NEZDANENÉ PRĺJMY AKO EURÓPA PRICHÁDZA O PENIAZE

By | apríl 5, 2016

Následkom daňových únikov Európska únia každoročne prichádza o tisíc miliárd eur. Doplácajú na to spotrebitelia, platcovia daní, občania a zamestnanci. KOMENTÁR: Podniky zisk presúvajú do daňových rajov. Hospodárstvu by stačilo 10 percent uniknutých prostriedkov. Ale vlády sa nesnažia. Predstavte si, koľko by sa dalo investovať do vzdelania a infraštruktúry. Takto to ďalej ísť nemôže. Každý by mal prispievať do verejného rozpočtu, a nie vyhýbať sa plateniu daní. KOMENTÁR: Na hľadaní daňových medzier zarábajú predovšetkým poradenské firmy. Majú veľký vplyv. Ľudia, ktorí im pomáhajú k tomu, aby platili nízke alebo žiadne dane sú veľmi vplyvní. Audítori daňových úradov sa môžu len bezmocne prizerať. Používame u nás výrazy ako napríklad “zelený týždeň”. To znamená? Všetko odobríme. Nič sa nekontroluje? Nič. Táto nespravodlivosť vedie ľudí k nedôvere voči štátu. KOMENTÁR: “Prácu, prácu”, volajú. Občania začínajú protestovať. Riadni platcovia daní totiž musia zachraňovať bankrotujúce štáty aj banky. V daňových rajoch medzitým legálne i nelegálne miznú miliardy. Rok čo rok Európa na daniach príde o miliardu eur. Toľko nestojí ani kríza. Ako to? A čo proti tomu robia politici? Chudobné Taliansko. Má dlhy. Množstvo ľudí prišlo o prácu, bývanie, aj existenciu. Bohaté Taliansko. Nikde v Európe nie je viac milionárov. Podniky majú obrovský zisk. Nič z toho však nedostane štát ani občania. Rok 2007. V tento deň v sídle talianskeho módneho koncernu Dolce a Gabbana audítori kontrolujú účty, záznamy a korešpondenciu. Ide o bežnú kontrolu, no audítori narazili na zopár nezrovnalostí. Pri kontrole počítača generálneho riaditeľa spoločnosti Dolce & Gabbana si zamestnanci finančnej polície všimli podozrivé e maily. Týkali sa doposiaľ neznámej luxemburskej spoločnosti GADO. Po vyhodnotení korešpondencie sme dospeli k záveru, že spoločnosť síce sídli v Luxembursku, ale v podstate je riadená z Talianska.03-30_Nezdanené príjmy - ako prichádza Európa o peniaze[(038756)07-32-58] KOMENTÁR: GADO. Žeby GA ako Gabbana a DO ako Dolce? Prokurátorka Laura Pediová chce oboch návrhárov vypočuť. Pýta sa, či firma, cez ktorú pretieklo niekoľko miliónov eur vykazuje aj samostatnú obchodnú činnosť. Alebo slúžila len na daňové úniky? To by bol zločin. Obaja popierajú. Prokurátorka vypočula aj údajných vedúcich firmy. Pri výsluchu vyšlo najavo, že všetci títo luxemburskí zamestnanci zastávali len obyčajné pozície. Sekretárky a zapisovatelia. Nemali vedúce postavenie. Následne som so svojim kolegom na oboch návrhárov a ich daňového poradcu, ktorý túto operáciu umožnil, podala žalobu. Vyhli sa títo podnikatelia plateniu daní legálne? Talianske súdy sa týmto prípadom zaoberali nasledujúcich 6 rokov. Hranica medzi legálnym a nelegálnym je tenká. Pre koncerny je to len hra, pre Európu obrovský problém. Na daniach chýba miliarda eur. Každý rok. Keď išlo všetko hladko, nikomu ani len nenapadlo pozrieť sa na problém zblízka. To všetko zmenila až kríza. Chýbajúce dane majú veľký podiel na problémoch Grécka, Talianska, aj Španielska. Kríza by sa zrejme neprejavila tak výrazne, keby všetci