Muž, ktorý rozlúštil nacistickú šifru

By | jún 14, 2015

Šiesty jún 1944. Jeden zo zlomových dní modernej histórie. V jediný deň sa 156 tisíc mužov a 20 tisíc vozidiel vylodilo na pobreží Normandie. Zmenili vývoj vojny a začali posledný útok proti nacistom. No aby bol obraz naozaj kompletný, musíte tejto obrovskej armáde dodať mozog. A nie hocijaký. Mozog plný abstraktných špekulácií a imaginárnych prístrojov, v ktorom by ste asi márne hľadali strategické či vojenské myšlienky. Majiteľ tohto mozgu sa volal Alan Turing. A jeho život bol zvláštny príbeh, paradox, nebol ani generál, ani stratég, ale matematik. Jeho doménou bola veľmi abstraktná oblasť matematiky, logika. No podľa niektorých historikov jeho myšlienky pomohli skrátiť 2. svetovú vojnu o dva roky. Ako mohol človek, zaoberajúci sa takými abstraktnými vecami, tak veľmi ovplyvniť históriu? A ako to, že také hrdinstvo bolo tak zle ocenené? Po odsúdení za homosexualitu a podrobení sa chemickej kastrácii Turing vo veku 43 rokov zomrel za okolností, ktoré ešte treba objasniť. Jack Copeland venoval tomuto mimoriadnemu mužovi časť svojej kariéry. Turing počas svojho života prispel k naozaj veľkému množstvu rôznorodých oblastí. Bol matematickým logikom, lúštiteľom šifier, priekopníkom v oblasti počítačov, priekopníkom umelej inteligencie, matematickým biológom. Len veľmi málo iných vedcov v 20. storočí sa venovalo takému širokému okruhu aktivít. Tie sú spojené jednou zastrešujúcou témou. Zaujímalo ho, čo sa dá spraviť mechanickým spôsobom. Takže keď študoval matematickú logiku, v podstate študoval stroje. Zvláštne stroje, predstavované či inšpirované Alanom Turingom, sú základom všetkých dnešných počítačov a hrali zásadnú úlohu pri víťazstve nad nacizmom. Takže ako rozpovedať tento príbeh? Skúsme začať na pláži. Na pláži na brehu Atlantiku, kde by sa bez Alana Turinga 6. júna 1944 asi nič nestalo. 06-08_MuĎz, ktorÂy rozlÂuĎstil nacistickÂu Ďsifru[(034296)05-35-20]Pod velením generála Eisenhowera spojenecké námorné sily so silnou podporou letectva začali dnes ráno s vyloďovaním spojeneckých pozemných síl na severnom pobreží Francúzska. Množstvom zapojených námorných, pozemných a leteckých síl bol Deň “D” najväčšou spoločnou vojenskou akciou v dejinách. No pred vylodením jednotiek a materiálu na pobreží Normandie ich najskôr museli prepraviť cez oceán, a na to museli byť severoatlantické zásobovacie cesty priechodné. Spojenecké velenie v anglickom Liverpoole viedlo vojnu proti nemeckej Kriegsmarine, najmä proti jej obávaným vojnovým ponorkám. Toto je ústredie hlavného štábu Západných prístupov v Derby Hause v Liverpoole. Toto je miesto, kde sa od roku 1941 do konca mája 1945 dňom i nocou odohrávala bitka o Atlantik. Bojiskom bol severný Atlantik, 50 miliónov štvorcových kilometrov. Šlo o to udržať námorné cesty priechodné, aby lode mohli voziť náklad napriek hrozbe zo strany nemeckých ponoriek. Ľudia sa sústreďujú na 6. jún a to bol naozaj veľký úspech, vylodiť za jediný deň v roku 1944 zhruba 100 tisíc vojakov. Skúste si však predstaviť, že do konca júna 1944 bolo na pevnine v severozápadnej Európe milión vojakov. Okrem toho museli mať všetky jednotky so sebou aj dostatočné množstvo munície, paliva a jedla, a všetky tieto dôležité veci museli byť pripravené v Británii zhruba už začiatkom júna 1944. A tu po “A” prichádza na rad to “B”, pretože jediná cesta, kadiaľ to mohli priviezť bolo more. Druhou nevyhnutnou podmienkou, aby bol Deň “D” úspešný, bola dezinformácia. Spojenci preto začali veľkú kampaň s názvom Operácia Odhodlanie, podľa ktorej mala byť akcia v Normandii len odpútaním pozornosti od skutočného vylodenia, ku ktorému dôjde viac na východ, pri Calais. No na víťazstvo v týchto dvoch bitkách, tej o Atlantik, ako aj tej dezinformačnej, bolo najskôr treba vyhrať tretí, abstraktnejší boj, väčšina ktorého sa odohrala v malom mestečku severne od Londýna, v Bletchley. Tu, ďaleko od bojísk, sa odohrávala iná vojna, ktorej cieľom bolo rozlúštiť nemecké a japonské šifry. V tomto starobylom