POBREŽIE AUSTRÁLIE – JUHOZÁPADNÁ AUSTRÁLIA

By | september 4, 2016

Po celé stáročia zámorských plavieb bol juhozápad Austrálie často prvou alebo poslednou veľkou pevninou na obzore. V tejto časti krajiny po 50 tisíc rokov žili ľudia z národa Nyongarov. Oveľa neskôr sa na západnom pobreží udomácnili prví Európania. Juhozápadná časť Austrálie je drsná, odľahlá a izolovaná. Práve tu sa stretávajú teplé vody Indického oceánu s hrozivými príbojmi Južného oceánu. Na ceste ma bude sprevádzať historička doktorka Alice Garnerová, ktorá nám rozpovie príbeh dvoch dedín, ktoré naveky spojila vojna. Nemci vedeli, že mnísi pomáhajú spojencom, ale proti nim nezasiahli. Zato však vyvraždili veľa Kréťanov. Krajinný architekt Brendan Moar predstaví úžasný život nebojácnej botanickej zberateľky. Lordi a dámy v Anglicku prahli po všetkom, čo im zaslala. Profesor Tim Flanerry spoznáva vínny “terroir” s chuťou pobrežia. Skutočne pripomína vôňu mora. A ja porozprávam skutočný príbeh drámy na rozbúrenom mori. Ak vystrelíte na nás, vystrelíte na Ameriku. Chcete vyvolať vojnu? Vitajte na pobreží Austrálie! Cesta juhozápadným pobrežím Západnej Austrálie nás povedie z mesta Perth do Rockinghamu, južne do Margaret River až k najjužnejšiemu mestu Augusta. Táto elegantná plachetnica s priečnym oplachtením je prvá replika známej európskej lode v Austrálii, Duyfken. Je to najvernejšia plne funkčná replika plavidla zo 16. storočia. Má plytký trup a od provy ku korme meria 25 metrov. Bola menšia, ovládateľnejšia a rýchlejšia ako iné lode svojej doby. V roku 1606 práve takéto malé neohrozené plavidlo mapovalo severný mys nového veľkého kontinentu. Holandskí moreplavci, dychtiaci po koreninách a zlate, sa od Mysu dobrej nádeje plavili 40. rovnobežkou, poháňaní silnými západnými vetrami južnej pologule známymi ako “revúce štyridsiatky”, severne do Batávie. Boli to začiatky Nového Holandska a neskôr aj mapy Austrálie. Táto moderná replika je svedectvom o odhodlanosti vášnivých moreplavcov vzdorujúcich nástrahám prírody. Aj známy západoaustrálsky námorník John Longley má podobnú povahu. Je veteránom Amerického pohára a zároveň riaditeľom Nadácie repliky plachetnice Duyfken. Do akej miery zodpovedá plachetnica originálu? Prakticky úplne. Loď bola skonštruovaná rovnakými technikami ako v 16. storočí. Išlo o nový tvar trupu, pri ktorom sa použila karvelová obšívka. Čiže najprv nevznikne kostra, ktorá sa obtiahne, ale naopak sa najprv vyrobí povrch a vnútorná kostra sa dorobí neskôr. Áno. Vnútorná kostra lode nasledovala až po konštrukcii samotného plavidla. Čo sa dá naučiť zo skúsenosti s týmto druhom plachetnice? Ak sa dnes niekam potrebujeme dostať, sadneme do lietadla či do auta a ideme. Ale na takejto lodi môžeš ísť, kam chceš, len za predpokladu, že ti to dovolí more a vietor. Je tu oveľa prítomnejší koncept prirodzeného chodu vecí, trpezlivosti a oddanosti osudu. Mení to pojem o čase? Čas plynie úplne inak. Je to balzam na dušu. Pri prvom kontakte pôsobí loď ako starožitnosť z oveľa zaostalejších čias. Ale už po krátkom čase na palube si uvedomíte, že muselo ísť o absolútny výkrik techniky. Je to raketoplán svojej doby a ľudia na jeho palube putovali ďaleko za hranice ľudskej predstavivosti a možností. Smerujúc južne od prístavu Fremantle sa presúvame Cocburnovým prielivom, ktorý obkolesuje ostrov Garden Island. Veľký záliv Indického oceánu je domovom najväčšej austrálskej námornej základne a centrom námorného priemyslu. Jedným z jeho odvetví je priekopnícky projekt, ktorého zdroj a fungovanie chce preskúmať morská ekologička profesorka Emma Johnstonová. Nikdy som nebola ktovieaká surferka, ale aj malý úspech vám pri surfovaní dodá neskutočnú životnú energiu.09-04_Pobrežie Austrálie[(032591)15-59-05] Logicky by sa taká energia mala zmeniť na elektrinu. Ako to však docieliť a ako dostať až na komerčnú úroveň? To si povieme s inžinierom, ktorý sa tomu venuje hneď tu neďaleko. Ako sa zosúladiť s ustavičným prílivom a odlivom vĺn? Na tom už dlhšie pracuje Johnatan Fievez a pomocou modelu mi ukazuje, že základom nie je pohyb dopredu a dozadu, ale nahor a nadol. Vlna vytvára tlak, ktorý bóju ponára, alebo nadnáša. Ako ju stláča nadol, tyč sa vychyľuje. Ako teda vlny bóju ponárajú, alebo nadnášajú, vzniká činnosť podobná pumpovaniu, ktoré tekutinu vypumpuje naspäť