DEŇ, KEDY ZOMREL KENNEDY

By | október 29, 2016

22. november 1963. Prezidenta Johna F. Kennedyho čaká v Dallase nadšené uvítanie. ARCHĺV: Blížia sa a ľudia jasajú! Ani Hollywood by nedokázal stvoriť atraktívnejší pár, než boli John Kennedy a Jackie. Za tri roky v prezidentskom kresle sa z Kennedyho stala superhviezda, ktorej pripisujú skrotenie sovietskeho protivníka v čase studenej vojny na Kube a záchrancu pred jadrovou vojnou. ARCHĺV: Až sem vidím, aký je opálený. Vďaka okúzľujúcej a eleganftnej manželke Jackie sa Kennedy stal miláčikom svetových médií a prvým televíznym prezidentom. Stelesnené dobro, vysnívaná legenda. To v nich videli mnohí ľudia. No dnes ráno prezidenta v Dallase nevíta každý. Atmosféra v meste bola napätá, mnohí mali z Kennedyho príchodu strach. Vo vzduchu bolo cítiť obavy z toho, že prezidenta by mohli zavraždiť. Videl som, ako sa prezident chytil za krk, a vedel som, že niečo nie je v poriadku. Bolo počuť len “beng, beng beng”. Miesto, na ktorom pred 50 imi rokmi guľky trafili Kennedyho, dodnes láka do Dallasu návštevníkov z celého sveta. Tragédia z čias, keď začínali Beatles, priťahuje ďalšie a ďalšie generácie. Tento film rozpráva príbeh dallaského dňa v spomienkach ľudí, ktorí zohrali svoju rolu v mimoriadnej situácii a ktorých životy ňou ostali navždy poznačené. Niektorí prehovorili pred kamerou po prvýkrát. Lekár, ktorý sa Kennedyho pokúsil zachrániť. Agent tajnej služby sužovaný myšlienkou, že prišiel neskoro. Muž neprávom obvinený z Kennedyho vraždy. Žena, ktorá pochopila, že poskytla prístrešie Kennedyho vrahovi. Vedúci obchodu, ktorý spoznal Kennedyho vraha. Toto je podrobný príbeh prezidentovej smrti vyrozprávaný málo známymi zábermi a fotografiami, poskytujúcimi očité svedectvo zo dňa, keď zomrel Kennedy. Myslím, že smrťou prezidenta Kennedyho sa svet zmenil. Keď prezident Kennedy opúšťa hotel vo Fort Worthe, vzdialenom necelých 50 kilometrov od Dallasu, ostávajú mu necelé 4 hodiny života. Tisícky ľudí čakajú v daždi celé hodiny na príležitosť vidieť prezidenta. Kennedyho uvedie viceprezident Lyndon Johnson. Prezident Spojených štátov! Veľmi si cením vaše privítanie. Prezidentov úsmev ukrýva chladný politický kalkul. V roku 1964 ho čakajú ťažké prezidentské voľby. Na získanie nominácie potreboval Texas a prišiel v prvom rade preto, aby zahladil rozpory v Demokratickej strane, ktorá mu tam mohla zabezpečiť víťazstvo.10-27_den-kedy-zomrel-kennedy06557518-51-31 Zatiaľ čo sa prezident pripravuje na návštevu Dallasu, dvaja mladí muži mieria do práce v texaskom sklade učebníc v centre mesta. Jedným z nich je Lee Harvey Oswald. O 50 rokov neskôr si Oswaldov sused a kolega Buell Frazier spomína na spoločnú cestu v deň, ktorý zmenil jeho život. V to ráno sme šli do práce a Lee bol ako vždy mĺkvy. Na zadnom sedadle som zbadal balíček. Na otázku, čo tam má, mi odvetil: “Zabudol si? Vravel som, že vezmem garnižu, aby som si mohol doma zavesiť záclony.” 8:00 Oswald s Frazierom prichádzajú do práce v texaskom sklade učebníc na De Leon Plaza. Oswald tam robí len mesiac a Frazier mu pomáha zacvičiť sa. Lee bol iný, ako ostatní, vážnejší. Chlapi sa mu občas smiali. Vybral balíček z auta, dal si ho pod pravú pazuchu a vkročil do budovy. Kam šiel potom, to neviem. 