KALAŠNIKOV VERZUS M16 SMRTONOSNÝ DUEL

By | jún 22, 2017

Najkrvavejší duel za posledných 60 rokov sa odohral medzi sovietskou AK 47 a americkou M16. Vo Vietname sa Američania po prvýkrát stretli so svojím najhorším nepriateľom, útočnou puškou AK 47, pomenovanou podľa jej konštruktéra, Kalašnikov. Osvedčila sa vo všetkých vojnách, bojoch a masakroch od invázie do Afganistanu, cez arabsko izraelský konflikt, guerillové potýčky v Afrike, vojny v Iraku, až po prestrelky na európskych a amerických predmestiach. Kalašnikovy a M16 ky súperili o svetovú dominanciu. Odolná AK 47 s ľahkou údržbou od rotného Michaila Kalašnikova deklasovala modernú a zložitejšiu M16 Eugenea Stonera. Počas vrcholiacej studenej vojny Kalašnikov ako zbraň symbolizoval sovietsky blok. Stal sa skutočnou legendou spájanou so všetkými revolúciami, zatiaľ čo M16 ky sa dostali do výzbroje diktatúr podporovaných Spojenými štátmi. Povedali by ste si, že ak niekto navrhne jednu z dvojice zbraní, ktoré sú v súčasnosti najpoužívanejšie na svete a nasadzujú sa proti sebe navzájom, bude pociťovať hanbu, že vec, ktorú skonštruoval, je taká nebezpečná a zabíja ľudí. No keď navrhujete zbraň, myslíte na to, že ju vaša krajina potrebuje na obranu a veríte, že nikdy nebude použitá proti nevinným ľuďom. Tieto zábery pochádzajú spred vyše štvrťstoročia. Muž na nich sa volá Michail Kalašnikov. Útočná puška, ktorú skonštruoval, AK 47, nesie jeho meno. Kalašnikov. Vraví, že nič neľutuje a túto zbraň navrhol na obranu svojej vlasti, Sovietskeho zväzu. Eugene Stoner je otcom M16 ky, americkej odpovede na ruskú pušku. Títo dvaja hráči, ruský a americký, sa podieľali na najkrvavejšom dueli za posledných 60 rokov. Zbrane nepoznajú hranice zemepisné, spoločenské, náboženské, ani rodové. V Kurdistane sa ženy naučili používať Kalašnikov na obranu: v minulosti proti oddielom Saddáma Husajna, dnes proti náboženským fanatikom z Daešu. Toto je propagandistická fotka žien z Daešu, ktoré pózujú s americkými M16 kami. Tieto ženy nosia svoje zbrane bez lásky. Ony už nevedia milovať. Stratili všetku svoju citlivosť a ľudskosť. Ale toto je len propagandistická fotka. Daeš ju vyhotovil ako nástroj svojej propagandy. V skutočnosti tieto ženy cvičia, aby zabíjali pri samovražedných atentátoch. Otvorene sa priznávam, že milujem Kalašnikova už od detstva. A verte mi, pociťujem k nemu rovnakú lásku, ako keby to bolo moje dieťa. Je to môj priateľ a neustále ma sprevádza. Kalašnikova si tak cením, pretože už ako mladá som chápala, že slúži na obranu mojej slobody. Sú to študentky, lekárky i ženy v domácnosti, no zároveň patria k Pešmergom. V kurdčine toto slovo znamená “tí, ktorí stoja proti smrti”. Sú tu, aby čelili svojim protivníkom. Mužom, ktorí veria, že sa nedostanú do raja, keď ich zabije žena. V Spojených štátoch je vzťah k zbraniam zakotvený v ústave. Druhý dodatok oprávňuje občanov “vlastniť a nosiť zbrane”. Takže kúpa, zbierka i používanie Kalašnikovov a M16 ok patrí v Amerike k bežnému životu. Pušky zo série M16 sú vo výzbroji americkej armády vyše 50 rokov. Súvisí to s ich adaptabilitou v prostredí moderných bojísk, od džunglí vo Vietname až po iracké púšte. Christopher Bartocci vlastní jednu z najhodnotnejších zbierok M16 ok v Texase. Má všetky verzie, počnúc prvou z Vietnamu, až po model z Púštnej búrky v Iraku. Táto útočná puška je z technického hľadiska zrejme najlepšia zo všetkých, ktoré sú na trhu. Platí to aj po päťdesiatich rokoch. Možno. Táto ľahká a presná zbraň je technickým klenotom a symbolom všemocnej Ameriky. O svetovú dominanciu však súperí s obávaným protivníkom, ruským automatom AK 47. Príbeh Michaila Kalašnikova si možno prečítať v archívoch novín Krasnaja zvezda Červená hviezda. Ako syn roľníkov, ktorých nechal Stalin deportovať do sibírskych gulagov, mal mladý Kalašnikov len jediný záujem, strojárstvo. A jeden sen. Vyrábať poľnohospodárske stroje. Jeho osud však poznačila vojna. Ako rotný velil tanku a v októbri 1941 utrpel vážne zranenie. Bolo to preňho hrozné. Opakovane hovoril: “Nebyť druhej svetovej vojny, vynašiel by som niečo úplne iné.” Mohol skonštruovať niečo, čo by prinášalo veľký hospodársky úžitok. Nech už by to bolo čokoľvek, Kalašnikov by sa nepreslávil ako konštruktér automatickej pušky, ale ako vynálezca iného medzinárodne konkurencieschopného produktu. Mal na to talent. V nemocnici, kde ho ošetrovali, mu iný zranený vojak rozprával o tom, že Nemci majú