“AMALFSKÉ POBREŽIE” AKO Z OBRÁZKU

By | august 28, 2016

TALIANSKO Táto krajina je stvorená na to, aby ju ľudia maľovali, ospevovali a snívali o nej. Užila si veľa slávy i obdivu. Dlhý čas sa sem dalo dostať len loďou alebo peši. Reč je o Božskom pobreží, “Divina Costiera”. “Na pobreží som sa narodil, je to tu čarovné. Tunajší život je krásny i ťažký zároveň. Ide o jedinečné miesto, podobné nenájdete nikde na Zemi,” hovorí Giulio Cantarella. Pracuje ako vodič autobusu a po pobreží jazdí už vyše 20 rokov. 40 kilometrová cesta vedie pozdĺž Amalfského pobrežia divokou, no súčasne idylickou krajinou, ktorú dotvára Tyrhénske more a výbežky pohoria Lattari. Medzi bujnými hájmi citrónovníkov a stredomorskými záhradami sa ukrývajú pôvabné mestečká s romanticky znejúcimi názvami, Amalfi, Positano, Minori či Scala. Amalfské pobrežie, symfónia modrých a zelených tónov neďalekého mora dotvára atmosféru malebnej, slnkom zaliatej krajiny, kde zanechali svoje stopy celé generácie ľudí.08-25_Poklady sveta IV._01[(015793)09-37-35] “Za každou zákrutou, za každým útesom sa otvára nová panoráma, a v závislosti od počasia vyzerá zakaždým inak. Šoférovanie mi vďaka tomu nikdy nezovšednie,” hovorí Giulio. “Moja Amalfitana je cestou ako z rozprávky.” Sotva sa nájde európska kultúra, ktorá v priebehu uplynulých storočí natoľko uchvátila ľudí ako stredomorské Taliansko. Od čias Goetheho cesty do Talianska podnecujú našu fantáziu nespočetné opisy jej krás, obrazy a správy. Prví cestovatelia sem prichádzali cez Alpy, aby študovali ducha antiky. Potom čaro tejto krajiny objavili básnici, maliari a učenci, ich svedectvá boli plné rojčivosti a sentimentu. Veľkolepá panoráma, mierna klíma a nebeský pokoj mnohých zlákali, aby tu zostali natrvalo. Britský šľachtic lord Grimthorpe sa v 19. storočí usadil v Ravelle, jeho vidiecke sídlo sa nachádza vysoko nad pobrežnými bralami. V rozľahlej malebnej parkovej záhrade pri svojej Ville Cimbrone si liečil svoj svetobôľ. Vďaka značnému majetku si mohol najať čaty talianskych stavbárov, ktorí mali zhmotniť jeho vlastné predstavy o minulosti. Anglická záhradná architektúra, grécko rímske artefakty, a arabsko stredomorské prvky, to všetko svedčí o tom, že anglický lord nešetril námahou ani peniazmi. Chátrajúcu vilu premenil na miesto stretnutí romantikov a milionárov. Šlo o dôstojnú kulisu pre unudených ľudí, ktorí dúfali, že v odľahlom Ravelle nájdu obrodenie. Cesta cez Alpy sa stala nevyhnutným cieľom pre umelcov z celej Európy, ktorí chceli vidieť zdroj, odkiaľ pramení svetlo juhu. Skvostná krajina učarovala hlavne maliarom. No od 19. storočia už i vzdelávacie cesty pre mešťanov neviedli len po Neapol, ale až na Amalfské pobrežie. Odkedy jednotlivé mestá na pobreží spája vozovka, cestovatelia sa k prameňu svetla dostanú oveľa ľahšie. Amalfi bývalo kedysi prístavom rybárskych lodí, dnes je z neho prístav pre turistov, ktorí sa tu zvyknú zastaviť aspoň na pár hodín. Tu trávi Giulio väčšinu svojich prestávok. Rozhovory sa najčastejšie týkajú aktuálnych futbalových výsledkov, alebo stúpajúcich cien. Niekedy príde reč aj na turistov. Len málo z nich cestuje linkovými autobusmi s Giuliom a jeho kolegami, väčšina prichádza turistickým autobusom v rámci jednodňového výletu pozdĺž Amalfitany. Krásy pobrežia vnímajú najčastejšie spoza panoramatických okien autobusu, na zoznámenie sa s krajinou a ľuďmi nezostáva veľa času. Niektorí cudzinci si tu za nemalé peniaze kupujú sídla s výhľadom na more, o nich nemá Giulio najlepšiu mienku. “Poniektorí si krásu kupujú, vyberajú si najkrajšie domy na okolí, a potom okolo