riadne platili dane. Jednoznačne. Predpokladám, že odhadovaná suma je správna. To znamená, že na vyriešenie rozpočtových problémov krajín postihnutých krízou by stačilo len 10 percent všetkých uniknutých prostriedkov. Je možné, že ku kríze prispeli aj koncerny, ktoré svoje zisky utrácajú v zahraničí? Každé predstavenstvo má voči svojmu podniku záväzky. Tak isto to funguje aj v koncernoch. Aj minister financií má záväzky voči záujmom svojej vlastnej republiky. Kto si tieto záväzky neplní, toho môžu majitelia prepustiť alebo dokonca zažalovať. KOMENTÁR: Z krízových štátov plynú peniaze tam, kde ich je viac než dosť. Napríklad do Švajčiarska, kde žije britský novinár Nicholas Shaxson. Roky sleduje metódy daňových únikov. Nedajú mu spávať. Schránkové firmy nachádza nielen vo Švajčiarsku, ale aj v ĺrsku, Holandsku, Luxembursku, Belgicku a na Cypre. Presunom miliárd eur sa dá ušetriť na daniach, alebo odtiaľto prostriedky rozposlať do ďalších daňových rajov. Legálne. Existencia európskych daňových rajov je škandalózna. Holandsko, ĺrsko a aj Luxembursko nehorázne zneužívajú európskych daňových poplatníkov. Ležia v srdci Európskej únie. A všetko im prejde. Treba s tým niečo robiť. Európa si musí položiť otázku, prečo praktikám týchto krajín doteraz neurobila škrt cez rozpočet. Chránia v únii daňové raje aj napriek tomu, že niektoré štáty potrebujú pomoc? Členské štáty, ktoré na daňových medzerách zarábajú nechcú prísť o svoje výhody. Každý deň v príslušných výboroch predstavitelia vlád vyjadrujú, že sa to nedá. Dokola však opakujú to isté: “Svojich právomocí sa nevzdáme.” Kam až sú krajiny ochotné zájsť, vidieť pri rokovaniach ohľadom daní z úrokov. Ako nekonečný príbeh. A ide pritom len o spravodlivejšie zdanenie ziskov zo súkromných investícií. Začalo sa nové tisícročie a ministri financií sa po dvoch rokoch stále nevedia dohodnúť. Pribúdajú nové podmienky, ktoré s témou často nemajú nič spoločné. Dnes. Jedna od Talianov. Na jednom zasadnutí v Bruseli sa Taliansko vyjadrilo, že novú smernicu k daniam z úrokov podporí, ak získa lepšiu kvótu na mlieko. Všetko ostatné už bolo odsúhlasené, no taliansky minister sa začal vyhrážať vetom, ak mu neschválime vyššie kvóty. Talianske mlieko výmenou za vyššiu daňovú transparentnosť. Všetkých nás to rozčúlilo, pretože to nebolo v našich kompetenciách a absolútne sa to netýkalo rokovania. Napriek tomu nám nič iné neostávalo, pretože taliansky minister bol neoblomný. Všetci sme sa spojili s našimi ministrami hospodárstva, ktorí napokon prišli s kompromisom. Tým sme zabránili talianskemu vetu. Rokovania sa ťahali ďalej. Rakúsko a Luxembursko sa riešeniu bránia, lebo z problému profitovali. Každý štát môže dohodu zablokovať. 