ČAROVNÉ MIESTA ZEME “BELIZE”

By | jún 2, 2015

V dnešnej časti seriálu “Čarovné miesta Zeme” vás pozývame objavovať Belize. Úzky pás karibského pobrežia, vtesnaný medzi Guatemalou a Mexikom, je trpaslíkom medzi stredoamerickými štátmi. Polovicu jeho územia pokrýva džungľa a pri tamojšom pobreží sa nachádza druhá najväčšia koralová bariéra na svete. Na juhu krajiny sa stretneme s Cashom, ktorý pracuje ako strážca rezervácie, ale v prvom rade je to ostrovan. Vráti sa na miesta svojho detstva na mori i na súši, aby sa s nami podelil o svoju lásku k rezervácii Port Honduras. Veterinárka Isabel zasvätila život starostlivosti o divé zvieratá zo všetkých kútov Belize. V rámci návštev pacientov nás zavedie mimo vyznačených chodníkov. Stará sa o pestrú škálu zaujímavých živočíchov, či už sa skrývajú v džungli, alebo plávajú v mori. Melita núti láska k rieke, aby bol neustále v pohybe. Každý mesiac putuje po rieke Sibun, aby sa uistil, že jej nehrozí žiadne nebezpečenstvo. Táto posledná spojnica v prirodzenom koridore medzi severom a juhom je jeho pýchou a točí sa okolo nej celý jeho život. Rieka mi vrátila život viackrát, než som dúfal, prešiel som si v živote mnohým. Dnes som tu už nemusel byť, počítal som s tým, že zomriem, ale rieka mi povedala: “Nie, ešte si ťa nechcem vziať. Pokračuj, musíš splniť svoju úlohu, dávam ti ďalšiu šancu.” A potom som mal rieku ešte radšej. Územie Belize bolo dlhý čas zahalené tajomstvom, conquistadori sa mu vyhýbali. Až v 17. storočí sa piráti dostali cez koralové útesy, a pristáli na pobreží, ktoré im naháňalo strach. Rozľahlé pusté oblasti vzdorovito odolávali ľudskému osídleniu. Izolácia neoddeliteľne patrí k povahe tejto krajiny, nachádza sa tu množstvo prírodných rezervácií a chránených území. Pravidlá tu určuje príroda. Nachádzame sa niekoľko kilometrov od pobrežia, v rezervácii Port Honduras.05-31_ĎCarovnÂe miesta Zeme II.[(035318)21-14-15] Toto územie je od roku 2000 chránené, a nájdeme tu nesčíselné množstvo ostrovčekov pokrytých mangrovmi. Tento porast tvorí akúsi hradbu proti erózii. Poskytuje tiež útočisko a priestor na rozmnožovanie pre širokú paletu živočíchov. Túto oblasť zvyknú nazývať aj škôlkou Karibiku. Cash pozná toto bludisko ako vlastnú dlaň, chodieva sem, odkedy sa pamätá. Mal som naozaj výnimočné detstvo, nikdy naň nezabudnem. Vyrastal som na ostrove, kde rástli mangrovníky. V detstve som si užil veľa zábavy, pozoroval som vtáky, skúmal mangrovové porasty. Bol to príjemný pocit. Pozoroval som rôzne druhy živočíchov, ktoré žijú v bahne, kraby a ryby vo vode medzi ostrovmi. Sme ďaleko od mesta, je tu ticho a pokoj, nič lepšie si neviem predstaviť. V minulosti tu žilo viac ľudí, odišli za vzdelaním, za prácou, chceli si zvýšiť životnú úroveň. Ale ak máte vzťah k prírode, Port Honduras je pre vás ako stvorený. Táto oblasť má svojho ducha, ten vám dodá odvahu, aby ste tu zostali. Cash je najmladší z ôsmich súrodencov. Jeho matka ako rybárka živila celú rodinu, odovzdala mu svoje skúsenosti a vedomosti o ostrovných tradíciách. Keď som vyrastal, mali sme aj spory. Zvykol som utekať z domu, a mama