9:10 Prezident vo Fort Worthe predstupuje pred miestnych biznismenov. Bude to jeho posledný prejav. Kennedy vie, že žolíkom pri získavaní sŕdc a myslí Texasanov je jeho manželka Jackie. V apartmáne zazvonil telefón. Prezident chcel, aby sme hneď na raňajky priviedli pani Kennedyovú. Obliekala sa, brala si rukavice a ďalšie veci, tak som jej povedal: “Viete, že pán prezident na vás čaká s raňajkami?” Dala si klobúčik a šli sme dole. V auguste toho istého roku prišla po pôrode o dieťa a trpela depresiami. Postupne sa z nich dostávala a napokon sa rozhodla, že pomôže prezidentovi pred voľbami v roku 1964. Na prvú cestu s ním šla práve do Texasu. Mala skvelú náladu a veľmi sa tešila. Dámy a páni, pred dvomi rokmi som sa v Paríži predstavil ako “muž, ktorý sprevádza pani Kennedyovú do Paríža”. Na tejto ceste po Texase sa cítim podobne. Nikoho nezaujíma, čo mám na sebe ja, či Lyndon. Keď prezidentský sprievod štartuje na krátky let do Dallasu, ozývajú sa hlasy, že mesto je preňho nepriateľským územím. V dňoch pred jeho príchodom sa na uliciach objavili tisícky letákov s fotografiou prezidenta a textom: “Hľadaný za zradu.” Pat v studenej vojne so Sovietskym zväzom bol prinajmenšom trpký a americkí jastrabi Kennedyho obvinili z mäkkosti voči komunizmu. Tušili sme, že Kennedy to bude mať v Dallase ťažké, bolo to semenisko najväčších texaských konzervatívcov, preto sme do mesta leteli s obavami. Kennedy povedal manželke: “Dnes ideme do zeme bláznov.” A dodal: “Včerajší večer vo Fort Worthe bol ideálnou príležitosťou na atentát na prezidenta.” 11:35 Po 13 minútovom lete z Fort Worthu sa prezidentské Air Force One približuje k dallaskému letisku Love Field. Dažďové mraky ustúpili, obloha bola intenzívne modrá a na Air Force One bol nádherný pohľad. Bolo to takmer dojemné. Obavy tajnej služby z davu prevalcuje túžba ľudí vyfotiť si prezidenta a prvú dámu. Všetci chceli zábery prezidentského páru vystupujúceho v Dallase z Air Force One. A dostali ich. ARCHĺV: Pani Kennedyová a prezident Spojených štátov. Za veľkého jasania zostúpili po schodíkoch a zvítali sa s viceprezidentom a pani Johnsonovou, ktorých desať minút predtým videli vo Fort Worthe. ARCHĺV: Prezident nedodržal program a zamieril k plotu podávať si ruky s ľuďmi. Tak to je niečo! Možnosti tajnej služby, ktorá má tohto muža chrániť, sú ešte obmedzenejšie. Pokúšal som sa byť blízko, na dosah ruky, aby sa pani Kennedyovej nemohlo nič stať. Človeku začne stúpať adrenalín, je viac v strehu, pátra po niečom nezvyčajnom, pokúša sa odhaliť všetko zvláštne a dohliada, aby boli všetci v bezpečí. 11:55 Kolóna sa vydáva na polhodinovú cestu do Dallasu. Texaský guvernér John Connally s manželkou sedia v prezidentskej limuzíne s Kennedyovcami. Prezident Kennedy chcel mať otvorené auto bez strechy. Smelo ju mať, len keby pršalo, alebo keby šlo auto rýchlo a pani Kennedyovej by vietor rozfúkal účes, len vtedy tam smela byť plexisklová strecha. Kennedy chcel, aby ho ľudia pokladali za prístupného, aby sa k nim mohol načiahnuť a podať im ruku. Kennedy dva týždne predtým povedal, že si neželá, aby sa v prezidentskej limuzíne viezli tajní agenti. Chcel, aby ľudia videli Jackie ktorá odzbrojila aj tých, čo Jacka Kennedyho nemali radi. Prezident si uvedomuje dôležitosť svojho a manželkinho imidžu. Požiadal Jackie, aby si pred vjazdom do zaplneného centra zložila slnečné okuliare. Keď sme sa blížili k hlavnej dallaskej ulici, všetky okná a balkóny boli plné. Dav ožil a ľudia schádzali z chodníkov na ulicu. Bolo ich priveľa. Šofér sa držal vľavo, aby prezident nebol v kontakte s davom tým však ohrozil pani Kennedyovú. Tak som si sadol vzadu na auto, aby som k nej bol bližšie. Prezident sa občas obzrel a zbadal ma za autom. Vedel, že som tam, no nič nepovedal. Keď sme šli po Houstone, preskočil som z prezidentského auta späť na sprievodné vozidlo, lebo ľudí ubudlo. Keď sme zahli doľava na Elm, stál som na sprievodnom vozidle za prezidentskou limuzínou. 