Na ceste po Českej Kanade

By | apríl 21, 2015

Keď prichádzate do Českej Kanady zo severozápadu, od Jindřichovho Hradca, nemôžete minúť túto zvláštnu čerpaciu stanicu. Má pútač ako každá iná. Áno, z diaľky. Zblízka ale vidíte: Rum. Cena sa uvádza po pol litroch. Neobvyklá pohonná hmota. Pumpa, kde sa čerpá rum. Tankuje sa priamo do PET fliaš, či už prinesených so sebou, alebo zakúpených tu. Ešte vám na to dajú štátny kolok a je to. A dvere sa tu, pozerám, nezatvoria, miestni zrejme kupujú viac rumu ako ostatných kvapalín. Stáča sa priamo nad benzínkou. Rum sa teda vlastnou váhou zhora spúšťa do nádržky pri pokladni. Kraj na Novobystřickej vrchovine sa počas povojnového odsunu Nemcov temer vyľudnil. Vysídleniu nasadilo korunu komunistické pohraničné pásmo. Sychravé počasie a dlhé zimy sú príčinou riedkeho osídlenia dodnes, zatiaľ čo to pásmo urobilo po novembri 1989 svoje. Vďaka obom sa však v Českej Kanade dodnes zachovala krásna príroda, pretkávaná len sieťou kľukatých cestičiek. Stopy zdivočenej krajiny tu ale zostali. Mnohí to vysvetľujú tým, že sa ľudia odvrátili od kresťanskej viery. Jindřichohradecký dekanát spravuje 13 farností. Dekan Václav Habart so svojimi kolegami tak má dosť práce. S tými nedeľnými bohoslužbami začíname už v sobotu popoludní, aby sme tých 13 farností obišli. Impozantný kostol v Kláštere, teda v obci Klášter, má za sebou 5 storočí pohnutej histórie. Kláštor tu síce stával, ale mnísi boli vyhnaní sektou novokrstencov. Neskôr bol obnovený, aby po čase znova zanikol. A tak sa tu do dnešných dní zachoval len tento nádherný, trocha predimenzovaný kostol. Ale i ten mal “na mále”. Za minulého režimu sa rozpadal a v jeho útrobách hniezdili vtáci. Asi len vďaka nesmiernemu úsiliu niekoľkých duchovných a tunajšej rodiny pána Havlíčka, budova neschátrala úplne. Kostol opravili a znova vysvätili. Dnes sa v ňom opäť konajú bohoslužby. MODLIA SA SPEV Chodí sem ale dosť málo veriacich. To je síce pravda, ale do kostola patrí slovo Božie, nemyslíte? A pôsobenie katolíckej cirkvi sa neobmedzuje len na duchovnú činnosť. Myslím si, že je ten význam nielen v tom duchovnom prínose, ale i povedzme v tom zachovaní tých pamiatok, ktoré nám tu zostali po našich predkoch. Cirkevná obec však na to nedostáva peniaze. Určite by privítala nejakú pomoc, aspoň pri záchrane oltárneho obrazu Františka z Pauly, opretého o stenu.04-21_17-55-00_STV2 (slo)_Na ceste po ĎCesku[(033978)20-47-00] Alebo pri oprave sôch ďalších dvoch Františkov: Františka z Assisi a Františka Saleského. Takto si ale veriaci musia pomôcť sami a nemajú to jednoduché. Niekoľko farností je úplne mŕtvych, chodíme tam napríklad len na hody. Medzi tie úplne mŕtve farnosti patrí už dávno i dedinka Klenová. Tunajší kostolík bol v 70. rokoch odsvätený a predaný. Dnes v ňom má súkromný majiteľ pomerne pekný svetlý byt. Na mieste bývalého oltára sa dnes skvie naleštený sekretár a v pravej lodi je kuchyňa. Kostolík, teda vlastne už normálnu chalupu, prestavali, predelili poschodím a stenami. Obec Kunžak zmieňované roky