27 štátov sa musí najprv dohodnúť, kým sa problém s daňami začne riešiť. Takto to nemôže fungovať. Spoločný trh potrebuje demokratickú kontrolu. Keď Luxembursko využíva ostatné krajiny ako rukojemníkov, nie je to demokracia. V Luxemburgu sa v tento deň opäť stretli ministri financií. Hans Eichel sa už piaty rok so svojimi kolegami pokúša vyriešiť otázku daní z úrokov. Dnes by sa konečne mala uzavrieť dohoda. Bolo to záverečné zasadnutie na túto tému. Zo zákulisia sa ku mne dostalo, že Luxemburčania sa chcú o niečo pokúsiť. Jean Claude Juncker chce smernicu zablokovať, avšak nie osobne. Chce sa vytratiť. Juncker okolo dvanástej vyhlásil, že má ako premiér neodkladný termín a musí odísť. K zdaneniu príjmov z úrokov sme sa ani nedostali. V tej chvíli Luxemburčania predložili nový návrh. Žiadali len drobnú zmenu v jedinom paragrafe, vďaka ktorej by ale smernica bola neúčinná. Dalo sa to čakať, pretože sa tej téme vždy vyhýbali. Samozrejme, že tým na nás vyvíjali psychologický nátlak. Prvé, čo som povedal tak, aby to všetci počuli bolo: “Zrušte ten let o tretej, do Nemecka sa nevrátime, kým túto tému neuzavrieme.” Eichel v tomto štádiu odmieta akékoľvek zmeny. Povedal som im to jasne. Napokon Luxemburčania svoj protinávrh stiahli. Keď to okolo šiestej vzdali, znova som nahlas povedal: “Objednajte lietadlo, ideme domov.” Eichel odlieta. Po piatich rokoch dosiahol len chabý kompromis. O iných témach sa nerokovalo. Dodnes sa ministri financií nedokážu zhodnúť na spoločnej minimálnej sadzbe pri daniach z príjmu právnických osôb. Je frustrujúce, že nevedia návrh schváliť. Nezostáva nič iné, než situáciu zlepšovať postupne. Akoby si únia nevedela urobiť poriadok vo vlastných radoch. Máte pravdu. KOMENTÁR: Keď si každý robí, čo chce, vznikajú politikom pod nosom daňové medzery, najmä v oblasti daní z príjmu právnických osôb. Obohacujú sa na nich predovšetkým veľké globálne koncerny. Zisk presúvajú do dcérskych spoločností v daňových rajoch. Napríklad firmy Microsoft, Google alebo Apple. Namiesto dane vo výške 35 percent zaplatil Microsoft v roku 2010 zo zahraničných ziskov len 11 percentnú daň. Google iba 3 percentá. Apple zaplatil jedno percento. Teda takmer nič. Ušetrili miliardy. Ak firma so ziskom nakladá produktívne, nemala by byť zaťažená daňami. Je však absurdné, aby zisk presúvala do zahraničia, kde z neho neplatí žiadnu daň. Kam sa tie peniaze strácajú? Tieto prostriedky sa použijú na zvýšenie platov manažérov, vyplatenie dividend, alebo na zvýšenie hodnoty firmy na burze. V takýchto prípadoch ide o presun financií zdola nahor. Obohacujú sa na tom predovšetkým investori a predstavenstvá. Doplácajú na to spotrebitelia, platcovia daní, občania a zamestnanci. Ale ako to prebieha? Cez licencie. Starbucks, IKEA, či Apple si napríklad v Holandsku zriadia dcérske spoločnosti, ktoré použijú ich značku. Za každú predanú kávu, každý regál a každý iPod musia nemecké firmy dcérskym spoločnostiam v Holandsku platiť poplatky. Výsledkom je menší zisk v Nemecku, preto sa platia len nízke alebo žiadne dane. V Holandsku sú licenčné poplatky od daní oslobodené. Koncerny si dodatočný zisk môžu ponechať. V podstate je to forma krádeže. Ak niekto na zákazníkoch zarába tu, mal by tu aj platiť dane. Podobne je to tak aj s úrokmi. Koncern má dcérske spoločnosti v Holandsku a v ĺrsku. Ak si od nich požičia finančné prostriedky, daň z úrokov zaplatí svojim vlastným firmám. To opäť zníži jeho zisk a tým aj daň. Peniaze, ktoré mal dostať štát tak ostanú koncernu. Markus Mainzer však pozná aj iné typy daňových podvodov. Tieto firmy medzi sebou aj obchodujú, pričom si z daní odpočítavajú