BOJ O SAĽUT: VESMĺRNA DETEKTĺVKA

By | máj 2, 2016

11.februára 1985 sa na obežnej dráhe Kvôli poruche riadenia bezpilotného úseku letu Zlyhala automatická nabíjačka vonkajších batérií. Neovládateľný vesmírny dom obývaný za osem rokov letu Hrozí obrovský medzinárodný škandál. Je tu ešte jedno nebezpečenstvo: Stanice sa môže zmocniť a získať vojenské tajomstvá. Práve v tom čase rozpracovali v USA globálny systém strategickej iniciatívy, preslávenú SOI, Strategickú obrannú iniciatívu, Informácie o tejto udalosti na stanici Saľut 7 Začína sa jeden z najostrejších konfliktov medzi Spojenými štátmi. 11. februára 1985, hodinu a pol po polnoci Rady národnej bezpečnosti, generál poručík leteckých síl Foeur. V Bielom dome neboli nočné telefonáty obvyklé, ale situácia bola mimoriadna. Z obežnej dráhy zmizla ruská kozmická stanica. Na myse Canaveral pripravujú na štart a skontrolujeme obežnú dráhu lode, tú stanicu v kozme nájdeme a pokúsime sa ju odstrániť z orbity. Ak sa to podarí, vrátime ju na Zem. Na to potrebujeme váš príkaz a podporu tlače.” Písomné dôkazy o priamom nariadení prezidenta Spojených štátov zmocniť sa ruskej vojenskej stanice v kozme neexistujú. Doklady a všetky písomnosti sú doteraz označené ako “Prísne tajné”. No najbližšie udalosti predsa len ukážu, že prezident sa počas toho nočného rozhovoru rozhodne pre nerozumný krok a svet sa opäť ocitne na pokraji katastrofy. V podmoskovskom Centre riadenia letov strata signálu stanice Saľut 7 zvláštne obavy nevyvolá. Z orbity nikam nezmizne. Treba len reštartovať počítače a signál sa znovu objaví. V Centre rozhodnú, že externá správa pre vládu nie je potrebná. už na druhý deň k ministrovi na koberec. 12. februára 1985 vychádzajú americké noviny s titulkami zletí Američanom na hlavy!” V istom zmysle to bola pravda. Neovládateľný Saľut 7 Mohol spadnúť nielen na Ameriku, ale i na Európu či Japonsko. z vesmírnej obežnej dráhy. Celé obdobie studenej vojny medzi Sovietskym zväzom a USA je, pravdaže, obdobím veľmi ostrých rozporov. No začiatok 60. rokov, kubánska kríza, a začiatok 80. rokov je asi najnapätejším obdobím, keď sme naozaj balansovali na hrane vojny. Vtedy sa karibská kríza skončila kompromisom. Sovietsky zväz odsúva rakety stredného doletu z Kuby a Američania podstatne znižujú svoju jadrovú prítomnosť v Európe. No v 85. roku sú už dohody Chruščova a Kennedyho vážne narušené. Prezident USA Ronald Reagan vracia americké rakety do Európy ako odpoveď na presun 14. sovietskej armády do Afganistanu. Začiatkom roku 1985 sme už boli v takom stave, keď sme očakávali útok v ktorejkoľvek chvíli. V 85 tom Američania vyhlasujú, že nový systém strategickej obrannej iniciatívy, SOI, bude schopný zničiť akýkoľvek satelit či raketu na obežnej dráhe. To znamená iba jedno: Svet je na prahu hviezdnych vojen. Súčasťou SOI bol i americký nákladný raketoplán. Sovietsky Buran bol vtedy iba vo vývoji.04-21_Boj o orbitálnu stanicu Saljut[(027131)22-11-22] Nedalo sa vylúčiť ani to, že tak ako vo fantastických filmoch o Jamesovi Bondovi sa otvorí nákladný priestor raketoplánu, zmocnia sa nášho sputniku a kozmickú loď odvlečú z obežnej dráhy. Na štart pripravený raketoplán Challenger na myse Canaveral a neovládateľná ruská vesmírna stanica na obežnej dráhe je pre Američanov taká zhoda náhod ako výhra v tombole. Do nákladného priestoru raketoplánu s rozmermi 14 x 6 metrov sa Saľut 7 pokojne zmestí. Jeho nosnosť je 27 ton a Saľut