VEĽKÝ PRĺBEH PARĺŽA

By | jún 28, 2015

Paríž má povesť jedného z najvznešenejších miest na našej planéte a neprestáva vzrušovať ľudskú fantáziu, vyvolávať nadšenie a fascináciu. Mesto vo svojich dlhých dejinách dokázalo odolať nejednej skúške času. V priebehu storočí ho jeho búrlivé dejiny zaradili do prvých radov avantgárd evolúcie architektúry. Pochopiť Paríž znamená vrátiť sa na začiatok jeho príbehu. Takto vyzeralo územie Paríža v časoch praveku. 3 000 rokov pred naším letopočtom sa močaristou nížinou kľukatila rieka vytvárajúca mnohé ostrovy. A práve tam sa usídlili prvé skupiny obyvateľstva pochádzajúce zo strednej Európy. Práve tam neskôr vyrastie keltsko rímske mesto Lutécia. Ale nepredbiehajme. Prví Parížania museli každodenne bojovať o holé prežitie. Boli to kmeňové spoločenstvá lovcov a zberačov, no lovci sa často stávali aj obeťami. Brehy a ostrovy Seiny poskytovali dostatok možností, ako získať obživu, a ako nájsť útočisko pred predátormi. Vo štvrti Bercy, hneď oproti budove Veľkej knižnice, archeológovia objavili dlhé štíhle dubové pirogy. Analýzou sa podarilo určiť ich vek na 5 000 rokov. Brehy Seiny boli zaiste obývané nepretržite po celé tisícročia. Dlho vládlo presvedčenie, že Paríž sa zrodil na ostrove Cité ležiacom v srdci mesta. Ale na to, aby historici dokázali presne určiť kolísku Paríža, stále chýba dostatok presvedčivých dôkazov. Približne v 5. storočí pred naším letopočtom sa v regióne Ile de France usadil keltský kmeň Galov. A o 5 storočí neskôr tu Galovia založili svoje oppidum. Obyvatelia tohto prvého opevneného mesta sa nazývali Parisiovia a ich oppidum Lutécia Parisiorum. Archeológom sa podarilo zrekonštruovať podobu niekdajšej Lutécie. Inšpirovali sa pri tom analógiami iných dobových oppíd. Lutécia sa stala hlavným mestom regiónu. Po prvý raz sa tu stretávame so štruktúrou ulíc a obývaných štvrtí. Mesto sa rozvíjalo zásluhou obchodu. Rýchlo sa stalo významným centrom Galie, kde razili aj vlastné zlaté mince. V jeho srdci sa nachádzala hlavná svätyňa, v ktorej spoločenská elita usporadúvala posvätné hostiny. Nakloniť si priazeň božstiev si vyžadovalo vykonávanie obiet zvierat alebo vojnových zajatcov. V roku 53 pred naším letopočtom si Galiu podrobil Gaius Julius Caesar. Zničenie Lutécie neodvratne ovplyvnilo ďalší osud budúceho Paríža. O polstoročie neskôr sa mnohí Galovia odvedení do rímskych légií vracali domov poznačení a ovplyvnení latinskou civilizáciou. V okupovanej Galii sa zrodila moderná Lutécia. Žena, dieťa, za mňa! Bratku! Pri Jupiterovi, ale máš peknú ženu. A ten malý je tvoj? To je Brenos. Brenos, dávam ti svoj meč. Stal som sa rímskym občanom a prijal som meno Julius. Mám s našou dedinou veľké plány. Šiel si do Ríma? Aký je? Hovor! Poviem vám o amfiteátroch. Predstavte si muža s načisto čiernou pleťou, stojaceho v putách uprostred arény. Na svoju obranu nemá viac ako len celkom malý meč. A potom za ním vpustia rozzúreného slona. Každé takéto predstavenie sa skončí rovnako. Slon mu rozdrví hlavu. Aký to má zmysel? Zabaviť ľudí. Julius, v týchto končinách na nás Teutates zabudol. Nechcel by si radšej žiť v Ríme? Vrátil som sa do Lutécie, aby som obchodoval s Rimanmi. A čo chceš tým Rimanom predávať?06-27_VeĎlkÂy prÂibeh ParÂiĎza[(027977)20-27-10] Predsa tvoje obilné pivo! Keramiku a látky tvojej ženy. Riečnou cestou by sa dali dopraviť do Lugduna a odtiaľ do Ríma. Mohli by sme im predávať galskú eleganciu v štýle Parisiov. A za ich sestercie si tu postavíme termálne kúpele! To je zas čo, tie kúpele? Vďaka prameňom teplej vody môžeme postaviť kúpele a raz za mesiac sa v nich môžeš umývať. To je vážne povinné? Radšej by sme sa mali vrátiť k práci na poli. Poďme. Dobre si nás pobavil, milý Julius. Ale naša dedina Lutécia nikdy nebude Rímom! Rím nevyrástol za jediný deň. A ani Lutécia. V 1. storočí nášho letopočtu sa toto galsko rímske mesto rozrastalo na pahorku ľavého brehu Seiny, na mieste Latinskej štvrte na okraji Saint Germain des Prés. Rímskym architektom trvalo dve storočia, kým Lutécia nadobudla podobu podľa štvorcového plánu, s pravouhlo usporiadanými ulicami a majestátnymi stavbami. Aj navzdory