Stále rýchlejšie

By | august 7, 2016

Pri niektorých športoch je najdôležitejšia rýchlosť. Víťazstvo závisí od niekoľkých tisícin sekundy. Aby dosiahli na zlato, atléti neúnavne trénujú s očami upnutými na stopky. Ako ďaleko ich však môže priviesť ich túžba po rýchlosti? Budú rekordy prekonávané aj naďalej? Alebo ľudia zakrátko dosiahnu hranice svojich možností? V snahe po rýchlosti sa veda vždy snažila zvýšiť výkony. Výskumníci, doktori, inžinieri a tréneri spolupracujú, aby tvorili históriu. Detailne skúmajú každý pohyb, vytvárajú osobné tréningové režimy a využívajú najnovšie technológie. Ich cieľ je neustále zlepšovať výkony a dosahovať nové rekordy. Skrytý v srdci Vincenneského lesa sa nachádza jediný univerzitný ústav svojho druhu vo Francúzsku, INSEP. Národný inštitút športu, expertízy a výkonnosti. Schádzajú sa tu profesionáli z oblasti 27 ich športových disciplín. Okrem skúmania, ako zlepšiť výkonnosť, si inštitút vyvinul aj vlastné výskumné laboratóriá. Medzi nimi je významný najmä Biomedicínsky a epidemiologický výskumný ústav športu, IRMES. Profesor Jean Francois Toussaint je jeho riaditeľom. Za posledných 8 rokov sa on a jeho tím zamerali na vývoj moderného športu a potrebu človeka neustále prekonávať samého seba. Hľadanie nových výziev je ľudstvu vrodené. Je to funkcia, ktorá korení v našej schopnosti využívať svoje prostredie. Akonáhle sa nám podarí niekde dosiahnuť hranice možností, skúšame to inde. A tak využívame svoje telá rovnako ako aj okolité prostredie. Profesionálny šport sa vyvíjal celé stáročia.08-05_Stále rýchlejšie[(000022)08-13-42] To, čo začalo ako zlepšovanie prirodzených schopností, sa postupne stalo neúnavnou honbou za medailami s vlastnými pravidlami. Spočiatku nebol tréning vôbec povolený, bol braný ako forma dopingu, spôsob, ako vylepšiť prirodzené a spontánne schopnosti človeka. Bol zavedený ako vedecká technika umožňujúca vyladenie pohybov cez opakovanie a svalová hmota sa zväčšila, čím sa zlepšila výkonnosť a viedlo to k podstatnému zvýšeniu rýchlosti a sily. Šport sa od prvých moderných olympijských hier v roku 1896 posunul smerom k profesionalizmu. V 20. storočí sa vedecký pokrok zintenzívnil cez množstvo technických výdobytkov. V každej disciplíne rekordy borili jeden za druhým. Veda začala čoskoro získavať na význame a zlepšila sa vývojom vlastných technologických nástrojov. S pochopením rôznych princípov veda zvyšovala svoj dosah na oblasť výskumu svalov, ako aj neurofyziológie, čiže, ako pracuje mozog, čo je pri tímových športoch, pri vnímaní hry a počas procesu rozhodovania kľúčové pre výhru v Olympijskom finále. Stále viac úsilia je venované samotným atlétom. Doktori, odborníci na výživu, fyzioterapeuti, technici, inžinieri. Atlétom dnes zďaleka neasistuje len tréner. Asi najpôsobivejšie miesto inštitútu INSEP je hala Josepha Maigrota. Pod jeho obrovskou kupolou testujú skoro každú atletickú disciplínu. Tu trénuje Guy Ontanon najlepších šprintérov Francúzska. Podujatie Modrá stuha sa beží na 100 metrov. Na tejto vzdialenosti dosahujú šampióni rýchlosť cez 40 kilometrov za hodinu. Výkon zjavne závisí od výnimočných schopností. Fyzické kvality šprintéra sú kombináciou sily a výbušnosti, s veľmi krátkym dotykom nohy s traťou, pričom celá sila pôsobí iba počas krátkeho okamihu. Sila však musí byť nasmerovaná vpred. Nesmie byť vyplytvaná. Šprint si však nevyžaduje iba silu. Ak chcú získať medailu, atléti musia ovládať každý detail svojho pohybu. Každý pohyb, každé natočenie tela, každý impulz môže viesť buď k víťazstvu, alebo k strate cenných zlomkov sekundy. Beh na 100 metrov je hlavne o vystupňovaní sily k maximu, nie o úplnom výbuchu sily. A hoci sa môže zdať, že