povojnového odsunu Nemcov výrazne nepostihli. Bol totiž prevažne český. Tunajší rodák Ladislav Schmied mal v tom čase úplne iné starosti. V roku 1947 začal prepadať astronómii. V záhrade si postavil túto búdku s odsúvacou strechou. Rozhodol som sa ako chlapec, že si zaobstarám malý ďalekohľad, ktorým som začal pozorovať oblohu a vesmír. Avšak postupne som to obkukávanie potom nahradil záujmom o Slnko, na ktorom prebiehajú veľmi rýchle zmeny. Pán Schmied pozoruje Slnko už temer 64 rokov. Zaznamenáva výskyt slnečných škvŕn a erupcií. A jeho vytrvalosť nemá páru. Je zrejme jediným občanom našej planéty, ktorý sa tomu venuje systematicky taký dlhý čas. Pokiaľ je tam nejaká škvrna, tak zakreslím jej polohu a pohyb toho Slnka v smere rotácie Zeme. Následne záznamy premeria a stanoví polohu a veľkosť slnečnej škvrny. Tá sa potom zmeria a určí sa jej heliografická dĺžka a šírka. A tým okamihom je pozorovanie, ako sa hovorí, ukončené, áno? A čo susedia? To im tu na dedine nepripadal ako čudák? Nech ide obedovať! No, keď sa s tým zmierila i jeho rázna pani… Landštejn. Obranný hrad od čias Přemyslovcov strážil našu krajinu z juhu. Nezameniteľná pevnosť s charakteristickou hranolovou južnou vežou. Hrad zdevastovaný požiarom po storočia chátral, až sa ho v 60. rokoch chopila partia miestnych milovníkov histórie a pustila sa do jeho záchrany. Avšak toto nadšenecké snaženie sa dá s odstupom času považovať za sporné. Prečo? Vyprovokovalo predsa vtedajšie úrady k činnosti. To áno, ale k akej činnosti? Svoje o tom vie pani kastelánka Jiřina Mládková. Jedna z variant bola, že sa na tú južnú stranu, teda smerom na Rakúsko, postaví dvojmetrová vysoká stena, aby nebolo vidno tam ani späť. K tomu našťastie už neprišlo. Ale s inými, možno horšími následkami, sa stretáva správa hradu doteraz. Napríklad táto pivnica. A čo je s ňou? Museli ju kompletne znova vykopať. Bola totiž, ako i doteraz neobjavené väzenie, totálne zaliata betónom. Mohutnými injektážami sa veľkoryso riešila narušená statika. A to už vôbec nehovorím o tonách archeologicky cenného materiálu, ktorý vyviezli ktovie kam do lesa. Ako sutinu. Čo sa dá robiť. Landštejn ale našťastie stojí naďalej. A z dobrej vôle pani kastelánky oživujú západnú priekopu sokoliari. Miloslav Vondruška so svojím synom Honzom sa tu zabývali a pred jesennou loveckou sezónou tu preháňajú dravcov. Nie je to trocha nebezpečné? Musí sa to vedieť. Uisťujem vás, že sokoliari majú dravé vtáctvo úplne pod kontrolou a na nejaké škrabance nehľadia. Prechodne tu našlo prázdninový domov 24 nádherných vtákov: krkavcov, sokolov, sov a predovšetkým samozrejme majestátne orly. Nalietajú denne veľa kilometrov, pričom veľmi vyhladnú. To určite. Spotrebujú 7 ton kureniec za mesiac. Sokoliari musia starostlivo sledovať váhu týchto vtáčích gigantov, prísnejšie, než by sa mohlo zdať. I odchýlka pár gramov od normálu býva už na uváženie. Hladný orol býva nepokojný, naopak presýtenému sa nechce lietať. Okrem majestátneho stredovekého opevnenia v lesoch narazíte na hustú sieť železobetónových