ničivému zubu času ich stopy v Paríži nezmizli. Pozostatky starovekých amfiteátrov sú nemým svedectvom o rímskom vplyve. Lutécia mala len 5 až 10 tisíc obyvateľov, zato jej amfiteátre mohli privítať až 17 tisíc návštevníkov. Stavební majstri naplánovali koloseá mimo územia Lutécie, pretože ľudská krv sa nemala prelievať priamo v meste. Ľudia sa nechávali opantávať gladiátorskými zápasmi, nemilosrdnými súbojmi medzi divou zverou a človekom, ale aj popravami odsúdencov. Aréna sa niekedy menila na divadelný amfiteáter, kde herci inscenovali diela rímskeho repertoáru. Mestská elita si svoju moc zabezpečovala najmä štedrými dotáciami pre podobnú ľudovú zábavu. Na ľavom brehu vznikali obytné jednotky mešťanov, ktoré sa označovali ako “insulae”, a z ktorých sa vyvinuli prvé parížske štvrte. Základnou osou mesta bola ulica Cardo Maximus, označovaná aj ako Via Cardinalis, hlavný ťah. Ten je už 2 000 rokov na tom istom mieste. Na rohu tejto ulice Saint Jacques a ulice Soufflot sa kedysi týčila najcharakteristickejšia budova Lutécie. Fórum. Fórum bolo srdcom galsko rímskeho mesta. Z tohto verejného miesta riadila mestská elita celú správu Lutécie. Jej predstavitelia sa schádzali na zhromaždeniach, na ktorých sa rozhodovali o riešení problémov udržiavania poriadku a spravodlivosti. Títo úradníci zasadali na tribunáloch, ale aj v chrámoch. Vernosť panovníkovi a Rímu sa pravidelne upevňovala prostredníctvom občianskych a náboženských slávností. V okolí fóra sa rozrastali rôzne obchody a najvychýrenejšie taverny mesta Lutécia. Tento druh obchodu prispieval k rozkvetu mesta počas rímskeho mieru. Symbol romanizácie galskej Lutécie, severné kúpele známe ako Kúpele Cluny, vznikli niekedy na prelome 1. a 2. storočia nášho letopočtu. Honosná stavba niesla všetky znaky najmodernejších dobových stavebných techník. Architektonický plán vznikol okolo centrálnej osi frigidária, studených kúpeľov nachádzajúcich sa v severnej časti a návštevníci zo šatní bočnými chodbami prechádzali na palestru. Kúpele neslúžili len hygiene, ale aj ako miesto spoločenských stretnutí a športu. Po niekoľkých desaťročiach sa obyvatelia Lutécie dokonalo prispôsobili rímskemu spôsobu života. Ruiny niekdajších kúpeľov dnes môžete vidieť na križovatke bulvárov Saint Germain a Saint Michel. Po období dlhej svetovej nadvlády začal antický Rím postupne upadať. Začiatkom 4. storočia sa Lutécia začala uzatvárať sama do seba. V dôsledku narastajúcej neistoty spôsobenej opakovanými nájazdmi barbarských národov, začali obyvatelia mesta používať stavebné kamene fóra a amfiteátrov na stavbu opevnenia mestského ostrova. Tak vznikli prvé parížske hradby. Na Blízkom východe sa objavilo nové náboženstvo, kresťanstvo. V Lutécii na Západe sa symbolom zapúšťania koreňov katolicizmu stala v 5. storočí Svätá Genovéva. Rozhodla sa, že mesto stoj čo stoj zachráni pred nájazdmi Hunov. Pane Ježiši, položím za teba život. Vdýchni mi do srdca silu zachrániť Lutéciu. Bože, vložil si mi do rúk údel, ale bez tvojho svetla nezmôžem pre svoj ľud nič. Genovéva vedela, že Galiu ničí divá horda Hunov pod vedením Attilu, prezývaného “Bič boží”. Attila a jeho germánski žoldnieri mali jediný cieľ. Uvrhnúť mesto do ohňa a krvi. Zdalo sa, že ich vyčíňanie nič nezastaví. Mladá žena vyzbrojená neochvejnou vierou bola poslednou nádejou pre zmätený ľud. V Lutécii sa rozchýrila zvesť, že Genovéva vykonáva zázraky. Jednému slepcovi vraj dokonca vrátila zrak. Jej odhodlanie a pokora si získavali rešpekt. Navzdory nesúhlasu rodičov sa rozhodla zasvätiť život Bohu a osudu mesta Lutécia. Genovéva bola jedinou ženou, ktorá zasadla v mestskej rade. Neváhala vstúpiť do sporu s mužmi, ktorí boli zmierení s tým, že mesto pripadne do rúk barbarom. Jediné riešenie je útek! Prečo hovoríte o úteku, o útočisku v iných mestách? Lutécia vďaka Kristovej ochrane odolá barbarskému vraždeniu! O čo ti ide? Vystaviť nás istej smrti? Choď do pekla s tým tvojím Bohom! Niet v tebe pravdy! Nie si jeho vyvolená! Boh sa mi prihováral s láskou. Ak utečiete z Lutécie, ostanete vydaní napospas barbarom! Ale spoločne s Božou milosrdnosťou dokážeme bojovať. Privolávaš