoločnosť síce voľnejšie dýchala, zrušili cenzúru tlače, viac sa rešpektovala osobná sloboda jednotlivca a nikoho svojvoľne neinternovali, ale každodenný život Rusov sa zhoršoval. Maltský summit sa konal práve v tejto kritickej chvíli. Keď šiel Gorbačov na schôdzku na Malte, nachádzal sa v mimoriadne chúlostivej situácii. Stanovil si dôležitý cieľ. Chcel dosiahnuť, aby Američania ukončili preteky v zbrojení, pravdaže, z morálnych dôvodov, ale hlavne ekonomických. Zásadné zníženie výdavkov na zbrojenie by mu umožnilo financovať perestrojku a zvýšiť životnú úroveň obyvateľstva. Do studenej vojny neboli zatiahnuté len európske štáty, ale celý svet. Treba si uvedomiť, že Sovietsky zväz a Spojené štáty americké dávali na preteky v zbrojení miliardy dolárov. Predstavte si, čo všetko by sa za to dalo dosiahnuť. Počas dlhých mesiacov pred summitom bola Bushova administratíva rozdelená na dve polovice. Takže, prezident Bush, a v tom som zohral aj ja malú úlohu, zobral celú svoju “kamándu”, všetkých zobral na Camp David, to je víkendová prezidentská rezidencia. Takže všetkých tam zobral a pozval na prednášku a diskusiu aj dvoch ľudí, ktorí predstavovali rozličné akademické názory na Gorbačova v Amerike. Pozval profesora Richarda Pipesa z Harvardu, ten Gorbačovovi nedôveroval. Neveril Gorbačovovi, podľa neho bola perestrojka len akási finta.07-25_Posledné dni Sovietskeho zväzu[(028880)20-52-07] A pozval aj Stevena Cohena, čiže mňa, z Princetonu. Zastával som známy názor, že Gorbačov znamená pre Spojené štáty historickú príležitosť na ukončenie studenej vojny. Najprv hovoril Pipes, potom ja a nakoniec nám kládli otázky. Bolo mi hneď jasné, že prezident sa rozhodol, že s Gorbačovom na tých lodiach pri Malte ukončí studenú vojnu. Bush povedal tú slávnu vetu: “Sovietsky zväz už nie je náš nepriateľ.” Na tom bolo treba stavať, že už nie sme nepriatelia. Povedal som mu to isté. Potriasli sme si ruky. Tieto gestá a spoločné vyhlásenie symbolizovali ukončenie studenej vojny. Bol to veľký úspech. Hneď mi však napadlo: Ako sa budeme správať v nových podmienkach? Odpoveď sa hľadala ťažko. V tomto novom politickom kontexte šiel Michail Gorbačov do Viľňusu v Litve, kde tisícky demonštrantov žiadali nezávislosť. Šiel tam so svojou ženou Raisou, aby posúdili nebezpečnosť situácie. Litva bola totiž integrálna súčasť Sovietskeho zväzu. Rovnako ako ďalšie dva pobaltské štáty, Lotyšsko a Estónsko, ju anektovali v roku 1940. Keď Michail Sergejevič Gorbačov pricestoval, všade som ho osobne sprevádzal. Na uliciach, na námestiach, na stretnutiach s inteligenciou. Stále opakoval rovnakú otázku: “Naozaj chcete vystúpiť zo Sovietskeho zväzu?” A stále dostával tú istú odpoveď: “Áno.” Čo už na to mohol v jeho situácii povedať? Áno! Gorbačov po návrate do Moskvy povedal spolustraníkom iný záver. Keď sa Gorbačov vrátil z Viľňusu, politbyru nadšene oznámil svoje závery. Povedal, že všetko je v poriadku. Chcú zostať spolu s Rusmi a patriť do Sovietskeho zväzu. Nemáme nijaké problémy. A o 2 mesiace Litva vyhlásila nezávislosť, jednostranne. Prvý raz v dejinách Sovietskeho zväzu sa jedna z republík odtrhla. Situácia je vážna, lebo to môže byť nákazlivé. Michail Gorbačov hrá o čas. Drží sa však pravidiel, ktoré si stanovil na začiatku. Gorbačovovi záležalo hlavne na tom a ja to považujem za dôkaz jeho výnimočných schopností, aby sa držal morálnych zásad, a to aj pri využití sily. Jeho spôsob myslenia formovalo aj vzdelanie, keďže je právnik, mal v úcte dodržiavanie zákonnosti. Slávnostne prisahám, že budem verne slúžiť národom našej krajiny a konať výlučne v súlade s ústavou. Aby Gorbačov mohol robiť reformy zákonnými prostriedkami, dal sa zvoliť na Zjazde ľudových zástupcov za prezidenta Sovietskeho zväzu. Zrušil monopol komunistickej strany na moc a vytvoril podmienky na vznik politických strán. Všetko bolo treba od základu zmeniť, toho som si bol vedomý. Myslel si to aj Michail