MESTÁ V NEGEVSKEJ PÚŠTI NA NABATEJSKEJ KADIDLOVEJ CESTE

By | september 10, 2016

IZRAEL Púšť je hradba. Púšť je pevnosť. Púšť je hrad. Nabatejci to vedeli, preto mnoho rokov kontrolovali severnú časť Kadidlovej cesty smerujúcej z Južnej Arábie do Gazy a prechádzajúcej cez ich legendárne hlavné mesto Petru. Nabatejci boli nomádi. Púšť bola ich domovom. Dávala im istotu, ktorá rástla s každým metrom piesku a skál. Preto ju mali tak veľmi radi. Nabatejcom vyhovoval pád Alexandrijskej ríše, lebo ich kráľovstvo ležalo na kraji mocenského vákua medzi Diadochmi súperiacimi o Alexandrovo dedičstvo. Nikdy nemali toľko síl, aby mohli súperiť s veľkými hráčmi. Zato s jedným z nich mali večné problémy. S egyptskými Ptolemaiovcami. Antická obchodná vojna. Nabatejci mali monopol nad obchodnou cestou a Ptolemaiovci sa nevedeli zmieriť s predstavou, že niekto by mal bohatnúť na preprave tovaru, ktorý bol určený im. Preto hľadali alternatívu k ceste po súši. Aby mohli obísť púštne oblasti ovládané Nabatejcami, budovali prístavy v egyptskom Červenom mori. Chýbala im však potrebná technika a zaostávali aj ich námornícke schopnosti.09-08_poklady-sveta-iv-_0101349215-31-01 More bolo plné útesov a skál. Tie boli síce aj na púšti, ale tam ich aspoň videli. Aj púšť mala svoje koráby. Ťavy. Ťavy a dromedáre boli v počiatkoch globalizácie hlavnými dopravnými prostriedkami. A ako európske strmene umožnili nástup rytierov, tak stabilné sedlo urobilo z ťavy univerzálny dopravný prostriedok. Koráb púšte. Púštny piesok údajne brázdilo okolo 100 000 tiav, ktoré denne prešli 30 40 kilometrov. Okrajová poloha znamenala pre Nabatejcov veľkú výhodu. Hoci Rimania už začali meniť tvár územia, ktoré dnes nazývame Stredný východ, tovar sa stále prepravoval tradičnou cestou. Prvý pokus Rimanov preniknúť na Arabský polostrov bol veľmi nesmelý. Pompeius síce priviedol svoje vojsko až do Palestíny, no senát mal o púštny piesok pramalý záujem. V púšti neexistovali pevné hranice a hranicou bola vlastne sama púšť. Flexibilná a Rímom tolerovaná nárazníková zóna. Ríša Nabatejcov existovala ako autonómny vazalský štát, ktorého občania si udržali svoju tradíciu. Obchodovať so vzdialenými krajinami. Dnes by sme to nazvali: Outsourcingom prepravných a zásobovacích služieb. Nabatejci boli totiž odborníci na prežitie v púšti. Je to základná črta nomádov. Bohatí nomádi sa začali postupne usádzať. Hoci si vytvorili kráľovstvo, kráľom bol vždy púštny šejk. Aj keď sídlil medzi múrmi mesta. Už starovekí historici žasli nad demokratickou monarchiou, ktorú charakterizoval pocit spolupatričnosti pod beduínskym stanom. Moc nabatejských kráľov vyvrcholila medzi 1. storočím minulého a prvými 50 rokmi nášho letopočtu. Obodu či Avdat, ako sa mesto na Kadidlovej ceste volá dnes, nazvali po jednom z kráľov. Ten okolo roku 90 pred našim letopočtom porazil hasmonejského monarchu Alexandra Janneusa, ktorý Nabatejcov vyhnal z Negevskej púšte. Jeho ríša bola silným súperom v neľútostnom zápase o kúsok miesta pod slnkom na periférii veľkého Ríma. Nabatejské kráľovstvo bolo nezvyčajne zraniteľné. Krátko po víťazstve prišla porážka a na ďalšie víťazstvá bolo treba dlho čakať. Práve toto akoby charakterizovalo nomádskeho ducha. Flexibilnosť na úkor kontinuity, pohyblivosť na úkor istoty. Kadidlo bolo v tých časoch drogou. Pre bohov i pre ľudí. Jeho vôňa potláčala pach každodenného života. Bolo však drahé, ako takmer všetko, čo pochádzalo z ďalekej Arábie Felix, Šťastnej Arábie. Cenu tovaru určovala vzdialenosť, ktorú musel prekonať, množstvo colníc po ceste, kde sa muselo platiť clo, a cena za jedlo, prístrešie a bezpečnosť karaván, ktoré ho