LOVEMEATENDER

By | marec 2, 2016

Ako hospodár pracujem celý život. Narodil som sa na gazdovstve, a v tých časoch sa o kravy začínali deti starať už od takých štyroch, piatich rokov. Prežil som celý život na statku, až do odchodu do dôchodku pred 19 rokmi. Prevádzku gazdovstva som prenechal zaťovi a dcére, ktorí pokračujú v chove zvierat tým spôsobom, ako sme to tradične robievali my. V čase môjho detstva a mladosti sme jedávali najmä ošípané, teda bravčové mäso, sliepky, kurence a zajace. Hovädzie bifteky boli len nedeľné, alebo sviatočné jedlo. Hovädzie mäso sa inokedy nejedávalo. Ale časy sa zmenili. Konzumácia kedysi nedeľného jedla len v Belgicku vzrástla o 840 gramov na osobu týždenne. Ak chceme odhaliť príčinu, prečo dnes jeme tak veľa mäsa, musíme sa vrátiť v čase. O tom, čo si kladieme na tanier, totiž zásadnou mierou rozhodla 2. svetová vojna. Ľudia často trpeli hladom a po skončení vojny sa potravinám začala pripisovať obrovská spoločenská hodnota. Akoby chceli ľudia hlad, ktorý podstupovali cez vojnu, vykompenzovať zvýšenou produkciou potravín a obzvlášť mäsa, pretože práve mäso bolo symbolom hojnosti a blahobytu. Tí, ktorí si mohli dovoliť mäso, boli považovaní za vrstvu s istým statusom vyššej hmotnej a spoločenskej úrovne a preto prevládol trend, že čím viac mäsa sa vyprodukuje, tým väčšie množstvo ľudí získa pocit takejto hojnosti a bezpečia. V roku 1950 predstavovala svetová populácia približne 2,5 miliardy ľudí. V rozvinutých krajinách sa konzumácia mäsa na osobu vyšplhala na 50 kilogramov ročne. Predpokladá sa, že do roku 2050 bude na planéte žiť 9 miliárd ľudí a konzumácia mäsa sa zvýši na 90 kilogramov ročne na osobu. Podľa Organizácie pre výživu a poľnohospodárstvo Spojených národov, padne nášmu dopytu po mäse každý rok za obeť 60 miliárd kusov zvierat. Keby sme mali žiť všetci severoamerickým spôsobom, potrebovali by sme aspoň desať planét. Na dosiahnutie úrovne európskeho spôsobu života aspoň tri. To je nemožné. A napriek tomu sa tak správame. Len sa pozrite na Čínu, Indiu alebo na Brazíliu. Je absolútne nerealistické uplatňovať náš životný model na celej planéte. Treba si vedieť vybrať. Severná Amerika a Európa si vybrala v 60. rokoch 20. storočia. Malé hospodárstva sú nerentabilné. Nie je možné ich udržať. Neexistuje spôsob, akým by si zabezpečili náležitý príjem. Na malých statkoch, kde sa chová hovädzí a iný dobytok, navyše vládnu zlé sociálne podmienky. My máme záujem vytvoriť poľnohospodárom také možnosti, aby si mohli sami zakladať väčšie výrobné jednotky. A tak sa tradičný chov zmenil na chov intenzívny a onedlho sa stal priemyselným procesom. Tri roky. Dva určite. Sú to ešte mladomanželia. Majú malé deti. Toto je obecné zastupiteľstvo v Saint Mayeux.02-01_LoveMEATender[(023739)08-00-19] Bol som jeho najmladším členom, tu ma vidíte. Nebol som fešák? Svadbu sme mali v júni 1954 a v septembri sme sa usadili na našom malom statku. Nemal som viac ako 9 hektárov pôdy, a predsa som ročne predal 100 veľkých bravov. Všetky som choval na našom malom gazdovstve a nič som nepotreboval dokupovať. Prečo sme sa za krátky čas niekoľkých rokov odklonili od tohto autonómneho a ekonomického hospodárenia založeného na voľných pastvinách, sebestačnosti hospodárstiev a na dobrom striedaní kultúr? Drobné hospodárstva fungovali výborne a štát pozdvihli z ekonomickej zaostalosti. Prečo sme teda odrazu tak radikálne zmenili systém? Chov sa zmenil na priemysel, a ten je založený na genetickej selekcii. V súčasnosti sa čoraz typizovanejšie zvieratá sústredia na čoraz menších plochách. A naša otázka ostáva rovnaká: Prečo? Prečo začali s intenzívnym chovom, ktorý je možný jedine s obrovským množstvom ďalších vstupov: pesticídov, hnojív, dovážaných proteínov a tak ďalej. Z hľadiska ochrany životného prostredia a politickej akceptovateľnosti sa to dá len ťažko predstaviť, ale technicky