viktoriánskom sídle a narýchlo postavených barakoch vzniklo skutočné dešifrovacie stredisko, ktoré ku koncu vojny zamestnávalo až 9 tisíc ľudí. Bletchley Park bol miestom jednej z najúžasnejších dešifrovacích operácií v celých dejinách ľudstva. Bolo to prvý a zrejme aj posledný krát, čo jedna strana získala voľný prístup k šifrovanej vojenskej komunikácii druhej strany. Tu v Bletchley Parku je množstvo detailov, ktoré získali, a neuveriteľné množstvo informácií, ktoré sa im podarilo rozlúštiť z nemeckej šifrovanej komunikácie, naozaj ohromujúce. Dnes je z Bletchley Parku múzeum venované šifrovej vojne, jej prístrojom a hrdinom. Všade vidíte stopy Alana Turinga. Od jeho starej pracovne, až po jeho vypchatého medveďa. A aj jeho sochu. Na pochopenie Turingovej zásadnej úlohy v tomto príbehu však najskôr musíme preniknúť do jeho myšlienkového sveta. Do myšlienok, ktoré boli v polovici tridsiatych rokov o niekoľko desaťročí pred ostatným svetom. Sme v Cambridgi, jednom z veľkých anglických univerzitných miest. Tu Turing študoval. Práve tu na Kings College. Začiatkom tridsiatych rokov bol Turing len študent. Bol plachý, trochu nemotorný, nepochybne vystrašený z tohto chrámu britského vzdelania a uznania, ktorého vzhľad a tradície sa za storočia nezmenili. Rozumel viac číslam ako spolužiakom a svet naokolo pozoroval ironickým pohľadom. TURING: Ja vnímam ľudí ako ružovo sfarbené súbory zmyslových dát. Už na strednej škole si kládol zásadné otázky, ktoré ho trápili, hoci sám seba nikdy nebral veľmi vážne. TURING: Veril som, že je možné, že náš duch odletí do vesmíru oddelený od nášho tela. Ale dnes si myslím, že hmota a duch sú tak spojené, že by to bol významový protiklad. Čo je myseľ? Aký je vzťah medzi mysľou a hmotou? Sú to odlišné veci, ktoré môžu byť oddelené a byť na odlišných miestach? Alebo sú vlastne to isté? Sú myseľ a telo jedna vec? Je myseľ jednoducho len stroj? Tieto veci Turinga fascinovali po celý život. V roku 1935 sa stretol s abstraktným problémom, ktorý radikálne zmenil smer jeho života. Chodil na nejaké prednášky na Saint Johns College, kde riešili problém, nastolený v tom čase Davidom Hilbertom. Hilbert bol slávny nemecký matematik, v tej dobe akýsi pápež matematiky. A práve nastolil ozaj zásadný, veľmi hlboký problém v základoch matematiky, ktorý nazýval “Rozhodovací problém”. David Hilbert prišiel s myšlienkou, že každý matematický problém má riešenie. A zlatým grálom matematiky bolo nájsť presne stanovenú metódu, recept, ktorý vám umožní zakaždým rozoznať správne tvrdenie od nesprávneho. Turing pracoval spôsobom, ktorý sa mladým vedcom vôbec neodporúča, v jeho dobe a ani dnes. Ponoril sa do problému bez prečítania si literatúry existujúcich logikov. Útočil na problém priamo, predstavivosťou a vymýšľaním svojej vlastnej metódy. Premýšľal pri športe, ktorý sa stal jeho vášňou, pri behu. “Existuje taký recept, aký Hilbert hľadá? Bola by potrebná neomylná metóda, ktorá by sa dala použiť bez iniciatívy či inteligencie. Vlastne by to mal dokázať stroj.” Turing teda vymyslel imaginárny prístroj, pozostávajúci z nekonečnej papierovej pásky a značkovača, ktorý vedel písať a mazať symboly. Nebol to skutočný prístroj, skôr len predstava, ktorá mohla získať rôzne podoby. Študenti na univerzite v Lyone jednu vytvorili. Z Lega. Turing dostal nápad vytvoriť stroj, pretože na rozdiel od väčšiny matematikov ho jeho myseľ viedla k zhmotneniu abstraktných problémov do formy mechanickej logiky, akou sú napríklad hodiny, počítacie stroje, myšlienkové experimenty. Nik si nedokázal predstaviť, že tento myšlienkový experiment, ukrytý v článku o teoretickej matematike, bude základom toho, čo sa o 30 rokov neskôr bude volať počítačová veda. V roku 1936 sa však do titulkov Turingov objav nedostal. Španielska občianska vojna, anschluss. Dejiny nabrali spád a neodvratne sa blížila vojna. HOVORĺ NEMECKY A vďaka rozhlasu počula Hitlerov krik celá Európa. Od 1. svetovej vojny sa novým bojiskom stali aj rádiové vlny. Pohyby vojsk, pozemné, vzdušné či námorné útoky, rádiové