lepšie zbrane, najmä útočnú pušku Sturmgewehr 44. Kalašnikov ju rozobral a preskúmal. Posadla ho myšlienka, že skonštruuje dokonalú zbraň na obranu svojej vlasti. Neštudoval na univerzite, nevedel kresliť, ale dokázal uvažovať veľmi kreatívne. Premýšľal o rôznych verziách, predstavoval si ich v duchu. Potom sa pre nejakú rozhodol a otestoval ju. Často hovorieval: “Vojaci zväčša nemajú vysokoškolské vzdelanie. Preto chcem vyrobiť jednoduchú zbraň pre radových vojakov.” V roku 1947 Michail Kalašnikov napokon predstavil svoj prototyp, ktorý dostal označenie Automat Kalašnikov. Zrodil sa AK 47. Držiteľa Stalinovej ceny poslali do zbrojárskeho mesta Iževsk, vyše tisíc kilometrov od Moskvy. Šlo o uzavreté mesto, ktoré sa často nezakresľovalo do máp. V lete 1949, keď sovietsky generálny štáb rozhodol o zaradení AK 47 do štandardnej výzbroje Červenej armády, sa začala hromadná výroba najničivejšej zbrane v dejinách. Pracovali sme v nepretržitej prevádzke, v troch osemhodinových zmenách. Ročne sme vyrobili 600 000 zbraní. Pripomínalo mi to obraz rieky. Tou bol pásový dopravník, po ktorom plávali zbrane. A všetky fungovali. Boli vyrobené tak precízne, že ste mohli desať z nich rozobrať, povymieňať všetky súčiastky a poskladať z nich desať dokonale funkčných pušiek. Kalašnikovov geniálny vynález možno opísať troma slovami: robustný, jednoduchý a spoľahlivý. Zbraň musela odolať chladu, teplu, piesku, bahnu i vode. Puška z ocele a dreva vážila aj s ohnutým zásobníkom na 30 nábojov 5 117 gramov. Dosahovala kadenciu 600 rán za minútu. AK 47 priniesla revolúciu a bola dokonalou zbraňou na súdobé bojiská. Najväčší objem Kalašnikovov sa vyrobil v päťdesiatych rokoch. Bolo to preto, že ich potrebovala naša armáda, a záujem o ne prejavili aj ďalšie krajiny, ktoré sa o nich dopočuli. Nikita Chruščov, ktorý nahradil Stalina, v roku 1956 poskytol Mao Ce tungovej komunistickej Číne licenciu i konštrukčné plány. Keď vrcholila Studená vojna, svet bol rozdelený na dva bloky: západný a východný. Montážne závody na Kalašnikovy sa nachádzali aj v sesterských krajinách Varšavskej zmluvy. Kalašnikov sa stal symbolickou zbraňou komunistického bloku. Útočná puška Kalašnikov sa dostala na scénu, keď sa starý svetový poriadok rúcal. Bojovali sme za slobodu, za nový život, za nový svet a v rukách sme pri tom mali zbraň, ktorú skonštruoval Kalašnikov. V januári 1964 privítali Fidela Castra v Sovietskom zväze ako blízkeho priateľa. Zorganizovali poľovačku na losy, na ktorej mal Chruščov loveckú pušku a Castro Kalašnikova. Odkaz znel jasne: Kuba bola spojencom pred bránami Ameriky ležiacej na dostrel zbraní, ako bol Kalašnikov. Bolo to obdobie darčekov a hostín. Egypt, Irak, Irán, Sýria a Severná Kórea všetko krajiny s antikoloniálnymi a protiamerickými postojmi dostávali Kalašnikovy ako odmenu za priateľstvo. Spojeným štátom trvalo vyše 10 rokov, kým prišli s odpoveďou na Kalašnikova. Išlo o pušku M16. Americká spoločnosť bola z technologického a priemyselného hľadiska veľmi vyspelá. Aj pri výrobe tejto pušky použili namiesto dreva a ocele moderné syntetické materiály a hliník. Konštruktérom tejto zbrane bol Eugene Stoner, ktorý sa inšpiroval v leteckom priemysle, kde sa hliník používa pri výrobe lietadiel. Táto puška bola vždy pokladaná za ultramodernú. Letecký inžinier George Sullivan založil v roku 1954 malú spoločnosť ArmaLite. Oslovil mladého strojára Eugenea Stonera, ktorý nemal vysokoškolské vzdelanie, a vymenoval ho za hlavného technika. Ich cieľom bolo využiť pri výrobe zbraní metódy z leteckého priemyslu. Prvé prototypy budúcej M16 vznikli v Sullivanovej továrni v Kalifornii. Stoner bol veľmi žoviálny a mal úžasný zmysel pre humor. Ani on nemal žiadny titul a nechodil na univerzitu. Venoval sa nástrojárstvu, teda výrobe strojov s veľmi špecifickým určením, čo si vyžadovalo značnú precíznosť. Genialita Stonerovho návrhu spočívala v prevratnom systéme odberu plynov z hlavne, vďaka čomu sa piest stal nadbytočným. Zbraň vyrobená z plastov, sklolaminátu, kompozitných materiálov a hliníka prekonala všetky rekordy, pokiaľ ide o hmotnosť. Vážila len 3 120 gramov. Novej M16 ke sa žiadna puška nevyrovnala. Pre mnohých ľudí bola skrátka príliš novátorská. V tom čase všetky zbrane pre americkú armádu pochádzali z jej vlastných zbrojoviek. Zbraň M 14 teda vyrábala samotná armáda v zbrojovkách v Rock Islande a v Springfielde. V hre však boli pracovné miesta a postavenie