nešťastie! Tí muži sú banda zbabelcov! Vy, ženy Lutécie, ste oveľa odvážnejšie. Neopúšťajte Lutéciu, kde ste boli počaté, v ktorej zomierali vaši predkovia, kde sa narodili vaše deti! Muži, ak chcú, nech utekajú. Nemajú silu bojovať! Ale my, ženy, sa budeme modliť, až kým Boh nevyslyší naše úpenlivé prosby! Genovéva si získala dôveru žien Lutécie. Napokon sa im podarilo presvedčiť mužov, aby bránili svoje mesto. Attila a hunskí bojovníci napokon údolie Seiny obišli a zaútočili na Orléans. Lutécia bola zachránená. Genovéva sa stala legendou ešte za svojho života. Navždy vstúpila do dejín a stala sa patrónkou Paríža. Počas ďalších štyroch storočí Paríž odolával mnohým vojenským útokom. Do Galie vtiahli Frankovia. Ich legendárny vodca Clovis pod vplyvom Genovévy prijal katolicizmus a Paríž vyhlásil za hlavné mesto. Odteraz sa nazývalo “mesto Parisiov”, Paríž. Okolo roku 1000 sa začala nová etapa dejín Paríža. Na trón zasadla dynastia Kapetovcov. Na ich popud sa začali prestavby mesta na pravom brehu rieky. Medzi najdôležitejšie stavby patril prístav a námestie De Gréve na mieste dnešného námestia Hôtel de Ville. 25 tisíc obyvateľov natlačených v tristo uliciach žilo v odpudivej špine a zápachu. Zlá hygiena bola príčinou mnohých epidémií. Paríž bol hlavným mestom plným chorôb. Nový kráľ Filip August mal s Parížom veľké plány. Chýbali mu však finančné prostriedky. Kto zaplatí účet? Medzi týmito žobrákmi a pobehlicami peniaze pre Paríž veru nenájdeme. Mám pre vás pekné prasiatko, monsieur. Akú daň si zaplatil za to, že si ho doviezol do Paríža? Poctivé a čestné mýto, monsieur. Koľko pýtaš za vytrhnutie zubu? Jedno sou za zub, pane. Koľko odvedieš mestu Paríž? Pol zuba ročne. Teda, mliečny zub. Súkenník! Prečo to na tejto ulici vyzerá ako v hnisajúcej rane? Pane, Parížania vynášajú blato, trus aj výkaly pred dvere domov! Paríž nie je dobrý na život, ani na smrť. Vy, notorickí klamári, všetci pekne prevrátite peňaženky a zaplatíte vyčistenie môjho hlavného mesta! Je to bezpečné, nebojte sa. Keď Filip August zvíťazil nad Angličanmi, opäť sa vrátil do Paríža. Kde sme to skončili? Aha, účty Parížanov. Účtovné obdobie Paríža od roku 1202 do roku 1203 predstavuje čistý zisk okolo 100 tisíc libier. Pán Thibaut, pokladnice sú plné. Dajte vydláždiť ulice Saint Denis, Saint Antoine, Saint Honoré a Saint Jacques. A zo zvyšku mi postavíte pevnosť Louvre a dokončíte obranné hradby môjho milého mesta. Na pravom brehu Seiny vyrástla pevnosť Louvre, ktorá mala byť ochranou pred útokmi na mesto prichádzajúcimi zo západu. Pôvodne bol Louvre len jednoduchou pozorovateľňou na širokej rovine. Veža s kruhovým pôdorysom obohnaná priekopou. Postupne bol donžon obohnaný štvorcovým múrom vybaveným vežičkami. Pevnosť zastrešovala vojenský arzenál, archív a kráľovský poklad. Filip August dal vybudovať aj hradby tiahnuce sa v dĺžke 5 kilometrov od Louvre. V priebehu dlhých dejín určovali hranice mesta práve hradby. Za Filipovej vlády sa obyvateľstvo Paríža rozrástlo z 25 ich tisícov na 50 tisíc ľudí. Paríž sa stal najväčším európskym mestom. Pozostatky pevnosti sa dajú aj dnes vidieť v krypte, ktorá sa nachádza pod pyramídou v Louvre. Ale v roku 1163 si Paríž upevnil svoju pozíciu na Západe stavbou dovtedy nevídaných rozmerov. Katedrálou Notre Dame. Na ostrove Ile de la Cité bola taká hustá zástavba, že bolo nutné asanovať mnohé kostoly. Ich kamene sa čiastočne použili na stavbu novej katedrály Notre Dame. Na stavenisku, akému nebolo páru, pracovalo niekoľko skupín učňov, tovarišov a majstrov, ktorí sa dňom i nocou striedali na stavbe pre slávu Panny Márie, ktorej bola katedrála zasvätená. Celé generácie Parížanov po celý svoj život sledovali, ako sa zdvíhali jej chóry, chrámové lode, galérie, tribúny a priečelia. Najúchvatnejšou novinkou bola krížová gotická klenba a klenbový svorník, lomený oblúk a oporné oblúky. V hlavnom meste sa zrodilo a zdokonalilo umenie obdobia gotiky. Gotická architektúra dávala vyniknúť veľkosti, vertikálnej štruktúre a hre svetla. Ešte nikdy predtým žiadne dielo nevznikalo s takým zanietením. Plány vznikli za jediný rok a začala sa veľkolepá