pri výstrele bežci všetku silu nasmerujú na pohyb smerom k cieľu, nie je to tak. Je to kontrolované, riadené počas jednotlivých fáz. Beh na 100 metrov sa musí vypracovať krok za krokom. Na štartovacích blokoch sú šprintéri v dokonalej polohe. Váha tela je naklonená dopredu, aby mali nohy čo najviac voľnosti. Po štartovacom výstrele sa beh rozvíja cez tri nasledujúce stupne. Rozbeh z blokov je najmä o zrýchlení. Maximálna rýchlosť sa dosahuje počas minimálneho času. Fáza zrýchlenia prebieha iba na zhruba prvých 40 ich metroch. Druhá fáza v rozmedzí 40 ich až 70 ich metrov je tá, keď šprintér dosahuje maximálnu rýchlosť. Potom od 70 ich metrov až do cieľa prichádza fáza ľahkého spomalenia, počas ktorej sa frekvencia behu znižuje a dĺžka kroku mierne naťahuje. Posledná fáza, pri ktorej dochádza k postupnej strate tempa, je neodvratná. Počas tréningov pripravuje Guy svojich atlétov hlavne na prvé dve fázy. Bežci sú najprv pripútaní popruhmi, ktoré sa v správnom momente uvoľnia. Účelom je lepšie využitie kontaktu so zemou na maximálny prenos sily do blokov. Po prvých dvoch pokusoch sú atléti uvoľnenejší. Ich štarty začínajú byť hladkejšie a silnejšie. Pri sklone približne 40 stupňov sa dosahuje potrebná sila pre štart. Bežci teraz trénujú fázu maximálnej rýchlosti. Tak ako pri štarte, aj teraz sú pohyby tela a kontakt so zemou kľúčové. Telo musí byť synchronizované, aby sa zjemnili nárazy na zem a šprintér bežal vpred. Beh musí byť organizovaný tak efektívne, ako sa len dá. Aby bežcom pomohol s touto úlohou a zavŕšili tak tréning, Guy si prizval Giuseppeho Rabita, výskumníka biomechaniky z INSEP u. Jeho tím nastavuje na každej strane dráhy dve koľaje spojené infračervenými lúčmi. Infračervený signál sa preruší, keď sa noha dotkne zeme. Špeciálny softvér potom analyzuje tieto prerušenia signálu a zhromaždí o atlétových pohyboch toľko údajov, koľko je možné. Dnešné indikátory mi poskytujú údaje hovoriace o frekvencii a dĺžke kontaktu so zemou, ukazujú premenné, ktoré sa dajú zmeniť, a tak robia atlétov inteligentnejšími vďaka tejto hudbe, ktorú počujú, keď ich nohy dopadajú na zem. Šprint charakterizujú dva hlavné prvky, dĺžka kroku a frekvencia, alebo aj opakovanie za sekundu. Aby mohli bežať stále rýchlejšie, atléti musia vystihnúť presný pomer medzi frekvenciou a dĺžkou kroku. Frekvencia je 4,38. Musíme sa dostať na zhruba 4,5. Výsledky môžeme skontrolovať hneď, ako atlét ukončí beh. Tieto parametre umožňujú trénerovi upraviť tréning hneď pri ďalšom behu atléta. Efekt testovania je teda okamžitý. Ďalším z Guyových šprintérov je Teddy Tinmar. Ako bojový pilot začal s atletikou vo veku 21 rokov. Tri roky po svojom debute získal striebro v štafetovom behu na 4 x 100 metrov na svetovom šampionáte v roku 2011. Po prvom behu máme výsledok. Je to dobré. 4,4 je veľmi dobrá frekvencia. Drž sa toho a pridaj iba trochu dlhší krok na asi 2,35. Teddy urobí pri behu viac ako 4,6 kroku za sekundu. A to je skvelá frekvencia, ktorú už nejde veľmi vylepšiť. Aby získal rýchlosť, musí predĺžiť svoj krok z 2,25 na 2,35 metra a udržať si pri tom frekvenciu krokov. Je to lepšie. Čas kontaktu je dlhší. Pri druhom behu Teddy robí dlhšie kroky, ale presnosť pohybov je nižšia. Guy mi poradil predĺžiť krok, ale pri tom som stratil frekvenciu a kontakt nebol v tempe. Giuseppeho výbava ukazuje zmeny v dĺžke kroku v závislosti od sklonu štartovej pätky. Táto asymetrickosť významne ovplyvňuje jeho stabilitu, frekvenciu a tým aj rýchlosť. Teddy bude musieť znova skoordinovať svoje telo, aby získal rovnováhu a predĺžil svoj krok. Rovnakou cestou si prešiel aj Usain Bolt. Pri výške 1,96 metra je dĺžka jeho kroku 2,7 metra. Na rozdiel od iných