“LABE V DRÁŽĎANOCH” NA SASKOM GRAND KANÁLI

By | september 4, 2016

NEMECKO Keď sa z vody vynárajú obrazy z minulosti, vidíme postavy, ktorých strojenosť pôsobí na tomto mieste úplne prirodzene. Napudrované dámy s gavaliermi zostupujú po širokých oblúkovitých schodoch na javisko, kde život beží ako veľké divadelné predstavenie. V abecede erotiky mal každý pohľad, každé pohnutie brvami, tajný a vzrušujúci význam. Romantické scény vtom preruší výjav zo súčasnosti, školáci na prehliadke paláca Pillnitz. Sme o tri storočia ďalej. Napriek tomu tu minulosť a súčasnosť kráčajú doslova ruka v ruke. Palácu Pillnitz patrí medzi letnými rezidenciami Augusta Silného v okolí Drážďan zvláštne miesto. Za veľkým novým palácom je rozsiahly areál, ktorý v roku 1720 navrhol Matthäus Daniel Pöppelmann pre svojho kurfirsta a monarchu. Tu, na brehu Labe, si slávny barokový architekt splnil svoj sen. V spojení prírody a architektúry vytvoril komplexné umelecké dielo. Estetický zážitok v prírode sa stal integrálnou súčasťou života dvoranov. Princ August dal palác postaviť a vyzdobiť v štýle Ďalekého východu.08-30_Poklady sveta IV.[(023122)16-00-27] Čínske umenie sa stalo módou pri dvore, ktorý zbožňoval masky. Ctiteľov doháňali k šialenstvu dámy, ktoré boli tak blízko, a predsa tak nedosiahnuteľne ďaleko. Dvorania, pre ktorých sa zábava stala novým náboženstvom, sa samopašne bavili aj na schodoch vodného paláca na brehu Labe. Keby ich chcel dnes niekto napodobniť, musel by nastúpiť na jeden z tradičných bielych parníkov Bielej flotily. Tá už od polovice 19. storočia brázdi rieku, meandrujúcu rozširujúcim sa údolím. Lúky na brehoch Labe ostávajú vzadu a cestovateľ môže mať podobný pocit, aký pred 200 rokmi prežíval Heinrich von Kleist. “Vyzerá to ako krajina votkaná do koberca, zelené polia, dedinky a široká rieka, ktorá sa rýchlo skrúti, aby stihla pobozkať Drážďany.” No kým to rieka urobí, parník musí preplávať okolo troch palácov, ktoré Kleist na šikmých brehoch Labe vidieť nemohol. Majestátne budovy sú z 19. storočia, a ponúkajú prekrásny výhľad na rieku. Za Eckbergovým palácom, z ktorého je dnes prvotriedny hotel, vidieť Lingnerov palác, a za ním budovu, ktorú v roku 1850 postavili pre pruského princa Albrechta. Aj zdanlivo prírodný park bol vytvorený umelo, na svahoch bývalých viníc vysadili tisícky stromov. Akoby doprostred saskej krajiny pri Labe presadili kúsok Pruska. Vysoko nad klasicistickým krytým chodníkom sa na najvyššej terase nachádza palác Albrechtberg, ktorý v monumentálnom štýle navrhol žiak Karla Friedricha Schinkela. Akoby mu nestačil výhľad na Labe, princ Albrecht dal aj na steny miestností namaľovať svoje najmilšie krajinky. Albrecht bol bratom pruského kráľa a nežil tu kvôli krásam Labe, ale preto, lebo v dôsledku svadby pod úroveň musel opustiť Berlín. Strohý klasicizmus jeho apartmánu bol v protiklade k palácu v bohatom saskom štýle. Znak Hohenzollernovcov, pruský orol, rozťahuje zlaté krídla nad saským územím. Po točitom mramorovom schodisku pod kupolou, odkiaľ pruské dynastie pozorovali svojich hostí, viedli sluhovia princove návštevy na poschodie. V roku 1952 získalo palác sovietske ministerstvo zahraničného obchodu. Princ Albrecht by ani dnes neveril vlastným očiam, keby videl, že v jeho korunnej sieni sa konajú akcie spoločnosti pre organizovanie koncertov a kongresov. A jeho sluhovia by sa určite ponáhľali zavrieť dvere. Predtým, ako palác slúžil princovi ako exilové útočisko, bola