výstavba. Stavitelia podali majstrovský technický výkon. Podarilo sa im udržať tenké múry v závratných výškach. Rovnováhu stavby zabezpečujú dve mohutné dominantné veže. Chrám Notre Dame získal vzdušnú siluetu prostredníctvom ramien tiahnucich sa vysoko k nebesám. K dokonalosti katedrály prispieva aj bohato zdobená fasáda. Ale aj stĺporadia, gotické okná, centrálna ružica s priemerom 13 metrov, galéria kráľov a tri portály. K hlavnej bráne katedrály viedla nová ulica Neuve Notre Dame široká 6 až 7 metrov. V tej dobe bola skutočným bulvárom. Po celé storočia ostala katedrála jedinou parížskou stavbou, ktorá sa dala spozorovať na obzore. Stavba katedrály Notre Dame trvala takmer 200 rokov. Napokon sa stala najväčšou katedrálou Európy. Paríž však vo svojom lone ukrýva stavbu, ktorá veľmi dlho nebola docenená. Ľudovít IX., nazývaný aj “Ľudovít Svätý”, túžil stvoriť z Paríža hlavné mesto kresťanského Západu. Príležitosť sa naskytla, keď mu jeruzalemský cisár navrhol získať jeho najcennejší poklad. Kristovu tŕňovú korunu. Kráľ mystik sa dôsledne postil, dodržiaval abstinenciu a udeľoval si tresty. Ľud ho vnímal ako toho, kto dokáže konať zázraky. Po mnohých a mnohých vyjednávaniach s benátskymi bankármi sa Ľudovítovi IX. podarilo získať drahocennú relikviu Ježišovej Kalvárie. Svätý Ľudovít niekedy o svojom poslaní pochyboval. No túžil sa stať novým apoštolom, strážcom klenotu kresťanstva. V tento požehnaný deň nejestvuje nič, čím by som vykúpil svoje hriechy. Ak Parížu darujete Svätú korunu, nám všetkým ukážete cestu večného šťastia. Kráčate cestou, ktorou kráčal Ježiš Kristus. Zaslúžite si povýšenie medzi svätých. Získať Kristovu tŕňovú korunu znamenalo pre Svätého Ľudovíta vyjadrenie oddanosti Bohu a vkročenie do spoločenstva Kríža spoločne s Ježišom. V roku 1248 bola Parížu naveky podarovaná tŕňová koruna, klinec a fragment takzvaného “pravdivého kríža”. Relikvie utrpenia Krista sú uložené v honosnej schránke z kamenia a vitráží, ktorú dal Ľudovít zhotoviť v kaplnke Sainte Chapelle. 15 skvostných gotických vitrážových okien a majestátna rozeta zaplavujú tento architektonický skvost lúčmi svetla. Ľudovítovi IX. sa získaním svätých relikvií podarilo zmeniť Paríž na skutočné hlavné mesto kresťanského Západu. Získanie relikvií znamenalo významný náboženský a politický akt. Obrovský gotický relikviár sa nachádza v samotnom srdci kráľovskej rezidencie Palais de la Cité. Kaplnka Sainte Chapelle, jedno z najskvostnejších majstrovských diel gotickej architektúry, je dnes ukrytá medzi stenami parížskeho Justičného paláca. V tom istom období sa na ľavom brehu Seiny rozvíjajú náboženské kolégiá. Na univerzite Sorbonna začínajú študovať študenti z celej Európy.06-27_VeĎlkÂy prÂibeh ParÂiĎza[(045442)20-27-04] Mesto má na prelome 13. a 14. storočia okolo 200 tisíc obyvateľov. V roku 1364 zasadá na trón kráľ Karol V. Jeho cieľom je udržať popredné postavenie hlavného mesta a predovšetkým sa postarať o jeho obranu. Preto sa pevnosť Louvre rozhodol prispôsobiť modernej dobe a vybudovať nové opevnenie. Koncom 14. storočia sa Paríž neprestajne rozrastal a premieňal. Louvre už viac nestojí na hranici mesta. Zo západnej strany je pevnosť súčasťou mesta a hradby sú posunuté a predĺžené. Louvre si stále uchováva najmä obrannú funkciu, ale zámok sa postupne mení na honosnú rezidenciu Karola V. a jeho dvor. V ponurých a temných rokoch stredoveku sa kráľ rozhodol vybudovať nové okná, ktorými by prenikalo svetlo. V období renesancie si Louvre za sídlo zvolil aj František I., ale o nový rozmach paláca sa pričinil najmä Henrich IV. V 16. storočí dal nový kráľ vybudovať Veľkú galériu a Stredoveké nádvorie prestaval na Štvorcové nádvorie. Rozmach a skrášľovanie paláca na čas zastavila násilná smrť Henricha IV. Štvorcové nádvorie napokon opätovne pretvoril v 17. storočí Ľudovít XIV., kráľ Slnko. Ľudovít XIV. mal vo svojej posadnutosti prepychom s Parížom veľké plány. Francúzsko je ako telo, ktorého srdcom je Paríž! A Paríž som ja! Hlavné mesto vo mne vyvoláva neprestajnú a plodnú túžbu vztyčovať nové monumenty. Mám v pláne stvoriť tu nový Rím. Pán Colbert, nedávno sa mi dostalo do