MASADA PRĺBEH PREŽITIA

By | september 4, 2016

IZRAEL Ten, kto prežil, na to do smrti nezabudne. Lebo neprežil iba raz. Prvýkrát prežil, keď umreli ostatní. Druhýkrát prežil, keď príbeh smrti a skazy rozprával iným. K tým, čo prežili, patril aj židovský dejepisec Flavius Josephus. V boji medzi Židmi a Rimanmi bol obrancom pevnosti. Keď sa už všetko zdalo stratené, uväznení obrancovia sa začali navzájom zabíjať, aby nik nepadol do rúk Rimanov. Prežili len dvaja. Jedným z nich bol Flavius Josephus. Rimania mu dovolili stať sa dejepiscom a napísať dejiny Židovskej vojny. Pri písaní natrafil na príbeh, ktorý sa, až na záver, úplne podobal na jeho zážitok. Bol to príbeh Masady. Masada je veľký kamenný útes nad Mŕtvym morom s plošinou, na ktorej vybudovali pevnosť. Pripomína obrovský balvan, ktorý ostal na mieste, z ktorého sa dávno stiahli vody Mŕtveho mora. Podľa Flavia Josepha pevnosť postavil judský kráľ Herodes. Herodes z vlastnej vôle vybudoval pevnosť na obranu pred dvomi hrozbami. Jednou bola prevaha Židov, ktorí by ho mohli poraziť a vrátiť moc svojim starým kráľom. Druhou, oveľa nebezpečnejšou, bola egyptská kráľovná Kleopatra, ktorá otvorene naliehala na Antónia, aby dal Herodesa zavraždiť a Judeu daroval jej. Herodes postavil palác na západnom svahu pod ochranou múrov citadely a prilepil ho na jej severnú stranu. Masada je plod strachu pred prenasledovaním. Paranoja vytesaná do kameňa. Orlie hniezdo na vrchole brala. Nedobytná pevnosť na okraji ríše. Bolo lepšie byť panovníkom bez zeme, než mať pod sebou krajinu, no vládnuť jej v strachu. Ale čo ostalo kráľovi Masady? Moc? Nad čím? Nad pieskom a nad skalami? Miesta ako Masada sú dôkazom moci. Varujú: “Pozor, som nezraniteľný!” No v skutočnosti sú z hľadiska moci nanič. Sú bezpečné ako bunker či hrobka. Nešťastné miesta, kde aj ten najmocnejší vládca sníva len o tom, o čom sníva každý.08-30_Poklady sveta IV._01[(011358)16-00-16] O prežití. A pre toho, kto má moc, je takýto sen nočnou morou. Herodes obohnal celý vrchol múrom. Sám obsadil vrchol s úrodnou pôdou, ktorá sa vyrovnala zemi pod bralom, takže tí, ktorí by hľadali útočisko v pevnosti by nemuseli trpieť nedostatkom jedla. Okrem toho dal vyhĺbiť v skale mnoho jám na zhromažďovanie vody, a to nad každým obývaným miestom v paláci i v jeho okolí, ba aj pred múrom, vďaka čomu mal vždy dostatok vody. O 100 rokov neskôr sa v Masade zišli tí, ktorí stratili moc. V roku 66 sa Židia vzbúrili proti okupačnému rímskemu vojsku. Rimania zasiahli. V roku 70 Jeruzalem vyhorel. Pevnosť Masada sa stala útočiskom roztrieštených skupiniek židovských rebelov. Sicariov viedol Eleazar. Historik Flavius Josephus ich opísal ako sektárov. Fundamentalistov a fanatických bojovníkov za slobodu. Flavius sa však s Rímom zmieril a dejiny zapisoval pre obe strany. Pre Rimanov, ktorí ušetrili jeho život, i pre Židov, aby vyvrátil ich reči o tom, že zradil. V zime v roku 72 sa Rimania dostali až k Masade. Rímsky veliteľ Flavius Silva vybudoval okolo pevnosti múr, aby nik z obliehaných nemohol ujsť. Tábor si postavil na mieste výhodnom pre útok, kde sa skala pod pevnosťou približovala k blízkym horám. Čas bol na strane Rimanov. Ako profesionálni vojaci vedeli, že Masadu raz dobyjú. Vojna je práca a pri práci vzniká produkt. Ich produktom je víťazstvo. Vedeli to aj tí v pevnosti? Alebo na to len pomaly prichádzali? Bola to lekcia so smrteľným koncom. Rímsky