Mafiáni

By | jún 27, 2017

Mafia môže mať v spoločnosti silu a vplyv iba vtedy, ak je štát slabý a štátne orgány majú s podsvetím dobré vzťahy, alebo sú dokonca súčasťou organizovaného zločinu. V 90. rokoch minulého storočia viedli nitky od niektorých predstaviteľov moci k protagonistom podsvetia, a naopak. Jedným z vysokých štátnych úradníkov, nadštandardne komunikujúcim s podsvetím, bol námestník Slovenskej informačnej služby Jaroslav Svěchota. Jaroslav Svěchota bol profesionálny spravodajský dôstojník, ktorý nastúpil do Štátnej bezpečnosti niekedy v druhej polovici 60. rokov. Nastúpil v období, keď už aj tá komunistická spravodajská služba vyzerala trochu inak. Používala trošku iné formy a metódy, aké sa používali v 50. rokoch, nebolo to už také násilné a bolo to viacej spravodajské, ako by z ľudí vytĺkali priznania alebo informácie. Bol úspešný, bol vysoko hodnotený, bol veľmi rodinne založený, že strašne miloval svoju rodinu a pre tú rodinu by urobil všetko. Čo sa napokon ukázalo neskôr v 90. rokoch, že bol naozaj ochotný urobiť všetko pre svoju rodinu, aj na úkor iných rodín. A že to bol veľmi ambiciózny, až taký karieristicky založený človek, ktorý proste išiel za svojím cieľom hlava nehlava. Jaroslav Svěchota bol démon. Meno toho, ktoré netreba vyslovovať. To bol taký tajomný človek, o ktorom sa vedelo, kto to je, vedelo sa o tom, kde je zaradený v rámci služby, ale všetko ostatné bolo na úrovni takých legiend. Rozprávali o tom policajti, vyšetrovatelia, rozprávali o tom mafiáni, ale keď prišlo na to, dobre, tak mi to povedz, napíšem to, tak sa zabrzdili a povedali, tak to nie. Bol tam strach. O ňom sa veľmi dobre vedelo, že to bol človek, ktorý dokázal bez mihnutia oka zničiť človeku kariéru, a to bolo ešte to najmenej, čo by dokázal urobiť. Jaroslav Svěchota bol nesporne ambiciózny človek. Bol človek, ktorému to niekoľkokrát v živote nevyšlo, pretože ako mladý príslušník Štátnej bezpečnosti sa v roku 1968 angažoval v prospech Dubčekovej politiky. To ho stálo aj jeho pozíciu v spravodajskej štruktúre ŠtB. Po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v auguste 1968 sa niektorí ľudia nevedeli zmieriť s myšlienkou, že by mali okupáciu akceptovať, a prispôsobiť sa takzvanej normalizácii politických pomerov. Hoci mnohí sa prispôsobili novým podmienkam takmer okamžite, boli aj takí, ktorí sa nedokázali včas zorientovať, na ktorú stranu sa vo vlastnom záujme pridať. Svěchota ako keby stál na tej správnej strane v roku 1968. Bol to človek, ktorý fandil nejakému obrodnému procesu, a ktorý sa dokázal pre niečo obetovať, pre nejakú vyššiu myšlienku. Svěchota predpokladal, že politické pomery sa vyvinú tak, že sa presadí tá reformná línia, a že v rámci tej reformnej línie si zabezpečí vyšší kariérny postup. HUSÁK: …môže dnes XIV. zjazd s istotou vypracovať náročný, a reálny program ďalšieho rozvoja našej socialistickej vlasti. Na ďalšom rozvoji socialistickej vlasti sa už nádejný mladý dôstojník Jaroslav Svěchota v štruktúrach Štátnej bezpečnosti nepodieľal. Jaroslav Svěchota musel po nástupe Gustáva Husáka do funkcie generálneho tajomníka Komunistickej strany, podobne ako mnohí jeho kolegovia zo Štátnej bezpečnosti, odísť. Bol vyhodený. A vlastne celé 70. a 80. roky pôsobil v civilnom sektore ako právnik. V roku 1976 ho 12. správa Štátnej bezpečnosti zverbovala za svojho tajného spolupracovníka. V novembri roku 1989 v dejinách Československa nastali zásadné politické zmeny. Národ sa prebral z dlhého normalizačného spánku, a snažil sa preorientovať na nové, tentoraz demokratické pomery. Rovnako sa prebudili aj bývalí príslušníci Štátnej bezpečnosti, ktorí boli začiatkom 70. rokov vyhodení z jej radov, a začali sa vracať do štátnych štruktúr. Medzi nimi aj Svěchota. Jaroslav Svěchota sa objavil na scéne hneď po tom, ako bola zrušená Štátna bezpečnosť. Bola v podstate rozpustená, a boli vytvorené dve nástupnícke organizácie. Jedna bola Úrad na ochranu ústavy a demokracie, to bola takzvaná kontrarozviedka, ktorá vykonávala všetky úlohy na úseku vnútorného spravodajstva, a druhým bola rozviedka, to bol Úrad pre zahraničné styky a informácie. Úrad na ochranu ústavy a demokracie sa neskôr premenoval na tú známu Federálnu, bezpečnostnú a informačnú službu, FBIS. Na čele Úradu na ochranu ústavy a demokracie na Slovensku veľmi krátke obdobie, ale dôležité obdobie, stál práve Jaroslav Svěchota. Keď som v roku 1991 a 1992 pôsobil vo funkcii námestníka riaditeľa Federálnej, bezpečnostnej a informačnej služby, tak existoval určitý spoločensko politický problém, spočívajúci v tom, že sa objavovali spisy Štátnej bezpečnosti, ktoré boli kompromitačné voči niektorým novým politikom, ktorí sa dostali do funkcií po roku 1989. A s niektorými týmito spismi, ako sa ukázalo, narábal najmä Vladimír Mečiar. A pri niektorých týchto spisoch sa napríklad zistilo, že nie sú tam, kde by mali byť, to znamená v tom archíve ŠtB, ktorý spravoval Úrad na ochranu ústavy a demokracie v roku 1990. Čiže boli ukradnuté, ale