PLITVICE – KRAJINA PADAJÚCICH JAZIER

By | august 26, 2014

V 90. rokoch minulého storočia sa Balkán zmietal v občianskej vojne. Len málokto si vie predstaviť, že táto zdanlivo nedotknutá divočina sa stala jednou z prvých obetí brutálneho konfliktu. Sila Plitvíc však spočíva v ich takmer nadprirodzenej schopnosti regenerovať a uzdraviť sa. Táto nepokojná krajina je ustavične v pohybe. Neprestajne tak vznikajú nové jazerá a priehrady, a tie zas dávajú život vodopádom a kaskádam. Okraje vodného labyrintu zahaľujú tajomné lesy. Jednotlivé stromy sa zas napriek zákonom gravitácie pevne držia brál a prosperujú vďaka jemnému vodnému oparu z vodopádov. Národný park Plitvické jazerá, zaradený na zoznam svetového dedičstva UNESCO, leží na juhu Európy v Dinárskych vrchoch, ktoré sa tiahnu pozdĺž dalmátskeho pobrežia. Kedysi zabudnutá časť dnešného Chorvátska je známa ako Lika, krajina vlkov. Toto pomenovanie znova nadobudlo svoje opodstatnenie, pretože vlky sa vracajú na miesta, ktoré im kedysi patrili. Nárokujú si vzácny fragment dnes už celkom strateného sveta, kúsok z posledných pôvodných lesov v Európe. A ich počty rastú napriek počiatočným problémom s opätovnou introdukciou. V týchto horách staroveké stromy nerušene odpočívajú tam, kde spadli. Rodinka ďatľov bielochrbtých si v tejto dutine našla dokonalý úkryt. Párik kŕmi dospievajúce mladé larvami rozličných druhov hmyzu, ktoré sa vyvíjajú v odumretom dreve a hnijúcej kôre popadanej všade navôkol v lesnom podraste. Dolu pod nimi si v lesnom humuse hľadá potravu iná mladá rodina. Hoci samica dojčí mladé prvých 10 mesiacov ich života, diviačiky sa začnú obzerať po iných lahôdkach už keď majú 2 alebo 3 týždne. Nepotrvá dlho a naučia sa výborne ryť, ich rypáčiky sú na to dokonale prispôsobené.08-08_19-55-58_STV2_Správy v slovenskom posunkovom jazyku[(084739)21-43-58] No dovtedy bude hlavnou zložkou ich potravy práve mlieko ich matky. Medzi mláďatami vládne jasná hierarchia. Nie všetky bradavky totiž produkujú rovnaké množstvo mlieka. Najpriebojnejšie prasiatka si obyčajne uzurpujú najvýdatnejšie bradavky, čím sa vytvorí akýsi stolovací poriadok. Vlky majú smolu. Ich prežitie závisí od jeleňov. Lenže kusy ako tento, sa už v plitvických lesoch nevidia každý deň. Diviačiky nevedia, čo je nedostatok a napchávajú sa, až kým sa ich matka nerozhodne, že už majú dosť. Samotársky jeleň prežil zimné mesiace takmer bez potravy, ale teraz musí nabrať na sile kvôli nadchádzajúcej ruji a súbojom o samice. Aj iní sa už obzerajú po partnerovi. Len čo sa ohlási jar, začne sa plitvickými lesmi niesť volanie hlucháňa obyčajného, najväčšieho príslušníka čeľade bažantovitých. Tokanie hlucháňa je kombináciou zvláštneho klepkania a našuchoreného peria. Slúži na to, aby sa samček stal pre samičky z okolia neodolateľným. Diviačia rodinka sa s radosťou povznesie nad svoj výzor a radšej sa oddáva práci s rypákom. Jestvuje azda lepšie nálezisko orechov, korienkov, hľúz, húb a hmyzu ako rozbahnená pôda? Desivé vlčie volanie je signálom pre okamžitý ústup. Mláďatá inštinktívne nasledujú samicu. Vytím vlky jednak vymedzujú teritórium svojej svorky a snažia sa tak predchádzať zbytočným konfliktom, no zároveň slúži na utuženie vzťahov vo vnútri svorky. Vzájomné povzbudzovanie a posilňovanie väzieb sú pre