SVET PO FUKUŠIME

By | júl 6, 2015

Myslím, že sme svedkami pádu dnes už archaického hospodárskeho a politického systému. Ako som tak celý tento rok chodil na protijadrové demonštrácie, nadobudol som presvedčenie, že sociálna štruktúra Japonska sa zmenila. Už nežijeme v čase, keď vláda napokon vždy vyrieši problémy a keď my pasívne znášame hospodársku konjunktúru. Prekročili sme hranicu a teraz sa nespokojenci rozhorčujú a dávajú to najavo. Situácia sa zmenila a všetci to vedia. Všetko toto jestvovalo v latentnej podobe od začiatku roku 2000 a jadrová katastrofa vo Fukušime bola spúšťačom uvedomenia si situácie. Cunami zasiahlo brehy súostrovia v dĺžke asi 500 kilometrov. Banky, nemocnice a obchody boli vymazané z mapy, hangáre, domy, chrámy a borovicové lesy boli pohltené. Lode boli vyplavené až 10 kilometrov do vnútrozemia, pričom po ceste všetko zrovnali so zemou. Mnohým mestám vlna odniesla všetky ich prístavné, poľnohospodárske a priemyselné zariadenia. Niektoré jednoducho zmizli. Pozdĺž pobrežia lemujú krajinu náhrobné kamene, niektoré majú viac ako 600 rokov. Sú to stopy pamäti. Pripomínajú, že vlna cunami siahala až sem, a niektoré z nich sú akýmsi varovaním: hlavne netreba stavať poniže nich.06-30_Svet po Fukušime[(038401)18-26-35] V minulosti sa po cunami vravievalo, že ľudia sa vracajú žiť na vyvýšené miesta. Postupom času, z generácie na generáciu, sa domy začali stavať čoraz nižšie a bližšie k moru. Nakoniec vždy zabudneme, však? Aj keď tentoraz ľudia odchádzajú žiť ďaleko od pobrežia, nakoniec po čase znova zabudnú. Treba túto skúsenosť ďalej odovzdávať, aby sa na ňu nezabudlo. Na domoch nezáleží, ide najmä o ľudí. Nemožno viac dopustiť ďalšie straty na životoch. Jadrová havária vo Fukušime spôsobila vysokú kontamináciu morského prostredia. V najkritickejších dňoch vietor fúkal smerom na Tichý oceán. Uniknuté množstvo cézia 137 sa odhadovalo na 27 miliónov miliárd becquerelov, čo je najvyššie rádioaktívne znečistenie mora, aké bolo kedy zaznamenané. Fukušima je na jednej strane víťazstvom modernosti a civilizácie, pretože ide o najsofistikovanejšiu technológiu, aká bola kedy vyvinutá v oblasti energetiky. Sústreďuje sa v nej všetko majstrovstvo ľudstva. Na druhej strane s najmodernejšou technológiou, aká bola kedy zostrojená v dejinách ľudstva, uvoľňujeme potenciál katastrofy, ktorý presahuje tak našu chápavosť, ako aj našu schopnosť politicky rýchlo reagovať. Máme tu dve tváre Jánusa a to, čo ja nazývam spoločnosťou s globálnymi rizikami. Jadrová havária vo Fukušime sa stala 11. marca 2011. Okolo trištvrte na tri poobede došlo k zemetraseniu s magnitúdou 9. O necelú hodinu neskôr vlna cunami vysoká 15 metrov zničila elektráreň, pričom vyradila jej chladiace systémy. To bol začiatok dlhej série chýb a prieťahov. Klamstvom, z nevedomosti, nedbanlivosti či vypočítavosti sa všetci zodpovední vedci aj politici usilovali situáciu skôr zľahčovať, ako znížiť riziká. V ten istý deň japonská vláda vyhlásila stav jadrovej pohotovosti a v nasledujúci deň bolo evakuovaných 110 000 osôb z okruhu 20 kilometrov, vyhláseného za zakázanú oblasť. Po nich nasledovali státisíce ďalších z okruhu 30 kilometrov, ba niekedy aj viac. Mesto Namie, ktoré malo 22 000 obyvateľov, sa v priebehu niekoľkých hodín stalo fantómovým mestom. Poškodená elektráreň sa nachádza tu. A 5 