váži iba 20. Stanica chladla. Už ju neovládali. Nedávali jej rozkazy a nežiadali ich plnenie. Mohla skončiť hocijako. Keď sa vnútorná teplota dostala do mínusových hodnôt, potrubie začalo praskať. Voda, ktorá nestihla zamrznúť, vytekala z prasklín, rozkolísala Saľut a tuhla na kábloch a vnútorných spojoch v ľadových vrstvách. Potom došlo na Slnku k trom výbuchom, svetelný tok zasiahol vonkajší plášť stanice, vietor udrel do slnečných plachiet rozvinutých batérií. Roztáčali sa čoraz viac a stanica začala svoj let, pochopiteľný iba jej samej. Už pri štvrtom oblete od chvíle straty signálu veliteľstvo vojenských kozmických síl objavilo poškodený Saľut 7. Bol som vtedy vedúci letov. Šiel som do tej organizácie. Vysvetlili sme svoju úlohu a spýtali sa, či nám môžu pomôcť. Povedali, že môžu. Dobrou správou pre Centrum riadenia letov bola prognóza balistikov: Do neriadeného vstupu do atmosféry ostáva ešte 178 dní a 11 hodín, teda bez štyroch dní pol roka. To stačilo na prípravu lode i posádky, ktorá sa mohla pokúsiť o záchranu stanice. No o dva týždne vzniká situácia, ktorá prudko zmení priebeh udalostí. 24. februára, trinásť dní po zlyhaní riadenia vesmírnej stanice, sa dostáva na stôl ministra obrany Sovietskeho zväzu hlásenie výzvednej služby. Členmi novej posádky raketoplánu Challenger sú i dvaja Francúzi dobre známi v ZSSR: letec kozmonaut Patrick Baudry a jeho náhradník, hrdina Sovietskeho zväzu, nositeľ Leninovho radu a Radu červenej zástavy Jean Loup Chrétien, ktorý dokonale poznal stanicu Saľut 7. Francúzski letci Patrick Baudry a Jean Loup Chrétien sa stali kozmonautmi vďaka Sovietskemu zväzu. V rámci sovietsko francúzského priateľstva a tiež Američanom naschvál ich pozvali do Moskvy kvôli účasti na medzinárodnej vesmírnej expedícii. “Skvelí letci, pokračovatelia sovietsko francúzského bratstva z čias Veľkej vlasteneckej vojny!”, “Escadrille Normandie Niemen vo vesmíre”, tak o nich písali v novinách. “Prvá sovietsko francúzska posádka v dejinách dobýja vesmír!” V roku 1982 letel do kozmu na stanici Saľut 7 spolu s veliteľom expedície Vladimírom Džanibekovom i Jean Loup Chrétien. Patrick Baudry bol vtedy jeho náhradníkom. Počas americkej vesmírnej misie v roku 1985 sa ich úlohy vymenia. Jean Loup Chrétien je v náhradnej posádke a Patrick Baudry v základnej zostave. Tento let sa mal konať vo februári v roku 1985 na Challengeri. Dokáže Challenger odstrániť z obežnej dráhy stanicu Saľut 7 a dostať ju na Zem? Na túto otázku nedokážu jednoznačne odpovedať ani samotní konštruktéri vesmírnej stanice. V zásade sa tieto problémy technicky vyriešiť dajú, ale na to treba veľa času na rozpracovanie metodiky a celé to stojí okrem času i veľa peňazí. Američania peniaze majú. A úspech by im navyše vynahradil všetky výdavky. Rusi by tak na “ruský vesmír” a na technológie, ktoré sa u Američanov zatiaľ neobjavili, mohli zabudnúť. V prípade zmiznutia vesmírnej stanice hrozí Sovietskemu zväzu nielen medzinárodný konflikt. Únos sovietskej vesmírnej lode by sa bezpochyby rovnal začiatku jadrovej vojny. Rovnako ako americký útok na sovietsku jadrovú ponorku a naopak. Vtedy prijali na mimoriadnom zasadaní hlavných konštruktérov rozhodnutie urýchlene sformovať skúsenú posádku na záchranu stanice, a zároveň záchranu krajiny. bolo treba minimálne tri mesiace. Raketoplán Challenger však vtedy už pripravujú na štartovaciu plochu. To bola katastrofa. ZO SÚDOBÉHO ZÁZNAMU: 10. marca 1985 