nich postavia múr. Robia na nich zmeny, ktoré sa priečia našim tradíciám,” sťažuje sa Giulio. Obavy z nadvlády cudzincov azda pramenia z histórie, uplynulých 800 rokov sa tu nieslo v znamení striedania sa panovníkov, ktorým vôbec nezáležalo na blahobyte odľahlých regiónov. Normani, Stauferovci, francúzski Anjouovci, Španieli za čias Alfonsa Aragónskeho, Habsburgovci, mnohí z nich tu zanechali svoje stopy, až kým sa Amalfské pobrežie nestalo v roku 1861 súčasťou Talianskeho kráľovstva. Odjakživa sa tu žilo ťažko, namáhavo, nie však v chudobe. Dolce vita či dolce far niente, sladké ničnerobenie, je len predsudok. Dnes žije v mestečku Amalfi na troch štvorcových kilometroch 8 tisíc ľudí, viac miesta strmý svah poskytnúť nedokáže. Amalfské pobrežie je kráľovstvom schodov, ktoré domácich oberajú o sily, a návštevníci ich často podceňujú. Ťažko uveriť, že tu kedysi bolo centrum mocnej námornej republiky. Amalfský dóm stále pripomína slávnu minulosť. Amalfi sa už v roku 958 stalo prvou námornou republikou v Taliansku, ktorá bola bohatá, nezávislá a otvorená svetu. Byzantské majolikové oblúky svedčia o prepojení s Orientom. Lode obchodníkov z pobrežia sa už v tom čase plavili až do Konštantínopolu, Libanonu či severnej Afriky. V tieni gotických oblúkov pod ochranou dómu sú pochovaní tí, čo sa v stredoveku zaslúžili o blahobyt mesta, aristokrati a obchodníci. V prístave prekladali africké zlato, klenoty z Východorímskej ríše a látky zo Sýrie, čím dopomohli Amalfi k skorému rozkvetu. Ten však netrval dlho.08-25_Poklady sveta IV._01[(024059)09-37-40] Ani patrón mesta, apoštol Ondrej, nedokázal zabrániť, aby námornú republiku nepredstihla Pisa s Janovom. Pobrežie upadlo do hlbokého spánku, z ktorého ho prebral až rozmáhajúci sa cestovný ruch. Cesta medzi nebom a morom Amalfitana je dnes hlavnou tepnou regiónu. Prácne ju vybudovali v roku 1857, a odvtedy ju viackrát rozširovali. “Neustále tu máme zápchy,” sťažuje sa Giulio. Najmä v lete cestu často zablokujú osobné autá, karavany, a autobusy na dlhé hodiny. Na úzkych úsekoch na tom veľa nezmení ani pomocná dopravná polícia, “ausiliari traffico”. Doprava by tu bola plynulejšia, keby všetci jazdili ako Giulio. “Narodili sme sa tu, poznáme každú zákrutu, každý kamienok. Väčšina šoférov autobusov toto povolanie zdedila po otcovi, nám stačia 2 centimetre medzi autobusom a útesom.” Ak je premávka plynulá, Giulio zvládne cestu z Amalfi do Positana za pol hodiny, v lete to môžu byť aj tri. Jeho cesta vedie cez malebné dedinky popri kostoloch a námestiach, prechádza mestečkami, kde turistické autobusy zatiaľ nezastavujú. Positano bolo pred 50 rokmi chudobnou rybárskou osadou. V priebehu a po skončení druhej svetovej vojny prišlo do Positana veľa európskych maliarov a spisovateľov. V tých časoch sa tu žilo príjemne, v liberálnej atmosfére, v zime tu bolo teplo, aj ceny boli nižšie. Po čase sem začalo chodievať čoraz viac známych a vplyvných ľudí, v úzkych uličkách ste mohli stretnúť Sophiu Lorenovú, a na autobusovej zastávke Micka Jaggera. Z tohto obdobia pochádza aj mýtus o Amalfskom pobreží, ktorý malé rybárske dediny preslávil na celom svete.08-25_Poklady sveta IV._01[(029287)09-37-44] A kedysi neprístupné pobrežie čoskoro objavili hoteloví hostia a zájazdoví turisti. Známe osobnosti si už dávno našli nové letoviská, v Positane však zanechali jedinečnú atmosféru, z ktorej Amalfské pobrežie ťaží dodnes. Po službe sedáva Giulio na piazzette a hľadí na more. Sníva o tom, aby Amalfské pobrežie zostalo také, aké ho pozná a miluje.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.