úspešný lov veľmi dôležité. Samotársky kanec zdanlivo nevníma blížiace sa nebezpečenstvo. Hoci si je vedomý novej spoločnosti, tento 180-kilový jedinec sa nikam nenáhli. Dospelý kanec vie, ako sa brániť a vlky sú si zasa vedomé, že jeho ako britva ostré kly im môžu spôsobiť smrteľné zranenia. Napriek početnej prevahe, útočia vlky na takého impozantného protivníka len veľmi neochotne. Za normálnych okolností by sa vlky súboju s dospelým kancom vyhli, no nedostatok jelenej zveri ich núti k pragmatickejšiemu prístupu. V nádeji, že si pochutí na zabudnutých lahôdkach navštívil jeden z plitvických medveďov diviačie bahnisko. A keď je už tu, kúpeľom v bahne sa poráta s nepríjemnými parazitmi v kožuchu a postará sa o to, aby jeho koža ostala zdravá. Plitvická populácia medveďa hnedého patrí medzi najväčšie v Európe. Predkovia tohto ospalého jedinca obývali úplne iný svet. Ak sa prenesieme o 40 tisíc rokov dozadu, čo v geológii predstavuje úsek kratší ako mihnutie oka, nijaká krajina padajúcich jazier ešte nejestvovala. Nádherné krasové útvary a pôvodný les, ktoré dnes v Plitviciach obdivujeme sa zrodili počas dramatickej a rýchlej zmeny. Vyzeralo to, akoby si diabol dal na svojej záhrade obzvlášť záležať. Jedinečný reliéf terénu v krajine padajúcich jazier samozrejme nie je dielom diabla, ale geologickým zázrakom, o ktorý sa spoločne postarali voda a kameň. Dinárske vrchy sa rozkladajú na rozsiahlej preliačine z priepustného vápenca. Dažďová voda z povrchu vsakuje do nekonečných podzemných dutín. Tým začína jej dlhá cesta chodbami podzemného labyrintu. Tisícročia erozívnej činnosti sa podpísali na tom, že pod Dinárskymi vrchmi vzniklo množstvo veľkých klenutých siení. A tento proces neustále pokračuje. Milióny litrov vody donekonečna pretekajú prasklinami v kameni a vymývajú z neho vápenec. Tam, kde prúd spomalí, vytvára voda plná vápenca v úplnej tme krehké útvary kvapku po kvapke. Stalaktity doslova zabudnuté v čase a priestore tu visia ako skamenený dážď. Vytvorilo ich neutíchajúce kvap, kvap, kvap, ktoré sa tu ozýva už tisícročia. Kedysi ľudia verili, že tieto podivné stvorenia sú ľudské embryá, či dokonca dračie mláďatá. Adaptovali sa na život v chlade a tme. Jaskyniare vodné majú iba nedokonale vyvinuté oči a v ich záhadnom tele chýba pigment. Na druhej strane vynikajú výborným čuchom a vďaka elektroreceptorom sa dokážu pohybovať a loviť v úplnej tme. Nariasené vejáriky na hlave jaskyniara sú žiabre, no tento jaskynný mlok môže v prípade potreby dýchať i pľúcami a kožou. V jaskynnom väzení sa ocitli kvôli zvedavosti vzdialeného predka, ktorý kedysi dávno prekĺzol do podzemných jazierok. Jaskyniare vodné okrem týchto balkánskych jaskýň nenájdete nikde inde na svete. Spolu s jaskyniarmi obývajú podzemný svet i omnoho známejší susedia. Hraboše. Tie si z tunajších jaskýň urobili najväčší brloh na svete. Iba niekoľko centimetrové hraboše, dinaromys bogdanovi, si v týchto gigantických vápencových katedrálach vytvorili svoj výbeh. Ako sa vraví, niet nad útulný príbytok. Dostatok miesta znamená, že populácia hrabošov sa môže rozrastať a využiť jednotlivé dutiny na rôzne účely ako sklad, škôlku, či toaletu. Ich pustovnícky spôsob života má aj iné výhody. Zraniteľné mladé jedince sa nemusia obávať dravých vtákov ani cicavcov, ktorým