o 19. hodine, 20. minúte po ťažkej chorobe skonal generálny tajomník ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu, predseda prezídia najvyššieho sovietu Sovietskeho zväzu Konstantín Ustinovič Černenko. V Sovietskom zväze nazvali začiatok 80. rokov “päťročnica prepychových pohrebov”. V 1982 zomiera Leonid Brežnev, v 83. Jurij Andropov, v marci 1985 Konstantin Černenko. Smrť troch generálnych tajomníkov počas troch rokov určite imidž krajiny neposilnila. Chaos, ktorý vládol vo vedení Sovietskeho zväzu po smrti Andropova, dosiahol vo februári 1985 vrchol. Všetci vedia, že do skonu nového generálneho tajomníka ostávajú len dni. V Politbyre sa už odohráva neskrývaný boj o moc a Američania to vedia. Na tomto pozadí je únos lode z obežnej dráhy reálny. Hraničil s veľkým rizikom a obrovskou technickou náročnosťou, ale bol reálny. Vo februári 1985 si nikto z vedenia Sovietskeho zväzu na seba zodpovednosť za jadrový útok na Spojené štáty nevezme. Smrť Černenka zásadne mení situáciu. Reakcia Sovietskeho zväzu na konanie Američanov sa teraz odhadnúť nedá. ZO SÚDOBÉHO ZÁZNAMU: Desať hodín ráno. 10. marca 1985 napoludnie miestneho času príde do Washingtonu informácia, že generálny tajomník ústredného výboru KSSZ Konstantín Černenko zomrel. Do štartu Challengera zostáva niekoľko hodín. Černenkovi sa posmievali, ale sovietskej bojovej sily sa báli a bolo sa čoho báť. Nehľadiac na tú nervozitu, čo v tom čase vládla aj v USA, vo Washingtone aj v Moskve v Sovietskom zväze, boli predsa len aj v našom vedení racionálni ľudia, ktorí chápali dosah týchto krokov. V ten istý deň, 10. marca 1985 zrušia Američania štart Challengera a presunú ho na koniec apríla. Ako oficiálny dôvod uviedli technické problémy. Mali tak veľa problémov, že Američania nakoniec let zrušili. Presun štartu Challengera dáva Moskve šancu. V Centre riadenia letov vznikne možnosť predbehnúť Američanov a poslať na obežnú dráhu záchranárov. Hviezdne mestečko, kozmonauti záchranári. Pripravujú ich pre let na ruskom raketopláne Buran. V skupine najlepších z najlepších sú skúšobní piloti stíhacieho letectva. Osvojujú si technológie pre špeciálne programy, doprava kozmických staníc a satelitov na obežnú dráhu, ich opravy a návrat na Zem, prechod z orbity na orbitu za pomoci motorov. Pravdaže sme študovali rôzne aj exotické varianty, presunúť stanicu a niekam ju umiestniť, do priestorov Buranu alebo mimo neho. V tom čase sa Buran pripravoval. Buran ešte nebol hotový, zatiaľ ho len testovali. Ale už tu boli ľudia, ktorí ovládali celý algoritmus nového programu. Ako neskôr povie Vladimír Džanibekov, tú prácu sme videli aj vo sne. Párkrát sa mi snívalo, že v kozme čosi opravujem, že letím a opravujem. Ako v garáži. Mám nástroje a čosi tam robím. Dorobiť Buran za pol roka bolo nereálne. A navyše preň nemajú hotovú nosnú raketu. Vtedy pre “záchrannú vesmírnu operáciu” prerobia urýchlene systematizovanú loď Sayuz. Ale dôležitý je veliteľ operácie. Pre taký let treba mať človeka s obrovskými skúsenosťami.04-21_Boj o orbitálnu stanicu Saljut[(042778)22-11-23] V skupine kozmonautov je to Vladimír Džanibekov. No ten štvrtým letom do kozmu v roku 1984 fakticky ukončil svoju letovú kariéru. Zasadala veľká technická rada. Do Hviezdneho mestečka prišiel v piatok v noci Alexej Leonov a spýtal sa ma: “Voloďa, je takáto zostava. Súhlasil by si?” A ja som mu bez rozmýšľania povedal áno. Na zasadaní sa rozhodlo, že palubného