atlétov mu jeho nezvyčajná sila umožňuje dosiahnuť veľmi vysokú frekvenciu. Teddy dúfa, že takúto dokonalú kombináciu raz dosiahne aj on. Pridaj! Po celú dobu drž rytmus! No v hone za rýchlosťou šprintéri nie sú jediní, kto hľadá spôsob, ako dokonale ovládnuť svoje telo. Presuňme sa od elity v INSEP e do plaveckého klubu Cercle Paul Bert v Rennes. Xavier Idoux trénuje mladých plavcov, ktorí tu zdokonaľujú svoje schopnosti. Jeho budúci šampióni vo veku od 15 do 21 rokov sa musia naučiť rozvíjať v zvláštnom prostredí. Vo vode. Plávanie sa od všetkých športov odlišuje, pretože nie je pre človeka prirodzené. Musíte si privyknúť na cudzie prostredie. Jediný spôsob, ako to urobiť, je stráviť vo vode veľa času a veľa plávať. Použite plavecké dráhy 6, 7 a 8. Najlepší plavci klubu trénujú desaťkrát do týždňa s cieľom prekonať všetky obmedzenia vodného prostredia, hlavne odpor vody pri pohybe. Pri takmer tisícnásobnej hustote oproti vzduchu je hlavnou prekážkou pre rýchlosť voda. Keď plavec zrýchľuje, odpor sa zvyšuje. Aby získali cenné sekundy, športovci sa musia donútiť k väčšej snahe. Štúdie zamerané na odpor ľudského tela vo vode ukazujú, že teoreticky limituje rýchlosť, ktorú ľudia môžu vo vode dosiahnuť, odhadom na 100 metrov za 59 sekúnd. 100 metrov za 59 sekúnd. Aj keď športovci už desaťročia tieto predpovede popierajú. Súčasný svetový rekord na 100 metrov vo voľnom štýle je menej ako 47 sekúnd. Mladí nádejní adepti v Rennes majú do takých výkonov ešte ďaleko. Dôkladný tréning však ich telá vyladí do formy, ich svaly budú vytrvalejšie a ich sila a odolnosť budú oveľa väčšie. Ich telá sa učia, ako efektívnejšie prenikať cez vodu. Morfológia však nie je všetko. Kľúč k rýchlosti spočíva v plaveckej technike. Najrýchlejšia disciplína je kraul. Každý pohyb nôh, rúk a hlavy musí byť pozorne ovládaný. Nohy musia byť tesne pod hladinou. Ak budú hlbšie, odpor sa zvýši. Ak sa vynoria z vody, zábery budú oveľa slabšie. Ruky sa musia naťahovať čo najďalej vpred a poháňať ťažisko tela. Akákoľvek odchýlka od natiahnutých rúk, alebo nevyrovnaný pohyb, pridá niekoľko desatín sekundy k plavcovmu času. A nakoniec, ramená a hlava musia byť zosynchronizované pre každý nádych vzduchu, aby sa zminimalizovalo spomalenie. Pre nájdenie optimálnej polohy kĺzania je dôležité trénovať pohyby tela. Príkladom jednoduchého cvičenia je zaplávať osem 50 metrových dĺžok za stanovený čas. Potom im kážeme znižovať počet záberov rukami, a tak zlepšiť ich pohyby, viac zatlačiť a zvýšiť silu, hýbať sa tak, aby sa lepšie kĺzali vodou, znížiť teda počet záberov a tým aj obmedziť pôvodný problém. 8 x 50. Prvá séria, všetko kraulom. Poďme! 32, 4. Len tak ďalej! Drž tempo, Étienne. 31,3. 32,8. 32,4. 32,2. Pridaj! Akonáhle plavci zvládnu techniku pohybov, zostáva už iba prispôsobiť ich k svojej morfológii a vnímaniu. Každý športovec je telesne aj duševne jedinečný. Musia tomu preto prispôsobiť svoju vlastnú stratégiu, aby dokázali posunúť hranice a dosiahnuť lepšie výkony. Plavci prekonávajú ten problém tak, že inštinktívne hľadajú pozíciu tela, ktorá umožňuje lepšie kĺzanie vodou a dosahujú tým efektívnejší pohyb. V Xavierovom bazéne je jedna z najväčších nádejí klubu, Fanny Danetová. Špecialistka na znak a finalistka Francúzskeho šampionátu nastúpila na športovú dráhu neskoro. Pod vedením svojho trénera Fanny kúsok po kúsku vylepšuje svoje plavecké schopnosti. Keď dá Xavier niekomu radu, je treba si to zapamätať, a nie počúvať iba vo chvíli, keď to hovorí, a po 50 ich alebo 100 metroch na to prestať myslieť. Vždy, keď plávam znak, musím na to pamätať a dvíhať ramená a zatlačiť. 