musia čeliť ich príbuzní nad zemou. No vo svete bez svetla je jedla málo. Hraboše sa musia vrátiť na povrch po nové zásoby. Chodia si tam a späť, ako sa im zachce. Cestujú na svet, a potom sa zas vracajú do podsvetia. Krasové rieky na rozdiel od nich smerujú von z podsvetia. Keď sa napokon vyvalia z podhorského labyrintu, je v nich rozptýlené veľké množstvo vápnika. Riečiská vedú bystriny plné vápnika prírodnými filtrami z machov. Na povrchu vodných a plazivých rastlín sa usádzajú vrstvy vápnika. No ak má byť magická premena vody na kameň úspešná, musí byť všetko tak akurát, i kombinácia teploty vody a teploty vzduchu. Keď sa na machoch usadí dostatok vápnika, machové porasty skamenejú a premenia sa na materiál známy ako travertín. Už celé tisícročia takto vznikajú obrovské porézne priehrady. Nový stavebný materiál pre travertínové terasy neustále dodávajú drobné palístky machov. Ak tu niečo padne do vody, chemickým procesom, ktoré v nej prebiehajú už len sotva unikne. Kedysi živé organizmy sa ako nešťastníci, ktorí pozreli do očí Gorgony, premenia na spleť pokrútených údov obalených vo vápenci. O pretváranie Plitvických jazier sa zaslúžil každý potopený strom, či konár. Voda si hľadá stále nové chodníčky. Raz spomaľuje, inokedy naberá na rýchlosti. Pri zmenách teploty vody sa tvoria nové travertínové bariéry a staré nádrže sa zaplavia. Súboj medzi rafinovanou a nestálou vodou a kameňom nikdy nekončí. V prázdnej dutine starého stromu sa sova dlhochvostá stará o svoju rodinku. Počet mláďat kolíše v závislosti od toho, aký je rok. Život na vrchole krehkého potravného reťazca je veru neľahký. Obľúbená potrava sovy dlhochvostej žije dolu v lese. Hrdziaky lesné sa živia predovšetkým bukvicami. Táto adaptácia je veľmi výhodná, pretože tri štvrtiny stromov v krajine padajúcich jazier sú práve buky. Keď je úroda bukvíc dobrá, populácie hrdziakov sa extrémne rozrastú. Dobrá úroda bukvíc poteší obyvateľov dutiny na strome. Ak totiž sovia matka má nejaké tajné želanie, tak určite túži po rekordnej úrode bukvíc a brlohoch plných hrdziakov. Aj bociany čierne vychovávajú svoje mladé. Na rozdiel od spoločenských bocianov bielych sa ich hanbliví a samotárski príbuzní vyhýbajú rušným mestám. Oveľa radšej ako na komínoch a kostolných vežiach hniezdia v tichu bukov v panenskom lese. Samec a samica sa na výchove mláďat podieľajú rovnakou mierou. Bociany čierne si stavajú hniezda na najvyšších stromoch, preto sú ich mladé v bezpečí pred všetkými druhmi predátorov. Mačky divé sú výbornými lezcami a vybielia každé hniezdo, do ktorého sa im podarí dostať. Ani rodina ďatľov sa vo svojom nedobytnom hniezde vysoko na strome nemusí báť. Lesné prítmie ponúka mačkám divým nielen dostatok potravy. Ich mladé tu majú množstvo príležitostí nacvičiť si číhanie na korisť. Mláďatá mačky divej sa základným loveckým zručnostiam učia mimoriadne rýchlo. Samica obyčajne vrhá päť mladých a než nadobudnú úplnú samostatnosť ubehne takmer šesť mesiacov. Hoci je táto divočina domovom množstva nezávislých a zároveň navzájom spojených svetov, predsa jestvuje čosi, čo ovplyvňuje všetky tunajšie formy života a zároveň robí toto miesto jedinečným. Plitvické padajúce jazerá. Zabudnime na chvíľu na zurčiace kaskády a vodopády. Leto je čas bezstarostnosti. Plitvické