si myslela, že som išiel na ryby, alebo niekam von. Občas dostal aj výprask. Áno, občas som to schytal, ale mal som veľkú slobodu. Myslím, že detstvo strávené v tomto prostredí nám pomohlo vyhnúť sa negatívnym vplyvom, a všetkému zlému okolo nás. V tom sme mali výhodu. Za mojich čias bolo všetko zadarmo, nie ako dnes. Všetko bolo voľne dostupné. Keď ste chceli, mohli ste ísť na more a naloviť si ryby a homáre, nikto vám to nezakazoval. Teraz stavy rýb klesajú, preto je dobré, že musíme tieto oblasti chrániť. Je to môj život, milujem ten pokoj a najmä more. Voda je tu nádherne priezračná, bez bahna. Teším sa z toho ohromného bohatstva, som hrdá na to, že som rybárka. Skôr než boli vydané zákony na ochranu týchto vôd, Port Honduras dlhý čas trpel nadmerným rybolovom. V 70. rokoch 20. storočia sa tu rozšíril lov pomocou sietí. Ukázala sa naliehavá potreba urobiť niečo pre ochranu tejto oblasti, ktorá poskytuje útočisko toľkým druhom. S týmto úmyslom sa Cash stal strážcom rezervácie, býva sám na tomto malom ostrove, obmývanom vlnami. Tuto na východe je Honduras, na severe je Mexiko, a keby ste išli ďalej pozdĺž pobrežia, došli by ste do Chetumalu a tam sú už mexické výsostné vody. Náš koralový útes sa napája na ten mexický, toto, čo vidíte navôkol, je Honduraský záliv. Sme na ostrove Abalone Caye, tu sa nachádza strážna stanica rezervácie Port Honduras. Sme vo veži, odkiaľ pozorujeme a monitorujeme celú oblasť. Milujem more, a to je dôvod, pre ktorý sa venujem tejto práci. V rámci rezervácie je povolené chytať ryby pre vlastnú potrebu, i na predaj, niektoré metódy lovu sa tu však nesmú používať. Svoje povolanie milujem, pretože som tu prežil celý život, a chcem sa starať o to, čo je naše. Ak to neurobíme, v budúcnosti o to prídeme. Vo voľnom čase Cash rád vymieňa čln stráže rezervácie za tradičnú pramicu, aké slúžia na prepravu medzi ostrovmi, ktoré v Belize nazývajú “cays”. Oblasť Port Honduras je síce chránená, ale na pár mesiacov v roku úrady povoľujú lov homárov. Na to netreba chodiť ďaleko, uloviť sa dajú už pár metrov od brehu. Mnohým mužom, ktorí na týchto ostrovoch hľadali útočisko, sa podarilo prežiť vďaka tejto hojnosti. Vzdialený horizont pripomína, ako sa tu dá stratiť z dohľadu. Na Belize sa v priebehu dejín uchyľovalo veľa vydedencov, piráti, utečenci, ale aj otroci z Afriky. Ich potomkovia dodnes zachovávajú svoje hudobné tradície. Sme v komunite Garifuna, prostredníctvom spevu vyvolávajú duchov svojich predkov. Keď som vyrastal, počúval som túto hudbu. Myslím, že tie bubny vám rozprúdia krv a nútia vás hýbať sa do rytmu. To sa mi na tom páči. Ale súčasný moderný svet si žiada orientačné body a stráže. Na ostrove Hunting Caye, pri koralovej bariére, sa Dandou stará o to, aby maják stále fungoval. Keď máme problémy s majákom, trvá dva, tri dni, kým príde pomoc. Naši námorníci sú naň odkázaní. Nachádzame sa na konci koralovej bariéry, a cez tento kanál sa plavia lode z Guatemaly, Hondurasu a Belize do Karibiku. Ide teda o najdôležitejší maják v Belize. Páči sa mi tento spôsob života, cítim sa tu slobodnejší. Chodím si, kam