Cestovanie po Česku

By | august 26, 2014

Ako presne vznikol sa nevie. Ale možno to bolo tak, že sa chlapci medzi jednotlivými nájazdmi nudili a chceli si pripraviť vystúpenie na začiatok fašiangov. Možno. Ide o mečový fašiangový tanec podšable, ktorý sa tancuje pri fašiangovej obchôdzke v každom dome. Za jediný deň musia “skakúni” obísť celú dedinu, čo v takej veľkej obci, Preto sa zverovala vždy najzdatnejším mládencom. Podšable skákali odvedenci. Ide vlastne o istú formu iniciačného obradu. Skupina skakúnov sa motá pod šabľami, dnes už drevenými, kvôli bezpečnosti. No, niet sa čo čudovať. Pri množstve slivovice, ktorú vypijú, by poskakovanie pod ostrými šabľami nemuselo dopadnúť dobre. Ale piť sa musí. I to je určitá forma iniciačného obradu. Bystřice pod Lopeníkem bola svojho času známa svojou pálenicou. aby tu svoj kvas nechali vypáliť na lahodnú pálenku. Ani dnes, kedy sa počet dedinských páleníc značne rozrástol, sa nemôžu Bystřičania sťažovať na nezáujem zákazníkov. To je dané zrejme tým, že pod kotlom sa tu kúri po starom, drevom a uhlím, a nie plynom, ako v moderných páleniciach. odvedie pestovateľ štátu 132 korún. Ak si však necháte vypáliť destilát v pestovateľskej pálenici, odvediete finančnému úradu iba polovičnú daň. Kvas sa smie pripravovať iba z ovocia bez pridania cukru a nesmie sa predávať. Kvas sa naleje do medeného kotla, pod ktorým sa zakúri drevom a uhlím a prebieha prvá destilácia. Tou vznikne takzvaný lutr, prvý destilát, ktorý ale ešte nie je určený na pitie. Pod lutrom sa opäť zakúri, tentokrát už iba drevom, a druhou destiláciou vzniká pálenka. Podľa kvality kvasu sa ešte doriedi špeciálne upravenou vodou, alebo sa nechá tak, ako je. Páli sa na 52% alkoholu. S trochou dobrej slivovičky sa dá prežiť i krutá zima, ktorá tu nie je výnimkou. Ale teraz už šup, na skutočné Kopanice! HOVORĺ NÁREČĺM: Vitajce na Kopanicách! V najchudobnejšom kraji Moravského Slovácka. Ale chudoba cti netratí, že? Na pomedzí Moravy a Slovenska ležia obce: Starý Hrozenkov, Vápenice, Lopeník, Vyškovec a Žítková. Táto malá, svojrázna oblasť sa vyznačuje roztrúsenou zástavbou, často s veľkými vzdialenosťami medzi jednotlivými usadlosťami, krásnou krajinou, ale tiež veľmi špecifickým nárečím a folklórom, ktorý tu dodnes udržiava niekoľko folklórnych združení. A čo futbal? V mieste nazývanom Kopanice sa musí kopať do lopty jedna báseň. Oblasť získala meno podľa toho, že ťažko dostupné polia na svahoch mohli miestni poľnohospodári obrábať iba kopaním motykou. Jedinečné čaro Moravských Kopaníc spočíva v prírodnom bohatstve a množstve zachovaných ľudových remesiel a obyčají. Tie sa každoročne predstavujú na Kopaničárskych slávnostiach.08-23_18-07-20_STV2_Na ceste po Česku - Dokumentárna séria[(026712)21-45-06] Slávnosti sú oslavou bratstva Čechov a Slovákov. A niet sa čomu čudovať. Kopaničári vždy mali k Slovákom bližšie než k Čechom. Obyvatelia slováckeho Dolňácka nazývali termínom Kopaničáři všetkých svojich susedov hovoriacich uhorskou slovenčinou, ale žijúcich na moravskom území. Takže, kde inde by sa mala tradícia česko slovenského bratstva udržiavať viac než práve tu. Na 49. slávnosti sa opäť zišlo veľa moravských a slovenských súborov. Hlavnou hviezdou je ale miestny súbor Kopaničár. Tu v detskom vydaní. Vystúpenie dospelých prekazil dážď. Kopanice sú krásne, keď je pekne. Biele Karpaty ale dokážu ľuďom pekne znepríjemniť život. Vaše slová potvrdzuje starosta Starého Hrozenkova, pán Vaculík. Na Kopaniciach bol život vždy ťažký, ale ľudia sa s tým naučili žiť. Keď sa pozriete okolo, je to krásne prostredie. Sú to kopce veľmi krásne, že? V okolí takýchto kopcov niet. Ale príde zima alebo zlé počasie a tá