inžiniera si veliteľ lode vyberie sám. Džanibekov dlho nerozmýšľa. Palubným inžinierom bude Viktor Savinych. Vesmírnu stanicu pozná naozaj najlepšie. A lepšie ako všetci ostatní pozná Džanibekova. Poznali sme sa veľmi dobre, vedeli sme, kto čo zvládne, takže sa u tejto posádky nemusel robiť psychologický výber, posádka bola jasná. Bola tu však istá vec, o ktorej radšej nehovorili. Kozmonauti veľmi dobre vedeli, že vesmírne lety sú nevypočítateľné. Fakticky boli dobrovoľní odsúdenci na smrť s jednosmerným lístkom. No k zničenému Saľutu aj tak neprišli ako prví. Stanica pomaly klesala. 16 úsvitov a 16 západov Slnka, ktorými vítala a odprevádzala každý deň. Prichádzali čoraz rýchlejšie. Nič jej nevadilo. Nikto ju nevyrušoval. No v to aprílové ráno ju zakryl neznámy tieň. Zväčšoval sa a zakrýval Slnko. Bol to tieň obrovského bieleho vtáka s čiernym bruchom. Raz ho už stanica videla. Ale vtedy vták nedoletel tak blízko. Pod tým tieňom sa plášť stanice začal sťahovať od zimy. Veľakrát som si prezeral svoje archívy, no nikdy som nevidel fotografiu Saľutu nasnímanú v kozme pred tým, ako sme naňho prišli. No a nedávno mi jeden filatelista z USA poslal tri také fotky. A bol to naozaj ten istý Saľut, na ktorý sme leteli. A tu je napísané “nefunkčný Saľut 7”. Vyrobené v USA. Vydavateľstvo. Rok. Copyright. Experti predpokladajú, že fotografiu na pohľadnici urobili z raketoplánu Challenger, ktorý sa vydal na orbitu 29.apríla 1985 o 16. hodine, druhej minúte a 18. sekunde stredoeurópskeho času. Podľa údajov z tých čias boli Američania na to vopred pripravení. V princípe sa dá povedať, že sa na to začali pripravovať vopred, počnúc štartom Saľutu 7. Po prvý raz letel Challenger na obežnú dráhu Saľutu ešte v októbri 1984. Vtedy vzal z kozmu neveľký špionážny satelit. Bola to posledná etapa programu vyhľadávania a odstránenia neovládateľných objektov z obežnej dráhy. Aprílový let raketoplánu ukončil tento tajný program približovacím manévrom k objektom veľkej hmotnosti. Rozdiel obežných dráh stanice Saľut 7 a Challengra bol 1,7 stupňa. To, že ich vypustili na túto obežnú dráhu a mohli sa ocitnúť na orbite 51 stupňov, je jasné. Mali dosť paliva, vždy ho mali pár ton navyše, kvôli manévrovaniu. V podstate to riešia podľa situácie. Vo vhodnej chvíli, keď letia nad jedným z bodov obežnej dráhy, dajú impulz a uhly dráh sa vyrovnajú. Aprílový let raketoplánu Challenger bol práve tou treťou, záverečnou etapou vyhľadávania veľkých objektov na obežnej dráhe. Zobrať cudziu vesmírnu loď so všetkými slnečnými batériami, s anténami trčiacimi do všetkých strán, to je nesmierne zložitý problém. Treba ju dočista oholiť. Ďalší problém, treba ju dostať do nákladného priestoru raketoplánu a túto 20 tonovú mašinu upevniť. V nákladnom priestore Challengeru sa nachádza kozmické laboratórium Spacelab. S jeho pomocou sa dá určiť všetko, čo sa deje so Saľutom, preskúmať všetky spojovacie uzly stanice do posledného nitu a vonkajšiu výbavu. Po tomto lete boli Američania pripravení vziať v kozme ruskú loď na abordáž. Kozmická abordáž je slangový výraz. Z hľadiska teórie kozmických letov je to istý druh vesmírnej operácie, stretnutia na orbite, ktorá je charakterizovaná tými istými rovnicami, používa tie isté algoritmy navádzania ako pri spájaní medzinárodných vesmírnych staníc. Hmotnosť a veľkosť Spacelabu sa takmer zhoduje s váhou a veľkosťou Saľutu. Pri návrate z obežnej dráhy s tak užitočným nákladom po