bunkrov. Pohraničie totiž i tu zažilo predvojnovou obrannú horúčku. Hoci sa Generálny štáb najskôr úderu z Rakúska príliš neobával, po zabratí jeho územia Nemeckom, v roku 1938, dostali veci rýchly spád. Riaditeľstvo opevňovacích prác prvej republiky rozbehlo neuveriteľnú akciu. Pri nej bolo narýchlo, počas 3 mesiacov, postavených v dvoch pásmach takmer 400 železobetónových opevnení. Tie objekty boli stavané tak, aby z každej strieľne bolo vidno na 2 či 3 susedné objekty. Aby sa mohli navzájom podporovať paľbou. Pán Sviták približuje vtedajší systém krytia terénu pomocou jednoduchých skrížených latiek so zárezmi. Tie umožňovali kryť daný priestor i za tmy, naslepo. Keď strelec na to v noci dal zbraň, tak vedel, do akého smeru mieri, hoci v tej tme vlastne nevidel von. S akými pocitmi asi opúšťali mobilizovaní obrancovia svoje vtedajšie úkryty? Pri budovaní bunkrov sa betón do lesov dopravoval všelijako. Avšak veľmi sa hodila južná vetva úzkokoľajky, ktorá sa kľukatí krajom od severu až k hraniciam do Novej Bystřice. Parnú mašinku obsluhujú dvaja ľudia, strojvodca a kurič. Veľa miesta tu nemajú. Ale zato fungujú v perfektnej koordinácii pohybov. Viac ako sto rokov sa píšu dejiny tunajšej úzkokoľajnej železnice. A treba povedať, že sú zamotané, ako trať cez kaprounské lesy. Obnoviť prevádzku parnej železnice nebolo vôbec jednoduché. Ako hovorí najvyšší pán železničiar, totiž riaditeľ Jan Šatava, staré vagóniky si v supermarketoch nekúpite. Bolo potrebné pátrať po kraji. Našli sme ich v okolí ako krmelce, búdy na náradie, králikárne, a pomerne náročnou reštauráciou sme z nich urobili opäť vagóny. Ale prevádzkujú i normálne vláčiky, klasické vozy ČKD. Povedal by som, že unikátom úzkorozchodnej železnice v správe jindřichohradeckých miestnych železníc je predovšetkým to, že obe svoje trate, v dĺžke 79 kilometrov, prevádzkuje v režime verejnej dopravnej obslužnosti, to znamená, že jazdia pre miestnych ľudí každý deň a to i v zime. Musím povedať, že ma vždy teší, keď príde nejaká tá kalamita a my jazdíme a autobusári to už dávno zabalia, pretože po cestách sa nemôžu šmýkať.04-21_17-55-00_STV2 (slo)_Na ceste po ĎCesku[(041721)20-47-02] Pán Šatava je na výsledky mnohoročného snaženia právom hrdý. Podarilo sa mu s kolegami zachrániť fenomén, ktorý pred 13 rokmi takmer definitívne zanikol. Dnes úzkokoľajky prepravia približne 370 000 cestujúcich ročne a ďalších 40 000 ľudí odvezú parné vláčiky. Ráno nad Kaprounem. To je ale dokonalý Schweiz, však? Na Českú Kanadu sa vrátili hospodári. Územie leží v nadmorskej výške okolo 700 metrov, navyše na žule. Obilniny sa tu urodia ako posledné v celej republike. Namiesto toho teda chovajú dobytok, prevažne hovädzí. Dobytok v tichosti spása trávu na nádherných lúkach, čím, okrem iného, pomáha udržiavať krajinu. To je obdivuhodné, pretože v porovnaní so susedným Rakúskom, sa majú miestne statky skutočne mizerne. Teda, čo sa týka poľnohospodárskych dotácií. No, nechajme politiku bokom. Všetky tieto stáda patria sedliakovi Jiřímu Jurovi, ktorý by