k brehu a spustí turbínu, ktorá generuje elektrinu. Ukážem ti, ako to funguje. Vlna vygeneruje energiu? Áno. A tá vytlačí tekutinu piestom naspäť na pevninu. Tak sa dá do chodu turbína, ktorá začne produkovať elektrinu. Tu sa ukazuje elektrická energia! Áno. Tu v prístavnom centre všetko prebieha vo veľkom. Toto je obrovské zariadenie na zachytávanie energie z morských vĺn, pomenované podľa gréckej morskej bohyne Kétó. Má priemer 11 metrov a výšku 5 metrov. Obrovské bóje sú vyrobené z ocele a vo vnútri sa nachádzajú plavákové komory. Spoločnosť pracuje s tromi bójami, ktoré testujú dodávanie energie na námornú základňu na ostrove Garden Island. Ak pokus vyjde, veľké energetické centrá budú vybavené minimálne 25 bójami, ktoré sa budú pohybovať tesne pod úrovňou vody. Koľko energie vyprodukuje jedna bója? Má výkon 240 kilowattov. V praxi to znamená, že na jednom kilometri morského pobrežia vznikne energia dostatočná pre zásobenie 20 tisícok domácností. Úžasné. Veľa sme už počuli o veternej aj solárnej energii. Je výroba energie z morských vĺn náročnejšia? Je to v súčasnosti veľká výzva, najmä v prípade oceánov, kde vznikajú veľké a silné vlny. Zatiaľ je prevádzka veľmi náročná na údržbu, preto napredujeme len pomaly. V súčasnosti je rozbeh síce pomalý, ale prvé návrhy na využívanie energie morských vĺn tu boli už veľmi dávno. Prvý patent na stroj využívajúci energiu vĺn bol údajne podaný už v napoleonskom Paríži. Myšlienka ovládnuť nekonečné zásoby morských vĺn odvtedy rozpaľuje mysle vynálezcov na celom svete. Inovácia zo Západnej Austrálie bude prvou svetovou elektrárňou, ktorá na výrobu elektriny využíva veľké konvertory energie morských vĺn. Pobrežie Západnej Austrálie má výhodu, že oceánsky príboj k nemu dolieha z tisíc kilometrových diaľok od Antarktídy a má preto obrovský energetický potenciál, ktorý môžeme spracúvať nepretržite. Pri úspešných testoch bude môcť elektráreň bez obmedzenia dodávať prírodnú elektrickú energiu, ktorá zásobí veľkú časť obývaného pobrežia. Dramatické pobrežie Západnej Austrálie sa vyznačuje dlhými úsekmi nadpozemskej krásy a pozemskými zázrakmi ľudského umu. Inžinierske úspechy sú v Západnej Austrálii podmienené obrovským územím a nemilosrdnou prírodou, a aj preto sú významnými dôkazmi vysokých ambícií niekoľkých zanietených vizionárov. Vybral som sa do Fremantlu, aby som sa dozvedel viac o príbehu osobného víťazstva jedného z nich, ale aj o jeho osobnej tragédii. Mesto Fremantle sa začalo ako prístav rozvíjať vedno so založením kolónie Swan River v roku 1829. Ústie rieky Swan River bolo čiastočne uzatvorené vápencovou stenou, ktorá znemožňovala vstup zámorským lodiam a na dlhom móle komplikovala manipuláciu s nákladom. Kapitán jednej lode napísal: “Je to zatiaľ určite najhoršie známe miesto, kam by ste zaviedli loď. Veľké lode sa tam vôbec nezmestia. Každý, kto by sem po druhý raz vyslal nejakú loď, je veľký hlupák.” No už koncom 19. storočia si počet obyvateľov a prosperujúci obchod súvisiaci so zlatou horúčkou v Západnej Austrálii vyžadovali, aby sa v chránenom prístave Perth kotvilo bezpečne. Na túto úlohu najal prvý predseda západoaustrálskej vlády John Forrest írskeho inžiniera Charlesa Yelvertona O’Connora. Prístavný kapitán Allan Gray mi dnes porozpráva, s čím všetkým si musel inžinier O’Connor v tých časoch poradiť. Ktorou cestou sa lode plavili k najbližšiemu bezpečnému kotvisku? Prichádzali z juhozápadu a pokúšali sa stočiť k južnej strane prístavu. Aby sa im podarilo prejsť úžinou obohnanou ostrými skalami, museli výrazne vybočiť, čo si však pri silnom vetre a rozbúrenom mori vyžadovalo zložitý manéver. O’Connorov návrh počítal s odstránením nebezpečných skalnatých výbežkov a vybudovaním dvoch veľkých vlnolamov známych ako móla. Bočný vchod je chránený proti príboju, ktorý by mohol poškodiť lode. Jeho zámer bol pomerne prostý. Čo však musel riešiť pri realizácii? V tom čase bola najvážnejšia otázka finančná stránka realizácie. Bolo nutné odstrániť skalný útes, čo si vyžaduje odpaľovanie a bagrovanie. Nejde len o jednoduché odstraňovanie piesku. Po mnohých kritikách zámeru sa v roku 1892 začali práce a o 5 rokov neskôr bol oficiálne otvorený vnútorný prístav, do ktorého vošiel prvý zaoceánsky parník S S Sultan, pri ktorého kormidle stál premiér John Forrest s manželkou. V námornej