na terase obľúbená kaviareň. V peknom počasí lákala občanov a prominentných umelcov, ktorí mohli pri pohári vína či šálke kávy vychutnávať pohľad na Labe. Vedľajší zámoček chátra, rozpadáva sa, a poskytuje takmer surrealistický pohľad. Ešte počiatkom 20. storočia poriadal v jeho luxusných priestoroch okázalé večierky úspešný a známy priemyselník Karl August Lingner. Drážďany, bývalé saské kráľovské hlavné mesto, často označované za Florenciu na Labe, si uchovali známu siluetu, či prinajmenšom sa im ju podarilo úspešne obnoviť. Augustov most obklopujú budovy, ktorých názvy sa zapísali do dejín architektúry, Brühlova terasa, kostoly Frauenkirche a Hofkirche. Takmer všetko, čo počas druhej svetovej vojny za jedinú noc zničilo príšerné bombardovanie, bolo obnovené, vrátane rokokového Zwingera a Semperovej opery. No niektoré jazvy sa nezahojili ani po vyše polstoročí. A sú tu aj staršie. Za posledné tri storočia sa nad krásnym saským mestom často sťahovali búrkové mračná. Florenciu na Labe postihla viackrát katastrofa. Katastrofálne škody napáchala sedemročná vojna, a počas napoleonských vojen v roku 1813 prešlo 50 tisícovým mestom 7 miliónov vojakov.08-30_Poklady sveta IV.[(031799)16-00-29] Nemí svedkovia nevideli dramatické udalosti len počas vojen, v roku 1868 vypukol v najkrajšej opere sveta, Semperovej opere, požiar a budova zhorela do tla. Nielen príslušníci dvora, ale všetci obyvatelia mesta žiadali, aby budovu obnovil jej pôvodný autor. Ubehlo celých 12 rokov, kým sa v monumentálnej druhej Semperovej opere rozozneli tóny jubilejnej predohry Karla Mariu von Webera. Hoci kráľovské hlavné mesto na Labe si udržalo povesť kultúrneho centra, Saské kráľovstvo svoju politickú moc stratilo. Ale hoci múzy v Drážďanoch ostali, za niektoré prejavy pokroku zodpovednosť nenesú. UNESCO vyhlásilo údolie rieky Labe za súčasť svetového kultúrneho dedičstva. Na západnom predmestí, takmer utopená medzi priemyselnými budovami, a zamaskovaná milosrdnými stromami, je ukrytá zrúcanina paláca Übigau. Dnes už nič nepripomína veľké plány, ktoré mal s brehmi drážďanského Grand kanála August Silný. Modrý zázrak, symbol pokroku a oceľový zdroj večných sporov. Lode Bielej flotily pod ním prechádzajú cestou k zámku Pillnitz a späť. Nikoho neprekvapí, že pre väčšinu domácich, ktorí za ozajstnú architektúru pokladajú baroko, je oceľový most tŕňom v oku, aj keď vďaka nemu dnes nemusia prekonávať rieku na kanoe. Samonosná konštrukcia mosta bez stredného piliera spája od roku 1898 dediny Blasewitz a Loschwitz. Most kedysi pokladali za škandálny, ale neskôr sa z neho stala obľúbená atrakcia. Hoci v súčasnosti je most skôr sivý, Modrý zázrak je oslavovaný ako pamätník priemyselnej kultúry. A hoci nemôže konkurovať letnej rezidencii Pillnitz, údolie rieky Labe by bez neho nebolo kompletné. Keď sa napokon vrátime tam, odkiaľ sme vyšli, a vidíme elegantnú spoločnosť korzovať po starých chodníkoch, nedokáže potlačiť smútok nad prchavosťou dávnych čias. A keď budeme spolu s dvoranmi ignorovať vpád moderných čias, aby mesto nestratilo svoje čaro, naša fantázia im zas dovolí pustiť sa po schodoch. A Labe zatiaľ ľahostajne tečie okolo 20 kilometrového pruhu so svetovým kultúrnym dedičstvom, a mieri do mora. Labe, tečúca z jednej veľkej ríše do druhej. “Kam sa človek pozrie, tam sa môže opíjať krásou.” Toto nadšené hodnotenie nevyslovil básnik, ale pruský kráľ Fridrich Viliam II.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.