nehorázne sumy. Dospela k tomu aj OECD. Ročne si koncerny odpočítajú desiatky miliárd dolárov, čo vytvára veľký priestor pre zneužitie. Materská spoločnosť od jednej z dcérskych na ďalekom východe kúpi za tisíc eur pero alebo plastové vedro. Tisíc eur za vedro? Taká je cena na papieri. Takto zisk poputuje do daňového raja a koncern opäť ušetrí obrovskú sumu. Väčšina svetového obchodu a predaja tovaru prebieha medzi jednotlivými časťami koncernov, nie medzi koncernami a spotrebiteľmi. Medzi časťami? Áno, toho istého koncernu. Šetria, aby lepšie hospodárili. Podniky využijú každú medzeru v zákonoch. A keďže pôsobia globálne, sú schopné proti sebe poštvať rôzne štáty. Najmä, keď sú nejednotné ako v Únii. Jeden členský štát blokuje druhý, pretože nikto nechce prísť o svoje výhody. Dokým v Európe nedosiahneme jednotnú sadzbu, budú zisky neustále končiť v krajinách s najnižšími daňami.03-30_Nezdanené príjmy - ako prichádza Európa o peniaze[(024949)07-32-56] Proti takému lákadlu politika nezmôže už nič. ĺrsko. Daňový raj s najnižšou sadzbou v celej únii. Európske sídlo tu má mnoho amerických firiem. ĺrsko už dlhší čas lákalo koncerny na svoju daňovú politiku. Investorom sľubovalo lepší prístup ako napríklad v Nemecku, a samozrejme množstvo výhod či dokonca privilégií. Vráťme sa do minulosti. ĺrske banky stoja pred krachom. Únia má obavy. Ide o miliardy. Stále sa rokuje. Treba zabezpečiť záchranné úvery. Vyčlenilo sa 45 miliárd. O dva roky neskôr. Nadišlo vďakyvzdanie. Americká obchodná komora sviatočným pokrmom ďakuje za lukratívne obchody uzavreté v daňovom raji. ĺrsky minister financií chce objasniť jednu vec. Milí hostia. Sme štát otvorený investorom. Kľúčom našej otvorenosti je sadzba dane vo výške 12 a pol percenta. Garantujem vám, že túto sadzbu nebudeme meniť. Prijali od Únie záchranné balíky. Zároveň si však ponechali nízku sadzbu dane, čím nás pripravujú o ďalšie financie. Takéto správanie má od solidarity poriadne ďaleko. Nemali sa k balíkom pridať aj nejaké požiadavky? Áno, skúšali sme to. Je tu však jeden problém. V európskych zmluvách sa píše, že daňový systém si každý členský štát spravuje sám. Akékoľvek zásahy sa musia odsúhlasiť jednohlasne. Mnoho štátov nechce všetko riešiť v Bruseli. Preto máme často zviazané ruky. Hoci sme niektorým krajinám už neraz odporúčali, aby daň z príjmu právnických osôb navýšili. Namiesto zvýšenia daní a uzavretia medzier sa štáty rozhodli konať opačne. Aby k sebe prilákali investorov, začali sa predbiehať v znižovaní daní. Medzi rokmi 2000 a 2010 klesli dane vo viacerých štátoch. V Taliansku na 31,4, v Nemecku na 29,8, v Británii na 28, v Portugalsku na 26,5, v Grécku na 24, v Poľsku na 19 a v ĺrsku na 12 a pol percent. Súťaž o to, kto má nižšie dane považujem za devastačnú. Spoločnosti, ktorým sa darí na tom zarobia. Doplatia však na to bežní ľudia, ktorí sú na tom stále horšie. Raz to Európu položí. Bojom proti znižovaniu daní chceme zachrániť európsku identitu. Ak sa krajiny neprestanú predbiehať v znižovaní daní, bude to mať pre Európu fatálne dôsledky. Možno prilákajú medzinárodné spoločnosti, ale veľa tým nezískajú. Nemecký minister financií Eichel znížil daň z