chcem, robím, na čo mám chuť, plávam, potápam sa. Keď som tu, vnímam krásu tohto miesta. Tunajšia koralová bariéra je nádherná, nie je to len náš poklad, je to dedičstvo. Chcem, aby sem mohli prichádzať moji vnuci aj prapravnuci, a tešiť sa z toho, z čoho sa ja teším dnes. Dandou pozná Casha od detstva. Dnes ho netrpezlivo vyčkáva, pretože potrebuje jeho pomoc pri údržbe majáka. Čas sa kráti, o chvíľu sa zvečerí a vietor silnie. Ahoj, Dandou! Zdravím, Cash! Čo si mi priniesol? Mám pre teba tú batériu. Povedal si, že ju treba vymeniť, pretože s tou druhou máš problém. Áno, poď so mnou, potrebujem, aby si mi pomohol pri majáku. Jasné. Ďakujem, že si tú batériu doviezol. Keď som bol malý, chodili sme k majáku a doberali sa navzájom, kto nazbiera dosť odvahy a vylezie hore. Keď to niekto dokázal, vyhlásil: “Ja som chlap a vy ste len deti.” Bavilo nás to. Občas sme aj spadli, alebo sa skrývali pred chlapmi, ktorí mali maják na starosti. Keď nás zbadali, kričali na nás, že tam nesmieme liezť. No my sme to riskovali. Veď viete, aké sú deti, bola to veľká zábava. Toto chceš vytiahnuť hore? Áno, tento koniec. Páni, dovidím takmer do Hondurasu! Medzi Hondurasom a tamtými horami sa vznášajú búrkové mraky. Keď sa stretávam s ľuďmi z rezervácie, cítim spolupatričnosť. Je to náš domov, kde si každý nájde miesto. Vo všetkom si pomáhame. Ak niečo potrebujete, ja vám to dám, a až budem niečo potrebovať ja, dáte mi to vy. Takto to funguje na všetkých ostrovoch, staráme sa o seba navzájom. Takýto výmenný obchod nefunguje hocikde, tu vládne komunitný duch a spolupráca. Tu, na okrajoch tejto zelenkavej šíravy, izolácia spája ľudí dokopy. Ide o črty, ktoré dotvárajú identitu a dušu belizských ostrovanov. Priestor, kde sa zastavil čas. Oblasť San Ignacio na západe krajiny, blízko hraníc s Guatemalou, je rajom pre tých, ktorí hľadajú absolútno. Džungľa, kam až oko dovidí, všetko tu vyzýva k dobrodružstvu. Ukáž mi zuby! Máš ich už staré. Tapír pripomína kríženca koňa a nosorožca, pôvodom je to veľmi starý živočích. Čeľaď, kam patrí, zahŕňa len jeden rod a na svete žijú štyri rôzne druhy. Toto je tapír stredoamerický, ktorý je národným zvieraťom Belize. Veterinárka Isabel má francúzsko nemecký pôvod, a prišla sem pred 8 rokmi s ruksakom a svojím vtedy maličkým dieťaťom. Lákala ju práca s divými zvieratami a chcela prispieť k ochrane ohrozených druhov. Tu, v Strednej Amerike, našla spôsob života, ktorý korešponduje s ideálmi, ktoré jej zostali z čias trochu bohémskeho detstva. V Belize pracujú mnohí podobne motivovaní ľudia, ako je Isabel, v snahe zachovať rovnováhu medzi faunou a prostredím na súši, v mori i v lagúnach. Už to bude. Takmer som ho chytil. Vydržte, vydržte! Čo má s chvostom? To by som tiež rád vedel. Chris, Cherie a Vince sa starajú o krokodíly dlhohlavé, ktoré sú v Belize najrozšírenejším druhom. Tieto plazy tu obvykle nažívajú v pokoji, ale v niektorých regiónoch s intenzívnejšou ľudskou činnosťou môže byť spolužitie problematické. Dobre, chyťte ho! Pochopíte to, niekto mu odsekol časť chvosta kvôli mäsu. Áno, odporné. Za pol kila dostanú okolo 17 dolárov. Podľa