Sergejevič Gorbačov. Bol však za to, aby sa veci upravovali a zlepšovali postupne. Hovorieval mi: “Saša, buď opatrný. Táto strana je monštrum, ani na chvíľu nesmieš nad ňou stratiť kontrolu.” Tento systém bol na konci svojich možností. Prežil sa. Je to prirodzené, veď bol odvodený z autoritatívnej politiky. Komunistická strana a administratívny aparát boli založené na absolútnej kontrole spoločnosti. Určite ste si všimli, že každý môj pokus o zmenu, nový nápad, narážali na odpor nomenklatúry. Na tom sa nič nemenilo. Komunistická strana celý proces spomaľovala, namiesto toho, aby ho podporila a postavila sa do čela. Niektorí ľudia sa nazdávali, že komunistický systém sa dá zničiť len tak, keď sa rozpadne Sovietsky zväz, že iná možnosť nie je. Nerozumel som tomu, nesúhlasil som s tým, ani dnes si to nemyslím. Uvažoval som, založme úniu, niečo na spôsob Európskej únie. Preto som vypracoval “Program 500 dní” o prechode na trhový mechanizmus. Musel som vystúpiť v rámci parlamentnej diskusie. Tvrdo som kritizoval Javlinského, aj samotného Gorbačova. Opýtal som sa: “Ako chcete zaviesť trhový mechanizmus za 500 dní?! Veď nemáme vypracovanú ani teóriu voľného trhu v našich podmienkach. Ako to chcete celé vyriešiť za 500 dní? To je šialenstvo.” Prezident Gorbačov v skutočnosti riešil večnú dilemu: Je marxizmus zlučiteľný s kapitalizmom? Inými slovami, môže voľný trh fungovať v rámci regulovanej ekonomiky? Perestrojka, čiže prestavba, neprinášala očakávané výsledky. Otvorenie sa voľnej súťaži zlyhalo, lebo ceny zostali pevné a noví, nezávislí výrobcovia už nechceli predávať so stratou. Nasledoval pokles výroby a prázdne obchody. Nastáva všeobecný nedostatok tovaru. Človek príde unavený z roboty a v obchodoch nič nie je. Beháme ako bláznivé. Nič sa nedá kúpiť. Niečo treba urobiť. Prosím vás. Už žiadne otázky. Pôjdeme, Michail Sergejevič. Gorbačov hovoril na zasadaní o potrebe liberalizovať ceny už 2 mesiace po zvolení. No ale hovoriť a podpísať, to sú dve veci. Za rozhodnutie niekto musí prevziať zodpovednosť. Napokon som to musel vziať na seba. Michail Gorbačov váhal, ale nakoniec sa svojho programu vzdal. Bolo však už neskoro. Dolár, vymieňaný na čiernom trhu, sa stal referenčnou menou. Rubeľ sa prepadol. Inflácia neuveriteľne stúpala. Na moskovských uliciach sa objavili žobráci, čo tu doposiaľ nebývalo. Prestali sa pravidelne vyplácať mzdy a dôchodky. Michail Gorbačov sa po 20 rokoch veľmi kriticky vyjadril o predčasne ukončenom ekonomickom programe. Bola to veľká chyba. Naozaj sa nedá prejsť z jedného ekonomického systému na druhý v priebehu 500 dní. Zlyhali sme. Naozaj sme zlyhali. To zlyhanie bolo také veľké, že 1. mája 1990 musel vodca krajiny po prvý raz v dejinách Sovietskeho zväzu opustiť tribúnu na Červenom námestí za výkrikov davu. Vtedy vstúpil do popredia muž, ktorého na niekoľko rokov odsunuli do úzadia, Boris Jeľcin. Bol to vysoký funkcionár, typický provinčný aparátnik, ktorého si cenili za výkonnosť a otvorenosť. Z funkcie prvého tajomníka strany v Moskve ho dal Gorbačov odvolať, keď kritizoval pomalé tempo perestrojky. Musím povedať, že sme vtedy všetci urobili chybu, keď sme Jeľcina prijali medzi seba. Diskutovali sme o tom, prijmeme ho medzi seba, alebo nie, a potom mi povedali: “Michail Sergejevič, je to spoľahlivý človek, bude spolupracovať, nebude váhať a bude robiť rozhodnutia.” Tak sme ho prijali. A potom, viete, ako to dopadlo. Jeľcina zvolili za ľudového poslanca a do čela komunistických reformátorov. Mal nepriateľský postoj ku Gorbačovovi. V parlamente naňho stále útočil. Je najvyšší čas, aby sme spoločnosť oboznámili s objektívnym stavom situácie. Mal to urobiť Michail Gorbačov. Veď práve on perestrojku presadil, a preto je, pravdaže, zodpovedný aj za dnešnú krízu, v ktorej sa nachádzame. Gorbačova kritizujú nielen za zlyhanie perestrojky, ale aj za jeho zahraničnú politiku. Ustúpil totiž západným mocnostiam nielen pri rokovaniach