vzaté je celkom možné založiť kuríny alebo chovnú stanicu ošípaných na parížskom námestí de la Concorde. Len ťažko si predstavíte turistov uprostred kurínov, ale chov ošípaných či hydiny je možný bez ohľadu na podložie. Intenzívny chov znamená, že sa človek usiluje získať maximum proteínov za minimálny čas a v minimálnom priestore. Ako sa pri tom postupuje? Začnem zviera vykrmovať, presnejšie násilne prekrmovať dovezeným dodatkovým krmivom, aby čím skôr začalo produkovať proteíny rýchlym priberaním na mäse a tuku. Ukázalo sa, že len samotná tráva na intenzívny chov nepostačuje a tak do procesu vstúpila veda. Pre technika je bachor jatočného vola studnicou poznania, z ktorej môže čerpať do sýtosti. Z tohto otvoru sa na nás už teraz dívajú zajtrajšie bifteky. Vďaka zásahom do vnútorností dobytka vieme, že v záujme zlepšenia výnosnosti kráv je potrebné zmeniť zastarané spôsoby kŕmenia. Náš pracovník sa zameral na výskum povrchu mozgu týchto zvierat. Objavil v nich centrum, ktoré obmedzuje chuť do jedla, teda akési centrum sýtosti. Ak sa toto centrum podarí narušiť, vytvoríme zvieratá, ktoré budú žrať bez prestávky, teda živočíchy s prejavmi hyperfágie či bulímie. Intenzívny chov, ktorý sa začal približne pred polstoročím, sa zakladá na jedinom základe, na kukurici a sóji. Je to systém, ktorý veľmi dobre vyhovuje agrochémii, pretože kukurica spotrebuje najviac hnojív, pesticídov, je to jednoduché a rýchlo zvyšuje zisk v pomere na hektár. Sójový proteín sa dováža najmä z Brazílie a USA. Kolobeh priemyselného chovu má obrovské presahy do iných sfér. Úžasná kukurica! Stále dokola len kukurica, kukurica, kukurica! Hotový všeliek. Kukurica na všetko! A všetci na tú legendu o kukurici naskočili. Ja som tomu dlho odolával, ale vo svojej knihe “Možné polia” rozprávam príbeh, ako raz za mnou na statok prišla moja 72 ročná matka, veľmi praktická osoba. Odtiahla ma nabok a medzi štyrmi očami mi povedala: “Ako je možné, že ty, Dédé Pochon, ktorý tak veľmi uznáva pokrok, nerobíš to isté ako ostatní a nekŕmiš zvieratá kukuricou?” A bolo! 70 percent kukurice dopestovanej v Spojených štátoch amerických a 80 percent celkovej produkcie sóje sa využíva ako krmivo pre zvieratá. Na 75 percent je vykrmovanie našich zvierat závislé od proteínov dovážaných z Brazílie a Spojených štátov. To je pre krajiny ako Francúzsko, ale aj iné európske krajiny strop, aby sme vôbec mohli produkovať potrebné proteíny pre naše zvieratá. Brazília je dnes najväčším svetovým producentom mäsa a živočíšnych proteínov. Väčšina mäsa pochádza z Brazílie. A 30 40 percent tejto produkcie sa vytvára priamo v Amazónii. Brazílska vláda chce navyše do roku 2020 svoju účasť na trhu s mäsom zdvojnásobiť. Od roku 1950 sme stratili 18 percent amazonského dažďového pralesa, teda približne 720 000 kilometrov štvorcových. Po dnešný deň sa na 5 percentách vyklčovanej plochy pestuje sója a 80 percent sa využíva na chov dobytka. Mäsovýroba prispieva ku klimatickým zmenám. Podľa Organizácie pre výživu a poľnohospodárstvo Spojených národov je mäsový priemysel zodpovedný za 18 percent všetkých skleníkových plynov. Inými slovami, viac ako dopravné prostriedky. Ak si uvedomíme, ako rýchlo sa zmenšujú lesné plochy, že mäso sa v mraziarenských boxoch transportuje do celého sveta, že trávu nahrádzame brazílskou alebo severoamerickou sójou, ktorá musí za dobytkom precestovať pol sveta, nemôžeme nevidieť, že poľnohospodárstvo je patologicky závislé od ropy a zemného plynu. Nebudeme preháňať, ak povieme, že náš potravový reťazec sa začína na ropných poliach Blízkeho východu. Lenže tých 18 percent skleníkových plynov nevzniká len v dôsledku nadmerného transportu. Počujete? To je ruminácia. Vidíte, ako tamtá krava hýbe papuľou? Vyvoláva tým dávenie časti žalúdkového obsahu a časť nanovo prehltne. Ten proces sa volá ruminácia, spôsobuje vypúšťanie metánu do atmosféry, teda