50 metrov, znak. Drž lakeť smerom dole, potom zatlač smerom k pätám. Lakeť musí ísť prvý.08-05_Stále rýchlejšie[(000094)08-13-44] Ideš! Od chvíle, keď prišla pred 18 imi mesiacmi do Rennes, urobila Fanny veľký pokrok. Svoj čas na 200 metrov znak, čo je jej najlepší plavecký štýl, znížila o 6 sekúnd. Dnes dostane cennú pomoc. Prišla za ňou Florence Garnierová, odborníčka na analýzu výkonu pre Francúzsku Plaveckú Federáciu, aby jej pomohla zlepšiť sa. Použije dve kamery a softvér na analýzu pohybu a s ich pomocou detailne preskúma kľúčovú časť pretekov, štart. Cieľom je, aby si plavec uvedomoval svoje pohyby a zlepšoval ich. Pozícia tvojich dolných končatín je dobrá. Na druhej strane však neprenášajú silu na horné končatiny. Kvôli tomu, že musíš dvíhať hlavu hore a dopredu, tvoj trup ten pohyb nasleduje, čo má za následok pokles panvy pri vstupe do vody. Fannyn hlavný problém pri štarte na znak je, že sa nedokáže vyšvihnúť nad vodu. Prvá vec, ktorú treba pri štarte na znak urobiť, je vyšvihnúť celé telo nad vodu a až potom zaberať vzad. Opisuje parabolickú dráhu, najprv smeruje hore, a potom klesne do vody, a to vytvára veľký odpor. Keď sa sledujete, viete, čo robíte zle. Keď mi ukázala môj štart na znak, videla som, že zadná časť sa nezdvíha, zostáva ponorená a moje nohy sa ponárajú. Kým som sa neuvidela, neuvedomovala som si ten rozdiel. Bolo to automatické, myslela som si, že som urobila dobrý štart, ale bolo to celé zle. Najlepšia cesta, ako navrhnúť spôsoby na zlepšenie, je inšpirovať sa šampiónmi. Florence využíva údaje od elity plaveckého sveta. Na porovnanie s plavcom medzinárodnej úrovne si vezmeme napríklad takého Jérémy Straviusa, ktorý je náš súčasný najlepší plavec na znak. Má skvelú schopnosť začať preteky s celým telom nad vodou. Pri povele “na značky” zdvihne celé svoje telo nad vodu, aby hneď pri štarte smeroval dozadu a nie hore, a preto celá rýchlosť, ktorú dosahuje, je výlučne vodorovná. Vďaka jeho zlepšenému štartu, neobyčajnej sile a skvelej technike Jérémy Stravius žiari na medzinárodnej scéne. Za dva roky nazbieral viacero svetových a európskych ocenení v plávaní na znak a v štafete. Mám pocit, že to nedokážem, ak… To je prirodzené. S kolenami pri hrudi nedokážeme vstať. Je samozrejmé, že to nedokážeš. Ak však budeš trénovať, budeš skvelá. Tvoja poloha pri vstupe do vody je už oveľa lepšia než predtým. Už nemusíš zdvíhať hlavu. Je to náročné cvičenie, ale vytrvalosť je základom, ak majú športovci dosiahnuť na vrchol. Jedného dňa sa Fanny všetka snaha vráti. Vyzve najlepších plavcov s víziou dosiahnuť až na víťazný stupienok. Šprintérski a plaveckí šampióni rozvíjajú dokonalý výraz svojho tela. Na najvyššej úrovni dosahujú svetové rekordy atléti s citom pre súťaž. V IRMES študuje Jean Francois Toussaint týchto výnimočných športovcov a ich modely výkonov. Títo ľudia majú fyziologické a psychologické vlastnosti, ktoré sú súčasťou histórie športu, a tieto silné tendencie sa pomaly dostávajú do popredia. V zmysle biometriky sú napríklad najlepší športovci, ktorí prekonali svetové rekordy v šprinte, ale tiež aj v disciplínach ako volejbal, veslovanie, plávanie a podobne. Po vyše 100 rokoch výskumu sú tieto psychologické tendencie tak vycibrené, že otázkou už iba zostáva, či majú atléti pre svoju disciplínu vhodnú morfológiu tela. Môžu byť ich telesné proporcie, svaly a kosti ešte dokonalejšie, aby sa dali výsledky ešte zlepšiť? Aby to zistili, profesor Toussaint a jeho tím preskúmali 3 260 svetových rekordov dosiahnutých za posledných 100 rokov. Zámerom bolo odhaliť, či existoval nejaký historický vývoj v športovej výkonnosti počas modernej Olympijskej éry. Existuje nejaká fyziologická hranica, alebo sa človek dokáže neustále prispôsobovať a zlepšovať napriek športovým