týchto ľudí, a tak vyhlásili, že armáda pušku M16 nepotrebuje. Napriek pozitívnym testom M16 ku nezaradili do výzbroje z ekonomických a politických dôvodov. Príslušníci námornej pechoty tak odchádzali do Vietnamu so starými puškami M 14. Američania sa tam v bojoch po prvýkrát stretli s Kalašnikovmi. A bol to šok. Mladých vojakov ohromila nesmierna palebná sila AK 47. Do Vietnamu som sa dostal ako 18 ročný. Môj starší brat, otec i nevlastný brat tam už bojovali ako príslušníci námornej pechoty. Zvuk Kalašnikova, AK 47, som po prvýkrát počul asi tri, štyri dni po príchode. Paľbu sme začali my a vtedy som pochopil, čo je to za zbraň. Mala veľmi nepríjemný, charakteristický zvuk. Výstrely z našich pušiek zneli ako bum bum a tie ich ako tra ta ta. Ten zvuk skutočne naháňal hrôzu, najmä ak ste boli len 18 ročný mladík. Vietnam dostal od Sovietskeho zväzu a Číny stovky tisíc pušiek AK 47 a rozdal ich svojim roľníkom. Vďaka inštruktorom sa v ich rukách rýchlo zmenili na obávané zbrane. Duel medzi Východom a Západom, medzi Kalašnikovom a M16 kou, sa odohrával v džungliach a na ryžových poliach Vietnamu. Zbrane sem dovážali po Ho Či Minovej, 2 000 km ceste, vedúcej cez hory a džungle. Tisícky mužov a hlavne žien mali za úlohu prepraviť 45 ton materiálu a Kalašnikovov a vyzbrojiť partizánsku organizáciu Vietcong. V 64. roku Pentagon rýchlo objednal stotisíc M16 ok, ktoré mali nasadiť proti Kalašnikovom. V časovej tiesni a z ekonomických dôvodov pre nové pušky nepripravili používateľskú príručku a dodávali ich s veľmi jednoduchou súpravou na čistenie. Príslušníci námornej pechoty tak nadobudli dojem, že si vyžadujú len minimálnu údržbu. Po nasadení M16 ok sa pomer síl vyrovnal. Ukázalo sa, že pri streľbe sú oveľa presnejšie ako Kalašnikovy. V náročných podmienkach džungle, kde bolo bahno a vlhkosť, sa však zakrátko prejavila ich najväčšia slabina. Keď som bol nasadený vo Vietname, podarilo sa nám ukoristiť pár pušiek AK 47. Tie ste mohli vláčiť cez bahno, mohli byť od krvi a stále strieľali. Ak ste M16 ku správne nepremazali, vo vlhkých podmienkach sa vám hneď zasekla. Jej údržbe ste museli venovať veľkú pozornosť. Preto som ju zvykol nazývať svojím dieťaťom. Museli ste dbať o to, aby bola vyčistená a namazaná a mala nasadený chránič hlavne, aby sa do nej nedostala špina. Zbraniam AK 47 neprekážal piesok, bahno, ani nič iné. Stále strieľali ďalej. Koncom apríla 67 sa námorná pechota zúčastňovala bojov o Khe Sanh. Jej príslušníkom práve pridelili úplne nové M16 ky. Boje v horách sa zmenili na masaker. Zahynulo tam 150 vojakov a stovky ďalších utrpeli zranenia. Stalo sa čosi nepredstaviteľné. Počas bojov takmer 40% M16 ok zlyhalo a nedalo sa z nich strieľať. Zasekol sa im záver. Niektorí dôstojníci dokonca vyzvali vojakov, aby sa pripravili na boj s bajonetmi. Mali s M16 kami toľko problémov, že časť veliteľov, vrátane generálov, dokonca v správach uviedla, že by radšej bojovali so severovietnamskými AK 47 kami ako s M16 kami. Videli, že Kalašnikovy dokážu používať nevzdelaní partizáni a radoví vojaci, ktorí absolvovali len minimálny výcvik. O svoje zbrane sa obvykle nijako zvlášť nestarali, vzhľadom na prostredie, v ktorom sa pohybovali. Neprekážala im vlhkosť v džungli, dážď, bahno ani prach. Tie zbrane stále fungovali. Nikto nikdy nenašiel na bojisku zaseknutú AK 47 ku. Pre námornú pechotu to malo desivé dôsledky. Kolovali posmešné zvesti, že M16 ky v skutočnosti nevyrába továreň Colt, ale výrobca hračiek Mattel. Muži stratili dôveru vo svoje zbrane i v Ameriku. Bol som v šoku, keď som sa to dočítal. Hanbil som sa a mal som z toho veľmi nepríjemný pocit. Ak vojakom pripravíte napríklad nejaké jedlo a im nechutí, je to čosi iné, ako keď prichádzajú o život, pretože zbraň, ktorú ste im dali, nie je dosť dobrá. Samozrejme, že potom pociťujete hanbu. Mladý poručík Mike Červenak sa rozhodol upozorniť na to verejnosť, aj keď to znamenalo, že sa musel vzoprieť svojim veliteľom. Vnímam ako svoju povinnosť a zodpovednosť povedať pravdu o tejto puške na základe vlastnej skúsenosti. Svedomie mi nedovolí dlhšie otáľať. Počas nedávnych bojov mi až 40 mužov z roty hlásilo, že im zbraň zlyhala, lebo nedošlo k vyhodeniu nábojnice. Píšem to v obave o ich bezpečnosť a v súvislosti s negatívnym vplyvom M16 ok na morálku. Na svoju česť vyhlasujem, že vinou nefunkčných pušiek dochádza k zraneniam, ba i k zabitiu našich vojakov. Kópiu tohto listu dostal