DEMONTÁŽ JADROVÝCH ELEKTRÁRNĺ

By | jún 28, 2015

Po Fukušime si mnohé krajiny položili otázku, ako ďalej bez jadrovej energie, a ako demontovať, teda vyradiť staré jadrové elektrárne, zavše technologicky zastarané, ktoré sa môžu stať nebezpečnými. No zvážili navrhovatelia jadrových elektrární reálne aj eventualitu ich vyradenia? Otázka vyradenia sa môže zdať čudná, je to nová otázka. To znamená, že tu máme veľký problém s jej technickou realizáciou. Problém je v tom, že i keď už nebude reaktorov, a všetky budú odstavené, vždy nás zaskočí, čo s odpadom. A pre odpad neexistuje žiadne riešenie, a ani nikdy nebude. My, občania, ich nechceme. Nechceme ich v Haute Marne, nechceme ich v Metz, nechceme ich v kraji, nechceme ich vo Francúzsku! Zem ich nechce, takéto šialené projekty sa nerobia! Množstvo rizík, absolútne podceňovaných, neanalyzovaných, a spojených s prácami pri ich priemyselnom vyraďovaní, je nepredstaviteľné. Krajiny ako Francúzsko, Nemecko alebo Spojené štáty dnes vedia, že vyradenie jadrovej elektrárne je dlhá a chúlostivá operácia. Mnohých zamestnáva už 20 rokov. Technické problémy sa hromadia, riziká pre človeka a životné prostredie sa násobia, a aby toho nebolo dosť, práce pri odstraňovaní sú predražené. Až tak veľmi, že si v súčasnosti musíme klásť otázku, či sme dnes skutočne schopní vyradiť naše jadrové elektrárne. Francúzsko, jedna z popredných jadrových krajín na svete, zvolilo okamžité vyradenie svojich reaktorov na konci životnosti. Deväť v šiestich lokalitách je vo fáze búrania. Niektoré už viac ako 20 rokov. Jedna z najstarších francúzskych jadrových elektrární v režime odstavovania sa nachádza v Brennilis, v Bretónsku. Je tu tak trochu zo všetkého. Lešenie, cesty, ktoré existovali počas prevádzky. Je tu potrubie s tým najväčším priemerom, ktoré dopravovalo napríklad vodu, a tu je malé čerpadlo. Tu si dávajte pozor. Je to už 20 rokov. Francúzske elektrárne si mysleli, že z Brennilis urobia žiarivý príklad svojich schopností v oblasti búrania. No tento operátor zrejme nepredvídal riziká, ktoré so sebou nesie vyradenie jadrovej elektrárne. Treba si uvedomiť, že vyradiť neznamená demontovať, ani zbúrať. Je to oveľa viac, pretože sú tu jadrové materiály a chod elektrárne spôsobuje, že veci v budovách sa stali rádioaktívnymi, a tak ďalej. No pri vyraďovaní sa tým treba vážne zaoberať. To znamená, že nejde iba o jednoduché zbúranie či demontáž. V rámci vyradenia bude teda nutné postupne demontovať a uskladniť všetky časti celej skladačky, z ktorých niektoré zostanú nebezpečné ešte státisíce rokov. Búranie prebieha v troch fázach. Prvá sa týka odstránenia paliva, ktoré bude po jeho vybraní dva roky umiestnené v chladiacom bazéne. Pristúpi sa aj k vyprázdneniu okruhov. Druhá fáza sa realizuje v dvoch etapách. Demontáž priestorov, ktoré neboli v kontakte s rádioaktivitou, a následne všetkých prvkov z blízkosti bloku reaktora, ktoré treba pred ich uložením dekontaminovať. Napokon tretia, najchúlostivejšia fáza. Spočíva v likvidácii bloku reaktora, ktorý je najviac rádioaktívny. No tieto tri fázy nemajú presne určenú dobu trvania. Odhadom sa dá povedať, že vyraďovanie môže zabrať od 30 až do 60 rokov. A jednotlivé fázy môžu trvať veľmi dlhý čas, podľa problémov, ktoré nastanú. V Nemecku už roky vedia, že vyraďovanie je dlhodobá práca.06-23_DemontÂaĎz jadrovÂych elektrÂarnÂi  ÂUloha nemoĎznÂa[(036173)20-24-37] Demontáž, vyraďovanie obrovskej jadrovej elektrárne Lubmin na brehoch Baltického mora trvá už 18 rokov. Máme niekoľko tisíc zamestnancov, ktorí poznajú túto prácu, riadenie, dozor, špeciálne manipulačné techniky pri vyraďovaní. Pracovná spôsobilosť tu teda už je. Dnes sú podstatné etapy vyraďovania, to znamená vyprázdnenie a dekontaminácia bývalých budov, prakticky