DVE GUĽKY PRE GORBAČOVA

By | apríl 24, 2016

Júl 1990. Moskva, Červené námestie, 7 hodín. V túto rannú hodinu je Červené námestie takmer prázdne. Je tu len čestná stráž pri Mauzóleu a zriedkaví okoloidúci, ponáhľajúci sa do práce. Niektorí z nich si všimnú vysokého muža v stredných rokoch, vymeriavajúceho krokovaním vzdialenosť na námestí od obchodného domu Gum po Mauzóleum. Kto je to? Pracovník Vojenskej správy Kremľa? Historik? Režisér, čo hľadá exteriéry do filmu? Či iba obyčajný turista? Nikto ani netuší, že tento muž je zabijak. Tu, v centre hlavného mesta pripravuje atentát. Jeho cieľom je generálny tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany Michail Gorbačov. Hľadali sme. KGB vtedy hľadalo toho, kto to urobil. Ale bolo málo času. A, ako vravím, nájsť ho bolo ťažké. Išlo o konšpiráciu. Marec 1990. Moskva, Leningradská stanica. Od davu cestujúcich, ktorí prišli z Leningradu do Moskvy, sa vysoký muž stredného veku ničím nelíši. Možno tým, že sa správa trochu čudne. Keď v diaľke zbadá milicionára, zbystrí pozornosť, skloní hlavu a zrýchli krok. Rýchlo sa ponorí do metra a splynie s davom cestujúcich. O pol hodiny sa muž vynorí na zastávke Kutuzovský prospekt. Zájde do brány blízkeho domu a vyjde na povalu. Tam z balíčka vytiahne okuliare, obväz a bundu. Prezlečie sa, zalepí si nos, nasadí okuliare a takto vyjde na ulicu. Na stĺpy a brány vylepuje letáky. “Súdruhovia, vyzývam vás, zabime členov Ústredného výboru a politbyra Komunistickej strany Sovietskeho zväzu, vrátane Gorbačova!” Letáky s podobným obsahom sa objavujú v Moskve a Leningrade takmer každý týždeň. Milícia a KGB v oboch mestách hľadajú ich autora už niekoľko mesiacov. No neúspešne. Každý svoj krok má premyslený do najmenších podrobností.04-19_Dve guľky pre Gorbačova[(054330)08-36-06] Niet ani svedkov, ani dôkazov. Ďalší krok neznámeho teroristu je výzva k členom politbyra. Posiela im listy a v nich žiada demisiu Michaila Gorbačova a uskutočnenie ľudových volieb. A dokonca určí aj termín splnenia svojich požiadaviek, 6 mesiacov. V opačnom prípade, sa vyhráža: “Budem strieľať!” Áno, naše orgány ho pravdaže hľadali. Ale mal veci tak premyslené do detailov. Príprava listov, odoslanie, za taký krátky čas sa nám nepodarilo nájsť ich pisateľa. V bazáre si zohnal písací stroj a na ňom napísal svoje výzvy. A keď listy a výzvy napísal, ten stroj zničil. Pričom, ako povedal, vopred zatrel písmená. A potom ten stroj rozobral na kúsky a zakopal v lese. Susedom v ubytovni vysvetlí klepanie na stroji tak, že si privyrába písaním článkov do časopisov. Nedivili sa, tento uzavretý a neprístupný človek bol známy svojou láskou k zlepšovateľstvu. September 1990. Leningradská oblasť, mesto Kolpino. Už niekoľko týždňov chodí do obchodu Poľovníctvo ten istý návštevník. Vyberá si poľovnícku pušku. Muž sa ochotne baví s kupujúcimi, konzultuje s predavačmi, ktorá puška je spoľahlivá, či ktorá má väčší dostrel. Svoj výber ukončí pri nemeckej puške kalibru 16 milimetrov. Kúpil si ju v bazáre z druhej ruky. Nemecká puška s dlhou hlavňou bola vo výbornom stave, mala smrtiaci účinok na viac ako 200 metrov. Takže celkom dosť na to, aby mohol zamieriť a strieľať na Červenom námestí. Za pušku zaplatí 900 rubľov, čo boli na tie časy slušné peniaze. No muž aj tak túto sumu pokojne zaplatí. Predavačovi vysvetlí, že