12:29 Kolóna zahýba na De Leon Plaza, kde na prezidenta a pani Kennedyovú čakajú aj zamestnanci texaského skladu učebníc. Spomínam si, ako som žene stojacej vedľa mňa povedal: “Je presne taká krásna, ako na fotkách v časopisoch.” O tom, čo sa stalo v niekoľkých nasledujúcich sekundách, sa vzrušene diskutuje aj po päťdesiatich rokoch. Tie okamihy opísali tisícky kníh. Oficiálne vyšetrovanie rozpitvalo každučký detail a konšpiračné teórie prežili desaťročia. Takto to videli ľudia, ktorí tam boli: Mal som vtedy 6 rokov a pamätám sa, že keď sa auto priblížilo, začul som praskot pripomínajúci prskavku. Ten zvuk vyšiel spoza môjho pravého pleca, bol to zvuk výbuchu. To, čo som počula, mi znelo ako prskavka. Napadlo mi, aký somár môže hádzať prskavky, keď sa blíži prezident? Videl som, ako sa prezident chytil za krk a klesol doľava, a vedel som, že niečo nie je v poriadku. Zoskočil som zo sprievodného auta a rozbehol som sa k prezidentskej limuzíne. Bežal som vystretý, aby som pri behu k autu slúžil ako štít. Než som k dobehol k ich autu, zaznel už tretí výstrel. Keď bolo auto pri nás videli sme, ako mu celá strana hlavy akoby vybuchla. A do vzduchu vyleteli kusy mäsa. Prezident dostal zásah do hlavy a krv, kusy mozgu a úlomky lebky preleteli ponad kufor auta až na mňa. Videl som živé farby, akoby boli všade červené ruže, ona bola v ružovom a tie konfety, to bola vlastne prezidentova hlava. Pokúšala sa zachytiť niečo, čo vyletelo z prezidentovej hlavy. Nevnímala, že som tam. Pozrel som sa hore a zbadal som, ako niekto vťahuje do okna pušku. Začul som pani Kennedyovú kričať: “Bože, nie! Zastrelili Jacka!” Volala: “Jack, Jack, čo ti to spravili?” A ešte: “Držím tvoj mozog!” Mal som pocit, že som k nim mal pribehnúť skôr. Cez dieru som mu videl až do hlavy, chýbal mu kus mozgu. Otočil som sa, palcom som dal signál posádke auta za nami. Potom sme zakričali, aby nás vzali do nemocnice. Videl som, ako limuzína s Kennedym zmizla v podjazde nasledovaná autom s Johnsonom. A videl som ľudí bežať po trávnatom svahu. Tu spravodajstvo “K.L.Y.F. Dallas”! Na kolónu prezidenta Kennedyho neďaleko centra mesta údajne vypálili tri výstrely. Keď kolóna odišla, vedeli sme, že sa stalo niečo príšerné. Bol tam zmätok, ľudia behali, padali a kričali, vládol tam ozajstný chaos. Bill sa otočil ku mne a povedal: “Dosť! K zemi!” Otočili sme sa, pritlačili sme deti k zemi a chránili sme ich vlastnými telami. Bolo to strašné! Mal som strach, že sme presne v dráhe striel. Mama plakala, čomu som nerozumel a otec nás schmatol, zhodil na zem a ľahol si na nás. Policajt mi povedal: “Máte na tvári krv.” Spomenul som si, že medzi zapraskaním dvoch výstrelov ma čosi pichlo. Vďaka drobnému poraneniu odrazenou guľkou sa James Tague stal jediným divákom, ktorý bol v ten deň zranený. Prezidenta v náručí pani Kennedyovej previezli do nemocnice Parkland. Myslel som len na to, aby sme už boli v nemocnici. Keď som sa otočil, odleteli mi slnečné okuliare. Mohli sme ísť tak 130 kilometrov za hodinu. Sestra Phyllis Hallová počuje, že prezidentova kolóna