kilometrov ďalej vzdušnou čiarou tu máme mesto Namie. A všetko toto je obec Namie. Práve tu vybuchol objekt, z ktorého boli rozmetané rádioaktívne látky. V ten deň vetry uniesli rádioaktívny mrak týmto smerom. Som pobúrený, lebo 11. marca v noci bol spustený systém Speedy na predvídanie naliehavých environmentálnych informácií. Aj zamestnanci ministerstva pre vedu zaznamenali našu oblasť a presne vytýčili trasu rádioaktivity. Výsledky týchto dvoch monitorovaní sa zhodovali. A v rovnakom čase sme my boli na mieste, na mestskom úrade. Zostali sme tam kvôli práci. Preto nechápem, prečo nás nik nemohol varovať. Nik nám nepovedal, aká vysoká bola radiácia. Prečo sme neboli informovaní o nebezpečenstve? Rádioaktívny spád má na blízkom území veľmi premenlivú hustotu, hovorí sa tomu “leopardia koža” rádioaktivity. V závislosti od takých faktorov ako smer vetrov, úhrn zrážok, reliéf krajiny, sa mení intenzita rádioaktívneho spádu od jednej oblasti k druhej. Tu je to 5,3 mikrosievertu za hodinu. Neznášam, nenávidím jadrovú energetiku, naozaj. Stále si myslím, že sme vynašli hroznú vec. V jadrovej energetike je napospol všetko zlé. Je to skutočná pohroma. Ale pohroma vyrobená človekom. Človek je poriadny hlupák. Vyrobil takéto monštrum bez prostriedkov na jeho ovládnutie, a ešte predstiera úplnú bezpečnosť. Úplná bezpečnosť je mýtus. Pri zbere kvetov vo svojej záhrade dostane pani Sato dávku žiarenia ako prípustná dávka pracovníka v jadrovej elektrárni. V týždni po nehode som si neustále kládol otázku, do akej miery sa ešte môže táto katastrofa zhoršiť. Predstavoval som si najhoršie scenáre. Niekedy som o nich rozmýšľal sám, inokedy v kruhu odborníkov. Jedného dňa jeden odborník vyhlásil, že nemožno vylúčiť hypotézu evakuácie hlavného mesta Tokia a jeho okolia. To znamená evakuáciu viac ako 30 miliónov ľudí. Aj táto možnosť sa spomenula. Ide o ten druh udalostí, o ktorých hovorím, že majú “otvorený koniec”. Sú to katastrofy bez ohraničenia v čase, v priestore a zo spoločenského hľadiska. Práve preto, aj keď sa oprieme napríklad o štatistické údaje, nevieme si predstaviť počet mŕtvych a ranených, ktorý bude toho dôsledkom. Ak zájdeme v úvahách ešte ďalej, môžeme povedať, že dnes, viac ako 25 rokov po Černobyle sa všetky obete tejto havárie ešte nenarodili. Ešte sa ani nenarodili! Počas celého toho roka sme museli čeliť realite. Ale bolo to nemožné. Nedokázali sme to všetko prijať. Nechceli sme to prijať. Ako to vysvetliť? Ťažko sa to vyjadruje. Ja totiž chcem, my všetci chceme zostať čo možno najbližšie k nášmu rodnému mestu, k nášmu domovu. Keď sme si podávali žiadosť o bývanie, najžiadanejšie boli domy nachádzajúce sa čo najbližšie od zakázanej oblasti. Lebo sa nechceme vzdialiť od domova. Vraciame sa tam, len sa pozrieť. Hoci vieme, že je to nebezpečné, sme takí smutní, že sa nevieme odpútať od krajiny. Myslím, že to je podstata vysvetlenia. “Ľudstvo sa niekedy samo oberá o svoje právo kochať sa súmrakom. Ľudstvo sa niekedy samo oberá o svoje právo žmurknúť na rannú oblohu. Ľudstvo sa niekedy samo oberá o svoje právo žiť v rodnom meste a umrieť v ňom. Počujte, ľudia! Kam ste to dospeli? Kam sa teraz vydáte? V pustej elektrárni, v pracovnej pohotovosti. Robot bez operátora je z toho omráčený. Mŕtvolné ticho.” K časticiam spadnutým z mraku, ktorý preletel ponad Tichý oceán, sa