toho, ako rýchlo sa na to kurča vrhol, sa dá usúdiť, že ho ľudia kŕmili. Zrejme ho niekto vylákal na breh na kus kuraťa, a potom mu odsekol chvost. Prevezieme ho na sever, a tam ho vypustíme. Bude si môcť užívať krokodílí život tam, kde nie sú žiadni ľudia, ktorí by ho kŕmili, alebo mu ubližovali. Bude sa mať dobre. Jeho prirodzenou potravou sú ryby, a medvedíky čistotné, nie kurčatá. Také vážne zranenia dokazujú, že aj obávaný predátor môže byť obeťou. V podobných prípadoch je potrebné prizvať na pomoc Isabel. Ahoj! Ako sa máš? Dobre, vďaka. Mala si dobrú cestu? Áno. Vitaj! Teším sa. Som rád, že si prišla. Tohto krokodíla ste chytili včera večer? Áno. Prosím, pozri sa naň, niekto mu totiž odsekol chvost. Mačetou. Preto som rád, že tu máme veterinárku, potrebujeme posúdiť vážnosť toho zranenia. Vypustenie krokodíla späť do voľnej prírody býva vždy dojímavé. Celková populácia krokodílov dlhohlavých sa odhaduje na 15 tisíc jedincov. V Belize sa nachádza jedno z posledných území, kde je ich habitat chránený. Nezdá sa mi, že by sa tá rana zapálila, hojí sa celkom pekne. Čaká nás vzrušujúci okamih, chystáme sa vypustiť túto samicu do jej prirodzeného prostredia, kde nebude prichádzať do kontaktu s ľuďmi. Máme z toho radosť. Ako veterinárka, ktorá sa snaží o záchranu a reintegráciu voľne žijúcich zvierat, si ani neviem predstaviť šťastnejší koniec, ako keď sa nám podarí nejaké zviera vypustiť späť do prírody. Ja som pripravená. Raz, dva, tri! Spamätala sa rýchlo, čo značí, že jej zdravotný stav je dobrý. Keď krokodíla držíme v zajatí takto cez noc, zvyčajne sa zotavuje pomalšie, občas to trvá až päť minút. Toto povolanie býva často veľmi náročné, ale chvíle, keď vypúšťame do prírody zviera, ktoré sme vyliečili, alebo odchovali, nám prinášajú obrovské zadosťučinenie. Dávajú mi pocit, že sme dosiahli akúsi harmóniu. Belize je veľmi malá krajina s 340 tisíc obyvateľmi, je tu len šesť väčších miest. Naše hlavné mesto Belmopan malo pri poslednom sčítaní len šesťtisíc obyvateľov, a je najmenším hlavným mestom na svete. K životnému štýlu v Belize patrí, že každý každého pozná. Celá krajina je ako jedna malá dedina. Práve prechádzame cez Barton Creek, kde žije komunita menonitov. Ide o náboženskú skupinu, ktorá vzišla z protestantského hnutia v Európe. Do Ameriky sa prisťahovali asi pred 250 rokmi. Keďže sú presvedčení pacifisti, vyhýbajú sa službe v armáde. V súčasnosti žijú takmer po celom svete. Vyrastala som na vidieku v Nemecku, a potom som dva roky žila na vidieku v Paraguaji. Výrazne ma to ovplyvnilo, a zostala vo mne túžba vrátiť sa k jednoduchému životu, akým sme tam žili. Mohla som napríklad chodiť do školy na koni. Potom sme prišli do Belize a už sme tu zostali. Vôbec si neviem predstaviť, že by som mala žiť v meste, v betónovej džungli. Je len veľmi málo vecí na svete, kvôli ktorým by som odtiaľto odišla, a muselo by to úzko súvisieť s ochranou prírody. Príroda je mojím kostolom, kam chodím načerpať novú energiu, a dobiť si baterky. Túto samicu mravčiara sme našli ako mláďa po záplavách. Šlo o sirotu, nemala nablízku matku, samu ju unášala