senátor Robert Kennedy, redakcia Washington Post a predseda výboru pre ozbrojené zložky Richard Ichord. Keď sa podobné udalosti začali opakovať, veľmi rýchlo sa o tom dozvedelo vojenské velenie a správy napokon prenikli aj do Kongresu Spojených štátov. Naznačovali, že s týmito zbraňami sú vážne problémy. Záznamy dokazujú, že časť týchto správ bola dokonca čítaná priamo v Kongrese. Členovia rodín písali svojim voleným zástupcom a senátorom: “Môj syn zahynul v bojoch v horách. Jeho druh mi napísal, že prišiel o život, pretože mu počas boja zlyhala puška M16.” V októbri 1967 Ichordov podvýbor zverejnil 51 stranovú správu so zničujúcimi závermi. Senátori hovorili o trestuhodnej nedbalosti a dokonca o tajnej dohode medzi armádnymi zbrojovkami a firmou Colt. Bola motivovaná túžbou po zisku a v jej dôsledku sa do M16 ok používala nevhodná munícia. Meno Stonera a jeho tímu bolo očistené. V prvom rade šlo o to, že sa vo Vietname používali dva druhy strelného prachu. Konštrukcia pušky počítala s použitím nábojov s prachom IMR, ktorý vyhorieval čisto. Dosahovala tak kadenciu 600 až 650 rán za minútu. Armáda sa však bez porady s konštruktérmi rozhodla pre použitie nábojov so sférickým prachom. Ten sa bežne používal v Prvej i v Druhej svetovej vojne a mali ho veľké zásoby. K tejto zmene došlo bez toho, aby zbraň upravili. Išlo o hrubú nedbalosť, keďže vedeli, že zbraň nebude s touto muníciou v boji spoľahlivo fungovať. Armáda to radšej riskla, len aby sa vo výrobe pušiek pokračovalo. Prvým symbolickým opatrením výboru bolo vydanie príručky o údržbe v podobe komiksu pre príslušníkov námornej pechoty. Kto by ich lepšie naučil čistiť si zbraň, než kreslená kráska so zvodnými krivkami? V podstate každý z vojakov si zbraň nejako pomenoval. Ja som svoju volal Betsy. Skladal som s tou puškou prísahu, bola mojou súčasťou. Nešlo len o zbraň. Bola nám blízka, patrila do rodiny. M16 ka podstúpila celý rad vylepšení. Hlaveň a komoru pochrómovali, aby sa predišlo korózii, a začali sa používať náboje s iným strelným prachom. No ani to nepomohlo. M16 ky Vietnamskú vojnu prehrali. Saigon padol 30. apríla 1975. Vojsko roľníkov s Kalašnikovmi porazilo všemocnú americkú armádu. Už nešlo len o ústup, bol to debakel. AK 47 sa stala legendou a bola spájaná s revolučnými hnutiami po celom svete zvlášť tými, ktoré vychádzali z marxistickej ideológie. V Santiagu de Čile sa zišli davy, aby oslávili víťazstvo Salvadora Allendeho v prezidentských voľbách v 70. roku. Po jeho boku stál jeho priateľ Fidel Castro. Čile sa po Kube stalo 2. krajinou na juhoamerickom kontinente, kde prevládol vplyv marxistov. Spojené štáty sa obávali červeného moru vo svojej blízkosti. Fidel Castro venoval svojmu druhovi v boji Kalašnikova. Išlo o dar so symbolickou hodnotou. Treba povedať, že Spojené štáty mali v tom období vojenské programy v mnohých juhoamerických krajinách. Policajné zložky týchto štátov boli vyzbrojené M16 kami. Spojené štáty vo viacerých krajinách udržiavali pri moci diktátorov. Pri spätnom pohľade sa dá povedať, že podporovali diktatúry. Ráno, 11. septembra 1973, došlo k puču. Čilská vojenská chunta, ktorú viedol generál Pinochet s podporou CIA, zaútočila na prezidentský palác. Na poslednej známej fotke, kde je prezident ešte nažive v spoločnosti ochrankárov, má na pleci Kalašnikova, ktorý dostal od Castra. Počas útoku prezident Allende spáchal samovraždu. Zastrelil sa svojím Kalašnikovom. Aj keď pochybnosti, či nešlo o vraždu, pretrvávajú. Počas následných krutých represálií zatkli, mučili a popravili vyše 300 000 ľudí. Vojaci s M16 kami privádzali zajatcov na štadióny, keďže väzenia boli plné. V polovici 70. rokov sa vojna medzi M16 kami a Kalašnikovmi preniesla na nový front, do Libanonu. M16 ky používala izraelská a libanonská armáda a kresťanské milície, Kalašnikovy zasa sýrske jednotky, šiitské milície a palestínska OOP. Typ zbrane pri konfliktoch v mestskom prostredí tak symbolizoval i politickú a náboženskú príslušnosť. Predseda Organizácie za oslobodenie Palestíny, Jásir Arafat, na pôde OSN vyhlásil: “Prišiel som sem s olivovou ratolesťou v jednej ruke a zbraňou bojovníka za slobodu v druhej. Konajte tak, aby mi tá ratolesť nevypadla z ruky.” V snahe o udržanie mieru OSN v apríli 1978 vyslala do Bejrútu 200 francúzskych výsadkárov. Ich úlohou bolo zmierňovať napätie medzi izraelskou armádou a palestínskymi fedajínmi v južnom Libanone. Francúzski vojaci sa po