obmedzeniam? Od roku 2007 vedci v IRMES analyzujú vývoj rekordov v piatich olympijských disciplínach, vrátane atletiky a plávania. Výsledky sú jednoznačné. Športovci takmer dosiahli hranice svojich možností. Zdá sa, že telesné schopnosti dosiahli svoj strop. V atletike je 47 disciplín. Od roku 1987 v podstate každý rok nejaká nová. Podľa odhadov expertov polovica plaveckých a atletických rekordov už po roku 2027 nebude prekonaná. IRMES si však pri analýze grafov všimol aj niečo iné. Vývoj výkonnosti bol nepravidelný. Presnejšie povedané, vo výkonnosti dochádza k neočakávaným spontánnym skokom. Dá sa to vysvetliť aj objavením sa nových materiálov, či nových techník. Zavedenie technológií dáva popud k novým svetovým rekordom. Niektoré disciplíny z toho majú prospech viac než iné, hlavne tie, ktoré majú technologickejšiu povahu. Späť do haly Josepha Maigrota v INSEP e. Toto je miesto, kde trénuje tím francúzskej dráhovej cyklistiky. V ich dielňach vznikli celé generácie bicyklov. Boli navrhnuté pre dráhu a rýchlosť a ich krivky sa postupom času vylepšili tak, že sa vzduchom prerezávajú s minimálnym odporom. Kolesá zostali buď plné, alebo lúčové. Na rámoch a riadidlách boli okrúhle rúrky nahradené plochými a kompaktnými tvarmi. Sedlo je trochu nižšie ako na cestnom bicykli, čo jazdcovi poskytuje aerodynamickejšiu polohu a umožňuje efektívnejšie šliapanie do pedálov, hoci výhľad je trochu obmedzený. Brzdy sú z dôvodu hmotnosti a narušenia ostrých línií rámu vnímané ako nadbytočné. Analyzuje sa všetko v snahe zabezpečiť, aby bicykel premenil čo najviac jazdcovej energie na rýchlosť. Pretože aj napriek všetkým inováciám je jediným zdrojom pohonu jazdcova sila svalov. Franck Durivaux trénuje nádejné dráhové talenty Francúzska. Títo mladíci predstavujú budúcu národnú elitu. Disponujú impozantnými telesnými schopnosťami. Šprint je extrémne fyzicky náročný. Pretekári musia byť výbušní, to je prvá vlastnosť, ktorú hľadáme, a zároveň schopní vyvinúť maximálnu silu. To znamená, že potrebujú rýchlosť pohybu, čo najvyššiu frekvenciu pedálovania spolu s veľmi veľkou maximálnou silou. Dohromady sa tak vytvára sila vyvíjaná na pedále. Táto schopnosť vytvárať silu je rozvíjaná u Franckových závodníkov cez bodybuilding a rozvoj svalstva. Dnešný tréning je však zameraný na zvýšenie výkonu športovcov, aby dokázali podávať maximálnu silu čo najdlhšie. Je medzi nimi aj Benjamin Édelin, niekoľkonásobný majster sveta a Európsky juniorský vicemajster. Rovnako ako jeho kolegovia aj on musí absolvovať sériu šprintov pri rýchlosti 70 kilometrov za hodinu na 500 metroch. Po štvrtom opakovaní sa už jeho telo dostáva na hranicu únosnosti. Športovci sa desia tréningov, ako je tento, pretože vedia, že to bude bolieť. Nastupuje kyselina mliečna, pichá to v nohách a v chrbte a celkovo to dosť bolí. Toto sa opakuje štyrikrát, s maximálnou námahou a intenzitou. Kyselina mliečna sa vytvára v svaloch počas intenzívneho cvičenia pri nedostatku kyslíka. Pri vysokých koncentráciách kyselina mliečna blokuje svalové aktivity a každý pohyb sa stáva veľmi bolestivý. Šprintéri musia bojovať nielen s bolesťou, ale musia ju aj vydržať, aby napredovali ďalej. Jeden z najlepších spôsobov, ako to dosiahnuť, je nechať telo dostať sa na kritický prah bolesti a čo najviac ju potlačiť. Čeliť svojim limitom, vydržať bolesť niekoľkokrát za týždeň. Za hranicami možností svalovej sily potrebujú šprintéri schopnosť sebazaprenia a železné nervy. Keď cítite, že budete vracať, začnete si hovoriť: “Bolia ma nohy, asi budem vracať, budem mimo niekoľko hodín. Mal by som ísť až za hranice možností?” Je to o sile vôle, naozaj musíte potlačiť sám seba. Títo pretrénovaní športovci