ukončené. Základné práce budú dokončené do dvoch, či troch rokov. Mimoriadne strážené odpady z elektrárne v Lubmine sú zatiaľ uložené na mieste, kým sa nenájde definitívne riešenie ich uskladnenia. V Nemecku máme základné pravidlo, aby každá elektráreň v procese vyraďovania mala vlastné skladovacie miesto. V obrovských hangároch sú uskladnené desiatky parných generátorov, pochádzajúcich z vyraďovania elektrárne. Sú to silno kontaminované prvky, ktoré tu môžu zostať desaťročia, kým Nemecko nenájde vhodné riešenie pre ich uskladnenie. No uskladnenie silno kontaminovaného jadrového odpadu na mieste neuspokojuje ekológov. Tak je to aj v prípade Heinza Wittmera, ktorý žije pár kilometrov od Lubminu. Prítomnosť týchto rádioaktívnych prvkov v Lubmine je definitívna, pretože veľmi pochybujem, že niekto ich jedného dňa odtiaľto odvezie. Nám je jasné, že Lubmin je programovaný ako centrálny sklad pre ostatné elektrárne v Nemecku. A keď sa príležitosť núka, tak ju využijú. Po zjednotení sa nukleárne odpady z bývalej NDR stali vlastníctvom Nemecka. Takže vyvstala otázka a bolo nutné ju vyriešiť. Kam uložiť tieto odpady? Aké miesto je najlepšie pre ich spracovanie, kým budú definitívne uskladnené? Hovorí sa, že ide iba o dočasné uskladnenie, no my vieme, že požiadali o povolenie časovo neobmedzeného skladovania. Tak nech mi vysvetlia, aký je medzi tým rozdiel. Čo robiť s odpadmi? Túto otázku si kladú všetky krajiny s jadrovými elektrárňami. Aj Spojené štáty, ktoré pritom udávajú, že už odstavili 14 jadrových elektrární. V tesnej blízkosti Wiscasset, údajne najkrajšej dediny v Maine, sú ešte viditeľné zvyšky jadrovej elektrárne. Jadrová elektráreň v Maine Yankee, spustená v roku 1972, bola vyraďovaná od roku 1997 do roku 2005. Niekedy aj rýchlymi postupmi. Všetci sme boli za zátarasami, aby sme sa držali ďalej od výbuchu. Boli tam ľudia s bábätkami v náručí, alebo v kočíkoch. A keď všetko vybuchlo, mrak prachu prišiel priamo k nám. Vtedy som si povedal, to už naozaj trochu prehnali. Táto radikálna metóda je verným obrazom celej histórie Maine Yankee. Elektráreň už od svojho postavenia zažila množstvo havárií, dokonca zamorila zem aj kravy Reya Shadisa. A dnes je najrádioaktívnejší odpad stále tam, pod holým nebom. Jediné bezpečnostné opatrenie pri zachádzaní s tonami tohto odpadu s dlhým polčasom rozpadu spočíva v tom, že záchranári môžu zasiahnuť v prípade rádioaktívneho úniku. Čo je stále možné. Tieto odpady musia zmiznúť. Všetci tu s tým súhlasia. Nie preto, že sú nebezpečné, no preto, že ich skladovanie je príliš drahé. Aby bolo celkom jasné, náklady za skladovanie týchto odpadov, ktoré sa nachádzajú za nami, ročne predstavujú 8 miliónov dolárov. A tieto náklady znášajú všetci obyvatelia v Maine a Novom Anglicku, ktorí užívajú elektrinu. Ale i keby nám vláda dala peniaze, aby nám pomohla znášať náklady za skladovanie, nevyriešilo by to základný problém, ako sa zbaviť týchto odpadov? Dnes si teda kladieme otázku, ako dlho tu ešte zostanú? Je možné, že to istý čas potrvá. Ak by som to mal odhadnúť, povedal by som najmenej 20 rokov. Pravdepodobne 35 alebo 40 rokov, no možno aj 100 rokov. Neviem. Kapitola prvá. Čo s jadrovým odpadom? Zistenie je jasné, s vyraďovaním jadrových elektrární bude stále viac odpadov. Tieto odpady sa delia podľa stupňa aktivity a ich polčasu rozpadu. Najskôr je to TFA, veľmi slabá aktivita. Potom FMA, slabá a stredná aktivita s krátkym alebo dlhým polčasom rozpadu. MAVL, stredná aktivita s dlhým polčasom rozpadu, a napokon vysoká aktivita s dlhým polčasom rozpadu. V rokoch 1967 až 1969 sa nezaťažujú s problémami skladovania, sudy s rádioaktívnym odpadom zhodia do mora. Francúzsko do La Manche. Tie potopené sudy sa už nikdy viac nenájdu. Komisia pre jadrovú energiu toto riešenie