špeciálne vyrátanej balistickej trajektórii Challenger v podstate pristane so Saľutom na palube. V dejinách kozmonautiky sa nikto a nikdy nepriblížil na takú vzdialenosť ku kozmickému telesu. Kozmonauti nemali ani technológiu vyhľadávania podobných objektov. Vypracovať taký algoritmus sa dá iba ak stanicu uvidíte. No aby ste ju videli, musíte mať buď fantastické šťastie alebo dokonalé výpočty, a najlepšie jedno aj druhé. Vesmírna loď Sayuz, ktorá má pátrať po stanici, nemôže robiť na orbite náročné manévre. Na stanicu iba privezie po vypočítanej trajektórii posádku a vráti ju na Zem. Džanibekov a Savinych mali toto zariadenie pripraviť na celkom iný spôsob existencie v mimozemskom priestore. Zvonku sa Sayuz T 13 od iných lodí takmer nelíši. Všetky zmeny sa týkali vnútornej časti. Tu sú spínače a tu ešte dva a prepínač, ktorý prenáša riadenie na tento pár. Zo systematizovaného T 13 konštruktéri odstránili všetko zbytočné, pridali nádrže na vodu a palivo. Berúc do úvahy, že k spojeniu dôjde prakticky naslepo, na okienko umiestnili laserový diaľkomer a prístroj na nočné videnie. O niečo nižšie upevnili paralelné riadenie lode. No aj tak až do konca nikto nerozumel mechanizmu spojenia bez akýchkoľvek orientačných bodov. V súlade s programom výskumu kozmického priestoru sa 6. júna 1985 o 10:40 moskovského času uskutočnil v Sovietskom zväze štart kozmickej lode Sayuz T 13. Program letu počíta so spoluprácou s kozmickou stanicou Saľut 7. Oficiálnu správu Tasu, publikovanú vo všetkých novinách Sovietskeho zväzu, si v ten deň všimli iba odborníci. Ďalší štart ďalšej kozmickej lode. Iba profesionáli vedeli, že úloha daná posádke je na hranici možného. Je vám jasné, že stanica bola nefunkčná, čo znamená, že nemohla reagovať. Riadiaci systém nefungoval a v podstate sa na Sayuze bolo treba dostať k tomu hlavnému a pokúsiť sa s ním spojiť. Pokúsiť sa o spojenie. Pokúsiť sa dostať na stanicu. Pokúsiť sa zistiť príčinu straty spojenia a ak to bude možné, obnoviť komplex. No najprv treba stanicu aspoň nájsť. Keď na stanici všetko zamrzlo, utlmila sa. Lenivo sa otáčala okolo vlastnej osi. Už skoro štyri mesiace bola slobodná. Ešte žila vlastným životom, ktorý jej nevnútila Zem. Hneď ako sa dostala na slnečnú stranu, cez uzavreté okienka začali prenikať jemné žiarivé lúče. Stanica dokonca nastavila Slnku ľavú stranu, tak bolo lúčov viac. Plávala slobodne, približovala sa k Zemi a čoraz viac pociťovala jej príťažlivosť. Čakali sme pri okienku, kde sa mala objaviť. Aj sa objavila. Maličká hviezdička, ale pochopili sme, že to nie je hviezda, ale naša stanica. Akoby si sadla na Mesiac. Doslovne, bol tam Mesiac a na ňom hore naša stanica. Maličká hviezdička, ale nie je to hviezda. Bola jasnejšia a jasnejšia. Jasnejšia ako všetky hviezdy a planéty. Stanicu bolo vidieť v pravom okienku, ako sme čakali, a mali sme aj dobrý orientačný bod: Mesiac. Začalo sa približovanie. Saľut bolo treba dobehnúť. Aby ho zachytili do zameriavača a dostali presné súradnice, na to bolo len pár sekúnd bez práva na omyl. Potom sa vrátia do režimu priamej viditeľnosti. Úsvit, úsvit, tu Pamír. Ako ma počujete? Príjem. MUŽ Z VYSIELAČKY: Vzdialenosť poldruha kilometra. Pokračujeme v približovaní, nálada v norme. Poldruha kilometra, to je len formálna vzdialenosť. No reálna je medzi kozmickou loďou Sayuz T 13 a vesmírnou stanicou Saľut 7 tak ako predtým: priepasť. Priepasť neznámeho. Predtým sme sa spájali tak, že