prvýkrát dostali pod paľbu Kalašnikovov večer, 1. mája. Malo to smrtonosné následky. Došlo ku konfliktu so skupinou, z ktorej unikli traja muži ozbrojení Kalašnikovmi. S palestínskym dôstojníkom sme sa ich snažili upokojiť, ale okamžite odistili zbrane a spustili paľbu. Traja muži, ktorí stáli oproti mne, na nás súčasne začali strieľať z Kalašnikovov. Dvaja výsadkári zomreli na mieste. Vážne zraneného plukovníka Salvana evakuovali vrtuľníkom do nemocnice v Gaze. Veliteľ francúzskych Modrých prílb v južnom Libanone, plukovník Salvan, je podľa vlastných slov z najhoršieho vonku. Bol najmenej desaťkrát postrelený do nôh. Rôzni lekári, ktorí ma ošetrovali, povedali, že som mal na tele 12 18 rán, od chodidiel až po nos, ktorý som si raz zranil už predtým. V ten deň asi nado mnou držal ochrannú ruku Boh. Sochy v moskovských parkoch pripomínajú okoloidúcim sovietskych vojakov, ktorí padli v bojoch v Afganistane. V Afganistane som pôsobil vyše dva roky, od 1984 až do 86. Samozrejme, že som po celý čas zvieral v rukách svoj Kalašnikov. Nikdy by som ho neoznačil len za neživý objekt. Vďačím mu za to, že žijem, za svoj život i životy mojich druhov. Verte mi, že som s ním viedol dôverné rozhovory. Vedome či podvedome. Od začiatku som sa mu prihováral: “Nesklam ma, môj drahý. Pomôž mi dostať sa odtiaľto.” Z toho som čerpal silu. Sebaistá sovietska armáda začala intervenciu v Afganistane 25. decembra 1979. Jej cieľom bola podpora kábulského komunistického režimu. Michail Kalašnikov nečakane navštívil front. Chcel počuť hodnotenia novej pušky AK 47 priamo od vojakov z bojiska. Keď našich vojakov vyslali do Afganistanu, v boji proti nepriateľom používali tieto zbrane. Keď s ním potom hovorili, bol to preňho ako pre konštruktéra úžasný moment. Vždy sa ich pýtal na poznatky, patrilo to k jeho perfekcionizmu. Neustále opakoval: “Vojaci zvyčajne nemajú vysokoškolské vzdelanie a ja som vytvoril zbraň pre radových vojakov.” Podľa mňa to bolo tým, že aj sám bol vojak. Keď ma požiadali, aby som porovnal Kalašnikova a M16 ku, moja prvá reakcia bola, že puška M16 je ako mladá dáma, ktorá je veľmi náladová, krehká a chúlostivá. Kalašnikov je zasa ako chudobný, drsný ruský roľník, ktorý si robí svoju prácu. A robí ju takým spôsobom, že ak sa mu niekto postaví do cesty, tvrdo za to zaplatí. Tak vnímam tieto dve zbrane. O budúcnosti vojny v Afganistane sa rozhodovalo v Spojených štátoch a nitky mala v rukách CIA. Afganským vzbúrencom poskytovali aj zbrane. S neskrývaným cynizmom sa rozhodli použiť namiesto M16 Kalašnikovy, aby sovietov porazili. Išlo o premyslené rozhodnutie, vyzbrojiť Afgancov Kalašnikovmi. Veľa týchto pušiek sa jednoducho recyklovalo, prešli rukami mnohých obchodníkov so zbraňami a končili v Pakistane. Nechceli sme, aby na tých Kalašnikovoch boli americké odtlačky v doslovnom i prenesenom zmysle a dali sa vystopovať sériové čísla. Išlo o druh pomsty, pretože Sovietsky zväz dodával Kalašnikovy napríklad do Angoly. My sme tie národné hnutia odporu v podstate obracali proti nim, v zmysle: “Tu máte naspäť svoje zbrane. Užite si to.” CIA s pakistanskou tajnou službou a s finančnou podporou zo Saudskej Arábie organizovala na afgansko pakistanských hraniciach dodávky zbraní do výcvikových táborov. Usáma bin Ládin, vtedy ešte na strane Američanov, mal na starosti nábor mužov na boj proti sovietom. Zostane paradoxom dejín, že Bin Ládina, ktorý bol nástrojom CIA, v roku 2008 zabilo americké komando vyzbrojené M16 kami. Svoj verný Kalašnikov mal pritom stále pri sebe. Okrem Kalašnikovov dodávali Američania afganským rebelom aj rakety Stinger. Sovietska armáda zakrátko prišla o prevahu vo vzduchu a vojnu prehrala. Myslím si, že Afganistan bol pre nich akousi obdobou Vietnamu. Jestvuje veľa dôvodov, pre ktoré sa Sovietsky zväz rozpadol. Jedným z nich však boli obrovské výdavky na vojnu v Afganistane. Rusov neporazili ťažké zbrane, ale ich vlastná puška, Kalašnikov. 