posúdi s veľkým zmyslom pre zdržanlivosť za málo uspokojivé. A tak v roku 1979 vzniká ANDRA, Národný úrad pre hospodárenie s rádioaktívnym odpadom. Francúzska politika hospodárenia s odpadmi spočíva v nájdení spoľahlivého a trvalého riešenia pre všetky druhy odpadov. Je to teda súčasťou poslania, ktoré ANDRA má. Pritom dávame mimoriadny pozor, aby praktické vykonanie zaručovalo trvalú bezpečnosť. ANDRA má všetky právomoci, aby stanovila vstupné podmienky skladovania, podmienky kvality obalov a spôsoby spracovania, ktoré zaručia bezpečnosť počas celej doby ich uskladnenia. Všetky krajiny sveta sú konfrontované s tým istým, momentálne neriešiteľným problémom, uskladnením najrádioaktívnejšieho odpadu. ANDRA vo Francúzsku už 20 rokov študuje v rámci projektu Cigeo reálnu možnosť skladovania v 500 metrovej hĺbke v íle. A ak máme veriť oficiálnym vyhláseniam, nemožno to vraj robiť ináč. Pre najrádioaktívnejšie odpady s dlhým polčasom rozpadu riešenia pre skladovanie na povrchu nestačia. Prečo? Lebo tieto odpady zostanú rádioaktívne veľmi dlhú dobu, môžu to byť státisíce rokov. A počas tejto doby nevieme zaručiť, že skladovanie na povrchu zostane neporušené. Preto zákon z roku 2006 nariaďuje skladovanie v hlbokých geologických vrstvách. Tak to je ona, rád ju ukazujem návštevníkom. Hovoríme o íle, no v skutočnosti je to ílovec, ílovitá skala. A keď spomíname íl, verejnosť si často predstaví hrnčiarsky íl, či kozmetickú masku, teda poddajnú, mäkkú horninu. No v skutočnosti ide o tvrdú skalu, a táto skala má 165 miliónov rokov, vytvorila sa v morskom prostredí. Počas sedimentácie z nej bola všetka mobilná voda vytlačená, a preto tu teraz máme skalu, ktorá je takmer nepriepustná. Je to podľa vás záruka stability? Je to súčasťou kritérií stability, áno. Všetko je naplánované, od príchodu balov, až po ich uloženie v dutinách, vyhĺbených do ílu. Miesto uskladnenia bude stabilné počas miliónov rokov, to tvrdí ANDRA. ĺl by mal teda nahradiť soľ, ktorú vychvaľovali pre jej schopnosť neutralizovať rádioaktivitu. Pred 40 rokmi sa rozhodlo Nemecko uskladniť rádioaktívny odpad v bývalej bani na soľ v hĺbke 500 metrov. Skladovanie systémom “lež, kam spadneš”, v diere vyhĺbenej do soli, za ktoré Nemci veľmi draho zaplatia. Lebo od roku 2004 sa hora hýbe, voda presakuje, soľ praská, a niektoré steny sa rúcajú. Sme priamo pod horou a tlak na múry je obrovský. Možno tu vidieť, ako sa tvoria praskliny. Sú veľmi veľké a v pravidelných intervaloch. Ak ich odmeriam, nie je tam žiadny odpor v jednom, ani v dvoch metroch. Dnes vieme, že sudy obsahujú oveľa viac plutónia, ako si na začiatku mysleli. No navyše aj kobalt, či stroncium. Robotníci trávia čas upchávaním trhlín injektážou betónu, iní zas každý deň kontrolujú množstvo rádioaktivity v bani. Preteky s časom, lebo žulová hora, ktorá susedí so soľnou baňou, neodvratne vytvára na ňu obrovský tlak, posúvajúc sa o 10 centimetrov za rok. Dali sem železné trámy a vidíte, ako sa za pár rokov zdeformovali? Dokonca sa v nich objavili trhliny. Rádioaktivita, unikajúca z poškodených sudov, je taká vysoká, že v súčasnosti je tento odpad nedostupný. Nemecko tu naďalej vynakladá milióny eur v nádeji, že sa k nim jedného dňa dostane. A nemecké úrady stavili na transparentnosť, aby opäť získali dôveru ľudí. V Asse pravidelne organizujú návštevy pre občanov. Je nutné, aby ľudia opäť verili tomu, čo hovorí štát. V Nemecku sme prijali rozhodnutie uschovať odpady v hĺbke, aby sa zabránilo ich kontaktu s atmosférou počas tisícov rokov. To je témou dneška. A doteraz nikde vo svete takéto miesto neexistuje. Či to bude žula, soľ alebo íl, experti sa musia dohodnúť. No treba okamžite začať. Napriek boľavému neúspechu v Asse, ďalšie úložisko pripravujú v Konrade. V tisícmetrovej hĺbke, v