zvyšuje skleníkový efekt. Metán je pre ovzdušie oveľa škodlivejší, ako napríklad oxid uhličitý. Kým sa kravy pásli na pastvinách, vypúšťanie metánu malo minimálny dopad. Odkedy sa hovädzí dobytok prikrmuje sójou, emisie vyleteli do astronomických výšin. Čo je teda krava? Krava je jeden z najrozšírenejších domácich prežúvavcov na svete. Krava je bylinožravec, má štyri nohy a dva rohy. Kravy sa rady pasú, sledujú okolo prechádzajúce vlaky, prevracajú škatule hore nohami, a zanechávajú po sebe viac menej zábavné kôpky. Kravy nerady žijú a zomierajú v tesných boxoch, nerady žerú ťažko stráviteľnú potravu, a nerady sú obviňované z produkcie skleníkových plynov. Je pre mňa veľkou cťou stretnúť sa s vami pri tejto príležitosti a hovoriť o téme, ktorá má pre budúcnosť ľudstva a zdravie všetkých foriem života na našej planéte kľúčový význam. V medzinárodnom paneli o zmene klímy sme vypočítali, že len na africkom kontinente bude v roku 2020 v dôsledku klimatických zmien žiť 75 až 250 miliónov ľudí bez prístupu k pitnej vode. Preto, ak budeme pokračovať s intenzifikáciou produkcie mäsa, situáciu s nedostatkom vody ešte väčšmi vyhrotíme a urýchlime. Voda je nevyhnutná pri pestovaní obilnín, aj priemyselnom chove dobytka. Produkciou kilogramu kuracieho mäsa sa spotrebuje asi 3 900 litrov vody. Produkcia kilogramu bravčového mäsa si vyžaduje 4 900 litrov vody, produkcia kilogramu hovädzieho mäsa 15 500 litrov vody, čo je množstvo, aké by spotreboval jediný človek, keby po celý rok stál pod naplno pustenou sprchou. Ak tieto príklady nestačia, priemyselná výroba kilogramu mäsa si vyžaduje rovnaké množstvo vody, ako dopestovanie 200 kíl paradajok alebo 160 kilogramov zemiakov. Mäsovýroba pohltí 45 percent svetových zásob vody. Toto je riečka L Urne, ktorá sa presne 2 kilometre odtiaľto vlieva do mora. Vidíte, že nepôsobí veľmi čisto.02-01_LoveMEATender[(035368)08-00-20] Voda je znečistená organickým materiálom v dôsledku naplavenín. Čo je ale oveľa horšie, znečisťujú ju najmä dusičnany a pesticídy z hnojív, ktoré zas vznikajú v dôsledku nadmerného množstva zvieracích exkrementov. Ešte k tomu vo forme močovky. Nie je to hnoj ani kompost, ale močovka. Tu vidíte chovnú stanicu prasiat na roštovej podlahe. Znamená to, že exkrementy bravčového dobytka cez medzery padajú do jamy, ktorá sa nachádza pod podlahou. Prasiatka sa vlastne nachádzajú priamo nad odpadovou jamou. Preto ten zápach, ktorý kamera nezachytí, a to aj napriek ustavičnej ventilácii. Keby sa ventilácia zastavila, do 2 3 hodín všetky zvieratá pokapú. Ak tomu dobre rozumiem, prasiatka z intenzívneho chovu by sa mohli zadusiť vdychovaním vlastných výkalov. Tak si to zhrňme. Čo je prasa? Prasiatko je domáci cicavec so štyrmi nohami, veľkou hlavou a rypákom. Prasce sú všežravé živočíchy a ich mäso je najrozšírenejším druhom mäsa na svete. Prasiatka sa rady váľajú v bahne, šetria koruny a posmievajú sa vlkom. Prasiatka nerady žijú vo väzení alebo priamo nad jamou s vlastnými výkalmi, ktoré znečisťujú planétu. Poľnohospodári sa už nedokážu zbaviť takého množstva močovky. A tak ju uskladňujú na svojich pozemkoch. Ale to sa už nedá hovoriť o hnojení. Sú to obyčajné skládky. Pôda sa tak stáva skládkou močovky. Za tridsať rokov množstvo nespracovanej močovky na zemi stúplo päťnásobne. Močovka navyše neostáva len v pôde, ale zásluhou dažďov sa rozširuje aj ďalej. Dusičnany, ktoré odplaví dažďová voda sa ukladajú v zátoke, a na jar tam potom vidíte hotovú explóziu zelených rias, ktoré spôsobujú obrovské problémy. Každý rok more vyplaví tony zelených rias, ktoré sa navršujú na bretónskych brehoch. Ich hnilobné procesy vypúšťajú do ovzdušia jedovaté plyny. Neuveriteľné, povedali by ste, že chov prasiat dokáže znečistiť dokonca more? Ale je to tak. Ako sa z láskavého pastiera priateľského k prírode stal bezcitný a bezohľadný chovateľ dobytka? Na samotnom chove