vlny prenášali rozkazy a zrušenie rozkazov, tajné informácie, pozície všetkých strán. Používanie rádia kedykoľvek, a hlavne vo vojne, vás vystavuje odhaleniu nepriateľom. Jedným spôsobom, ako vyriešiť tento problém, je použiť šifrovanie, zašifrovať tieto správy. Už dávno pred vypuknutím vojny bolo pobrežie Anglicka posiate sledovacími stanicami, kde stovky pracovníčok neustále počúvali nemecké armádne frekvencie a prepisovali správy, zachytené v morzeovke. Nezrozumiteľné správy, keďže boli šifrované. Pokiaľ šlo o šifry, Nemci vyvinuli niečo, čo považovali za dokonalú zbraň. Staré metódy nahradili strojom. Strojom zvaným Enigma, ktorý sa dal nastaviť tisícom miliónov miliónov miliónov rôznych spôsobov. Na rozlúštenie jedinej jeho správy brutálnou silou by jeden dnešný počítač musel pracovať celý rok. Turing prístroj Enigma nikdy nevidel, ale čoskoro ho poznal do najmenšieho detailu. Toto je Enigma, rotorový šifrovací prístroj. Funguje tak, že keď stisnem písmeno na klávesnici, toto písmeno je zašifrované iným písmenom. Napríklad, keď stisnem písmeno D, zasvieti lampička K. Vnútri prístroja má každý rotor vnútorné vedenie, ktoré mení stlačené písmeno na iné. Do prvého rotora príde písmeno D, ale von vyjde R, a z R sa stane U, a nakoniec K a hore sa rozsvieti písmeno K. Bola by to samozrejme príliš jednoduchá šifra, keby stlačením D vždy zasvietilo K. Takže ako vidíte, keď opäť stlačím D, zasvieti iné písmeno, U. Vždy, keď na klávesnici stlačíme písmeno, aspoň jeden rotor sa otočí do bodu, keď sa elektrický obvod zmení a poskočí na iné písmeno. Na rozšifrovanie správy musíte poznať pôvodnú konfiguráciu prístroja. Príjemca správy musel poznať počiatočnú pozíciu rotorov, zvolenú vysielateľom. Keď mal rotory nastavené rovnako ako on, mohol písať šifrovanú správu na klávesnici a prijať šifrovanú správu na svetielkujúcej doske. Výhodou tohto prístroja bolo, že správa sa dala zašifrovať a dešifrovať tým istým šifrovacím nastavením.06-08_MuĎz, ktorÂy rozlÂuĎstil nacistickÂu Ďsifru[(053136)05-35-21] O to tu šlo. No ako história ukázala, to sa stalo aj slabinou tohto prístroja. V roku 1938 bol Turing v Spojených štátoch, v Princetone, kde sa venoval základnému výskumu matematickej intuície. Cestoval, objavoval Washington, New York a začal sa zaujímať o kryptografiu, umenie šifrovať a dešifrovať. V nej našiel akúsi záľubu, pri ktorej oddychoval od vážnej matematiky, vymýšľal tajné šifry. TURING: Jednu z nich je takmer nemožné dešifrovať bez kľúča a veľmi rýchlo sa šifruje. Myslím, že by som ju mohol predať vláde jej veličenstva za celkom slušnú sumu, ale veľmi pochybujem o morálnosti takých vecí. Z DOBOVEJ NAHRÁVKY: 1. septembra 1939 nacistická armáda vtrhla do Poľska. 4. septembra 1939, deň po vstupe Veľkej Británie do vojny, Turinga povolali do Bletchley Parku, kde mala britská dešifrovacia služba svoje ústredie. Objavil tu netypické prostredie, kde sa vojenská disciplína musela prispôsobiť veľmi svojskému osadenstvu. Takže teraz sme v knižnici sídla Bletchley Park. Dodnes je vlastne také, aké asi bolo, keď sem Turing prišiel v prvý deň vojny. Atmosféra tu na začiatku musela byť veľmi zvláštna. Jeden zo šifrantov ju opísal ako veľmi upätú. Asi ako v prvý deň na anglickej verejnej škole. Povolali sem asi 30 ľudí. Archeológov, lingvistov, šachových majstrov. Bolo tu aj niekoľko fanúšikov krížoviek. A iba dvaja matematici, čo naznačovalo, že britské úrady stále vnímali šifry skôr ako literárny, než matematický problém. Je ťažké predstaviť si typ ľudí, ktorí tu pracovali, a ktorí si užívali prostredie Bletchley Parku, ako aj tých, ktorí pracovali v tajnej organizácii v Nemecku. Samozrejme tu boli homosexuáli, boli tu Židia, anarchisti, aj voľnomyšlienkári, a ich talent sa spojil v tomto bezbožnom, neusporiadanom, geniálnom hniezde dešifrovania, ktoré tu v Bletchley Parku vzniklo. No ani v tomto malom svete kryptológov nezostal Turing nepovšimnutý. Pohŕdal spoločenskými normami, ktoré neustále porážal racionalitou. Ak nosil v lete plynovú masku, tak nie