Pobrežie Amalfi

By | november 16, 2016

Dnes je pobrežie Amalfi významné vďaka očarujúcej prírode a je zapísané do svetového dedičstva UNESCO. Keď sa naň pozeráme z výšky, rozmýšľame, čo ho robí takým pôvabným. Je to jeho poloha, skaly a skryté cestičky? Ďalší strastiplný ľúbostný príbeh mora a pevniny. Geologická láska neláska. Alebo sa skrýva všetka krása v ľuďoch, ktorí pobrežie sformovali? Práve ľudia totiž vytvorili spleť dediniek s chodníkmi vedúcimi až k moru. V západnej časti sa nachádza polostrov Sorrento. Je to horský výbežok siahajúci až do mora. Tiahne sa pod hladinou až k územiu, kde sa opäť vynára a tvorí ostrov Capri. Tieto skalnaté miesta po stáročia spájali s polostrovom strmé chodníky. OKOLIE NEAPOLA Prosím všetkých o pozornosť. Cesta sa v tejto časti zmenila. Vystúpime sto metrov do diaľky a do výšky. Nik tieto cesty nepozná lepšie ako sprievodca Giovanni Visetti, ktorý ich mapuje a prechádza už vyše 20 rokov. Občas zorganizuje cestu aj so svojím združením “slobodných milovníkov turizmu”. Súčasťou dnešného programu bude 28 kilometrový okruh okolo polostrova, čo je omnoho ďalej, ako chodia bežní turisti. POSPEVUJÚ SI Medzi dedinkami na pobreží a na svahu sa chodí po starých vertikálnych cestách vytvorených pre miestny obchod. Plodiny sa pestovali na terasách. Vďaka vertikálnym chodníkom ich bolo možné prenášať do nižších častí. Ryby naopak mohli vynášať sem hore. Takýmto spôsobom sa z hôr prevážali na veľké neapolské trhy obilniny, strukoviny, olej, víno a mäso. Z nižších častí naopak prinášali rybári svoje úlovky obyvateľom z hôr. Prvý úsek cesty privedie turistov do dedinky Torca, ktorá sa nachádza niekoľko metrov nad morom. Nie je tu žiadny prístav ani pláž, no sú tu rybári, takpovediac horskí rybári. Giuseppe Gargiulo kedysi nosieval po schodoch 80 kilové náklady kranasov. Dnes sa jeho syn Donato prepravuje k moru inak, s dodávkovou trojkolkou. Donato patrí k posledným rybárom v Torce. Viete, koľko bolo v Torce rybárov? Mali sme tu asi sto mužov, ktorí chodievali k moru chytať ryby a nosili ich do kopcov. Niektorí dokonca cestou nahor zomreli na infarkt. Asi pred tromi či štyrmi rokmi tu bolo 30 až 40 stupňov. To ich položilo. Museli sme ich vyniesť na pleciach. Troch takých si pamätám. Je pravda, že dedinka je v takej výške, ktorá by skolila aj maratónskeho bežca.11-16_svet-zhora01336319-00-28 K zátoke sa dá dostať iba nekonečne dlhým schodiskom. Preto niekedy namiesto rýb priniesli rybára. Toto je krajina neústupnosti. Je plná neústupných rybárov na svahoch. Vyčerpaných, no neústupných, do kopca kráčajúcich obyvateľov a neústupných mulíc, ktoré z hôr schádzajú s nákladom gaštanového dreva na stavbu. Na polostrove si skrátka neústupne udržiavajú tradičný spôsob života. Nie kvôli folklóru alebo histórii, tak to prosto na tomto mieste chodí. Anna, Lucia a Rosa majú doma práčky. Napriek tomu však perú v tejto práčovni. Samozrejme je to časovo náročné, no ony čas majú. Navyše je vraj bielizeň z práčovne jemnejšia. ANNA: Chodím sem, odkedy som sa vydala. Časy sa menia. Mnohí si myslia, že sme zošaleli, keď sem stále chodíme. No