plavbe Západnej Austrálie sa začala nová éra. Pre O’Connora to nebola posledná verejná objednávka. Keď mu premiér John Forrest v roku 1891 ponúkol ďalšiu prácu, O’Connor sa opýtal akú. V telegrame stálo: “Železnice, prístavy, čokoľvek!” Vznikala nová krajina a O’Connor sa chopil príležitosti. Nová objednávka ho vyslala do vyprahnutej vnútrozemskej púšte k prekvitajúcim zlatým baniam v meste Kalgoorlie. Nešlo o nič menšieho, než vybudovať potrubie privádzajúce vodu hore kopcom z 530 kilometrov vzdialeného Perthu. Mám dohodnuté stretnutie s O’Connorovým pravnukom Mikeom Lefroyom. Táto pláž je pomenovaná podľa jeho slávneho predka. Bolo to najdlhšie vodovodné potrubie na svete, ktoré je aj dnes zrejme najdlhším potrubím s pitnou vodou. O’Connor si vyslúžil dlhodobú kritiku tlače a miestnych poslancov. Išlo o nákladné projekty a bez podpory Johna Forresta, ktorý prešiel k federálnej politike, bral O’Connor politicky motivovanú kritiku veľmi osobne. Kritici ho obviňovali zo zneužívania zdrojov či z výstrednosti. Sú na niečo z toho objektívne dôkazy? Žiadne. Keď zomrel, kritika veľmi rýchlo vybledla. Na svojom osobnom účte nemal ani 200 libier. Čo vieme o okolnostiach jeho smrti? Bol pod obrovským tlakom a to nemohlo trvať večne. Nespával a trpel stavmi úzkosti. Aby sa jej zbavil, zvykol každé ráno jazdiť na koni až sem, k bitúnku Roba Jetyho. Jedného dňa tu zosadol z koňa a nechal ho ísť. Potom si ako vždy racionálne zmýšľajúci inžinier vybral z úst zubnú protézu, vložil si ju do vrecka, vytiahol revolver a zastrelil sa. Bolo to nad jeho sily? Áno. Pôsobil tu len 11 rokov a aj z dnešného hľadiska sú jeho projekty technicky pozoruhodné. Za ten čas stihol nesmierne veľa. V roku 1903 sa “sen o vodovode” stal skutočnosťou. Do oblasti zlatých baní vo vyprahnutom Kalgoorlie začala prúdiť pitná voda. Podobne ako prístav vo Fremantle, aj potrubie je dodnes funkčné a stále privádza vodu do baní, na farmy a k viac ako 100 tisíc obyvateľom. Tieto inžinierske diela sú pomníkom O’Connorových schopností a predvídavosti. Pokojný záliv Geographe Bay a Mys Naturaliste, ktoré pripomínajú francúzsku kapitolu miestnych dejín, pomenoval v roku 1801 objaviteľ Nicolas Baudin. Mesto Dunsborough leží priamo oproti miestu, kde antropologička doktora Xanthe Mallettová využíva svoje forenzné schopnosti pri neobvykle motivovanom potápaní. Dnes budem spolupracovať so špeciálnou jednotkou polície pri výcviku vyslobodzovania ľudských tiel z vody. Potápačský oddiel pobrežnej polície z Fremantle tu absolvuje výcvik, v ktorom vyskúša novú technológiu a zdokonalí svoje schopnosti v náročnom prostredí. Sme na ceste k vraku lode HAMAS Wan ležiacemu 2 nautické míle od pobrežia. Loď bola vyradená v roku 1997 po 27 rokoch v službách Kráľovského austrálskeho námorníctva. Leží v hĺbke 31 metrov na mieste, kde bola potopená za účelom výcviku policajných operácií. Výcvik vedie seržant Rod Veal. Aký druh situácií rieši vodná polícia? Najčastejšie zbierame dôkazy vlámania, nože, strelné zbrane, šperky a podobne, ale zúčastňujeme sa aj pátrania v súvislosti s úmrtím jedinca, či už ide o samovraždu alebo inak podozrivú smrť. Môže ísť o stroskotanie, pád lietadla alebo utopenie človeka? Alebo potápača, ktorý uviazol vo vraku lode, ako v dnešnom tréningu. Základom je zbieranie dôkazov pre obhliadača mŕtvol a vyšetrovateľov. Rovnako ako pozemná polícia, aj tento elitný tím musí pod vodou preskúmať každý detail. Svoje vybavenie a odvahu si tím otestuje v simulovanej situácii, ktorej sa osobne zúčastním aj ja. Skafandre sú vybavené mikrofónmi a kamerami, prostredníctvom ktorých sleduje posádka na palube operáciu. Potápač číslo 1. Po pripravení vstúpiť do vraku. Rozumel. Vchádzam. Potápač číslo 1. Vidíš mŕtveho? Mŕtvy lokalizovaný. V hĺbke 24 metrov sa vo vnútri vraku musia potápači pohybovať opatrne a vyhnúť sa prekážkam. Potom in situ zozbierajú forenzné dôkazy. Telo je lokalizované, dôkazy identifikované, ale ako vidíte, podmienky sú zlé. Priveľa naplavením sťažuje vyslobodenie tela. Potápači 1 a 2. Môžete vyslobodiť telo. Na palube telo podrobne prehliadnu. Toto je atrapa utopeného potápača. Ako prvý skontrolujem tlakomer. Okamžite je jasné, že nemá vzduch, čo naznačuje, že je buď narušený prívod, niekto zastavil prívod kyslíka alebo niečo fatálne zlyhalo. Dôležité je teda preveriť