zároveň Mečiar ich mal, používal ich. Jediný človek, ktorý mal veľmi dobrý kontakt s Mečiarom, a mal zároveň aj možnosť dostať sa k týmto spisom, bol Jaroslav Svěchota, ktorý na Slovensku tomu úradu šéfoval. Je možná taká súvislosť medzi Mečiarovým a Svěchotovým záujmom odstrániť stopu v registri Štátnej bezpečnosti a v archíve, ktorá by ich usvedčovala z toho, že spolupracovali so Štátnou bezpečnosťou pred novembrom 1989. Jaroslav Svěchota bol od volieb 1990 do roku 1991 námestníkom ministra vnútra Slovenskej republiky. Potom sa na čas stratil, údajne pôsobil v HZDS. Z tých čias je známych viacero udalostí, v ktorých sa objavilo jeho meno. Išlo o rôzne kauzy, ako kolková aféra, spravodajská hra s názvom Paničov list, provokácie voči prezidentovi Michalovi Kováčovi, alebo dokonca veľká vlaková lúpež v Rakúsku. To sa už však blížili voľby, ktoré v roku 1994 s veľkým náskokom vyhral Vladimír Mečiar. Prezident Slovenskej republiky podľa článku 102, písmena f, a článku 110, odsek 1, Ústavy Slovenskej republiky, vymenúva Vladimíra Mečiara za predsedu vlády SR, a podľa článku 102, písmena g, Ústavy Slovenskej republiky za predsedu Rady obrany štátu. Vladimír Mečiar sa so svojím Hnutím za demokratické Slovensko po druhý raz vracia do vlády po predčasných parlamentných voľbách koncom roka 1994 silnejší a rozhodnejší než kedykoľvek predtým. Za svojho úhlavného nepriateľa považuje prezidenta republiky Michala Kováča. Ak niekto očakával, že na Slovensku nastanú opäť zmeny, nemýlil sa. Ale divoké udalosti, aké prišli potom, nepredvídal nikto. Vláda Slovenskej republiky sa dnes stretla na 17. schôdzi pod vedením jej predsedu Vladimíra Mečiara. Vláda na dnešnom zasadnutí schválila návrh na vymenovanie Ivana Lexu do funkcie riaditeľa Slovenskej informačnej služby. Do uvedenej funkcie ho menovala dnešným dňom. Hviezdna chvíľa Jaroslava Svěchotu prišla po voľbách 1994, kedy Vladimír Mečiar znovu vyhral voľby, a v 1995 už tie zmeny pocítili všetci. Lexa bol v podstate politický nominant, ktorý mal Mečiarovi zaručovať, že tá služba bude konať v intenciách jeho záujmov. Ale vedel, že Lexa o spravodajských službách, a o technológii spravodajských aktivít vlastne nič nevie, a preto potreboval, aby tam mal človeka, ktorý mu bude garantovať tú odbornú stránku fungovania SIS. Chcel, aby tam bol lojálny človek, a preto si vybral Svěchotu. Úlohy spravodajského dôstojníka v tých 90. rokoch, samozrejme, boli definované zákonom. Zákon hovoril, že je to ochrana ústavného zriadenia, boj proti organizovanému zločinu, boj proti terorizmu, bola to ochrana aj utajovaných skutočností, vtedy to bolo ešte štátne tajomstvo, a bola tam, samozrejme, aj kontrašpionáž, čiže boj proti prieniku cudzích spravodajských služieb. A bola tam, samozrejme, ochrana ekonomických záujmov štátu. Vtedy sme prechádzali procesom privatizácie, a ten proces privatizácie, vieme, že bol strašne divoký, a diali sa tu rôzne veci. Okrem toho tu bol nový fenomén, a to bolo rozrastanie sa a bujnenie organizovaného zločinu. A tieto dve veci boli často prepletené. Toto boli dva fenomény, ktoré podľa mojej mienky mali byť jednou z kľúčových priorít práce spravodajského dôstojníka. Prvým krokom, ktorý Mečiarova vláda urobila v polovici decembra 1994, v deň, keď bola prezidentom Michalom Kováčom vymenovaná, bolo zrušenie druhého kola veľkej privatizácie, pripravenej vládou premiéra Jozefa Moravčíka, Mečiarovho predchodcu. Namiesto veľkej privatizácie Vladimír Mečiar preferoval predaj štátnych podnikov vybraným jedincom, najmä z okruhu HZDS a hnutiu blízkych osôb. Jedným z potenciálnych privatizérov bol aj člen HZDS z Popradu Milan Reichel, niekdajší majster Slovenska v kulturistike, ktorý bol v tom čase majiteľom hotela Gerlach, a považovali ho aj za šéfa popradského podsvetia. Zhodou okolností som bol za HZDS, keď toto politické hnutie vzniklo, to bolo v rokoch 1990, 1991. Robili sme nejaké sedenia, pokiaľ prišli predstavitelia hnutia, takže osobne som nepoznal nikoho, ale je pravda, že som sa pozdravil s Vladimírom Mečiarom, podali sme si ruky. Ale sedelo tam ešte 15 ďalších politikov. A zaujímalo ma v tom období, kde sa dajú zarobiť peniaze. Určite nebol som typ, ktorý holdoval obchodovaniu s drogami, so zbraňami, tie ma nezaujímali, hoci ľudia v mojej blízkosti, v mojom okolí snáď s tým pracovali a živili sa tým. Ja som nikdy nepoprel, že by som nepáchal trestnú činnosť, ale moja trestná činnosť, a za tým si stojím, aj som bol odsúdený za to, bola ekonomického rázu. Predaj štátnych podnikov mal Hnutiu za demokratické Slovensko, a jeho prívržencom zabezpečiť popri politickej moci aj ekonomickú, a tým posilniť ich vplyv na verejný život aj v budúcnosti. Táto privatizácia, ktorá dostala prívlastok divoká, sa počínajúc rokom 1995 rozbehla po celom Slovensku. Čo sa týka HZDS, tak Černák to môže potvrdiť, ja som chcel sprivatizovať, relatívne kúpiť hotel v Tatrách. Mal som záujem o smokovecký Grand, ktorý už mal naplánovaných iných majiteľov. Ale bol mi ponúknutý