príjmu právnických osôb na 40 percent. Jeho nástupca ju stlačil pod 30 percent. Nemci každoročne prídu o 37 miliárd eur. Je zaujímavé, že dane natoľko znížili práve sociálni demokrati. Do roku 2010 malo Nemecko v porovnaní so zvyškom Európy príliš vysokú sadzbu dane. Hrozilo, že nás investori opustia a presunú sa niekam, kde im ponúknu výhodnejšie daňové podmienky. Kapitál nie je plaché zviera, na ktoré len prísne pozriete a už ho niet. Firmám nič nebráni presunúť sa tam, kde zarobia viac. Dobre však vedia, že zarobiť sa dá len v krajinách s rozvinutým hospodárstvom. Ak má krajina primeranú daň zo zisku, firmy budú ochotné investovať, najmä na veľkom trhu s vysokým dopytom. Obavy, že vysoká daň firmy odplaší, považujem za prehnané. Zbytočne vyvolávajú paniku. Dolce a Gabbana Taliansko neopustili. Dnes vynesú rozsudok. Proces s návrhármi trvá 6 rokov. Laura Pediová sa snaží o ich odsúdenie. Podľa obžaloby mali prostredníctvom luxemburskej firmy GADO okradnúť štát o stovky miliónov eur. Dnes by sa malo rozhodnúť. Časť obžaloby sa vzhľadom na taliansky súdny systém stala premlčanou. V jednom z bodov ich už nemožno stíhať, pretože odvtedy ubehla zákonná lehota. A takto znie rozsudok. Vinní vo všetkých zvyšných bodoch. Podmienka na 20 mesiacov. O právoplatnosti sa ešte rozhodne, pretože sa odvolali. Nespáchali vraj nijaký trestný čin a daniam sa vyhli legálne. Tak ako iné podniky. A čo tie nemecké? Aj ony pôsobia vo svete. Ani ony neplatia v rôznych štátoch rovnakú daň. Kde a koľko toho však zaplatia? Tiež sa daniam vyhnú? Lorenz Jarass to vie presne. Zatajuje sa stále viac údajov. Najmä suma, ktorú firmy v zahraničí zarobia. V čom je problém? Problém je v tom, že nemáme žiadne informácie ohľadom stratégií, ktoré firmy používajú na vyhnutie sa daniam. Zverejňujú len celosvetové zisky. Jaras však predsa len na niečo prišiel. Odhalil, koľko nemecké firmy skutočne zaplatili na daniach medzi rokmi 2010 a 2012. Budete prekvapení. Napriek zníženej dani z príjmu zaplatili omnoho menej, než sa čakalo. Miesto 29 a pol percenta zaplatil Siemens len 22, BASF 20, pošta 19, Volkswagen 18 a E.ON 15 percent. Prečo? Argumentuje sa tým, že nízku daňovú kvótu majú na svedomí nízke sadzby v iných krajinách. To však nie je pravda. V Spojených štátoch alebo vo Francúzsku sú sadzby omnoho vyššie. V mnohých iných krajinách je daň z príjmu porovnateľná s tou nemeckou, teda okolo 30 percent. Takže čo ju spôsobuje? Domnievame sa, že tieto čiastočne extrémne nízke sadzby sú dôsledkom systematického využívania schém daňových únikov. KOMENTÁR: Firmy to popierajú. Tu sú ich stanoviská: Siemens: Nízke sadzby nesúvisia s vyhýbaním sa daniam. Volkswagen: Daňové zaťaženie umelo neznižujeme. Deutsche Post: Pobočky neslúžia na daňovú optimalizáciu. A E.ON si daňové povinnosti plní. BASF považuje zníženie daňovej záťaže pre akcionárov v danej krajine za primerané. Žiadne úniky? Zvláštne. 