BRAZĺLIA, PREBUDENÝ GIGANT

By | august 7, 2016

Gigant, ktorý spí a čaká na svoju chvíľu v budúcnosti. Takto Brazílčania zvyknú hovoriť o svojej krajine. Nekonečná krajina s nevyčerpateľnými zdrojmi, zem oddávna zasľúbená nádherným zajtrajškom. V šľapajach svojich predkov dnes kráča 200 miliónov Brazílčanov. Pôvodní Američania, Európania, Afričania, Aziati, ľudia bohatí aj chudobní. Ako z dejín tohto Babylonu vznikol jednotný štát? Ako sa zo spiaceho giganta stal národ, ktorého slovo má váhu? Uchopiť dejiny krajiny znamená prehŕňať sa v jej archívoch, ale aj počúvať spomienky a objavovať pamäť tých, ktorých život sa menil vedno so zmenami Brazílie. Je to jedna z miliónov podobných rodín v Rio de Janeiro. Jej členovia sú potomkovia bohatej elity vlastníkov pôdy a vysoko postavených vojenských hodnostárov. Po celé generácie patrila práve do tej vrstvy spoločnosti, ktorá mala právo písať oficiálne dejiny. Ani nie o 100 metrov ďalej žije iná rodina. Celé dlhé stáročia pracovali jej predkovia pre patrónov žijúcich vo veľkom dome. Aby si v dejinách svoje miesto vydobyla, musela prekonať dlhú cestu vedúcu z otroctva a podriadenia sa smerom k slobode. Dve rodiny, dve vzájomne sa križujúce cesty, a tá istá cesta do minulosti Brazílie. Za štyri storočia priviezli otrokári z Afriky 4 milióny otrokov. Na sklonku 19. storočia bola Brazília impérium, ktorého bohatstvo sa zakladalo na otrockej práci. No čoraz viac hlasov sa dovolávalo zrušenia otroctva. Krajina bola rozdelená, podobne ako rodina pani Kao. Polovica rodiny mojej matky boli vidiecki vlastníci pôdy, producenti kávy, takzvaní kávoví baróni. Patrili medzi najbohatších ľudí v Brazílii. Ich myslenie zodpovedalo mysleniu otrokárov. Ale môj starý otec z druhej polovice rodiny bol synom liberálneho novinára, ktorý bojoval za zrušenie otroctva. Vždy odmietal vlastniť otrokov. Toto je môj pradedo, ktorý založil Gazeta de Notícias, prvé noviny v Rio de Janeiro. Boli to dve veľmi odlišné rodinné vetvy. Môj starý otec zosobňoval budúcnosť a spoločenský pokrok, moja stará mama zas tradície a minulosť. Víťazom zápasu bol pokrok. V roku 1888 podpísala brazílska princezná Izabela dekrét, ktorým sa ukončili dejiny otroctva. Do 20. storočia vkročila Brazília už ako republika. Krajina dostala novú zástavu a nové krédo: Poriadok a pokrok. Aký to však bol poriadok a aký pokrok? Zmyslom nového zriadenia bolo v skutočnosti len udržať moc v rukách tých istých vplyvných rodín. V kandidatúrach na post prezidenta sa striedali členovia rodín produkujúcich mlieko alebo kávu. Tento systém udržiaval pri moci striedavo mliečnych barónov, a potom kávových barónov. Vznikla takzvaná republika “kávy s mliekom”. Na druhej strane ulice stojí malý dom. Žije v ňom Dona Lurdes so svojou rodinou. V republike “káva s mliekom” sa narodila pred 94 mi rokmi. Kedysi pracovala len tu neďaleko, vo veľkom dome, ešte pred tým, ako sa doň nasťahovala rodina pani Kao. Na týchto miestach bývalo služobníctvo. Malá Lurdes bola dcérou údržbára. Vidíte tento strom? Je to zapota obyčajná, zasadil ju môj otec pred viac ako 100 rokmi. Jedného dňa sa ulicou viezol prezident republiky. Hrali sme sa pri veľkej bráne, keď neďaleko zastalo akési auto. Vystúpil z neho muž a ja som vtedy povedala: Pozrite sa, to je prezident Washington Luís. Stála som a pozerala som sa na tú jeho bradu pripomínajúcu capa. Všetci sme ho volali “Pán Mé”, lebo vyzeral ako cap. Washington Luís bol stelesnením republiky “káva s mliekom”. K moci sa dostal v situácii, keď sa v Brazílii schyľovalo k vzbure. Nová generácia generálov sa začala búriť proti starým elitám a vzbúrenci spustili v horách partizánsky boj. Kráčali tisícky kilometrov a vyvíjali odpor voči armáde Washingtona Luísa. Tej armáde velil starý otec Joana Luísa. Kto je muž na fotografii? Starý otec starého otca, generál Coutinho, ktorý bol vtedy ministrom vojny. Obaja moji dedovia boli vojaci, ale tento bol aj minister. Tvoj