kvôli chemickému poplachu, ale preto, že mal sennú nádchu. Postupne v Bletchley Parku vznikala organizácia. Každý deň operátorky pri načúvacích staniciach prepisovali stovky správ, nečitateľných správ, ktoré sa kopili na stoloch kryptológov bez výsledku. No anglickí kryptológovia mali dve presné repliky prístroja Enigma. Dali im ich Poliaci pár týždňov predtým, ako Nemci vtrhli do ich krajiny. Ale to, že mali tie prístroje tu, im v dešifrovaní veľmi nepomohlo, pretože Enigmu zostrojili tak, aby bola bezpečná aj po získaní nepriateľom. Každý šifrovací prístroj musí mať dve oddelené úlohy. Ak neviete, ako funguje, musíte prísť na to, ako je zostrojený, koľko má koliesok, ako spolu fungujú. Musíte prístroj úplne rozobrať. A druhou úlohou je vymyslieť dešifrovacie metódy, ktoré vám umožnia čítať denné správy, posielané nemeckými prístrojmi. A to bola tá ťažká časť, tu bola potrebná genialita a dômyselnosť. Alan Turing sa pustil do problému Enigmy priamo a skúmal ako funguje do najmenšieho detailu. No zatiaľ čo starí šifranti používali štvorčekový papier a ceruzky, Turing bol presvedčený, že väčšinu úvah ľudskej mysle je možné mechanizovať. Čo ak na boj proti stroju potrebujete stroj? Jean Valentineová bola počas vojny operátorkou na jednom z tých čudných prístrojov. O 50 rokov neskôr sa do Bletchley Parku vrátila a pracuje tu ako sprievodkyňa. Tento stroj vymyslený Alanom Turingom sa volá Bomba. A verte mi, naozaj dokáže hľadať nastavenia rotorov prístrojov Enigma. Toto je ekvivalent 36 tich Enigiem. Jedna, dve, tri. A ďalšie, dvanásť v každom rade, tri tucty sú 36. Tieto bubny, ako ich volajú, rotujú a spájajú sa s komutátorom na zadnom paneli. Za každým písmenom sú štyri malé kefky, písmenká sú dookola a každá z týchto kefiek má 19 vlákien, ktoré sa spájajú s komutátormi na zadnom paneli. Od roku 1940 Angličania Bomby vyrábali hromadne. Tie umožnili systematické skúmanie miliónov možných konfigurácií Enigiem. Keď sa zastaví, ako to občas spraví, na týchto indikačných bubnoch bude vidno písmená. A to sú možné nastavenia. Zatelefonovali sme túto informáciu len cez klapku a ja som nikdy nevedela, kam volám. Keď som sem pred 15 mi rokmi prišla robiť sprievodkyňu, zistila som, že tieto informácie šli cez chodbu, takých desať metrov. Nevedela som, kam idú a oni určite nevedeli, odkiaľ idú, pretože utajenie tu bolo to najhlavnejšie. Nehovorili sme o tom, čo robíme za stenami barakov, kde sme pracovali. Nikomu sme nevraveli, čo robíme, ani najbližším príbuzným, či manželom, priateľom, otcom, matkám, nikomu. Nikomu. Prikázali nám mlčať, tak sme mlčali. Bomby boli jedným z najväčších tajomstiev 2. svetovej vojny. Vďaka nim bola občas dešifrovaná nie jedna správa, ale desiatky tisíc. Angličania tak mali prístup k množstvu informácií. K rozkazom na útok či ústup, k správam o bojoch, o morálke vojsk a stave vybavenia, k správam o počasí, k výsledkom námorného či pozemného prieskumu, k správam o škodách, k žiadostiam o posily. Všetko, alebo takmer všetko, šlo cez Enigmu a prišlo dešifrované a preložené na stôl ľudí v Spojeneckom velení. No okrem úlohy, ktorú zohral vo vývoji vojny, to bolo po prvýkrát, čo stroj zasiahol do dovtedajšej domény ľudskej inteligencie. Keď lúšti šifry človek, je to činnosť, ktorá si vyžaduje vysokú inteligenciu. A tu bol stroj vykonávajúci prácu, ktorú robili ľudskí šifranti. Bol to stroj, ktorý vykonával úlohy, vyžadujúce si od ľudí inteligenciu. TURING: Ak to berieme tak, že skutočné mozgy, aké vidíme u zvierat a najmä u ľudí, sú vlastne akési stroje, potom sa náš digitálny počítač, správne naprogramovaný, bude správať ako mozog. No koncom leta 1940 nebolo prenikanie do záhad myslenia prioritou, dokonca ani pre Turinga. Odkedy Francúzi kapitulovali, Británia stála proti Nemecku sama. A v septembri prišiel Blitz. Luftwaffe bombardovala Anglicko. Londýn, Coventry, Plymouth, Birmingham, Liverpool. Systematicky útočila na hlavné priemyselné centrá a civilné obete boli značné. Vďaka prvým strojom Bomba bola Enigma, používaná Luftwaffe, dešifrovaná