bývalej bani na železo. S jasným cieľom, nikdy viac sa nedotknúť odpadu, ktorý tu bude uskladnený. Pôjde o nezvratné zapustenie odpadu so slabou alebo strednou aktivitou s dlhým polčasom rozpadu. Takéto uvažovanie má logiku. V prípade skladovania odpadu na povrchu by sme prenechali budúcim generáciám povinnosť zaoberať sa nimi. 40 kilometrov chodieb, hĺbených pomocou tunelárskych strojov. Stavenisko v Konrade je obrovské. Prvé špeciálne sudy, kontajnery obsahujúce jadrový odpad, tu očakávajú o dva až tri roky. Animácie v 3D, určené širokej verejnosti, ukazujú výlučne mechanickú manipuláciu s odpadom. Bezpečnosť pracovníkov v tisícmetrovej hĺbke, a životného prostredia na povrchu zeme bude zachovaná. Vyskúšali a prepočítali sme riziká podľa najhorších scenárov. Ak vezmeme najhorší zo scenárov, nedôjde k rádioaktívnemu úniku skôr ako za 300 tisíc rokov. A v tom čase by klesla rádioaktivita uloženého odpadu pod kritickú hranicu. Pred 40 rokmi nám povedali, že Asse je najlepším miestom. Experti, politici, jadrový priemysel, všetci to hovorili a mýlili sa. Nie sme si istí, či sa o 40, 50 či 80 rokov opäť nepomýlia. Keď uskladnia jadrový odpad tak, že už nebude viac dostupný, pre mňa to predstavuje antidemokratické riešenie. Skutočnú diskusiu o projekte hlbinného uskladnenia čakajú aj znepokojení obyvatelia vo Francúzsku, v kraji Bure. Dôkazom je táto diskusia z mája, v dedine blízko Bure. Pred plnou sálou hovorí tunajší obyvateľ, Bertrand Thuillier, doktor vied a expert na bezpečnosť. Potvrdzuje, že projekt v Bure nesie so sebou riziká. Bitúmenové obaly sú naplánované kvôli prepúšťaniu vodíka. Povedzme si niečo o vodíku. Nuž, má jednu zlú vlastnosť, a síce, že v prítomnosti kyslíka a po prekročení toho, čo nazývame dolná hranica výbušnosti, teda nad 4 percentami, najmenší oheň, najmenšia iskrička vyhodí do vzduchu priestor, kde sa vodík nachádza. Riziko výbuchu. Bertrand Thuillier si nič nevymyslel, iba prelúskal 4 tisíc strán oficiálnych dokumentov ANDRA. Tak si všimol, že úrad spomína celý rad problémov, ako napríklad riziko požiaru, vyvolané jedným zo strojov, ktoré budú slúžiť na uskladnenie odpadu.06-23_DemontÂaĎz jadrovÂych elektrÂarnÂi  ÂUloha nemoĎznÂa[(054972)20-24-39] Predstavme si, že ten stroj bude v chodbe. Vieme, aké je ťažké okamžite odstaviť ventiláciu. Bolo by treba evakuovať personál, tiež by bolo nutné odstrániť dym, prípadne citlivé materiály. To všetko môže zabrať istý čas. A keď sa požiar rozšíri, je isté, že vtedy riskujeme katastrofu, pretože sa nachádzame v prostredí pod zemou. Podmienky dostupnosti sú ťažšie, nebude možné okamžite zasiahnuť, ibaže by boli záchranné jednotky na mieste. Povedzme, že môže dôjsť k takému spojeniu udalostí, že sa ocitneme vo veľmi chúlostivej situácii. Takže tu máme odporúčania. Vidíme tu neistotu vo výsledkoch tepelných simulácií, ktoré zahŕňajú požiar vozidla, prevážajúceho bitúmenom oplášťovaný bal. Vieme, že v prípade požiaru je v tomto štádiu nemožné vyhnúť sa riziku rádioaktívneho úniku. Takže požiar môže vyvolať rádioaktívne úniky? Áno. Zhruba to sa tam píše? Presne tak. ANDRA teda v podstate napísala, toto skladovanie je nebezpečné, no i tak ho urobíme. Doteraz realizované ľudské a najmä finančné investície sú také vysoké, okolo miliardy eur, že zanechanie projektu neprichádza do úvahy. Bez úložiska odpadu sa možno ocitnúť v nezmyselnej situácii. To je aj prípad Spojených štátov vo Vermonte. Entergy, vlastník elektrárne vo Vermont Yankee, sa rozhodol predĺžiť životnosť svojho zariadenia, ktoré má už 40 rokov. I napriek tomu, že každý očakával vyradenie tejto elektrárne, ktorá je toho istého typu ako vo Fukušime. Pre nás je tento fungujúci reaktor každým dňom nebezpečnejší. Je starý, má viac ako 40 rokov. Je na ceste k