rieka. Tuto ju odchovali s cieľom vypustiť ju do prírody, keď na to bude pripravená. Mravčiare sú potravne špecializované zvieratá, živia sa mravcami a termitmi. Zháňanie potravy im denne zaberie 5 až 6 hodín, je to pre ne poriadne namáhavé. Teraz pozorujeme, ako sa správa, či si bude vedieť poradiť a nájsť si potravu. Vyzerá to veľmi povzbudivo. Mám rada každodenné výzvy, nikdy tu nie je nuda. Musíte neustále improvizovať a zvažovať, ako si poradíte s novou situáciou. Naproti tomu, v bežnej veterinárnej praxi sa už v priebehu niekoľkých mesiacov zoznámite so všetkým, s čím budete prichádzať do styku a rýchlo vás to omrzí. Zato moja práca nikdy nie je nudná. Keby sme ju potrebovali znehybniť, chytili by sme ju za predné nohy, pretože tie využíva na obranu. Pred chvíľou sme videli, ako zaujala obranný postoj. To je dobré, pretože chceme, aby ľudí nemala rada. Úloha je splnená a Isabel sa vydáva na cestu. Opäť si ju prizvali na pomoc Vince a Cherie, ktorí plánujú nočnú záchrannú akciu. Pokúsime sa odchytiť dva krokodíly, ktoré boli označené za problémové, v tejto oblasti na juhu sa totiž plánuje výstavba. Domnievame sa, že ide o samicu so samcom, a po odchyte ich člnom prevezieme na sever. Vypustíme ich niekde v týchto mangrovoch, kde nežijú ľudia, a nič sa nestavia. Príliš ďaleko ísť nemôžeme, maximálne niekam do týchto miest. Čím ďalej to bude, tým lepšie. Len to nesmie byť až príliš severne, aby sme neskončili v Mexiku. Ako ďaleko je Mexiko? Asi 30 kilometrov. Belize je rajom pre ľudí, ako som ja, ktorí sa snažia prispieť k ochrane prírody, pretože 60 percent územia krajiny stále pokrývajú pôvodné lesy s úžasnou biodiverzitou.05-31_ĎCarovnÂe miesta Zeme II.[(050682)21-14-16] V Spojených štátoch aj inde som často narážala na problémy s ilegálnym obchodom so zvieratami. Keď sa už divé zviera dostane do Európy či Spojených štátov, nie je možné vrátiť ho späť do prírody. Jedným z mojich životných cieľov preto bolo pracovať priamo v niektorej z rozvojových krajín, kde sa ešte dá nájsť neporušená príroda s celou škálou druhov. VINCE: Keď zbadáme svetielka, ktoré žiaria na oranžovo, vieme, že na nás hľadí krokodíl. Počuje nás, cíti a aj vidí. Má hlavu tam niekde dole? Nie, nevidím ju. Ja vidím chvost, je na druhej hodine odo mňa. Je to samica, tamto má hlavu. Počkajte, počkajte! Otáča hlavu smerom k tebe, musí byť kdesi tam. Neviem ju zachytiť. Skús to z druhej strany. Vydrž, vydrž, vynára sa! Tu je! Drž ju! Pusť to lano, pusť ho! Uvoľni ho, už ju držím! Teraz! Poďme! Pridrž ju! Nemôžeme jej hneď spútať papuľu, najprv musí vypľuť trochu vody. Dobrá práca! Áno, viem. Toto má zo súboja s iným krokodílom, je to nepekná rana. Zahojí sa jej pomerne rýchlo, krokodíly majú úžasnú schopnosť zotaviť sa. Nám sa to zdá strašné, ale pre túto samicu je to len malá ranka. Aj ja cítim nápor adrenalínu. Verte mi, ak by sa začala zmietať, a mala by som obavu, že ju Chris neudrží, v zlomku sekundy by som bola preč. Život v úzkom kontakte s ríšou zvierat prináša intenzívne zážitky. Tu v Belize si môže Isabel každý deň plniť svoje sny. ÚDOLIE RIEKY SIBUN V Mayskom