jazerá ponúkajú vzácny pokoj. Medveď hnedý sa brodí vodou povedľa nízkej trstiny. Korytnačka močiarna sa len zdráhavo zrieka svojho miesta na výslní. Medvede sú síce schopnými plavcami, no pánom tohto živlu sú vydry riečne. Ich pohyby sú naozajstnou poéziou v pohybe. Medveď sa opäť raz púšťa do boja s parazitmi. Rannej očiste medveďa a vydry sa svojimi veľkými očami prizerá plch. V lese sa nájde využitie pre každý kútik, pre každú dutinu. Plchy sa často nasťahujú tam, kde sú v bezpečí, napríklad do hniezda po ďatľoch. Plchy si v ňom urobili peleštek. Ich mladé si tu pokojne odpočívajú v postieľke z lístia. Táto luxusná detská izba má ešte jednu veľkú výhodu. Je na skok od ich nekrytej špajzky plnej sezónnych produktov. Sršne využívajú pôvodný les iným spôsobom. Silnými hryzadlami nastrúhajú kúsky spráchnivených stromov a zmiesia ich so svojimi slinami. Vznikne tak tuhá hmota. Sršne sa vracajú na stavbu plne naložené ako nejaké lietajúce miešačky. Otvor hniezda je príliš široký, a preto ho treba starostlivo upraviť. Keď hmota uschne, vzniknú síce tenké, no mimoriadne pevné plásty podobné papieru. Do každej z komôrok zniesla kráľovná vajíčko. Larvy majú neustály prísun na proteíny bohatej kaše z hmyzu. Ten pre ne počas loveckých výprav ulovili starostlivé sršne. O larvy je naozaj výborne postarané. Samčie robotnice ovievajú hniezdo krídlami a fungujú tak ako živé ventilátory.08-08_19-55-58_STV2_Správy v slovenskom posunkovom jazyku[(058696)21-43-50] Plitvické jazerá sa neustále menia. V súčasnosti tvorí národný park šestnásť jazier. Sústavne sa meniacu kaskádu vodných tokov, množstvo riek, bystrín a vodopádov, však jednoducho nie je možné spočítať. Touto geologickou zvláštnosťou si razí svoju cestu i vzácna užovka fŕkaná. Patrí medzi obyvateľov vodnatých miest a živí sa rybami. Korytnačka močiarna sa už na mnohých zo svojich pôvodných lokalít nevyskytuje. K ohrozeným druhom patrí i rak riečny. Vo vode s vysokým obsahom vápnika sa mu dobre darí. Tvrdý račí pancier nerastie spolu s jeho telom, a preto sa ho rak musí zakaždým po čase zbaviť. Využíva pri tom zásoby vápnika, ktorý sa mu práve pre tento účel hromadí v tele. Kým je jeho nový pancier ešte mäkký, rak si na svojich susedov z pochopiteľných príčin dáva pozor. Výnimkou nie sú ani korytnačky. Nepozorné ryby sa v plytčine neuchránia bleskovému útoku volavky popolavej. Vydry sú nenáročné. Zjedia všetko na čo naďabia, ryby i raky s pancierom i bez neho. Vydry sú mimoriadne aktívne. Denná dávka potravy preto často predstavuje až 15 percent ich hmotnosti. A chrumkavý olovrant im padne vždy vhod. V tomto období roka sa pária i ropuchy. Samička je väčšia, a tak svojho druha vezme na chrbát a vydá sa s ním na každoročnú okružnú plavbu po jazere. Volavke dnes nič neujde. Úspech slávi aj vydra, ktorá na svoju korisť striehne v plytčinách. Volavka sa vracia do hniezda. Čakajú tam na ňu hladné mláďatá, pre ktoré je najväčšou pochúťkou žaba vyvrhnutá z hrvoľa. Po osviežujúcom kúpeli dostal hlad i medveď hnedý. Nastal čas poobzerať sa po nejakej potrave. Vždy sa vyplatí nazrieť pod zhnité kmene stromov. Šťavnaté larvy chrobákov patria k jeho obľúbeným pochúťkam. Na to, aby ich získal má medveď tú správnu výbavu. Udržať kus kmeňa v labách si však vyžaduje aj patričné