GHADAMES PODZEMNÁ OÁZA

By | október 5, 2016

LĺBYA MUŽ: Vek tejto oázy pozná len Boh. Ghadames má 2 000 3 000, ba možno i viac rokov. Človeku to môže byť ľúto, no život napreduje a my všetci sme sa presťahovali do susedného nového mesta. Ale v piatok ožívajú staré časy. Všetci sa vracajú do starého mesta. Každý do svojej mešity k piatkovej modlitbe. Na severnom okraji Sahary, kde sa začínajú veľké pieskové duny a končí sa červená planina Hamada al Hamra, na hraniciach medzi Alžírskom, Tuniskom a Líbyou leží legendárne obchodné mesto Ghadames obklopené hájom datľových paliem. Keď sa vyčerpaný cestujúci z Tunisu alebo Timbuktu po týždňoch strávených v púštnej horúčave ponorí do tieňa vlniacich sa paliem a zadíva sa na rozsiahle záhrady pripadá mu Ghadames ako zelený raj. Výdatný prameň oázy Al Faras postačil pre 7 000 obyvateľov. Dodnes sa jeho voda využíva v záhradníctve. Naše záhrady sú ako dom s troma poschodiami. Dole rastie obilie alebo zelenina, nad tým naše ovocné stromy a najvyššie sa vypínajú palmy, ktoré všetkému poskytujú ochranu a tieň. Otcovia hovoria, že kedysi, v zlatých časoch, ich tu rástlo takmer 30 000. Ó, ako si chránil svoje palmy, ako svoje vlastné zdravie.10-05_poklady-sveta-ii-02845522-06-58 Vždy si sa o ne staral. Tvoje palmy boli tvojim najvzácnejším pokladom. Datle boli svojho času peniazmi Sahary. Sú malé, tuhé, trvanlivé a zároveň výživné a ľahko prenosné. Preto boli ideálnym proviantom pre karavány. Dopĺňali si tu zásoby. Ghadames bol križovatkou karaván z celej severnej Afriky. Ghadames je oázou, ktorá nemá páru. Kto sa do nej ponorí vstúpi do labyrintu akéhosi podzemného mesta. Chodby, ktoré sú zväčša celkom zastavané domami pôsobia chladným, podsvetným dojmom. Vyúsťujú na zopár svetlých námestíčok, ktoré sa rozprestierajú väčšinou pred mešitami. Mesto je opustené, ale neupadlo do zabudnutia. Slávnosti, svadby a náboženské tradície sa dodnes slávia v starej štvrti. Raz ročne sa do ulíc vydajú štyri ghadameské sufické bratstvá. Sufisti odmietajú učený intelektuálny islam a zmyselne oslavujú Alaha tancom a v tranze. Naši predkovia viedli karavánový obchod naozaj vo veľkom. Mali pobočky na Níle a Nigeri, naši ľudia žili v Tunisku, Egypte i hlboko vo vnútrozemí Konga. Mesto bolo otvorené svetu. No vo vnútri bolo prísne rozdelené na sedem štvrtí. Sedem ulíc, ako sme vravievali. Každý národ žil svoj vlastný život. Oddelene od ostatných. Mal vlastné námestia i mešity. Žilo tu 7 uzavretých spoločností. Niektoré prahy tvorili hranice, ktoré sa neprekračovali. Jednotlivé štvrte sa často sporili o vodu či obchody. Ale v čase núdze, keď prišiel požiar alebo nepriatelia, sa mesto zjednotilo. Zo záhrad vždy vanul do mesta svieži vánok, pretože vysoké svetlíky nad chodbami fungovali zároveň ako komíny a privádzali čerstvý vzduch. Tieto stavby svojou architektonikou dokonale čelia extrémnym púštnym horúčavám. Votrelci tu nemali veľa šancí. Kadiaľ teraz? Slávne časy sa dávno pominuli. Koniec koloniálnych dôb znamenal i koniec karaván. Ale tradície ostali živé. Všetci si dodnes uchovávajú staré zoznamy tovaru karaván. Ceny, za ktoré mali ich otcovia nakupovať i predávať sa zapisovali tajnými ghadameskými číslicami. Áno, naši predkovia boli veľmi bohatí, ale tajili to. Bezpečnosť bola dôležitejšia. Ich domy boli pomerne malé, ale zato krásne zdobené. Tie dekorácie a červená farba. Ako to len opísať? Nástenné ozdoby a zariadenia domu prinášali do manželstva ženy. Zrkadlá, ktoré odrážali zhora prenikajúce svetlo do miestnosti aj mosadzný riad pochádzajú z tureckých čias. Pre Ghadames typická červená farba dekorácií je berberská. Všetko tu má svoje pevné miesto. Od krčahu na olej v stene až po detskú skrinku na topánky. Kubach