zvierat nie je nič zlé. Chov je súčasťou biodiverzity. Ale intenzívny chov založený na vražednej dvojici kukurica a sója, to je už celkom iný príbeh. Nanešťastie tento spôsob chovu neznečisťuje len vzduch, vodu a pôdu. Nedávno sa ukázalo, že znečisťuje aj čosi ešte závažnejšie. Od neolitickej revolúcie ľudia chovali dobytok s prihliadaním na rovnováhu a hodnotnú potravu. Prispôsobovali sa potrebám zvierat, ktoré sa zas prispôsobovali našim potrebám. Systém fungoval vyvážene. Keď sa kravy živili trávou živočíšne produkty obsahovali nenasýtené mastné kyseliny omega 3. Keď je dnes dobytok kŕmený najmä kukuricou, sójou a palmovými listami, v živočíšnych výrobkoch sa namiesto kyseliny omega 3, nachádza kyselina omega 6. Vytvorili sme nerovnováhu začínajúcu na poliach a lúkach a končiacu sa v našom tele. Keď naše telo utrpí zranenie, mastné kyseliny omega 6 spôsobia ako obrannú reakciu zápal. Ale keď v tele nemáme kyseliny omega 3, ktoré by zápal vyliečili… Pre naše bunky to nie je tsunami, ale hotová kataklizma. Akoby sme mali 20 násobne viac buniek, ktoré horia a udržujú požiar, ale nemáme dosť požiarnikov. Tu treba hľadať pôvod srdcových chorôb, cukrovky, chronickej depresie, starnutia mozgu a mnohých druhov rakoviny, ktoré sa môžu rozvíjať len zásluhou nerovnováhy medzi mastnými kyselinami omega 6 a omega 3. Keď si u svojho osvedčeného mäsiara kúpite biftek, dobre viete, že je výsledkom chovu hovädzieho dobytka. To, akým spôsobom a akú potravu zvieratá prijímajú, sa zákonite odzrkadlí na kvalite a chuti mäsa. Jedným z očividných, hmatateľných dôsledkov nesprávnej a nevyváženej výživy, je obrovský nárast obezity. Hotová epidémia obezity kedysi postihovala najmä dospelých ľudí, no dnes už postihuje aj mladých ľudí od prvých rokov života. Keď chceme získať materskú kašičku, musíme z úľa vyňať kráľovnú a včely si z larvy vytvoria novú. Všetky včelie larvy sú rovnaké a majú rovnaký genetický potenciál. Ak sa larva živí vo svojej bunke plástu dva dni materskou kašičkou a potom šesť dní medom, po vyliahnutí z nej bude včela robotnica. Včela robotnica žije 45 dní. Ak sa však tá istá larva živí materskou kašičkou celý čas rastu, teda osem dní, a potom celý život, dožije sa štyroch rokov. To, čo platí v zvieracej ríši, platí aj vo svete ľudí, pre vás, pre mňa. Som to, čo jem, a môj prístup k obsahu taniera ovplyvňuje to, ako vyzerám a celú moju budúcnosť. Keď si sadáme k stolu, mali by sme azda namiesto výrazu “dobrú chuť”, ako to jasne vyjadruje Pierre Rabhi, vyjadrovať prianie “veľa šťastia”. Je tragické, že vôbec musíme myslieť na niečo ako bezpečnosť stravy. Jedlo by malo byť bezpečné a bezpečnosť by sa mala definovať zdravím. Jedlo, ktoré prispieva k detskej obezite, je z môjho pohľadu zdraviu nebezpečné. Nie je bezpečné, hoci sa za také vydáva, robí sa mu reklama a celé generácie ľudí vyrastajú na strave, ktorá je pre nich smrteľná. Kým potravinový systém našich jedálničkov nezačalo ovládať priemyselné poľnohospodárstvo a potraviny, pochádzali vedomosti o tom, čo je zdravé zo stáročných skúseností našich kultúr. Kultúra jedenia je doslova a do písmena nekonečným skúšaním toho, čo je dobré, bezpečné a zdravé jesť. V záujme zachovávania biodiverzity založila Vandana Shiva farmu s názvom Navdanya, Deväť semien. Prichádzajú ľudia z celého sveta, aby sa opäť naučili obrábať pôdu a zároveň rešpektovať jej rytmus a rovnováhu. Farma je aj bankou semien a uchováva rôzne druhy plodín. A to isté platí aj pre domáce zvieratá. Na farme preto žijú také zvieratá, ktoré by za iných okolností vymizli. Zatiaľ čo na svete dnes existuje okolo 7 500 druhov domácich zvierat, v priemysle sa ich využíva len niekoľko desiatok druhov. Poľnohospodári sú nútení stávať sa závislými od chemikálií, nových semien, ďalších vkladov. Donekonečna sa im opakuje, že ak chcú prežiť, musia tieto vklady stále zvyšovať. Ak máte desať