o odchode sovietskeho vojska z Východného Nemecka, ale aj v oveľa dôležitejšej záležitosti. Bush, teda,07-25_Posledné dni Sovietskeho zväzu[(049667)20-52-09] Bushova administratíva povedala Gorbačovovi: “Zhodneme sa na tom, že Nemecko musí byť zjednotené. Túto otázku už nemôžeme odkladať. Musíme to urobiť, je to historická spravodlivosť. Čo však urobíme so zjednoteným Nemeckom? Kam ho zaradíme?” Jedno riešenie sa ponúkalo, stalo by sa členom NATO, aby bolo pod kontrolou, ale Gorbačovovi sa to nepáčilo. Bola by to priveľká kapitulácia, priveľký ústupok. Potom mu povedali, alebo ho požiadali, neviem, ako to presne bolo, že keď sa Nemecko stane členom NATO, NATO sa už nebude rozširovať na východ. Zastaví sa v Nemecku. Toto Gorbačovovi sľúbili a Gorbačov urobil chybu. Veril Američanom. Bolo predsa jasné, že Poliaci, Maďari a Čechoslováci urobia všetko preto, aby sa stali členmi NATO a posunuli vplyv organizácie na hranice Sovietskeho zväzu. Michail Gorbačov, čoraz viac oslabený, si však na 28. zjazde obhájil pozíciu generálneho tajomníka strany. Konzervatívne krídlo je v menšine. Vtedy urobil Boris Jeľcin okázalé gesto a vystúpil z komunistickej strany. BURBULIS CITUJE JEĽCINA: Nikto v živote neurobil toľko pre štát. Veľmi to prežívam. Som hlboko rozčarovaný. Bol odchovaný mliekom komunistickej matky. Za všetko, čo mal, čo získal, čím bol, vďačil komunizmu. A zrazu pocítil potrebu sa od toho odpútať. Spomínam si, ako vtedy odchádzal cez celú rokovaciu sálu v Kremli. Vidíme ho od chrbta, ako kráča cez chodbičku v sídle moci, kedysi takej krutej a nemilosrdnej, z ktorej nezostalo nič, len trosky. Pritom vlastne kráča v ústrety novej moci. Na jeseň 1990 vyzerala situácia takto. Demokrati opustili Gorbačova, keď zrušil “Program 500 dní”. A komunisti sa od neho tiež odvrátili v duchu: “Načo by nám bol, po tom všetkom, čo nám doteraz vykonal?” Ocitol sa vo vzduchoprázdne. Prezident Gorbačov si bol v tejto situácii nútený vybrať. Keďže sa z politických aj osobných dôvodov nemohol spojiť s Jeľcinom, obrátil sa na komunistov, hoci mu vyčítali, že zrušil monopol komunistickej strany. Na jeseň spolu s nimi vytvoril novú cieľavedomú zostavu. Boris Pugo sa stal ministrom vnútra, Dimitrij Jazov ministrom obrany a Vladimír Kriučkov šéfom KGB. Potom urobil ústupky zástancom tvrdej línie a vymenoval Gennadija Janajeva za viceprezidenta, a Valentina Pavlova za ministerského predsedu. Zmena kurzu bola taká ohromujúca, že Gorbačova opustil aj jeho najvernejší druh Eduard Ševarnadze. Toto sa nazýva diktatúra! Vyhlasujem to so všetkou zodpovednosťou. Nikto nevie, aká to bude diktatúra, ani kto bude diktátor, ani aké zavládnu poriadky. Chcem urobiť vyhlásenie. Podávam rezignáciu. Rezignujem na protest proti diktatúre. Ďakujem. Po mne vystúpil Gorbačov. Povedal: “To nie je pravda. Nič nehrozí. Keby naozaj niečo hrozilo, prečo by o tom mal vedieť Ševarnadze a nie ja?” Lenže ja som mal spoľahlivé informácie. A viete prečo? Lebo na ministerstve zahraničných vecí som mal pod sebou 30 až 40 percent diplomatov, ktorí pracovali pre KGB. Tí vedeli všetko. Informovali aj mňa. Gorbačov mi nechcel veriť. Po upevnení režimu v Moskve prešli konzervatívni komunisti v pobaltských štátoch do útoku. Vyšli do ulíc vo Viľňuse a v Rige na podporu zotrvania v Sovietskom zväze. Medzi nimi a stúpencami nezávislosti dochádzalo k potýčkam. Na zhromaždeniach boli 100 až 150 tisícové davy. Nedovideli ste na ich koniec. Boli tam masy ľudí. Niektorí vysokopostavení funkcionári mi volali z Moskvy a ponúkali, že mi poskytnú všetky prostriedky na potlačenie národného hnutia. Odmietol som a povedal som, že nič také proti ľuďom nepoužijem. Prestali mi volať. Vo Viľňuse sa chystá štátny prevrat. Prepadové oddiely sú nastúpené. Príde rozkaz z Moskvy a vyrazia. Priamo v mojej prítomnosti prezident Gorbačov zatelefonoval ministrovi obrany Jazovovi a povedal mu: “Ako dlho to ešte bude trvať? Neviete