15. februára 1989, 10 rokov po začiatku intervencie, sa museli sovietske vojská z Afganistanu stiahnuť. Nasledoval dominový efekt, pád Berlínskeho múru a rozpad Sovietskeho zväzu. V chaose postsovietskej éry sa otvorili brány skladov zbraní a obrovské zásoby Kalašnikovov boli dostupné pre tých, čo ponúkli najviac. Po rozpade Sovietskeho zväzu bol veľký nadbytok zbraní. Obchodovalo sa s nimi zákonnými cestami, ale aj nezákonne na čiernom trhu a končili v Afrike a na Strednom východe. Teroristické skupiny, či ktokoľvek iný, kto mal peniaze a záujem o zbrane, si ich tak mohol lacno kúpiť. V tomto veľkom výpredaji čakali na zákazníkov milióny zbraní, ale M16 ok bolo medzi nimi málo. K známym obchodníkom so smrťou patrili Bout, Soghanalian, Falcon a Minin. Pochádzali z Ruska, Libanonu, Francúzska či Ukrajiny. Ale najvplyvnejším bol Američan Samuel Cummings. Som optimista, pretože to mám v povahe. Vždy som bol presvedčený a nemám dôvod tento názor meniť, že obchod s vojenskými zbraňami nie je postavený na ľudskom rozume, ale na hlúposti. A asi sa zhodneme, že ľudská hlúposť je nemerateľná. Vždy jestvovala a bude jestvovať. Eldorádom obchodníkov so zbraňami sa stala Afrika s ročným obratom 5 miliárd dolárov. Zbrane, ktoré sa sem pašovali s falošnými certifikátmi, boli hnací motor občianskych vojen. Za všetky tie Kalašnikovy sa platilo dolármi, diamantmi, zlatom a nerastnými surovinami. Na bojoch sa podieľalo takmer 300 000 detských vojakov. Ľahká AK 47 s jednoduchou údržbou bola pre nich ideálnou zbraňou. Shena mala len 9 rokov, keď ju uniesli povstalci z Armády národného odporu v Ugande. Dnes má dcéru v rovnakom veku. Pamätám si, ako sme z tej zbrane strieľali. Na to sa nedá zabudnúť. Stane sa súčasťou vášho tela, vášho života a spomienok. Nikdy si nevymažete z pamäti ani zvuk tej pušky. Má ho veľmi charakteristický. Je to zvláštne, pretože keď začujete streľbu, vždy dokážete rozoznať, či je to len do vzduchu, alebo tie strely niečo zasiahli. Ten zvuk je skrátka iný. Učili nás, že Kalašnikova máme milovať ako svoju matku. Tak to doslova povedali: “Milujte túto zbraň, ako keby bola vašou matkou. A milujte ju viac ako samých seba. Ak by ste mali o tú pušku prísť, obetujte radšej seba.” Generálny tajomník OSN Kofi Annan v roku 2001 vyhlásil: “AK 47 sa dá kúpiť za dolárov alebo za vrece obilia. Ľahko sa používa, stačí na to minimálny výcvik. Dokáže to aj dieťa. A vydrží desaťročia.” Tá zbraň nás pripravila o detstvo, ktoré nám už nikto nevráti. Pripravila nás o spomienky, o minulosť. Prišli sme o detstvo, o priateľov, stratili sme rodičov. Neostal mi nikto a na vine je táto zbraň. Síce je na to už neskoro, ale myslím si, že Michail Kalašnikov by mal vedieť, že by bolo lepšie, keby nikdy neskonštruoval túto ľahkú pušku, ktorú dokáže ovládať aj dieťa. V roku 1969 bol Michail Kalašnikov stále len rotným a pracoval ako technik v továrni, kde vyrábali jeho zbraň. Zarábal v prepočte necelých 500 dolárov mesačne a býval v tom istom dvojizbovom byte, keď mu zmenil život článok, ktorý vyšiel v amerických novinách. Za to, že som sa stal plukovníkom, vďačím vlastne Američanom. Jedného dňa napísali, že obyčajný rotný vyzbrojil všetky krajiny Varšavskej zmluvy. A tak moji nadriadení zareagovali a rýchlo ma povýšili na plukovníka. Rok 1990 priniesol Kalašnikovovi prekvapenie v podobe pozvania na návštevu Spojených štátov. Sovietska vláda nečakane súhlasila. Konštruktér M16 ky, Eugene Stoner, privítal svojho najväčšieho rivala Kalašnikova. Keď sa Stoner a Kalašnikov stretli, rýchlo sa spriatelili. Môže sa to zdať zvláštne vzhľadom na vzťahy, ktoré medzi ich krajinami vládli. Rusko a Spojené štáty boli počas studenej vojny úhlavnými nepriateľmi. No studená vojna už bola minulosťou a ich duel sa zmenil na priateľskú súťaž v streľbe. Američan Stoner strieľal z AK 47 a sovietsky plukovník Kalašnikov z M16 ky. Z niekdajších rivalov sa stali priatelia. Budem sa tešiť na ďalšie stretnutie. Azda by sme mohli spolupracovať na novom modeli. Súhlasím. Môžeme sa do toho pustiť spolu. Národná asociácia držiteľov strelných zbraní by bola z takej spolupráce nadšená. V krajine, kde platí Druhý dodatok, je v obehu 200 miliónov zbraní. Najobľúbenejšou zostáva M16 ka, ktorá dostala prezývku Barbie Doll. No niekdajšia zbraň komunistov, Kalašnikov AK 47, sa s 200 000 predanými kusmi ročne stal bestsellerom na americkom trhu. Jedným z hlavných dôvodov nárastu obľuby Kalašnikovov je cenová dostupnosť. Nejde o drahú zbraň. Konkrétne táto stojí 665 dolárov, zatiaľ čo ceny pušiek M16 sa pohybujú od 1 200 do 200 000 dolárov. Hollywood navyše vytvoril AK 47 ke imidž veľmi desivej zbrane. Domnievam sa, že časť zločincov a gangstrov ju túži vlastniť, pretože ju pokladajú za štýlovú na základe toho, čo videli vo filmoch. V Hollywoode v súboji o imidž zvíťazil Kalašnikov. Získal by Oscara ako najobávanejšia zbraň. No v uliciach tu ročne zomrie 30 000 ľudí. Skosia ich