dedko bol minister vojny? Áno, otec mojej mamy. Môj prapradedko bol minister vojny a za 8 rokov mi to nikto nepovedal? Na sklonku 20 tych rokov 20. storočia sa už proti moci starej republiky nestavali len vzbúrenci, ale aj obyvatelia celých provincií. Vzniklo ozbrojené hnutie, ktoré uskutočnilo štátny prevrat. Jeho autori ho nazvali “revolúciou”. Revolúcia v roku 1930 vyniesla na svetlo nového vodcu. Volal sa Getúlio Vargas a stal sa symbolom pokroku zaznávajúceho minulosť.08-05_Brazília  Prebudený gigant[(064652)08-12-24] Zaviedol minimálnu mzdu, voľné dni aj bezplatné školstvo. Obmedzil však osobné slobody. Obdobie jeho vlády sa označuje ako “estado novo”, teda “nový štát”. Už to nebola republika elít, ale diktatúra v mene budúcnosti a pokroku. Heslo “poriadok a pokrok” nadobudlo opäť nový obsah. V akej spoločnosti budú môcť Brazílčania žiť, keď krajine vládne železná päsť diktatúry pokroku? Akým spôsobom napokon dejiny priznajú právo na dôstojný život pre každého občana? Život dievčaťa Lurdes sa za mrežami veľkého domu zmenil. Jej matka zomrela pri ďalšom pôrode. Otec trie biedu a dievča zverí svojim patrónom. Za prácu od nich dostáva stravu a ošatenie. Prežila som tam celý život. Keď potrebovali kuchárku, varili sme, ja aj iné dievčatá. Keď neprišla upratovačka, upratovala som. Robila som všetko možné. Môj vlastný otec hovorieval: “Dona Zezé, zapriahnite mi dcéru do práce, nechcem lenivú dcéru.” Pani však bola slušná, nikdy ma nebila. Starká, ale veď ona ťa biť nesmela! Bola si predsa dieťa, nemala si pracovať, ale chodiť do školy! Bezbranná slúžtička mala zákaz vychádzať z domu. Občianka tretej kategórie odstrihnutá od života svojej krajiny. II. svetová vojna zasiahla Brazíliu dramaticky. Výmenou za priemyselnú pomoc zo strany Spojených štátov amerických sa krajina zaradila medzi Spojencov. Na oslobodzovacích bojoch v Európe sa zúčastnilo 25 tisíc mužov a Brazília sa napokon zaradila medzi víťazné krajiny. Začala sa nová éra. Brazília je odteraz súčasťou slobodného sveta. Nech žije demokracia! Ale aká demokracia? Joao Luís a Kao majú neďaleko za Rio de Janeiro vidiecky dom. Cestu k nemu poznajú od detstva priam poslepiačky. Prázdniny tam trávili už ich rodičia, keď horúčavy vyháňali dobrú spoločnosť z mesta na vidiek. V roku 1945 sa v otvorenej a pluralitnej Brazílii konali prvé priame voľby. Keď vojenský štáb zvrhol v štátnom prevrate prezidenta Getúlia Vargasa, otvorilo sa pole pôsobnosti pre konzervatívne sily. Prvým prezidentom tejto demokratickej éry sa stal Eurico Gaspar Dutra. V období jeho vlády získalo 60 miliónov Brazílčanov prvé skúsenosti s demokraciou. Ľudia ešte nemajú veľa spoločného, viac vecí ich rozdeľuje, ako spája. Geografická vzdialenosť, pôvod, majetok. No keď sa majstrovstvá sveta vo futbale konali v Brazílii a domáca krajina sa prebojovala do finále, všetci spoločne zadržali dych. Joao Luís bol na štadióne spolu s otcom. Mal 9 rokov. Niekoľko minút pred koncom zápasu Uruguaj skóroval a znemožnil Brazílii konečné víťazstvo. Zavládol úžas. Národná tragédia. Do pamäte sa mi vryla tá atmosféra, to strašné bezútešné ticho, smútok, pocit frustrácie. Krátko na to sa mladý Joao Luís spoznal s Kao. Vtedy si však ešte nekládol otázky o budúcnosti. Rovnako ako jeho starý otec, otec, strýkovia a bratia, aj on nastúpil na vojenskú akadémiu. Každý študent mal číslo, mne pridelili číslo 2 059. Vo vojenskej akadémii existovalo väzenie aj tresty. Ak ste v niečom spravili chybu, museli ste znášať následky. Myslím, že takýto druh výchovy pripravuje dieťa na život v spoločnosti. Bol som vedený k tomu, aby som rozmýšľal ako vojak. V deň štátneho sviatku každý rok pochodovali vojenskí kadeti akadémie pred prezidentom. Od roku 1951 patrila prezidentská tribúna opäť Getúliovi Vargasovi. Bývalý revolucionár, vojenský generál a zosadený diktátor sa opäť dostal k moci, tentoraz legitímnou volebnou cestou. Getúlia Vargasa som videla celkom zblízka. V