idú až za hranice možností, bojujú s vlastnými telami, stavajú sa jeden proti druhému v medzinárodných súťažiach. Je to doslova súboj titanov. Telesná príprava je ukončená, teraz je to o tom, kto dokáže načrieť hlbšie. V pretekoch to ešte o trochu posuniete. Dávate zo seba všetko, ako nikdy predtým na tréningu. Tri kolá, poďme! Franck si tým všetkým prešiel ako pretekár. Dnes túto skúsenosť prežíva znova ako tréner. Analýza a prípravy sú viac profesionálne, viac analytické, pokojnejšie. V deň pretekov však tréner upadne do akéhosi tranzu a sprevádza jazdca. Je za tým predstava, že športovca vedieme až za jeho možnosti, aby sa uplatnila všetka snaha, ktorú ste do toho vložili. Mesiace tréningu, posilňovania a bolesti kvôli jedinému rozhodujúcemu momentu trvajúcemu menej ako minútu. Okrem stresu zo súťaženia je tu však ešte ďalší prvok. Pri rýchlosti 70 kilometrov za hodinu a na trati sklonenej pod uhlom takmer 45 stupňov, bok po boku s ďalšími jazdcami, je tu neustále prítomné riziko pádu. Pýtate sa sám seba, či je vôbec hodné podstupovať také riziko, alebo či by ste radšej nemali svoj mozog vypnúť inokedy. To znamená, že počas pretekov ste ochotní riskovať úplne všetko, aby ste vyhrali. Celkovo vzaté, dráhová cyklistika je disciplína s naozaj vysokým rizikom. Dosahujú sa tu veľké rýchlosti, takmer 80 kilometrov za hodinu a bez bŕzd. Ak sa pred vami čokoľvek udeje, všetko, čo môžete urobiť, je havarovať, alebo zísť z trate. Taký je zákon športu. Musíte s tým žiť, je to nutná súčasť spôsobu uvažovania pretekárov. Dráhoví šprintéri žijú pre rýchlosť, bez ohľadu na riziko. Iní športovci zažívajú ešte extrémnejšie podmienky pri rýchlosti, ktorú si ani nedokážeme predstaviť. Niekoľko kilometrov od talianskej hranice, v srdci Foret Blanche, sa nachádza vo výške 2 750 metrov lyžiarske stredisko Vars. Jeho vrcholom sa tiahne mimoriadne rýchla lyžiarska zjazdovka, možno najhrozivejšia na svete. S 98 percentným sklonom na štarte umožňuje táto neskutočná stena niektorým lyžiarom dosahovať rýchlosť takmer 250 kilometrov za hodinu. Obyvateľ Vars a bývalý majster sveta Philippe Billy je tu v službe. Ako inštruktor lyžovania som v roku 1988 videl svetový rekord z Les Arcs. Bol som fascinovaný výbavou lyžiarov a zvukom, ktorý lyžiari vydávali pri prejazde okolo časomerného zariadenia. Bolo to pôsobivé. V ten deň som si povedal, že ten šport musím skúsiť. O dva roky neskôr som sa už venoval rýchlostnému lyžovaniu. V roku 1990 sa Philippe stal členom francúzskeho tímu rýchlostného lyžovania. V roku 1992 dosiahol svoj prvý svetový rekord, 230 kilometrov za hodinu. A v roku 1997 ho prekonal na takmer 244 kilometrov za hodinu. Od ukončenia kariéry pred 15 imi rokmi Philippe svoju disciplínu nikdy úplne neopustil. 70 centimetrov snehu. To sú dobré správy. Máme dobré podmienky pre januárový Svetový pohár. Žezlo však už prenechal svojim dvom najstarším synom, Simonovi a Louisovi. Sledovali sme ho, ako pretekal a fascinovalo nás to. V skutočnosti nás to nechcel nechať robiť, pretože je to nebezpečný šport. No my sme sa k tomu dostali aj tak. Otec nás nikdy k ničomu netlačil a teraz nás podporuje v našej kariére. Zrýchlenie od vrchu trate je dych berúce. Idete z nula na 200 za 6 sekúnd. Prebúdza to vo vás neskutočné pocity a je to naozaj radosť spustiť sa sem dole. Keď boli jeho dvaja synovia dosť starí na vstup do súťaže, Philippe sa vzdal svojej práce vo Francúzskej lyžiarskej federácii a začal sa venovať ich trénovaniu. Princíp rýchlostného lyžovania je jednoduchý. Tvoje telo je tvoj motor. Príťažlivosť ťa ťahá dole svahom a zrýchľuje ťa, ale sú tu aj dve brzdy.08-05_Stále rýchlejšie[(000134)08-13-46] Prvou je aerodynamika, tvoj