má problémy. Dvere sa rozleteli a priviedli Lyndona Johnsona. Bol sivý, mali sme obavy, že dostal ďalší infarkt. Potom prišiel guvernér Connelly. Toho trafili do hrude, takže pri každom vydýchnutí z neho vychádzala krvavá hmla, bola všade. ARCHĺV: Pána Kennedyho previezli na pohotovosť nemocnice Parkland a na nemocničných chodbách vypuklo peklo. Kým k nemocnici uháňajú reportéri, policajti a zvedavci, prezidentov team si uvedomí Kennedyho zúfalý stav. Pani Kennedyová nechcela opustiť prezidentovo telo, lebo si neželala, aby niekto videl, v akom stave je jej manžel. Bolo to veľmi zlé. Vyzliekol som si sako a zakryl som mu hlavu a hornú polovicu tela. Až potom ho pustila a spolu s nami šla na traumatológiu. Pán v bielej, oslepujúco bielej košeli, držal nad hlavou veľkú pušku. Vzal ma za ruku a povedal: “Poďte, potrebujeme vás vzadu.” Nemala som chuť hádať sa s mužom so zbraňou. ARCHĺV: Najnovšie správy z pátrania a prehliadky centra Dallasu hovoria, že možný atentátnik je ešte stále v budove texaského skladu učebníc a je teda možné, že… Pár minút po streľbe policajti zaplavia budovu, z ktorej sa podľa svedkov strieľalo. Texaský sklad učebníc. Keď nás zrátali, chýbal Lee Oswald. Oswaldov opis majú policajti a rozhlasové stanice v celom meste. ARCHĺV: Máme pravdepodobný opis strelca. Beloch, vek asi 30 rokov, údajne ozbrojený puškou kalibru 30. Podľa opisu má asi 1 meter 78, 75 kíl, je štíhly a môže mať 30 až 35 rokov. Polícia spustila rozsiahle pátranie. Počúval som rádio, vraj majú podozrivého, ktorý žil v Rusku. Lee mi raz povedal, že tam nejaký čas žil.10-27_den-kedy-zomrel-kennedy05447418-51-30 Vtedy som si uvedomil, že Lee na prezencii chýba a že žil v Rusku. Napadlo mi: “Myslia Leeho Oswalda?” Dámy a páni, iste ospravedlníte, že lapám po dychu, no podľa všetkého pred 10 imi či 15 imi minútami došlo v Dallase k tragickej udalosti. Smiem vedieť vaše meno, pane? Bill Newman. Vy ste pani Newmanová? Áno, pane. Povedzte mi, čo ste videli, čo sa stalo? Keď bolo auto presne pred nami, výstrel spoza našich chrbtov zasiahol prezidenta do spánku. Kým sme boli vo vysielaní, prišla správa, že prezident je ešte nažive. Nerozumel som tomu, lebo sme na vlastné oči videli, že bol smrteľne ranený. 12:55 Lekári v nemocnici Parkland zúfalo bojujú o prezidentov život. Keď som otvoril dvere na traumatológiu ako prvého som uvidel prezidenta ležať na chrbte v príšernom stave. Videl som mu do lebečnej dutiny a pochopil som, že guľka vytrhla celú zadnú polovicu pravej mozgovej hemisféry. Pozrela som sa naňho. Vedela som, že to je prezident, ale nemal tam byť. Skúsila som mu nahmatať pulz, ale žiaden nemal. Otvorili sa dvere a vošiel kňaz. Po chvíli dal prezidentovi posledné pomazanie. Otec Huber sňal prezidentovi z tváre plachtu, potrel ho olejom a keď sa nahol k prezidentovmu ľavému uchu, počul som ho povedať: “Ak si nažive…” Nič viac som nezačul. Keď skončil, vošla pani Kennedyová. Chvíľu tam stála, potom si z prsta stiahla prsteň a vymenila ho za prezidentov. Postála tam ešte pár minút a potom prešla ku koncu nosidiel, kde spod plachty trčala prezidentova bosá pravá noha. Chvíľu vyčkala, potom sa zohla, pobozkala mu ju a vyšla z miestnosti. Generálny prokurátor a prezidentov brat Robert Kennedy sa ma telefonicky opýtal: “Aké je to zlé?” Asi nevedel, aké je to vážne. Nechcel som mu povedať, že jeho brat je mŕtvy, povedal som iba, že horšie to byť nemôže. Potom zložil. Asi o jednej sa lekári z nemocnice Parkland rozhodli, že prezidenta vyhlásia za mŕtveho. 