samodeštrukcii. Potrubie je hrdzavé, elektrické drôty spôsobujú skraty. Dochádza tiež k únikom z chladiacich veží. Preto cítime, že ho treba urýchlene odstaviť. Randy Kheler je advokát a jednou z postáv protijadrového hnutia v Spojených štátoch. Patrí medzi tých, ktorí presvedčili guvernéra žiadať o vyradenie elektrárne. No až doteraz dávala spravodlivosť za pravdu Entergy. Vermont Yankee nebude teda vyradená hneď. V každom prípade neexistuje žiadne riešenie pre odpad z nej. Akékoľvek miesto na skladovanie bude stáť peniaze. A stretávame sa s problémom, že každé ponúkané riešenie, ktoré chce vláda využiť pri spracovaní odpadu, spočíva buď v jeho ponechaní v palivovej nádobe, čo je zlý nápad, v jeho uzatvorení do skladovacích sudov nasucho, to ste videli v Maine Yankee, alebo v jeho odvoze do prírodného geologického skladu. A v Beyond Nuclear odporúčame, aby nič nepremiestňovali, kým sa nenájde ideálne miesto na skladovanie. A momentálne žiadne neexistuje. Kapitola druhá. Aké sú riziká pre človeka? Vyradenie sa ukazuje oveľa riskantnejšie, keď sa priblížime k jadru reaktora. V Brennilis sa Francúzske elektrárne púšťajú do mimoriadne chúlostivej druhej fázy vyraďovania. Demontáže 16 obrovských oceľových fliaš, vysokých 20 metrov, v ktorých koloval horúci plyn, točiaci turbíny. Cieľ Francúzskych elektrární, demontovať a rozrezať tieto výmenníky tepla bez toho, aby ich predtým dekontaminovali. Je tu problém, pre Michela Marzina, ktorý pracoval 25 rokov v elektrárni v Brennilis, sú výmenníky silno kontaminované. Palivom sú tu spekané tablety, ktoré sú nasypané v puzdrách. Tie puzdrá sú zo zirkónia. Sú čo možno najtenšie, aby ľahko dochádzalo k prestupu tepla. A z času na čas, v dôsledku výrobnej vady, či lokálnym prehriatím popraskajú, a uvoľnia urán, uránové tablety, čo sú dnu. A tak tu nájdeme plutónium, urán a aj všetky rádioaktívne prvky štiepnych produktov, ktoré unikajú do obehu CO2, a stále v ňom cirkulujú. Takže podľa vás… …sa vo výmenníkoch nachádzajú. Ku kontaminácii došlo počas prevádzky, no ťažkými jadrami, ako sú jadrá plutónia, nie. V súčasnosti nemáme v žiadnom hodnotení uvedené, a urobili ich veľa, že je tam plutónium. 90 percent tohto odpadu má veľmi slabú a 10 percent strednú aktivitu. Skôr ako ich rozrežú, je dobré ich dekontaminovať. Keď sa priamo rozrežú, vysoko rádioaktívne produkty s dlhým polčasom rozpadu sa rozptýlia. Bude z nich hrubá vrstva na múroch. Všetok betón bude treba oškriabať, bude to trvať večnosť a ľudia sa kontaminujú. Stratégia schválená v Brennilis je o to prekvapujúcejšia, že v Chooz v Ardennes to s parnými generátormi, prvkami porovnateľnými s výmenníkmi tepla, Francúzske elektrárne robia presne naopak. Z komory reaktora sme vybrali tri parné generátory. Dva, čo tu vidíte, boli chemicky dekontaminované, to znamená, že sme odstránili všetku, takmer všetku rádioaktivitu, ktorá sa nachádzala v rúrach parného generátora. Tie rúry sú v styku s primárnym médiom, ktoré je v styku s palivom. Cieľom teda je previezť ich vcelku, najmä kvôli bezpečnosti, pretože každé rezanie prináša so sebou riziká navyše. Na miesto uskladnenia ich teda pošleme vcelku. Chápem. Dekontaminácia bez rezania v Chooz, a rezanie bez dekontaminácie v Brennilis, s možným vystavením pracovníkov nebezpečenstvu. Toho sa obáva aj Dominique Huez, ktorý pracoval 30 rokov ako lekár v elektrárni v Chinon, z ktorej jeden reaktor vyraďujú. Jedno viem, i keď to dobre dekontaminujú, na konci to nebude, lebo najnebezpečnejšie rádioaktívne látky sú vo vnútri kovov, a uvoľnia sa z nich. A v momente, keď sa začne píliť, rezať oblúkom, a tak ďalej, určite sa opäť vytvorí para plazmy, ktorá samotná nesie rádioaktívne látky. Ak by sa to teda týkalo mňa a povedali by mi, rež, a predtým nedekontaminuj, neurobil