kráv, nestačí to, musíte ich mať aspoň sto. Keď ich máte sto, aj to je primálo, musíte ich mať tisíc, potom desaťtisíc, stotisíc, a stále to bude málo. Do takej logiky sú farmári tlačení. Na 15 20 hektároch pôdy a s 20 dojnicami sme si žili veľmi dobre. Dnes by sme na to, aby sme zarobili tie peniaze čo kedysi, potrebovali 40 hektárov a 40 dojníc. Výdavky stúpli vari päťnásobne. Priamym dôsledkom toho je vyľudnenie vidieka. Je nevyhnutné zväčšovať statky. Nový systém si vyžaduje viac plochy. Za tri desaťročia sme stratili tri štvrtiny poľnohospodárov. A tí, ktorí ostali… Však to poznáte. Donekonečna sa ponosujú. Takže, aký je výsledok? Strata práce, znížený príjem. V Európe sa ulice čoraz väčšmi plnia nespokojnými poľnohospodármi. Paradoxne tu vládne nadprodukcia so všetkými nákladmi vrátane sociálnych, ktoré to prináša. Zatiaľ v najchudobnejších krajinách náš rozvojový model spôsobuje a prehlbuje hlad a nerovnosť. Mäso, či presnejšie, chov dobytka bez pôdy, či ešte presnejšie, továrne na mäso, v ktorých sa zvieratá kŕmia potravinovými koncentrátmi, sa zaradilo medzi tie faktory, ktoré sú pre našu planétu a jej schopnosť uživiť ľudí, tým najväčším bremenom. Nestačí, že dve tretiny poľnohospodársky obrábateľnej pôdy ustúpili produkcii mäsa, aj spôsob, akým zvieratá potravu spracujú, premrhá vyše 90 investovaných kalórií. Jeden kilogram kuracieho mäsa si vyžaduje tri kilogramy obilnín, jeden kilogram bravčového spotrebuje päť kilogramov, a kilogram hovädzieho mäsa si vyžiada deväť kilogramov obilnín. Ceny, ktoré dnes vládnu v potravinovom systéme, sú nesmierne problematické, pretože neodrážajú reálnu hodnotu produktov, ktoré kupujeme a vyrábame. Keby sme napríklad mali zaplatiť reálnu sumu za hamburger, museli by sme brať do úvahy vplyv monokultúrneho pestovania kukurice na životné prostredie, vplyv na verejné zdravie, rôzne srdcovo cievne ochorenia či rôzne druhy rakoviny v dôsledku nadmerného konzumu mäsa, ktorej liečba stojí nemalé sumy. To by znamenalo, že hamburger by vás nevyšiel na päť dolárov, ale aspoň na dvesto dolárov. To je teda terno! Umelá ekonomika! Asi ani nemusím zdôrazňovať, že odkedy sme na svetový trh zaviedli produkty finančne subvencované Európou, táto politika znemožnila produkciu v iných krajinách, obzvlášť v Afrike. Je to absolútne odporné, nemorálne a neobhájiteľné. Zabránili sme rozvoju celého tretieho sveta politikou, ktorá funguje už 40 rokov. Firma Belle Viande má v Dakare 8 ročnú minulosť a spĺňa všetky požiadavky moderného mäsiarstva. Pochopili sme, že konzumácia mäsa je aj otázka tradície a kultúry. Obyvatelia Senegalu uprednostňujú tradičné mäsiarstvo a tradičný predaj na váhu. Žiadne balenia za sklom, celé kusy mäsa, ktoré sa porciujú. Mäso sa tradične konzumuje pri slávnostnejších príležitostiach. Nepatrí do bežnej kultúry stravovania v Afrike. Zabiť zviera je rituál. Obeta baránka je rituál. A tie sa vykonávajú pri mimoriadnych príležitostiach. Africký chov zvierat je ľudská činnosť, je to činnosť civilizačná, spoločenská a kultúrna. Až potom sa stáva otázkou ekonomiky. V období rokov 2000 až 2007 sa dovoz hovädzieho mäsa v Senegale zvýšil z 3 000 na 21 000 ton. To priamo ohrozuje miestne obchodné siete. Je to mrazené a vykostené mäso a ponúka sa za rovnaké ceny ako mäso s kosťou. Mäso, ktoré sa vyprodukovalo v Európe a celé roky bolo uskladňované v mraziarenských boxoch, nikdy nebolo určené ako obživa pre obyvateľstvo afrických krajín. Vidiečan z francúzskeho regiónu si nikdy nepovedal: “Chcem nakŕmiť senegalského vidiečana.” Produkuje, pretože je motivovaný maximálnym ziskom. Povie si: “Môj politický systém mi to dovoľuje, dovoľuje mi to ekonomický systém. Čím viac vyprodukujem, tým viac zarobím a čím viac mäsa dám na export, tým viac dostanem subvencií na produkciu.” Toto je koreň problému. Jediný spôsob, ako dlhodobo udržateľným spôsobom nakŕmiť ľudí je