uší, že moje vojny po sebe zanechávajú veľa kalík. Vedzte, že ma to zraňuje. Podaktorým vojna zaiste škodí, ale oslavovať ju má veľa dobrých dôvodov, či nie? Monsieur Blondel, na slávu môjho triumfu vztýčte pri Porte Saint Denis víťazný oblúk. A už mi aj zišla na um myšlienka výjavu. Ja sám, Ľudovít XIV., budem ako boh Mars zabíjať germánskeho orla. Monsieur Boulle. Pán Boulle, bolo by naozaj vhodné, aby sa nezabudlo ani na moje víťazstvo v Porýnsku. A preto pri Porte Saint Martin vztýčte ďalší víťazný oblúk. Jeho veličenstvo Ľudovít XIV. a pokračovanie jeho veľkolepých plánov pre Paríž! Vzdušnejšie! Široké násypy otvorte v ústrety severu! Paríž predsa musí dýchať! Monsieur Louvois, na mieste paláca Vendôme navrhujem vytvoriť prístup na priestranné námestie, ktoré bez okolkov nazveme Námestie Ľudovíta Veľkého. Monsieur Desjardins, zhotovíte mi súsošie, na ktorom mi pri nohách budú ležať pokorené národy. A sochu vztýčte priamo v strede Námestia víťazstiev. Chodia mi správy, že veľa vojakov z 30 ročnej vojny skončili ako invalidi. Žobrú v uliciach Paríža, a to naozaj nevyzerá dobre. Veď či takto priveľmi nevyvolávajú strach medzi ľudom? Tí, ktorí svoj život riskovali pre dobro monarchie, si zasluhujú skončiť svoje dni v pokoji. Takže pre týchto invalidov dáme vybudovať budovu Invalidovne na planine de Grenelle. V túžbe pretvoriť Paríž na nový Rím sa Ľudovítovi XIV. podarilo poňať mesto ako komplexný celok. Urbanizmus do seba zahrnul záhrady, monumentálne zdobené brány a štvorcové námestia s identickou architektúrou. Námestie víťazstiev pôvodne s kruhovým pôdorysom sa stalo pomníkom veľkých vojenských víťazstiev Ľudovíta XIV. Z Akadémie krásnej literatúry a umení sa za jeho éry stala Francúzska akadémia. Na srdci mu však najväčšmi ležal vznik kráľovskej Invalidovne. Ľudovít XIV. chcel obrovským projektom na pláni de Grenelle vylepšiť svoj obraz v očiach vojakov, ktorí v jeho vojnách prišli o zdravie. Ľudovít XV. vyslovil sľub, že ak sa vylieči z ťažkej nemoci, dá z vďaky postaviť nový kostol. A tak vznikol Panteón zasvätený svätej patrónke Paríža, Genovéve. Neskôr túto náboženskú stavbu nanovo prestavajú, aby sa stala takzvaným “republikánskym chrámom”. V roku 1774 zasadol na trón Ľudovít XVI. Tak ako jeho predchodcovia, aj on si za svoje sídlo radšej zvolil zámok vo Versailles. Okrem niekoľkých privilegovaných štvrtí však bol Paríž preľudnený. Zlá úroda, a s tým súvisiaci hladomor spôsobili, že sa tisícky ľudí ocitli na ulici. Mesto bolo ako vriaci kotol, pripravený kedykoľvek vybuchnúť. V roku 1789 žili obyvatelia najchudobnejšej parížskej štvrte Saint Marcel rovnako ako v stredoveku. Na každom rohu číhala neistota. Dámy. Otče. Na dobročinné skutky. Pravdaže, otče. Zlodej! Tak ukáž, čo máš! Stráže! Tento darebák práve okradol čestnú ženu, ktorú poznáme! Kde je predmet priestupku? Tento zločin si zaslúži naozaj tvrdý trest. Nájdeme ti dobrý slamník v Bastile. Neboj sa, šuhajko! Pevnosť Bastila vznikla v 14. storočí a svoj pochmúrny tieň odvtedy vrhala na celú štvrť Saint Antoine. Ak bol Louvre výstavnou skriňou hlavného mesta, Bastila bola jeho odvrátenou tvárou. Vyrástla na východe Paríža ako súčasť mestského obranného systému. Mohutná stavba mala pravouhlý pôdorys, hrubé múry a 8 strážnych veží. Ale tento drsný zámok s povesťou nedobytnosti slúžil od svojich počiatkov len ako žalár. V predvečer vypuknutia Francúzskej revolúcie bola Bastila symbolom všetkých spupných výstrelkov absolutistickej monarchie. Stačil jediný list s podpisom kráľa a za jej múrmi sa mohol ocitnúť ktokoľvek bez akéhokoľvek nároku na súdny proces. 14. júla 1789 vypukla revolúcia. Vzbury a demonštrácie sa stali jednoznačným svedectvom o prehlbovaní nevraživosti medzi národom a monarchistickou mocou. Parížania nenávidenú pevnosť napadli. Nedobytná Bastila padla do rúk revolucionárom. Pevnosť sa nenachádzala presne v strede súčasného Námestia Bastily. Na dlažbe môžeme ešte aj dnes jasne vidieť stopy po jej mohutných múroch. 