tom roku oslávila Dona Lurdes 31. narodeniny. Vydala sa a tak mohla napokon opustiť dom svojich pánov a zúčastňovať sa na živote svojej krajiny. “Pracujúci ľud Brazílie!” Týmto začínal svoje prejavy. Chudobní ľudia ho zbožňovali. Mýlia sa tí, ktorí by ma chceli odlúčiť od ľudu alebo poštvať ľud proti mne! Moja rodina nepodporovala Getúlia Vargasa ani zďaleka. Starí rodičia aj rodičia boli vojaci a v rodine sme Vargasa neuznávali. V tejto čudesnej demokracii je nutné zapáčiť sa generálom. Ale aj generálny štáb je rozdelený. Jeden klan chce zachovať priemysel pod štátnou kontrolou, druhý by chcel Brazíliu otvoriť zahraničnému kapitálu. Dve protichodné predstavy o tom, čo znamená pokrok. Vargas si v konflikte vybral svoju stranu. Ropný priemysel zmenil na štátny monopol, a keď ponoril ruky do sudu s naftou, symbolicky spečatil národné vlastníctvo. Vojenská elita sa schádzala vo vojenskom klube v Rio de Janeiro. Na parkete sa tancuje, ale oba tábory nenápadne spočítavajú svojich spojencov a Vargasovi nepriatelia konšpirujú. Vie, že je v nebezpečenstve. Dejiny sa však pohnú dopredu. Vargasa obvinia zo zosnovania vraždy svojho protivníka. Klebety urobili svoje. Spojenci ho opustili, no on odmietol odstúpiť. Pri odchode z prezidentského paláca ešte napísal list, a potom si strelil guľku do srdca. Slová z jeho závetu zaznejú na verejnosti. Vedľa tela prezidenta Vargasa sa našiel list s týmito slovami: “A opäť raz sa spojili protiľudové sily a zosnovali proti mne komplot.” Slová listu stvorili martýra. Ľudu venoval svoju krv, obetoval svoj život pre boj proti imperializmu a nadnárodnému kapitálu. V srdciach širokej verejnosti Vargas získal posmrtné víťazstvo. Ale po jeho odchode ostalo bojisko úplne v rukách jeho odporcov. Demokraciu v krajine kontroluje armáda. Rodina Dony Lurdes sa rozrastá. Má jedného syna, a ten sa oženil s Lurdinhou. Tá do rodiny priniesla príbehy svojich vlastných príbuzných. Lurdinha má dve sestry, Angelu a Veninu. Vyrastali na vidieku 50. rokov, kde boli priepastné spoločenské rozdiely ešte krikľavejšie ako v meste. Na jednej strane obrovské latifundie ako dedičstvo koloniálneho obdobia, na druhej masa chudobných roľníkov. Ale napriek chudobe mali tri sestry šťastné detstvo. Mali sme veľmi, veľmi šťastné detstvo. Ráno sme utekali na pole, zbierali sme drievka a iné veci, z ktorých sme si vyrábali bábiky. Šaty aj vlasy mali z kukuričných listov. Boli sme stále spolu, hrali sme sa na ulici a vyvádzali sme šibalstvá. Spomínam si, že sme kradli pomaranče susedovi oproti, pánovi Benjaminovi. Spomínam si aj na prvý televízor, ktorý som videla u susedy. Bolo to čosi nevídané. Okno bolo privysoko, ale ja som sa vyštverala hore, aby som sa pozrela na hovoriacu škatuľu. “NAŠE AUTO JE VOLKSWAGEN!” Televízia ukazuje Brazíliu, ktorá sa mení, ktorá sa industrializuje. Brazíliu v duchu kréda jej nového prezidenta. Juscelino Kubitschek nie je ideológ. Jediné, čo preňho niečo znamená, je rozvoj, plány, ciele, veľké projekty. Jeho heslo znelo: “50 rokov za jednu päťročnicu”. Hrdinami tejto éry už nie sú generáli. Sú to inžinieri. Pre Kao a Joana Luísa to bola rozhodujúca chvíľa. Mal som 17 rokov. Premýšľal som a uvedomil som si, že nechcem byť vojakom. Rozhodol som sa stať inžinierom. Kubitschek odštartoval obrovský projekt. Zmeníme geografiu národa! Presunieme epicentrum krajiny väčšmi na západ! Na zelenej lúke vyrástol jeho vrcholný projekt, hlavné mesto Brazília. Boli sme v Brazílii na exkurzii so spolužiakmi z univerzity. Terasy budov ministerstiev na mňa hlboko zapôsobili. Myslím si, že to bolo pre krajinu dôležité. Brazíliu nebudovali zahraničné firmy, ale naše vlastné stavebné spoločnosti a inžinieri. Napĺňalo nás to pocitom hrdosti. S diplomom vo vrecku už Joanovi Luísovi nič nestálo v ceste ku kariére inžiniera. Kubitschekova éra ponúkala množstvo pracovných príležitostí. Nič nebolo nemožné. Budúcnosť je na dosah, priamo tu, uprostred miest, v