a Kráľovské letectvo odpovedalo s čoraz väčšou úspešnosťou. No boje odrazu nabrali iný smer. Keďže do Británie Hitler vtrhnúť nemohol, rozhodol sa ju vyhladovať. V júni 1940 Karl Dönitz, hlavný veliteľ ponorkovej flotily Krigsmarine, navštívil mesto Lorient a rozhodol sa tam vytvoriť obrovskú ponorkovú základňu a veliteľskú centrálu. Jeho úlohou bolo prerušiť zásobovacie cesty, na ktorých bola Británia úplne závislá kvôli rope, kovu, drevu a potravinám. Práve z tejto krásnej vily na pobreží, pod ktorou vykopali sieť bunkrov, Dönitz viedol rozhodujúcu bitku o Atlantik. Rastúci počet vojenských ponoriek, používaných v bojoch, ktoré Nemci nazývali frontové ponorky, umožní Dönitzovi realizovať taktiku, ktorú vymyslel už dávnejšie predtým v roku 1935, keď začal s formovaním ponorkovej divízie, takzvanú taktiku “Vlčej svorky”. Dönitz používal mapu Severného Atlantiku, rozdelenú na očíslované štvorce. Každá ponorka aspoň raz za deň nadviazala rádiový kontakt, nahlásila svoju pozíciu a dostala ďalšie inštrukcie. Dönitz tak mohol ponorkami hýbať ako figúrkami na šachovnici. Keď niektorá z nich zbadala konvoj, nahlásila svoju pozíciu veleniu, ktoré potom zhromaždilo najbližšie ponorky na skupinový útok. Večer 17. októbra 1940 ponorka U 48 spozorovala konvoj 35 lodí, naložených kovmi a drevom. Dönitz poslal päť ponoriek, aby na ne spoločne zaútočili. Za jedinú noc potopili 20 lodí. Bolo to prvé veľké víťazstvo Vlčej svorky. Predtým ponorky útočili osamotene, takže mohli potopiť najviac dve či tri lode. Ale päť ponoriek 20 lodí. Do konca roku 1940 potopili stovky lodí a na dno kleslo vyše 5 miliónov ton nákladu. Tento krátky propagandistický film ukazuje snahu vojenských predstaviteľov varovať námorníkov pred smrtiacimi následkami hovorenia o tajných informáciách. Hlavne keď sa dostanú do nesprávnych uší. Propaganda však nestačila. Zdalo sa, že ponorky sú tou správnou zbraňou na vyhratie bitky o Atlantik. No taktika Vlčej svorky mala slabinu, vyžadovala široké využitie rádiokomunikácie. Rozšifrovanie správ ponoriek mohlo spojencom pomôcť zvrátiť nerovnováhu síl. Problémom bolo, že pracovalo viacero skupín prístrojov Enigma. Nemci používali na komunikáciu oddelené siete. Jednu pre západnú Luftwaffe, inú pre pechotu na ruskom fronte a ďalšiu pre ponorky v Atlantiku. Každá sieť mala svoj vlastný kľúč, vlastné postupy a občas vlastné variácie samotného prístroja Enigma. Tú, ktorú používali v ponorkách, známu v Bletchley Parku ako Delfín, bolo obzvlášť ťažké dešifrovať. Keď ste 3 tisíc kilometrov ďaleko uprostred Atlantiku, nemôžete použiť taký dlhý komunikačný kábel. Námorníctvo bolo preto závislé na rádiovej komunikácii. Toto je veľmi dôležitý bod. Preto sa námorníctvo vždy snažilo dosiahnuť pri Enigme najvyššie štandardy bezpečnosti. Takmer všetci v Bletchley Parku si mysleli, že námorná Enigma je nezraniteľná. Alastair Denniston, hlavný veliteľ v Bletchley Parku, dokonca prekvapivo vyhlásil: “Viete, Nemci nechcú, aby sme ich správy čítali, a ja nepredpokladám, že niekedy budeme.” No Turingovi bolo jasné, aké dôležité je námornú Enigmu dešifrovať. Tento problém ho osobitne zaujímal aj preto, že robil sám. A keďže na námornej Enigme nikto nepracoval, povedal si: “Toto je problém pre mňa, mám ho len pre seba!” Okolo sídla začali stavať baraky. V žargóne Bletchley Parku “chajdy”. Turing sa nasťahoval do baraku číslo 8, venovanému námornej Enigme. Trávil tam osamote dni aj noci a študoval kopy nezrozumiteľných správ. Sme v baraku číslo 8 a práve teraz sedíme v Turingovej pracovni. Turing bol šéfom baraku 8 a práve tu bola vyhraná bitka o Atlantik. Turing vedel, že v týchto radoch písmen sú na dosah ruky skryté zásadné informácie, ktoré môžu zachrániť životy, možno aj zmeniť vývoj vojny. Dni plynuli, zlievali sa do jedného. Všetky pokusy systematicky zlyhávali. A potom konečne prišla noc ako žiadna iná. Turing mal tej noci viacero nápadov, ktoré k námornej Enigme trochu pootvorili dvere. Dátum tej noci sa nezachoval, ale je to jedna z najdôležitejších nocí v dejinách 2. svetovej vojny. Pre Turinga to bola skutočne dvojitá porcia. Rozšifroval novú pridanú vlastnosť správ námornej Enigmy, ktorá tak sťažovala ich rozlúštenie a v tú istú noc vymyslel metódu nazvanú “banburismus”, ktorou dokázal sledovať dennú komunikáciu Enigmy. Ak k sebe položíme dva rady náhodných písmen, pravdepodobnosť dvoch rovnakých písmen pri sebe je pre každé písmeno 1 ku 26. No v nemeckom texte sú niektoré písmená častejšie ako iné, takže pravdepodobnosť je podstatne vyššia. 