pridali tony rádioaktívnej vody vypustenej z elektrárne do mora, uniknutej z nespočetných trhlín, o ktorých ani dnes nemáme istotu, že boli úplne upchaté. Asi sto kilometrov na sever od elektrárne, vo Watari, sa začína jarný rybolov. Po viac ako roku, napriek schopnosti vodného prostredia riediť koncentráciu, pretrváva silná kontaminácia, ktorá sa uvoľňuje zo sedimentov, z planktónu a fauny v morských hlbinách a dostáva sa do mäsa rýb cez potravinový reťazec. Tu máme 96 becquerelov, čiže toto nemôžeme odniesť na trh. Keď sa presiahne 80 becquerelov, predaj je zakázaný. Tepco, prevádzkovateľ elektrárne, platí rybárom odškodné za rádioaktívne ryby v závislosti od hmotnosti úlovku. Ryby sa hádžu späť do mora. Keď sa udeľuje povolenie v prípade kontaminácie, mlieko môže mať toľko becquerelov, ryža zas toľko becquerelov, ryby zas toľko becquerelov. Ľudia, ktorí to jedia, zjedia rad za radom všetky tieto becquerely. Keď vám predložia číselné údaje, treba sa pýtať: “Komu je to určené?” Pokiaľ mne, tak v poriadku, netreba sa obávať, mám 84 rokov. Keď je to však určené dvojročnému dieťaťu, je to neprípustné! Netreba teda byť naivne dôverčivý, voľby a stanovené hranice majú komerčný, a nie medicínsky základ. V prípade cézia by malo byť v zásade nula becquerelov. Vtedy je to čisté. Skutočným problémom čistenia nie je množstvo, ale obsah sutín. Rádioaktivita, ktorá sa vkradla všade, ale viditeľná nie je nikde. Spaľovanie, zakopanie, skladovanie, všetko je problémové. Takto sa nemožno zbaviť neviditeľných prvkov, ktoré budú škodlivé desiatky až tisícky rokov. Neriešiteľný problém čistenia odhaľuje veľké tabu jadrovej energetiky, ktoré sa odsúva a neustále zakrýva: opätovné spracovanie odpadov. Nekonečné rozširovanie oblasti boja. Rádioaktivita prichádza z hôr, zo vzduchu, z mora. Šíri sa vetrom, riekami a dažďom. Nové slová sa rozširujú a znejú zo všetkých úst rovnako ako smrtiace častice. Cézium, jód, stroncium, xenón a kryptón letia ovzduším. Hlavným problémom je teraz odhaliť nebezpečenstvo, lokalizovať ho a chrániť sa. V kontaminovaných oblastiach sa mýtus o jadrovej bezpečnosti už dávno rozplynul. Čo konkrétne teda odporúčate? Čo máme teraz robiť? Predovšetkým musíte mať predstavu o rozsahu rádioaktivity a tiež musíte merať žiarenie vo vzduchu. Musíte vedieť, že kontaminácia pôdy sa odrazí najskôr na úrode. Priamy vplyv na ľudské telo má ďalej žiarenie. Treba teda merať dávky žiarenia. Tieto merania vám poslúžia na určenie geografických trás, ktoré si musíte uchovať. Takto zistíte, ktoré miesta sú vysoko rádioaktívne. A ak také nájdete, treba sa im vyhýbať. Pokiaľ ide o ostatné, treba všade pravidelne vykonávať merania, zaznamenávať ich a hneď, ako stúpne rádioaktivita, treba vykonať dekontamináciu. Myslím si, že je to najúčinnejšia metóda z hľadiska prevencie. VRAVA V JAPONČINE Ako merať nemerateľné, počítať nevypočítateľné? Potrebné je neisté mapovanie, takmer neohraničené rastrovanie miest, kde sa vznáša ako prízrak záhada malých dávok, o ktorých dodnes žiadny odborník nie je schopný povedať, do akej miery sú škodlivé. Dnes nemáme veľké znalosti o dlhodobých dôsledkoch kontaminácie v malých dávkach. Pretože pri jadrovom výbuchu v Hirošime a Nagasaki išlo o jedinú silnú dávku žiarenia. V prípade Černobyľu sme pochopili, že problémom je vnútorné ožiarenie a že je spôsobené