ich za nič na svete nevymenil. Jedná sa o takzvanú prirodzenú plemenitbu, čo znamená, že spolu s kravami sú na pastvine i býky. A dojenie? Tieto kravy sa nedoja. Mlieko z nich bezo zvyšku vysajú mláďatá. Teliatka trávia 6 mesiacov pod matkou. Dobytok sa cez leto pasie na pastvinách, v zime ho ustajnia a kŕmia výhradne senom a senážou, lisovaným ovsom a minerálmi. Taká kravička, pokiaľ sa nezraní, nevidí veterinára celý svoj život. Avšak senom sa musia počas leta predzásobiť. Aby pri skrmovaní nevznikal zbytočný odpad, viaže sa strojovo do guľatých balíkov. Seno je treba posekať a včas usušiť. Ale senobranie, ako hovorí Jiří Novák, sa môže pekne pretiahnuť. Začína sa od konca mája a otava sa zberá niekedy i v septembri. Pretože to je jedno senobranie, druhé, a tráva stále dorastá. Typickou záľubou i spôsobom privyrobenia zostáva po generácie zber čučoriedok. Po svitaní môžete na takýchto odľahlých miestach naraziť na rôzne maskované postavy s kelímkami a kýblikmi. Každá rodina má svoje tajné miesta, kde je lesná žatva najlepšia. Pani Věra Králičková chodí na čučoriedky štyrikrát do týždňa. S mamičkou, manželom i s malým synčekom. Kýblik o veľkosti 5 litrov nazbiera tak za dve a pol hodiny. Keď toto množstvo predá pri ceste, utŕži tak päť stoviek. Určite. Živiť sa tým rozhodne nedá, musíte brať do úvahy tú námahu a tiež svoj chrbát. A im nevadí ten otrasný hmyz? Komáre, kliešte, všetka tá háveď čo je tu, to nám určite vadí. Proti kliešťom sme sa dali očkovať, takže z nich veľkú hrôzu nemám. Ale komáre, to je pliaga! To sa musí vydržať. Čo vy by ste si nedali voňavý koláč z lesného ovocia? Všimnite si, zbierajú iba rukami, nie s tým známym česákom. Od toho roku 1990, kedy spadla železná opona, odstránili sa drôty, tak odvtedy zbierame čučoriedky. Navyše romantika ako za čias našich babičiek. No uznajte. To áno, lesy plné smrekov a borovíc sú naozaj čarovné. Drevo sa tu odjakživa ťažilo vo veľkom. Keď sa rúbe les, tak veru lietajú triesky. Takýto zdravý rovný smrek sa spracuje celý až po špičku. Musíte si ale uvedomiť, že rástol viac než sto rokov. Odpustite mi to, nie je to trocha škoda? Vytínať tieto storočné velikány? Nezabudnite, že kde sa ťaží, tam sa tiež vysádza. Takže lesníci pod vedením Vlastimila Bártu porast zasa prirodzene obnovujú. Aby vyrástol kvalitný les, tak sa sadí na jeden vyťažený hektár oveľa viac malých stromčekov, než tam stálo dospelých. Takže smrekov sa napríklad vysádza 4 000 kusov na hektár, zatiaľ čo tých dospelých tam môže byť 300. A kmene putujú na slavonickú pílu, kde sa začne mechanický tanec. Triedi sa výrez. Potom sa odkôrňuje, teda zbavuje kôry. Aby sa mohol vzápätí z dvoch strán narezať na takzvané podušky. Tie potom idú na gáter, kde sa z nich narobia lišty. Manipuláciu zabezpečuje ťažká technika, posuvné pásy a reťazové dopravníky, dômyselné samočinné systémy riadené ľudským elementom. Píla, takzvaný manipulák, a hobliareň sú tu, v Slavoniciach, veľmi významným zamestnávateľom. V pohraničnom mestečku žije asi 2 500 ľudí. Slavonice sú preslávené