sme do počítača zadali presné údaje o reálnom stave stanice a počítač nás k nej dovedie. Vydáva impulzy a príde v automatickom režime k stanici. V tomto prípade to tak nebolo. Čo už je tam zložité? Ja to viem robiť. Je to moje remeslo. Pre mňa by bolo ťažké byť baníkom. Keď som sfáral do bane, raz ma tam chlapci spustili v Luganskej oblasti do šachty. Tam som sa cítil strašne. Rozmýšľal som, ako to tí ľudia dokážu, to boli ozajstní hrdinovia! Z VYSIELAČKY: Vzdialenosť 200 metrov, približujeme sa pomaly, meter a pol za sekundu. Rýchlosť rotácie stanice je v norme. Spomaľujeme. Až v tejto vzdialenosti pochopili, že stanica je k lodi obrátená nefunkčným spojovacím uzlom. Spojenie v systematizovanom režime je nemožné.04-21_Boj o orbitálnu stanicu Saljut[(057150)22-11-25] Zo Zeme napriek tomu navrhli pokúsiť sa o to. No ak sa to nepodarí, bol by to neúspech misie, zostup z obežnej dráhy a Saľut by spadol na hlavy pozemšťanov. Posádka sa rozhodla obletieť stanicu. Iba vo fantastických filmoch môžu vesmírne lode ľubovoľne manévrovať. Reálne lietajú po priamke a iba korigujú svoju trajektóriu. Taký náročný manéver, ako je oblet stanice, by pri nezdare hrozil nielen neúspechom misie, ale i záhubou posádky. Po dlhej pauze Zem súhlasila s rozhodnutím veliteľa. A opäť bez nároku na omyl. Hlavné bolo nestratiť vizuálne stanicu z dohľadu. Ak ju vidíte, kontrolujete svoju činnosť. Viete, akou rýchlosťou sa pohybujete, na ktorú stranu, musíte ju obletieť z tej správnej strany, pravdaže, spojiť sa normálne je samo o sebe dosť zložitý proces, ktorý si vyžaduje zručnosť a sústredenosť. Z VYSIELAČKY: Koordinácia lode a stanice v tolerancii. To je zanedbateľné. Riadenie funguje normálne. Viktor, rozumel som. Točím. Poďme! Tak, dobre. Kontakt prebehol, spojili sme sa. Historický moment v rozvoji pilotovaných kozmických letov. Dostane sa do učebníc na celom svete. Manuálne spájanie predtým a bude aj potom. No nikdy a nikto sa okrem posádky Vladimíra Džanibekova a Viktora Savinycha nespojil v kozme takto. A navyše s neriadeným objektom. Úspešné spojenie evidovali aj v Houstone, hoci zatiaľ nič nebolo potvrdené. Aj preto pokračovali na myse Canaveral v príprave najnovšieho raketoplánu Discovery na štart. V posádke bol ako predtým letec kozmonaut Patrick Baudry, dokonale ovládajúci Saľut 7 a ešte jedno voľné miesto pilota. Rusi stanicu predsa nezvládnu a pri katastrofe, ku ktorej nevyhnutne musí prísť, prežije iba jeden kozmonaut. Ten, ktorý to bude istiť. Vtedy vystúpi na obežnú dráhu americký raketoplán, zoberie neovládateľný Saľut a možno aj zachráni ruského kozmonauta. Dve zo zadaných úloh Vladimír Džanibekov a Viktor Savinych splnili. No pred sebou mali tú hlavnú: zistiť, čo sa stalo so Saľutom. Preto musia doňho nevyhnutne vstúpiť. Naozaj sme s trpkosťou mysleli na to, že ten dom, v ktorom žili predchádzajúce posádky a ešte dve ďalšie pred nimi, pochopili sme, že ho už niet. Keď na Zemi horí dom, alebo sa s ním niečo stane, je to tragédia. Tak aj tu. Pre nás to bola predovšetkým strata toho domu, ale tiež obrovská strata laboratória. Na Zemi sa najviac obávali narušenia hermetizácie. Ak je na stanici kozmické vákuum, posádka ju bude musieť dostať z obežnej dráhy. Zásoby vzduchu na lodi proste nebudú stačiť pre celý Saľut. Otvorili sme ventil a skontrolovali, či tam neklesá tlak. Nasledujúce okamihy určia osud celej expedície. Prvé otočenie ističom ventilu. Ručička manometru