lomnický Grand za 20 miliónov korún, čo bola príšerne nízka cena. Mne sa to pozdávalo. Hovorím si, tak pôjdeme do toho. Ale podmienka bola, dať určitej politickej strane 25 miliónov korún. Išlo o HZDS. A ja hovorím, dajte mi čas, ešte si to premyslím. A potom som nechal odpoveď, že nie, a zase následne som dostal odpoveď, že už nesprivatizujem ani novinový stánok. A toho je svedkom aj Mikuláš Černák, aj Miloš Kaštan, sedeli sme tam traja. Ja som to odmietol a odišli sme. To bol čas divokej privatizácie, keď to prebiehalo tak, že Mečiar chodil po regióne so zoznamom firiem, ktoré mali byť sprivatizované, a ešte neboli, a vykrikoval členom hnutia, že okamžite to treba sprivatizovať, že ako si to predstavujú, prečo sa flákajú, a nič nerobia. Ono to fungovalo tak, že sprivatizovali, a potom museli odviesť nejaký podiel niekam. Dá sa povedať, že Lexa na pozícii šéfa spravodajskej služby sa zameriaval prioritne na všetky informácie, ktoré súviseli s procesom privatizácie. Ani príslušnosť k tej správnej strane, či vlastne hnutiu v 90. rokoch minulého storočia ešte automaticky nezaručovala nedotknuteľnosť. Prednosta Okresného úradu v Poprade Vladimír Bachleda, ktorého do funkcie nominovalo HZDS, získal vlastnícky podiel v lukratívnej popradskej Tatravagónke. Dlho sa však z ľahko nadobudnutého majetku netešil. Prejavil oň záujem bratislavský mafián Peter Steinhübel, prezývaný Žaluď. Keď Bachleda odmietol predať, Žaluď požiadal o pomoc banskobystrického gangstra Mikuláša Černáka. Krátko na to, v máji 1997, inžinier Bachleda navždy zmizol. Jeho podiel bol vzápätí v obchodnom registri prepísaný na Petra Steinhübela. Ako novinár som na východe riešil zmiznutie prednostu Okresného úradu v Poprade Vladimíra Bachledu. Bola to jedna z top káuz a najzarážajúcejšie na nich bolo, že ten človek, hoci bol v podstate človek HZDS, nikomu nechýbal. Pre mňa, ako pre novinára, bývalý šéf krajskej kriminálky v Prešove Mikuláš Štroncer, ktorý Bachledove zmiznutie začal priamo riešiť, vyšetrovať, však išlo o vysokého štátneho funkcionára, spísal na papier svoje svedectvo, podpísal to pred notárom, a dal mi to k dispozícii s tým, že to môžem uverejniť. A on teda tvrdí, že na to stretnutie, po ktorom Bachleda zmizol, ho viezol jeho kamarát, obchodný partner z Popradu Pavol Ovšonka, a po skončení toho stretnutia policajti mali zaznamenaný telefonát z Tatier z Koliby, kde to stretnutie prebiehalo, do hotela Gerlach, čo bol v tom čase vyhlásený mafiánsky hotel v Poprade, kde niekto iba povedal do telefónu, že Bachleda je na ceste. Bachledu viac nikto nevidel. Policajti údajne v tomto hlase spoznali hlas Pavla Ovšonku. Lenže na druhý deň dorazil do Popradu Jaroslav Svěchota, zabavil medzi inými dôkazmi práve aj túto nahrávku, a oznámil Štroncerovi, že vyšetrovanie sa skončilo, Bachleda je mŕtvy, a viac tieto dôkazy nevidel. Svěchota bol ambiciózny človek, mal snahu vyniknúť, a metódy, ktoré uplatňoval ako námestník riaditeľa SIS, to boli vlastne metódy z obdobia, keď on bol, dá sa povedať, radovým pešiakom Štátnej bezpečnosti. Ja som túto informáciu uverejnil v Národnej obrode, Ovšonka ma zažaloval na Okresnom súde v Poprade. Prehral som. Medzitým zanikol vydavateľ Národnej obrody, čiže som v tom spore zostal sám. Zaplatil som s trovami konania, a jeho odškodným dohromady asi 400 tisíc korún. Potom som sa ja súdil so Slovenskou republikou v Štrasburgu. Tvrdil som teda, že bolo porušené moje právo na slobodu slova, lebo ja som teda publikoval naozaj len fakty. Ja ani dnes netvrdím, že Pavol Ovšonka sa priamo podieľal na zavraždení svojho kamaráta. Hovorím, že existuje svedok, ktorý tvrdí, že bol do toho zapletený. Za tým si stojím. Napokon za tým si stál aj ten svedok, ktorý na ten Okresný súd v Poprade prišiel vypovedať v môj prospech. A teda v Štrasburgu som aj vyhral, Slovenská republika ma odškodnila, a vrátila mi to, čo som, teda daňoví poplatníci sa mi poskladali na to, čo som zaplatil pánovi Ovšonkovi. Svěchota veľmi dobre vedel, ako na Slovensku prebieha privatizácia. Privatizácia za Mečiara, to bolo iné pomenovanie lúpeže. A keď on videl, ako bohatnú mnohí ľudia v politike, tak zrejme to považoval za odôvodnenie, aby on využil pozíciu, v ktorej bol, a aby bohatol tiež. Podniky boli privatizované, následne akcie presunuté na iné subjekty, a prípadne akcie vrátené pôvodným privatizérom. Stojí otázka, prečo to tak bolo. Preto, že na účtoch týchto podnikov boli nemalé finančné prostriedky, a to bola forma obrovskej korupcie, forma, ktorou sa určití ľudia, ktorí mali dosah na privatizačné záležitosti, obohacovali. Takéto podniky sú a dalo by sa to dohľadať. Námestník SIS Jaroslav Svěchota sa cítil v prostredí organizovaného zločinu ako doma. Mnohí príslušníci podsvetia sa domnievali, že ak sa s nimi priateľsky stýka, sú pod jeho ochranou, a nemali preto zábrany spáchať akýkoľvek zločin. Meno námestníka SIS vzbudzovalo medzi nimi posvätnú úctu i vieru v beztrestnosť. Plukovník doktor Svěchota. Ja som ho začal registrovať niekedy