1 ku 17. Na tomto základe Turing vypracoval matematickú metódu na synchronizáciu dvoch šifrovaných textov, čím znásobil možnosti dešifrovania. Námorná Enigma sa už nezdala mimo dosah, ale bolo ešte potrebné jedno malé poštuchnutie osudom. Na jar 1941 zajali niekoľko nemeckých lodí, čo Turingovi a jeho tímu umožnilo doplniť si vedomosti. Pri jednej bitke v júni poškodili nemeckú ponorku a prinútili ju vynoriť sa. Kapitán dal rozkaz opustiť ponorku. On i celá posádka vyskočili von, ale ponorka sa napriek všetkému nepotopila. Angličania okamžite vyslali loď a ľudí, ktorí sa do nej dostali. Tí získali kompletnú Enigmu s dokumentmi, vrátane šifier na niekoľko mesiacov. Ponorky opúšťali prístav so šiframi na tri mesiace, takže tam boli šifry ešte na niekoľko týždňov. Vďaka týmto novým údajom a s pomocou prístrojov Bomba sa baraku číslo 8 podarilo dešifrovať denné správy námornej Enigmy tak dobre, že admiralita poznala každodenné pozície všetkých ponoriek v severnom Atlantiku. Tieto informácie umožnili spojeneckým konvojom prešmyknúť sa pomedzi ne. Počas prvých 23 dní po dešifrovaní sa žiadnej nemeckej ponorke nepodarilo spozorovať spojenecký konvoj. Výpočty, vykonané po vojne ukázali, že 30 percent konvojov, teda 30 percent nákladu, vezeného konvojmi, uniklo zničeniu vďaka tomuto dešifrovaniu. Hoci bitka o Atlantik sa nezačala uberať správnym smerom len vďaka nemu, určite bol rozhodujúcim faktorom bitky. Bletchley Park sa postupne menil z dielne na skutočnú priemyselnú jednotku. Narýchlo postavili tucty nových budov pre armádu pisárok, archivárov a prekladateľov. A práve v tejto chvíli vojna dospela k dôležitému bodu zvratu. Z DOBOVEJ NAHRÁVKY: Prerušujeme program, aby sme vám oznámili, že Japonci zaútočili zo vzduchu na Pearl Harbor na Havaji a spôsobili veľké škody. Koncom roku 1941 vstup Ameriky do vojny rýchlo priniesol nový problém možného vylodenia na pobreží Európy. Na francúzskom pobreží je veľa vhodných miest, ale v každom prípade je predpolím Británia a Amerika tam musí nasmerovať veľmi veľké množstvo materiálu a personálu mimo už existujúceho zásobovania, realizovaného od začiatku vojny. No ako sa na anglickom pobreží zhromažďovali americkí vojaci, šifranti v Bletchley Parku stáli pred novou výzvou. Odpočúvajúci pracovníci v Británii boli zvyknutí na zvuky “didididá” morzeovky. Vedeli, že toto je Enigma. A potom jedného dňa v roku 1940 či 1941 začuli vo svojich slúchadlách zvláštnu novú hudbu. Znela úplne inak ako morzeovka. Bola založená na dvoch tónoch, a pri vysielaní znela ako taký bublavý, rýchly bublavý zvuk. Musíme si uvedomiť, že Enigma bol úplne obyčajný stroj, mohli sme ju vyrobiť aj v roku 1900.06-08_MuĎz, ktorÂy rozlÂuĎstil nacistickÂu Ďsifru[(067105)05-35-23] Na začiatku 2. svetovej vojny sa Nemci podujali na vytvorenie modernejších a rafinovanejších šifrovacích prístrojov, vrátane toho najznámejšieho, zostrojeného firmou Standard Electric Lorenz ktorý Angličania nazvali Tunny. Tunny, skratka od tuniak. Na rozdiel od Delfína a Žraloka, krycích mien námornej Enigmy, Tunny nebol založený na morzeovke, ale na digitálnom kóde používanom ďalekopismi. Bez toho, aby ho videli, šifranti z výskumného oddelenia dokázali odhaliť logickú štruktúru záhadného prístroja a čoskoro dokázali postaviť jeho repliku. No podobne ako pri Enigme ani teraz vlastnenie Tunnyho nestačilo na dešifrovanie a na jeseň 1942 zavolali na pomoc Turinga. Ten len v priebehu pár týždňov našiel spôsob, ako dešifrovať Tunnyho správy a tento objav takmer okamžite zohral veľkú