si dať rady s hŕstkou nacionalistov?” Jazov mu odpovedal: “Michail Sergejevič, vy ste hlavný veliteľ. Dajte mi písomný rozkaz a zajtra nebude stáť nielen televízna veža, nezostane tam kameň na kameni.” Gorbačov mu na to: “Tebe moje slovo nestačí?” Jednoducho, nikto nechcel prevziať zodpovednosť za preliatu krv. Dôsledky nerozhodnosti na najvyššej úrovni štátu nedali na seba dlho čakať. Špeciálne jednotky Alfa obsadili verejné budovy vo Viľňuse a zatkli nacionalistov zhromaždených v budove televízie. Bolo 14 mŕtvych a 700 zranených. Podobne to vyzeralo v Rige so štyrmi obeťami. Gorbačov reagoval okamžite, čo medzi sovietskymi vodcami dovtedy nebývalo zvykom. Tragické udalosti, ktoré sa stali v posledných dňoch v Litve, ako aj v Rige, ma zasiahli rovnako hlboko ako každého z vás. Vyjadrujem úprimnú sústrasť všetkým rodinám, ktoré postihlo toto nešťastie. Správa o obetiach v Rige a Viľňuse mala obrovský ohlas v celom Sovietskom zväze a na Západe. Keď sa to stalo, Západ a predovšetkým Spojené štáty boli znepokojení. Obávali sa, aby to neviedlo k destabilizácii situácie v nových nezávislých štátoch na Východe a pravdaže, aj v samotnom Sovietskom zväze. Spomínam si, ako to vtedy komentovali George Bush, Margaret Thatcherová a Francois Mitterrand. Obávali sa, že tieto udalosti by mohli poškodiť perestrojku. Gorbačov sa im naozaj páčil, hlavne, keď dával nádej na demokratizáciu Sovietskeho zväzu. V snahe udržať si nad situáciou na dlhej ceste k demokracii kontrolu, rozhodol sa prezident Gorbačov usporiadať všezväzové referendum. Prvé a aj posledné v dejinách krajiny. Obyvateľstvo malo odpovedať na otázku, či má byť Sovietsky zväz zachovaný na základe novej zväzovej zmluvy, ktorú by definovali neskôr. 76 percent voličov odpovedalo “áno”. V ten istý deň sa konalo ďalšie referendum, ale len v Rusku. 70 percent voličov sa vyjadrilo za zriadenie funkcie ruského prezidenta, ktorý by sa volil v priamej voľbe občanmi štátu. 16. júna Boris Jeľcin zložil prísahu. Práve ho zvolili za prvého prezidenta Ruskej federácie. Moskva sa stala sídlom dvoch antagonistických vlád. Sovietskeho zväzu, na čele s Gorbačovom a Ruskej federácie, na čele s Jeľcinom, ktorý reprezentoval nádeje ruského národa. Ak aj boli nejaké rozpory medzi Gorbačovom a Jeľcinom, nešlo o nič vážne. Skôr ich poháňal zápas o moc. Kto z nich bude na prvom mieste. O to išlo predovšetkým. To ich aj rozdeľovalo. Nazdávam sa, že tí dvaja milovali moc tak veľmi, že keby sa generálnym tajomníkom stal Jeľcin, stranu by to posilnilo. To je ten paradox. Gorbačova v tomto boji brzdia zlé ekonomické výsledky. Aby dostal krajinu z krízy, z ktorej ho obviňujú, nemá na výber, musí sa obrátiť na Západ. Chce získať veľkú finančnú pomoc a tak sa dá pozvať na summit najvyspelejších krajín sveta G7 do Londýna. ROLAND DUMAS: Rozhovory prebiehali v priateľskom duchu. Viete, ja som urobil som všetko, čo som mal, mal som zvolať expertov, zvolal som ich, potom ma poslali za americkými expertmi, mal som pripraviť finančné podklady, podklady pre voľný trh, a tým sa moja úloha skončila. Každopádne, bola to katastrofa. Najprekvapujúcejší bol postoj Angličana Majora. Najprv Gorbačovovi zložil poklonu, potom ho vyprevadil a dal zvolať nás, aby sme celú záležitosť prebrali. Čo ma prekvapilo ako prvé, Major povedal: “Áno, mali by sme Gorbačovovi pomôcť. Lenže budúcnosť je neistá a my by sme si zviazali ruky. Musíme si nechať nejakú muníciu pre jeho nasledovníkov.” To bolo naozaj prekvapujúce. Ale tým vlastne priznal, že Gorbačov padne. Dávali prednosť Jeľcinovi. Jeľcin bol tvrdý, nemilosrdný vodca. Demokracia mu bola proti mysli. Mysleli si, že práve on dokáže udržať Rusko pod kontrolou. Gorbačov bol iný. Určite by sa ďalej pokúšal viesť Rusko k demokracii, a to k sociálnej demokracii, a, pravdaže, aj k nezávislosti. Lenže tomu sa Západ usiloval vyhnúť. Lepšie im vyhovoval tvrdý, hrubý diktátor, ktorý urobí, čo chcú. Keby G7 ka