by som to. Len by som položil jedinú otázku, ako sme chránení? To je všetko. V Lubmine v Nemecku, sa o ochranu pred žiarením starajú stále, a skúsenosti, ktoré robotníci nadobudli, im umožňujú pracovať s obmedzeným rizikom. Občas ich nahradia roboty. Rezanie pod vodou je nutnosť, lebo rádioaktivita jednotlivých častí je veľmi vysoká. Rezanie týchto častí na vzduchu by bolo problematické kvôli narábaniu s nimi a aktivitám personálu. Voda nás teda chráni. Tak môžeme všetky tieto práce realizovať bez zvýšeného ionizujúceho žiarenia. Kontaminovanú vodu potom zabalia a uskladnia. Kvôli vyraďovaniu tu zostala veľká časť personálu jadrovej elektrárne z čias jej prevádzky. Muži, ktorí dokonale poznajú tieto priestory a ich potenciálne riziká. Riziko zamorenia sa takto zredukovalo. V Nemecku, tak ako aj inde, je toto odovzdávanie skúseností po definitívnom odstavení jadrovej elektrárne najdôležitejšie. Ak nezačneme okamžite s demontážou a nevyškolíme mladých kolegov, ocitneme sa pred veľkým problémom. Časom nikto nebude poznať osobitosti elektrárne. Je teda nevyhnutné pochopiť, ako je to všetko usporiadané. To je problém, ktorý bude pretrvávať, ak nezabezpečíme prácu a vzdelávanie budúcich kolegov vo vyraďovaní. Odovzdanie vedomostí medzi tým, kto prevádzkoval elektráreň počas jej fungovania, a tým, kto ju ide vyradiť, je najdôležitejšie. Je to prvoradé, lebo ten, kto ide demontovať, môže získať najlepšie možné poznatky o zariadení, a tak potom následne obmedziť riziká. Okamžité vyradenie spočíva v tom, že súčasná generácia má niesť zodpovednosť za vyradenie elektrárne, a nemá ju presúvať na budúce generácie. Pamäť zariadenia je dobrý argument, no treba to zaviesť aj do praxe. A, bohužiaľ, keď sa dnes pozrieme, keď hodnotíme stav elektrární, ktoré sa v súčasnosti vyraďujú, hlavne Brennilis, Chinon, Saint Laurent, a tak ďalej, tak vidíme, že Francúzske elektrárne neuplatňujú túto požiadavku pamäte zariadení pri svojom výlučne finančnom výbere subdodávateľov. Títo subdodávatelia neboli z veľkej časti účastníkmi operácií počas prevádzky elektrární. Vo Francúzsku sa teda v skutočnosti títo zmluvní robotníci potĺkajú z jedného miesta na druhé a nepoznajú žiadne z nich. Ani druhý argument o budúcich generáciách, ktoré treba ochrániť, neobstojí. Dĺžka života odpadov spôsobí, že naši potomkovia každopádne ponesú jadrové bremeno státisíce rokov. Problémy na stavbách sa stále hromadia. Udalosti v Brennilis to dokonale ilustrujú. Francúzske elektrárne si nezabezpečili dostatok personálu pre stavebný dozor. Videl som videá, kde mali bežné vysávače, kde nevedeli rezať. Kotúč píly mali priamo pri hlave. Nemali zabezpečený dvojstupňový východ z miesta, kde rezali, keď prišla komisia, jeden robotník mal zamorené rukavice. A Francúzske elektrárne ani nedokázali odpovedať, kde sa robotník kontaminoval. Žiaľ, následky zle zvládnutej demontáže možno posúdiť až dlho po ukončení prác, lebo choroby vyvolané žiarením sa často prejavia až o 15 či 20 rokov po expozícii. Mne i ostatným robotníkom hovorili, že si nemáme robiť starosti, vraj nebudeme vystavení rádioaktivite. Dokonca nám tvrdili, že rádioaktivita je veľmi slabá, a aj keby tam bola, okolitá soľ ju pohltí. Robotníci ani ja sme to nespochybňovali, dôverovali sme svojmu zamestnávateľovi. Roky po tom, čo opustil baňu v Asse, sa Eckbert Duranowitsch dozvedá, že má leukémiu. V tej chvíli mi mohlo napadnúť, že by to mohlo súvisieť s chorobou, ale v takom stave nie ste schopný rozmýšľať. Až po rokoch, keď v médiách znovu hovorili o Asse, som si to spojil. No trvalo mi celé roky, kým som sa s tým dokázal vyrovnať. Pán Duranowitsch pracoval v bani, ktorá nemala štatút skladovacieho miesta, a teda zavedené bezpečnostné normy zodpovedali bani, a nie rádioaktivite, ako