ja mám práčovňu rada a názor nikdy nezmením. Mnohé ženy sem chodia kvôli spoločnosti. Tu sa rozoberá život, súkromie, vtipkujeme spolu, skrátka hovoríme o všetkom. Pri dnešnej kríze sem prichádza prať mnoho ľudí. Podobne ako bielizeň, aj strach z krízy sa zjemňuje, keď sa prekonáva v kolektíve. Časy sú ťažké, to je isté. Tu sa však ľudia vedia podporiť. Vždy držali spolu, pričom im pomáhala všadeprítomná viera. Hory sformovali tak, aby tu mohli prežiť. Životy si vytvárali priamo na svahoch. Preto sa tu vo výškach javí kríza ako niečo veľmi vzdialené. Rovinu nájdeme iba v tieni stromov, ktoré rastú na terasách. Sú to najmä citrónovníky a olivovníky. Citróny sú favoritmi miestneho poľnohospodárstva. Rodina Gargiulovcov si nimi zarába na živobytie po celé generácie. Otec ani syn sa o budúcnosť neobávajú. Slnko tu svieti, zavlažovanie je veľmi kvalitné a likér Limoncello je zárukou úspešnej budúcnosti. Pre Ferdinanda to rozhodne nejde z kopca. Citróny používame na všetko. Do zákuskov, do kuchyne, na kozmetiku. My ich používame aj takto. Ak sa počas práce odrieme, slúžia ako dezinfekcia. A tiež si s nimi môžete pred jedlom poumývať ruky. Taký zvyk máme tu u nás. Napriek extrémnym svahom sa zdá, že toto miesto je požehnané. Určite mu požehnali grécki bohovia, keďže práve oni vytlačili Odysea k týmto brehom. Podľa Homérovho diela prišiel Odyseus na tieto tri ostrovy, kde stretol sirény. Neboli to však morské panny. Boli to napoly ženy, napoly vtáky, takzvané harpye, známe tiež ako Galli. Odtiaľ pochádza aj názov týchto ostrovov Li Galli. Aj bohovia túžili vypočuť si pieseň sirén. Tí však ostali len na skalnom výstupku. Hovorí sa, že kráčali po tomto istom chodníku. V 500 metrovej výške sa nad morom vypína takzvaný “Chodník bohov”, z ktorého sa zatočí hlava nejednému turistovi. Bohovia chodníky prenechali ľuďom a onedlho sa pri nich objavili cesty. Tie majú neuveriteľný sklon, sú akoby vytesané do útesu. Mestečká, ktoré boli po stáročia osamotené, sú teraz pospájané cestami. Predtým sa chodilo pešo, prudko nahor, smerom cez priesmyky. Teraz sú cesty vodorovnejšie a často preplnené. Posledná dedina, ktorú prepájajú, sa nazýva Nosel. Cestu tu vybudovali pred desiatimi rokmi. Predtým bola cena za návštevu vysoká, 1 800 schodov, čo je jeden a pol krát vyššie ako Eiffelova veža. Predstavte si školáčku, ktorá musí každý deň vyšliapať 1 800 schodov. Doktor, či dojka, 1 800 schodov. Rodič, kamarát, návštevník, všetci museli prejsť 1 800 schodov. A rovnaký počet schodov musela zdolávať aj Alessandra di Castri, herečka, ktorá roky pracuje s miestnymi obyvateľmi. Alessandra umožnila miestnym dedinčanom zahrať si v divadelnej hre s názvom “Za siedmymi horami”. V tejto hre vystupuje aj postarší Anielo.11-16_svet-zhora02275419-00-30 Rozpráva svoj vlastný príbeh, príbeh uhliara plný námahy. Aké to bolo žiť bez ciest, oddelený od všetkých? Všetko sme nosili na chrbte. Mali ste ťažký život? A ešte ako! Keď som mal 18, nosil som 90 kíl nákladu hore po 1 800 schodoch. Po schodoch? Áno. Ako dlho? 50 rokov. Prečo ste to trpeli? Lebo som sa do toho narodil. Ako to myslíte? Že