umožniť im byť potravinovo sebestačnými vo svojom vlastnom prostredí, tam, kde sú doma. A zároveň chov modernizovať, ale nie industrializovať. Mexiko vydalo príkaz zatvoriť knižnice, múzeá, divadlá a verejné záhrady v hlavnom meste. Vláda sa snaží ovládnuť situáciu po prepuknutí prasacej chrípky, ktorej doteraz podľahli stovky ľudí a šíri sa rýchlosťou svetla. Ide o epidémiu zasahujúcu dýchací systém a má mnoho symptómov. Vedci chcú poskytnúť riešenie na novú formu prasacej chrípky s genetickým materiálom vtákov, prasiat a ľudí, ktorá má mimoriadne ničivý priebeh. V čase mojej mladosti si veterinár po príchode na hospodárstvo, pred kontrolou hydiny, maximálne očistil topánky. Teraz sa musím navliecť do akejsi príšernej kombinézy a topánok kedykoľvek idem do kurína, ani nemusí zúriť epidémia. A tá kombinéza ani nemá chrániť mňa, ale kurence a morky pred chorobou, ktorou by som ich ja mohol nakaziť. Poľnohospodárstvo sa začalo v prvom rade zaoberať otázkou, ako čo najrýchlejšie vyprodukovať čo najviac potravín za nízku cenu. A najjednoduchším riešením na to bolo vytvorenie ekonomiky rastu, priemyselného poľnohospodárstva a špecializácií. Máte isté druhy hydiny a prasiat a tie dáte do veľkých chovných jednotiek. Chcete nejakú epidémiu?02-01_LoveMEATender[(049018)08-00-22] Na jednom mieste žije veľa zvierat, ktoré sa na seba veľmi podobajú, stačí zaviesť vírus a ten sa už rozšíri sám. Vytvorením ekonomiky rastu sme vytvorili ideálne podmienky šírenia epidémií. Pred rokom 1995 sme sa nazdávali, že potraviny sú absolútne bezpečné. Všetko bolo čisté, žiadne mikróby. Bez problémov ste mohli priamo zjesť hocičo. A zrazu sa dozviete, že sa jedlom môžete otráviť a zomrieť. Od bylinožravých kráv ku kravám mäsožravým. Od mäsožravých kráv ku kravám kanibalkám. A v roku 1986 sme z nich spravili aj kravy šialené. Aby priemyselníci v Belgicku a Francúzsku znížili ceny za krmivo pre kravy, prestali im dávať sóju a začali ich prikrmovať múčkou z kostí zvierat, pretože Angličania nám to predávali za babku. Kostnú múčku nechceli, vedeli, že je to nebezpečné. Ale vývoz zakázaný nebol. A tak na to naši famózni výrobcovia krmív skočili. Povedali si, je to lacnejšie ako sója, tak teda budeme do krmív pridávať kostnú múčku. A to bol začiatok dlhého zoznamu nových epidémií. Vtáčia chrípka, slintačka, krívačka, BSE, katarálna horúčka, Escherichia coli, prasacia chrípka, a tak ďalej. Každý rok sa objaví nová choroba súvisiaca s prostredím zvierat, ľudským osídlením, hospodárením alebo zmenou krajiny. Nedá sa to nazvať inak ako epidémia epidémie. Ale je to neklamný prejav, že chyba sa ukrýva v systéme, ktorý je škodlivý. Zvykneme tvrdiť: Zviera je choré, lebo má salmonelu. A nasadíme lieky proti salmonelóze. Ale ja si kladiem otázku: “Prečo má salmonelu?” No preto, lebo ho kŕmime nevhodnou potravou. A prečo ho ňou kŕmime? Kvôli cenám a obchodu. Ale prečo to tak robíme? No a vtedy už nikto nechce pokračovať v rozhovore, pretože by sme museli hovoriť o politike a ekonomike. No to sú tie najdôležitejšie otázky. Dôležité otázky sa týkajú aj zloženia potravín, najmä takzvaných výživových doplnkov. Pre lepšiu predstavu si uveďme, že obyvatelia Severnej Ameriky skonzumujú ročne približne 1 500 ton antibiotík vo forme liečiv, ale množstvo antibiotík obsiahnutých v krmive pre dobytok na farmách v USA dosahuje 12 000 ton. Naše krmivo pre hydinu kombinuje proteíny a energiu. Ide o zmes kukurice, sóje a viacerých vitamínov. Vďaka tomu hydina rastie rýchlejšie a je zdravá. Antibiotické látky pridávame ako prevenciu. Je to v Indii povolené? Ide o probiotiká, nie antibiotiká. Lebo v Európe sú antibiotiká zakázané. Používame probiotiká. Trvalo veľmi dlho, kým Európska únia celkom nezakázala krmivá doplnené antibiotikami. Keď sa to odrazilo na kvantite produkcie, začali injekčné vstreky. Zvieratá nie sú chované v zdravých podmienkach a