hlavne stravou. Ešte aj dnes pokračuje znečisťovanie životného prostredia a s ním aj vnútorná kontaminácia osôb.06-30_Svet po Fukušime[(049682)18-26-36] Štúdie vykonávané v Bielorusku majú tiež pomôcť pochopiť, ako táto kontaminácia v malých dávkach naďalej ožaruje, keď sa dostane do organizmu, ako reaguje ľudské telo, a aké choroby sa tak vyvolávajú. Tieto dlhodobé štúdie sa môžu vykonávať len v Černobyle. Skončili sme. Bola si trpezlivá, to je dobre. Počkajte chvíľu. Hneď vám dám výsledky. Podľa výsledkov je jód na nule, cézium 134 na 5,56 a cézium 137 na nule. Je možné mať nulu pri všetkom? Pri niektorých osobách to je možné. V tom prípade je všetko na nule? Je to zriedkavé, ale stáva sa to. Takže, keď sa pozrieme na výsledky, celkovo sú hodnoty veľmi nízke. Nemusíte sa znepokojovať. Keď sa to zje, ako dlho to zostane, 2 roky? Stopy pretrvávajú 60 dní. Ak sa vyhnete kontaminovanej potrave, zmizne to. V každom prípade treba dávať veľký pozor na stravovanie. Situácia, v ktorej sa v súčasnosti nachádzame, ma núti povedať, že sme vstúpili do novej éry, do éry rádioaktivity. Poľnohospodárske výrobky z Fukušimy sa nepredávajú mimo regiónu. Ale havária, ku ktorej došlo, znečistila aj okolité regióny. Poľnohospodárska produkcia z týchto regiónov však nemá nijaké obmedzenia predaja. Žiaľ, myslím si, že sme isto zhoršili rozsah katastrofy tým, že sme rozšírili kontamináciu na celé súostrovie. Sme svedkami znečistenia na miestnej úrovni a zároveň jeho rozširovania. To znamená, že obete budú aj tam, kde sme ich neočakávali. Zistenie je zdrvujúce. Spustošená krajina sa nás pýta na zlyhanie systému. Havária vo Fukušime bola vyvolaná 11. marca zemetrasením a cunami, ale príčiny sú inde. Spočívajú vo viacnásobnom zlyhaní riadenia jadrovej energetiky. Riziká sa zľahčovali, informácie sa zatajovali. Výsledkom je prehnaná cena z finančného, ekologického, aj ľudského hľadiska. Zemetrasenie svojím zásahom len odhalilo trhliny, medzery a zlyhania systému, ktorého arogancii sa vyrovnala len jeho zaslepenosť. Kľúčovým slovom obyvateľov v obchodoch sa stala vysledovateľnosť. Na každom balení je uvedený pôvod výrobkov. Všetko sa testuje, kontroluje, skúma. Pred uvedením na trh sa meria rádioaktivita každej potraviny. Dohľad je úzkostlivý, rozsiahly a presne taký ako samotná katastrofa: nekonečný. Rádioaktivitu nevidíme, preto ju treba zviditeľniť. Treba ju merať, odovzdávať výsledky, poskytovať ľuďom presné informácie, aby spotrebitelia opäť nadobudli dôveru. Táto jadrová havária sa netýka iba Fukušimy. Všetci musíme niesť zodpovednosť, pretože sme sa nechali zachvátiť jadrovou energetikou. Musíme byť jednotní a spoločne porozmýšľať. Naši predkovia zasadili pre nás stromy v horách, a tak aj my sa musíme starať o túto prírodu pre budúce generácie. Aby sme mohli o 30, o 50 rokov zanechať svojim deťom zem, kde môžu vyrastať. To je našou povinnosťou. O tom som hlboko presvedčený. V dôsledku jadrovej havárie vo Fukušime sa mnohí poľnohospodári vzdali svojej profesie. Tí, čo zostali, znovu a znovu hľadajú núdzové riešenia, ktoré sa pohybujú medzi kľučkovaním a domácim majstrovaním. Posadnutosť rádioaktivitou panuje všade, či už ide o rozbúrené rieky, alebo o pokojné a svieže ryžové polia. Žiarenie je dobrým príkladom toho, že aj keď sú odborníci akokoľvek racionálni, ukazuje sa, že nie sú