úlohu na ruskom fronte. V lete 1943, po nemeckej porážke pri Stalingrade, sa Hitler pokúsil prevziať iniciatívu presunom vojakov a tankov k ruskému mestu Kursk. Tomuto útoku venoval mnoho príprav a všetky plány a diskusie Hitlera s jeho generálmi prebiehali cez prístroj Tunny. Takže v Bletchley Parku čítali, čo Hitler vraví svojim generálom a čo generáli na ruskom fronte odpovedajú Hitlerovi. Tak sa im podarilo zistiť vlastne všetko o nemeckých plánoch pri Kursku. Tieto informácie, rýchlo poslané do Moskvy, umožnili Rusom triumfovať v najväčšej tankovej bitke v dejinách a začať víťazný postup na Berlín. Počet správ z Tunny však neustále narastal a Turingova metóda, ktorá stála na intuícii šifrantov, bola manuálna a teda pomalá. Opäť si to žiadalo stroj. No stroje Bomba už boli zastarané, bolo potrebné niečo nové. A Turing tentoraz našiel inžiniera menom Tommy Flowers. Flowers bol špecialista na elektroniku a novú technológiu, založenú na vákuových tubách alebo ventiloch. Prístroje mali vtedy len niekoľko ventilov, najviac niekoľko desiatok. Ale Flowers chcel postaviť stroj s dvoma tisíckami. Medzi inžiniermi panovalo presvedčenie, že ventily sú príliš nespoľahlivé na prácu vo veľkom množstve. Môžete ich použiť niekoľko tuctov, ale použitie niekoľkých tisícok považovali za šialenstvo. Takže Flowersovi povedali: “Ďakujeme, nie.” Flowers však vedel, že má pravdu, a vrátil sa do svojho Poštového výskumného laboratória v severnom Londýne, aby potichu začal stavať kompletne elektronický stroj, o ktorom vedel, že ho šifranti potrebujú. Flowersov stroj bol taký obrovský, že mu dal prezývku Colossus. Turing bol jeho výkonom nadšený. Jeho sen o strojovej inteligencii odrazu dostával reálnejšie kontúry. TURING: Je zvykom v rozhovoroch či článkoch na túto tému ponúknuť zrnko útechy, vo forme výroku, že nejaká konkrétna ľudská vlastnosť nemôže byť napodobená strojom. Napríklad vravia, že žiadny stroj nemôže písať dobrou angličtinou, alebo nemôže byť ovplyvnený sexappealom, či fajčiť fajku. Takú útechu ja poskytnúť nemôžem, pretože som presvedčený, že také hranice sa stanoviť nedajú. Od februára 1944 Colossus automaticky dešifroval komunikáciu na najvyššej úrovni nemeckého generálneho štábu. Takto infiltrovaní do srdca komunikácie nepriateľa mohli spojenci spustiť najväčší podfuk 2. svetovej vojny, slávnu operáciu Odhodlanie. Operáciu Odhodlanie pripravili dávno pred vylodením v júni 1944 a jej cieľom bolo presvedčiť Nemcov, že k vylodeniu nedôjde v Normandii, kde k nemu došlo, ale oveľa viac na východ, pri Calais. Potrebovali sme ich presvedčiť, že chceme ísť práve tam. Dokázali sme to sledovať a prispôsobovať, úspešne vykonávať jemné úpravy, keďže sme boli schopní sledovať ich strategickú úroveň vysokého velenia a na základe toho sme vedeli, že podfuk funguje, a že funguje výborne. To, čo nasledovalo, je dobre známe, podrobne vyrozprávané, sfilmované a nafotené, a mnohokrát stvárnené vo filmoch. Na úsvite 6. júna Turing počul správy v rovnakej chvíli, ako všetci ostatní: “Vyloďovacie operácie sa začali”. Hitler plne nereagoval na inváziu v Normandii, držal svoje sily v zálohe a čakal na inváziu v Calais, takže spojeneckí velitelia vedeli, že majú v Normandii trochu času na nadýchnutie, než na nich nemecké sily zaútočia. Keby boli na normandskom pobreží už na začiatku, príbeh sa mohol vyvíjať úplne inak. Podľa Harryho Hinzleyho, veterána z Bletchley Parku, ktorý sa stal historikom špecializujúcim sa na šifry, dešifrovacie operácie pomohli podstatne skrátiť 2. svetovú vojnu. Viackrát sa v tlači vyjadril, že podľa neho dešifrovanie skrátilo vojnu o dva roky. Berme to ako taký symbolický výpočet. O viacerých veciach sa hovorí, že skrátili vojnu a musíme ich vidieť ako veľmi nápomocné. Hinzley povedal aj to, že ak by sa vojna neskončila v máji 1945, jedným z dôsledkov by bolo, že prvú atómovú bombu by nezhodili na Japonsko, ale na Berlín. Na Berlín atómovú bombu nezhodili. 