30 najväčších akcioviek má dcérske spoločnosti takmer výlučne v daňových rajoch. V Americkom Delaweri, Holandsku, Luxembursku, Švajčiarsku a na Kajmaních ostrovoch. Takmer 2500 spoločností. Svoje pobočky tu majú aj nemecké koncerny. Siemens 46, BASF 40, pošta 70, Volkswagen 97 a E.ON 81. Firmy často spomínajú etiku a sociálnu zodpovednosť, a niekedy ich aj praktizujú, no dane sú pre ne tabu. Mali by sa podriadiť nielen zneniu zákonov, ale aj ich zámerom. Podniky sa zameriavajú na zisk. Čím viac ušetria na daniach, tým menej sa podieľajú na výdavkoch na živobytie, vzdelanie, výchovu, zdravie a bezpečnosť. Keď upadá infraštruktúra, alebo keď školstvo nemá dostatok prostriedkov, je to pre nich morálne v poriadku, pretože ak je niečo legálne, tak je to legitímne. Podľa mňa to určite legitímne nie je. Zákony vytvárajú politici, no sú to práve tí európski, kto ich blokuje. Nemali by sa starať o to, aby sa firmy riadne preverovali? V pozadí však vzniklo obrovské odvetvie zamerané na daňové úniky. Neustále hľadá daňové medzery. Daňoví úradníci sa pri kontrole nemajú čoho chytiť. Kdesi v Nemecku máme schôdzku s audítorom, ktorý nám povie, ako audit naozaj prebieha. Pred dvadsiatimi rokmi z neho boli daňoví poradcovia nervózni. Dnes majú hlavné slovo oni. Vstúpite do budovy. Prídete na recepciu, kde vás privítajú a usadia. Tam chvíľu počkáte. Zavolajú spoločníkovi. Ten za vami príde dolu. Spravidla je oblečený v elegantnom obleku a topánkach na mieru. Začneme rozoberať, čo sa bude kontrolovať. Takže ľudia zodpovední za daňové úniky od začiatku vedia, čo všetko sa nebude kontrolovať? Áno. Môžu sa spoľahnúť? Áno. Sú výsledky kontrol známe už vopred? Niekedy sa vraj dokonca nekontroluje nič. Používame u nás výrazy ako napríklad “zelený týždeň”. To znamená? Všetko odobríme. Prečo? Kvôli štatistike. Nič sa nekontroluje? Nič. Takže akékoľvek daňové úniky im len tak prejdú? Presne tak. V Essexe máme stretnutie s profesorom Sikkom. Odborníkom na odvetvie daňových únikov. Štyri koncerny radia takmer všetkým väčším spoločnostiam. Na vytváranie schém a presúvanie ziskov po celom svete zamestnávajú tisícky akademikov. Majú veľký vplyv. Ľudia, čo pracujú s nimi alebo pre nich, lobujú úplne všade. Angažujú sa vo všetkých hlavných mestách. Platia si najdrahších právnikov a kancelárie. Sikka zistil, ako sa dá koncernom dopomôcť k plateniu čo najnižších daní. Zanalyzujú kontá spoločnosti a povedia, že vám pomôžu zvýšiť zisk o “x” miliónov. Ak nie je záujem, ozvú sa o týždeň a povedia: “Váš konkurent našu schému kúpil a zisky mu stúpli.” Ak to nezaberie, o týždeň sa ozvú zas a povedia: “Máte poslednú šancu, pretože vláda túto medzeru čoskoro odstráni.”03-30_Nezdanené príjmy - ako prichádza Európa o peniaze[(052355)07-33-00] Potom za vami prídu osobne a urobia vám prezentáciu na tabuli alebo laptope. Nezanechajú však po sebe nič, ani jedinú stopu. Aj oni sami zo svojich laptopov musia všetko zmazať. Ak zákazníka presvedčia, spíšu s ním dohodu o mlčanlivosti. Istá poradkyňa pomáhala utajovať zisky a šetriť tak na daniach. Audítori proti nej nezmohli nič. Poradca môže vycestovať, právomoci audítorov za hranice nesiahajú. Jednoducho máme lepší plat, kvalifikáciu a môžeme vycestovať. Nemeckí audítori komunikujú len medzi sebou, kým poradcovia zbierajú poznatky zo všetkých kútov sveta. Máme viac možností. Vo verejnom rozpočte nie je dosť finančných prostriedkov na to, aby mali audítori rovnaké