veliteľ udrel. Od západu vyzerala skala majestátne, bola široká a pevná a od vrcholu Masady ju delilo len 300 lakťov. To miesto sa volalo “Biely mys” a Silva vojakom rozkázal, aby ho obsadili. Nariadil, aby vojaci nanosili zem. Keď sa pustili do práce, začal vznikať násyp. Silva zároveň rozkázal, aby pri múre postavili veľké baranidlo. Po veľkom úsilí napokon vyrazili v múre otvor a potom ho zvalili. Sicariovia sa však poponáhľali a za prvou stenou vybudovali druhú, ktorá mala byť ešte odolnejšia. Keď to Silva uvidel, rozhodol sa, že najmúdrejšie bude stenu podpáliť. Vydal vojakom rozkaz, aby na ňu hádzali horiace pochodne. Keďže hradba bola prevažne z dreva, zakrátko sa naozaj chytila. Spočiatku fúkal severný vietor, ktorý robil Rimanom veľké problémy, lebo plamene šľahali k nim a oni mali strach, že ich zariadenia sa chytia a zhoria. Potom akoby zasiahla prozreteľnosť. Vietor sa zmenil na južný, takže plamene šľahali na hradbu a tá sa chytila. Šťastní Rimania, ktorým pomáhali už aj nebesá sa vrátili do tábora. Rozhodli sa udrieť hneď na druhý deň. Keď Eleazar uvidel zhorenú stenu, nevidel šancu na útek. Kedysi dávno sme sa rozhodli, že nikdy nebudeme slúžiť ani Rímu, ani nikomu s výnimkou samého Boha, ktorý jediný je našim pravým a spravodlivým pánom. Teraz nastal čas urobiť to, k čomu nás sľub zaviazal. Vieme, že na svitaní všetci umrieme, ale ešte máme možnosť rozhodnúť sa, akou smrťou. Nech naše ženy radšej zahynú, než by mali byť zneužité. Nech naše deti umrú, než by okúsili príchuť otroctva. A keď ich zabijeme, doprajme aj sebe ten prekrásny dar a darujme si slobodu ako najkrajší náhrobný kameň. Eleazarovi však nik netlieskal. Ako možno urobiť zo zúfalých ľudí masu samovrahov? Nestačí povedať: “Je to božia vôľa”, ani sa odvolať na slobodnú voľbu smrti. Eleazar im vykreslil pochmúrny obraz toho, čo by ich čakalo. Mučenie a krvavý kúpeľ. Ale aj tí, ktorí sa majú zabiť v mene politiky chcú odmenu.08-30_Poklady sveta IV._01[(022930)16-00-18] A tak Eleazar svojim prívržencom sľúbil, že ich duše budú na nebesiach nesmrteľné. Ukážkový príklad politickej agitácie. Zákony našej krajiny a samotného Boha nás oddávna, už od chvíle, keď sme začali používať rozum, učia, že nie smrť, ale život je plný trápenia. Smrť prinesie našim dušiam slobodu a odošle ich na čisté miesto, kde nebudú cítiť nijaké utrpenie. Eleazar svojich ľudí presvedčil. No dejepisec Flavius Josephus, ktorý všetko podrobne opísal a ktorý sám čelil podobnej situácii, si na miesto slobody umrieť vybral život v neslobode. Zmietal sa medzi sebaúctou a jej stratou. A tak sa rozišli. Usilovali sa jeden druhého predbehnúť v nádeji, že horlivosťou dokážu svoju odvahu a oddanosť, aby neostali medzi poslednými. Nadšenie bolo také veľké, že boli ochotní zabiť svoje ženy a deti, ba i samých seba. V Masade neprežili ľudia, ale legenda. Inými slovami: Legenda sa zrodila, pretože ľudia umreli. Legenda o hrdinoch z Masady zohrala po roku 1920 významnú úlohu v sionistickom hnutí. Jeho heslo znelo: Nikdy viac Masadu! Odvedenci armády novovytvoreného izraelského štátu museli na hore skladať vojenskú prísahu. Opäť bolo všetko len o prežití, či konkrétnejšie o popretí Masady. Lebo Masada je stále len nezrozumiteľná legenda. Legenda o slobode. Ale ako povedal Josephus Flavius, o slobode, ktorá je len rubášom. Nie je o živote a nie je ani o prežití.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.