odsúhlasila Gorbačovovi veľký finančný balík ekonomickej, finančnej a úverovej pomoci, nijaký pokus o štátny prevrat by sa nestal. Nikdy by sa neodvážili vystúpiť proti Gorbačovovi, keby získal balík finančnej pomoci v objeme 20 miliárd dolárov. Nikdy. Michail Gorbačov sa z Londýna vrátil s prázdnymi rukami. Vedel, že jeho politické postavenie je ohrozené. Blížia sa letné prázdniny a šíria sa chýry o puči. Majú opodstatnenie. Prípravy na štátny prevrat sú v plnom prúde. Chystá ho už dlho skupina 8 mužov, všetko blízkych prezidentovi Gorbačovovi a členom jeho vlády. Začalo sa to v decembri 1990. Nestretávali sme sa všetci naraz, stretávali sme sa len v skupinkách. Krajina sa rútila do priepasti. Museli sme urobiť mimoriadne opatrenia, aby sme zastavili tento proces. Oporu sme mali v ústave Sovietskeho zväzu a v marcovom referende, kde ľudia jasne a jednoznačne odmietli rozpad Sovietskeho zväzu. Účastníci puču boli nekompromisne proti novej zmluve, ktorú pripravoval Gorbačov. Sovietsky zväz sa mal stať dobrovoľnou federáciou suverénnych štátov s veľkou mierou nezávislosti. Návrh zmluvy na vytvorenie novej únie bol hotový. Vyšiel koncom júla. Hlavné problémy boli takmer vyriešené. Už bol stanovený aj deň podpisu. Malo sa tak stať 20. augusta a prvými signatármi malo byť Rusko a Bielorusko. Pučisti si povedali, že je najvyšší čas konať. Tak sa to stalo. 18. augusta 1991 Michail Gorbačov so ženou Raisou a s celou rodinou oddychovali v prezidentskej vile vo Forose na Kryme. Ministerstvo obrany dalo 18. augusta v prezidentskej vile vypnúť elektrinu a telefóny. Prišli vojaci a povedali mi, že dostali rozkaz. Zavolali im zo štábu, že majú odísť, a tak z vily odišli. Pri pobreží nápadne patrolovali sovietske krížniky. Účelom malo byť navodenie atmosféry napätia v prezidentskej vile. Čoskoro za Gorbačovom prišla nečakaná a nepozvaná delegácia ministrov a členov vlády. Požiadali ho, aby podpísal vyhlásenie mimoriadneho stavu v krajine, čím by podporil štátny prevrat. Gorbačov to odmietol a odvolal sa na ústavu. Keď prišli, povedal som im: “Dajte zvolať Zjazd ľudových poslancov. Pred nimi môžete vysvetliť svoje stanovisko a aj ja vysvetlím svoje. Potom urobíme potrebné rozhodnutie.” Povedali mi, “v tom prípade podpíšte rezignáciu”. Odmietol som. Ja som sa pučistom postavil a to bol kľúčový moment. Nepodporil som ich. A im išlo predovšetkým o moju podporu. Takto to naozaj bolo. Podľa jedného z pučistov sa Gorbačov toho 18. augusta, keď bola v stávke budúcnosť režimu, správal úplne inak. Bol som pri tom. Gorbačov sa správal takto. Zobral papier a povedal: “Napíšem predsedovi Najvyššieho sovietu Lukjanovovi, aby zvolal zasadanie.” Vzal si pero, držal v ruke papier a uvažoval. Potom vraví: “Vlastne, prečo by som mu mal písať? Povedzte mu sami, aby zvolal zasadanie Najvyššieho sovietu.” Ďalší účastník stretnutia pochopil správanie Gorbačova ako tichý súhlas s pučom. V skutočnosti sme mali pocit, že prezident nám nemohol otvorene povedať: “Chlapci, dajte sa do toho, urobte prevrat, chyťte Jeľcina za nohy a zbavte sa ho, ako chcete.” Nie, naozaj nikdy nič také nepovedal. Lenže prezidenti sa tak nikdy nevyjadrujú. Pučisti sa vrátili do Moskvy, Gorbačov výnimočný stav nepodpísal a tak sa rozhodli udalosti urýchliť. Vyhlásenie sovietskeho vedenia. Prezident Michail Gorbačov je zo zdravotných dôvodov nespôsobilý vykonávať svoju funkciu a podľa odseku 7 paragrafu 127 ústavy Sovietskeho zväzu je vyhlásený výnimočný stav. Do Moskvy vstúpilo 500 tankov. Rozkaz vydal jeden z pučistov, minister obrany Jazov. Rozmiestnili sa okolo strategických miest, okolo ministerstiev, rozhlasu a televízie. Obkľúčili sídlo ruského parlamentu, Biely dom. Pučisti v Kremli zaviedli cenzúru, zakázali demonštrácie a vyhlásili zákaz vychádzania v nočných hodinách. Spojili sa s Borisom Jeľcinom, ten sa k nim však odmietol pridať. Na dači Borisa Nikolajeviča Jeľcina sme zostavili výzvu pre