13:15 Strážnik J. D. Tippit hliadkuje na predmestí Oak Cliff keď na ulici zbadá Oswalda. 13:20 Polícia spúšťa dôkladnú prehliadku skladu učebníc. Do prehliadky sa zapája aj zástupca šerifa Gene Boone. “Hľadajte niečo, čo sem nepatrí.” Strelcov úkryt sme našli v juhovýchodnom cípe budovy. Škatule boli poukladané tak, aby sa o ne dala oprieť puška. Nazrel som medzi dva rady kníh a uvidel som ju. Viceprezident Lyndon Johnson s manželkou a agentom tajnej služby sú v odľahlej miestnosti nemocnice. Zástupca tlačového tajomníka Malcolm Kilduff si musí od Johnsona vyžiadať povolenie na zverejnenie správy o prezidentovej smrti. Povedal: “Pozrel som sa na Johnsona a oslovil som ho: “pán prezident”. Vraj bol prvou osobou, ktorá ho nazvala prezidentom. “Johnson na mňa nechápavo pozrel”, vraví. “Musím tlači povedať, že John F. Kennedy je mŕtvy.” A Johnson na to: “V poriadku, Mac, ale vyčkaj, kým odídem z nemocnice. Stále nevieme, či to nie je sprisahanie.” Rozhodlo sa, že pôjdeme rovno na letisko. Z nemocnice som kráčala rýchlo ako nikdy v živote. Obzrela som sa a na budove som zbadala zástavu na pol žrde. Asi vtedy na mňa dopadla ťarcha toho, čo sa stalo. Kilduff vyšiel do učebne sestier a rozplakal sa. Otvoril ústa, ale nič z nich nevyšlo. John F. Kennedy umrel dnes približne o jednej hodine centrálneho štandardného času tu, v Dallase. Skonal následkom strelnej rany do mozgu. V tej chvíli sa rozpútalo peklo a leteli sme k telefónom. Máme tu bleskovú a pravdepodobne oficiálnu správu z Dallasu: Prezident Kennedy umrel o 13 hodine centrálneho štandardného času a 14 tej hodine východného štandardného času, teda asi pred 38 mi minútami. Kým správa o smrti prezidenta Kennedyho letí do sveta, v Dallase pokračuje pátranie po vrahovi policajta Tippita. Zatiaľ nie je zrejmá súvislosť so zavraždením prezidenta. Vedúci obchodu Johny Brewer zbadá na ulici policajnú aktivitu. Chcel som vyjsť von a pozrieť sa, čo sa deje, keď do mojej predajne obuvi vošiel mladý muž a tváril sa, že si chce kúpiť topánky. Napadlo mi, že je čudné zaujímať sa o obuv, keď je vonku taký frmol. Keď sirény utíchli, obzrel sa cez plece a vykročil ku kinu “Texas”. Videl som, že vošiel dnu. Hrali film “Vojna je peklo”. Vkročil som za ním do sály a zbadal som ho. Cez policajné vysielanie prišla správa, že podozrivý je v kine Texas a tak som tam letel ako blázon. Boli tam ozbrojení policajti, ktorým som povedal: “To je on.” Policajt prikročil k Oswaldovi a prikázal mu vstať. Oswald vstal, no ľavačkou zrazil policajta medzi sedadlá a v tej istej chvíli vytiahol revolver. Vrazil zbraň pred tvár strážnika McDonalda, a ten vyskočil tak rýchlo, že si to neviete ani predstaviť, a schytil pištoľ, čo nebola ani pol metra od jeho nosa. V tej chvíli už zasiahli ďalší dvaja či traja policajti, ktorí preskákali cez zadné sedadlá. Bolo to ako v starom komikse, keď vidíte veľkú melu tu trčí ruka, tam noha… Okamžite mu nasadili putá, konali nesmierne efektívne a rýchlo. V tom čase už tisícka ľudí pred kinom skandovala: “Smrť, smrť!” 14:00 Clint Hill zohnal rakvu a prezidentov team chce čo najskôr odísť na letisko. No nastane problém. Dallaské úrady nám oznámili, že telo nesmie odísť. Musí ostať v nemocnici, kým nevykonajú pitvu. Doktor Rose zastavil sprievod zdvihnutou rukou. Príslušník tajnej služby ho nadvihol ako malé decko, postavil ho k stene, pohrozil mu prstom a bez slova kráčali ďalej k sanitke. Pani Kennedyová vyšla a povedala: “Chcem ísť v pohrebnom aute s prezidentom.” Nastúpil som s ňou. Bolo tam málo miesta. Všetci mlčali, v aute vládlo totálne ticho. Na letisku Love Field sme truhlu vyložili a vyniesli po zadnej rampe do Air Force One. Bola nesmierne ťažká a mali sme čo robiť. Aby sme ju dostali do zadnej časti lietadla, museli sme odraziť rúčky. 