koeficient prieniku vzduchom. Druhou je trenie lyží o sneh. Človek sa snaží vylepšiť svoj motor, svoje telo, a minimalizovať brzdiaci efekt, aby išiel čo najrýchlejšie. Lyžiari sa pripravujú. Zaujímajú čo najlepšiu polohu tela, aby minimalizovali odpor vzduchu. Pretekárska poloha znamená, že treba pritiahnuť čo najviac končatiny. Ruky dáte pred nohy a nasadíte si prúdnicovú prilbu. Kľúčové je zostať v rovnakej polohe po celú cestu dolu. Musíme mať riadne vytrénované stehná, pretože musia zvládnuť zjazd. Počas tých 15 ich sekúnd je to veľmi intenzívne. Tiež musíme veľa pracovať na tvarovaní tela, hlavne v oblasti brucha, aby sme dokázali udržať polohu tak dlho, ako je potrebné. Ak sa vám podarí udržať polohu, vyhráte. V roku 2009 sa Simon stal juniorským majstrom sveta, jeho brat v roku 2013. Vďaka týmto víťazstvám sa dostali medzi elitu. Teraz je ich cieľom napodobniť svojho otca a vytvoriť nový svetový rekord. Možnosť prekonať svetový rekord príde koncom marca. Budete mať jeden pokus. Cieľom je prekonať túto časť, ktorá desí každého, a dať si pozor aby ťa rýchlosť a zjazdovka neovládli. Preteky sa začínajú teraz. Musia prekonať hodnotu 251,4 kilometra za hodinu. Po mesiacoch fyzických príprav sú Philippovi synovia teraz na snehu. Znovu objavujú zážitok z lyžovania. No tradičné lyžovanie nestačí. V podstate je obrovská rýchlosť zásadnou zmenou, ktorá narušuje oporné body vnímania. Od nuly po 200 kilometrov za hodinu je to klasické lyžovanie. Tlak vzduchu neprekáža pri zmene smeru, lyže sú stále na snehu a môžete využívať nohy. Od 200 do 220 kilometrov za hodinu začínate plachtiť na vzduchovom vankúši. Od 220 kilometrov za hodinu vstúpite do inej dimenzie, kde vás vzduch ovládne. Zabudnite na nohy, smer sa mení pomocou prilby a rúk. Dostať do krvi tú časť, kde je hlavný už len vzduch, nespočíva v žiadnej tajnej metóde, skúsenosť robí majstra. Zjazdy sa musia opakovať v pretekárskych podmienkach znova a znova, v snahe pomaly zvyšovať rýchlosť. No v honbe za čo najvyššími rýchlosťami sa Billyho chlapci snažia svoje šance maximalizovať. Vo svojej dielni Philippe spoločne so Simonom a Louisom tvoria, testujú a znova navrhujú každý aspekt ich výbavy. Každá časť výbavy je vyrobená na mieru podľa morfológie a jazdného štýlu pretekára. Využívame vzduchový tunel stajne Alaina Prosta. Softvér emuluje prúd vzduchu, aby sa dali vylepšiť tvary. Veľká časť výskumu je venovaná aerodynamike. Musíme prepracovať aerodynamiku prilby. Máme problém s plecami. Tiež máme problém s tvarom profilov, ale aj s lyžami. Máme na čom pracovať. Oblečení do svojich latexových kombinéz prejdú mladí lyžiari 3D skenerom. Prilba, palice, profily. Uhly sa prepracujú, aby vzduch lepšie prúdil. Nie som si istý, či prítlak prichádza od ramena. Preskúmajú každý kúsok odporu a odstránia parazitné turbulencie. Minulý rok sme získali 2 kilometre za hodinu pre Simona iba tým, že sme zmenili tvar jeho prilby. Po ôsmich mesiacoch fyzických tréningov už potrebuje novú prilbu presne na mieru, aby obopla plecia a poskytla dokonalé prúdenie. Aby získal niekoľko kilometrov za hodinu, Philippe upravuje lyže do dokonalosti. Počas zjazdu lyže topia sneh a tvorí sa vrstvička vody. Trik je, vytvoriť iba tenký vodný film. Na presné riadenie toku vody Philippe nanáša na lyže sériu parafínovo voskových vrstiev. Presná skladba závisí od kvality snehu, vlhkosti vzduchu a dokonca aj vonkajšej teploty. Pracuje aj na návrhu efektívnejších povlakov s použitím mikrodrážok, ktoré podľa potreby zadržiavajú alebo odvádzajú vodu. Záverečný a rozhodujúci moment v snahe o svetový rekord je príprava zjazdovky. V súčasnosti musí byť zjazdovka pre svetový rekord dokonalá. Svah, ktorý