už dávno sníva o takej puške. Dokonca si pol roka šetril peniaze, privyrábal si ako kamelot. S dokladmi problémy neboli. Kupujúci predložil nový preukaz člena Kolpinského medziregionálneho poľovníckeho a rybárskeho spolku a povolenie na vlastníctvo zbrane. Predavač mu zagratuloval k dobrému nákupu a zaželal úspešnú poľovačku. Sotva mu však napadlo, na akú “zver” sa chystá “poľovať.” Odznelo vtedy veľa ostrých vyjadrení. Veľa ľudí v zápale politických vášní mohlo povedať: “Zabil by som ho!” čo si krátko predtým kúpil pušku, skúša kabát. Zvláštne je niečo iné. Muž trvá bezpodmienečne na tom, aby bol kabát veľký a dlhý, až po päty. Predavačky sa usmievajú nad čudáckym kupujúcim, ale nehádajú sa s ním. Muž odchádza z obchodu s nákupom, ktorý na jeho postavu očividne nepasuje. Na to, aby si pušku ukryl, si z vnútornej strany kabáta prišil puzdro. Tam si ju vložil. Dĺžka kabáta stačila na to, aby sa tam puška celkom ukryla. A aby sa dala rýchlo vytiahnuť. Teda, keď si odhrnul hornú chlopňu kabátu, mohol pušku dvoma pohybmi ruky vytiahnuť a ihneď spustiť mierenú paľbu. Koncom 80. rokov a začiatkom 90. rokov nastal čas zmien. Nová krajina, nové zákony, glasnosť, sloboda slova. Na oficiálne sprievody chodia ľudia neochotne, ako sa vraví “z donútenia.” Zato na opozičné mítingy chodia radi. 5. november 1990. Leningradská oblasť, mesto Kolpino. Jeho obyvatelia z Leningradského ľudového frontu sa chystajú na novembrovú demonštráciu. Maľujú plagáty a vymýšľajú heslá. Iba jeden človek sa na tom nezúčastňuje. Je to Alexander Šmonov, jeden z členov organizácie, obyčajný muž v stredných rokoch. V Leningradskom ľudovom fronte je už rok. Za ten čas sa stihol uviesť ako spoľahlivý a zodpovedný človek. Preto jeho odmietnutie účasti v sprievode kolegov prekvapilo. Bol ochotný. Keď dostal úlohu, určite ju splnil. Keď bolo vyhlásené nejaké zhromaždenie, určite tam prišiel. Takže vznikol dojem, že je to človek, ktorý predovšetkým chápe, že hnutie môže nejaké výsledky dosiahnuť iba v tom prípade, že tam vládne disciplína. Ale to, čo sa potom stalo, sa vymklo predpokladanému rámcu. 7. november 1990. Relácia “Čas.” Mimoriadna správa agentúry TASS. Počas sviatočného sprievodu zazneli 7. novembra na Červenom námestí vedľa obchodného domu GUM výstrely. Bol zadržaný obyvateľ Leningradu. Poškodený nebol nikto. Vyšetrovanie pokračuje. V tom čase sme boli s mužom na liečení. A on mi povedal: “Vieš, v rozhlase vraveli, že niekto strieľal na Gorbačova.” No, nech strieľal. Netrápilo nás to. A potom mi povedal: “Vieš, kto strieľal? Saša. Náš syn.” 7. november 1990. 10 hodín. Moskva, Červené námestie. Slávnostný sprievod na počesť 73. výročia Októbrovej revolúcie. Okolo tribún na Mauzóleu prechádzajú rady pracujúcich. Všetko je dôstojné a pokojné, žiadne výtržnosti. A odrazu sa v pokojnom sprievode čosi stalo. Z jedného zástupu sa oddelí muž v dlhom kabáte. Bleskovo vytiahne spod kabáta dvojhlavňovku a namieri ju v smere Mauzólea. Gorbačov hovoril, že proste začul výstrel. 