14:00 Lee Harvey Oswald prichádza do centrály dallaskej polície sprevádzaný hlúčikom novinárov a kameramanov. Vrátil som sa do kancelárie šerifa a sledoval som ľudskú povahu. Do Dallasu sa zbehli svetové médiá, všetci chceli reportáž a rozprávali sa s každým, kto bol ochotný niečo im povedať. Počuli ste všetko možné: Že je to akcia jednotlivca, i to, že už idú Rusi. Bol to skrátka chaos. Chcel som ich odviesť do prázdnej chodby, nedalo sa tam hýbať. Novinári kričali a všade pchali mikrofóny, pozrel som na zem a medzi mojimi nohami stál na štyroch fotograf, ktorý chcel dobrý záber. Pocítil však pätu mojej topánky a odletel asi o tri metre dozadu. Bol by som ho strčil za mreže, keby som bol mohol. Detektív oddelenia vrážd Leavelle otvára Oswaldov výsluch. Začal som s ním hovoriť o vražde J. D. Tippita, netušil som, že bude podozrivý aj z vraždy prezidenta. Prirodzene, zastrelenie policajta poprel. Bol veľmi zdvorilý, odpovedal mi na všetky otázky. Samozrejme, nehovoril pravdu, ale nehádal sa. Bol to v podstate príjemný človek. Policajti začnú rozpletať pradivo Oswaldovho života a objavia znepokojujúci príbeh. Zistia, že žil v Sovietskom zväze odkiaľ mal manželku Marinu. Majú spolu dve deti a v súčasnosti žijú v Dallase u istej kvakerky. Volá sa Ruth Paineová a Oswaldovi pomohla nájsť si prácu v texaskom sklade učebníc. Pri dverách stálo šesť policajtov. Povedali, že Leeho Oswalda zadržali za zastrelenie policajta. Bola som naivka, mala som 31 rokov, čakala som, že vojdú, sadneme si a porozprávame sa. Oni však obsadili dom a začali všetko prezerať, garáž, všetko. Ich veliteľa zaujímalo, či mal Lee zbraň. Nevedela som a povedala som “nie”. Ale keď otázku preložili Marine, povedala: “Áno, mal.” Potom šli do garáže a ona im na dlážke ukázala zvinutú deku, v ktorej raz videla pušku. Zbraň bola preč. To bol môj najťažší okamih, vtedy som si uvedomila, že Lee zrejme naozaj strieľal a že večer predtým si bol po zbraň. Nastúpili sme do Air Force One a pani Kennedyová si sadla k truhle v zadnom salóne. Myslel som si, že hneď odštartujeme do Washingtonu, ale ukázalo sa, že viceprezident hovoril s Washingtonom a bolo rozhodnuté, že prísahu musí zložiť v Dallase, kým sme na zemi. Lietadlo Air Force One stojí hodinu na letisku Love Field. Čaká sa na sudcu, ktorý môže prijať prísahu nového prezidenta. Kennedyho stúpenci uväznení v rozpálenom lietadle, sa ťažko zmierujú s novým prezidentom. A Kennedyho vdova sedí pri manželovej truhle. Zašla som za pani Kennedyovou. Bolo to nesmierne ťažké. Povedala: “Bože, čo keby som pri tom nebola?! Som rada, že som bola pri ňom!” Do miestnosti v lietadle sa natlačilo 26 ľudí, aby boli svedkami prísahy. Johnson sa otočil k svojmu tajomníkovi a povedal: “Neopýtali by ste sa pani Kennedyovej, či by nechcela stáť pri nás?” Ten pohľad nás šokoval. Mala krvavú sukňu a najviac ma ohromili jej pančuchy, na ktorých sa krv už zrazila. Pravá ruka tej nepoškvrnenej ženy bola celá od krvi jej manžela. Povedala: “Chcem, aby