pohorí, nad ktorým sa vznáša hmla, pramení rieka Sibun, ktorá sa preslávila svojou čistotou. Kľukatí sa hustou džungľou, a Melito si stanovil za cieľ starať sa o jej ochranu. Rieka Sibun je mojím životom. Keď som sa narodil, po pôrode moju pupočnú šnúru hodili do rieky. Spája ma s ňou úzke puto. Cítim potrebu každý deň k nej zájsť, zaplávať si v nej, napiť sa z nej. Rieka Sibun má pre mňa mimoriadny význam. Predtým som mal 10 rokov stále zamestnanie, no cítil som, že ma čosi obmedzuje. Nevedel som presne, čo to je, až kým som nestrávil dlhší čas pri rieke. Vtedy som nadobudol pocit, že toto je ono, tu sa mi plní sen. Pochopil som, že toto chcem v živote robiť. Túžil som byť neustále pri rieke. Označujem sa za riečneho muža, vnímam ako svoju povinnosť, že na rieku dohliadam. Na tomto úseku rieky je asi 12 osád, v ktorých ľudia potrebujú vedieť, čo sa deje vyššie proti prúdu. Plavím sa tadiaľto raz mesačne a všetko kontrolujem. Nedávno sme tu mali záplavy a ja sa chcem uistiť, či je zas všetko v poriadku. Tieto výpravy, na ktoré sa vydáva sám, sa stali pre Melita rovnako prirodzenou súčasťou života ako dýchanie. Keď sa plaví zákrutami rieky Sibun, zároveň sa vracia do minulosti, ku koreňom svojej kultúry. Všetko v tomto prostredí mu pripomína, kým je, a odkiaľ pochádza. Tamto je veľký strom druhu ceiba, nazývaný aj vlnovec či kapok. Pôjdeme si ho pozrieť zblízka. Tento strom má približne 120 rokov. Vnímam ho ako dôkaz, ktorý mi tu o svojej existencii zanechali predkovia. Faktom je, že v Belize už nezostalo mnoho veľkých stromov. Väčšinu z nich zoťali drevorubači a dopravili ich dole po rieke. Preto, keď nájdeme takýto veľký strom, ceníme si ho. Teším sa, že mám možnosť opäť ho vidieť. Medzi predkami mám belmopanských Mayov, ide o jeden z najpočetnejších mayských kmeňov v Belize. Pre Mayov boli kedysi tieto jaskyne posvätné, prichádzali sem prinášať obete. Vytvorili veľký kruh, rozložili oheň a najprv tancovali. Obetovanie tvorilo významnú súčasť mayskej kultúry. Aj súčasní Mayovia preukazujú veľkú úctu svojim mŕtvym, dodnes vykonávajú v jaskyniach rituály, zmenila sa len ich forma. Jaskyne využívali aj ako skladiská, stávalo sa, že oblasti, kde Mayovia žili, postihli záplavy. Je tu veľa jaskýň a vždy využívali tie najvyššie položené. Verili, že sa tu nachádza vchod do Xibalby, a že ich predkovia sa tadiaľto môžu dostať do nebies. Súvisí s tým aj mýtus o posvätnom mayskom strome ceiba. Verí sa, že prepája všetky vrstvy sveta. Korene veľkého stromu rastú vo vrchnej vrstve, ale prenikajú aj do jaskyne a do podsvetia. Keď tu ľudia vykonávajú obetné rituály, veria, že duch ich predkov prechádza cez korene do kmeňa, a prostredníctvom konárov až priamo do nebies. Rieka Sibun je jediným zdrojom pitnej vody pre osady na jej brehoch a Melito vzal na seba úlohu posla. Pekné popoludnie. Aj vám! Ako sa máte? Nie je to zlé. Čo robíte? Periem šaty. Je tu môj kamarát John? Áno. Pán John! Ako sa máš? Zdravím ťa! Už som tu dávno nebol. Veru tak. Rád ťa znova vidím. Aj ja teba. Máš niečo nové? Ani nie. Stalo sa na rieke niečo, o čom by som mal vedieť? Ako