funkčnosť regulátora tlaku dýchacieho plynu a ďalší dôležitý indikátor je náustok dýchacieho prístroja, z ktorého sa dá vyčítať kritická situácia. Potápačská jednotka západoaustrálskej polície bola založená v roku 1958 a na starosti má pobrežie dlhé 13 tisíc kilometrov. Viac ako tretinu roka strávia pod vodou. Priemerne 7 hodín denne hľadajú v šere pod hladinou nezvestné osoby alebo dôsledky vážnych zločinov vrátane vraždy. Keď telo obrátime, na chrbte je tlaková fľaša, ktorá váži 7 kilogramov. No v hĺbke 24 metrov sa situácia môže zmeniť veľmi rýchlo. Bola to pre mňa skvelá skúsenosť. Ľudské telá som vyslobodzovala z rôznych situácií, ale ešte nikdy nie pod vodou. Fremantle bol dejiskom najslávnejšieho a najodvážnejšieho úteku z väzenia v Austrálii. V roku 1876 tu vznikol veľmi sofistikovaný plán. Jeho organizácia trvala 7 rokov a rozšíril sa na 3 kontinenty. Do dejín vstúpil ako Útek na Catalpe. V 60 tych rokoch 19. storočia britský väzenský systém praskal pod tlakom írskych politických väzňov z Bratstva Feniánov. Bratstvo si kládlo za cieľ ozbrojené zvrhnutie britskej vlády v ĺrsku a nastolenie nezávislej republiky. Stovky vojakov a civilistov odsúdili za sprisahanie a vlastizradu. Mnohí si mali trest odpykať v Západnej Austrálii. Bol medzi nimi aj slávny spisovateľ John Boyle O’Reilly. V roku 1866 ho odsúdili na trest smrti, ktorý neskôr zmiernili. Ako írsky separatista a Fenián slúžiaci v britskej armáde, si mal napokon doživotný trest odňatia slobody odpykať tu vo väzení vo Fremantle. Ahoj, Luke. Ahoj, Neil. Luke Donegan je poverený správou väzenského múzea. Prišli írski trestanci, medzi ktorými bola hŕstka vzdelaných mužov premiešaná s rôznymi vrahmi a ťažkými zločincami v tej istej budove. Dnes by sme ich asi nazývali väzňami svedomia, nie? Áno. Pykali za to, že nesúhlasili s britskou nadvládou. Žalár mal kapacitu 1 000 väzňov. Cely boli veľmi stiesnené. Nie oveľa väčšie než hrob. Toto boli vyhliadky na zvyšok života. A väčšinu času v takejto cele. Áno, presne tak. John Boyle O’Reilly smel za vzorné správanie pracovať v pracovných čatách, kde nadviazal styky so slobodnými írskymi občanmi. Tí mu pomohli utiecť na lodi do Ameriky. Dôsledkom bola sprísnená stráž nad ďalšími feniánskymi väzňami. Podmienky sa dosť drasticky zhoršili. Jeden z väzňov poslal list istému Johnovi Devoyovi, ktorý v Amerike stál na čele republikánskeho klanu “na Gael”. To bolo hnutie za írsku nezávislosť v Spojených štátoch? Áno. Tak sa John Devoy skontaktoval s Johnom Boyle O’Reillym a spoločne plánovali, ako by dostali ostatných Feniánov z väzenia. James Wilson napísal pôsobivý list, ktorým sa podarilo získať peniaze na záchrannú misiu s veľrybárskou loďou Catalpa. Tu na pláži Rockingham, asi 20 kilometrov južne od Fremantle, sa mal James Wilson a ďalší podľa plánu stretnúť s kapitánom George Anthonym. Bol to kvaker a muž, ktorý veril v spravodlivosť. Učiteľka a spisovateľka Joy Lefroyová 11 rokov študovala okolnosti trúfalého úteku z pracovnej čaty a následné udalosti. Čo sa stalo, keď šiesti väzni utiekli z pracovnej čaty? Po úteku nasledovala šialená naháňačka bušom, ktorý sa vtedy nachádzal v týchto miestach. A čo ich tu čakalo? Kapitán Anthony čakal na brehu v člne pri brehu, kým z buša prídu utečenci. Tých potom nalodil na čln a preplavil až na loď Catalpa, ktorá vyčkávala skrytá za tamtým ostrovom. Polícia bola v plnej pohotovosti. Z brehu spustili paľbu a navyše sa zhoršovalo počasie. Kapitán Anthony a utečenci sa potrebovali dostať na Catalpu, ktorá kotvila ďalej v medzinárodných vodách. V silnej búrke utečenci veslovali dobrých 20 hodín, kým dorazili do cieľa. Keď sa Feniáni dostali na palubu, tešili sa, že sa konečne dobre najedia a útek oslávia. Radosť však netrvala dlho. Loď Catalpa sa musela konfrontovať s parnou loďou Georgette, ktorej velil policajný dôstojník Stone. Vznikla patová situácia. Dôstojník Stone predstúpil a povedal: “Vieme, že máte na palube väzňov. Vydajte nám ich. Máte 15 minút na rozmyslenie, potom vám delom odstrelíme sťažeň.” Kapitán Anthony ukázal na hviezdy a pruhy na sťažni a odvetil: “Toto je americká zástava.09-04_Pobrežie Austrálie[(047879)15-59-25] Ak vystrelíte na nás, vystrelíte na Ameriku. Chcete vyvolať vojnu?” Mohol vzniknúť veľký násilný konflikt? Samozrejme, bolo to možné. Nakoniec sa však