videli, čo urobili Jackovi.” Bolo počuť vzlykanie mužov a žien, po lícach im stekali slzy a make up. Johnson podišiel k pani Kennedyovej, vzal ju za obe ruky a povedal sudcovi, aby pokračoval. Prisahalo sa na Bibliu prezidenta Kennedyho, ktorú našli v lietadle, a obrad nahrali na diktafón. SUDKYŇA: Slávnostne prisahám… JOHNSON: Slávnostne prisahám… …že budem čestne vykonávať… …že budem čestne vykonávať… …úrad prezidenta… …úrad prezidenta… …Spojených štátov. …Spojených štátov. Hneď po zložení prísahy sa lietadlo pohlo a odleteli sme na washingtonskú leteckú základňu Andrews. Od zastrelenia prezidenta Kennedyho v Dallase uplynuli 2 hodiny 17 minút. Správa o jeho zabití už obletela svet. V Londýne prerušujú zasadnutie parlamentu, Berlínom prechádza zástup smútiacich a moskovský rozhlas vysiela smútočnú hudbu. 16:00 Svetová tlač stále oblieha dallaské policajné ústredie. Jediný, kto si to skutočne užíval, bol Oswald, lebo presne toto chcel. Chcel si urobiť meno a vedel, že sa mu to podarilo. Aj vo chvíli, keď zovretou päsťou pozdravil Rusko, mal na tvári potešený výraz. 16:58 Air Force One pristáva na leteckej základni Andrews vo Washingtone. Len čo lietadlo zastalo, uličkou prešiel do zadného salóna s truhlou prezidentov brat, generálny prokurátor Robert Kennedy. Nikoho si pri tom nevšímal. Medzi niektorými členmi Kennedyho administratívy a Johnsonom nevládli dobré vzťahy, takže mi to ani nepripadalo čudné. Johnson chcel vystúpiť z lietadla spolu s prezidentovou vdovou, ale Kennedyho stúpenci ho ignorovali a zorganizovali improvizované vyloženie truhly. ARCHĺV: Za truhlou s prezidentom schádza pani Kennedyová. Sú s ňou členovia rodiny Kennedyovcov. Vidíme tam aj generálneho prokurátora. Johnson nevyhovel prianiu Kennedyovcov nepustiť na letisko médiá. Keď prvýkrát stručne prehovoril ako prezident, Kennedyho telo bolo už preč. ARCHĺV: Smútiaca pani Kennedyová sprevádza manželovo telo do námornej nemocnice v Bethesde. Neskoro poobede policajti vyhľadajú Oswaldovho kolegu Buella Fraziera, ktorý ho v ten deň viezol do práce. Fraziera berú na políciu, aby ho vypočul vrchný vyšetrovateľ kapitán Will Fritz. Pokladali ma za vinného, takže ktosi stihol spísať výpoveď a on len štekol: “Toto podpíšte.” Stálo tam, že som zapletený do atentátu na prezidenta Johna F. Kennedyho. Pozrel som naňho a vravím: “To nepodpíšem! Je to absurdné!” Načiahol ruku, aby ma udrel, a ja som uhol, aby som úder odrazil. Zúril a bol celý červený. Povedal som mu: “Vy ste ma udreli!” Povedal, že za dverami stojí policajt. Ja na to: “Kým sem vkročí, aspoň sa pobijeme!” Schmatol papier a pero, vyletel a viac som ho nevidel.10-27_den-kedy-zomrel-kennedy04065418-51-28 Vypočúvanie a test na detektore lži však trvajú celú noc. Ide podozrivý, točíme! 19:10 Oswalda obvinia z vraždy strážnika Tippita. Zastrelili ste prezidenta? Nikoho som nezastrelil, pane. REPORTÉR: Počuli ste Oswaldove slová, že nikoho nezastrelil. Začína sa odkrývať Oswaldov pohnutý životný príbeh. Osvald bol predsedom miestneho prokastrovského výboru “Fair Play voči Kube”. V roku 1959 odišiel do Ruska s tým, že sa vzdáva amerického občianstva, no pred rokom sa vrátil a vyhlásil, že je sklamaný. Polícia prejde s Oswaldom okolo reportérov pätnásťkrát. REPORTÉR: Je tu zas! Je tu zas! OSWALD: Žiadam o právneho zástupcu! Policajti mi ho odopreli. Neviem, čo to má znamenať. Zabili ste prezidenta? Nezabil. Stále sa ma na to