občanov. Zhodli sme sa na úplne jasnom, presnom a adekvátnom znení, že legitímne zvolený prezident Michail Gorbačov bol pozbavený moci a pučisti spáchali zločin proti štátu. Toto bol kľúč ku všetkému, čo sa dialo v priebehu tých 3 dní. V tejto jedinej vete. Bolo to vyhlásenie pre medzinárodné spoločenstvo, aj pre občanov nášho štátu. Vytvorili sme legitímne východisko pre svoje kroky. K Bielemu domu, obkľúčenému tankami, mierilo čoraz viac Moskovčanov. Boris Jeľcin sa rozhodol, že tam pôjde tiež a pozhovára sa s tankistami, väčšinou mladými brancami. Povedal som mu: “Ako to rozmýšľate, Boris Nikolajevič? Čo ste si to zmysleli? To neprichádza do úvahy. Nevieme, kto môže byť na streche, alebo niekde na balkóne. Nesmiete to urobiť.” Obrátil sa a povedal: “Dajte mi to vyhlásenie. Ja tam idem.” Stále som sa ho usiloval od toho odhovoriť, ale o pár minút už Jeľcin vyliezol na tank, no a my sme tam vyliezli za ním, stáli sme na tanku spolu s ním. Keďže nemám prístup do televízie, ani do rozhlasu, prečítam vám to. Občanom Ruska! V noci z 18 ho na 19 ho augusta 1991 bol legitímne zvolený prezident zbavený moci. Preto vyhlasujeme takzvaný výbor za nezákonný. Vyhlásenie Borisa Jeľcina malo okamžitý účinok na demonštrantov, ktorí v ňom videli svojho vodcu.07-25_Posledné dni Sovietskeho zväzu[(065663)20-52-11] Mladí vojaci v tankoch sú náhlou zmenou zaskočení. Nevyšlo to tak, ako sme si predstavovali, keď Jeľcin a ľudia okolo neho, Popov, Sobčak, Afanasiev a ďalší zradcovia národa, inak ich nemôžem nazvať, poštvali proti nám verejnú mienku a vyšlo im to, potopili nás. Priviedli pred Biely dom masy, prišlo takmer stotisíc ľudí. 19. augusta o piatej, pučisti po prvý raz vystúpili na verejnosti. Gennadij Janajev s piatimi kolegami usporiadali tlačovú konferenciu. Všetkých vymenoval do funkcií Michail Gorbačov. Oznamujem, že Štátny výbor pre mimoriadny stav vo Zväze sovietskych socialistických republík si plne uvedomuje rozsah krízy, ktorá doľahla na našu krajinu. Vzhľadom na to, že Michail Gorbačov zo zdravotných dôvodov rezignoval na funkciu prezidenta Zväzu sovietskych socialistických republík, dočasne preberám funkciu prezidenta. Michail Gorbačov so sprievodom sledoval udalosti v televízii vo vile na Kryme, tam sa dozvedeli o úmysloch pučistov. Pozerali sme sa na tú tlačovú konferenciu a videli sme, ako sa Janajevovi trasú ruky. Raisa Gorbačovová z toho dostala šok. A Gorbačov poznamenal, že pučistom by sa možno hodilo, keby naozaj ochorel, keďže klamú o jeho zdravotnom stave. Bál sa, že ho otrávia. Odvtedy odmietal jesť jedlo pripravené v kuchyni vo vile. Michail Gorbačov, izolovaný od sveta, sa obával o svoj život. Jeho zať nakrútil na videokameru jeho vyhlásenie. Unikátne dokumentárne zábery sme získali z archívu. Vypočuli sme si televízny prenos tlačovej konferencie, ktorú usporiadal takzvaný Štátny výbor pre výnimočný stav na čele so súdruhom Janajevom. Pochopil som, že ruská a zahraničná verejnosť boli zámerne zavádzané. Vyhlasujem, že všetko, čo bolo povedané o mojom zdravotnom stave, je klamstvo. Z toho vyplýva, že na základe klamstva sa uskutočnil protiústavný štátny prevrat. Legitímne zvolenému prezidentovi zabraňujú plniť si povinnosti. Dodávam, že vilu na Kryme, kde trávim dovolenku, obkľúčilo vojsko. Som v domácom väzení. Boris Jeľcin strávil noc v parlamente, strážený početnou ochrankou, a na nasledujúci deň mu prejavuje podporu čoraz viac ľudí z domova a zo zahraničia. Moskovčania stavajú zátarasy. Vojaci nedostávajú nijaké rozkazy a sú čoraz unavenejší. Medzi pučistami zavládol zmätok. Jeden za druhým sa snažia z nepríjemnej situácie vycúvať. Ani jeden z nás, členov Štátneho výboru pre výnimočný stav, nemohol strieľať do vlastných občanov. Nevypukne občianska vojna, ani krviprelievanie. Stane sa však nešťastie, keď tanky začnú odchádzať. Zdalo sa, že sa to už končí. Ulice zatarasovali rozličné vozidlá, nákladné autá, autobusy, trolejbusy