šťastena naklonila írskym utečencom. Parníku Georgette došla para, vietor zmenil smer a Catalpa mohla vyplávať. O štyri mesiac neskôr s veľkou slávou dorazila do New Yorku. Pamätník s letiacimi husami pripomína ĺrov, ktorí utiekli až do Spojených štátov amerických. Tak ako v mnohých príbehoch so šťastným koncom, ani v tomto nechýbala statočnosť a riadna dávka šťastia. No boli títo ĺri hrdinovia, ktorí zo seba striasli jarmo tyranie alebo zločinci, ktorí utiekli pred spravodlivosťou? Tri hodiny cesty južne od Perthu sa na štvorhranom polostrove čnejúcom priamo do Indického oceánu rozprestiera okolie mesta Margaret River Polostrov ohraničujú dva mysy: Mys Naturaliste na severe a o 100 kilometrov južnejšie Mys Leeuwin. Za nádherným nepravidelným pobrežím sa rozprestiera kraj typický vysoko sa čnejúcimi eukalyptami druhu “care” a “jarrah”. Margaret River všetci poznajú pre výborné víno a windsurfing. Ale prví priekopníci, ktorí sa tadiaľto predierali v 20 tych rokoch minulého storočia, mali pred sebou menej povzbudivé vyhliadky. Po 1. svetovej vojne sa sem náhlili imigranti z Anglicka lákaní víziou takzvaných “hotových fariem”, ktoré boli súčasťou “skupinového osídľovacieho plánu”. Plán mal za cieľ znížiť závislosť Západnej Austrálie od importu, ale nevysloveným zámerom bolo najmä udržanie rasovo bielej Austrálie. Dopadlo to však katastrofálne. Namiesto žírnych pastvín tu noví osadníci narazili na nekonečné hektáre nepoddajného panenského lesa. Väčšine migrantov navyše chýbali poľnohospodárske zručnosti a museli bojovať o holú existenciu. Keď prepukla kríza, ľudia opúšťali sídla a v roku 1930 bol osídľovací plán zrušený. Trvalo ďalších 30 rokov, kým sa oblasť Margaret River skutočne prebudila k životu. Tim Flanerry skúma, ako sa z niekdajšej poľnohospodárskej pustatiny stal prvotriedny svetový vinársky región. Vo svete vinohradníctva označuje francúzske slovo “terroir” všetky prírodné faktory, ktoré ovplyvňujú podobu vína v procese výroby. Zahŕňa topografiu, klímu aj pôdu. V 60 tych rokoch si agronóm z Perthu, doktor John Gladstones, všimol podobnosť medzi klímou v Margaret River a v legendárnom francúzskom vinárskom regióne Bordeaux. Neúrodná pôda z obdobia predprvohôr, ktorá odradila prvých usadlíkov, je v kombinácii s prímorskou klímou dokonalý predpoklad pestovania viniča. Niekto však ako prvý musel niesť riziko. Vtedy na scénu vstúpilo lekárske trio. V roku 1965 zasadil prvé sadenice Tom Cullity spoločne s Billom Pannellom a manželmi Kevinom a Dianou Cullenovcami. Mali výhodu, že dobre poznali európske vína, boli vedecky podkutí a nechýbali im financie. Vanya Cullenová vyrastala medzi vinicami svojich rodičov a vinárstvo prevzala v roku 1989. V prvých rokoch boli asi predstavy o pestovaní viniča dosť skeptické. Mama vravela, že sa všetci smiali, prečo tie palice strkajú do zeme. Začali sme sadiť v roku 1971 a až v roku 1979 sa nám vydarila slušne veľká úroda. Tak sa vinárstvo rozrástlo. Ak boli spočiatku podmienky také nevľúdne, čo rodičom pomáhalo vytrvať? Traja doktori mali veľký sen vyrábať skvelé víno a z listov je vidieť, že v tom videli potenciál pre celý región Margaret River. Boli veľmi, veľmi zanietení. Je to najodľahlejší vinársky región na svete, no požehnaný veľmi dobrým podnebím. Je to jedinečné miesto. Morský prúd Leeuwin je jediný teplý morský prúd prechádzajúci okolo západného pobrežia. Ovplyvňuje teda aj klímu. Áno, vládne tu stredomorská klíma. Celoročne ovplyvňuje teploty vplývajúce na kvalitu viniča. Veľmi dôležité je čisté ovzdušie, kvalita vzduchu. Medzi týmto regiónom a súostrovím Réunion nie je okrem oceánu nič, a preto sú tu dažde aj vzduch celkom čisté. Musíme spomenúť aj túto veľmi starú pôdu. Vznikla zo skál, ktoré existovali dávno pred akýmkoľvek životom na Zemi. Sú tu skutočne výnimočné podmienky. Vo Vanyinej vinici sa chcem na tunajšiu prehistorickú pôdu pozrieť zblízka. Je dosť kamenistá, však? Áno, aj preto sa na nej viniču darí. Kamene udržujú suchosť. Konečne rozumiem úlohe pôdy pri vzniku rôznych vín. Tento typ pôdy má 500 miliónov rokov. Ide o železitý laterit, vynikajúci pre odrodu Cabernet Sauvignon. Kolový koreň viniča prechádza priamo ornicou do vrstvy lateritu a ílu. ĺl dodáva vínu vodu a laterit chuť, ako sa neskôr presvedčíme. Všetko toto je základom takzvaného regionálneho