podmienky. Vo Veľkej Británii sa prešetrujú daňové úniky. Na výsluch boli predvolaní zástupcovia poradenských firiem Ernst and Young, Deloitte, PricewaterhouseCoopers a KPMG. Sú ich metódy legálne? Zistenia sú veľmi prekvapivé. Píše sa tu, že daňovú schému zavádzate, aj keď má len 25 percentnú šancu na úspech. Takže svojim zákazníkom ponúkate schémy, pri ktorých je 75 percentná šanca, že budú neskôr klasifikované ako ilegálne. Takto šokujúco vypovedal jeden z vašich vlastných poradcov. Stavím sa, že sa to deje vo všetkých tu prítomných firmách. Zaujíma ma vaše vysvetlenie. Nemám ani najmenšie poňatie, odkiaľ ste vzali tú výpoveď. Daňové priznanie môžeme podať len v prípade, že je aspoň 50 percentná šanca na úspech. Zaujímavé. Takže vaša hranica je 50? Áno. V ostatných firmách je to 25. Každá druhá schéma, ktorú uvádzate, je neskôr označená ako ilegálna. Priznanie 50 percentnej hranice sme naozaj nečakali. Viete si predstaviť, že by výrobcovia potravín alebo liekov predávali produkty, o ktorých by vedeli, že sú spolovice ilegálne? Pretože presne takto to funguje. Nemali by tento boj viesť práve politici? Áno. Preto je potrebná transparentnosť a takisto určité pravidlá. Daňové poradenstvo je seriózna záležitosť. Ľuďom predsa treba pomáhať k plneniu daňových povinností. Takisto aj podnikom. Nikto nie je povinný platiť čo najvyššie dane, ak nájde legálny spôsob, ako platiť menej. Záleží to od mnohých faktorov. Hospodárenie je predsa o tom, vyprodukovať toho čo najviac za čo najvýhodnejších podmienok a mať čo najväčší úspech na trhu. Ale netreba to prehnať. Koncerny by mali každoročne vykazovať výšku ziskov a daní z každej krajiny, kde pôsobia. Doposiaľ nám tieto čísla chýbajú. Spotrebitelia i úrady by mali vedieť, aký majú firmy skutočný obrat. Väčšiu transparentnosť žiada aj Shaxson, aby sa daňovým únikom predišlo. Únia o tom rokovala v roku 2012. Smernica sa však dotýka len oblasti nerastných surovín. Dôležitejšie odvetvia nepokrýva. Treba ju rozšíriť na všetky. Mnoho krajín a koncernov s tým však nesúhlasí. Nechcú transparentnosť. Týmto bojom chceme dosiahnuť zahrnutie bankových aj telekomunikačných odvetví. Aj počas stretnutia G20 v Moskve sú daňové úniky témou číslo jeden. Je vyhlásený akčný plán a nemecký minister Schäuble sa s generálnym tajomníkom OECD zasadzujú proti daňovým únikom a za väčšiu transparentnosť. Malé a stredné podniky, ale aj bežní daňovníci začínajú byť nervózni. Čo teda chystáte na veľké podniky? Ako povedal pán Gurria, nie je to ilegálne, ale legálne. Preto je našou úlohou vytvoriť pravidlá, ktoré sa postarajú o to, že o vykonávaní obchodnej činnosti budú záznamy v tej krajine, v ktorej prebieha. To je cieľom našej iniciatívy. Bojuje vláda naozaj za väčšiu transparentnosť? Získali sme tajné dokumenty zvané “Pokyny”. Sú dôkazom skutočnej stratégie Nemecka pri rokovaní v Bruseli z roku 2012. Prišli z ministerstva hospodárstva. Pokyny: Nemecko nemôže v žiadnom prípade odsúhlasiť rozšírenie na bankové a telekomunikačné odvetvia. Takže transparentnosť, ktorú verejne požaduje minister financií, minister hospodárstva v žiadnom prípade nechce.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.