nostalgia, alebo skôr tá krása, prestáva byť krásou a začínajú to byť také tvrdé podmienky pre život. Kopanice sú krajom veľmi činorodých ľudí, ktorí sa za žiadnu cenu nevzdávajú a idú tvrdo za svojím cieľom. Na samom vrcholku najvyššej hory moravských Kopaníc Velký Lopeník, tesne za hraničným kameňom, postavili rozhľadňu. Vďaka polohe blízko štátnych hraníc, utvárajú tieto stavby často priateľstvo medzi obyvateľmi dvoch národov. A tak, podobne ako pri kopaničiarskych slávnostiach, sa i tu stretávajú Česi so Slovákmi, aby si pripomenuli svoje dlhoročné bratstvo. Rozhľadňa je “dieťaťom” starostu obce Lopeník, pána Vojtěcha Vráblíka. Tak som sa znova vžil do toho, že by sa tu znovu mala objaviť rozhľadňa, pretože tá rozhľadňa tu historicky bola postavená a tí výletníci, ktorí sem chodili, najmä školy, tak keď sem prišla skupina detí, tak z toho výchovného hľadiska som videl, že im tu ešte niečo chýba. Keď sa počasie na Kopaniciach pokazí, je čas zaliezť niekde do útulnej kuchyne a uvariť si miestnu špecialitu: žmolkovicu. A to je na jedenie? Nie. Na pitie. Ide o tradičný alkoholický nápoj na báze slivovice. Alebo, lepšie povedané, kalvadosu. Prečo práve kalvadosu? Pretože jabĺk je vždy viac než trniek a bola by škoda plytvať dobrou slivovicou. Recept je jednoduchý. Na panvici sa najskôr skaramelizuje cukor, potom sa pridá voda a všetko sa dobre premieša do konzistentnej tekutiny. Po prehriatí sa do karamelovej vody vmieša vypražená slanina a pridá sa… Kalvados! Veľa kalvadosu. Podobný nápoj si pripravujú slovenskí horali a hovoria mu hriatô. To je ďalší dôkaz toho, ako blízko majú Kopaničári ku Slovensku. Pani Eliška Křížková nie je v Starom Hrozenkove známa iba varením žmolkovice, a stará sa i o kopaničiarske kroje. Okrem vyšívania ich tiež perie a suší. Sukne ženských krojov sú vyrobené zo skladanej látky a po vypraní sa musia stovky týchto miniatúrnych pukov poliať horúcou vodou a starostlivo jeden po druhom poskladať. Veľkú zásluhu na udržiavaní krojov, a najmä ich pestrosti, má i ženský spevácky zbor Čečera zo Starého Hrozenkova. Čečerky zbierajú výšivky, vydali kalendár s fotografiami svojich krojov a obyčají, a podľa historických prameňov dokonca zrekonštruovali už zaniknutú prikrývku hlavy, nazývanú šatka. Hlavný dôvod pre vznik Čečery, v roku 1997, bola podľa členiek súboru túžba spoločne si zaspievať pre radosť, ktorá pretrváva dodnes. SPEV: Bože, daj mi, Bohu, otca, mater dobrú, muža povolného, chleba do nového. Čo by mňa nebíjal, pálené nepíjal, tabáku nekúril, cudzích žen nelúbil. Ale on mňa bije, aj pálené pije, tabáčisko kúri, cudzé ženy lúbi. Najdzem múdru babu, dám jej syra piadu, ona mi zelinu na planú burinu. Potom budzeš kričat, za brucho sa chytat, mužíčku moj milý, holúbečku sivý. Na skúšku Čečery občas dorazí i mužský spevácky zbor z Vápenic. Ten má v súčasnosti osem členov a jeho vznik tiež spôsobila túžba spoločne si zaspievať. SPIEVAJÚ NÁREČĺM Za všetkým stojí pôsobenie najznámejšieho kopaničiarskeho folklórneho súboru: Kopaničár. Pod dlhoročným vedením pána Rapanta bolo vychovaných veľa generácií tanečníkov, hudobníkov a spevákov, ktorí potom, čo ukončili svoju činnosť v Kopaničárovi, chceli pokračovať v občasnom spievaní a vystupovaní. Vedúcim mužského zboru z Vápenic je Pavel Zapletal. Spievame pesničky prevažne z Kopaníc. Často spolupracujeme so ženským zborom Čečera. Pesničky a folklór z Kopaníc si zaslúžia propagáciu, tak sa o to pokúšame, ako najlepšie to ide.08-23_18-07-20_STV2_Na ceste po Česku - Dokumentárna séria[(005788)21-44-58] Ale nielen spevom je človek živý. Ako už bolo povedané, Kopaničári museli vždy tvrdo pracovať, aby na svojich políčkach vypestovali úrodu nevyhnutnú