terroir? Terroir je všetko: pôda, víno, vzduch, morská vlaha. Ale aj ľudia či hmyz. Všetko. Celý kontext. Je to úžasné slovo. Vystihuje spojitosť všetkého, čo robí miesto tým, čím je. Kontext je dôležitý, no dá sa teda tento pobrežný terroir ochutnať vo víne? Skúsim ochutnávku naslepo a pokúsim sa identifikovať víno z inej odrody. Zaujímavé. Povedal by som, že v tom cítim ľahký závan pobrežia. Neviem prečo, no čosi v chuti mi pripomína more. Áno, chutí morom. Mám ti povedať, či si uhádol? Prezraď mi to! Uhádol. Je to železitou príchuťou. Podľa niektorých ľudí spôsobuje ten morský závan jód. Ďalší druh je z iného regiónu v Austrálii. Je skutočne celkom iné. O tomto víne neviem nič, ale viac mi chutí po vnútrozemí. Nemá tú príchuť mora ako predchádzajúce víno. Toto má v sebe jednoznačne chuť vyprahnutých vnútrozemských plání. Toto je iskrivejšie. Možno oceánom. Produkcia vína, ktorú Vanyini rodičia pomáhali vybudovať, zapustila hlboké korene a začala prekvitať. Región Margaret River dnes vyrába 20 percent prémiových austrálskych vín. Pôsobí tu 150 vinárstiev a vinič rastie na piatich tisícoch hektárov pôdy. Juhozápadné pobrežie Austrálie je niekedy nehostinný, krutý kus sveta. Prvých osadníkov vyhnalo. Paradoxne však ponúka podmienky na jedinečnú produkciu vína, ktoré sa vďaka klimatickým podmienkam postupne zaradilo medzi najlepšie vína na svete. Nie som žiadny motorista. Otvorene priznávam, že o autách neviem nič. Ale predsa som sa popri rieke vybral za mužom, ktorý tvrdí, že jeho dopravný prostriedok je výnimočný. Zoznámte sa s biznismenom a zberateľom raritných áut Mackom McCormecom. Nádherné. Vyzerá ako zo starého sci fi seriálu. Zberateľská lahôdka. Z ktorého roku? Nemecko, 1968. Prevezieme sa v ňom? Rozhodne! Veľmi elegantné biele čalúnenie a tie plutvy vzadu! Má to skrátka štýl. Koľko je takýchto kúskov na svete? Pokiaľ viem, vyrobilo sa ich 700, ale neviem, koľko ich prežilo dodnes. Ja som také auto ešte nevidel. Keby šlo vedľa Ferrari alebo Lamborghini, ľudia by aj tak hovorili o tomto. Zapamätali by si ho. Obojživelný automobil Amphicar sa vyrábal od roku 1961. Nemecký konštruktér použil motor z britského automobilu Triumph Herald. Vozidlo má štvorstupňovú manuálnu prevodovku a na ceste dosahuje rýchlosť 120 kilometrov za hodinu. Nefunguje mi ručná brzda! A mimo cesty 12 kilometrov za hodinu. Určite žartuješ. Veď to je loď. Ešte lepšia, ako auto. Toto je najlepšie auto na planéte! A je rýchle aj vo vode! Teraz zaradím dvojku. Preraďuješ aj vo vode? To je paráda! Jeden kritik o ňom síce písal ako o “vozidle, ktoré spôsobí revolúciu v utopení”, ak však bol Amphicar dobrý pre amerického prezidenta Lyndona Johnsona, bude dobrý aj pre mňa, aby som si ho vyskúšal v rieke Swan River v Perthe. Mali by sme vyskúšať aj klaksón! Je to fakt super! To som celý ja. To je ale krásny deň. Poviem vám, vôbec neviem, ako je to možné, že som za celé tie roky, čo brázdim pobrežie, nevyskúšal takéto ohromné obojživelné auto! Najlepší spôsob, ako cestovať pobrežím! Ide sa na ostrov Rottnest! Mestečko Prevelly sa rozprestiera pri ústí rieky Margaret River. Doktorka Alice Garnerová tu skúma dejiny, ktoré toto pobrežie spájajú priamo s pobrežím Stredozemného mora. Pred 20 rokmi som cestovala gréckym ostrovom Kréta a navštívila som jedno nezabudnuteľné miesto. Bol to kláštor Prevelly. Dnes som v Prevelly v Západnej Austrálii pri ústí rieky Margaret River, kde sa dozvieme o pocte jedného austrálskeho vojaka gréckemu kláštoru na druhom konci sveta. Rodina mladého Geoffa Edwardsa emigrovala z Británie do Západnej Austrálie v roku 1923 a usadila sa v oblasti Peel Estate na pobreží Margaret River. 11. novembra 1939 mal Geoff 21 rokov a dobrovoľne narukoval do vojny. V 11. batalióne austrálskej armády pôsobil ako delostrelec. Jeho prvým pôsobiskom bolo Grécko. 