je to v Asse dnes. Pán Duranowitsch nikdy nenosil dozimeter, pritom jeho zamestnávateľ každý deň do registra zapisoval, že pán Duranowitsch nebol zamorený. Vo Francúzsku boli pracovníci poverení demontážou zdiskreditovaní. Dôsledok, nemajú nárok na žiadne sprísnené lekárske kontroly, hoci oni samotní koncentrujú v sebe 80 percent dávok žiarenia z jadrových elektrární. Viete, pred pár rokmi mala väčšina subdodávateľov podpísanú kolektívnu zmluvu z odboru metalurgie. Dnes je to zväčša kolektívna zmluva pre upratovacie práce. Keď sa pozrieme na posledných 20 rokov, došlo tu k výraznej degradácii. V skutočnosti ich nepovažujú za plnohodnotných účastníkov pri výrobe elektriny. Cítia sa teda trochu odstrčení. Nielenže sa cítia, oni skutočne aj odstrčení sú, odsunutí, vyčlenení. Uznanie rakoviny ako choroby z povolania je lotéria, je to prekážkový beh. Nemá im kto poradiť, ani pomôcť. Viac ako 50 percent nie je uznaných, hoci sú nahlásení. A dá sa predpokladať, že minimálne desaťnásobok prípadov rakoviny môže byť uznaných, no nie sú. Prečo? Lebo v tejto krajine existuje jadrová loby. Samozrejme, že má dostatok prostriedkov na kompenzáciu za výskyt rakoviny z povolania, no neželá si, aby ako taká bola uznaná. Keď sú prípady rakoviny z povolania uznané, znamená to pre ňu, že toto riziko bude ľudsky neprijateľné. Je to hlúpe, i vtedy, keby sme boli presvedčení, že by mal jadrový program pretrvať. Stále narážame na ideologickú blokádu. Takže áno, je veľmi ťažké dosiahnuť uznanie rakoviny v spojitosti s ionizujúcim žiarením. Operátor si je taký istý svojou mocou, že občas zabúda aj na pravidlá. Tak je to v prípade Saint Vulbas v l’Ain, dedinky na brehoch Rhony, kde sa nachádza elektráreň Bugey. Pár metrov od nej sú skleníky Léonarda Roozena. 20 rokov používal tento záhradník horúcu vodu z elektrárne na vykurovanie svojich skleníkov. No v roku 2010 začali Francúzske elektrárne stavebné práce na budove pre uskladnenie rádioaktívneho odpadu, projekt ICEDA. A vážne som sa začal znepokojovať, keď začali stavať jadrové smetisko naproti nám. To znamená, na hranici našich pozemkov, ktoré spolu susedia. Nikdy som nebol proti jadru, nie som proti Francúzskym elektrárňam, dokonca nie som ani proti jadrovému odpadu, no som proti jadrovému odpadu na mojom pozemku. A prakticky tam je, rovno pred našimi dverami. V skutočnosti tam chcú Francúzske elektrárne umiestniť národný centrálny sklad odpadov. Na tejto animácii vidno, že všetko bolo naplánované, vrátane zmiznutia skleníkov pána Roozena. No Francúzske elektrárne sa vo svojom zápale ocitli mimo zákona, a malý záhradník zablokoval silného operátora. Dnes je stavba zastavená. Územný plán obce, ktorý spravuje túto zónu, povoľuje elektrárni pracovať a spracovať vlastný odpad. Bodka. Stavba ICEDA je stavbou na spracovanie odpadu z ďalších deviatich elektrární z celého Francúzska. Stavba by bola postavená s cieľom, ktorý nie je v územnom pláne. Celkom jednoducho. A pán Roozen to chcel zverejniť, a nakoniec prostredníctvom súdu aj potrestať, iba to. Teda, že tento pozemok sa využíva na stavbu, ktorá nie je v súlade s územným plánom obce. Jediným riešením pre Francúzske elektrárne by bolo, keby obecná rada v Saint Vulbas zmenila svoj územný plán. A to vraj zamýšľa.06-23_DemontÂaĎz jadrovÂych elektrÂarnÂi  ÂUloha nemoĎznÂa[(074543)20-24-41] Lebo tu sa Francúzskym elektrárňam nedá nič odmietnuť. Myslíme, že tu boli politické tlaky, sú tu tlaky Francúzskych elektrární. Je tu finančný kôš, ktorý po celom kraji rozdeľujú Francúzske elektrárne, hlavne v Saint Vulbas, no aj v mnohých okolitých obciach. Vravia, pozrite, prinesie to 200 až 250 pracovných miest. Vydieranie zamestnanosťou v období nezamestnanosti je silný argument. Nuž tak nastal obrat o 180 stupňov, čo je viac