koncom roka 1996, keď sa nakontaktoval na Róberta Holuba, môjho bývalého priateľa, s tým, že dostal sa mu blízko na telo pán Svěchota, a Róbert Holub na neho nedal dopustiť. Familiárne ho nazýval “Starý”. Starý všetko vybaví, a ja si môžem dovoliť vojsť aj za bieleho dňa na námestie a odstrelím, koho chcem. Zavolám Starému a je to vyriešené. Viem, že Róbert Holub s ním mal plány aj obchodné, mal byť v hre nejaký mäsopriemysel v Prešove. Ukazoval mi ho, hovoril o nejakých percentách, a viem, že sa s ním stretával. Svěchota do toho mäsokombinátu chodil, to tvrdili ľudia, ktorí tam chodili tiež, a chodil tam naozaj. SIS kári tam dávali inštrukcie mafiánom, mafiáni sa tam radili so SIS kármi. V Excentrume, v tom mäsokombináte, nájdete v obchodnom registri rôzne mená a Holub tam nie je, ale de facto to všetci brali ako Holubovu firmu. Určite to nebolo zadarmo. Róbert Holub dostal ponuku alebo úlohu zneškodniť alebo zabiť Mikuláša Černáka s tým, že bude vytiahnutý na akúkoľvek políciu slovenskú, aby si Róbert Holub vybral. V noci bude prepustený, nebude ozbrojený, nebude s doprovodom, a treba ho zabiť. Túto informáciu som dostal od Róberta Holuba, že treba zabiť Černáka, lebo Starý ho takto motivoval. Ja som vyjadril svoj názor, že nie, ja s tým nesúhlasím, a odporúčal som mu, nerob to. Jaroslav Svěchota bol však vytrvalý a nezastavil sa pred ničím. Ja som mal avízo, že bude zatykač na moju osobu, že konkrétne to bude za úvery, ktoré som zobral, alebo zobral niekto iný, kde som figuroval. Ja som musel opustiť Slovensko na pár rokov, ale zastavil som sa po ceste, keď som odchádzal cez Maďarsko, u Róberta v Košiciach. Rozlúčil som sa, a keď vedel, že odchádzam preč, tak chcel mi vybrať tašky z auta, a pamätám si, to mi hovorí: “Nejdeš nikde, budeš u mňa doma, a ja si to so Starým všetko vybavím. Zatykač, ktorý ti plánujú dať, za dva, tri dni zrušia. Všetko bude v poriadku.” Ja som to odmietol s tým, že odídem radšej preč. Aj som odišiel. Pamätám si s odstupom času, pán Svěchota aj s nebohým Róbertom Holubom navštívili niekedy v siedmom mesiaci v roku 1997 moju mamu, kde sedela na záhrade aj s otcom, s tým, že Róbert doniesol človeka, ktorý mi dokáže pomôcť. Tam prehovoril pán Svěchota s tým, že mi dá dobrých advokátov, a že ak sa dozvie, kde som, tak zoberie nejakých ľudí, a autom pôjdu pre mňa, dovezú ma domov, a zatykač bude zrušený. S tým, že treba zabiť Černáka. Na to moja mama sa zdvihla, odišla preč, že má prácu v záhrade, a otec urobil to isté. O tej ponuke od pána Svěchotu viem, že som mal ešte jeden telefón s Róbertom a hovorí mi: “Vieš čo, Milan, na celej čiare si ma… ” poviem to slušne, “…pokefral s tým, že to nemôžem urobiť.” A ja mu hovorím: “Róbert, urobíš to, je ti koniec.” “Ale akože môžu pre teba prísť a pomôcť ti.” A ja hovorím: “To bude moja posledná cesta, keď prídu, naložia ma, a už sa ani neuvidíme. Takže ďakujem za to. Radšej nech ma chytia, odsedím, ale nechcem.” Róbert Holub si nevzal varovné slová k srdcu. Presvedčený, že chrbát mu kryje mocný muž z tajnej služby, rozhodol sa najprv zlikvidovať Alojza Kromku. Omylom však zabil jeho brata Jána. Konflikt medzi Kromkom a Holubom hrozil prerásť do vojny medzi zločineckými skupinami, a preto začiatkom októbra 1997 dostal Holub ponuku od Mikuláša Černáka na urovnanie sporu v Bratislave, kam ho Černák pozval na schôdzku. Večer do baru Amadeus v Hoteli Danube prišiel počas schôdzky muž v šiltovke, a spustil paľbu na Holuba a jeho partnera Štefana Fabiána. Černáka si nevšímal, ako by tam ani nebol. Keď sa toto stalo, ešte v ten večer mi telefonoval jeden človek z Bratislavy, ktorý bol úplne vydesený, a hovoril: “Ja som tam videl Svěchotu.” Hovorím: “Kde si ho videl?” “Keď sa toto celé odohralo, on vošiel dnu do tých dverí. Mal na sebe šedý kabát.” A tento človek ho spoznal. Zhodou okolností v tom čase, keď sa odohrala vražda v Danube, tak pri vedľajších stoloch sa odohrával výročný večierok Úradu vysokého komisára OSN pre utečencov. Róbert Holub svoju popravu na rozdiel od Fabiána prežil. Previezli ho do bratislavskej nemocnice na Kramároch. Ak si ešte stále myslel, že mocný muž z tajnej služby drží nad ním ochrannú ruku, mýlil sa. Strelec prišiel ešte raz a šiel naisto. Vedel presne, kde šéf košického podsvetia leží. Ako keby mu ho tam naservírovali. Páchateľ vyliezol po rebríku na strechu nižšej budovy nemocnice, odkiaľ videl do okna izby, kde ležal Holub. Toho dávky zo samopalu definitívne presvedčili, že viera v ochrannú ruku Starého bola iba fikcia. Je absolútnou raritou, že človeka, ktorého mali chrániť, pretože videl svojho vraha, nechali zastreliť na lôžku v nemocnici. A nebola v tejto situácii vyvodená nijaká zodpovednosť. V normálnej civilizovanej krajine by mal okamžite odstúpiť minister vnútra, pretože po vražde poškodený, dostrieľaná osoba, je ponechaná napospas a sniper ju zastrelí na posteli. Ja si myslím, že to je doslova na zápis do Guinessovej knihy. Nikomu sa to ešte nestalo. Ja osobne tvrdím, že to vtedy určité