vidíš, voda je trochu špinavá. Kedy naposledy boli v tejto oblasti záplavy? V decembri. Pri posledných záplavách voda siahala po okraj brehu, takmer sa dostala až k môjmu domu. Chýbalo len 20 centimetrov. Hore na svahu? Áno. Panebože, preto ste si dom tak obložili. Presne tak. Tentoraz tu bolo naozaj veľa vody. Dážď a hurikány v tejto oblasti neustále menia ráz krajiny, každá výprava je tak pre Melita novým dobrodružstvom. Ed Balls je hydrograf a špecializuje sa na riečne systémy, ekosystém belizských riek monitoruje už 30 rokov. Z jeho pohľadu zaujíma Sibun medzi tunajšími riekami špecifické miesto vzhľadom na svoju výnimočnú čistotu. Rád sleduje premeny rieky a zachytáva tunajšiu atmosféru. Prišiel som do Belize v roku 1980, keď ešte tento štát nemal úplnú nezávislosť. V priebehu rokov som sa sem vracal a zamiloval som si túto krajinu. V roku 1988 sa mi sem podarilo presťahovať natrvalo. Podieľal som sa na výstavbe výskumného strediska v rezervácii Mountain Pine Ridge. Neskôr som pracoval na univerzite a vystriedal som viacero zamestnaní. Mojou snahou bolo uniknúť zo Spojených štátov, už ma nebavilo platiť dane, ktoré potom putujú na zbrojenie. Chcel som žiť v krajine, ktorá vojny nepodporuje. Čo ty tu robíš? Som na obchôdzke. Zdravím ťa!05-31_ĎCarovnÂe miesta Zeme II.[(063972)21-14-17] Aká je rieka tam vyššie? Nádherná, ako vždy. Aj na tomto úseku je všetko v poriadku, pozri na tie ryby. Odoberal si teraz niekedy vzorky? Práve som sa chystal, len som chcel dokresliť obrázok tejto zátoky. Spevnili stromy a bambus aj tamten breh? Drží sa, ale ten porast je príliš riedky, malo by tam byť viac stromov. Vidím, že tam už rastie pár mladých. Do pár rokov by mal byť ten breh úplne porastený. Myslíš, že by sme tu mali nejaké stromy vysadiť? Nebolo by to zlé, mohli by sme využiť pomoc študentov. Môžem pripraviť sadenice, v škôlke mám pár vhodných stromčekov. Výborne, budem rád. Zopár semienok odlož aj do zbierky pre univerzitu. Poďme odobrať vzorky, skôr než zapadne slnko. Jasné. Polož tam na kraj pár kameňov. Chcel by som zájsť k tomu vodopádu, kde si ma vzal pred rokmi. Pamätáš sa, ako sa tam ide? Áno. Mohol by si ma tam zaviesť, rád by som tam odobral pár vzoriek. Jasné, môžeme tam ísť, je to v tejto oblasti. Je to krásne miesto s vodopádom. Kedy by sme mohli vyraziť? Zajtra. Dobre, platí. Pôjdeme tam zajtra. Spoločná výprava ešte viac upevní dobré vzťahy medzi dvojicou mužov, ktorých spája fascinácia tou istou riekou. Zažívam tu doslova príval emócií. Pri rieke sa cítim slobodný, mám možnosť byť sám sebou. Tečúca voda má zároveň schopnosť podnecovať vašu kreativitu. Voda pôsobí upokojujúco a je krásne pozorovať to neuveriteľné množstvo rýb a iných živočíchov, ktoré v rieke žijú. Neviem, ako to vyzerá v nebi, ale ja sa tu tak rozhodne cítim. Keď som pri rieke, som šťastný. Ani sa mi nechce vracať domov. Najradšej by som tu zostal a trávil pri rieke čo najviac času. Ja bez nej skrátka nedokážem žiť, je pre mňa výnimočná. Týmto chodníkom sa dostaneme k vodopádu. Pekný potok! Áno. Pozri, aký je ten vodopád nádherný. Veru je. Však je úchvatný? Je ešte