ste prijali svoj osud? Alebo že ste schody mali radi? Miloval som ich, vždy som po nich chodil s láskou a s láskou som aj pracoval. Milovali ste ich? Odjakživa, vášnivo! Keď už sa obyvatelia svahov rozhodli kráčať dolu po schodoch, vždy to bolo do obce Positano. V Positane nájdeme spleť kľukatých uličiek a vyvýšených domov. Chodí sem mnoho turistov. Nik však netuší, že dedinka Positano sa zrodila z výbuchov. Zorro patrí medzi najváženejších murárov v tejto oblasti. Množstvo domov, ktoré tu úspešne postavil, vzniklo vďaka jeho skvelým murárskym zručnostiam, no aj vďaka dynamitu. Vidíte tie skaly? To sú základy. Všetko ostatné sme vytvorili my. Takže na počiatku bol výbuch. Áno, len si to predstavte. Vyhodil som do vzduchu stovky metrov štvorcových skál. Positano je totiž samá skala. Dynamit vytvára miesto a mulice nosia stavebný materiál. Cez túto oblasť neprejde žiadne vozidlo. Štrk a ďalší materiál sem musia prenášať mulice alebo ľudia. Antonio Cassola je preto veľmi spokojným majiteľom týchto zvierat. Vďaka kopcom máme prácu, keďže človek dnes už nie je schopný prevážať taký ťažký materiál. Obyvateľov Positana považujem za horský ľud, aj keď sú tak blízko pri mori, pretože pobrežie, na ktorom stavajú domy, je plné vrcholkov. Preto ich vnímam ako silných a hrdých ľudí. Sú odolní, podobne ako skaly, ktoré lámu, aby si postavili príbytok. Neúnavní stavitelia, ktorí sa za každú cenu upínajú na kopce a odmietajú projekty neapolských architektov a inžinierov, sú tvrdohlaví ako ich mulice. S ránom prichádza aj tanec trajektov a hydroplánov, ktoré slúžia ako verejná doprava. Prepravia nás do Amalfi smerom k Neapolu, alebo smerom k ostrovom. My práve odchádzame z Procidy ležiacej oproti Neapolskému zálivu. Budeme prechádzať aj cez slávne mestečko Capri. Kedysi bolo súkromným rajom dvoch rímskych cisárov a aj dnes ostáva honosným miestom. Capri sa totiž pýši tým, že je útočiskom celebrít, filmových hviezd a bohatých podnikateľov. Vyrástli tu nádherné vily, ako napríklad táto bývalá pevnosť. Capri je ostrov, ktorý dejiny a príroda premenili na hviezdu turizmu. A v tieni svojho veľkolepého suseda sa skrýva aj Procida, ostrov námorníkov, ktorí vždy posielali svojich synov na more. Pochádzajú odtiaľto najlepší kapitáni, ktorí robia ostrovu dobré meno po celom svete. Dnes by chcela Procida zaujať aj turistov. Tí však chodia inam, najmä na susedné ostrovy. A preto miestni obyvatelia lipnú pevne na svojich koreňoch. Podobne ako rodina Candiovcov, ktorí pokračujú v tradícii stavania drevených lodí v časoch, keď sa používa sklolaminát. Rosario s otcom vyrobil už množstvo drevených lodí. Táto drevená loďka, posledná svojho druhu, je ich špecialitou, ich veľdielom. Vdýchnuť život chátrajúcej lodi je trochu ako vyliečiť chorého a sledovať, ako sa znova postaví na nohy. Jedinečný pocit. Na ostrove neostalo veľa práce. Väčšina mladých ľudí si tu len ťažko nájde zamestnanie. V porovnaní s kamarátmi som mal šťastie. Nemusel som odtiaľto odísť, keďže toto remeslo prežilo, aj keď len v malej miere. Ak ho vykonávate profesionálne, dá sa z neho vyžiť. Antonio Scotto je