neúprosne klesá dolu. Mučivé čakanie a piskot unikajúceho vzduchu. Ešte niekoľko sekúnd a ventil bude treba zavrieť, zaistiť poklopy a spustiť operáciu na úplné zničenie Saľutu. Najprv sme spozorneli, lebo ručička manometra akosi rýchlo zakolísala smerom nadol. Potom sa spomalila a nám došlo, že je tam asi zima, preto je tam aj nízky tlak. Keď sme vyrovnali tlak medzi stanicou a loďou, bolo jasné, že atmosféra, tlak sú rovnaké, takže sa môžu otvoriť príklopy. Už v spojovacom priechode sme zistili, že nie je elektrina. A tak sme tam vošli. Príšerné ticho a tma. No a zima. Zimu sme necítili, lebo sme sa nechali strhnúť. Kozmonauti mlčali. Mlčala aj stanica. Zdalo sa, že kozmický dom je mŕtvy. Bolo to ako v detektívke. Dvaja kozmonauti letia tmou s lampášikmi, nič nefunguje. Hotový námet pre nejaký filmový trhák. Predstavil som si hlbokú pivnicu kdesi v púšti Karakum. V noci je chladno, mrazivo. Som z takého kraja, viem, čo je mrazivý chlad. Doleteli sme k priechodu, otvorili to veko a tam stĺp svetla, to znamená, že stanica je na slnečnej strane. A ešte zrnká prachu v tom svetle. Nádherný pohľad. Predbežná prehliadka skončila. Saľut 7 je celkom bez prúdu. Všetky systémy zamrzli, nefunguje systém regenerácie vzduchu. Vo vnútri stanice je mínus sedem. Zásoby vody a vzduchu má na päť dní. Za ten čas musí posádka na Saľute preskúšať všetky elektrické reťazce, nabiť akumulátory a oživiť automatiku. Len vtedy bude na stanici teplo, svetlo a čistý vzduch. A potom sa musí pustiť do opráv. Stanica s pripojeným Sayuzom boli smrtiacou pascou. Len čo si záchrancovia zabezpečia teplo a svetlo, ľad sa roztopí, stanica na nich vychrlí záplavu vody a tá vyvolá elektrický skrat. Nadbytok kyslíka privodí požiar a v ňom posádka záchrancov zahynie. Stanica bude pokračovať vo svojej púti a keď vojde do hustých vrstiev atmosféry, len vráti Zemi tých, ktorí sa s takou ľahkosťou naučili prekonávať gravitáciu. V Amerike stále čakajú. V Houstone vedia, že keď ruskí kozmonauti vniknú na zamrznutú stanicu, udalosti dostanú nebezpečne rýchly spád. Následkom skratu prestanú fungovať nielen systémy stanice, ale aj všetky systémy lode, na ktorej sa posádka záchrancov dostala na Saľut 7. Podobný vývoj udalostí Američania už poznali z vlastnej skúsenosti pri práci na svojej orbitálnej stanici Skylab, ktorá zanikla ešte v roku 1979. Vtedy sa ju Američanom z podobných príčin nepodarilo zachrániť. V NASA boli presvedčení, že oživiť podobný objekt v takej situácii je nereálne. Američania pokračovali v letových prípravách. Mali na to ešte desať dní. Presne toľko, koľko muselo stačiť Rusom. Alebo misiu splnia, alebo zahynú. No z vysokých miest už prichádzali správy o hrdinskej posádke, o havárii na stanici, o vážnych nedostatkoch, ktoré už odstránili. Svet čakal, kedy mu ukážu hrdinov. Pre začiatok aspoň v televízii. Reportáže sa nevedeli dočkať hlavne Američania. Na štartovacej ploche na myse Canaveral stál tak ako predtým raketoplán Discovery. Súrne potrebovali reportáž z obežnej dráhy zo stanice Saľut 7. Bolo prijaté rozhodnutie, že nás ukážu v televíznej reportáži, ako tam sedíme pri stole v kombinézach a prilbách. Sedíme a Rjumin vraví: “No tak, dýchnite. No dobre, vzduch nie je veľmi vidieť. A dajte si dole tie prilby, chlapi, musíme vás ukázať ľudu, že ste v poriadku.” Toto interwiew, ktoré nakrútili tesne po spojení so stanicou, nešetrne zostrihali z politických a strategických dôvodov. A