kruhy chceli, aby to tak bolo, a práve nechceli, aby Holub prežil, aby nepovedal meno svojho vraha. Je to hanba slovenskej polície, že vôbec takto fungovala, a takto konala. Dá sa povedať, že títo ľudia konali s vedomím beztrestnosti, pretože si mysleli, že konajú v zhode so záujmami, ktoré sú identické so zámermi predsedu vlády. Ja si myslím, že tú úlohu, ktorú si zobral pán Svěchota, že rozbije organizovaný zločin, alebo, že sa medzi sebou vyvraždia, myslím, že sčasti sa mu to podarilo, lebo túto úlohu rozohral všade, kde chodil. A niečo som započul, že sa v Bystrici dialo, že chodieval tam a adresoval to zase opačným smerom na Holuba, že treba sa ho zbaviť. Svojou hrou dostal tých ľudí tam, kde ich dostal a myslím, že si išli jeden druhému po krku, hoci to v čom čase vyzeralo ináč, že doktor Svěchota je niekomu naklonený, že si môžu dovoliť všetko. Ale tí ľudia si neuvedomovali, že ten človek to isté rozprával na druhý deň v Bystrici, na tretí deň v Bratislave, a neviem kde. Slabinou Jaroslava Svěchotu sa ukázalo byť povrchné vyhodnotenie politického prostredia, a života v otvorenej spoločnosti, v ktorej už nevládla silná ruka všemocnej Štátnej bezpečnosti. Ako by si neuvedomil, že svet sa za posledných 30 rokov zmenil, a že keď vstúpil v roku 1995 do Slovenskej informačnej služby, tiekla už v Dunaji úplne iná voda než začiatkom 70 rokov. Svěchota nebol zlý spravodajský dôstojník, ale niektoré aktivity, ktoré vymýšľal, ktoré riadil, nezodpovedali štandardu skúsených spravodajských dôstojníkov, a skôr sa podobali na zlé scény z filmových seriálov o Jamesovi Bondovi, majorovi Zemanovi, a tak ďalej. Po jeho príchode do Slovenskej informačnej služby Svěchota vytvoril priamo riadený odbor, a to bol Odbor špeciálnych operácií. Malo to takú skratku OŠO. Na jeho čelo vymenoval bývalého príslušníka Štátnej bezpečnosti, dokonca bývalého atléta, účastníka Olympiády v Moskve v Sovietskom zväze, a tento útvar mal v podstate zabezpečiť únos prezidentovho syna. Politická objednávka bola striktná, odstrániť z funkcie prezidenta Michala Kováča. Najprv išlo o pokus vytipovať a podplatiť 8 poslancov z opozície, čím by vládna väčšina získala ústavnú väčšinou 90 hlasov, a skrátila by prezidentovi funkčné obdobie. Keďže sa takí poslanci v opozícii nenašli, bolo treba vymyslieť niečo iné. Koncom roka 1994 sa konečne čosi našlo. Mníchovská prokuratúra vydala na prezidentovho syna, Michala Kováča mladšieho, zatykač pre trestný čin podvodu, ktorého sa mal dopustiť spolu s ďalšími osobami voči podniku Technopol. Zatykač prišiel na Slovensko, ale slovenské orgány ho podľa platných zákonov nemohli vydať, tak niekto v Bratislave vymyslel, že ho unesú do Rakúska aj so zatykačom, nech ho do Mníchova dopravia rakúske orgány. Keďže Svěchota zaangažoval do tejto operácie útvary sledovania, niekoľko útvarov kontrarozviedky, samotné OŠO do toho zaangažoval, zaangažoval do toho takú partiu legalizantov, ktorú viedol istý Michal H., to boli tí priami únoscovia. Proste kopec ľudí zainteresoval do tejto akcie, dokonca aj niektorých policajných funkcionárov, ktorí zabezpečovali voľný priechod Kováčovho mercedesu cez hranicu. To bolo len otázkou času, kedy sa to prevalí. A po únose, hneď na druhý deň, všetci rozprávali, že to urobila Slovenská informačná služba. Keď Vyšší krajinský súd vo Viedni neskôr prepúšťal prezidentovho syna z vydávacej väzby, odôvodnil jeho nevydanie do Mníchova slovami, že sa na zavlečení do Rakúska podieľali slovenské štátne orgány. Jeden z policajných dôstojníkov dokonca Kováča mladšieho ubezpečil, že vie naisto, že ho uniesla tajná služba. Je známe napríklad sledovanie Róberta Remiáša, ktoré bolo realizované tiež skupinou organizovaného zločinu. Pritom to sledovanie bolo očividné, to znamená, že zmyslom sledovania nebolo zistiť, kde sa Remiáš pohybuje, ale dať mu najavo, že je sledovaný, a že ho sledujú nie profesionáli z policajného alebo spravodajského útvaru, ale, že ho sledujú mafiáni. Začalo sa vyšetrovanie, a Svěchota sa ho snažil ovplyvňovať zo svojej oficiálnej pozície námestníka SIS. Prvý policajní vyšetrovatelia únosu na neho opakovane narážali, takže nikto z nich nepochyboval, že tento čin majú na svedomí ľudia z tajnej služby. Jaroslava Svěchotu som v podstate prvýkrát zoči voči registroval práve pri zavlečení syna prezidenta Slovenskej republiky, ktorý vystupoval ako Kováč mladší. Viem, že vtedy pracoval v Slovenskej informačnej službe, bol vo vedení Slovenskej informačnej služby. Keď som bol ustanovený za člena tímu s významným postavením, kde som zodpovedal za vyšetrovanie tohto únosu, tak na jednom zo zasadnutí tento Jaroslav Svěchota tam prišiel, a ja som mal vážne výhrady, pretože som zdedil spis už po svojom predchodcovi, kde boli stanovené verzie a úlohy k jednotlivým verziám, a, samozrejme, bola verzia, že na tomto trestnom čine, bol stanovený motív, participovali príslušníci Slovenskej informačnej služby. Tak som sa ohradil, že predsa za takéhoto stavu nebude na zasade tímu a vedenia