20. mája 1941 zaútočili nemecké vzdušné výsadkové vojská na Krétu v takzvanej Operácii Merkúr. Nemecká invázia na ostrov predznamenala poslednú fázu bitiek o balkánsku oblasť. Pod velením generála Kurta Studenta pristala výsadkárska divízia Luftwaffe na ostrove Kréta. Išlo vtedy vôbec o najväčší letecký útok v dejinách. Istý spojenecký veliteľ opísal nemeckých výsadkárov ako “rútiaci sa zástup bábik”. Tie “bábiky” boli v skutočnosti elitní parašutisti, ktorí sa po ťažkých bojoch a veľkých stratách na oboch stranách gréckeho ostrova zmocnili. V skorých raných hodinách 1. júna 1941 padol delostrelec Geoff Edwards na Kréte do zajatia. Hneď na to však začal plánovať útek. A to spolu s najlepším priateľom Billom McCareym, ktorý je na fotografii vľavo. Oveľa neskôr Geoff o trúfalom úteku porozprával blízkemu priateľovi Samovi Naomisovi. Z väzenia sa im podarilo utiecť len s pár sušienkami, fľašou vody v chlebníku a nepresnou mapou Kréty. Mali v pláne vybrať sa do kláštora Prevelly na južnom pobreží Kréty, lebo sa dopočuli, že tamojší mnísi ukrývajú spojencov. Počas cesty museli prekonávať zasnežené hory vo výškach okolo 2 500 metrov nad morom. Boli to skutočne drsné podmienky. Pomáhali im miestni pastieri a dedinčania, ktorí im poskytovali prístrešok. Napokon dosiahli kláštor Prevelly, ktorý bol hlavným centrom gréckeho podzemného odboja. V pivniciach okolitých dedín sa ukrývalo asi 200 spojeneckých vojakov, ktorým miestne ženy, muži aj deti v noci nosievali jedlo. Riskovali miestni ľudia pomstu za pomoc? Nemci vedeli, že mnísi pomáhajú spojencom, ale proti nim nezasiahli. Zato však vyvraždili veľa Kréťanov. Podľa záznamov ide asi o 8 000 žien, mužov a detí. V noci 28. júla 1941 patril Geoff Edwards k tým pár šťastlivcom, ktorí z Kréty utiekli v britskej ponorke. V tú noc si zapísal: “Prišiel čas rozlúčiť sa s krétskymi priateľmi, ktorí nás prišli odprevadiť. So slzami v očiach sme im ďakovali za všetko, čo pre nás vykonali. Boli to verní priatelia, ktorí sa ochotne podelili o to málo, čo mali. My sme im nemali čo ponúknuť, no oni pre nás predsa riskovali život. Sľúbil som, že na nich nikdy nezabudnem.” Nezabudol. Po vojne sa Geoff oženil a usadil sa na pobreží Margaret River. Kúpil si pozemok, ktorému dal meno “Prázdninový areál Prevelly”. A nad ním dal postaviť túto kaplnku. Keď sa sem nasťahovali, mala jeho dcéra Marilyn Sadleirová tri roky. Tu som vyrástla. V tom čase to bolo veľmi odľahlé miesto, chodievali sem len rybári. Bolo to krásne detstvo. Čím je pre vás toto miesto dnes? Vždy som dojatá, lebo mi to pripomína všetko, čo moji rodičia urobili. Zároveň aj otcov sľub poďakovať sa ľuďom z Kréty a mníchom z kláštora Prevelly. Dnešný deň je výnimočný. Členovia kongregácie si pripomínajú inváziu na Krétu a ďakujú hrdinom odboja. Naša vďaka Geoffovi a všetkým, ktorí bojovali a padli v 2. svetovej vojne, nebude nikdy dosť veľká. Po bohoslužbe sa ponúka jedlo, víno aj spoločenská zábava v gréckom štýle. Slobodu alebo smrť, eleftheria i thanatos. Tak znie staré heslo členov gréckeho odbojového hnutia. Táto kaplnka je poďakovaním Geoffa Edwardsa statočným obyvateľom a obyvateľkám Kréty, ktorí riskovali život, aby ponúkli útočisko a pomoc Edwardsovi a jemu podobným. Kaplnka Prevelly stojí na mieste, kde sa Margaret River vlieva do Indického oceánu a pripomína skutky veľkého priateľstva, ktoré vzniklo v zlých časoch. Keď v roku 1829 vznikla kolónia Swan River, kapitán James Stirling upriamil pozornosť o 300 kilometrov južnejšie, aby v Auguste založil ďalšiu kolóniu. Brendan Moar upriami na tento kraj svoju pozornosť a povie nám o tom, ako ovplyvnil krátky, no výnimočný život jednej ženy. Keď v roku 1829 kapitán John Molloy a jeho žena Georgiana odišli z Británie do Západnej Austrálie, nikto netušil, že mladá žena zohrá v dejinách Austrálie jedinečnú úlohu. Georgiana Molloyová sa v máji 1830 doplavila na palube lode Emily Taylor na pobrežie porastené hustým krovím. To však ešte nič nebolo. Po záchvatoch dyzentérie, útokoch moskytov a hroznej horúčave porodila prvé dieťa hneď ako z lode vystúpila na pobrežie. Dieťa ale o niekoľko dní zomrelo. Nová krajina nebola voči prišelcom vľúdna, no Georgiana mala charakter zo železa, ako hovorí spisovateľka a historička Bernice Barryová. Najskôr bolo nutné vyklčovať krajinu, aby mohli pestovať obilie. Sadila zemiaky, chovala ošípané, orezávala vinič, zbierala ovocie a pre všetkých šila šaty. Tragédiám však nebol koniec. Druhé dieťa, jediný syn, sa utopil a nasledovalo niekoľko potratov. V nešťastí jej pomáhala čoraz väčšia vášeň k záhradkárstvu. V roku 1836 požiadal anglický kapitán a botanik James Mangles o zbierku pôvodnej austrálskej flóry, ktorú by poslal do Londýna. Georgiana sa úlohy zhostila, hoci sa jej zdalo, že tunajšie kvety sa tým v Británii nevyrovnajú. Skutočne sa jej nezdali