guľky z M16 ok či Kalašnikovov, ktorých je v obehu 5 miliónov. V skutočnosti som fanúšikom M16 ok a zbieram ich. Mám ich veľa, viac než desať. No keď v období po hurikáne Katrina v centre New Orleansu prestal platiť zákon a poriadok, ľudia prepadávali autá a rabovali, rozhodol som sa nosiť so sebou Kalašnikova. O AK 47 a tejto konkrétnej vám môžem povedať jednu dôležitú vec. Keď som v zničených uliciach New Orleansu stretol ľudí, ktorí mohli mať zlé úmysly, a zbadali túto zbraň, okamžite sa dali na útek. Pohľad na AK stačil, aby ma nechali na pokoji. Kalašnikov by povedal: “Teroristi nie sú hlúpi. Vyberajú si najlepšie zbrane.” Aj gangy v Marseille dávajú pri vojnách o územie prednosť Kalašnikovom, ktoré sú na rozdiel od M16 ok ľahko dostupné. Dá sa to jednoducho vysvetliť. Kalašnikovy pochádzajú hlavne z územia bývalej Juhoslávie. Začiatkom 90. rokov tam došlo k nepokojom a ozbrojeným konfliktom v Bosne i v Chorvátsku. V tom čase sa tam sústredilo obrovské množstvo zbraní. Po skončení bojov situáciu zhodnotili, časť zbraní si nechali v obave, že by mohlo dôjsť k ďalším nepokojom, ale veľmi veľa ich predali. Kalašnikovom, ktorý dnes drží v rukách tínedžer z Marseille, sa už možno vraždilo v Srebrenici, alebo ním zabíjali nevinných ľudí pri obliehaní Sarajeva. Zbrane nemajú pamäť. Keď sa vojna skončila, bývalí vojaci začali organizovať export zbraní. Cez hranice ich prevážali nenápadne v osobných autách, autobusoch, či v nákladiakoch. Sieť priekupníkov využívala všetky dostupné cesty. V januári 2007 bol nájdený tajný arzenál v troch úkrytoch v departmentoch Bouches du Rhône a Var. Tvorilo ho 51 Kalašnikovov, samopaly a revolvery dokopy takmer 200 zbraní. Obchod organizoval bývalý chorvátsky vojak Zvonko Lukič. Za Kalašnikov však musíte čosi zaplatiť. Ak chcete kvalitnú zbraň, na čiernom trhu vás dnes vyjde na 2 500 až 3 000 eur. Obvykle s ňou dostanete aj 1 až 2 zásobníky s 30 nábojmi. Ak nájdete Kalašnikova za 500 eur, znamená to, že je v zlom stave, alebo je na ňom veľa krvi. Nedokážem sa pozrieť na pušku AK 47 a nespomenúť si pri tom na masaker v škole v Beslane alebo na Charlie Hebdo. Nedokážem si pri tom nespomenúť na Usámu bin Ládina. Keďže Kalašnikovov je po celom svete tak veľa, akýkoľvek radikál, ktorý sa k tejto zbrani dostane, sa môže zapísať do dejín tým, že nejakých ľudí pripraví o život. Medzi 7. a 9. januárom 2015 žil Paríž v hrôze. Amedy Coulibaly a bratia Kouachiovci zavraždili 17 ľudí v redakcii časopisu Charlie Hebdo a v kóšer obchode vo Vincennes. 13. novembra si útok ďalších šialencov hlásiacich sa k Daešu vyžiadal 130 nevinných obetí. Pri tejto masakre hral hlavnú rolu Kalašnikov. Kalašnikov, ktorý si s obľubou vyberajú náboženskí fanatici a teroristi, je aj zbraňou občianskych vojen. Od ruskej anexie Krymu prebieha na Ukrajine vojna medzi vládnymi silami a separatistami s podporou Moskvy. Tí, čo uviazli v zákopoch na frontovej línii, veria v toho istého boha, hovoria tým istým jazykom a zabíjajú sa navzájom tými istými zbraňami. Kalašnikovmi. Bratovražedná vojna rozdelila susedov, priateľov, dokonca i členov rodín. Dala by sa označiť za prekliatie Kalašnikova. Poznám niekoľko rodín, v ktorých syn vzal do rúk Kalašnikova a šiel bojovať s ukrajinskou armádou, zatiaľ čo otec sa so svojím Kalašnikovom pridal k separatistom. V rodinách sa otec postavil proti synovi, proti vlastnej krvi, a v rukách majú rovnaké zbrane, pušky Kalašnikov. Kalašnikov prišiel na vojenský cintorín v Quanticu pri Washingtone vzdať poslednú úctu svojmu rivalovi a priateľovi Eugeneovi Stonerovi. Nemohli sa líšiť viac: Stoner sa vďaka patentu na M16 stal multimilionárom, Kalašnikov sa pýšil len tým, že dal zbrani svoje meno. Ich dedičstvo je obrovské a desivé. 10 miliónov M16 ok a 100 miliónov Kalašnikovov. Zbrane, nad ktorými ich konštruktéri už nemajú kontrolu, sa používajú vo všetkých vojnách a masakroch. Myslím si, že stará éra, keď bola AK 47 pokladaná za symbol revolúcie, sa skončila. Väčšina ľudí ju dnes podľa mňa vníma skôr ako symbol deštruktívnej ideológie a terorizmu. Ideológie, proti ktorej stoja sily, zastupujúce právo a poriadok. A tie sú dnes vyzbrojené M16 kami. 11. septembra 2001 došlo v New Yorku k pádu Dvojičiek. Amerika bola zasiahnutá do srdca. Zbraňou odplaty sa stali M16 ky, ktoré mali znovu nastoliť vládu zákona a mier. Pax Americana. Začala sa invázia do Afganistanu. Američania dúfali, že so svojimi M16 kami