oddelený výklenok v hlavnej miestnosti sa využíval len počas svadobného týždňa. Po smrti muža tu zas vdova dodnes prijíma smútočných hostí. Neustále spomínam na staré časy. Na ťavy pred mestom, detstvo v uličkách, slávnosti, svadby. Bol som pri všetkom. Keď sa na úsvite otvorí sedem mešít, sedia už starí muži na svojich tradičných miestach na lavičkách alebo sa prechádzajú po záhradách. Najmä oni zachovávajú to, čo ostalo z pôvodného života opusteného mesta. No ako dlho ešte? Sadrou omietnuté hlinené stavby iba skromne zdobia jednoduché vzory. Ochranné symboly v oblúku brány a štukatúry v kufickom písme, sú rozoznateľné až na druhý pohľad. V saharskom umení sa miešajú arabsko islamské, berberské a byzantské prvky. Jednoduché komôrky v chodbách sú hrobky islamských svätých. A za dverami, nad ktorými je polmesiac sú zawiya. Sídla sufických bratstiev. SPEV S BUBNOVANĺM Jednoduché a mystické chápanie islamu sufických rádov si hlboko v púšti našlo veľa prívržencov predovšetkým z radov chudobných, analfabetov a afrických otrokov. Cesta do záhrad vedie ešte vždy cez staré mesto. Prítok vody sa presne reguluje kalibračnými kameňmi. Päť kanálov privádza drahocennú vodu k záhradám tak ako kedysi. Ghadames bol známy svojim vyspelým vodným právom. Rodiny vlastnili práva na vodu, ktoré sa mohli dediť, požičiavať, dať do zálohy alebo predať. Právo im zaručovalo možnosť priviesť si každých 13 dní na istý čas vodu z daného kanála. Čas sa meral gadusmi. Po stáročia sa v Ghadamesi riadili vlastným časom a mali i svojský spôsob jeho merania. Až do 40. rokov 20. storočia sedel v domčeku na Veľkom námestí časomerač s vodnými hodinami, gadusom. Určoval čas modlitieb a lehoty prídelov vody. Deň sa delil na 480 gadusov.10-05_poklady-sveta-ii-01909522-06-54 Keď sa gadus vyprázdnil, pridal časomerač na palmový list ďalší uzol. Vzácna voda, ktorá tečie popod mesto do záhrad sa delila s neuveriteľnou presnosťou. Viedli sa záznamy i o takom množstve vody, ktoré týmto kanálom pretieklo za päť sekúnd. Rada starších bdela nad vodnými právami, ciachovala gadus, vymenúvala časomeračov i strážcov vody, ktorí v záhradách prísne kontrolovali jej prídel. Najmenšie vodné právo aké v Ghadamesi zaznamenali, poskytoval nárok na jeden a pol litra vody. Po večeroch sa pri mešite stále rozpráva o starých zlatých časoch, keď ešte tiahli karavány až do Nigérie či Konga, keď ich tvorilo vyše sto tiav, keď bol Ghadames križovatkou piatich karavánových ciest a prechádzala ním celá Afrika. To, že Ghadames zbohatol podobne ako iné oázy predovšetkým na obchode s otrokmi sa už zvyčajne nespomína. Keď som bol malý chlapec, prechádzali sme po strechách domov z jednej štvrte do druhej. Spomínam si na každú maličkosť. A zrazu nám povedali, že sme sa stali mužmi a vstup do horného mesta máme prísne zakázaný, pretože ghadameské strechy sú vyhradené pre ženy. Tam hore pri cimburí sa mohli pohybovať voľne, nepozorovane a bez závoja. Zhora ženy spozorovali karavány ako prvé. Ich krik sa potom niesol mestom. Keď sa blížili podozriví jazdci volali do zbrane. Ale príchod karaván už zväčša vopred ohlásili rýchli jazdci, ktorých sme nazývali rakas. Tanečníci. Hlinené stavby rýchlo chátrajú, ak sa o ne človek nestará. V Ghadamesi na to mnohým chýbajú potrebné peniaze alebo vôľa. Medzičasom sa začali rúcať i domy na hlavných uliciach. Každá piatková modlitba v starom meste pripomína obyvateľom Ghadamesu, že ich starobylej oáze hrozí zánik. Mesto zo sadry a hliny je dielom našich otcov. Našim dedičstvom. Odkazom. Keď vymrie mesto, vymrú aj spomienky a tradície. My tu však máme svoje korene a tak nesmieme dopustiť, aby staré mesto zomrelo.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.