veľmi zaujímavé, lebo len tri či štyri voňali, ale keď robila zbierku pre Manglesa, načisto prepadla ich kráse. Myslela si si, že si ju nevšimnem? Dúfala som, že áno. To je endemická austrálska orchidea. Eriochilus dilatatus. Bola to asi prvá orchidea, ktorú Georgiana videla, pretože kvitne práve v období, keď sem prišla. Jej meno sa čoskoro začalo objavovať v botanických knihách a publikáciách a lordi a dámy v Anglicku šaleli zo všetkého, čo im zaslala. Jedna vec bolo hľadať rastliny a ich semená. Ale previesť takéto citlivé druhy až do londýnskej kráľovskej botanickej záhrady Kew bola ďalšia výzva. Nachádza sa tam najväčšia zbierka historických druhov rastlín na svete. Vo svete rastlín je Kew garden najväčší pojem. Teraz sa stretnem s bývalým prvým nebritským riaditeľom londýnskej botanickej záhrady, západoaustrálskym profesorom Stevenom Hopperom. Aký typ zberateľky bola Georgiana? V 30 tych rokoch 19. storočia bola veľmi výnimočná a aj veľmi precízna zberateľka. Rastliny v neľahkých podmienkach dokonalo lisovala. Georgiana sa spoľahla na päťstoročnú tradíciu uchovávania rastlinných druhov. Každú rastlinu umiestnila medzi dva listy papiera, zaťažila a nechala vysušiť. Bolo to zložité? V jej časoch rozhodne. Veď len získať papier, ktorý je pre sušenie druhov nevyhnutný, bola v koloniálnej Západnej Austrálii nadľudská úloha. Jej zmysel pre detail bol fascinujúci. Stala sa jednou z najlepších austrálskych zberateľov vôbec. Mnohé z rastlín, ktoré zozbierala, sa podnes dokonalo zachovali v londýnskom herbáriu. Západná Austrália má 8 000 rastlinných druhov a polovica z nich nerastie nikde inde na svete. Tento nevýrazný strom je jedným z nich. Prečo je tento strom taký významný? Je to druh imela. Domorodí obyvatelia označovali slovom “amyema” a považovali ho za posvätný strom. Keď sa v roku 1627 holandskí moreplavci plavili okolo južného pobrežia Západnej Austrálie, na pevnine videli zlatistý porast. Boli to tieto kvitnúce stromy. Hovorí sa im aj Západoaustrálsky vianočný stromček, pretože kvitnú od decembra do februára a zakvitnuté vyzerajú takto. S pomocou domorodých žien sa Georgiana Molloyová stala vôbec prvým človekom, ktorý vytvoril zbierku týchto nových druhov. Žiaľ, jej práca netrvala dlho. Keď napokon odoslala herbár, ktorý sa stal jej životným dielom, v apríli 1843 zomrela niekoľko mesiacov po tom, ako porodila svoje siedme dieťa. Tento strom podľa mňa stelesňuje zlatý botanický poklad, ktorým je Západná Austrália. Zároveň aj Georgianu, ktorá do Augusty prišla z Cumberlandu a vydala sa za dvakrát staršieho muža. Od tragédie, keď sa utopil jej syn, hľadala niečo, čo by ju v živote posilnilo a miestna flóra mala v jej srdci podobne významné miesto, ako mala pre ľud Nyongarov. Je ich súčasťou. Ide o veľmi úzke duševné spojenie, a to aj preto, lebo tieto druhy nenájdete nikde inde na svete. Napriek obrovskému prínosu Georgiany Molloyovej pre botaniku bola jej práca ocenená až v posledných štyroch desaťročiach. Na jej počesť bol pomenovaný tento druh Borónia Molloyovej. Má krásne ružovo červené kvety a rastie v piesčitej pôde juhozápadných pobrežných oblastí Západnej Austrálie. Tam, kde bola Georgiana doma. Naša cesta sa končí pri majáku na Myse Leeuwin, ktorý pokojne a mlčanlivo stráži okolitý oceán. Tu človek ľahko pochopí tých, ktorí si zvolili život ďaleko od hluku a neistoty veľkomestského chaosu. Medzi mnou a Afrikou sa na týchto miestach rozprestierajú len kilometre oceánu. Pobrežie bolo pre prvých osídlovateľov skúškou ich vytrvalosti, tvrdohlavosti, odhodlania a nadšenia.09-04_Pobrežie Austrálie[(066732)15-59-28] Ale tí, ktorí zotrvali a zapustili v tomto kraji korene, našli v novej vlasti svoj vlastný skutočný raj. Nabudúce sa vyberieme k Torresovej úžine. Profesor Tim Flanerry vstúpi do kráľovstva lovcov lebiek. Pod každou z ulít by sa mala nachádzať lebka. Ľudská lebka pod každou ulitou? Doktora Xanthe Mallettová skúma neslávne známu námornú katastrofu. Železné pláty kýly sa zmliaždili ako sardinková plechovka. Muselo to byť strašné! Nepredstaviteľné! Doktorka Alice Garnerová je na zvláštnej hraničnej kontrole. Žiadne skenery ani röntgeny. A ja zistím, čo sa stalo, keď do raja vtrhla vojna. Jediný oddiel austrálskej armády tvorený domorodým obyvateľstvom.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.