tímu pracovník štátneho orgánu, ktorý je vedený ako podozrivá organizácia, respektíve príslušníci tohto štátneho orgánu. Jaroslav Svěchota sa vtedy veľmi ohradil, že je to dohodnuté s ministrom vnútra, a ja som na to reagoval asi tak, že ho osobne poznám, pretože bol predtým aj námestník ministra vnútra, ale že ani kvôli nemu, ani kvôli ministrovi vnútra sa v budúcnosti nemienim dať kriminalizovať, a nebudem zneužívať svoju právomoc, a pokiaľ je predstaviteľom štátneho orgánu, ktorý vystupoval vo verziách ako podozrivý, respektíve niektorí príslušníci tohto štátneho orgánu, tak jednoducho tam nepatrí. Urazil sa, zdvihol sa zo stoličky, zobral nejakú kabelu, odišiel. Na to nastal proces veľkého odvolávania z funkcií, takže toto bolo moje stretnutie, a toto bola moja skúsenosť s pánom Svěchotom. Priebeh vyšetrovania zavlečenia prezidentovho syna nenechal žiadneho súdneho človeka na pochybách, kto je páchateľom. Prvý vyšetrovateľ Jaroslav Šimunič vyhlásil už na začiatku, že to bola tajná služba a z prípadu bol odvolaný. Rovnako obišli aj druhý vyšetrovateľ Peter Vačok, a jeho nadriadený šéf krajského úradu vyšetrovania Jozef Šátek. Dôkazy o politickom pozadí prípadu sa objavili aj v neskôr odvysielanom známom telefonickom rozhovore medzi vtedajším ministrom vnútra Ľudovítom Hudekom, a riaditeľom SIS Ivanom Lexom, kde potvrdili nezákonné zasahovanie do vyšetrovania. Podobný dôkaz poskytol vtedajší premiér Vladimír Mečiar, keď v televíznej debate informoval, že prípad prevezmú vyšetrovatelia zo stredného Slovenska. O pár dní sa tak aj stalo. A v priebehu roka 1998 Mečiar, ako zastupujúci prezident, vydal dve amnestie na zavlečenie prezidentovho syna. Platia dodnes. To, prečo sa títo páchatelia neocitli pred súdom, je spôsobené jedinou vecou, že Vladimír Mečiar na tento trestný čin, aj trestné činy s ním súvisiace, udelil amnestiu. To znamená, že po roku 1998, keď polícia vyšetrila kauzu únos, a prokurátor podal obžalobu na okresný súd, tak okresný súd povedal, áno, tu je ten spis, tu je tá obžaloba, ale platí amnestia. Koniec. Vzťahy s podsvetím poskytovali Jaroslavovi Svěchotovi okrem informácii aj možnosť využívať služby, ktoré tajná služba vo vlastnej réžii nechcela, alebo nemohla realizovať. V hlavnom meste sa koncentroval politický i spoločenský život, sila politickej opozície bola v Bratislave najsilnejšia, a preto najmenej zraniteľná. Problémy vládnej moci s opozíciou mohlo riešiť podsvetie prostredníctvom zabezpečenia kompromitujúcich materiálov. Aj preto bolo pre námestníka SIS dôležité, udržať si nad šéfmi podsvetia moc, a zároveň im dávať pocit bezpečia. Svěchotov vzťah s Diničom a Svěchotov vzťah so Sýkorom. Sýkora a Dinič, síce ako zo začiatku, viete, celé to bratislavské podsvetie na začiatku 90. rokov, alebo ešte tvoriace sa podsvetie na sklonku komunizmu, títo bitkári, biletári, a neviem čo, bola jedna taká kopa ľudí, ktorí sa viac menej poznali, spolu vychádzali, a sem tam sa pobili. Potom sa začali diferencovať. A keď mal Svěchota nejaké vzťahy s Diničom, a nejaké vzťahy so Sýkorom, tak tieto vzťahy sa nedali oddeliť, pretože on sa to snažil nejako vyvažovať. Raz dal pocítiť Sýkorovi, že on je ten jeho hlavný partner, neskôr to dal pocítiť možno Diničovi, inokedy mal intenzívnejšie vzťahy s Černákom, inokedy s Holubom, potom poštval jedného proti druhému, a využíval ich na to, aby chodili vybavovať jeho osobné kšefty. A otázka teraz bude znieť, že prečo by to tí mafiáni robili? A tá odpoveď je, že on im vychádzal v mnohých veciach v ústrety. Poskytoval im informácie a niekedy im dával sľuby, a také sľuby, ktoré boli nereálne, ale tí ľudia tomu uverili. Pretože keď Svěchota podstrčil Sýkorovi informáciu o tom, kedy a kde sa bude deliť lup z lúpeže vo VÚB čke, tak tie peniaze sa tam delili, a on sa tých peňazí zmocnil. A keď mu potom Svěchota sľuboval, že ty raz budeš minister, a že ty raz budeš privatizovať Devín banku, a neviem čo všetko, tak, samozrejme, tomuto veril. Napriek vysokej inteligencii, svojmu vzdelaniu tomuto dokázal uveriť, že by z neho niekto urobil ministra. Aj Miroslav Sýkora veril, že sa môže na ochrancu spoľahnúť. Začiatkom februára 1997 sa vybral na schôdzku do hotela Holiday Inn bez ochranky, len so šoférom. Bolo to v čase vrcholiaceho sporu s jeho niekdajším kamarátom Petrom Križanovičom, alias Duranom, kvôli deľbe peňazí z lúpeže v nitrianskej pobočke VÚB. Od tohto konfliktu Sýkora chodil na stretnutia vždy dôkladne obklopený osobnými strážcami. Ten, s kým sa mal 7. februára diskrétne stretnúť, a komu úplne dôveroval, odkázal, že má prísť sám, bez ochranky, lebo on zabezpečuje okolie. Sýkora uveril, cítil sa bezpečne. Keby bol vedel, čo ho čaká, azda by uvítal policajné orgány, ktoré sa ho chystali v krátkom čase zatknúť pre obchod s drogami. Takto sa príslušníci policajnej sledovačky už len pozerali z auta na jeho popravu. Svěchota mohol mať záujem na likvidácii Sýkoru, pretože Sýkora spolupracoval so Slovenskou informačnou službou, a vedel o mnohých