pre prežitie. A to, čo nevypestovali, našli v okolitej prírode. Prírodné bohatstvo lúk Bielych Karpát vie využívať pani Trtková. Zbiera liečivé rastliny a po rady k nej chodí veľa ľudí. Biele Karpaty sú vzácne tým, že je tu veľké množstvo kveteny, ktorá sa nájde málokde, ako v Českej republike i vo svete. A máme to šťastie, že máme možnosť zbierať liečivé rastliny. Väčšina tých bylín, povedala som, že sa zbiera za pol dňa a suším ich tu, na tomto starom šamotovom sporáku. V škatuliach alebo na sitách, až sú perfektne suché. To musí drúzgať pod prstami. Miešam ich v určitom pomere. Pani Trtková je vyslúžilá učiteľka. Učila v starej žítkovskej škole, z ktorej je dnes penzión. Odišla za prácou do Olomouca, ale láska k rodnému kraju ju tak ako mnohých iných priviedla späť. Rovnako aj jej strýka, pátra Františka. Tak túto kaplnku zasvätenú Panne Márii Kopanickej postavil môj strýko, brat môjho otca, František. Páter František. Celý život žil skromne, šetril peniaze a bol užitočný ľuďom. Tam ho mali asi radi, pretože takéto dielo stálo asi veľa peňazí. Tak celoživotné úspory venoval sem, do tejto kaplnky. Páter František musel emigrovať do zahraničia a pôsobil v Taliansku. Na samom sklonku života ale nechal vybudovať kaplnku zasvätenú Panne Márii Kopanickej vo svojom milovanom rodisku. Ktovie, ako sa páter František pozeral na existenciu žítkovských bohýň. Žitkovských bohýň? To znie ako z Odyssea. Išlo o čarodejnice, ktoré pomocou vosku liateho do vody veštili budúcnosť, zariekavali počasie alebo pričarovávali opusteným ženám mužov. A naopak. Tak to by som rád videl. To bohužiaľ nie je také jednoduché. Posledná známa čarodejnica Irma už zomrela. A veľa nasledovníčok nemá. Ak tu ešte nejaké čarodejnice žijú, skrývajú sa pred svetom a svoje tajomstvá si strážia viac ako úzkostlivo. Viac ako úzkostlivo je na Kopaniciach strážená i príroda. Chránená krajinná oblasť Biele Karpaty vznikla v roku 1980. Má za úlohu chrániť vzácne druhy rastlín a živočíchov, a udržať krehkú rovnováhu medzi človekom a prírodou. Treba podotknúť, že sa to ochrancom darí. Na prevoňaných kvetnatých lúkach rastú vzácne druhy orchideí. Tieto lúky patria k druhovo najbohatším v strednej Európe. Čarovný kraj, tieto Kopanice! Ale nie je to zadarmo. Orchidey sú citlivé rastliny. Aby boli zachované, je potrebné sa o lúky starať. Hnutie Brontosaurus každoročne organizuje tábor, v ktorom dobrovoľníci kosia najvzácnejšie lokality v Žítkovej. A to, čo nepokosia mladí ekologickí nadšenci, musia zvládnuť miestni poľnohospodári. Inžinierka Šárka Němcová je jednou z pracovníčok CHKO, Určuje, ktorá časť sa pokosí a kedy, ktorá časť sa po kosení nechá prepásť ovcami, čo sa urobí so senom a podobne. To “chrániť” znamená udržiavať ich, pretože tu tú krajinu človek vytvoril tým, že práve začal udržiavať lúky, že ich začal kosiť, že sa tam začalo pásť.08-23_18-07-20_STV2_Na ceste po Česku - Dokumentárna séria[(014169)21-45-02] A tým, že to robil rôznymi spôsobmi. A my sa v dnešnej dobe snažíme vlastne nadviazať na to tradičné hospodárenie, ktoré sa osvedčilo a ktoré pre tie lúky bolo najlepšie. Lebo vďaka tradičnému hospodáreniu sa práve zachovala tá druhová pestrosť karpatských lúk. Práca pani Němcovej nie je ľahká. Často sa dostáva do sporov s poľnohospodármi, ktorých musí presvedčiť, aby napríklad nevyháňali dobytok na pastvinu v čase, kedy by to ešte vzácnym rastlinám mohlo ublížiť, alebo aby na svojom vlastnom pozemku nerobili z lúk políčka napríklad pre výsadbu zemiakov. A k presvedčovaniu má v rukách mocnú zbraň: dotácie. Manželia Mackoví z Vyškovca sú príkladom dobre spolupracujúcich farmárov. Majú stádo oviec, ktoré sa využívajú na prepásavanie