ktorých milióny nových uchádzačov snívajú o lepšom živote. Môj otec chcel odísť do Ria, pretože v meste boli nové možnosti, moderný život. Rozhodol sa kúpiť auto a stať sa taxikárom. Život v meste znamenal pre môjho otca budúcnosť. Rozprával nám o Riu, o štvrti Copacabana, o množstve rôznych žien na pláži. Naučil ma dokonca fajčiť, pretože sa mu zdalo štýlové, keď atraktívna žena fajčila. Mali sme byť dôležití, cítiť sa ako dobrí ľudia. Preto chcel, aby sme odišli do Ria. Tak vtedy môj otec rozmýšľal. Otec naložil veci na auto a my sme sa natlačili dovnútra. Otec, mama a sedem detí. Spomínam si, ako mama vraví: “Jediné, čo nechcem, je život vo favele.” Otec jej odpovedal: “Neboj sa, vezmem vás na slušné miesto.” Masy prisťahovalcov sa začali hrnúť zo severu a severovýchodu do miest na juhu, kde sa tlačili v chudobných štvrtiach. Exodus z vidieka spôsobil, že za 10 rokov sa favely v Riu de Janeiro dvojnásobne rozrástli. Tri sestry snívali o nádhernom meste a pláži v štvrti Copacabana, ale rodina zakotvila na predmestí vo favele spodiny Sao Goncalo. Zrazu sme žili v úplnej biede. Dom mal dve miestnosti, väčšiu a menšiu, a sotva sme sa do nich zmestili. Nemali sme sprchu a namiesto záchodov sme používali vedro. Okolo nerástli stromy, nebehali sliepky, nerástli pomaranče ani zelenina. Ešte aj našu mačku sme našli mŕtvu za domom. Podľa mňa preto, lebo sme boli priveľmi hluční. Na vidieku sa zvykne rozprávať hlasno a my sme stále boli vidiečania. Boli sme hladní. Nejedli sme ani len ryžu či fazuľu, pretože sme ich nemali, a zohnať niečo iné bolo takmer nemožné. Za deň sme často zjedli len kúsok chleba. Nebolo to ľahké. Od nového prezidenta Joana Goularta očakávala Brazília veľa. Konzervatívni príslušníci armády ho vnímali takmer ako morovú epidémiu. Bol niekdajším Vargasovým ministrom, priveľmi blízky masám, priveľmi naklonený odborom. Joao Goulart bol ostro sledovaný prezident. V mojej rodine a v sociálnej vrstve, z ktorej som pochádzal, vládol strach z komunizmu. Nesympatizovali sme s populistickou vládou proletariátu, ktorú propagoval “Jango”, ako sme volali Joana Goularta. Goulartove plány boli červeným súknom pre jeho odporcov. Chcel uskutočniť poľnohospodársku a pozemkovú reformu v prospech drobných roľníkov a na úkor veľkých vlastníkov pôdy. Krajinu zanechal v obrovskom chaose. Jeden štrajk nasledoval za druhým, každý deň sa konali masové demonštrácie a protestné zhromaždenia. Politické sily sa čoraz väčšmi radikalizovali. Na odvetných demonštráciách sa zišlo pol milióna ľudí. Národ bolo treba uchrániť pred nebezpečenstvom komunizmu. Šírili sa reči o pripravovanom štátnom prevrate. V krajine vládla dusná klíma občianskej vojny. Výsledkom bola obrovská neistota, kam tieto hnutia povedú a kto sa napokon dostane k moci? Do toho vstúpila armáda. Prezident Goulart je nútený utiecť. Predseda senátu v rádiu vyhlásil bezvládie, čím vznikol právny stav opodstatňujúci štátny prevrat. Nemôžeme dopustiť, aby Brazília ostala bez vlády! Post prezidenta republiky je prázdny! Otec povedal: “Odteraz nemáme žiadne práva.” Pre mojich strýkov a pre moju rodinu to bolo víťazstvo. Zo srdca im spadol ťažký kameň. Štátny prevrat a Goulartov pád oslavovali na uliciach davy ľudí. Na hlavnej triede Rio Branco doslova pršali kvety a cukríky. Nazdávali sme sa, že pôjde o dočasný stav, kým opäť nebude zavedená funkčná demokracia. Čoskoro sme však spoznali trpkú príchuť víťazstva. Prezident maršal Humberto de Castelo Branco prečítal preambulu Zákona číslo 2 o oprávnení vojenských zásahov. Krajina odteraz podlieha špeciálnym zákonom, ktoré diktujú a schvaľujú generáli armády. Zákon je prirodzeným dôsledkom revolučného procesu z marca 1964. V rodine Angely, Lurdinhe a Veniny nedokáže otec šofér a matka krajčírka platiť každomesačné účty. Deti si nemôžu dovoliť chodiť do školy, je nutné prispievať na obživu. Jedného dňa som sa od kamarátky mojej tety dozvedela, že v Santa Terese