a podobne. Za nimi bolo niečo, zrejme tanky, usilovali sa preraziť si cestu. Všimol som si muža, ktorý skočil za volant a plnou rýchlosťou zamieril k tankom. Za nimi bolo takých 100, možno 200 ľudí. Keď sa dostali k tanku, zobrali prikrývku, bola zvinutá na boku, a prehodili ju cez tank. Pravdaže, zakryli priezory a tankista nič nevidel. Začal cúvať. V tej chvíli zrazil dvoch mladých ľudí. Z davu sa ozval zúfalý výkrik. Vojaci vyliezli z tanku. Jedného z nich zlynčovali. Ale boli tam aj ľudia, ktorí sa ich pýtali: “Bratia, čo ste chceli urobiť? Čo ste chceli urobiť?!” Po prvý raz ľudia v Sovietskom zväze konali, a to podľa vlastného svedomia, vlastných záujmov. Už neplnili kolektívne príkazy. Ráno 21. augusta odvolali výnimočný stav. Pučisti kapitulovali. Tanky sa za všeobecného oslavovania vrátili do kasární. Nastal čas na návrat Gorbačova do Moskvy. Pučisti sa v zúfalstve rozhodli vyslať na Krym Vladimíra Kriučkova a zopár ďalších. Nazdávali sa, že Gorbačovova blízkosť ich možno ochráni pred dôsledkami chaosu, ktorý spôsobili. Keď sa to dozvedel Jeľcin, obával sa možnej zrady a tak sa rozhodol vyslať po Gorbačova svojho viceprezidenta Alexandra Ruckého. V očiach sveta bude tak vyzerať ako Gorbačovov záchranca. O svojej iniciatíve informoval západné veľvyslanectvá v Moskve. Z nášho veľvyslanectva mi oznámili, že tam poletí lietadlo. Povedal som veľvyslancovi: “Posaď niekoho do toho lietadla.” Ten niekto bol francúzsky diplomat, ktorý vedel veľmi dobre po rusky. Pripojil sa k Ruckému a delegácii a o 2 hodiny pristáli na Kryme. Okamžite šli za Gorbačovom. Gorbačova strážila malá ochranka, ktorá nás zaviedla za ním, za jeho ženou a ostatným sprievodom. Prileteli tam však aj pučisti. Povedal som im, že čo sa nás týka, vieme, čo všetko sa stalo a chceme mu pomôcť, aby sa mohol vrátiť. Potešilo ho to. Jeho žena bola viditeľne otrasená, bolelo sa na ňu pozerať. Ruckoj im povedal: “Prišli sme vás vyslobodiť.” Prileteli tam však aj pučisti Kriučkov, Baklanov a Jazov, a tí chceli, aby sa Gorbačov vrátil do Moskvy ich lietadlom. Gorbačov nám povedal: “Ďakujem, chlapci. Prišli však už po mňa. Poletíme s nimi. Teraz sa zbalíme a zajtra ráno odídeme.” My, Jeľcinovi ľudia, sme mu povedali: “Pôjdete s nami a to okamžite.” Gorbačov by radšej odletel s pučistami, ale súhlasí, že sa vráti lietadlom Jeľcina, aj keď vie, že ho nič dobré nečaká. Michail Sergejevič Gorbačov bol vyslovene nervózny. Nebol vo svojej koži. Bol zamĺknutý, celý bol roztrasený. Vedel som, prečo je to tak. Určite si uvedomoval, že o všetko príde. Na moskovskom letisku víta prezidenta Gorbačova veľká delegácia stúpencov Jeľcina, skutočného víťaza puču. Gorbačov vystupuje statočne. Jeho žena Raisa a vnučka sú očividne otrasené. Gorbačov rázne odsúdi pokus o prevrat, no musí však vzdať hold aj svojmu osloboditeľovi. Rád by som vyjadril vďačnosť za principiálny postoj Rusom a prezidentovi Borisovi Jeľcinovi, že sa rázne postavili tejto politickej avantúre. POTLESK Michail Gorbačov je vydaný na milosť a nemilosť Borisovi Jeľcinovi, ktorý teraz vystupuje ako záchranca perestrojky a demokracie. Netrvá dlho, kým dá svojmu súperovi na zasadaní Najvyššieho sovietu Ruska ranu z milosti. Hrozivo máva výnosom o pozastavení činnosti Komunistickej strany na území Ruska, kým nebude objasnená úloha, ktorú v puči zohrala Gorbačovova suita. Jeden z poslancov zájde ešte ďalej. Nemyslíte si, že by s ohľadom na úlohu, ktorú komunistická strana zohrala v puči, mala byť rozpustená ako zločinecká organizácia? POTLESK Keďže otázka bola formulovaná tak priamo, odpoviem podobne. Keď hovoríte, že komunistickú stranu treba rozpustiť ako zločineckú organizáciu, nemôžem s tým súhlasiť. Zákaz komunistickej strany by bola chyba tak od demokratického Najvyššieho sovietu, ako aj od prezidenta Ruska! V tej chvíli sa odohralo niečo neuveriteľné. Boris Jeľcin podišiel k pódiu. Chcel, aby Gorbačov podpísal výnos spolu s ním. Ten