ďalším obyvateľom, ktorý sa pevne drží tradičného námorníckeho remesla. So svojou dodávkovou trojkolkou päť nocí v týždni premáva po ostrovných uličkách smerom do malého prístavu Corricella. Tu sa stretáva s posádkou rybárov z lode Gemella, s ktorými sa vydá na lov sardel. Z trinástich rybárskych lodí tohto typu, ktoré sa tu plavili pred 25 rokmi, ostali dnes len tri. Akonáhle opustí loď prístav, posádka sa uvoľní. Nevadí im únavné chytanie ani množstvo nových nariadení, či konkurenti z Jadranského mora. Sú presvedčení, že dnes sa im bude dariť. Loď sa musí vrátiť do prístavu o štvrtej ráno, kedy sa otvára trhovisko. Siete môžu rozhodiť iba raz, druhý pokus mať nebudú. Aby nestrácali čas, musia byť bystrí, aj keď to znamená, že musia špehovať iných rybárov. V diaľke sledujú záblesk svetla z lode konkurenta. Keď svieti lampáš, znamená to, že našli ryby. Pre nás je to dobré znamenie. Aj posádka Gemelly rozsvieti vo vode reflektor, ktorý slúži ako návnada. Chcú tak prilákať ryby ku hladine, aby videli, či sú sardely dostatočne veľké. Sú takmer akurát. Ešte nie dostatočne veľké, ale takmer. Niet času nazvyš, o dve hodiny musia byť späť v prístave. Preto zažnú druhý reflektor. Jedným okom sledujú hodiny a druhým radar. Vďaka lampášu sa začína tvoriť húf sardel, zatiaľ ich je však málo. Teraz už môžeme len čakať, lebo aj ryby majú rozum. Samy sa rozhodnú, či pôjdu za svetlom, alebo nie. My musíme počkať, čo urobia.11-16_svet-zhora03467819-00-39 Ak sa rozhodnú zomrieť, tak ich usmrtíme. Tak to vidím ja. Každú noc si predstavím, ako sa rozhodujú. A my závisíme od ich vôle. Rybári majú do odjazdu už iba hodinu a sonar signalizuje húf rýb, na ktorý sa čakalo. Svetlo prilákalo asi tonu sardel. Zrazu sa však posádka začne obávať nebezpečne sa blížiacej konkurencie. Musia stlmiť svetlo, inak nás budú rušiť. MUŽ ZA KAMEROU: Ryby by mohli odplávať k nim? Presne tak, mohli by odlákať naše ryby. Loď Angela Madre na poslednú chvíľu svetlo napokon zhasla. Nezvýšil čas ani na to, aby si overili, koľko rýb prinesú na trh. Sieť sa musí okamžite hodiť do vody. Rybári zápasia s časom. Chytili vyše 12 ton sardel, čo je celkom dobrý úlovok. Lepší ako predchádzajúcu noc, keď si Gemella rozdelila len niekoľko stoviek dolárov. Výborne. Odchádzame do Pozzuoli. Uvidíme, koľko zarobíme. Na trhu vynesie desaťkilová debna s rybami do 50 eur, podľa dňa a hodiny príchodu. Prichádzame do Pozzuoli. Sú štyri hodiny ráno. Posádka prichádza načas a môže si stanoviť dobrú cenu. Rybári z Procidy každú noc bojujú o prežitie. Kapitán, podobne ako posádka, nie je veľmi optimistický. Napriek tomu sa však každú noc vracajú na more a za každú cenu idú loviť. Takí sú tvrdohlaví ostrovania. Svoju prácu zbožňujem, mám ju v génoch. Otec rybárčil 60 rokov. Skrátka to milujem. Zrodili sme sa z mora. Keď vidím ryby, ktoré chytíme, zmocní sa ma vždy nadšenie. Cítime nádej. Poďme! Či už na pevnine alebo na mori, na polostrove alebo ostrovčekoch, presne takto si vytrvalí obyvatelia vytvárajú krajinu, mestečká a históriu. Stačí im na to len sila a viera.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.