2 výstrely. A vlastne nikomu nenapadlo, že sa tam niečo stalo. Michail Gorbačov dodnes odmieta vtedajšie udalosti komentovať. Iba v jednom rozhovore poznamenal, že k tomu nemá čo povedať. Z rozhovoru Michaila Gorbačova v Komsomolskej Pravde: “Viem, že sa počas sprievodu čosi zomlelo, keď som stál na Mauzóleu. A zo strany Gumu sa ozval výstrel. Len som sa tam pozrel a videl som, že je tam akási ruvačka. Nevidel som to jasne, ale povedali mi, že prekazili pokus o atentát.” Šiel som v zástupe manifestujúcich. Došiel som čo najbližšie ku Gorbačovovi. A v tej chvíli sa zástup roztrhal. Tak som sa rozhodol vybrať pušku, keď som bol k nemu tak blízko. Namieril som na Gorbačova a začal som stláčať kohútik. Dnes streľba na ulici, či atentáty na politikov, už nikoho neprekvapujú. Ale vtedy v 90 tom roku to bol šok. Zvlášť keď sa ukázalo, že prezidenta Sovietskeho zväzu nechcel zabiť profesionálny zabijak, ale obyčajný inštalatér z Kolpina. Žiak Saša Šmonov bol obyčajný trojkár. No na hodinách dejepisu sústredene počúval učiteľa. Na iných hodinách bol nepozorný. Rodičia ho za známky nehrešili. Jeho otec, hrdina Veľkej vlasteneckej vojny, náčelník kolpinskej milície, bol celé dni v práci. A mama sa zo syna tešila. Tu je v perinke ako celkom maličký. Vyrastal ako poslušný chlapec. Dobrý. Bol dobrý chlapec. Vždy sa vedel podeliť o hračky s inými deťmi v škôlke. Bol to dobrý chlapec. Aj teraz je dobrý. Po skončení školy prijali Šmonova na priemyslovku, špecializácia inštalatér. Priateľov takmer nemal. Bol uzavretý a nespoločenský. Veľa času trávil pri knihách. Zvlášť sa zaujímal o dejiny a politiku. Tu mám 17 rokov. Saša Šmonov má 17 rokov. V krajine sa dejú udalosti, ktoré prudko zmenia jeho budúcnosť. 22. január 1969, Kremeľ. Podporučík Viktor Iľjin, ktorý je nespokojný s politikou Brežneva a zmenou Ústavy, rozstrieľal pri Borovickej bráne Kremľa vládnu kolónu. Mieril na auto Generálneho tajomníka, ale ten tam nebol. V aute boli kozmonauti, Alexej Leonov, Valentína Tereškovová, Adrian Nikolajev a Georgij Beregovoj. Stihli sa zohnúť. Šofér bol smrteľne zranený. Adrian Nikolajev chytil volant a zastavil auto. Iľjina zadržali na mieste. V prípade, keď sa celkom nekompetentná osoba v rámci akejsi emocionálnej či psychickej úchylky, emocionálnych predstáv, pokúsi odstrániť hlavu štátu, vznikne z toho akoby krvavá klauniáda. Viktora Iľjina neskôr uznajú za psychicky chorého a umiestnia ho na Kazanskú psychiatriu na nútené liečenie. Dokonca ani západné masmédia vtedy nemohli obviniť sovietske vedenie z prenasledovania disidentov. Iľjinova nespôsobilosť bola očividná. Pre človeka, ktorý sa v časoch Brežneva pokúsil zabiť hlavu štátu, iná cesta proste nebola. Len na psychiatriu. Iba ak by ho zastrelili priamo na mieste. Treba oddeliť duševne chorých, ktorí z bláznivých pohnútok porušili zákon, či chceli spáchať atentát, od ľudí, ktorých ovládla určitá idea sociálnej prestavby. Ľudí, ktorí si myslia, že istá politická postava tomuto procesu prekáža. Atentát na Brežneva sa pred verejnosťou utajiť nepodarilo. Uvítanie kozmonautov sa vysielalo v priamom prenose do celej krajiny. Prenos bol zrazu prerušený. Bolo jasné, že sa stalo čosi mimoriadne. Na ďalší deň TASS vydal správu, v ktorej sa tvrdilo, že strieľali na kozmonautov. Ale potom pravda vyšla najavo, guľky boli určené Generálnemu tajomníkovi. Tento príbeh sa hlboko vryl do duše mladého inštalatéra z Kolpina. Pamätáte si na konkrétny moment, keď ste po prvý raz začali rozmýšľať, že vládu treba v krajine vymeniť? Po prvý raz mi to napadlo v roku 1976, lebo vlády sa zmocnili bez súhlasu ľudu. Brežneva, ako hlavu Sovietskeho zväzu, vybralo politbyro a Ústredný výbor Komunistickej strany. Treba zastreliť Brežneva, vodcu štátu, ktorý sa takto zmocnil vedenia bez súhlasu ľudu. Tak Šmonova ovládla myšlienka o násilnej zmene vládnej moci v Sovietskom zväze. Začína analyzovať Iľjinov skutok. Ako pravý zabijak hľadá jeho chyby, kde sa prerátal. Na zváženie všetkých detailov atentátu potrebuje 6 rokov. No realizovať vlastný plán nestihne. 