8. mája 1945 jasajúce davy po celej Európe oslavovali víťazstvo spojencov nad nacistickým Nemeckom. Turing si rozhodne zaslúžil byť oslavovaný po boku kráľovskej rodiny a mal byť považovaný za národného hrdinu. Namiesto toho sa z oficiálnych dejín úplne vytratil. Víťazstvo oslavovali aj v Bletchley Parku. No ani Turing, ani Tommy Flowers, či ktokoľvek iný sa nemohli hlásiť k závratnému pokroku, ktorý tam dosiahli. Naďalej platil rozkaz o vojenskom utajení. Na ešte stále dymiacich ruinách Európy sa už začala studená vojna. Ako nemecké sily koncom vojny ustupovali, po celej Európe za sebou zanechávali prístroje Tunny. Rusi sa ich pri postupe zmocňovali a následne ich opravovali a rôzne upravovali. Používali ich na šifrovanie svojich správ. Takže Tunny porážku Nemecka prežil, jeho jazyk sa zmenil, no stroj samotný pracoval ďalej. Turing vedel priveľa o príliš citlivých veciach. Jeho samotárstvo a homosexualita ho odlišovali od ostatných a znepokojovali vrchnosť. Nebrali ho ako hrdinu, ale skôr ako hrozbu národnej bezpečnosti. V tento májový deň roku 1945 mal Alan Turing pred sebou už iba necelých desať rokov života. V roku 1945 nakreslil plány niečoho, čo mohol byť prvý moderný počítač, keby to jeho zamestnávatelia v Národnom fyzikálnom laboratóriu určili za prioritu. V roku 1948 predvídal o niekoľko dekád vopred vývoj umelej inteligencie a umelých nervových sietí v práci, ktorú jeho riaditeľ označil za “školácku esej.” Okolo roku 1950 napísal niekoľko prvých počítačových programov, medzi nimi šachový program, čo bola podľa väčšiny jeho kolegov “úplná strata času”. Vďaka neustálemu tréningu bol už Turing úspešný maratónsky bežec a len tesne mu ušla nominácia na prvé povojnové olympijské hry. V tomto dome blízko Manchesteru strávil Turing svoje posledné roky. Práve sem jedného dňa pozval mladého muža, ktorého stretol v meste a mal s ním milostnú aférku, ktorá skončila pred súdom. V marci 1952 Alana Mathisona Turinga usvedčili z nemravného správania. Väzeniu sa vyhol len tým, že sa podrobil chemickej kastrácii, liečbe s použitím ženských hormónov na zmenšenie libida. Jeho zmysel pre humor tým však neutrpel, ako dokazujú jeho slová jednému z jeho priateľov: “Polovica severoanglickej polície hľadala môjho domnelého priateľa, čo bola úplná hlúposť. Naše styky sprevádzala dokonalá mravnosť a cudnosť, ale títo miláčikovia to nevedeli. V podmienke bola moja žiarivá cnosť dokonalá, musela byť. Keby som odstavil bicykel na zlej strane cesty, mohlo ma čakať 12 rokov väzenia.” No zmysel pre humor a irónia majú svoje hranice. Hormónová liečba zmenila jeho telo. Nabral na váhe, rástli mu prsia a ovplyvnila aj jeho myslenie. Od začiatku svojich súdnych ťahaníc cítil, že z tohto nevyjde bez poškvrny. TURING: Teraz nie som v stave, v ktorom sa dokážem poriadne sústrediť. Nepochybne z tohto vyjdem ako iný človek, ale kto to bude som zatiaľ nezistil. 8. júna 1954 ho našli mŕtveho v spálni jeho domu pri Manchesteri. V jeho tele našli kyanid a na nočnom stolíku polozjedené jablko. Verdikt znel: samovražda. Toto bol začiatok legendy. Turingovo jablko pribudlo v jablkovej sieni slávy k Newtonovmu a Snehulienkinmu jablku, a traduje sa, že slávne logo firmy Apple je vraj tajnou poctou vynálezcovi počítača. Všade sa píše o tom, že Turing spáchal samovraždu zahryznutím do jablka, napusteného kyanidom. Je to novodobý mýtus. No nie je na to žiadny skutočný dôkaz. Možno spáchal samovraždu, alebo aj nie, to sa už asi nikdy nedozvieme. V roku 2013 kráľovná oficiálne udelila Alanovi Turingovi kráľovskú milosť. Nik nevie, čo by si príjemca myslel o tejto veľmi oneskorenej rehabilitácii. Jeho telo spopolnili 12. júna 1954. Pokiaľ ide o jeho ducha, nemáme zatiaľ žiadne správy. A spojenie medzi mysľou a hmotou naďalej zostáva veľkou záhadou. Nie je prehnané povedať, že bez výnimočného prispenia Alana Turinga by dejiny 2. svetovej vojny boli odlišné. Preto v mene britskej vlády a všetkých, ktorí vďaka Alanovej práci žijú slobodne veľmi hrdo vravím: Je nám to ľúto. Zaslúžil si si oveľa viac. Gordon Brown, 10. september 2009

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.