skúsenosti. Bezstarostným jarným radovánkam je náhle koniec. Svorka vlkov je opäť na love. Hrdziaky rýchlo prenesú svoje mladé hlbšie do nory. Svorky plitvických vlkov neútočia iba na väčšiu korisť, ako sú napríklad diviaky. Svoj jedálny lístok neváhajú doplniť ani menšími hlodavcami. Niet pochýb, že ide o nezvyčajný jav, no ten je iba odrazom vážneho narušenia rovnováhy v hustote predátorov a koristi. Bez ohľadu na to, čo tento stav zapríčinilo, vlky určite nie sú pyšné na svoj zdroj proteínov. No ak v ich dosahu nie je nič lepšie, vystačia si i s menšími cicavcami. Jar sa pomaly mení v leto. V Plitviciach sa čoskoro začne učiť lietať ďalšia generácia z vtáčej ríše. Bacuľaté mláďatá sovy dlhochvostej sa do prieskumu okolia nehrnú. Niektorí opúšťajú domov len s veľkým zdráhaním. Toto sovíča po risku netúži ani náhodou. Žiadne z mláďat zjavne netuší na čo im ich krídla vlastne sú, ale práve takto sa nakoniec všetky vtáky naučia vzlietnuť. Každý vtáčí dorastenec jedného dňa vystúpi na najvyšší konár a pod starostlivým dohľadom rodičov sa vydá na svoj prvý let. No prečo dnes robiť niečo, čo možno odložiť na zajtra? Trojičky v hniezde volaviek ostávajú s rodičmi 6 až 8 týždňov po tom, ako sa vyliahnu. Zatiaľ sú úplne závislé na pravidelnom prísune čerstvých žiab a rýb. Už čoskoro sa však budú samy vznášať ponad Plitvické jazerá. Diéta z hrdziakov sa už vlkom zjavne zunovala. Svorka teda pozbierala všetky sily a rozhodla sa pre podstatne väčšiu korisť. Diviaka. Hoci na seba vrčia, mäsa je pre všetkých dosť. Hladný neostane nik, iba žeby… V týchto lesoch sa im môže pripliesť do cesty iba iná svorka vlkov alebo hladný medveď. Vlky sú síce počtom v prevahe, no medveďovi sa jeho dravosť, hrubá sila a odhodlanie nakoniec vyplatia. Korisť má teraz sám pre seba. Vlky sa nemôžu dívať na to, ako im niekto uchmatol diviaka spred nosa. Opakovane útočia na nezvaného hosťa a zakaždým pri tom riskujú zásah jeho mocných láb a pazúrov. Medveď nakoniec stratí trpezlivosť a nechá vlky, aby si svoju korisť v pokoji zjedli. Pustí sa po svojich chodníčkoch. Neskoré leto zakrátko vystrieda jeseň. Na Plitvice sa znáša obdobie hmiel a sladká vôňa plodov. Populácia hrdziakov už k zachovaniu rovnováhy v potravnom reťazci prispela. Teraz im neostáva iné, ako si užiť hubový hodokvas. Hrdziaky má na svojom menu každý. Je len pochopiteľné, že urobia všetko preto, aby na seba neupozornili. Ich kožúšky splývajú s opadaným lístím. Sú dôkazom toho, ako sa hrdziaky prispôsobili bukovému lesu od ktorého sú závislé ony a prostredníctvom nich aj mnoho iných zvierat. Samica korytnačky si užíva posledné lúče slnka. Teplo je pre ňu všetkým. Aby sa jej mladé vyliahli najneskôr v septembri, musia sa vajíčka počas leta dostatočne nahriať. Ak je príliš chladno a mladé nie sú plne vyvinuté, môžu vďaka pozoruhodnej adaptácii prezimovať vo vajci a odložiť liahnutie na nasledujúci rok. Tohtoročné mláďatá drobné ako peniaz, sa vyliahli do nevľúdneho sveta. Pokiaľ sú ich pancieriky mäkké, môžu sa stať korisťou líšok, jazvecov či kún. No v bezpečí nie sú ani vo vode, lovia ich dravé ryby a vydry. A na pozore sa musia mať dokonca aj pred rakmi. Dospelosti sa ich dožije iba pár. Jeseň zavítala už aj na dno Plitvických jazier. Ich obyvatelia sa pripravujú na zimný chlad. Už v