pripravení reagovať na tento jav. Pokiaľ ide o kontamináciu, odborníci majú veľmi odlišné teórie a prístupy. Čo je inak bežné vo vedeckej oblasti, vypracujú sa teórie, ktoré sa následne zavrhnú, a jestvujú alternatívne teórie. V prípade kontaminácie je však jasné, že ide o obrovský problém. Napríklad nízke dávky žiarenia sa úplne zanedbávajú. O tomto probléme jestvuje veľmi málo číselných údajov. Rovnako neexistuje prakticky žiadny výskum o kumulačných účinkoch, pretože jestvuje tendencia skúmať ich jednotlivo a zameriavať sa na izolované javy. Preto vzniká dojem, že racionálnosť odborníkov sa stala protirečivou. VRAVA V JAPONČINE Samozrejme, že som sa hrozne znepokojila. Prvá evakuácia sa už uskutočnila a keď prišli sem, hlavne spočiatku som bola naozaj vystrašená. Veľmi sme tomu nerozumeli, boli sme v kontaminovanej oblasti a začala som si klásť otázku, či naozaj dokážem vychovávať 4 deti v tomto prostredí. Potom sa postupne miera žiarenia stabilizovala, začali sme kontrolovať svoje potraviny a napokon, podľa lekárskych vyšetrení, bola naša miera vnútorného ožiarenia nižšia, ako sme si mysleli. Keď som uvidela výsledky, pomyslela som si, že nestojí za to všetko tu zanechať a začínať inde. Toto nám dali po zemetrasení, tesne po ňom, a stále to nosím so sebou. Predtým to bolo z plastu, ale vymenili nám to, teraz je to sklenené. Neustále to robí merania. Slúži to na meranie radiácie. Veľmi na mňa zapôsobila odvaha a angažovanosť japonských žien a omnoho väčšia zdržanlivosť a uvoľnenosť mužov. V skutočnosti je to normálne, keď si pomyslíte, že v spoločnosti sa žena cíti zodpovedná za dieťa, ktoré vynosí, či za dieťa, ktoré bude vychovávať. Tieto ženy sú teda angažované a nenechávajú si ujsť detaily. Nie sú ľahostajné k tomu, čo sa stalo, preto som veľmi obdivoval ženy, ich odvahu, ich angažovanosť a ich schopnosť klásť správne otázky. Hneď ako sa mi naskytne príležitosť, odídem. Je to stále vo mne, okolnosti ma nútia zostať tu. A som obklopená ľuďmi, s ktorými chcem pokračovať vo svojich aktivitách. Ale stále myslím na to, že jedného dňa, ak budem mať príležitosť, odídem. Nerobím si ilúzie, ale keďže tu žijem, nemôžem zostať nečinná, usilujem sa robiť všetko možné na ochranu svojich detí. Musí sa mi to podariť. Už je to pol druha roka. Nie som však stále rozhodnutá. Len sa snažím isť ďalej. Keď si pomyslím na svojich dvoch synov, skutočne si kladiem otázku, či tu môžeme zostať. Nemyslím na seba, ale hlavne a neustále na svoje deti. Kladiem si otázky o ich stravovaní, zelenine, ryži, vode, o všetkom, čo zjedia, a keď sú vonku, je tam prach, zemina, požadujem od nich, aby sa nezohýbali, aby si nečupli, nesadali na zem. Čím viac sa obávam a neustále opakujem to isté, tým viac na mňa dolieha obrovská únava. Po poldruha roku časť môjho ja chce na všetko zabudnúť. Raz sem pozvali Mickey Mousa, aby sa zvyšku Japonska ukázalo, že Fukušima sa má veľmi dobre, že sme sa pozviechali. Bola to akási mediálna kampaň pre región. Bola som veľmi zdržanlivá, ale ako detská sestra som tam aj tak vzala deti. Keď sme prišli na miesto, zmerala som rádioaktivitu. Na mieste, kde si mali deti sadnúť, bolo 10,6 mikrosievertu. Musím sa zúčastňovať aktivít, ktoré organizuje správny orgán, zatiaľ čo ten nerobí pre nás nič. A potom, mám dve dcéry, 17 a 24 ročnú. Musela som ich požiadať, aby