privážali. Krajina, z ktorej kadidlo pochádzalo bola ako mýtická zem z ríše fantázie. Nik ju nikdy nenavštívil a nik s istotou nevedel, kde presne ležala. Prečo by mali mýtus zrúcať práve Nabatejci, ktorí to vedeli? Každý, kto sa podieľa na obchode, musí zachovať obchodné tajomstvo. Púšť sa zmenila na ekonomický faktor deliaci výrobcu od zákazníka. Obrovské vzdialenosti podnecovali fantáziu, ktorá urobila zo zasľúbenej zeme s kadidlom ozajstný zázrak. Kadidlovú cestu chceli ovládnuť aj iné mocnosti, najmä Rím. Okolo roku 25 pred našim letopočtom Rimania zmenili politiku vo vzťahu k púštnym hraniciam a svojim vazalom. Ich záujmom bolo podrobiť si juh Arábie. Príčinou bola záporná obchodná bilancia, typická pre politickú a vojenskú veľmoc importujúcu cudziu kultúru. Cieľom bolo ovládnuť arabské bohatstvo priamo pri zdroji. Bolo však treba zvážiť náklady vojenskej operácie a prostriedky potrebné na kontrolu územia. Veliteľ rímskej armády Aelius Gallus sa spoliehal na nabatejského poradcu. Ten viedol vojsko severnou časťou Kadidlovej cesty hlboko do púšte, kde vyčerpaných vojakov dorazilo kruté slnko.09-08_poklady-sveta-iv-_0102842815-31-02 Prešlo veľa rokov, kým sa Rimania druhýkrát pokúsili podrobiť si legendárnu Arabiu Felix a získať bezprostrednú kontrolu nad Kadidlovou cestou. Ako sa však dá vládnuť púšti? Kontrolou vodných zdrojov. Vďaka nim sa nomádi stali vládcami púšte. Trasa Kadidlovej cesty nebola presne vymedzená. Dôležité boli vodné nádrže. Pánom bol ten, kto poznal ich polohu. Rimania si podrobili územia, Nabatejci vodné jamy. Preto nemala ich ríša pevne stanovené hranice. Rozhodujúca bola kontrola ciest, ktoré tvorili kostru celej ríše. Štát tvorili vlastne cesty. Rimania však boli neústupní. Po Kleopatrinej smrti si podrobili Egypt a na obchod čoraz častejšie využívali alternatívnu cestu. Namiesto vojny armád rozpútali obchodnú vojnu. Nabatejci sa situácii skúsili prispôsobiť. Z nomádov sa stali roľníci a pestovatelia viniča. Dnešným jazykom by sme povedali, že rozšírili portfólio produktov a aj tu zohrala rozhodujúcu úlohu voda. Centrom poľnohospodárstva bolo mesto Shivta. V časoch najväčšieho rozkvetu malo 7 000 obyvateľov, čiže dvakrát toľko ako Avdat. Pestovanie ovocia a viniča umožňovala vodná nádrž a dômyselný systém kanálov. Shivta nebola opevnená. Ležala bokom od Kadidlovej cesty, na historicky novej trase, ktorej význam bol nie ekonomický, ale náboženský. Chodili ňou pútnici k hore Sinaj. Shivta bola miestom na odpočinok. Nabatejci konvertovali na kresťanskú vieru. Uprostred 4. storočia postavili grécki ortodoxní mnísi v Shivte prvý z troch veľkých byzantských kostolov. V roku 106 Nabatejská ríša stratila nezávislosť. Rímsky cisár Traianus zaviedol novú hraničnú politiku. Obdobie bezbrehej rímskej expanzie sa skončilo a prvoradou úlohou Rimanov sa stala ochrana hraníc. Za týchto podmienok prestali mať nárazníkové zóny praktický význam. Nová politika bola založená na limes, čiže na hraniciach, nie na pohraničných územiach. Platilo to nielen v Európe, ale aj v Arábii, kde vznikli limes Arabicus. Rímske hranice boli opevnené a strážené. Nabatejská ríša sa stala súčasťou provincie Arabica a nomádi, ktorí sa medzitým usadili, svoju slobodu raz a navždy stratili. Haluza bola poslednou zastávkou na Kadidlovej ceste pred cieľom v prístave Gaza. V minulosti tam bolo veľa caravanseraiov, no zachovali sa len ich ruiny. Pozostatky domov a múrov takmer pochoval piesok. Púšť nepozná dejiny. Tu sa dlhá cesta končí pre obchodníkov i pre vodičov tiav. Tu sa skončila aj pre Nabatejcov. A tu ju skončíme aj my.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.