10. novembra 1982 Brežnev zomrel. Po Brežnevovej smrti sa tváre vo funkcii generálneho tajomníka rýchlo menili. Šmonov nestihol premyslieť a pripraviť nový atentát. 11. marca 1985 zvolilo politbyro Ústredného výboru za nového Generálneho tajomníka Michaila Sergejeviča Gorbačova. Pre Šmonova dostal nepriateľ novú podobu a čoskoro sa objavil aj konkrétny motív. Myslel som, že Gorbačov s ostatnými sú zodpovední za smrť nevinných ľudí v apríli 1989 v Tbilisi. Vtedy, v dôsledku špeciálnej operácie na potlačenie opozičného mítingu pred budovou Úradu vlády Gruzínska zahynulo 20 ľudí. Ďalší míting bol 20. januára 1990 v Baku. Znovu tam boli mŕtvi a ranení. Dôvod číslo 2 bol, že Gorbačov uchvátil moc nad sovietskym ľudom bez jeho súhlasu v rokoch 1985 a 1990. Tretí dôvod bol, keď som sa domnieval, že sú Gorbačov a ostatní zodpovední za existenciu totalitného režimu do a po roku 1985. Štvrtý dôvod, prax ukázala, že ak zločiny nie sú potrestané, ich počet sa zvyšuje. Dostávam sa k tomuto záveru, uvedomujúc si trpkú skúsenosť a výčitky, ktoré odzneli na tomto zjazde na adresu prezidenta. Jedným slovom, kedysi začiatkom roku 1990 sa vražda Gorbačova stala Šmonovou fixnou ideou. Ale ako to urobiť? Časy sú v krajine ešte celkom iné, ako tie, čo prídu čoskoro. Nájomné vraždy boli v Sovietskom zväze zatiaľ raritou. Pre začiatok sa rozhodne nájsť si ideových spojencov. Najjednoduchšie je pridať sa k nejakej opozičnej politickej organizácii.04-19_Dve guľky pre Gorbačova[(017758)08-36-03] V roku 1989 vstúpi Alexander Šmonov do Leningradského ľudového frontu. Pravdaže, upútal moju pozornosť, tým, že bol zjavne akýsi spomalený. Takže konal veľmi pomaly, prešľapujúc z nohy na nohu. Ak obhajoval nejaké idey, tak boli dosť naivné, na ktoré ľudia zvyčajne nijako nereagovali. Spravidla ich ani nepočúvali. Alebo mu dali jemne na vedomie, že to nie je celkom to, čo je teraz treba. Ale Šmonov sa už definitívne rozhodol. Už ho nikto a nič neprinúti vzdať sa svojho cieľa. V psychiatrii sa to nazýva “paranoidné povahové vlastnosti.” Človek má sklon k utkvelým predstavám, vytvára si veľmi dôležité idey, až po tie paranoidné. A týmto myšlienkam, tomuto cieľu, podriadi celý svoj život. Prvá a najdôležitejšia zásada je konšpirácia. V práci, v Ižorskom závode, je Šmonov celkom obyčajný zamestnanec. Pre rodičov je to pozorný syn. Na jednom z výsluchov sa Šmonov prizná, že sa kvôli konšpirácii dokonca oženil. To je otec, žena, ja, mama, dcéra. Podľa výpovede jeho ženy, rodinu celkom opustil, vôbec sa o ňu nestaral. Pomáhal jej iba materiálne, to bolo všetko. Nemal žiadny vzťah ani so ženou, ani s dieťaťom. Ponoril sa do seba. Hlavne v čase tesne pred atentátom. Miesto pobytu ženy a dcéry Alexandra Šmonova je dnes neznáme. Žena sa s ním rozviedla hneď po atentáte, zmenila si meno a spolu s dcérou odcestovala. Mohol som ísť strieľať na strelnicu, ale v lese je to lepšie. Tam sa v zásade strieľa na taniere a na pohyblivý terč