ktosi potrebuje pestúnku. Veľký dom vo štvrti Santa Teresa teraz patril rodine pani Kao. Kao sa stala profesorkou filozofie a vychovávala prvé dve deti. Hľadala som niekoho, kto by mi pomáhal s deťmi. Prednášala som na univerzite a tak som bola vždy veľmi, veľmi vyťažená. Jedného rána roku 1968 zazvonila pri dverách Angela. Mala 14 rokov. Prvé stretnutie s mojimi novými zamestnávateľmi prebehlo veľmi dobre. Vo dverách ma srdečne privítala krásna mladá žena a pozvala ma dnu. Nebolo to ľahké. Dcéra Babette nechcela jesť ryby, Ana odmietala jesť mäso a stačilo na stôl postaviť kura, už bolo zle. Bol to začiatok veľkého priateľstva medzi Angelou a mojimi deťmi. Všetci ju zbožňovali. Veľa som sa naučila a spoznala som rôznych ľudí. Naučila som sa jesť dobré veci, používať parfum, počúvala som hudbu z platní na gramofóne. V tom istom roku rozhýbala davy pieseň, ktorá sa stala výkrikom vzdoru proti diktatúre. Bolo to presne to, čo sme potrebovali počuť, čo sme sa neodvážili vysloviť. Pieseň Geralda Vandrého bola výzva spoločensky sa angažovať. Spieval: “Prítomnosť píšu tí, ktorí konajú.” Opozícia sa začala aktívnejšie organizovať. Keď v roku 1968 vojenská polícia zavraždila študenta, do ulíc vyšlo 100 tisíc ľudí protestovať proti diktatúre. Odpoveďou boli ešte tvrdšie opatrenia. Umiernených generálov vystupujúcich v prospech občianskych práv režim zlikvidoval. Opraty moci zobral do rúk najtvrdší spomedzi tvrdých, generál Médici. Vydal ďalší špeciálny zákon s číslom päť. …a uchovať výdobytky marcovej revolúcie 1964. Kongres je rozpustený. Brazília vstupuje do najtemnejšieho obdobia diktatúry. Za poriadkom, ktorý nastolili, majú generáli vlastnú predstavu o tom, čo znamená pokrok. Rozhodnú sa pokoriť samotnú prírodu a narysujú plány Transamazonskej magistrály.08-05_Brazília  Prebudený gigant[(078741)08-12-26] Obsadia nové územia, aby rozšírili dobyvačnú civilizáciu pokroku až k oblastiam odľahlo žijúcich domorodých komunít. Zásluhou celých bataliónov inžinierov a disciplinovaných robotníkov rozvíjajú priemysel. A tak začiatkom 70 tych rokov zaznamenáva Brazília 10 percentný hospodársky rast ročne. Generáli sa chvastajú ekonomickým zázrakom. Joao Luís chcel z hospodárskeho rozmachu krajiny vyťažiť čo najviac a rozhodol sa investovať. Kúpil pozemky a začal podnikať v stavebníctve. Stavali sme bytové domy pre rýchlo rastúcu strednú vrstvu. Jej kúpyschopnosť stúpala. Predávať bolo veľmi ľahké, nepotrebovali sme žiadnu reklamu. Ľudia za nami chodili sami od seba a kupovali. Čo je to za ulicu? Padre Ventura. Aj tieto domy sme stavali my. Spôsob života sa mení. Každý si chce uchmatnúť svoj kúsok z torty pokroku. Konzum je na vrchole. Z druhého či tretieho platu u Kao som si kúpila televízor. Predtým sme televízor nikdy nemali. Predaj televízorov žal v tom roku rekordy. Majstrovstvá sveta sa po prvý raz v dejinách vysielali vo farbe. A brazílske mužstvo získalo víťazný pohár. Mohla som si kúpiť tričko brazílskeho tímu. Na také niečo sme nikdy predtým nemali peniaze. V ten deň sme si spravili veľkú opekačku. Brazílčania sú majstri sveta a slávia triumfálny návrat do vlasti. Podľa generála Médiciho je to vedno s ekonomickým rastom ďalší brazílsky zázrak. Trofej vyzdvihne pred zrakom celej krajiny. Nech žije diktátor, režim je obľúbený, krajina napreduje k oslňujúcim zajtrajškom. Všetko to bola obyčajná propaganda, intenzívne a teatrálne úsilie donútiť ľudí zabudnúť na útlak, v ktorom žili. Za nablýskanými výkladnými skriňami režim organizuje čistky, mučenie a popravy. Študenti, robotníci, novinári, všetci sú podozriví zo sympatizovania s ľavicovými prúdmi. Musia zmiznúť. Kao pôsobila ako profesorka na univerzite v Rio de Janeiro. Práca na univerzite bola nesmierne zložitá. Panovala tam atmosféra prenasledovania, všeobecnej nedôvery. Aj medzi profesormi boli udavači, ktorí donášali na kolegov. V prednáškovej aule ste nikdy nevedeli, či sú to naozaj študenti, alebo