uspejú tam, kde Sovieti s Kalašnikovmi prehrali bitku o Kábul. Boje v púšti sú nesmierne náročné. Ťažko sa tam pohybuje, ide o najdrsnejšie prostredie, v akom som bol. Naše M 4, teda odľahčené verzie M 16 ok, zvykli často zlyhávať. Stačilo, že sa do nich dostalo trochu prachu a zasekli sa, alebo sa prehrievali. Kedykoľvek sme v Iraku či v Afganistane stáli proti Kalašnikovom, rozhodne sme voči nim pociťovali rešpekt. Bolo nám jasné, že ide o veľmi účinné zbrane. Mal som priateľov, ktorých zastrelili AK 47 kami. Keď vidíte, čo dokážu, musíte k nim mať rešpekt. Rešpekt a sklamanie. Po vyše desiatich rokoch bojov sa armáda Spojených štátov stiahla. Taliban so svojimi Kalašnikovmi odolal americkým M16 kam. Premôcť a podrobiť si Afgancov sa nepodarilo žiadnej armáde od čias Alexandra Veľkého, ani jednotkám Britského impéria, ani armáde Sovietskeho zväzu či Spojených štátov. Po Afganistane zaviala zástava s hviezdami v Bagdade. Operácia “Iracká sloboda” sa skončila úspešne. Saddámove Kalašnikovy nemali šancu proti M16 skvele vyzbrojených amerických jednotiek. Bronzová Saddámova socha ako symbol jeho arogancie bola strhnutá k zemi. Víťazstvo M16 ok v bitke o Irak ešte neznamenalo, že vyhrali aj vojnu. Kalašnikovy rebelov v guerillových bojoch v mestskom prostredí boli pripomienkou, že mier možno udržať len hlavňami M16 ok. Pri prekvapivých útokoch zo zálohy ani tie neboli zárukou prežitia. Padlých príslušníkov našich jednotiek si uctievame symbolickým aktom, ktorý pozná každý vojak. Na jeho M16 ku zavesíme prilbu a vedľa položíme čižmy. Prilba symbolizuje jeho ochranu, zbraň je jeho družkou a čižmy sú tam preto, lebo žiaden kovboj neumiera bez nich. 18. decembra 2011 opustila Irak posledná americká jednotka. Američania pred odchodom vycvičili príslušníkov novej irackej armády. Veľkoryso im ponechali aj M16 ky, aby dokázali udržať mier v zničenej krajine, sužovanej nenávisťou medzi kmeňmi, šiitmi a sunnitmi a ohrozovanej Daešom. Kalašnikovy sa tu dedili z otca na syna. V súčasnom irackom Kurdistane by ich ochotne vymenili za oveľa modernejšie M16 ky. Ale pod vplyvom hrozby Daešu ceny na čiernom trhu stúpajú. Kalašnikov stojí 1 000 až 1 500 dolárov. Ak je nový, môže to byť až 2 000 dolárov. No ceny M16 ok sa pohybujú medzi 5 až 10 000. Svoju som kúpil za 9 800 dolárov. M16 ka je výkonnejšia ako Kalašnikov, je rýchlejšia a krajšia. A dá sa povedať, že aj módnejšia. M16 ky sú medzi Pešmergami obľúbené, ale vzácne. V Iraku a v Levante sú odkázaní na svoje Kalašnikovy, keď čelia militantným silám Islamského štátu. Daeš, ktorý má peniaze z predaja ropy, rabovania a z priekupníctva, používa americké M16 ky. Jeho príslušníci ich kradnú, alebo kupujú od irackých vojakov. Daeš získal M16 ky vďaka tomu, že sa rozpadla iracká armáda, ktorá nimi bola vyzbrojená. Je v tom zvláštna symbolika aj preto, že môžu tvrdiť, že Iračania nevedia bojovať. Tieto zbrane dostali od Spojených štátov. Išlo o nové M4, teda modernejšiu verziu M16. Mali množstvo týchto zbraní, no nevedeli ich používať. A Daeš sa teraz hrdí tým, že má M16 ky, ktoré ukoristil irackým vojakom. Daeš je rakovinový nádor, ktorý sa zrodil v púšti, šíri pochybnú islamistickú ideológiu a živia ho arabské peniaze, frustrácia, nenávisť a naše strategické omyly. Jeho príslušníci sa pod čiernou zástavou Mohameda oháňajú M16 kami a Kalašnikovmi, ktoré stratili všetku symbolickú hodnotu. Aj v Moskve symboly starnú a strácajú sa. Posledný socialistický hrdina a jeden z najoslavovanejších mužov v Rusku, generál Michail Kalašnikov, zomrel ako 94 ročný 24. decembra 2013. Pohreb sa konal v Panteóne slávy na vojenskom cintoríne. Prostý obrad, slová uznania a záplava kvetov. Na predmestí Moskvy sa zišli hlavy štátov a vojenskí predstavitelia, aby vzdali posledný hold Michailovi Kalašnikovovi. Každý si chcel uctiť geniálneho konštruktéra. Kalašnikov mal pohreb hodný hrdinov. Na sklonku života, keď ho sužovali pochybnosti, hľadal útechu v cirkvi. “Moja bolesť je neznesiteľná a kladiem si otázku, na ktorú niet odpovede. Moja zbraň pripravila o život toľko ľudí. Som teda zodpovedný za ich smrť, aj keď išlo o nepriateľov?” Ako mladík túžil projektovať poľnohospodárske stroje. Skonštruoval však dokonalú zbraň. Dnes je po celom svete vyše 100 miliónov jeho pušiek. Teda desaťkrát viac ako M16 ok jeho rivala Stonera. Túto smrtonosnú hru Kalašnikov rozhodne vyhral.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.