ako prekvapivé. Prehnaný lobing, ten tiež vyčítajú Entergy vo Vermonte. V takom zdevastovanom kraji, kde sú hromadné bankroty, americký operátor hravo vnucuje svoje zákony. Stavajú do popredia ekonomický aspekt, vravia, že vytvorené miesta živia miestnu ekonomiku. Potrebujú v tomto kraji nakúpiť materiál, zoberú miestnych elektrikárov, inštalatérov, a tak ďalej, navyše všetkých zamestnancov elektrárne. Stále tvrdia, že keby odišli, ekonomika Vermontu sa zrúti. Pokiaľ ide o zamestnanosť, ak by Vermont Yankee zatvorili, malo by to na ňu dopad, to je jasné. Zamestnávajú okolo 600 osôb a 200 z nich pochádza z Vermontu. Podľa mňa používajú nenápadné techniky propagandy. Sú zvláštne veľkodušní napríklad k neziskovým organizáciám v kraji, ako sú združenia na pomoc bezdomovcom, alebo aj potravinové banky. Zariadili si to tak, aby vedúci týchto združení dávali také vyhlásenia, že ak Entergy zanikne, bude to pohroma. Že sa nikdy nepodarí nahradiť to, čo dávajú Vermont Yankee. Moc jadrovej loby ide občas aj cez propagandu. Napríklad majiteľ elektrárne Niederaichbach v Bavorsku oznámil návrat k rastlinám. Príroda po likvidácii vraj znovu nastolí svoje práva. Jeden z dvoch reaktorov elektrárne bol vyradený v roku 1995, a dnes tu stretáme škótske kravy a ich majiteľa. Tieto kravy, ktorých mäso analyzovali, sú najsledovanejšími na svete. A Ludwig, ktorý je platený za to, aby tu bol, najviac pozorovaný sedliak v Nemecku. Som si dobre vedomý, že píšem históriu elektrárne. Vytváram priaznivý obraz pre návštevníkov, ktorí prechádzajú okolo v autobusoch. Toto je len propaganda jadrového priemyslu. Je tu oveľa viac nebezpečných vecí ako kravy na tomto pozemku. Hneď vedľa, neviem, či ste si to všimli, je veľká budova skladu. Ide o dočasný sklad odpadu s povolením na 40 rokov. Skladujú tam sudy a palivo. A ten odpad čaká na definitívne riešenie, ktoré nikdy nepríde. Kapitola tretia. Demontáž. Za akú cenu? Žiadna krajina na celej zemi neunikne tejto otázke, budeme mať politickú vôľu a finančné prostriedky na vyradenie jadrových elektrární? Vo Francúzsku sa Francúzske elektrárne a AREVA domnieva, že s 18 miliardami eur sú dostatočne zásobení na vyraďovanie 58 reaktorov, rozmiestnených na ich území. Ak by sme to aplikovali na 58 francúzskych reaktorov, nepochopila som, čo má s tým Haag. To je zas iný problém. A nepochopila som ani, čo s tým má spoločné vojsko. Pohybujeme sa tak okolo 150 miliárd, môže to byť 120 a môže to byť 170. Pri aktuálnom stave rozpočtu, keď majú naši spoluobčania naozaj ťažkosti, kedy potrebujeme peniaze v sociálnej sfére, kedy potrebujeme opäť naštartovať ekonomiku, kto si môže reálne myslieť, že dáme 100 či 150 miliárd na vyradenie našich jadrových elektrární? Podľa mojich informácií boli fondy schválené na vyraďovanie investované na burze a Entergy tam prišla o 40 percent svojich fondov, určených na vyradenie. Takže pravda je, že ak sa bude musieť elektráreň hneď zavrieť, Entergy nebude mať dosť peňazí na začatie vyraďovania. Ako občianka si vravím, či naozaj jedného dňa tie jadrové elektrárne vyradíme. Vidíte, pre mňa je to reálna otázka, lebo vzhľadom k nákladom si myslím, že nemáme peniaze, ktoré na to treba. A neviem, kde ich nájdeme. Vo všetkých krajinách sveta bude vyraďovanie jadrových elektrární stáť oveľa viac, ako sa predpokladalo. Búranie sa javí byť zložité, dlhé, nebezpečné, a hospodárenie s odpadmi zostáva všade hlavolamom. Je teda nutné okamžite vyradiť naše elektrárne? Naozaj máme technické a finančné kapacity na rozobratie, a uskladnenie jadrového odpadu v úplnej bezpečnosti? To sú podstatné otázky vo chvíli, keď niektoré krajiny zamýšľajú nebyť viac závislé iba na jadrovej energii, či dokonca od nej celkom upustiť.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.