pochopiteľne sa to v konečnom dôsledku odrazí na kvalite mäsa. Potraviny sú súčasťou ekológie, lenže západný človek považuje jedlo za rovnaký produkt ako napríklad auto alebo dom. Neuvažuje o potravinách v biologickom kontexte, a to je kameň úrazu. Tak si povedzme: Čo je to sliepka? Sliepka je domáci vták s dvoma nohami a zobákom. Sliepky sa rady promenádujú po dvore a vyzobávajú jedlo, vytvárajú dilemy o prvenstve sliepok a vajec a majú rady rodinné prechádzky. Nemajú rady, keď im ľudia odstrihujú zobáky, alebo ich zatvárajú do klietok, ktoré nie sú väčšie ako škatuľa od topánok. Keď som išla po prvý raz do Afriky skúmať šimpanzy, v Anglicku ešte neexistovali farmy intenzívneho chovu zvierat. Potom som sa začiatkom 70. rokov vrátila domov, a bola som v šoku. Dovtedy som netušila, akým spôsobom ľudia zaobchádzajú s chovnými zvieratami. Nachádzame sa na mieste niekdajšieho bitúnku v 15. parížskom obvode, ktorý zavreli v roku 1966. Dnes je tu verejný park. Chodievam sem s deťmi, keď je pekne. Vždy, keď som tu, rozmýšľam, že súčasní ľudia dokážu vnímať len zábavné centrá a parky, bitúnky pre nich neexistujú. Väčšina vôbec netuší, čo to je. Väčšina z nás je mäso, ale to, ako sa zvieratá zabíjajú, pre nás neexistuje. So zvieratami nás spája veľmi dlhý a veľmi krásny príbeh, ale aj príbeh strašný. Človek niektoré druhy divých zvierat domestikoval v záujme vlastného prežitia, ale zviera paralelne predurčovalo spôsob ľudskej existencie. Eskimáci by neboli prežili bez psov, púštni beduíni bez tiav. Náš vzťah so zvieratami bol veľmi dlho veľmi komplexný a plný rešpektu. Väčšina chovateľov, s ktorými som sa stretla, pracujú so zvieratami, aby s nimi mohli žiť. Ich cieľom nie je finančný zisk, ale možnosť žiť so zvieratami. Aby s nimi mohli žiť, musia spoločne zarábať peniaze. V tom podľa mňa tkvie základný rozdiel medzi živočíšnym chovom a živočíšnou produkciou. Zmyslom živočíšnej produkcie je zisk, nič iné. Zvieratá už nedokážeme vnímať ako žijúce bytosti s vlastnou integritou a právom na život. Pre moderného človeka sú len masou alebo továrňou na proteíny. Priemyselná doktrína dnes dosiahla taký stupeň morálneho odcudzenia a pretrhnutia zväzkov so živočíchmi, že sme stvorili veľmi chladnokrvný a vražedný systém, ktorého prvým a posledným princípom je smrť. Chovatelia sa naopak vždy usilovali uchovať podstatu koexistencie so zvieratami, a tou je život. Najhlbšou podstatou chovu zvierat bol veľmi silný pocit života. Aké máš pocity pri tomto pohľade? Mám radosť. Som šťastný, pretože polovicu svojho aktívneho života som prežil spolu so stádami, ako je toto. Okrem toho, tamtie kravy pochádzajú z môjho statku. Poznám ich už na sto honov. Teraz mi nepatria, ale stále sú to moje staré dobré kravičky. Pre vzťah človeka k jeho životnému prostrediu je jedlo niečo ako sexualita. Ničím nie sme životnému prostrediu bližšie, ako tým, čo jeme. Životné prostredie sa stáva našou súčasťou. Ak si to uvedomíme, možno nám napadne, že priemyselné poľnohospodárstvo nie je dobrý nápad. Je tým istým, ako priemyselný sex. Niektorým ľuďom to možno stačí, ale málokto má taký ideál. Prečo teda takto zaobchádzame s potravou? Prečo tento systém povyšujeme na ideál? Namiesto toho, aby sme si povedali, že skupina ľudí bude uprednostňovať priemyselný chov, ktorý bude nepatrnou súčasťou trhu, ale ako spoločnosť by sme to nemali povýšiť na najvyššiu hodnotu. Usadil som sa na vidieku, pretože mojím cieľom bolo poskytnúť ľuďom jedlo. V tomto poslaní nakŕmiť ľudí som našiel motiváciu stať sa chovateľom. Chcem to robiť čo najlepšie. Ráno, keď sa zobudím, poviem si: “To, čo dnes spravím, chcem urobiť. A chcem, aby to prinieslo výsledky.” Rovnaké poslanie asi nemôžu mať všetci ľudia, ale mne vyhovuje práve toto. A vyhovuje mi to aj preto, že dokážem nakŕmiť svoje deti. Jeme, čo si sami dochováme a dopestujeme. Čo chcem spoločnosti ponúknuť o