15. júla začalo 800 mužov nenávidenú väznicu rozoberať. Kamene z múrov sa čiastočne použili na stavbu nového mosta Pont de la Concorde. Celých 10 rokov určovala rytmus mesta Francúzska revolúcia. Absolutistická monarchia sa zrútila. Na miesto nej bola vyhlásená republika. V období hrôzovlády vyrástla na Námestí revolúcie, dnešnom Place de la Concorde, gilotína. Pred zrakom Parížanov pod ňou skončili tisíce hláv, medzi nimi hlava Ľudovíta XVI., Márie Antoinetty, Georgesa Dantona, Camilla Desmoulinsa, či Maximiliána de Robespierra. Francúzska revolúcia načrtla podobu nového sveta, ostávalo však úplne všetko zmeniť. Paríž musel byť vynájdený nanovo. Napoleon I. chcel Paríž pretvoriť na hlavné mesto vlastného impéria. Jeho občasným sídlom bol palác de Tuileries, ktorý už dnes neexistuje. Tento obvod je potrebné zrovnať so zemou! Predtým musíme evakuovať ľudí! Pred čím, Percier? Trochu chrabrosti! Maršal, nemáme prostriedky, materiál, ani peniaze. Dočerta s vaším plánom, Fontaine! Naša artiléria sa o to postará. Maršal Murat nemal na mysli ďalšiu Napoleonovu bitku, ale spustenie veľkej prestavby Paríža. Murat, ako sme ďaleko? Veličenstvo, vaši architekti sú padavky. Dobrí akurát na to, aby kozáckym bábätkám utierali zadky! Prečo ste ešte nezbúrali starú štvrť na ostrove Ile de la Cité? Tie ruiny sú dobré akurát tak pre potkany Lutécie! Veličenstvo, Paríž vie zaplatiť len polovicu asanačných prác. Druhú polovicu zaplatia Rusi a Rakúšania! Ospravedlňte ma, že meškám, veličenstvo, zdržali ma dámy. Keď vás čaká stretnutie s panovníkom, dámy majú prestať rozťahovať nohy, pozbierať svoje klobúky a opustiť tábor! Cambacérés, zoženiete mi financie na odklonenie rieky Ourcq smerom na Villette. Odtiaľ sa toky povedú do Paríža a jeho fontán. A čo nás vyjde tá grandiózna inundácia? Na 60 kilometrov kanála okolo 12 až 15 miliónov frankov. Projekt schvaľujem. Od zajtra nasadíte na hĺbenie kanála 500 mužov. A teraz k ulici Impéria. Povedie pozdĺž Tuilerijskej záhrady. A pod úrovňou zeme sme vybudovali odkvapový žľab dlhý viac ako 600 metrov. Koľko nás stálo to pompézne potrubie? 800 tisíc frankov. 800 tisíc! Počujem dobre? Za tie peniaze by sme mohli zásobiť 15 regimentov! Paríž potrebuje monumenty a vy premrháte štátnu pokladnicu v podzemných rúrach! Veličenstvo, v Slavkove ste vyhlásili, že vaše jednotky sa budú vracať víťaznými oblúkmi. Tak kde sú, páni? K otázke prispejem vlastnou myšlienkou. Pol milióna frankov použijete na vztýčenie víťazného oblúka, pri vstupe na bulvár, neďaleko miest, kde stála Bastila. Armáda tam bude defilovať pred ľudom. Napoleon I. si vysníval veľkolepé a pompézne hlavné mesto. Ale v roku 1815 sa jeho ríša zrútila. Vojny pohltili obrovské množstvo peňazí. A prestavba Paríža podľa Napoleonových snov ostala na polceste. Víťazný oblúk napokon nevyrástol pri Námestí Bastily, ale na Elyzejských poliach. Stavba mala vyznačovať začiatok mestskej triedy križujúcej Paríž z východu na západ. Na námestí Place de la Concorde vztýčili obelisk luxorského chrámu v roku 1836. Na mieste plnom symbolov nepripomína žiadnu konkrétnu historickú udalosť. Na námestí Place Vendôme dal Napoleon vztýčiť pilier na slávu svojej veľkej armády. Je potiahnutý bronzom získaným roztavením 250 tich nepriateľských kanónov z bitky pri Slavkove a inšpirovaný slávnym Trajánovým stĺpom v Ríme. Napoleon naň nechal zvečniť svoje víťazstvá a sám seba vyobraziť ako cisára. Rovnako ako stĺp na Námestí Place Vendôme alebo Víťazný oblúk, aj kostol La Madeleine mal oslavovať Napoleonovu armádu. V štvrti Vivienne Napoleon podnietil aj výstavbu budúceho sídla Burzy, ktoré je známe aj ako Palác Brongniart. Napoleon I. sa inšpiroval minulosťou, ale jeden odvážny muž hľadal svoj obraz priamo v budúcnosti. Keď v roku 1853 menoval Napoleon III. baróna Haussmanna parížskym prefektom, mesto bolo preľudnené a život v ňom nezdravý. Za sotva 17 rokov Haussmann zásadne zmenil väčšiu časť mesta. Kúpte si noviny! Kúpte si noviny! Je vyhlásená republika! Kúpte si noviny! Napoleon III. v exile! Kúpte si noviny! Je vyhlásená republika! Barón Haussmann započal jednu z najväčších stavieb ľudstva. Bla, bla, bla… Kúpte si noviny! Je vyhlásená republika! Za 17 rokov dal zbúrať 20 tisíc zdraviu nevyhovujúcich nehnuteľností, vybudoval 300 kilometrov