nemali deti.06-30_Svet po Fukušime[(068878)18-26-37] Veľmi sa pre ne trápim. Pretože určite si neskôr ponesú zdravotné následky. Preto som sa rozhodla bojovať proti správnym orgánom. Ak by som tak neurobila, ešte viac by som sa trápila. “Fukušima, to sme my. My sme Fukušima. Vy, čo opúšťate svoje domovy, čo opúšťate svoje rodné mesto s bruchabôľom, nezabudnite sa vrátiť. Nemožno stratiť Fukušimu. Nemožno stratiť Tohoku. Nekonečná noc, hlboká temnota, chlad pred úsvitom, všetky tieto bolesti. Nikdy nezabudnem. Ale deň vždy nasleduje po noci.” Podpora Fukušimy nespočíva len v povzbudzovaní obyvateľov. Táto podpora bude mať zmysel len vtedy, ak nás donúti klásť si otázky o našej jadrovej civilizácii. Vyhlasujem, že Fukušima je naďalej chorá. V kontexte, keď už nie sú peniaze a keď stále nevieme, či Tepco bude schopné zasiahnuť, chcem zdôrazniť, že ak sa nič konkrétne nepodnikne, elektráreň Fukušima, ktorá je denno denne vystavená zemetraseniam, môže ohroziť Tokio. POKRIKY DEMONŠTRANTOV Vláda nevyplatila odškodné, a tak sa zriekla Fukušimy. Práve z tohto dôvodu, a len z ekonomického dôvodu, upustila od záchrany životov. A dnes sami viete, tak ako ja, že ľudia žijú v oblastiach, kde sú každodenne naďalej ožarovaní. Krajina sa zriekla časti Japonska. Vláda ignoruje ožiarených ľudí, ale Japonci na nich nezabudli. Žiadame, aby pre nich niečo urobili, a sme veľmi rozhorčení. Preto je tu dnes toľko ľudí. Žijeme vo svete pohŕdania. A my všetci, čo sme dnes tu, si to uvedomujeme. Musíme bojovať proti plánom vlády. Myslím si, že dokážeme premôcť pohŕdanie nukleokratov a tak sa oslobodiť od teroru jadrovej energetiky. Keď vás tu tak všetkých vidím pohromade, som o tom hlboko presvedčený. Ide len o elektrinu. Skutočne treba ohrozovať naše životy len pre elektrinu? Mlčať po Fukušime je barbarským činom. Skúsenosť z 11. marca ma donútila veľa rozmýšľať, a pokiaľ ide o jadrovú energetiku, otočil som sa o 180 stupňov. Keďže jadrová energetika je stále v rukách ľudí a riziko ľudského omylu pretrváva, absolútna bezpečnosť nejestvuje. Bezpečnosť dosiahneme len vtedy, keď nebudeme využívať jadrovú energetiku. Keď nebudeme mať jadrové elektrárne. To je môj záver. To je môj vnuk. Rádioaktivita sa koncentruje na úpätí hôr. Ľudia sa napriek tomu snažia žiť, pod jarmom dozimetrov, za smiešnym múrom z fliaš naplnených vodou, ktoré vraj pohlcujú rádioaktívne prvky. Neustále sa rozprávame s rodičmi. Napríklad kvôli prežitiu horúčav tohto leta sme si spoločne položili otázku, či môžeme deti pustiť do bazéna, dovoliť im hrať sa vo vode. Takéto diskusie vedieme neustále. Aj pokiaľ ide o vychádzky. Rozhodli sme, že deti môžu byť vonku 30 minút denne. Dohodli sme sa v snahe nájsť strednú cestu medzi bezpečnosťou detí a ich blahom. Takto postupujeme každý deň. Nemáme stanovené normy, nikto nič nevie, nikto si nemôže nárokovať na úplnú bezpečnosť a my nikdy nemáme úplnú istotu v tom, čo robíme. Snažíme sa normálne žiť každý deň. Žiť tu znamená iba pokúšať sa žiť čo najlepšie zo dňa na deň. “Katastrofa je strom, čo rastie,” vraví sa v Černobyle. Občas sa však pomedzi konáre čerešní vo Fukušime blysne nádej. Nádej, že zoči voči rozsiahlej pohrome, jej krajnému nebezpečenstvu, jej hospodárskej absurdite sa konečne zdvihnú mnohé hlasy, aby ich bolo počuť.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.