pokosených lúk. Na Kopanice sa presťahovali kvôli deťom. Ich dcéra zle znášala špinavé mestské ovzdušie. Preto sa rozhodli od základov zmeniť svoj život. A zdá sa, že neľutujú. So skromným príspevkom od štátu sa dá žiť aj v chudobnom kraji. Na samom konci Starého Hrozenkova má svoj dom rodina Gabrhelovcov. Gabrhelovci sú nadšení folkloristi a po tom, čo prestali kvôli nedostatku času a kvôli rodine dochádzať do súboru Kopaničár, rozhodli sa obnoviť dlhoročnú tradíciu gájd. NEZROZUMITEĽNÝ SPEV Dubové gajdy mali, sami si gajdovali. Dubové gajdy mali, sami si gajdovali. Gajdy, alebo dudy či kejdy, fuky či šutky sú známe po celej Európe ako nástroj pastierov a dedinských muzikantov. V polovici 19. storočia boli ale kvôli svojej zvukovej strnulosti nahradené dokonalejšími nástrojmi, na Kopaniciach najmä heligónkou. Posledný gajdoš na Kopaniciach, Ján Holásek, zomrel už v roku 1903. Rodinné trio gajdošov z Kopaníc sa prvýkrát predstavilo o 88 rokov neskôr na Kopaničárskych slávnostiach. Spočiatku boli prijímaní s ľahkou ostýchavosťou, ale potom, čo o nich doktor Jilík vytlačil článok v časopise Maľovaný kraj, dostali sa do povedomia širšej verejnosti a dnes sú už uznávanou súčasťou kopanického folklóru. Pokiaľ z toho vyjde to, že tá tradícia bude pokračovať, že moji potomkovia si budú vyšívať kroje a budú k tomu cítiť akúsi úctu k tej práci, ktorá sa na tom musí urobiť, než to je, a že si budú spievať tieto piesne, ktoré máme radi, tak sme splnili to, čo sme chceli. Na samote pri lese v obci Vyškovec sa chystá tréning. Bude sa trénovať spev, alebo snáď nejaký šport? Nič také. Bude sa trénovať krava. Tak tu mám starodávny kravský chomút. Poľnohospodár Libor Kročil zdedil po svojej múdrej babičke nielen hospodárstvo, ale i veľa užitočných rád, ako sa oň starať. A tiež prastarý postroj na kravy. Jeho jalovica sa bude učiť ťahať drevo z lesa. Najprv treba postroj správne upevniť a môže sa ísť na vec. Tento spôsob výcviku sa asi nebude príliš pozdávať ochrancom zvierat. Na obranu Libora ale treba povedať, že sa o svoj dobytok príkladne stará a nikdy by svojim kravám neublížil. Poď, šmýka sa ti, čo? Ešte kúsok! Poď! Hijó! Už sme tu. Hokča, Malina, hokča! Hokča je doľava. Sasa je doprava. Aj to ju učím. To je kravské doľava doprava. Pri koňoch je to čihí hota. Tak, Malinka. A pôjdeme s tým asi tadiaľto. Poď, poď, nepovoľuj! Malinka, poď, zaber! Poď, hijó! Poď, neboj! Dobre, to nič. Dostane doma teplý nápoj, lebo keby som jej dal studený nápoj, tak by mohla prechladnúť. Lebo je spotená. Poď, postav sa! Pŕ! Pŕ! Curig! No teda! To nič. Ona je v pohode. Poď! Je unavená. Takže, taký je výcvik u mňa, páni. Taký je u mňa výcvik. Poď, Malina! Poď hore! Poď! Poď hore! No tak! Ako to vstávaš? Poď hore! Musím ťa obrátiť z druhej strany. Poď hore, poď! Poď hore, Malina, poď. Tak, a vidíte chlapi? O.K. A teraz ju ustrojím, upravím boky ako majú byť, aby ktosi nepovedal, že ideme ako trhani. A večer by bola znova pripravená v plnej sile zasa niečo ťahať. No, nie som si istý. Dôležité je, že to tá krava prežila. Častým tréningom sa posilní a tvrdá drina jej už nebude robiť žiadny problém, rovnako ako Liborovi. Nuž, život na Kopaniciach nie je žiadny med. Ani pre ľudí, ani pre dobytok. Napriek tomu sa sem sťahuje čím ďalej viac ľudí, ktorí chcú žiť v súlade s čistou prírodou. Otázkou zostáva, či je to pre Kopanice dobre. Naozaj už je tu nasťahovaných veľa, veľa cudzích ľudí. Skoro žiadny domorodec. Už je to dosť poznať. A tí ľudia si veľa o sebe myslia a hrajú sa na to, ako keby im to tu patrilo. Ale nech si zapamätajú, že Kopaničári im tu neuhnú. Ani neustúpia! Tak o tom nepochybujem.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.