diviaka. Preto som sa rozhodol vyskúšať si pušku v lese a zároveň si tam zatrénovať. Tak som si postavil terč a strieľal som. Treba trafiť aspoň 12 krát z 20. Neskôr, počas vyšetrovania, vznikne otázka, ako získal Šmonov potvrdenie, že je psychicky zdravý. Dokázal si bez problémov kúpiť pušku, lebo ho nemali v evidencii. Nič tam naňho nemali, a preto si pušku mohol bez problémov kúpiť. Šiel som do psychiatrického dispenzáru a tam som dostal potvrdenie, že som psychicky zdravý. Toto potvrdenie som dostal 3 týždne pred nákupom pušky. Lekári v dispenzári vtedy nenašli v psychickom zdraví Šmonova žiadne odchýlky. Aj vojenská odvodová komisia ho predtým uznala za psychicky zdravého a schopného pre vojenskú službu. Alexander Šmonov si odslúžil v armáde dva roky. Počas vojenskej služby som bol v čate najlepší v streľbe. Trénoval som tam na strelnici. 5. november 1990, Leningradská oblasť, mesto Kolpino. Jeho požiadavky na odstúpenie Gorbačova a konanie všeľudových volieb sa nesplnili. A Šmonov začne s čistým svedomím posledné prípravy na atentát. V práci dáva výpoveď. Kupuje si lístok na nočný vlak do Moskvy a píše odkaz, v ktorom vysvetľuje dôvody svojho konania. Odkaz si odloží do zadného vrecka nohavíc. Predpokladal, že ho môžu počas zadržania aj zabiť, čo je celkom dobre možné. Keď prišiel so zbraňou na Červené námestie a chcel strieľať po tribúne na Mauzóleu, pravdaže sa to pri protiakcii ochranky mohlo stať. 6. november 1990. Keď prišiel Šmonov do Moskvy, ako prvé sa pokúšal zistiť, kde sa zhromažďujú účastníci sprievodu. Vypytuje sa okoloidúcich na ulici, hľadá vylepené oznamy, ale nič. Tak si Šmonov kúpi noviny, tam by niečo mohlo byť. A naozaj, v jedných našiel potrebné informácie. Kdesi tu bol zoznam miest zhromaždenia. Aby som sa mohol k sprievodu na Červenom námestí 7. novembra pripojiť, vybral som sa na zastávku metra Červená brána, pokiaľ si pamätám. Šmonov má všetko pripravené. Zajtra príde hodina “H”. O tom, čo čaká v prípade úspechu jeho a celú krajinu, nerozmýšľa. môžeme u tohto človeka hovoriť o plnom nepochopení mechanizmu jej riadenia. O plnom nepochopení histórie, o plnom nepochopení ľudí, ktorí okolo neho boli a toho, ako tých ľudí v sekunde nasmerovať na zmenu kurzu krajiny. Taký človek je proste chorý. 7. november 1990, Moskva, 7 hodín 30 minút. Pri zastávke metra sa formuje niekoľko kolón. Inštruktori upozorňujú ľudí v sprievode, aby medzi seba nepúšťali cudzích. Šmonov sa pokúša k jednej z kolón pripojiť, ale odoženú ho. Skúša to druhý i tretí raz, a znovu neúspešne. Až pri štvrtom pokuse, porušiac všetky pravidlá, pustia neznámeho v dlhom kabáte medzi seba. Kolóna sprievodu, ku ktorej sa Šmonov pridá, vchádza na Červené námestie zo strany Historického múzea. K Mauzóleu je to 150 metrov. Do výstrelu 5 minút. Rovno pred tribúnou stáli pracovníci prvého oddelenia 9. správy KGB, z jednotky osobnej ochrany. Stáli v rozpätí 50 metrov. Zakrývali vlastnými telami prístup k Mauzóleu. Ak si pamätáte, jeden stál tvárou na jednu stranu, druhý na druhú. Ten kontroloval tú kolónu. Takže každý zo sprievodu prešiel rovno pred ich očami. Moskva, Červené námestie, 11 hodín 08 minút. Kolóna prichádza k Mauzóleu. Šmonov vytiahne pušku, zamieri a v tom istom momente k nemu pribehne milicionár. Seržant prvého pluku SHS, Andrej Meľnikov, mal v ten deň na Červenom