takto to bolo naozaj. Z VYSIELAČKY: No tak, dýchajte, dobre. To nie je vidieť, výborne. Teraz si môžete dať dole prilby a minútu tam stáť bez nich. Tak, mali by sme vás predsa ukázať bez prilieb. Všetko sa stalo tak, ako predpovedali experti z NASA. Okrem jednej veci. Skrat sa nekonal. Džanibekov a Savinych nespustili na stanici elektrinu. Iba ju svojou loďou otočili, aby sa maximálne prehriala Slnkom. A vtedy sa začala celá tá hrôza. Potom ako teplota prešla do plusu a všetok ten ľad, ktorý bol naokolo, sa roztopil. A to bol najstrašnejší moment na stanici. Celá sa pokryla tenkým filmom vody. Buchneš po stene a odtiaľ strieka voda. Otvoril som panel a siahol som tam. Svetla bolo málo, ani som sa tam nedíval. Ponoril som ruku rovno do vody. Celý tento priestor bol samá voda. Dobu ľadovú vystriedala potopa sveta. Skrátka, hneď sme brali handry. Ale aké handry? Na stanici ich veľa nebolo, Uteráky, servítky, tie tu už nie sú. Začneš trhať oblečenie. Najprv spodnú bielizeň, potom iné. Vytiahol som taký balíček Svetlany Savickej. Pamätám si to. Svetlanka, prepáč mi, prosím ťa, vrátil by som ti tie krásne šaty, ale musel som ich použiť. Neostávalo im nič iné, len čakať na nákladnú loď a robiť všetko možné pre záchranu stanice. Celý čas však opakovane žiadali zo Zeme: “Pošlite nám handry! Potrebujeme handry!” Prístrojové panely boli otvorené prakticky všetky, a keď to už bolo opravené, bol tam veľký chaos, všetko lietalo. Dali nám dva či tri dni, aby sme to všetko dali do poriadku. Televíznu reportáž z obežnej dráhy o ruských kozmonautoch, ktorí oživujú nefunkčnú vesmírnu stanicu Saľut 7, vysielali na všetkých amerických televíznych kanáloch. AMERICKÁ HYMNA V POZADĺ O ďalších päť dní vysielajú z mysu Canaveral slávnostný štart raketoplánu Discovery s prvou francúzsko arabsko americkou posádkou. Na jeho palubu naložili aj štyri mexické telekomunikačné družice. Posádka mala za úlohu vykonať sériu zložitých experimentov v kozme a úspešne sa vrátiť na Zem. Do palubných počítačov raketoplánu bol inštalovaný pre astronautov bežný, obyčajný program výstupu na nízku obežnú dráhu. Nie, nevedeli sme, ja osobne som nevedel vôbec nič. Vedel som, že Džani Voloďa letel. Ale nevedel som, prečo letel. Nevedel som nič o svojej misii, ani čo budem robiť. To som nevedel. Ako si myslí Patrick Baudry, pravdu o tom, čo sa dialo v roku 1985, sa my asi nedozvieme. A ak aj áno a budeme mať v rukách všetky dokumenty, ktoré potvrdia práve takýto vývoj udalostí, aj tak to nič nezmení. Dnes je dôležité iba jedno: Na Zemi žijú dvaja ľudia, ktorí zachránili vo vesmíre svoju krajinu. Aha, Džanibekov! A ešte raz. Zase Džanibekov. A tu je Savinych. DOSLOV Ešte šesť rokov po záchrannej expedícii vesmírna stanica Saľut 7 pokračovala v práci. V roku 1998 mala príhoda o záchrannej misii na obežnej dráhe a neodkladnom štarte raketoplánu nečakané a dokonca komické pokračovanie. Ten istý videozáznam Savinycha a Džanibekova, ako filmujú pásikavé vlnené čiapočky, sa dostala do rúk amerických producentov a v kinách po celom svete sa objavil film Armageddon s hrdinským záchrancom Bruceom Willisom. Z Džanibekova a Savinycha spravili jedného kozmonauta, neoholeného ruského mužíka v obrovských plstených čižmách a baranici s hviezdou na čele, ktorý opravoval orbitálny komplex kladivom. Tí, čo vedeli, sa zasmiali, a tí čo nevedeli, sa aj urazili. Taká je história.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.