októbri sa mnoho živočíchov pred nízkymi teplotami schová do bahna na dne jazier a riek. Dnes už vieme, že korytnačky si počas tohto obdobia dokážu vystačiť s kyslíkom vo vode a nemusia sa preň vynárať nad hladinu. Každý živočích sa pripravuje na nedostatok potravy a útrapy zimy po svojom. Vevericu obyčajnú naplno zamestnáva uskladnenie zimných zásob v komôrkach. Medveď si zasa nesie svoju malú špajzu so sebou. Má podobu hrubej vrstvy tuku, ktorú sa teraz snaží cieľavedome zväčšiť. Potrebuje poriadny prísun kalórií. Drobné bobuľovité plody sú v skutočnosti bohatším zdrojom energie ako mäso. Možno i to bol jeden z dôvodov, prečo nakoniec prenechal tvrdé diviačie mäso vlkom. Medvede hľadajú v zemi korienky a hmyz, a zbierajú huby aj lesné plody. To všetko vďaka čuchu, ktorý je stotisíckrát jemnejší ako ten náš. Jazvec sa tiež riadi svojím nosom a dnes je vo vzduchu zjavne niečo mimoriadne. Lenže medveď dorazí ako prvý, a hlavná výhra, med divých včiel je jeho. Bolo to tesné. No výhra mu tentoraz ušla. Jazvec sa musí uspokojiť s hmyzom. Včely sa voči rabovaniu v ich komôrkach rázne ohradili. Ich žihadlá začínajú byť takmer neznesiteľné, a to aj pre medveďa, ktorý okrem prípravy na zimný spánok nemyslí na nič iné. Med majú medvede zo všetkého najradšej. Zlodej si ešte posledný raz naberie, a potom sa dá na ústup. Doráňaný ňufák, ktorý pri útoku utrpel najviac ponorí do vody a na zlomok sekundy uvažuje o tom, že si pôjde po dupľu. Zima je už za rohom. Medveď preto využije každú príležitosť a otočí aj posledný lístok. Je najvyšší čas, aby sa medveď aj jazvec poobzerali po bezpečnom a teplom miestečku, kde sa budú môcť zvinúť do klbka, stiahnuť všetky biologické funkcie na minimum a zavrieť oči. Prišiel čas na “veľký spánok”. Hoci zima na Plitvických jazerách naberá na sile, vodopády hučia naďalej a horské bystriny sa stále valia dolu kopcami. Nezamrznú ani v najtuhších mrazoch. No keď teploty poklesnú, chemické procesy, ktoré menia vodu plnú suspendovaného vápenca na kameň sa zastavia. Teraz sa na travertínových terasách tvoria už iba cencúle. Pre zvieratá, ktoré ostávajú aktívne i počas zimy práve nastali krušné časy. Azda najťažšie to v zime majú vlky. Práve teraz pociťujú nedostatok vysokej zveri najviac. Ako keby tieto lesy prečesal nejaký super-dravec. A vskutku, toto tvrdenie nie je ďaleko od pravdy. V roku 1991 otriasla pokojnými a od okolitého sveta izolovanými Plitvicami Balkánska vojna. Bojová línia vtedy viedla priamo na hranici tohto Edenu. Počas vojny vojaci zdecimovali populáciu jeleňov a inej vysokej zveri. Čiastočne kvôli nedostatku potravy a čiastočne pre zábavu. Vlky sa snažia s týmto dedičstvom vyrovnať ako najlepšie vedia a život sa sem pomaly vracia. Vďaka Plitvickým vodopádom vydrám ich revír nikdy nezamŕza, a preto tu môžu vydry loviť po celý rok. Poniektorí dokonca tvrdia, že prúdy vodopádov sú také silné, že ryby omráči. Tie sú potom ľahkou korisťou. Výhoda, ktorá sa práve teraz naozaj zíde. V zime vidieť vydry na brehu častejšie. Musia si vysušiť a prečistiť svoj nádherný kožuštek, aby ich mohol ďalej chrániť pred zimou. Zima poriadne potrápi i diviačiu zver. Samica svojím telom ako snežným pluhom robí mladým cestu. Svetlé pásy na chrbte mláďat sa už stratili a diviačí dorast sa stále viac