krajší, než si ho pamätám. Rád sledujem, ako sa nad ním tvorí ten hmlový opar. Nachádza sa tu mnoho krásnych zákutí, ako toto s vodopádom, o ktorých väčšina ľudí ani len netuší. Belize je maličká krajina, a predsa sa môže pýšiť obrovským množstvom prírodných krás. Ak by ste ich chceli vidieť všetky, zabralo by vám to veľa času. Belize sa nachádza na stredoamerickej šiji, ktorá tvorí významný koridor z hľadiska rozširovania živočíšnych a rastlinných druhov z juhu na sever a naopak. Ide o akúsi spojnicu, vďaka čomu má druhú najvyššiu biodiverzitu na svete. Fíha, tu je to ešte krajšie. Nádhera! Pozrite na toho jaštera na strome! Tamto je obrovský leguán! Mám rád leguány, spomedzi plazov sú najpriateľskejšie. S krokodílom sa nedá pohrať tak, ako s leguánom. Samce bývajú obrovské na rozdiel od samíc, ktoré sú menšie, pokojnejšie a dá s nimi lepšie hrať. Samce sú na to priveľké. Dajú sa chytiť, ale je to, ako by ste držali poriadnu obludu. Rád sa s nimi hrám, fascinuje ma sfarbenie ich chvostov. Majú na nich čierne a oranžové pásy, ako keby ich niekto pomaľoval. Keď som prvýkrát videl leguána, bál som sa ho, ale presviedčal som sám seba, že na to nie je dôvod. Videl som, ako ho brat drží, tak som si vravel, že neublíži ani mne, ony totiž nehryzú. Páni, ten je veľký. Tamto je pekný leguán. Skúsim ho zhodiť, azda ho trafím. Je to krásne zvieratko. Milujem leguány, sú nádherné. Divé zvieratá zvyknú pred človekom utekať, ale leguán nie. Môžete ho prenášať, vziať na ruky ako bábätko. Nechá so sebou robiť čokoľvek, môžete si ho prehodiť cez plece. Mimochodom, toto je samec. Dá sa to rozoznať podľa tohto veľkého výrastku. Však je krásny? Keď idem do mesta, kde je veľa ľudí, cítim sa príšerne, no keď som pri rieke a môžem pozorovať vtáky, a okolité prostredie, som šťastný. V istom zmysle žijem životom, o akom som sníval, starám sa o rieku, môžem byť pri nej a vychutnávam si to. Žijem tak, ako som vždy chcel. Teší ma to a som za to vďačný. Lásku k rieke som získal v rodine. Mám päť starších bratov, ktorí ma všade brávali so sebou. Sú rybári, a takisto rieku Sibun milujú, podobne ako otec, ktorý tu pracoval ako farmár. To oni ma naučili chytať ryby, leguány, pásavce, dokonca aj hady. Tie vedomosti sa dedili z generácie na generáciu až ku mne, som najmladší z rodiny. Teraz je na mne, aby som prispel svojím dielom. Vždy táborím na tomto mieste, je tu krásne a dobre sa odtiaľto chytajú ryby. Stačí sa postaviť k ohňu, nahodiť udicu a niečo si uloviť. Žijú tu veľké tarpony, lutjanusy a rôzne ďalšie druhy. Toto je pre mňa život. Rieka mi ho vrátila viackrát, než som dúfal, prešiel som si v živote mnohým. Dnes som tu už nemusel byť, počítal som s tým, že zomriem, ale rieka mi povedala: “Nie, ešte si ťa nechcem vziať. Pokračuj, musíš splniť svoju úlohu, dávam ti ďalšiu šancu.” A potom som ju mal ešte radšej. Keby som mal žiť tisíc rokov, chcel by som ich stráviť pri tejto rieke, na tom by sa nič nezmenilo. Melitov príbeh je zároveň príbehom celého Belize, kde šum riek prináša ľuďom posolstvo o mieri a pokoji.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.