aktivitách, ktoré podsvetie svojimi činmi podporilo, a pochopiteľne bol nepohodlným svedkom. Aj Eduard Dinič mal kontakty s námestníkom SIS. Aj on veľa vedel, rovnako ako Miroslav Sýkora. Zároveň mal, podobne ako Sýkora, a vôbec väčšina pohlavárov podsvetia v 90. rokoch, kopu nepriateľov, ktorých okradol, alebo podviedol. Jedna verzia pozadia jeho smrti je veľmi podobná tej Sýkorovej. Aj tu šlo o nemalé peniaze, a rovnako ako u Sýkoru, aj u Diniča vznikol konflikt pre deľbu lupu. Spor sa týkal istého clearingového účtu, z ktorého Dinič získal 20 miliónov korún. S autorom nápadu, ako sa k peniazom bez väčšej námahy dostať, sa však Dinič rozdeliť odmietol. Azda kvôli tomu zahynul on, a po ňom aj Roman Deák, ktorý bol v tejto transakcii sprostredkovateľom. Na rozdiel od miesta smrti Sýkoru bolo neďaleko výbuchu Diničovho auta na Zlatých pieskoch vidieť vozidlo patriace SIS. Podobne, ako boli vidieť vozidlá SIS pri zavraždení bratov Danišovcov, či Róberta Remiáša. Keby som to mal zaradiť do takého širšieho kontextu, tak jednoducho prišiel čas, keď sa bolo treba zbaviť mafiánov, ktorí robili špinavú prácu pre oficiálne štátne orgány, a mohli o tom začať rozprávať. Oni teda naozaj zrejme nezriedka vydierali, ak nie Rezešovcov, tak určite iných, Lexu, Svěchotu, kohokoľvek, ak vy nám nepomôžete, tak povieme, čo všetko sme robili pre vás. Podsvetie chápalo spoluprácu so spravodajskou službou ako určitú garanciu, že v tých nezákonných aktivitách, ktoré odhalí polícia, SIS mafiánom pomôže, to znamená, ich delikty nebudú vyšetrované takým spôsobom, aby boli z toho trestnoprávne dôsledky. Divoké 90. roky donútili strany politickej opozície, aby odložili svoje ideologické spory a spojili sily proti Mečiarovi. Parlamentné voľby síce vyhralo HZDS, jeho koaličný potenciál bol však nulový. S Mečiarom nechcel ísť do vlády nikto. Bývalá opozícia vytvorila vládu širokej koalície, a poslala HZDS do opozičných lavíc. Nová politická moc chystala rozsiahle reformy, aby čo najskôr dohnala premrhaný čas a vrátila krajine, ktorá sa počas Mečiarových vlád stala čiernou dierou na mape Európy, dôstojnosť a slušné meno. V tom istom období sa v Slovenskej informačnej službe likvidovali dôkazy o nezákonných aktivitách. Tam prebiehali procesy, ktorých cieľom bolo zakryť aktivity, ktoré by mohli byť predmetom vyšetrovania, ktoré by viedlo k trestnoprávnemu stíhaniu. Medzi tie aktivity patrili aj také činnosti, že sa materiály nie vždy skartovali, ale jednoducho sa zakladali do iných zväzkov v archíve, kde ich nebolo možné proste logicky nájsť. Keď odišiel Jaroslav Svěchota do civilu, tak musel riešiť dva základné problémy. Jeden bol, že potreboval obhospodarovať svoj majetok, napríklad niekoľko nehnuteľností v centre Bratislavy, a boli to aj cashove peniaze, ktoré potreboval investovať, zakryť. A druhý problém bol v tom, že musel čeliť viacerým trestným konaniam, obvineniam z účasti na mnohých trestných činoch, či už násilnej povahy, či v podobe defraudácie nejakých finančných prostriedkov SIS, a tak ďalej. Premiér Mikuláš Dzurinda zrušil amnestie zastupujúceho prezidenta, premiéra Vladimíra Mečiara, čiže začalo sa trestné stíhanie v únose prezidentovho syna. Tam bol akože jeden z hlavných obvinených práve Svěchota. Bol posadený do vyšetrovacej väzby, z vyšetrovacej väzby napísal vlastnoručný list premiérovi Mikulášovi Dzurindovi, v ktorom napísal neuveriteľné vety, že ako je pripravený pomáhať jeho vláde, a všetky skúsenosti je ochotný dať v prospech novej vlády. Jaroslav S. zaslal ešte v apríli žiadosť o milosť premiérovi, a zastupujúcemu prezidentovi Mikulášovi Dzurindovi. Musel realizovať pri svojom páchaní pokyny svojho nadriadeného, a uviedol i osobu, ktorá podľa jeho názoru stála za týmto prípadom. Z tohto je zrejmé a môžem konkretizovať, že obvinený trikrát uviedol v tomto materiáli meno Vladimíra Mečiara. Pokiaľ by Jaroslav S. dostal milosť, jeho postavenie by sa zmenilo z obvineného na svedka. Nepatrí sa veľmi zverejňovať, čo mi pán Svěchota napísal, azda by to nebolo ani celkom múdre. Poviem azda iba toľko, že ak by si ten list, povedzme, prečítal môj predchodca, tak určite by z toho, čo by čítal, radosť nemal. Jaroslav S. sa vyšetrovateľovi vyjadril, že plnil len svoje úlohy, ktoré mu prikázal vtedajší riaditeľ SIS Ivan Lexa. Dzurinda na to, samozrejme, nijako nereagoval, ale to ako tiež dokresľuje Svěchotov charakter. Jeho schopnosti spoločensko politickej analýzy neboli na vysokej úrovni. Ja som sa s ním stretol asi dva, tri roky pred jeho smrťou v Záhorskej Bystrici, kde býval. Tak sme sa asi 10 minút rozprávali. Videl som, že bol zatrpknutý človek, sklamaný Mečiarom a Lexom, pretože jeden aj druhý, keď sa kauza otvorila, tak sa voči nemu otočili chrbtom, čo bolo logické. A to zase bol nedostatok jeho predvídavosti. Proste on si myslel, že tá jeho lojalita voči nim mu bude vrátená v období, keď on bude predmetom vyšetrovania. Jaroslav Svěchota sa obrátil na Ústavný súd s návrhom, aby Ústavný súd vydal nález, že