osamostatňuje. Ich matka už nemá mlieko, a tak odteraz musí každé mláďa bojovať samo za seba. Jediné, čo ich ochráni pred smrťou hladom je ich výnimočne dobrý čuch. Súperí sa i o najmenší kúsok jedla a v čriede panuje očividné napätie. Aj vo februári je snehu stále veľa. No volanie mačky divej, pre ktorú nadišiel čas párenia ohlasuje odmäk, s ktorým sa do Plitvíc vráti život. Teritórium mačky divej je rozsiahle a ak chcú byť samce v hľadaní partnerky úspešné, musia mať mimoriadne zvučný hlas. Mačky divé žijú samotársky a sú vysoko teritoriálne. Ich nespoločenský štýl života im hľadanie partnera v tuhej zime nijako neuľahčuje.08-08_19-55-58_STV2_Správy v slovenskom posunkovom jazyku[(021193)21-43-45] Iné zvuky tak ľahko nepočuť. No tvár sovy dlhochvostej, ktorá svojím tvarom pripomína radar, zaznamená i najjemnejší šum. Sova počuje i hraboše, ktoré sa hrajú v norách pod snehom. Čas od času sa šťastie usmeje i na vlky. Tentoraz objavili zamrznutú laň. Vo vlčej svorke vládne prísna hierarchia a problémové mladé rýchlo dostanú poriadnu príučku. Sila svorky spočíva v slepom nasledovaní vodcu. Zimné radovánky sa končia, no nie pre všetkých. Pre vydry je sneh iba iným skupenstvom vody. Je trochu chladnejší ako voda, ale núka mnoho príležitostí pre zábavu. A kĺzanie po zasnežených svahoch je i mimoriadne výhodným spôsobom ako sa dopraviť z potoka “A” do potoka “B”. Rys ostrovid sa z Chorvátska vytratil asi pred sto rokmi. Na začiatku 70-tych rokov minulého storočia boli v Slovinsku do voľnej prírody vypustené tri páry. V 80-tych rokoch rysa po prvý raz videli v okolí Plitvíc. Dnes tu žije približne 60 kusov rysov a všetko sú to potomkovia introdukovaných párov. Mačkovité šelmy si s vodou veľmi nerozumejú a rys nie je výnimkou, aj keď je zamrznutá, radšej sa jej vyhne. Rys sa teraz sústredí na párenie. Podobne ako jeho menší vzdialený príbuzný, mačka divá, i on si hľadá partnera. Rysia populácia sa rozrastá, a preto by to malo byť rok od roka jednoduchšie. Zima je na odchode. Mokrý sneh padá z konárov a voda v jazerách a vodopádoch znova naberá na sile. Plitvice, ktorým sa tak dlho darilo unikať pred moderným svetom sa počas balkánskeho konfliktu stali rukojemníkom politikov a dôvodom na vydieranie. Ozbrojené zložky tieto vodopády dokonca zamínovali a hrozili, že národný poklad vyhodia do vzduchu. Plitvice konflikt nakoniec prežili a dnes sa vracajú do bežných koľají. Rysy našli jeden druhého. Sú ako utečenci, ktorí sa vracajú na staré miesta a hlásia sa o svoje loviská v bezpečnom raji, kde sa bude ich populácia znova rozrastať. V dobrých rozprávkach temné kúzla nakoniec pominú. Šípková Ruženka sa prebudí, kvety znova zakvitnú a všetci žijú šťastne až naveky. S každou novou jarou sú Plitvické jazerá o niečo bližšie k šťastnému rozprávkovému rozuzleniu. Plitvické vodstvo po stáročia podlieha kolobehu, v ktorom po skaze vždy nasleduje zmŕtvychvstanie. Príroda sa opäť raz prebúdza a na spletité brehy riek a jazier, ktoré tejto krajine dodávajú jej neopakovateľnú krásu sa vracia život. Len čo teploty stúpnu, voda a kameň znova spoja svoje sily a vytvoria travertín. Živý kameň, na ktorom sa rok čo rok znovu obnovuje a pretvára nezameniteľný svet nádrží a jazier, kaskád a vodopádov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.