námestí službu. Mal stanovište práve oproti Mauzóleu. Ak by vystrelil, guľky mohli zasiahnuť niekoho z ľudí, ktorí niesli na pleciach deti, alebo niekoho iného. Preblesklo mi hlavou, ak teraz naňho skočím, on vystrelí a môžu byť obete. A vtedy, keď som k nemu priskočil, chytil som hlaveň pušky oboma rukami a trhol som ju hore. Puška sa zachvela a guľka preletela nad Mauzóleom. Skúsil som vystreliť z druhej hlavne, ale on ju nadvihol. Tak som sa pokúsil trhnúť a streliť, ale nepodarilo sa. Aj druhý výstrel minul Mauzóleum. K Meľnikovovi hneď prišla posila. Niekoľko ľudí v civile v okamihu zložilo strelca a odniesli ho z námestia. Počas zadržania sa mu kabát rozhrnul a bolo vidieť, že terorista má pod ním pevne utiahnutú gázu. Nebodaj tam má výbušné zariadenie? Ukáže sa, že obavy boli zbytočné. Gáza pridržiavala nepriestrelnú vestu vlastnej výroby. Keď ho priviedli, vyzliekli ho a dali mu to dolu. Pod kabátom si urobil veľké vrecko, kúpil si veľký kovový plát, ale nebol z takého kovu, ktorý by zadržal guľku. Celé zadržanie zabralo doslova pár sekúnd. Nikto si nič nevšimol. Oslavy sa ešte neskončili a terorista už v služobnej miestnosti KGB vypovedal. Prípad viedol plukovník justície Pjotr Sokolov, vyšetrovateľ závažných trestných činov z KGB Sovietskeho zväzu. Šmonov sa choval dosť pokojne, ako človek, ktorý chápal, do čoho išiel a čo robil. Samozrejme bol trochu rozrušený. Zo zadržania, zo situácie, v ktorej bol. Ale choval sa dosť pokojne. Po prvých otázkach, čo vykonal, a prečo, presne vyložil svoje, tak povediac programové minimum. O niekoľko hodín vedel vyšetrovateľ o teroristovi všetko. Alexander Anatolijevič Šmonov, narodený v roku 1952 v Leningrade. Ženatý, má maloletú dcéru. Posledné zamestnanie Ižorský závod, inštalatér. Trestaný nebol. Aby sa zistilo, či je psychicky zdravý alebo chorý, boli potrebné mesiace pozorovania, desiatky svedeckých výpovedí a dve súdno znalecké expertízy. Našli sa dokumenty, ktoré potvrdili, že ešte v mladosti uňho objavili progresívne schizofrenické javy. Potom sa jeho chorobopis niekde stratil, ale poznámky ostali. Počas riešenia prípadu sa to potvrdilo. A bolo to podrobené dôkladnému vyšetreniu počas súdnej psychiatrickej expertízy, ktorá sa konala v Ústave Serbského. Treba však povedať, že výsledok expertízy bol pre vyšetrovanie nečakaný. Lekárske kolégium robilo so Šmonovom niekoľko dní testy a pohovory. V takýchto prípadoch sú lekári spravidla jednotní. Ale tu sa názory líšili. Niekoľko lekárov uznalo Šmonova za absolútne zdravého. Za čias Gorbačova, súdiac podľa toho, ako sa rozvíjala sloboda, ako sa hýbala perestrojka, začalo slobodné myslenie prenikať už do všetkých štruktúr. Zjavili sa aj články o represívnej psychiatrii a psychiatri už len veľmi opatrne robili politicky motivované diagnózy. U nás sa v televíznej reklame točí všetko okolo sexu. Máte aj vy také televízne reklamy? U nás sex nemáme a sme kategoricky proti tomu. 4 roky predtým, v roku 1986, sme sa počas skvelého telemostu dozvedeli, že v Sovietskom zväze nie je sex. A zabijakov tam nemali už vôbec. Chcieť zavraždiť hlavu štátu mohol iba šialenec. Alebo žeby Šmonov chorobu simuloval? Šikovná simulácia je veľmi zriedkavá. V podstate je simulovanie psychickej poruchy príliš zložité. Simulovať také niečo si vyžaduje serióznu prípravu. A veľmi solídnu