ide o špiónov nasadených vojenským režimom, ktorí mali preveriť, či náhodou nie ste komunista, podvratný živel. Každé slovo mohlo byť použité proti vám. Zo dňa na deň prestal istý študent chodiť na prednášky. Nikto nevedel, či preto, lebo sa pridal k podzemnému hnutiu, alebo preto, lebo ho zatkli. Nevedeli sme, čo sa stalo, a nik sa neodvážil opýtať. Vládlo príšerné ticho. Niektorí umelci sa rozhodli toto ticho prerušiť. Gilberto Gil a Chico Buarque napísali skladbu “Cálice”. Portugalské slovo “cálice” sa dá vysloviť dvojako, môže znamenať “kalich” a zároveň príkaz “mlč!” Cenzúra pieseň zakázala, pretože v nebezpečnej hre proti spoločenským tabu rezonovala ako provokácia. Príliš okatá provokácia. Museli byť odpojené mikrofóny. Diktatúra však postupne stráca podporu. Mučenie sa stalo priveľmi bezohľadné, rukolapné a stiesňujúce. Nová hlava štátu Ernesto Geisel začne režim zmierňovať. Bola to pomalá zmena. Všetko sa však postupne menilo a zrazu sme si uvedomili, že môžeme dýchať, že sa nemusíme báť hovoriť otvorene. Bola to nesmierna úľava. Kao bola naplno ponorená v práci a Angela sa starala o jej deti. Bolo to veľmi šťastné obdobie môjho života. Každý deň som deťom čítala. Čítanie sa mi zapáčilo, rada som sa ponárala do príbehov princezien, dobra a zla, do všetkého, čo som v detstve nepoznala. Rada som bola detskou pestúnkou. Ale zatúžila som sa vrátiť do školy, pretože som nemohla skončiť ani základný stupeň. Chcela som študovať. Keď som to mojim zamestnávateľom povedala, podporili ma, považovali to za dobrý nápad. Keď som odchádzala, plakala som. Dievčatá boli skoro ako moje vlastné dcéry. Generácia pestúnok a slúžtičiek snívala o emancipácii a Angelin elán ovplyvnil aj jej sestry. Povedala som si, že musím študovať, rozvíjať sa, dať svojmu životu skutočný zmysel. Museli sme študovať. Často som zaspávala nad knihami a zobúdzala som sa nad pokrčenými a dočmáranými zošitmi. Učila som sa, pripravovala som si úlohy. Učila som sa stále dookola. Bolo to dobré rozhodnutie. Stále som sa zlepšovala, až sa mi podarilo dostať sa na univerzitu. Bola som najlepšou žiačkou v triede. Krátko po štúdiu sa Lurdinha zamestnala ako asistentka v jednej škole v Riu. Práve tam som si uvedomila svoje možnosti. Videla som, že mám cenu, že som niekto, že môžem robiť veci. Moje sestry na tom boli podobne. Bol to obrovský úspech. Znamenalo to napríklad možnosť kúpiť si lístok na koncert Marie Bethanie. Bolo to po prvý raz, čo som bola v divadle. Mala som pekné šaty, vkusný náhrdelník. Maria Bethania spievala aj donedávna zakázanú skladbu “Cálice”. Teraz však spievala z plného hrdla, bez strachu z cenzúry. Zvieravá ruka diktatúry popustila zovretie. Brazílčania a Brazílčanky chceli slobodne hovoriť aj slobodne demonštrovať. Vyšli do ulíc a požadovali amnestiu pre politických väzňov a právo na návrat pre exulantov. V uliciach veľkých miest sa zhromaždili davy a žiadali návrat demokracie. Celú krajinu zachvátilo jediné heslo: “Priame voľby teraz.” “Diretas já.” Režim však princípy všeobecných priamych volieb odmietal. Aj nasledujúceho prezidenta zvolia politici samotní. Koľkokrát sa už budúcnosť Brazílčanom vymkla z rúk vo chvíli, keď ju nachvíľku zadržali? Po 21 rokoch diktatúry sa Brazília opäť na dosah priblížila demokracii. Vyjde to tentoraz? V polovici 80 tych rokov majú sestry Angela, Venina a Lurdinha vysokoškolské diplomy v rukách. Pracujú ako učiteľky, vychovávateľky a zdravotné sestry. Ale nestačí to. Prežiť znamená pracovať vo dne v noci a mať viacero zamestnaní. Angela má dieťa a len tak tak sa jej darí prežiť do konca mesiaca. Inflácia dosahuje 250 percent. Keď sa narodil môj syn, dostala som sporiteľný účet, aby som mohla kúpiť detskú postieľku. Ale po inflácii som za tie peniaze nemohla kúpiť takmer nič. Vyhlasujeme inflácii vojnu na život a na smrť. Muž, ktorý vyhlásil inflácii vojnu, bol prezident José Sarney. Do tejto vojny zatiahol armádu občanov a občianok. Masy