osvetlených ulíc, dal vyhĺbiť 600 kilometrov kanálov. A vysadiť viac ako milión stromov. Bla, bla, bla… Svojou prenikavou inteligenciou prevŕtal samotné ovzdušie, a tým život a svetlo Paríža. Ďalej! Posaďte sa! Len škoda, že to svetlo nepreniklo až k vášmu duchu, aby trochu presvetlilo váš článok. Mladý muž, zabudli ste, že noviny predávajú peniaze a luxus. Rozumiem, pane. Takže, ako mohol podľa vás Haussmann zvaliť a rekonštruovať polovicu Paríža? Ako sa mu mohol podariť ten zázrak pomocou štátnej pôžičky miliardy frankov, keď celý projekt vyšiel na dve a pol miliardy frankov? Kde len ten Haussmann získal chýbajúci rozdiel? Vo vreckách dvoch emigrantov, dvoch Portugalcov, ktorí do Paríža zavítali v roku 1822 bez groša vo vreckách. Bratia Péreirovci, alebo, ak chcete, slávni súrodenci Péreirovci. O 30 rokov neskôr nahonobili títo géniovia financií hotový majetok. Napoleon III. preto oslovil ich banku, Crédit Mobilier. Všetko sa teda začalo v štvrti okolo Louvru, ktorá v tom čase patrila medzi najväčšie stoky mesta. Napoleon III. a Haussmann chceli predĺžiť ulicu de Rivoli až k Hôtel de Ville. Podľa nich bolo preto nevyhnutné zvaliť všetky tamojšie brlohy a dať vybudovať luxusné budovy. O osude veľkej prestavby Paríža by sa malo rozhodnúť v priebehu niekoľkých sekúnd. Do projektu Louvru nechcela investovať žiadna banka. Bolo to pridrahé, priveľmi riskantné. Barón Haussmann sa na bratov Péreirovcov upriamil ako na svoju poslednú nádej. Rozhodol sa, že ich musí stoj čo stoj presvedčiť. Panovník ma osobne poveril odovzdať vám jeho najsrdečnejšie pozdravy. Je to pre nás naozaj nesmierna česť. Páni, dokončenie Louvru je jeho najväčší parížsky sen. Nanešťastie sa zdá, že preň nedokázal vzbudiť veľké nadšenie. Nestrácajme čas. Vieme, že nemáte kupca. Okrem toho nás žiadate odkúpiť pozemok. Chcete, aby sme pristúpili na veľmi obmedzený denník výdavkov. A veľmi nákladný. Postaviť 6 poschodové budovy s arkádami, s obchodnými galériami. Našiel som na to obzvlášť vyhovujúcu štvrť. Ponúkam vám 460 frankov na meter štvorcový. 460 frankov? Naozaj? Za tú cenu máte aj záruku a značnú pridanú hodnotu. Aj značné riziko. Priateľstvo panovníka a budúce verejné zákazky za takú cenu stoja. 400 frankov! Bratia Péreirovci kúpili v srdci Paríža 15 hektárov pôdy za 380 frankov za meter štvorcový. Počas dvoch rokov na stavbe pracovalo dňom aj nocou 3 tisíc robotníkov. A akoby zázrakom vyrastali okolo ulice Rivoli súkromné hotely, či luxusné obchody. Ktoré bratom Péreirovcom priniesli nesmierne bohatstvo! Presne tak! Predĺženie ulice de Rivoli sa na Haussmannov impulz stalo najvýznamnejšou zmenou na tvári hlavného mesta. Skrášľovanie novej štvrte v okolí Louvru a jej nový prepych prinášali mestu nevídaný lesk. V podobnom duchu sa nieslo aj zväčšenie námestia Palais Royal. Keď sa skončila prestavba Louvru, bratia Péreirovci začali kupovať ďalšie pozemky a stavať, obchodovať a vymieňať nehnuteľnosti po celom Paríži. Bratia Péreirovci rýchlo pochopili, že barón Haussmannn chce veľké triedy a bulváre viesť naprieč námestiami a popri významných stavbách. Stačilo im teda za nízku cenu skupovať zanedbané, ale strategicky situované bloky domov a meniť ich na prestížne štvrte. Vybudovanie nového ťahu Avenue de l’Opéra, od Louvru až po námestie s budovou opery v Palais Garnier, vytvorilo nové pohľady a dalo naplno vyniknúť veľkoleposti stavby. Avenue de l’Opéra stelesňuje Haussmannovu predstavu o podobe Paríža ako o hlavnom meste, ktorého charakteristické stavby navyše zušľachťujú impozantné perspektívy. Bazilika Sacré Coeur sa týči na vrchu pahorku Montmartre. Jej vznik sa spája s udalosťami roku 1871 a Parížskou komúnou, a jej architektúra ešte aj dnes vyvoláva živé a protichodné diskusie. Navzdory pohnutým dejinám Paríž vždy dokázal vstať z popola. S príchodom modernizmu sa naplno otvoril avantgardám, a ako toľkokrát predtým, ani teraz sa to nezaobišlo bez polemík. Pri príležitosti Svetovej výstavy v roku 1889 mala na Marsových poliach vyrásť obrovská veža zo železa. Bol vypísaný konkurz. Spomedzi 107 ich projektov komisia vybrala projekt Gustava Eiffela, staviteľa kráčajúceho s