inštruktáž. Pretože, byť v neprirodzenom psychickom stave dostatočne dlhý čas, je pre normálneho človeka prakticky nesplniteľná úloha. Preto sa dá simulácia dosť ľahko odhaliť. Vyšetrovateľ žiadal opakovanie expertízy. A tento raz lekári jednohlasne uznali Alexandra Šmonova za psychicky chorého. Na základe tohto nálezu Moskovský mestský súd na jeseň 1991 ukončil trestné stíhanie Šmonova. Poslali ho na nútené liečenie na leningradskú psychiatriu. Injekcie, nejaké preparáty, ktoré vyvolávajú nespavosť. Celý deň treba chodiť. Keď chodíš, cítiš sa normálne. Len čo ostaneš stáť, či si ľahneš, alebo sadneš, nevydržíš na jednom mieste. Keď chodíš, je to v poriadku. Ale to ti sestričky nedovolia. Vravia, že musíte ležať. Bol to pre nás šok. Veľmi ma to zarmútilo. Veľmi. A plakala som celú noc. Lebo mi bolo ľúto môjho syna. Prečo si len zničil život? Nemyslel na seba, nemyslel na svojich rodičov. Ten človek strávil niekoľko rokov na psychiatrii. Pritom nie v časoch, keď tam hospitalizovali tých, čo zmýšľali inak, ale vtedy, keď v tejto krajine došlo k zmene, keď inak zmýšľajúcich už neprenasledovali. Zdalo sa, že vec je absolútne jasná. Psychicky chorý človek sa pokladal za spasiteľa vlasti. No Šmonov počas vyšetrovania nečakane vyhlásil, že mal akéhosi spoločníka. Zatiaľ ho neodhalím. On mal pištoľ. A ako to bolo? Ja som mieril na Gorbačova a on s pištoľou ku mne nemal nikoho pustiť. V poslednej chvíli si to rozmyslel a odišiel so sprievodom. Tento variant pri vyšetrovaní dôkladne preskúmali. Preverili všetkých. Dokonca aj tých, ktorí, ako by sa mohlo zdať, nemali so Šmonovom žiadny vzťah. Skúmala sa verzia, ako by som ja bol spolupáchateľom toho trestného činu. Bol som pripravený, že môžem skončiť vo väzení. Nakoniec prišli predsa len k záveru, že žiadny spolupáchateľ neexistoval. Bol to výmysel Šmonova, aby bol dôležitý, akože nebol sám v skupine. Ako vravím, bol vykonaný obrovský kus práce pri overovaní všetkých verzií, spojených s možnosťou, že bol členom organizovanej skupiny, alebo bol pod čímsi vedením. Nič podobné sa nedokázalo. Šmonov konal sám. Možno ho ktosi nebral vážne, zavádzal ho, tváril sa, že s ním do toho pôjde, ale nechystal sa na to. Bola tu ešte jedna verzia, ktorú prešetrovali. Sprisahanie tajných služieb. Takúto možnosť nevylúčil ani sám Michail Gorbačov. V rozhovore povedal: “Myslím, že tento atentát nebol nič iné, ako dobre naplánovaná hra. Keďže problémy v krajine už vreli, situácia bola ostrá, napätá, rozhodli sa generálneho tajomníka proste vystrašiť. Preto som tomuto incidentu neprikladal význam. Bolo to iba divadielko zinscenované tajnými službami a KGB.” Vládna špička ho začala absolútne nenávidieť. Zvlášť KGB. A armáda, na ktorú dopadol najtvrdší úder. KGB zohrala veľkú úlohu pri zmenách, ktoré v krajine prebehli. V prospech tejto verzie hovorí aj fakt, že incident bol nakrútený na videozáznam. Ako a kto to stihol urobiť, keď bol atentát pre tajné služby taký nečakaný? Vznik záznamu sa čoskoro vysvetlil, patril agentúre TASS. To jeho kamery náhodou zaznamenali túto mimoriadnu udalosť. Bez akýchkoľvek tajných úmyslov a už vôbec nie sprisahania. Nemyslím, že to bolo nejako sponzorované či podnietené KGB. V podstate sú to seriózni ľudia. Takými vecami sa nezaoberajú. Hoci si myslím, že v tom čase už mali vážne obavy ohľadom, povedzme to