vypytujú. Niekoľkokrát ho ukážu svedkom a viacerí z nich ho spoznajú. Na vražednej zbrani je jeho odtlačok. Zastrelili ste prezidenta? Nie, zbalili ma, lebo som žil v Sovietskom zväze. Som obetný baránok. Oswald naďalej všetko popiera. Keď sme prišli do nemocnice v Bethesde, pani Kennedyovej sme dali apartmán a strážili sme ju. Potom sa začala pitva. Kým vdova po prezidentovi drží vigíliu, dole prebieha pitva číslo A63 272. O viac ako 7 hodín sa skončí pitva, ako aj prípravy na pohreb. Noc zaberie plánovanie pohrebu inšpirovaného obradom za Abrahama Lincolna. REPORTÉR: Je to útly chlapík so zjazvenou tvárou. Tesne po polnoci, po hodinách naliehania neodbytných reportérov polícia privedie Oswalda na tlačovú konferenciu. Zabili ste prezidenta? Z toho nie som obvinený. Vlastne mi to ešte nik nepovedal. Prvýkrát som to počul, keď sa to pýtali reportéri v hale. Čo ste robili v Rusku? Po chaotickej tlačovej konferencii Oswalda konečne formálne obvinia z vraždy prezidenta Johna Fitzgeralda Kennedyho. Zazvonil telefón a požiadali ma, aby som prišiel do pitevne. Mal som byť pri prezidentovi a keby mala pani Kennedyová nejaké otázky, mal som jej na ne odpovedať. Vedeli, že ak sa bude niekoho pýtať, tak pravdepodobne mňa. Vedel som, že to musím urobiť, tak som tam šiel. O pol piatej nadránom prevezú telo Johna Kennedyho do Bieleho domu. Videl som majáky na Pennsylvania Avenue. Šli pred sanitkou. Pani Kennedyová chcela, aby manželovo telo previezla sanitka, nie pohrebné auto. Kennedyovci neradi prijímajú skutočnosť, že niekto umrie. Je to príliš nezvratné. Zazrel som pani Kennedyovú s rukou na truhle a začal som si uvedomovať, že to, čo sa stalo, je definitívne. Povedal som, že by sme sa mali vrátiť do vysielania. Môžeme vám toho povedať len málo, azda len to, že John F. Kennedy sa svojím spôsobom vrátil domov. Počas kampane často a rád citoval Roberta Frosta a jeden z jeho najobľúbenejších citátov znel približne takto: “Musím dodržať svoj sľub a než zaspím, čaká ma ešte cesty kus.” To bol Sid Davis z Bieleho domu. Príbeh dňa, keď zomrel Kennedy, sa však nekončí 22. novembra 1963. Ďalší šokujúci záver príde len o 35 hodín neskôr v Dallase. Lee Harvey Oswald je v policajnej centrále zastrelený majiteľom klubu Jackom Rubym. Jeho smrť v nemocnici Parkland je živnou pôdou pre 50 rokov konšpiračných teórií, ktoré prežívajú dodnes. Niekoľko minút nato pohrebný sprievod prezidenta Kennedyho opúšťa Biely dom. Udalosť, ku ktorej došlo v Dallase, privedie do Washingtonu kráľov a prezidentov z celého sveta. No pre ľudí, ktorých poznačil deň Kennedyho smrti, sa tento príbeh nikdy neskončí. Je to už dávno, no stále to je pre mňa veľmi živé a bolestné. Všetci sme boli paralyzovaní, celá zem. Premýšľali sme, čo sa stalo, ako sa to stalo a čo bude nasledovať. Ostal som citovo vyprahnutý, cítil som veľkú stratu a zlyhanie, mal som pocit viny, že som nedokázal urobiť viac. Ráno 22. novembra 1963 odišiel jeden mladý muž do práce, no už sa z nej nevrátil. Mal som problém niekomu dôverovať. Vyčerpalo ma, že ma stíhali za niečo, s čím som nemal nič spoločné. Bolesť a hnev, ktorý som prežil, nestáli za to. Myslím, že to bola jedna z najväčších tragédií v mojom živote, a myslím, že ľudí by mala primäť, aby sa zamysleli nad svojimi životmi a rodinami. Hovorím tomu koniec veku nevinnosti a presne o tom to je. Také veci sa nestávajú. No, stali sa.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.