sa bránil. Jeľcin nástojil. Gorbačov odmietol. Jeľcin sa vrátil na svoje miesto. Súdruhovia. V ďalšom bode dovoľte, aby som podpísal výnos o pozastavení činnosti ruskej komunistickej strany. POTLESK Výnos je podpísaný. Tieto zábery, ktoré vysielali všetky televízne kanály v Sovietskom zväze, urýchlili rozpad sovietskej ríše. Zakrátko sovietska vláda uznala nezávislosť Gruzínska, Arménska, Ukrajiny, Bieloruska a pobaltských štátov. Vtedy prezident Michail Gorbačov, ktorý sa usiluje zachovať prepojenie medzi Moskvou, Ukrajinou, Bieloruskom a ázijskými republikami, začne uvažovať o vytvorení ekonomickej únie. Pracovali sme na novej dohode o ekonomickej únii a Jeľcin na tom spolupracoval, aj to podpísal. Zverejnili sme návrh dohody a rozposlali sme ho predstaviteľom republík, aby ju ratifikovali. Jeľcin pritom za mojím chrbtom pripravoval Bielovežskú dohodu. Bolo to naozaj tak. 8. decembra 1991 v loveckom zámočku uprostred Bielovežského pralesa v Bielorusku, sa Boris Jeľcin tajne stretol s prezidentmi Bieloruska a Ukrajiny, Stanislavom Šuškevičom a Leonidom Kravčukom. Mali podpísať novú politickú a ekonomickú spojeneckú zmluvu, ktorá by pochovala Gorbačovovu dohodu a podkopala jeho funkciu prezidenta Sovietskeho zväzu. Nebyť Jeľcina a nebyť prezidentov Bieloruska a Ukrajiny, Sovietsky zväz by sa nebol rozpadol. A keby sa nebol rozpadol, bolo by došlo k znovuvytvoreniu režimu na základe pravidiel, ktoré všetci poznáme. Michail Gorbačov stratil všetko. Kalich horkosti musel vypiť do dna. 21. decembra 1991 v Alma Ate v Kazachstane vstúpilo 11 republík do Spoločenstva nezávislých štátov. Zároveň podpísali rozsudok smrti Sovietskemu zväzu, z ktorého zostala len prázdna škrupina. Gorbačov skončil. Polovicu času sme strávili starosťami o budúcnosť Sovietskeho zväzu. Stačilo. Ak sa niekto narodí ako zajac, nikdy sa nestane vlkom, ani levom. Rozumiete? Nech má zajac akúkoľvek mentalitu a intelekt, aj tak vždy zostane zajacom. Vlk, alebo lev nijaký intelekt nemá, ale stačí sekunda a ani sa nenazdáte, v okamihu vám môže prehryznúť hrdlo. Takto vyzeral vzťah Borisa Jeľcina a Michaila Gorbačova. Jeľcin bol veľmi schopný človek, to je pravda. Mal len jednu chybu, rád si vypil. Ak za ním človek prišiel dopoludnia, normálne sa s ním porozprával. Ale ak ste za ním prišli popoludní, bol už opitý. A ak vodka nebola studená, nadával tajomníkom: “Prečo tá sprostá vodka nie je studená?!” Podľa mňa to bola pravdaže chyba. Jeľcinovi to myslelo a bol odvážny. Niekedy mal aj dobré nápady. Svojím založením to bol však dobrodruh. Gorbačov napokon vládol len prázdnym kanceláriám v Kremli a dobrodruh Jeľcin sa už nevedel dočkať, kedy sa do nich nasťahuje. Z aparátnika Gorbačova sa stal demokrat, ktorý úprimne veril, že komunizmus sa dá zreformovať. Mužovi, ktorý rozptýlil strach, zväzujúci sovietsky systém viac ako 70 rokov, vlastní vyčítali, že je zbabelý, nerozhodný a slabý. Povedzte mi, ako by slabý človek mohol rozbehnúť perestrojku? Ako by mohol rozbehnúť zmenu spoločenského poriadku, glasnosť, demokratizáciu, parlamentarizmus, ukončenie studenej vojny, ukončenie politického útlaku, ukončenie náboženského útlaku, no ako? Vidíte, v akých komplikovaných rozporoch sme žili? 25. decembra 1991 o siedmej hodine večer všetkými opustený Michail Gorbačov oznámil abdikáciu. Drahí občania. Vzhľadom na súčasnú situáciu, keď vzniklo Spoločenstvo nezávislých štátov, týmto prestávam vykonávať činnosť prezidenta Zväzu sovietskych socialistických republík. Podpis Michaila Gorbačova na abdikačnej listine nestihol poriadne zaschnúť a vlajku Sovietskeho zväzu nad Kremľom začali spúšťať. Viala 74 rokov nad najväčším impériom 20. storočia. Nahradila ju trojfarebná vlajka Ruska. Začala sa nová éra s prísľubom demokracie, celosvetového odzbrojenia a rešpektovania ľudských práv. Medzitým plynul čas a my dnes vieme, čo z toho sa splnilo.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.