som zjazdil v 92 om roku, lepšie to pochopíte z obrázka, bola buď mizerná cesta pre nákladiaky, alebo cesta druhej triedy pre autá. Mala hrboly a výmole. Dalo sa to len ťažko zvládnuť. Moderná technológia nám umožňuje najmä od tohto roku urobiť zjazdovku ako diaľnicu. Philippe zmapoval reliéf svahu cez leto, aby si vedel predstaviť jeho ideálne zimné proporcie. Cieľom je upraviť snehový povrch do dokonalosti. Inšpiroval sa bežnými inžinierskymi technikami. Za použitia GPS pripevneného k radlici ich stroja, vedia presne, koľko snehu treba kam pridať alebo odobrať, aby získali dokonalý hladký povrch. Zjazdovka bude potom perfektne pripravená na pokus o svetový rekord. Podľa Philippových predpovedí môže v prípade dokonalej zjazdovky lyžiar dosiahnuť rýchlosť 265 kilometrov za hodinu, čo je o 15 kilometrov viac ako súčasný rekord. Podobne ako minulú jar sa do toho Simon a Louis pri dokonalých podmienkach dajú. Spustia sa z vrcholu Vars s cieľom vytvoriť nový svetový rekord v rýchlostnom lyžovaní. Všetci sa pýtajú, či sme sa nezbláznili. Myslia si, že na spustenie sa z Vars musíš byť blázon. Ani náhodou. Všetko je starostlivo premyslené. Vždy presne vieme, kde práve sme. Kontrolujeme úplne všetko, kontrolujeme rýchlosť. Ak sa človek spustí bez premýšľania, spadne. Bude však jedného dňa možné pokoriť hodnotu 251,4 kilometra za hodinu, ktorú dosiahol v roku 2006 Talian Simone Origone? Pred 40 imi rokmi si nikto nedokázal ani predstaviť, že prekonáme 200 kilometrov za hodinu. Zdokonaľovaním techniky a vylepšovaním toho, ako naše telo pracuje, človek pomaly posúva svoje fyzické limity. Dnes sa športovci, športovkyne, tréneri a vedci snažia pokračovať v tomto snažení a posúvať sa ďalej. Vidíme, čo sa môže stať, ak použijeme moderné technológie. Atléti by vedeli zabehnúť 100 metrov pod 9 sekúnd. Ľudské telo to dokáže. Ako by sme dosiahli také výkony prirodzeným spôsobom, bez pomoci výdobytkov poznania? To je otázka, ktorú sa snažia rozlúsknuť tréneri aj vedci. Niektorí experti poukazujú na fakt, že ľudské telo má stále skryté rezervy. Je to však v protiklade s výskumníkmi, ktorí predpovedajú, že nové rekordy prestanú pribúdať už v tomto storočí. Prečo teda bojovať boj, ktorý nemôžeme vyhrať? Je to, ako keď vám povedia, že zomriete. Vy to viete. Ale nie je to problém dneška. Tréneri a športovci ignorujú teórie a naďalej sú motivovaní ísť ďalej. Za čisto fyziologickým rozmerom je všetko poháňané vpred železnou vôľou.08-05_Stále rýchlejšie[(969355)08-12-35] Tí na vrchole si vyvinuli duševnú silu a neutíchajúcu motiváciu, ktorá im umožňuje vyhlásiť: “Som talentovaný, dokážem to, ale chcem ešte viac, chcem ísť ďalej a rýchlejšie, aj keď som prirodzene rýchlejší, než všetci ostatní”. Ak viete, čo chcete, idete za tým. Keď idem na vlak, viem, že ma budú bolieť nohy, ale nikdy neuvažujem nad tým, že by som chcel poľaviť. Dávam do toho všetko, aby ma nohy boleli čo najviac. Ak ma nohy bolia, pracoval som na sebe dobre. Len čo štartovacia pištoľ vystrelí, je to zábava. To je to, čo ma baví. Bum! Je to ako explózia. Pre mňa to musí byť zábava. Chodím sem dvakrát denne, vstávam o 5 ej ráno. Ak to robíte s pocitom nátlaku, nebude to fungovať. Začnete snívať o 200 kilometroch za hodinu. Potom si uvedomíte, že máte schopnosť stať sa držiteľom svetového rekordu. Vaša motivácia sa zmení a položili by ste život za to, aby ste tie rýchlosti dosiahli. Ste posadnutí rýchlosťou. Posadnutosť, osobná obeta, túžba vyniknúť. To je to, čo poháňa športovcov za hranice ich možností. Asi nie je treba pochybovať, či budú chcieť ísť aj naďalej stále rýchlejšie a podnecovať tak našu predstavivosť.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.