rozhnevaných ľudí sa vrhli na obchody s čoraz drahšími a nedostupnejšími potravinami. V mene prezidenta Josého Sarneya zatváram tento obchod pre každodenné systematické okrádanie občanov! Len sa pozrite napríklad na túto majonézu! Infláciu však nedokáže zastaviť nič. V roku 1988 stúpne na tisíc percent. V tejto situácii prinášajú prezidentské voľby kandidáta Fernanda Collora zdanlivo v pravú chvíľu. Má 48 rokov, je vyšportovaný a vždy upravený, dokonalý kandidát pre kamery televízií. Voľby vyhrá. Len čo nastúpi do úradu, vyhlási protiinflačné opatrenia. Collorov plán je dokonalé fiasko. Po krátkom upokojení prichádza hyperinflácia. Za rok vystúpi na 4 tisíc percent. Na niektorých výrobkoch sme našli aj 5 6 cenoviek. Okrem neschopnosti zastaviť infláciu je prezident Collor čoraz častejšie spájaný s korupciou. Vyzve preto svojich stúpencov, aby ho hájili na ulici oblečení v národných farbách Brazílie. Ľudský oceán na jeho výzvu zareaguje. Ale preto, aby ho úplne znemožnil. Ľudia si farbu nanášajú na tvár. Farby zástavy prezidentovi nepatria. Tvár som si namaľovala zelenou a žltou na znak vyjadrenia vôle, aby odstúpil. Zdalo sa, že ľud sa konečne dožaduje všetkých svojich práv. Mali sme ideály, cítili sme v rukách svoju silu, právo vyjadriť sa. Kričali sme: “Odstúp, Collor!” A dosiahli sme to. Tlak ulice je presvedčivý, dôkazov proti Collorovi je priveľa a poslanci takmer jednomyseľne schvália jeho odstúpenie. VENINA: Odišiel okamžite. Odstúpil. Dona Lurdes v tej dejinnej chvíli vykoná rozhodujúci krok svojho života pripomínajúci ozvenu minulosti. Jej niekdajší patróni sú už dávno mŕtvi, no ona stále pracuje pre tú istú rodinu bez zmluvy aj bez platu. Dlhé roky po smrti pôvodného pána jeho potomkovia, vnúčatá aj pravnúčatá, stále podvedome využívali ľudí ako otrokov. Navonok sa tvárili, že členovia služobníctva sú priatelia, členovia rodiny. V praxi však len bezplatne využívali ich služby. Spomínam si na to, ako som bola tehotná so svojou prvou dcérou, teda jej najstarším vnúčaťom. Náhle odišla do veľkého domu. Išla som za ňou. Keď som tam prišla, našla som ju drhnúť hrnce a pripravovať večeru, pretože “madam” pracovala a domov sa, chuderka, vrátila unavená. Povedala som jej: “Ak sa dotkneš tých hrncov a začneš variť večeru,” hovorila som nahlas, aby ma všetci počuli, “nechcem, aby mala moja dcéra starú mamu, ktorá sa stále správa ako otrok. Nie si žiadny otrok. Chcem, aby bola na teba hrdá.” Bola to pre mňa silná chvíľa. “Už nikdy viac! Ak sa so mnou okamžite nevrátiš domov, nikdy neuvidíš svoju vnučku! Nie si ich slúžka.” Stále sa cítila ako otrok a stále splácala dlh, ktorý jej neprináležal. Nebola im nič dlžná, ale stále sa tak cítila. Poslúchla ma, išla so mnou. Cítila sa zle, sadla si ku stolu a obe sme plakali. Spoločne sme potom zničili všetky fotografie tej rodiny. Až vtedy si uvedomila, čím všetkým si prešla. Rodina krátko na to kúpila Done Lurdes od bývalých pánov malý dom a jej prvá vnučka vyrastala hneď vedľa. Bolo to na začiatku 90 tych rokov, 100 rokov od zrušenia otroctva. Inflácia je stále najväčším morom Brazílie, ale všetky plány na jej zastavenie zlyhali. Zdalo sa, že návrh nového ministra financií Fernanda Henriqueho Cardosa konečne prinesie riešenie. Za 3 roky klesla inflácia z 1 000 na 22 a neskôr na 9 percent. Cardoso bol intelektuál, profesor, a do dejín vojde ako muž, ktorý skrotil draka. Ovenčený slávou ľahko vyhral nadchádzajúce prezidentské voľby. Cardoso sa považuje za sociálneho demokrata, túži krajinu zapojiť do globálnej ekonomiky privatizáciou priemyslu a zavedením programov sociálnej pomoci. Lenže vymaniť Brazíliu z pozície krajiny tretieho sveta je moderná verzia titanskej úlohy. Brazília je stále kruto poznačená nerovnosťou a násilím. Novými bojiskami sú štvrte ovládané gangami a drogovými priekupníkmi. Polícia strieľa naslepo a neobmedzene. Ak sú obete chudobné a majú tmavú pleť, rýchlo sa na ne zabúda. Stále sú