dvadsať rokov? Majú to byť monštruózne chovné stanice s námezdnými robotníkmi ktovie odkiaľ, ktorí spravia čokoľvek im poviem len preto, že sú pre mňa lacná pracovná sila? Alebo chcem pracovať s vidiečanmi, ktorí prichádzajú s preverenými skúsenosťami a udržiavajú rôznorodosť, rešpektujú biodiverzitu a rovnováhu? Spoločnosť sa musí rozhodnúť. Za posledných 30 či 40 rokov sme sa niečo naučili. O ekológii vieme viac, ako pred sto rokmi. Tie poznatky treba využiť a vytvárať oveľa viac ekologicky udržateľných poľnohospodárskych hospodárstiev. To nie je spiatočníctvo, je to len návrat k zdravému rozumu a využívanie najlepších vedeckých a ekologických skúseností v záujme vytvorenia životaschopnejšieho a udržateľnejšieho potravinového systému. V celosvetovom meradle dnes priemyselný systém produkuje asi 74 percent hydiny, 50 percent bravčového mäsa, 43 percent hovädzieho mäsa. Ale čoraz viac chovateľov využíva užšie distribučné siete a usiluje sa predávať výrobky priamo spotrebiteľom, čím sprostredkúva zdravší zdroj potravy. Mäso nejedávame každý deň a jedávame len také mäso, ktorého pôvod poznáme. To je veľmi dôležité. V mäse je veľký rozdiel, keď viete, kto a kde ho spracováva. Nakupujeme priamo od výrobcu. Dôverujeme tým výrobkom oveľa viac ako tým, ktoré predávajú v supermarkete. Opäť sme objavili chute a vône, ktoré sa vytratili. Chovatelia si musia uvedomiť, že majú poslanie. A tým nie je kvantita, ako tomu bolo posledných 40 rokov. Poľnohospodár sa musí zžiť so skutočnosťou, že za výrobným procesom je konkrétny spotrebiteľ, rodičia s deťmi, ľudia. Spôsob, akým dnes kŕmi svoje zvieratá, sa zajtra odzrkadlí na tanieri spotrebiteľa a na jeho zdraví. Toto je pre teba. Hneď som tam, nebuď netrpezlivá. Zdravie sa ukrýva v potrave. Ak chceme byť zdraví, musíme jesť zdravo. A dobre. Jesť zdravo je dnes ale drahé a rozpočet na jedlo sa musíme naučiť vnímať inak. Pred polstoročím sa 80 percent rodinného rozpočtu investovalo do potravín. Dnes obyvatelia západného sveta minú na potraviny približne 15 20 percent zárobku. Moja sestra má dve vnúčatá. Keď mal jej starší vnuk päť rokov, z ničoho nič sa rozhodol byť vegetariánom. Vtedy to slovo ani nedokázal vysloviť. Od toho dňa mäso nezjedol a dnes má desať rokov. Jeho mladší brat sa tiež rozhodol, že mäso jesť nebude, ale nepodarilo sa mu to dodržať. Oboznámil sa však s rozdielom medzi intenzívnym a voľným chovom. Mäso je, ale nikdy nezabudne zdôrazniť, že je len takzvané “šťastné mäso”. Inými slovami, mäso zo zvierat, chovaných prirodzene, nie priemyselne. Zdá sa mi, že ľudia presne nevedia, čo robiť. Chcú prispieť k riešeniu situácie, urobiť niečo zmysluplné, ale nie vždy vedia, čo presne by urobiť mali. Naša kampaň hlása: “Vyskúšajte si deň bez mäsa.” To, čo ma na tejto myšlienke najväčšmi oslovuje je skutočnosť, že sa to dá ľahko splniť. S myšlienkou jedného dňa bez mäsa prišlo belgické mesto Gent. Podobné iniciatívy sa dnes objavujú na mnohých miestach sveta. Naposledy v Bruseli, ktorý chce byť svojím “vegetariánskym štvrtkom” príkladom pre iné krajiny Európy. Podobné aktivity sú pre zodpovedných chovateľov ukazovateľom nového, zdravého smerovania. Ale čo môžeme urobiť my ako jednotlivci? Rozhodujúcim motorom mašinérie je v dobrom aj v zlom zmysle práve hlavný dejateľ, teda konzument. Ak bude konzument prijímať ako samozrejmosť či nevyhnutnosť napríklad chovanie prasiat na roštovej podlahe, alebo bude nakupovať vajíčka od sliepok zavretých v klietkach, tak bude katastrofa pokračovať. Ak však odmietne tento druh chovu, bude produkcia celkom prirodzene donútená prispôsobiť sa dopytu. Nie je to žiadna záhada. Akosi nastal skrat v tom nesmierne dôvtipnom mozgu, ktorý dokáže ľudí voziť na Mesiac, ktorý vymyslel internet. To, čo človek dokázal, je úžasné. A najmä jeho srdce, v ktorom sídli láska a súcit.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.