duchom doby. Spôsoby modernizmu však neoslovovali každého. V roku 1887 sa spisovatelia Alexander Dumas mladší, Guy de Maupassant a architekt Charles Garnier stali hovorcami Manifestu, ktorý podpísali osobnosti umenia a literatúry.06-27_VeĎlkÂy prÂibeh ParÂiĎza[(059766)20-27-05] Z najhlbšieho presvedčenia a všetkými silami protestujeme! Proti vztýčeniu zbytočnej a monštróznej Eiffelovej veže priamo v srdci nášho hlavného mesta! Stačí si na okamih predstaviť, ako tá nesmierne smiešna veža dominujúca Parížu potupí význam a veľkosť Notre Dame, Sainte Chapelle, či Louvru. NEPOČUŤ HLASY Pán Eiffel, počúvam vás. Moja veža bude mať svoju vlastnú krásu. To, že som inžinier, neznamená, že ma v mojich stavbách krása nezaujíma. Je to skutočne pre umeleckú krásu, prečo pyramídy tak veľmi zasiahli ľudskú predstavivosť? Veď vo svojej podstate sú to len obyčajné umelé kopčeky. Gustave Eiffel bol tvrdohlavý človek. Štát ho z 80 tich percent donútil financovať stavbu z vlastných prostriedkov a na vlastné riziko i straty. Už od začiatku Eiffela najväčšmi trápil sklon štyroch prečnievajúcich pilierov. Ku každej zo štyroch nôh veže dal preto umiestniť hydraulické zdviháky, z ktorých každý vážil 800 ton. Vďaka nim mohli inžinieri meniť sklon pilierov a vhodne ich spojiť. Aký by to bol človek, ktorého by egyptské pyramídy nechali chladným? Veža bude najvyššou stavbou, akú kedy človek vytvoril. Nebude teda svojím vlastným spôsobom veľkolepá? Všetky súčasti veže boli navrhnuté a vypočítané na doskách ateliérov. Jednotlivé kovové kusy často v priemere dosahujú dĺžku 5 metrov. Pripravené na použitie boli dodané spoločne s podrobným plánom každej jednej sekcie stavby. Na zostavovaní jednotlivých častí pracovali konštruktéri akrobati od rána do večera. 13 hodín denne. Na trojrozmernej gigantickej skladačke pracoval priemerne veľký tím 150 tich mužov. Stavba Eiffelovej veže trvala necelých 27 mesiacov. Dnes predstavuje majstrovstvo architektúry nesmierny úspech techniky, ale najmä ľudských schopností. Keď bola 6. mája 1889 v Paríži otvorená Svetová výstava, Eiffelova veža bola jej najväčšou atrakciou. Marsovým poliam kraľovali impozantné a obdivuhodné stavby zo železa a skla. V ich pavilónoch obdivovalo najnovšie výdobytky techniky 32 miliónov návštevníkov. Všetky budovy Svetovej výstavy však boli napokon asanované. Eiffelova veža je posledným svedkom vtedajších čias technických nadšencov. Len čo sa jej stavba zavŕšila, zaznamenala nesmierny všeobecný úspech. Veľmi rýchlo sa však opäť rozpútala ostrá polemika. Nanovo bol spochybnený jej význam pre Paríž. Gustavovi Eiffelovi sa jeho vežu podarilo zachrániť tak, že ju zmenil na sídlo rozhlasového vysielača. Svetové výstavy obohatili Paríž o niekoľko ďalších významných stavieb. V roku 1900 o Malý a Veľký palác, a v roku 1937 o Palác de Chaillot. V priebehu troch tisícročí mali Parížania veľmi často sklon odmietať to, na čo sa neskôr stali najväčšmi hrdí. Dnešné Pompiduovo centrum vo štvrti Beaubourg navrhli traja odvážni architekti: Piano, Rogers a Franchini. V čase svojho vzniku sa stavba pýšila menom Notre Dame de la Tuyauterie. Dnes patrí medzi najznámejšie a najprestížnejšie múzeá moderného umenia na svete. V obchodnej štvrti La Défense bolo v roku 1989 slávnostne uvedené monumentálne dielo architekta Otta von Spreckelsena. Veľký oblúk, La Grande Arch, vyrástol na historickej osi, ktorú v roku 1640 vytýčil krajinár André Le Nôtre. V roku 1989 bola predstavená aj sklená pyramída na nádvorí Louvru. Dielo čínsko amerického architekta Peia podrobili veľkej kritike, dnes ho však celý svet vníma ako symbol vstupu Paríža do 3. tisícročia. Tri dlhé tisícročia sa Paríž rozvíjal podľa dávnych antických predlôh Atén či Ríma, podobu mu vtláčali dogmy kresťanstva, absolutistickej monarchie, zmätok sociálnych revolúcií a kapitalizmu. Hlavné mesto Francúzska je dnes opäť na križovatke, ktorej cesty vedú k objavovaniu nových teritórií. Aby mohol Paríž ostať Parížom, potrebuje metamorfózy prichádzajúce s časom. Aby ostal večným mestom, mestom svetiel, smelým, dravým a vizionárskym mestom.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.