grafitovou výzdobou fasád na dvoch historických námestiach: na Námestí mieru a na Hornom námestí. Listy, listy a ďalšie listy. Toho roku tento renesančný klenot oslavuje 750 rokov od prvej doloženej zmienky o svojej existencii. A k sviatočnej chvíli domácim i cezpoľným zahrá dačická dychovka. Dom číslo 479 patrí Lubošovi Kryzanovi, v súčasnosti starostovi Slavonic. Od roku 1945, kedy došlo k dosídleniu tohto pohraničia, tak bol pridelený tento dom rodičom mojej manželky, dá sa povedať, s tým, že v tomto dome bolo mäsiarstvo. Časy sa zmenili. Bývalý mäsiar pod pamiatkovým dohľadom budovu opravil. Dolu, na prízemí, má krčmu a na poschodí, podobne ako ďalšie štyri slavonické domy, ojedinelé stropné vejáre skliepkovej klenby. Starostova rodina tu ďalej normálne býva. Keď odstránili maľbu hore, v Cechovej sieni, objavili sa erby Zachariáša z Hradca, bývalého pána Slavoníc. Sem, do tohto miesta, každé tri mesiace zvolával tých cechmajstrov. Takže dnes je to taká tradícia mestskej rady alebo zastupiteľstva, kedy sa tu raz za 3 mesiace tiež schádzajú. Pozrimeže, k čomu môže slúžiť unikátne prostredie so škrabanými sgrafito.04-21_17-55-00_STV2 (slo)_Na ceste po ĎCesku[(045578)20-47-04] Český Rudolec a jeho tudorovská gotika. Nepripomína vám to niečo? Hlubokú nad Vltavou. Alebo anglický Windsor. Nádherný zámoček sa musel takmer rozsypať, než mu konečne svitla nádej na opravu. Rudolečania sa vraj v blízkej budúcnosti dočkajú obnovenia magickej dominanty dediny. Dobrá správa. Avšak, do zberu maku to už určite nestihnú. Kúsok nad Rudolcom, pri peníkovskom rybníku, stojí táto stavba. Pani Hana Langová k nej má zvláštny vzťah. Prišla do Peníkova v roku 1993, pretože jej v reštitúcii vrátili po dedkovi miestny štátny majetok. Starodávny náhon sa pod jej rukami uvádza do pohybu. To nie je mlyn. To je vodná píla. Áno. 150 rokov stará. Výnimočná technická pamiatka v majetku obce. Do prevádzkyschopného stavu ju pred 7 rokmi uviedol miestny skrášľovací spolok a jeden majster z Radíkova. Pílu poháňa vodné koleso s trojmetrovým priemerom. Na dubovom hriadeli sa točí ozubené koleso, ktoré roztáča drevený zotrvačník. Cez kľukový mechanizmus a ojnicu sa energia prenáša na list píly, zasadený do dreveného rámu. Pani Langová chová na hospodárstve stádo kôz. 26 dospelých kôz spása lúky pod Stříbrňákom, v rozprávkovej krajine okolo Peníkova. No, je to krásne, ale viete čo to je? Každý deň dvakrát denne ku kozám? Doja sa od jari do jesene. Ale stále je to o tom, že k nim najmenej dvakrát denne musíte ísť a musíte im dať nažrať. A nemôžete si povedať: “Teraz sa mi nechce a pôjdem do kina” napríklad. Ale pani Langová si svoje zvieratá obľúbila. To je vidno na prvý pohľad. Nadojí 20 až 30 litrov mlieka denne. Zatiaľ ho používa pre vlastnú potrebu, vyrába si domáci syr. Ale raz, až dcéra doštuduje, plánuje hospodárstvo postaviť na nohy. Tak nech jej to umožní zdravie a Európska únia s jej predpismi. Je ťažké sa do týchto roztomilých kozliatok nezamilovať.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.