to len bezprávni občania druhej kategórie. Keď sa roľníci na vidieku priveľmi hlasno dožadujú dôslednej pozemkovej reformy, násilie prepukne aj tam. Za dva volebné mandáty sa Cardosovi nepodarilo preklenúť pradávne nešváry obrovskej krajiny. Sociálna nespravodlivosť je šokujúca a nemilosrdná. V predvolebnej kampani roku 2002 stavil na rovnosť jediný kandidát, Lula. V Brazílii je známy už dlho. Zviditeľnil sa ešte v časoch vojenskej diktatúry. V čase, keď automobilový priemysel v Sao Paule zasiahli masové štrajky, Inácio Lula da Silva bol hrdinom odborového hnutia. Ako robotník z chudobnej rodiny odišiel za prácou do veľkomesta. Mnohí sa v ňom preto videli. Lula nám dal nádej. Aj preto, lebo bol robotník a pochádzal zo širokých ľudových vrstiev. Trikrát sa uchádzal o prezidentský post a trikrát vo voľbách neuspel. Ale v roku 2002 má pekne zastrihnutú bradu a kultivovaný prejav. O hlas sa uchádza Lula pokojný a pevný. Nech nám dá Boh zdravie a odvahu zmeniť chod dejín Brazílie! Voľby sa konali v peknú slnečnú nedeľu. Dostala som úlohu zapisovať ľudí vo volebnej komisii. Aj ja som prideľovala volebné lístky. Ľudia prichádzali, volili, odchádzali. Bola som tam celý deň. A po celý čas sme vopred vedeli, že Lula to vyhrá. V mojom volebnom okrsku bol Lula prezidentom už o štvrtej poobede.08-05_Brazília  Prebudený gigant[(085870)08-12-28] Víťazstvom Lulu Brazília získala. Pre nás, čo máme sny, to znamenalo veľa. Už nikdy nebude nikto podceňovať robotnícku triedu Brazílie. Všetci kričali, do vzduchu vyhadzovali cukríky, oslavovali. Nadšením som vôbec nespala. Ostala som vonku, pila som pivo. Na druhý deň som prišla do práce a povedala som: “Som na smrť unavená, ale šťastná.” Na druhé ráno po voľbách sa čosi zmenilo. Krajina budúcnosti si podmanila sny celého sveta. Brazília vstúpila do sveta, stala sa krajinou, ktorej slovo má váhu. Veľmi jasne to vnímam na medzinárodných konferenciách, na našich vzťahoch so zahraničnými odborníkmi a akademikmi. Brazília sa stala členom hospodárskeho zoskupenia rýchlo sa rozvíjajúcich veľkých ekonomík, BRICK. V tom období splatila svoj dlh voči Medzinárodnému menovému fondu pred termínom a vojakov začala posielať na mierové misie OSN. Nemajetným rodinám poskytoval štát podporu, čím zmiernil chudobu a hlad. Ako politikou začali otriasať korupčné škandály, nadšenie chladlo. Brazílčania však Lulovi vyjadrili podporu aj v nasledujúcich voľbách. Podobne ako obdobie Cardosovej vlády, aj Lulova vláda Brazíliu hlboko zmenila. Angela dnes pracuje spoločne s Lurdinhou v tej istej materskej škole, ktorej sú už aj spolumajiteľkami. V novej brazílskej spoločnosti si spolu s ďalšími miliónmi našli svoje miesto. Predtým existovali vrstvy veľmi bohatých a veľmi chudobných ľudí. Teraz je to inak. Nie som ani bohatá, ani chudobná. Patrím do strednej vrstvy. Dnes s vami môžem ísť do reštaurácie a sama si jedlo zaplatiť. To predtým možné nebolo. Môžem si dovoliť chodiť do iných štvrtí a dokonca zájsť na drahé predstavenia a koncerty. Môžem platiť na splátky kreditnou kartou. A viete čo? Možno budem môcť ísť aj do Európy. Keď pred 10 imi rokmi niekto povedal, že ide do Európy, povedala som si: “To je úžasné! Ja môžem ísť tak do štvrte Sao Goncalo.” Predtým nás nikto nepočúval. Boli sme nikto. Ale dnes už poznám svoje práva a v tom duchu vychovávam aj svoje deti. Vďaka tomu je naša krajina lepšia. Sme veľkí, pretože sa dožadujeme svojich práv. Brazília už nie je spiaci gigant. V roku 2009 odovzdal Inácio Lula da Silva prezidentke Dilme Rousseffovej krajinu plnú optimizmu, ale stále plnú nerovnosti, ktorá bráni skutočnému pokroku. Obáv je čoraz viac a ľudia sa opäť vracajú demonštrovať do ulíc. Dlhý rad generácií vytvoril a prebudil spiaceho giganta. Dnes už ľudia neveria na zázraky. Dnes tvoria národ slobodnejší a odhodlaný napĺňať dávny sľub z počiatkov republiky: Rozvíjať poriadok a pokrok.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.