mierne, mentality Michaila Sergejeviča, o tom, že sa celkom posúva na stranu Západu. A že úplne sa mu podriaďuje. ZÁZNAM: Vyzývame všetkých skutočných vlastencov, ľudí dobrej vôle, aby ukončili toto nepokojné obdobie. August 1991. Správu o štátnom prevrate v krajine a následnej demisii Michaila Gorbačova sa Šmonov dozvedel vo vyšetrovacej cele v Lefortove.04-19_Dve guľky pre Gorbačova[(036029)08-36-04] ZÁZNAM: So vznikom Spoločenstva nezávislých štátov. končím svoju činnosť vo funkcii prezidenta Sovietskeho zväzu. “Hneď po tom, ako som sa dozvedel o puči a o tom, že Gorbačova zbavili moci, neľutoval som, že som trpel za pokus o odplatu. Strieľal som na Gorbačova, aby bolo v Sovietskom zväze menej zločinov. A dokonca pokus potrestať zločin, zníži počet dokonaných zločinov.” A myslel si na ekonomické procesy?! Myslel si na sociálne dopady?! Teraz sa tomu hovorí rozpad osobnosti. Z jedných ľudí sa stali inak zmýšľajúci, takzvaní disidenti. Bojovali s mocou seriózne, no menej krvavým spôsobom. Iní ľudia sa o to pokúšali radikálne. A niektorí realizovali svoje osobné ambície. Sám Alexander Šmonov hovorí, že na slávu nemyslel. Ale väčšina účastníkov udalostí je presvedčená o opaku. Chcel sa presláviť za každú cenu. Mal to v sebe ukryté. Hrialo ho, že bude dôležitý. Alexandrova špecifickosť myslenia ho možno doviedla k záveru, že z neho bude hrdina. Je to psychický chorý, podlomený človek. Treba ho ľutovať. Seržant Andrej Meľnikov bol za zabránenie atentátu vyznamenaný radom Červenej zástavy a povýšený. Darček mu venoval aj náčelník prezidentovej bezpečnostnej služby. Vravel, toto je z duše, od nás, od ochranky. Bol to japonský holiaci strojček. Vyšetrovateľ závažných trestných činov KGB Pjotr Sokolov, za prípad Šmonova žiadne vyznamenanie nedostal. Keď je účastník prípadu nepríčetný, v našich kruhoch sa to tak bralo, jeho význam sa znižuje. Hoci práce na ňom nie je mennej ako na bežných prípadoch, možno dokonca viac. Prvý prezident Sovietskeho zväzu, laureát Nobelovej ceny Michail Gorbačov, po odchode do výslužby viedol Medzinárodný fond sociálno ekonomických a politologických výskumov. Dnes píše knihy, prednáša a zúčastňuje sa na medzinárodných konferenciách. Alexander Šmonov sa z psychiatrie dostal v polovici roku 1995. Tak ako predtým, žije v Kolpine a pracuje ako inštalatér. Už sa neoženil. Pokúšal sa podnikať, ale nepochodil. Kandidoval do Štátnej dumy, no volebná komisia jeho kandidatúru zamietla. Napísal niekoľko kníh. Najznámejšia je o atentáte na Gorbačova. Je dostupná na jeho webovej stránke. Tu je moja webová stránka a kniha návštev. “Súhlasím s vami, že trestnej činnosti vlády treba zabrániť. A súhlasím s tým, že ak sa tej trestnej činnosti nedá zabrániť legálnymi demokratickými prostriedkami, je oprávnené zabrániť jej konaním, ktoré sa vymyká zvyčajným demokratickým normám.” Dnes pokladá Alexander Šmonov za najdôležitejšiu vec svojho života ochranu ľudských práv. Je aktivistom niekoľkých fondov pomoci ľuďom, poškodeným nútenou psychiatrickou liečbou. V jednom z týchto fondov je aj Viktor Iľjin. Šmonov sa s ním zoznámil krátko po tom, čo sa dostal z nemocnice. Dnes sa stretávajú iba zriedkavo. Ale vo svojich rozhovoroch nikdy nespomínajú politiku. Tá už Alexandra Šmonova a Viktora Iľjina dávno nezaujíma.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.