amnestie Vladimíra Mečiara stále platia, a preto nie je možné ho stíhať, ani obžalovať, ani súdiť v kauze zavlečenia. Bývalý riaditeľ SIS Ivan Lexa sa takisto obrátil na Ústavný súd, opakovane s podobnou žiadosťou, aby Ústavný súd vydal nález. Lenže podľa iného senátu, ktorý rozhodoval o Lexovej veci, jeho žiadosti, jeho návrhy boli neopodstatnené, pretože nevyčerpal všetky právne možnosti, ktoré mu ústavný poriadok na Slovensku poskytoval, a preto nemohla byť jeho vec Ústavným súdom prejednaná. Päť podnetov Ivana Lexu senát Ústavného súdu pod vedením Jána Drgonca ešte v lete zamietol ako neopodstatnené. Včera senát Tibora Šafárika v plnom rozsahu vyhovel podnetu ex námestníka SIS Jaroslava Svěchotu. Dnes advokáti Svěchotovho nadriadeného Ivana Lexu žiadajú zastaviť trestné stíhanie aj voči ich klientovi. Jaroslav Svěchota ešte v lete priznal, že na únose Michala Kováča mladšieho sa podieľala SIS. Podľa Svěchotu duchovným otcom únosu bol vtedajší premiér, a rozkazy k vykonaniu únosu mu vydal Ivan Lexa. Na základe včerajšieho rozhodnutia Jaroslav Svěchota bude trestne stíhaný za štyri závažné skutky, ale nie za únos. Jaroslav Svěchota od roku 1999 čelil viacerým trestným konaniam, súdnym konaniam, ako sprenevera, kauza Triptich, zneužitie právomoci verejného činiteľa, a ešte niekoľko ďalších, a len v jednom padol rozsudok. Bývalý námestník SIS Jaroslav S. spreneveril podľa krajského súdu takmer 11 miliónov korún. Do väzby však nepôjde, súd ho dnes odsúdil na dva roky odňatia slobody s podmienečným odkladom na 5 rokov. Jaroslav S. musí tajnej službe celú sumu vrátiť. Jaroslav S. mal ešte v roku 1998 vybrať z pokladnice tajnej služby 18 miliónov korún na nákup špeciálnej techniky. Napriek tomu, že zaplatil iba 7 miliónov, sfalšovaním dokladov vykázal použitie celej sumy. Po šiestich rokoch ho súd odsúdil, dostal mierny trest, väzbe sa vyhol. Jeden zo spoluurčujúcich faktorov bol aj jeho zlý zdravotný stav podľa znaleckého posudku. Je to rozhodnutie kompetentného orgánu, k tomu služba nič nemá a berieme toto rozhodnutie na vedomie. Obžaloba žiadala jeho odsúdenie za zneužitie právomoci verejného činiteľa a podvod, súd ho však odsúdil za spreneveru. Zdôvodnil to tým, že rozkaz na nákup techniky vydal jeho vtedajší nadriadený Ivan Lexa. Je tam určitý podiel aj jeho, lebo on bol riaditeľ, ktorý schválil túto operáciu. Jaroslav S. figuruje aj v ďalších trestných kauzách proti bývalému vedeniu SIS. Konečne aspoň jedna z tých káuz, ktoré sú vyšetrované v súčasnosti, bola uzatvorená rozhodnutím súdu. Jaroslav Svěchota sa voči rozsudku krajského súdu odvolal, ale už k ďalšiemu súdnemu konaniu nedošlo. Bývalý námestník SIS Jaroslav Svěchota dnes vo veku 63 rokov zomrel. V piatok sa v nemocnici na bratislavských Kramároch podrobil operácii. Zomrel pravdepodobne na následky embólie. Jaroslav Svěchota prekonal niekoľko ťažkých infarktov a klinickú smrť, naposledy mu operovali miechu. Dnes popoludní zomrel zrejme na následky embólie, nemocnica poskytla len krátke stanovisko. Môžem potvrdiť, že pán Svěchota zomrel na Kramárenskej nemocnici. Jaroslav Svěchota bol v 90. rokoch námestník riaditeľa SIS Ivana Lexu, a práve s ním sa spája aj niekoľko káuz, v ktorých ako obvinený alebo svedok vystupoval aj Jaroslav Svěchota. Odsúdený bol len v kauze sprenevery, voči rozsudku sa odvolal. Rozhodnúť mal Najvyšší súd, kauzou sa však už zaoberať nebude. Polícia dnes zastavila všetky trestné stíhania. Jaroslav Svěchota v roku 2004 zomrel, a s ním odišli do hrobu a pod zem mnohé tajomstvá. Sem tam vypláva niečo na povrch, keď sa podarí osloviť niektorých bývalých príslušníkov z čias, keď on riadil spravodajskú službu, lebo, povedzme si, on ju riadil. Tým nechcem povedať, že Ivan Lexa nemal zodpovednosť za to, ale po tej odbornej a výkonnej stránke to bol jednoznačne Svěchota, kto ju riadil. Podľa mojej mienky ani nie je také podstatné, za čo všetko bol Svěchota potrestaný, podľa mňa je najdôležitejšie to, aby sa podarilo čo najviac týchto jeho spravodajských operácií nejako zrekonštruovať, a získať aspoň v rámci orálnej histórie vyjadrenia ľudí, ktorí sú ochotní o tom rozprávať, lebo to nám povie oveľa viac ako trestné spisy. Myslím si, že Svěchota zomrel ako sklamaný človek, ktorý si uvedomil, že bol iba figúrkou na politickej šachovnici, kde hlavným hráčom bol v tom období Mečiar. A to je koniec životného príbehu muža, ktorý sa objavoval na politickej scéne v čase veľkých spoločenských zmien, aby neskôr, v dobe, ktorá širokým spoločenským konsenzom zavrhla metódy totalitných režimov, musel zo scény odísť, pretože túto ťažko prehliadnuteľnú zmenu nepostrehol. Vo svojej kariére to dotiahol do funkcie námestníka, vhodnejším by však bolo slovo námezdník. Neodišiel so spoločenskými oceneniami za zásluhy a kvalitnú službu, ani s pocitom hrdosti na svoje činy, napriek tomu zostane výraznou a neprehliadnuteľnou postavou búrlivého obdobia, v ktorom sa on ako jeden z mála nemenil.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.